PL. ÚS 51/2015

PL. ÚS 51/2015

Odlišné stanovisko sudcu Ladislava Orosza

Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pripájam svoje odlišné stanovisko k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 51/2015 z 18. novembra 2015 (ďalej len „oponované uznesenie“), ktorým bol na ďalšie konanie v celom rozsahu prijatý návrh skupiny 36 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina poslancov“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného nesúladu § 28 ods. 4 písm. r), § 59 ods. 2 a § 81 ods. 22 zákona č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „napadnuté ustanovenia zákona o odpadoch“) s čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 35 ods. 1 a čl. 55 ods. 2 ústavy, čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (ďalej len „Zmluva o EÚ“) vo svetle čl. 3 Zmluvy o EÚ a obsahu Protokolu č. 27 pripojenému k Zmluve o EÚ, ako i čl. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 94/62/ES z 20. decembra 1994 o obaloch a odpadoch z obalov (ďalej len „smernica EP a Rady“).

Nie je bežné, aby sudca pripájal svoje odlišné stanovisko k uzneseniu prijatému v rámci predbežného prerokovania, ktoré má primárne procesný charakter, a to zvlášť vtedy, ak ide o prijatie návrhu na začatie konania (v celom rozsahu) na ďalšie konanie. Napriek tomu som považoval za nevyhnutné toto odlišné stanovisko k rozhodnutiu väčšiny pléna ústavného súdu priložiť, pretože pri predbežnom prerokovaní návrhu skupiny poslancov celkom zjavne neboli naplnené úlohy, ktoré ústavnému súdu ukladá § 25 zákona o ústavnom súde v súvislosti s predbežným prerokovaním návrhov na začatie konania. V dôsledku tohto prístupu je oponované uznesenie podľa môjho názoru zjavne nesprávne a navyše je minimálne v napätí (ak už nie v rozpore) s čl. 125 ods. 1 ústavy. Tento záver argumentačne zakladám najmä na nasledovnom:

3. Z citovaného vyplýva, že ústavný súd musí primárne preskúmať, či sú splnené ústavou a zákonom ustanovené podmienky konania o predloženom návrhu na začatie konania, ako aj to, či návrh obsahuje zákonom predpísané náležitosti, a sekundárne môže návrh na začatie konania preskúmať rámcovo aj z vecného hľadiska na účely posúdenia, či nie je zjavne neopodstatnený. Na základe výsledkov predbežného prerokovania ústavný súd môže v zmysle § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde („Ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu“) návrh na začatie konania buď prijať na ďalšie konanie, alebo ho odmietnuť. Z § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno zároveň vyvodiť, že ústavný súd môže uznesením prijať návrh na začatie konania na ďalšie konanie buď a) v celom rozsahu, t. j. v rozsahu predloženom navrhovateľom, alebo b) len v časti, pričom v takomto prípade ústavný súd vo výroku uznesenia pozitívne vymedzí, v akom rozsahu ho na ďalšie konanie prijíma.

Z uznesenia ústavného súdu o prijatí návrhu na ďalšie konanie zároveň implicitne („argumentum a contrario“) vyplýva, že ide o - návrh, na prerokovanie ktorého ústavný súd má právomoc, - návrh, ktorý obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, - návrh, ktorý je prípustný, - návrh, ktorý je podaný oprávnenou osobou, - návrh, ktorý je podaný včas (v zákonom ustanovenej lehote), - návrh, ktorý nie je zjavne neopodstatnený.

4. Medzi dôvodmi, pre ktoré môže ústavný súd návrh na začatie konania pri predbežnom prerokovaní odmietnuť (buď v celom rozsahu, alebo v časti), je nie náhodou v texte § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde na prvom mieste uvedená podmienka (existencie) právomoci ústavného súdu, teda právomoci návrh prerokovať a o návrhu rozhodnúť. Ak totiž ústavný súd v danom prípade nemá právomoc, nemôže inak, ako návrh pri predbežnom prerokovaní odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci, pretože v opačnom prípade by konal a rozhodoval v zjavnom rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy.

Z citovaného právneho záveru minimálne implicitne vyplýva, že ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že návrh skupiny poslancov ako celok (v celom rozsahu) spĺňa všetky „... podmienky, za ktorých ústavný súd môže vec prerokovať a rozhodnúť o nej“, t. j. aj to, že ústavný súd má právomoc prerokovať ho a rozhodnúť o ňom meritórne v celom rozsahu vrátane právomoci preskúmať a rozhodnúť o (ne)súlade napadnutých ustanovení zákona o obaloch so smernicou EP a Rady.

8. S uvedeným záverom väčšiny pléna ústavného súdu principiálne nemôžem súhlasiť. Vzhľadom na už uvedené totiž zastávam názor, že ústavný súd nemá právomoc preskúmavať nesúlad napadnutých ustanovení zákona o obaloch so smernicou EP a Rady, t. j. oponované uznesenie je v tejto časti nesprávne a je prinajlepšom v napätí (ak už nie v rozpore) s čl. 125 ods. 1 ústavy. Považujem za celkom nepochybné, že k záveru o nedostatku právomoci rozhodnúť o tejto časti návrhu skupiny poslancov dospeje aj väčšina pléna ústavného súdu v ďalšom priebehu konania. Vyslovenie tohto právneho záveru v konaní vo veci samej právne relevantným spôsobom však vyvolá nemalé problémy, ktorým sa dalo vyvarovať, ak by si väčšina pléna ústavného súdu dôsledne osvojila všetky úlohy, s ktorými sa v zmysle § 25 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde musí vysporiadať pri predbežnom prerokovaní.

V Košiciach 18. novembra 2015