PL. ÚS 53/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 53/2015-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 16. decembra 2015 predbežne prerokoval návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky JUDr. Jaromíra Čižnára na začatie konania o súlade § 3 ods. 1 písm. b) v časti vety za bodkočiarkou zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 335/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

rozhodol:

Návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky o d m i e t a .

Odôvodnenie:

Navrhovateľ poukázal na obsah dôvodovej správy, ktorá bola predložená s návrhom zákona č. 335/2012 Z. z. do národnej rady jeho predkladateľom – vládou Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“), podľa ktorej dôvodom na prijatie novej právnej úpravy bolo vytvorenie predpokladov na zefektívnenie poskytovania právnych služieb advokátmi pri zohľadnení požiadaviek aplikačnej praxe, ako aj praktických problémov spojených s aplikáciou zákona (zákon o advokácii). Okrem iných doplnení a zmien došlo zákonom č. 335/2012 Z. z. aj k predĺženiu praxe advokátskeho koncipienta z trojročnej na päťročnú, pričom sa upravili podmienky na zápis do zoznamu advokátov a do zoznamu advokátskych koncipientov. Národná rada sa pri prijatí, resp. schvaľovaní zákona č. 335/2012 Z. z. podľa navrhovateľa neriadila ustanoveniami čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 2 a čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru.

V čl. I v bode 3 zákona č. 335/2012 Z. z. sa do zákona o advokácii doplnilo ustanovenie § 3 ods. 1 písm. b) s textom „ak žiadateľ získal vysokoškolské vzdelanie najprv v prvom stupni a následne v druhom stupni, vyžaduje sa, aby v oboch stupňoch získal vzdelanie v študijnom odbore právo“ (ďalej aj „napadnuté ustanovenie“ alebo „napadnutá právna úprava“).

Získanie vysokoškolského vzdelania v obidvoch stupňoch v študijnom odbore právo sa tak stalo conditio sine qua non pre zápis osoby do zoznamu advokátov, pričom splniť túto podmienku musia aj osoby, ktoré už boli zapísané v zozname advokátskych koncipientov s úmyslom stať sa advokátom pred prijatím zákona č. 335/2012 Z. z.

Zákon č. 586/2003 Z. z. v znení účinnom do 1. januára 2015 teda na zápis do zoznamu advokátov a na zápis do zoznamu advokátskych koncipientov nediferencoval vysokoškolské vzdelanie podľa stupňov a bolo potrebné získanie vysokoškolského vzdelania druhého stupňa v študijnom odbore právo.

Zákon č. 335/2012 Z. z. bol prijatý 18. októbra 2012 a nadobudol účinnosť 1. januára 2013; v napadnutom ustanovení nadobudol účinnosť 1. januára 2015. Zákonodarca v čl. I v bode 57 zákona č. 335/2012 Z. z. prijal v § 82b ods. 2 prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2013 a vo vzťahu k advokátskym koncipientom ustanovil, že „Advokátsky koncipient zapísaný do zoznamu advokátskych koncipientov do 31. decembra 2012 vykoná prax advokátskeho koncipienta v trvaní podľa predpisu účinného do 31. decembra 2012“. Z uvedeného vyplýva, že všetky osoby, ktoré boli pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 335/2012 Z. z. zapísané v zozname advokátskych koncipientov, vykonajú prax podľa predchádzajúcej právnej úpravy, teda prax trojročnú. Po uplynutí tejto praxe majú tieto osoby právny nárok na vykonanie advokátskej skúšky a po jej zložení na zapísanie do zoznamu advokátov, teda nárok na to, aby sa stali advokátmi.

