PL. ÚS 5/2025

PL. ÚS 5/2025

Odlišné stanovisko sudcu Petra Straku k uzneseniu č. k. PL. ÚS 5/2025-40 z 26. februára 2025

I.

2. V predkladanom odlišnom stanovisku, ktoré nadväzuje na moju konštantnú (PL. ÚS 24/2020, PL. ÚS 11/2024) pozíciu, (i) vysvetlím, prečo napriek odmietnutiu predmetnej osobitnej veci predpokladám zmenu našej judikatúry, a (ii) vysvetlím na základe ďalšieho skúmania teoretického a historického vývoja, prečo náš ústavný text nebráni konkrétnej kontrole ústavnosti v horizontálnych veciach.

4. Odôvodneniu disentovaného uznesenia rozumiem ako kombinácii dvoch argumentov: (i) argumentu o tom, že účinky nálezu nastavajú až po derogácii aplikovanej/napadnutej právnej normy, čo by znamenalo, že v civilnom procese by sa malo pokračovať podľa novej normy – v danom prípade preukazovanie naliehavého právneho záujmu, (ii) to by však bolo podľa druhého argumentu v nesúlade s legitímnymi očakávaniami žalobcu.

V nadväznosti na tieto dôvody považujem za dôležité, že v odôvodnení uznesenia pléna chýbajú doterajšie formulácie o účinkoch ex nunc, ktorými ústavný súd v minulosti odôvodňoval neprípustnosť určitého okruhu návrhov. Môže to byť podľa môjho názoru náznak zmeny uvažovania v tomto smere.

8. Argumenty v bodoch 24, 28, 30, 31 uznesenia (nemožnosť derogácie ústavným súdom ovplyvniť priebeh konania) vyjadrujú v podstate názor, že derogačný nález je svojou povahou len neskorší zrušujúci zákon bez intertemporálnych ustanovení. Inými slovami, že jediný účinok nálezu ústavného súdu vyhlasujúci určitý zákon za protiústavný je ten, že protiústavný zákon je zrušený. A zrušenie, ktoré spočíva v strate účinnosti, pôsobí len do budúcna. Účinky nálezu ústavného súdu sa implicitne stotožňujú so situáciou, keď samotný parlament prijme neskorší zákon, ktorým skorší zákon zruší, a neupraví žiadne prechodné ustanovenia.

10. Nález však nie je bežný negatívny lex posterior, pretože je tu prítomná ústava ako lex superior. Všeobecný súd má prikázané uprednostniť ústavu a má ústavne zakázané to urobiť sám. Ak sa nejaký súd domnieva, že štandardnými interpretačnými postupmi nedokáže vyložiť z relevantného ustanovenia ústavne súladnú normu, nemôže sám rozhodnúť o protiústavnosti takejto právnej normy a jednoducho ju neaplikovať, ale musí sa s touto prejudiciálnou otázkou obrátiť na ústavný súd (čl. 144 ods. 2 ústavy). Na rozdiel od USA, Portugalska, Nórska a rôznych iných štátov je u nás kontrola ústavnosti zákonov koncentrovaná na orgáne špecializovanom na tieto otázky, ktorým je ústavný súd.

12. Presne v tomto význame treba chápať § 93 zákona o ústavnom súde. Ten len vlastne podrobnejšie rozpisuje, čo to znamená, že sa má okamžite prestať s aplikáciou protiústavnej normy. 13. Z čl. 125 ods. 3 ústavy, ako podrobnejšie vysvetlím neskôr, nevyplýva žiadna vypätá prospektivita a povinnosť parlamentu zosúlaďovať zrušenú normu s ústavou. Nanajvýš ide o povzbudenie normotvorcu, že by sa nálezom mohol zaoberať. Ak by bola v našom systéme deľby moci súdna ochrana ústavnosti závislá na reakcii parlamentu, tak by nebola kontrolou. Situácia, keď zákon priamo nadviazal na derogačný nález, a to zákon č. 291/2009 Z. z. o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bola unikátna, pretože vychádzala z dobovej situácie, keď zákon predbehol publikáciu nálezu (porov. čl. XIV daného zákona: „Tento zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia nálezu

17. Aby sme sa uistili, že náš výklad je správny, musíme odhaliť historický vývoj týchto ustanovení a pojmov v nich obsiahnutých. Naša ústava v čl. 125 ods. 3 ustanovuje, že zákon uverejnením nálezu ústavného súdu stráca „účinnosť“ a parlament má šesť mesiacov na jeho „zosúladenie“, inak daný zákon stratí automaticky „platnosť“. Má to nejaký praktický význam? Aký je rozdiel medzi stratou účinnosti a stratou platnosti? A ako zistíme, že zákon stratil platnosť? Aká autorita o tom rozhodne? Ústavný súd to zjavne nemá po šiestich mesiacoch opätovne kontrolovať. Majú to teda posudzovať všeobecné súdy v každom jednotlivom prípade? 18. Predmetné ustanovenie má dlhšiu históriu a prvýkrát sa v podobe doslovne zhodnej s čl. 125 ods. 3 ústavy objavuje v čl. 90 ods. 1 ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o československej federácii. Inšpiráciou pre toto ustanovenie bol čl. 245 ods. 1 a 2 federálnej ústavy Juhoslávie z roku 1963, ktorý znel takto: „Keď Ústavný súd Juhoslávie rozhodne, že federálny zákon nie je v súlade s Ústavou Juhoslávie, Federálne zhromaždenie je povinné v lehote šiestich mesiacov od uverejnenia rozhodnutia Ústavného súdu uviesť tento zákon do súladu s Ústavou. Ak Zhromaždenie v tejto lehote neuvedie federálny zákon do súladu s Ústavou Juhoslávie, prestanú platiť tento zákon alebo jeho ustanovenia, ktoré nie sú v súlade s Ústavou, o čom rozhodne Ústavný súd Juhoslávie svojím rozhodnutím.“