Pokiaľ ide o splnenie ostatných podmienok na zápis do zoznamu advokátov, ktoré boli zákonom č. 335/2012 Z. z. dotknuté, prechodné ustanovenia vo vzťahu k nim zákonodarca neprijal. Na splnenie ostatných podmienok vrátane podmienky vzdelania sa teda vzťahuje nová právna úprava zakotvená zákonom č. 335/2012 Z. z. V čase podania tohto návrhu bolo podľa informácie uverejnenej na webovom sídle Slovenskej advokátskej komory v zozname advokátskych koncipientov zapísaných celkovo 2 294 osôb.

Navrhovateľ v súvislosti so svojím konštatovaním, podľa ktorého je presadzovanie koncepcie materiálneho právneho štátu základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy, vo vzťahu k právnemu štátu poukázal aj na doterajšiu judikatúru ústavného súdu vo veci sp. zn. I. ÚS 17/99, PL. ÚS 32/95, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 22/96. Navrhovateľ taktiež poukázal na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa princípu právnej istoty (vec sp. zn. PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 3/00, I. ÚS 30/99, PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 16/06, PL. ÚS 12/05) a na súvisiacu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), napr. rozhodnutia vo veciach Sunday Times v Spojené kráľovstvo z 26. 4. 1979, Silver a i. v. Spojené kráľovstvo z 25. 3. 1983, Miragall Escolano a i. v. Španielsko z 25. 1. 2000, Nevmeržitskij v. Ukrajina z 5. 4. 2005.

Podľa názoru navrhovateľa by zákonodarca „mal za každých okolností v procese prijímania zákonov, a zvlášť pri prijímaní ich novelizácií, zohľadňovať doterajší právny stav a všetky jeho zmeny vykonávať uvážene a len v takej miere, ktorá je nevyhnutná na dosiahnutie vytýčeného cieľa regulácie spoločenských vzťahov v kontexte s legitímnym verejným záujmom. Ak prostredníctvom novelizácie zákona dôjde k jeho zásadnej - koncepčnej zmene, tak posudzovanie jej ústavnej akceptovateľnosti z hľadiska materiálneho chápania právneho štátu nevyhnutne musí zahŕňať aj atribút rešpektovania legitímnych očakávaní.“.

Navrhovateľ následne uviedol: „Namietaná právna úprava odníma osobám, ktoré sa stali advokátskymi koncipientmi pred jej prijatím, legálne nadobudnuté právo a legitímne očakávanie v súlade s dovtedy platným právnym stavom, že po splnení dovtedy platných a účinných podmienok sa stanú advokátmi. Zastávam názor, že ide o zásah do týchto práv vo forme pravej retroaktivity, ktorá je v právnom štáte, aj s odkazom na ustálenú judikatúru ústavného súdu, neprijateľná. Nespochybniteľným legálne nadobudnutým právom osoby, ktorá bola pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 335/2012 Z. z. zapísaná v zozname advokátskych koncipientov (na zápis do ktorého splnila zákonné podmienky), je jej právo vykonať prax advokátskeho koncipienta a po jej vykonaní právo zúčastniť sa advokátskej skúšky. Toto právo jej priznáva aj nová právna úprava. Rovnako nespochybniteľným legálne nadobudnutým právom takejto osoby je po zložení advokátskej skúšky byť zapísaný do zoznamu advokátov a stať sa tak advokátom. Namietaná právna úprava však právo byť zapísaný do zoznamu advokátov odňala osobám, ktoré získali vysokoškolské vzdelanie v prvom stupni v inom študijnom odbore než v študijnom odbore právo, hoci následne v druhom stupni už toto vzdelanie získali v požadovanom študijnom odbore. Toto právo tak bolo týmto osobám odobraté so spätnou účinnosťou a zákonodarca teda retroaktívne zasiahol do ich právneho postavenia. Namietanú právnu úpravu prijal bez toho, aby k nej prijal tiež zodpovedajúce prechodné ustanovenie, ktoré by zaručovalo rešpektovanie princípu právnej istoty s ohľadom na ochranu legálne nadobudnutých práv a legitímnych očakávaní osôb, ktoré sa v čase pred prijatím tejto právnej úpravy stali advokátskymi koncipientmi vo viere, že po splnení v tom čase platných zákonných podmienok sa stanú advokátmi. Namietaná právna úprava je teda v rozpore s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy aj z dôvodu, že v súvislosti s jej prijatím nebolo prijaté aj prechodné ustanovenie, ktoré by jej retroaktívnu pôsobnosť vylúčilo.“ V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na závery uvedené v rozhodnutí vo veci sp. zn. PL. ÚS 25/05 týkajúce sa intertemporality právnej úpravy.