20. Avšak do ústavného zákona o československej federácii to bolo prenesené v modifikovanej podobe: „Ak Ústavný súd Československej socialistickej republiky zistí, že je nesúlad medzi predpismi v zmysle čl. 87, vysloví, že dotknuté predpisy, ich časť, prípadne niektoré ustanovenia strácajú účinnosť; príslušné orgány sú povinné do 6 mesiacov od uverejnenia nálezu Ústavného súdu Československej socialistickej republiky dať dotknuté predpisy do súladu s Ústavou Československej socialistickej republiky, prípadne s inými zákonmi Federálneho

22. Uvedené ustanovenie sa napokon prenáša aj do ústavného zákona č. 91/1991 Zb. o Ústavnom súde Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (čl. 3 ods. 1). Dôvodová správa k návrhu tohto ústavného zákona uvádza, že sa preberá úprava z roku 1968, ktorá podľa neho „do značné míry vyhovuje potřebám a požadavkům právního státu, ale vyžaduje určité změny“. 23.

24. Z čoho vychádzajú učebnice? Ako vieme, čo znamená platnosť a čo účinnosť? Prišla na to právna veda a vyplýva to zo samotnej podstaty práva? Je to zhodné s obsahom pojmov v krajinách blízkych našej právnej kultúre? Pozrime sa na dva štáty s vplyvným ústavným súdnictvom v Európe ‒ Nemecko a Taliansko.

Band 3, Präambel, Art. 83 ‒ 146, 6. Aufl., München : Verlag Franz Vahlen, 2010, s. 2205 – 2206). 26. Dve popredné súčasné učebnice talianskeho ústavného práva hovoria to isté, čo Alexy. Platnosť zákona sa rozlišuje na formálnu platnosť (či bol dodržaný ústavou predpísaný postup pri prijímaní zákona) a materiálnu platnosť (či je zákon obsahovo v súlade s ústavou), no, samozrejme, podmienkou tej druhej je existencia ústavy s nadzákonnou právnou silou. Platnosť zároveň nie je podmienkou účinnosti. Zákon môže byť zároveň neplatný pre obsahový rozpor s ústavou, no súčasne účinný. Pravda, aplikovať sa smú len zákony, ktoré sú platné aj účinné (Barbera, A. – Fusaro, C. – Caruso, C. Corso di diritto costituzionale, 7a edizione, Bologna: il Mulino, 2024, s. 132 – 134; Bin, R. – Pitruzzella, G. Diritto costituzionale, 25a edizione, Torino: Giappichelli, 2024, s. 278 – 280).

II.2. Účinnosť zákona

28. Hoci sa v ústavnej teórii od zhruba 70. rokov 19. storočia začalo uznávať rozlišovanie na zákony vo formálnom zmysle (zákon je forma, ktorá je výsledkom zákonodarného procesu) a zákony v materiálnom zmysle (zákon je právny predpis s normatívnym obsahom bez ohľadu na formu, teda aj nariadenie vlády je zákonom), a teda sa dodnes v ústavnej teórii a aj judikatúre západoeurópskych ústavných súdov uznáva existencia čisto formálnych zákonov (ktoré sú materiálne napr. individuálnymi správnymi aktmi, lebo sa nimi napr. zriaďuje nejaký štátny podnik), predsa len typicky mávajú zákony normatívny obsah, teda prevažujú zákony, ktoré takými sú ako vo formálnom, tak v materiálnom zmysle (pozri k tomu napr. Favoreu, L. et al. Droit constitutionnel, 26e édition, Paris: Dalloz, 2024, 266 – 270; Crisafulli, V. Lezioni di diritto costituzionale II: L’ordinamento costituzionale italiano, quinta edizione, Padova: CEDAM, 1984, s. 51 – 55; BERKA, W. Verfassungsrecht : Grundzüge des österreichischen Verfassungsrechts für das juristische Studium, 6. Auflage, Wien: Verlag Österreich, 2016, s. 148 – 149). 29. Zákon teda typicky chce zaväzovať, resp. zákonodarca chce, aby zákon normatívne pôsobil, bol prameňom práva. Dnes v slovenčine tejto záväznej, normatívnej moci či sile zákona hovoríme účinnosť. Strata účinnosti, ako správne uvádza Knapp, zvyčajne nastáva v dôsledku nadobudnutia účinnosti nového zákona, ktorý ten skorší ruší. Stratou účinnosti zákon prestáva byť prameňom práva pre neurčitý počet budúcich prípadov, no spravidla ostáva prameňom práva pre už určitý počet minulých prípadov, ku ktorým došlo počas obdobia jeho účinnosti (ako to veľmi trefne vyjadril taliansky ústavný súd v rozsudku č. 63/1970). 30. Zákonodarcovia spravidla na konci zákonov uvádzajú, odkedy má zákon zaväzovať. Dnes sa u nás zvykne v záverečných ustanoveniach uvádzať, že „tento zákon nadobúda účinnosť“

36. Úplne prvý československý – recepčný zákon č. 11 z 28. októbra 1918 o zriadení samostatného štátu československého ‒ obsahoval presne také ustanovenie v čl. 4. Vtedy ešte neexistovala zbierka zákonov a nariadení, tá bola zriadená až 2. novembra osobitným zákonom. Tento prvý zákon ale znel v čl. 4 odlišne v češtine a slovenčine. V češtine bol najprv publikovaný ešte, takpovediac, neoficiálne, v dennej tlači v znení „zákon tento nabýva platnosti dnešním dnem“, kým v slovenčine v znení „zákon tento vstupuje do života dnešným dňom“. Ešte aj na zasadnutí národného výboru 2. novembra pri prijímaní zákona o vyhlasovaní zákonov a nariadení sa počas rozpravy objavovali formulácie ako „vstupuje v platnost“. V samotnej zbierke však už bol publikovaný v znení, že „vstupuje ihned v účinnost“. Odvtedy sa v zbierke zákonov a nariadení všetky zákony a iné predpisy, až na ojedinelé výnimky, keď sa stará terminológia náhodou predrala, publikovali s použitím slova „účinnosť“. Vyzerá to tak, že niekto, kto spravoval zbierku, vykonal takúto vlastne ďalekosiahlu editáciu. No zároveň nedošlo k zmene v terminológii derogačných klauzúl. Tie stále hovorili o strate platnosti alebo o zrušení. Postupne sa v derogačných klauzulách začala preferovať formulácia „zrušujú sa“ namiesto „strácajú platnosť“, no formulácie ako „strácajú platnosť“ či zriedkavejšie aj „strácajú účinnosť“ prežili do začiatku 50. rokov.

II.3. Platnosť zákona

Miešajú sa tu zrejme dva rôzne významy slova platnosť: (i) platnosť ako niekdajšie (a dodnes laické) synonymum pre účinnosť a (ii) platnosť ako existencia. Ale existencia v akom zmysle? 38. Platnosť sa teda v práve univerzálne chápe ako právna existencia a neplatnosť ako právna neexistencia. Avšak v inom zmysle, než je naše obvyklé chápanie od druhej svetovej vojny. Nejde tak ani o to, kedy zákon vzniká, ale či vôbec platne vznikol (resp. niektoré jeho ustanovenie, prípadne – ešte presnejšie – norma).

Obdobne to platí pre dobré mravy. Taktiež zákon kladie požiadavky na to, ako má byť zmluva platne uzavretá (náležitosti vôle). A porušenie týchto zákonných požiadaviek vedie k deklarovaniu neplatnosti zmluvy, aj keď je podpísaná. Zmluva nemôže podpisom „nadobudnúť“ platnosť. K platnosti zmluvy sa vyžaduje podpis, ale tieto dva výroky nie sú to isté (ide vlastne o zamieňanie si implikácie a ekvivalencie, o základnú chybu podľa výrokovej logiky).

40. Základy ústavného súdnictva sú vyjadrené v slávnej pasáži z rozhodnutia Marbury v. Madison: „Medzi týmito alternatívami neexistuje stredná cesta. Ústava je buď nadradeným, zvrchovaným právom, ktorý sa nedá zmeniť bežnými prostriedkami, alebo je na rovnakej úrovni ako bežné legislatívne akty a rovnako ako iné akty sa dá zmeniť, keď ju zákonodarca chce zmeniť. Ak je pravdivá prvá časť alternatívy, potom legislatívny akt, ktorý je v rozpore s ústavou, nie je právom; ak je pravdivá druhá časť, potom sú písané ústavy absurdným pokusom zo strany ľudu obmedziť moc, ktorá je vo svojej vlastnej podstate neobmedziteľná. Nepochybne všetci, ktorí vytvorili písané ústavy, ich považujú za základný a najvyšší zákon národa, a preto teória každej takejto vlády musí byť taká, že zákonodarný akt, ktorý je v rozpore s ústavou, je neplatný.“ Takto to napísal predseda súdu John Marshall, teda že protiústavný zákon je neplatný (void). A to ako priamy dôsledok toho, že ústava má vyššiu právnu silu ako zákon. V podstate, tak ako protizákonná zmluva, je neplatná. 41. Ústava je totiž dielom suverénneho ľudu, zakladá sa ňou štát, ktorý má ľudu slúžiť,

nie hocijakých. Zákony prijaté v rozpore s ústavou alebo obsahovo ústave odporujúce teda neboli prijaté na jej základe, a keďže ústava určuje, čo sa považuje za platné právo, teda ako možno ukladať práva a povinnosti, takéto zákony právne neexistujú, sú neplatné. Súdy musia vždy skúmať, čo je platné právo, než toto právo uplatnia. 42. Ďalšia významná osobnosť Najvyššieho súdu USA sudca Joseph Story si o niekoľko rokov neskôr dopisoval s mladým učiteľom práva, neskôr slávnym profesorom štátovedy na univerzitách v Tübingene a Heidelbergu, ktorý sa volal Robert von Mohl. Ten v roku 1824 asi ako prvý v Európe uverejnil viaczväzkové dielo o americkom ústavnom práve, v ktorom tieto myšlienky preberá a víta (Heller, K. Der Verfassungsgerichtshof: Die Entwicklung der Verfassungsgerichtsbarkeit in Österreich von den Anfängen bis zur Gegenwart, Wien : Verlag Österreich, 2010, s. 63 – 65). Vo svojej publikačnej činnosti ich potom ďalej rozvíjal. Sú známe diela z 50. a 60. rokov. Myšlienka, že protiústavný zákon je neplatný (nichtig), sa tak v Nemecku hlboko zakorenila a je prítomná dodnes.

výkonnej moci, teda dodržiavanie zákona (Schöbener, B. – Knauff, M. Allgemeine Staatslehre, 5. Auflage, München : C. H. Beck, 2023, s. 225 – 228). Dodnes je (ne)slávny výrok jedného z popredných nemeckých ústavných právnikov medzivojnového obdobia Gerharda Anschütza, že „ústava nestojí nad zákonom, ale je zákonodarcovi k dispozícii“.

Ak zistil nesúlad, a teda neplatnosť, nariadenie jednoducho neaplikoval, lebo aplikovať sa môže len platné (a účinné) právo (Adamovich, L. Die Prüfung der Gesetze und Verordnungen durch den österreichischen Verfassungsgerichtshof, Wien : F. Deuticke, 1923, s. 60 – 85). Takto je to dodnes obvyklé v západnej Európe (čl. 95 ods. 1 Ústavy Českej republiky) okrem Rakúska, kde je táto kontrola nariadení od roku 1920 koncentrovaná v rukách ústavného súdu.

Teda nejde o právnu silu, ale o dodržanie procedúry, pričom vtedy a ešte aj neskôr sa zdôrazňovalo, že ide o ten istý orgán. Jellinek navrhoval dať ríšskemu súdu právomoc na návrh prehlasovanej tretiny ešte pred podpisom zákona cisárom posúdiť, či nemal byť schválený 2/3 väčšinou.

46. V monarchii s dualistickým zákonodarstvom okrem toho, že zákon vzniká až jeho odsúhlasením cisárom, bolo typické, že cisár svojím podpisom zároveň potvrdzoval aj to, či boli dodržané ústavné požiadavky na legislatívny proces (tzv. Ausfertigungstheorie). Takáto právomoc bola zároveň zverená aj republikánskym hlavám štátu (k tomu podrobne Krejčí, J. Promulgace zákonů: její vztah k sankci, vetu, publikaci a k soudcovskému zkoumání zákonů, Praha : Vesmír, 1926). To vysvetľuje, prečo pôvodná preventívna kontrola ústavnosti zákonov musí vo Francúzsku celá prebehnúť ešte pred tzv. promulgáciou zákona prezidentom republiky, čiže potvrdením, že zákon bol prijatý ústavne súladným spôsobom (Favoreu, op. cit., s. 416 – 418, 1013 – 1015).

48. Konzervatívne monarchie sa niekedy bránili priamym ústavným zákazom súdnej kontroly ústavnosti. Dodnes je pomerne známy čl. 120 holandskej ústavy. Rovnaké ustanovenie obsahovala rakúska ústava z roku 1867 (prijatá len krátko po dvoch ročníkoch nemeckých právnických dní konaných vo Viedni a v Mainzi, kde témou bola súdna kontrola ústavnosti), konkrétne Základný zákon štátu z 21. decembra 1867 o súdnej moci v § 7 ustanovoval toto: „Súdy nie sú oprávnené preskúmavať platnosť riadne vyhlásených zákonov.“ Identické ustanovenie sa objavilo v pôvodnom znení čl. 89 rakúskej ústavy z roku 1920, akurát postupnými novelami boli z toho zákazu vyňaté najvyšší súd a správny súdny dvor (1929), druhostupňové súdy (1975), a napokon všetky súdy (2013). Identické, iba trochu inak formulované ustanovenie, mala československá ústava z roku 1920, § 102: „Soudcové mají právo, řešíce určitou právní věc, zkoumati platnost nařízení; při zákoně mohou jen zkoumati, byl-li řádně vyhlášen.“

50. Rovnaké ustanovenie obsahovala československá ústava, kde okruh aktívne legitimovaných subjektov na iniciovanie prieskumu ústavnosti zákona bol taký úzky, že ústavný súd bol prakticky celý čas paralyzovaný. A teda aj československé zákony boli od ich uverejnenia prakticky platné. Lebo preukázať opak bolo takmer nemožné a hlavne to nemohli robiť súdy v prípade súdneho sporu (porov. uznesenie II. ÚS 269/09). To možno vysvetľuje, prečo v krajinách bývalého Rakúsko-Uhorska a Česko-Slovenska sa dodnes stretávame s tým, že zákon jeho uverejnením „nadobúda“ platnosť, kým napr. v Nemecku alebo Taliansku sa s niečím takým nestretneme.

51. Zo zhrnutia vyplýva niekoľko zistení. Platnosť mala kedysi dva významy: (i) jednak sa tak hovorilo záväznej moci zákona, čomu dnes hovoríme účinnosť. Platnosť sa teda vždy „nadobúdala“, čo prežilo aj v laickej reči, a rovnako sa aj strácala. Slovo „účinnosť“ bolo zavedené v roku 1918 snáď správcami zbierky zákonov, ale iba pre nadobúdanie záväznej moci, nie pre jej stratu, kde (ii) ostala platnosť, prípadne kde sa začalo hovoriť stále viac o zrušení zákona. Zároveň sa platnosť chápala a dodnes chápe ako právna existencia. 52. O čom teda hovorí čl. 125 ods. 3 ústavy, keď hovorí o strate účinnosti a strate platnosti? V kontexte čl. 125 ods. 3 ústavy vzhľadom na popísaný vývoj pojmov platnosť a účinnosť u nás podľa mňa nemožno medzi stratou účinnosti a stratou platnosti vidieť žiaden rozdiel. Už stratou účinnosti zákon prestáva zaväzovať a nemožno ho aplikovať na nové prípady. A strata platnosti zrejme znamená to isté, je to len staršie synonymum pre účinnosť. Nič nenasvedčuje tomu, že by stratou platnosti sa mal zákon stať neplatným od počiatku. Pod platnosťou sa nemyslí v tomto ustanovení súlad (porov bod 41) či existencia, ale že je to platnosť v tom zmysle, ako sa používala kedysi v derogačných klauzulách. To ustanovenie z tohto pohľadu nemá praktický zmysel, ako už bolo vysvetlené v úvode (porov. bod 18 a nasl.). (Je teoreticky možné, že autori v roku 1968 zamýšľali pozastavenie účinnosti zákona uverejnením nálezu a následne zrušenie po šiestich mesiacoch, no nenapísali to tak.). 53. A stále je tu otázka, kto o tom rozhodne. Iste, ak zákonodarca v lehote neurobí nič, je jasné, že zákon do súladu neuviedol. Ale ak vykoná zmenu, ešte to neznamená, že uviedol zákon do súladu. A takáto zmena nemusí nevyhnutne spočívať v zrušení ustanovenia, ale zosúladenie je možné vykonať aj doplnením nového ustanovenia, pokojne aj do úplne iného zákona, tak, že ich systematickým výkladom už dávajú normu súladnú s ústavou. 54. Myslím si teda, že všetko, čo sa v čl. 125 ods. 3 ústavy píše po slovách o strate účinnosti, nemožno preceňovať (porov. tiež bod 13). Čiže uverejnením nálezu zákon stráca účinnosť, čo je to isté, ako povedať, že je formálne zrušený. Čo nám to hovorí o časových účinkoch? 55. Pozrime sa najprv do Rakúska. Rakúska ústava od počiatku hovorí, že súdy majú zakázané skúmať „platnosť riadne uverejnených zákonov“ (čl. 89), hoci dnes sa už môžu opýtať ústavného súdu (pôvodne sa ten zákaz týkal všetkých súdov s explicitne ustanovenou výnimkou pre ústavný súd v pôvodnom čl. 140 ods. 4). Zároveň ústava hovorí, že ústavný súd rozhoduje o protiústavnosti zákonov, avšak toto jeho rozhodnutie zaväzuje spolkového kancelára k bezodkladnému uverejneniu zrušenia zákona (čl. 140). Navyše, ústavný súd mohol odložiť derogačný účinok svojho nálezu do budúcnosti (pôvodne najviac o šesť mesiacov). Tradične doktrína z toho vyvodzovala, že zrušenie zákona má účinky len do budúcna, akoby išlo o negatívneho zákonodarcu. Toto uvažovanie sa akosi automaticky udomácnilo aj u nás.

Takto to bolo v Rakúsku doktrínou a ústavným súdom (napr. VfSlg. 3471, 5466) konštantne vykladané už od prvopočiatkov. Až v roku 1975 bolo toto pravidlo doplnené do ústavy, dokonca spolu s možnosťou ústavného súdu moderovať účinky svojich rozhodnutí aj do minulosti. Neudržateľnosť rigidnej ex nunc doktríny – ex nunc v zmysle, že nález ústavného súdu je len lex posterior – vidno veľmi dobre aj na tom, že rakúsky ústavný súd skoro vždy účinky moderuje, či už jedným, alebo druhým smerom (Stelzer, M. Austria, in: Popelier, P. et al. (eds.): The Effects of Judicial Decisions in Time, Cambridge: Intersentia, 2014).

Inými slovami, nikdy by nemalo byť možné odmietnuť na tomto základe konkrétnu kontrolu, ako sa to, bohužiaľ, posledné roky deje. 58. Avšak podstata je prítomná ešte inde. Rakúska ústava totiž na rozdiel od našej obsahuje archaický zákaz prieskumu platnosti (= ústavnosti) riadne uverejnených zákonov.

. ., s. 41 – 43). Podobne argumentujú aj ďalší poprední ústavní právnici medzivojnového obdobia v známom komentári k ústave (Kelsen, H. – Fröhling, G. – Merkl, A. Die Bundesverfassung vom 1. Oktober 1920, Wien/Leipzig : Franz Deuticke, 1922, s. 181 – 182). A to je aj zrejme možno jeden z dôvodov, prečo sa rakúska ex nunc doktrína nikde inde v západnej Európe vlastne neuchytila (Fernández Segado, F. La evolución de la justicia constitucional, Madrid : Dykinson, 2013, s. 988 a nasl.).

60. Naša ústava je rigidná. Rozdiel medzi rigidnými a flexibilnými ústavami sa v našich učebniciach nie celkom doceňuje. Je to vlastne revolučný rozdiel. Nejde len o ťažšiu procedúru prijímania. Aby bola ústava označená za rigidnú, musí mať vyššiu právnu silu ako zákony, čo sa v Európe plne presadilo až po druhej svetovej vojne, resp. na východ od železnej opony až po roku 1989 (Biagi, F. European Constitutional Courts and Transitions to Democracy, Cambridge : CUP, 2020, s. 178 a nasl.). Ako dôsledok tejto právnej sily potom musí existovať mechanizmus na presadenie ústavy oproti zákonu. Alebo inak: súdy – s výnimkou explicitného ústavného príkazu k opaku ako kedysi v Rakúsko-Uhorsku – nesmú aplikovať protiústavné zákony. 61. A práve prijatie skutočne rigidnej ústavy po vojne v Nemecku a Taliansku zapríčinilo rozmach ústavného súdnictva, keď cestu vyrúbanú týmito priekopníckymi súdmi tzv. prvej generácie potom nasledovali ústavné súdy z druhej a tretej generácie. Ústavné súdy prvej generácie vznikali zároveň pod pomerne silným americkým vplyvom, predstavujú tak aj určitý hybrid medzi americkým a rakúskym modelom, podobne, ako aj tie z druhej generácie. 62. Nemecká ústava z roku 1949 nehovorí nič o časových účinkoch. Hovorí, že rozhodnutia Spolkového ústavného súdu zaväzujú všetky orgány a že zákon určí, ktoré rozhodnutia majú silu zákona (§ 94 ods. 4). Spolkový ústavný súd tak podľa § 76 BVerfGG výrokom vyhlasuje zákony za neplatné (nichtig). Podľa § 79 BVerfGG sa obnovia trestné konania, v ktorých právoplatné rozsudky boli vydané na základe protiústavnej normy, a ostatné právoplatné rozsudky sa nevykonajú. Zároveň ale podľa § 31 BVerfGG toto jeho rozhodnutie o protiústavnosti má silu zákona (Gesetzeskraft). A zákonom možno aj formálne zrušiť iný zákon, čo je historický zmysel tejto klauzuly o sile zákona, hoci primárne sa dnes chápe tak, že rozsudok ústavného súdu zaväzuje nielen štátne orgány, ale všetkých, podobne ako zákon (Voẞkuhle, A. Art. 94, in: Mangoldt, H. von et al. (eds.): Kommentar zum Grundgesetz. Band 3, Präambel, Art. 83-146, 6. Aufl., München : Verlag Franz Vahlen, 2010, s. 805 – 806). 63. To je rozdiel oproti americkej situácii, keď federálny najvyšší súd môže síce vyhlásiť určitý zákon erga omnes (= kvôli precedentnej sile jeho rozsudku) za protiústavný/neplatný, avšak tým nedochádza k formálnemu zrušeniu zákona, „iba“ sa považuje za neplatný, a teda sa neuplatňuje ani ostatnými súdmi. Ak však dôjde k zmene judikatúry, ako napr.

Crisafulli. V relevantnej časti odôvodnenia sa píše: „V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť rozdiel medzi účinkom derogácie, ktorý vzniká v dôsledku prijatia nového zákona, a účinkom anulovania, ktorý vyplýva z rozsudkov Ústavného súdu s vyhovujúcim výrokom.

uverejnení, ako to ustanovuje článok 136 ústavy, a to práve v tom zmysle, že od tohto dňa žiadny sudca nemôže uplatňovať normy, ktoré boli vyhlásené za protiústavné, žiadny iný orgán ich nemôže vykonávať alebo ich v každom prípade brať za základ svojich vlastných aktov a žiadna súkromná osoba sa ich nemôže dovolávať, pretože úkony a konanie, ktoré sa nimi majú riadiť, by nemali žiadny právny základ. To vysvetľuje, ako dokonca aj otázky ústavnosti noriem medzičasom zákonodarcom derogovaných, môžu byť relevantné a návrhy na vyhlásenie ich protiústavnosti ako také prístupné v konaní pred Ústavným súdom, ak ide o normy, ktoré by sa mali naďalej uplatňovať na základe princípov intertemporálneho práva.“ Ústavný súd aj v iných rozsudkoch spomína, že jeho rozhodnutie má dvojaký účinok, a to v normatívnej rovine (strata účinnosti, čiže formálne zrušenie) a v aplikačnej rovine, teda nemožnosť príslušnú normu aplikovať.

kladie prejudiciálnu otázku ústavnosti. 66. Z tohto vyplýva, že protiústavný zákon nemožno aplikovať a že všeobecne záväzný výrok o protiústavnosti dáva jedine ústavný súd. Každý súd musí (porov. môj disent k uzneseniu sp. zn. PL. ÚS 29/2020) vždy ako prejudiciálnu otázku skúmať, či zákonná norma, ktorú by mal aplikovať, je v súlade s ústavou, a na túto otázku si musí v prípade pochybností vypýtať odpoveď od ústavného súdu, ktorou sa potom musí riadiť.

67. Článok 125 ods. 6 ústavy je vykonaný v § 93 zákona o ústavnom súde. Ten vlastne hovorí to isté, čo taliansky čl. 30 ods. 3 ich zákona, že protiústavná norma nesmie byť aplikovaná. Akurát to hovorí viacerými slovami.

V prebiehajúcich trestných aj civilných konaniach sa tiež už nesmie aplikovať. A rovnako ani civilné veci sa už nesmú vymáhať, teda exekúcie musia byť zastavené, lebo exekúcia je tiež aplikácia. Čo sa ešte spomína v talianskej doktríne aj judikatúre, že sa ešte neotvára, sú napr. premlčané nároky, lebo nie je možná situácia, aby boli aplikované.

70. Pokiaľ ide o stratu účinnosti v zmysle čl. 125 ods. 3 ústavy, tá má logický zmysel v tom, že protiústavná úprava sa aj formálne zruší. Teda nehrozí jej „oživenie“ v prípade zmeny našej judikatúry, ako to je možné tam, kde sa len deklaruje neplatnosť, a teda neaplikovateľnosť, no formálne sa neruší. Zároveň v našej právnej kultúre silne naviazanej na zbierku zákonov (porov. sp. zn. PL. ÚS 8/2021) je rozumné protiústavné zákony aj formálne vymazať, obzvlášť už v dnešnej dobe elektronickej zbierky s jej konsolidovanými zneniami.

72. Záväzkový vzťah, z ktorého vzišiel súdny spor, vznikol v roku 2003, pričom spor samotný už pred podaním na ústavný súd trval dva a pol roka. Domnievam sa, že táto skutočnosť ovplyvnila záver ústavného súdu, že prípadný vstup ústavného súdu do danej veci by znamenal zásah do právnej istoty žalobcu. Ten by musel po takomto čase preukazovať naliehavý právny záujem, ktorý sa obvykle preukazuje po začatí konania.

. . zákonom stanoveným spôsobom. . .“) a čl. 51 ods. 1 ústavy značný priestor na konkretizáciu práva na súdnu ochranu. 74. Návrh je odôvodnený okrem iného aj rozporom s právom EÚ vrátane princípu ekvivalencie tak, že vo všeobecnosti musia súdy skúmať naliehavý právny záujem na požadovanom určení, no v spotrebiteľských veciach, akou je aj prejednávaná vec, sa naliehavý právny záujem predpokladá. Tu by som rád poukázal na to, že v čase podania návrhu zo strany okresného súdu na ústavný súd už prebiehalo prejudiciálne konanie vo veci C-230/24 na otázku, či je v súlade s princípom ekvivalencie, ak sa v spotrebiteľských veciach nepremlčuje právo na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, nároky z takéhoto určenia už premlčaniu podliehajú, no vo všetkých ostatných vzťahoch sa na účely premlčania nerozlišuje medzi určením neplatnosti a nárokmi z takéhoto určenia.

76. Stotožňujem sa s názorom, že vo všeobecnosti majú pochybnosti predložené okresným súdom potenciál stať sa predmetom prejudiciálneho konania. V preskúmavanej veci len poznamenávam, že od rozsudku vo veci C-302/04 Súdny dvor konštatuje, že nemá právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky, ak okolnosti skutkového stavu predchádzali pristúpeniu, pretože to spôsobuje, že smernica je neaplikovateľná. Tento záver je napríklad aj pri predbežnej otázke predloženej Okresným súdom Bardejov vo veci C-153/13, kde konštatovanie o nedostatku právomoci vychádza zo skutočnosti, že , cit.: „V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že zmluva o úvere, o ktorú ide vo veci samej, bola uzavretá 10. decembra 2002, teda pred pristúpením Slovenskej republiky k Európskej únii 1. mája 2004.“ V tejto línii pokračuje aj v novších rozhodnutiach C-364/17, C-50/16 alebo C-258/19. 77.

. dovolávať sa nekalej povahy týchto podmienok. . . v neskoršom určovacom konaní. . .“ Išlo o prípad zmluvy z roku 2005 a prejudiciálna otázka, na odpoveď ktorej mal Súdny dvor dať odpoveď, bola predložená po cca 14 rokoch v roku

79. Kým okresný súd artikuluje okolnosti veci prekročením ,,funkčnej procesnej rovnosti“, tak Súdny dvor podobné situácie vykladá opačne ‒ ako odstránenie stavu nerovnosti. Nič z návrhu nenasvedčuje záveru, že by okresný súd nemal byť súdom, ktorý sa podľa Súdneho dvora má zaoberať namietanými zmluvnými podmienkami hneď, ako sa oboznámi so skutkovými a právnymi okolnosťami veci. Tomu nemusí zodpovedať postup, keď sa okresný súd po približne dva a pol roku koncentruje ešte len na otázku, či a aký má sťažovateľka právny záujem na určovacej žalobe.

Súdny dvor nijako nenaznačuje časové limity na podanie žaloby po približne 13 rokoch od uzavretia zmluvy. Poznamenávam, že spotrebiteľka podala v uvedenej veci len žalobu o určenie bez žaloby o plnenie. 81. Okresný súd nevysvetľuje, prečo v preskúmavanej veci nemá platiť obava judikovaná mnohokrát Súdnym dvorom (i. a.), že spotrebitelia nemusia vedieť o nekalej zmluvnej podmienke a že je preto plynutie objektívnej premlčacej doby euroneudržateľné (C-485/19). Súdny dvor pre zmenu rozhodol, že ochrana spočívajúca v oprávnení domáhať sa neprijateľnosti premlčaniu nepodlieha a že premlčaniu podliehajú až účinky z rozhodnutia o neprijateľnosti.

83. Na tvorbe zmluvy je najúchvatnejšie ,,podanie“ si rúk na znak, že sa našla zhoda na detailoch zmluvy, a zážitok z nájdenia dohody je priamo úmerný náročnosti procesu oferty a akceptácie. Sotva by bolo možné, aby desiatky strán v úverových, poistných či iných spotrebiteľských zmluvách vrátane všeobecných obchodných podmienok spotrebiteľ odsúhlasil vo vzťahu ku každej zmluvnej podmienke. Judikatúra Súdneho dvora to definovala ako slabšiu vyjednávaciu pozíciu spotrebiteľa s nájdením východiska. Dodávateľom sa umožnilo predkladanie aj rozsiahlejších zmluvných traktátov s výkričníkom, že ak dodávateľ do zmluvy zakomponoval neprijateľnú podmienku, spravodlivosť si ho ,,počká“ a nemusí ísť len o 18 rokov. Pri tridsaťročných hypotékach to môže byť kľudne aj raz taký čas. Poznamenávam, že novela Občianskeho zákonníka uzavretá cca mesiac pred vstupom SR do EÚ v prechodných ustanoveniach normovala trojmesačnú dobu, aby si dodávatelia dali zmluvy ,,do poriadku“ pod hrozbou ich neplatnosti. 84. Žaloba o neprijateľnosť teda predstavuje akési dodatočné zavŕšenie procesu zmluvy k tým zmluvným podmienkam, ktoré v teste neprijateľnosti neobstáli.

85. Artikulácia okresného súdu, že slabší subjekt sa má chrániť len do tej miery, kým sa ,,nedosiahne funkčná procesná rovnosť“, a pritom súd nenotifikoval žiadnu z už uvedených výnimiek, sa javí ako silno v konfrontácii nielen s už uvedenými závermi, ale aj čl. 288 ods. 3 ZFEÚ, ktorý nie je určený účastníkom zmluvy, ale členským štátom a ich súdom, aby zabezpečili plný účinok cieľov smerníc EÚ.

87. K pridlhému času na dosiahnutie skutočnej rovnováhy prichodí poznamenať, že podľa judikatúry sa právo domáhať sa určenia neprijateľnosti nepremlčuje, čím naznačuje aj základ pre potencionálne následné nároky z účinkov, ktoré už premlčaniu podliehajú (porov. 5Cdo/29/2021). Okresný súd nevysvetlil odklon od tejto doktríny.

potrebné odmietnuť z dôvodu nedostatku jeho náležitostí. 90. Vo všeobecnosti platí, že v konaní podľa čl. 125 ústavy ústavný súd plní funkciu tzv. negatívneho normotvorcu, ktorého rozhodnutia, ak zistí nesúlad právnej normy nižšej právnej sily s právnou normou vyššej právnej sily, majú v konečnom dôsledku derogačný účinok, a preto je nevyhnuté návrh náležite odôvodniť. Rozsahom návrhu a jeho dôvodmi je potom ústavný súd viazaný (§ 45 zákona o ústavnom súde).

Sumarizujúc už vyslovené závery, zastávam názor, že sa návrh navrhovateľa pri jeho predbežnom prerokovaní mal odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nedostatok náležitosti, neodôvodnenia už naznačených otázok.

93. Osobitne k referenčnej norme čl. 46 ods. 1 ústavy. Pokiaľ ide o navrhovateľom namietaný nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 46 ods. 1 ústavy, návrh je rovnako neodôvodnený. Poznamenávam však, že podľa môjho názoru čl. 46 ods. 1 ústavy môže predstavovať referenčnú normu abstraktnej kontroly ústavnosti v zásade vtedy, ak by navrhovateľ návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov namietal, že zákonodarca napadnutým ustanovením odňal alebo podstatným spôsobom generálne alebo selektívne sťažil uplatnenie práva osoby na prístup k súdu, prípadne vtedy, ak by podľa navrhovateľa zákonodarca napadnutým ustanovením vyňal rozhodovanie o právach a povinnostiach zo súdnej kontroly. V predmetnej veci na prvý pohľad nejde ani o jeden z už uvedených prípadov. Napadnutá norma nesťažuje uplatnenie práva osôb na prístup k súdu a ani v jeho dôsledku nedochádza k vyňatiu rozhodovania o právach a povinnostiach zo súdnej kontroly.

V Košiciach 26. februára 2025

Peter Straka sudca