Navrhovateľ ďalej poukázal na obsah dôvodovej správy k zákonu č. 335/2012 Z. z., v ktorej predkladateľ návrhu tohto zákona (vláda) v bode 3 uviedol: „Kvalitné vysokoškolské vzdelanie je nevyhnutným predpokladom zápisu do zoznamu advokátov vedeného komorou. V mnohých prípadoch adepti absolvujú prvý stupeň vysokoškolského štúdia v ľubovoľnom študijnom odbore a následne už len dokončia druhý stupeň v odbore právo, čo možno považovať za obchádzanie účelu aj súčasnej právnej úpravy. Slovenská advokátska komora nemá žiadnu možnosť zasiahnuť do procesu uznávania vzdelania ani posúdenia jeho kvality.“

Z odôvodnenia zmeny podmienky vzdelania potrebnej na zápis do zoznamu advokátov podľa navrhovateľa vyplýva, že druhý stupeň vzdelania v študijnom odbore právo je už len „dokončením vzdelania v druhom stupni“, ktoré trvá dva, resp. tri roky v závislosti od formy štúdia, pričom podľa aktuálnych študijných programov relevantných právnických fakúlt sú obsahom magisterského štúdia výučba trestného práva, občianskeho práva, obchodného práva, medzinárodného práva, európskeho práva a iných pozitívnoprávnych disciplín verejného a súkromného práva a štúdium končí úspešným absolvovaním záverečných štátnych skúšok a obhajobou diplomovej práce. Z uvedeného vyplýva, že v žiadnom prípade nejde o „už len dokončenie“ druhého stupňa štúdia.

Navrhovateľ uviedol, že rešpektuje právo zákonodarcu prijať na základe skutočností vyplývajúcich z aplikačnej praxe zmenu podmienok vzťahujúcich sa na výkon konkrétnej činnosti či povolania (aj sprísnenie týchto podmienok), avšak vždy je podľa neho nevyhnutné prihliadať na to, či zmena alebo sprísnenie podmienok znamená zásah do existujúcich právnych vzťahov, akým spôsobom a v akom rozsahu.

Navrhovateľ napadnuté ustanovenie považuje za neprimeraný, nedôvodný a neprípustný zásah do práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života garantovaného čl. 19 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 8 dohovoru.

Navrhovateľ v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že kategorickým imperatívom pri posudzovaní zásahov štátu do ústavou garantovaných práv je hľadanie spravodlivej rovnováhy medzi potrebami verejného, resp. všeobecného záujmu a ochranou fyzických osôb. Pri posudzovaní otázky zásahov štátu do práv garantovaných čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru, vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu, ako aj z rozhodovacej činnosti ESĽP, je potrebné podľa neho predovšetkým skúmať, či daný skutkový stav možno ratione materiae považovať za súčasť práva na súkromie, pritom ESĽP už mnohokrát konštatoval, že „súkromný život“ je široký pojem nevhodný na vyčerpávajúcu definíciu (napr. Peck v. Spojené kráľovstvo z 28. 1. 2003, Sidabras a Džiautas v. Litva z 27. 7. 2004) a nemožno z neho vylúčiť ani činnosti odbornej a obchodnej povahy, resp. profesionálne aktivity (Niemietz v. Nemecko zo 16. 12. 1992).

Podľa navrhovateľa z hľadiska hodnotenia zásahov štátu do práva na súkromie zaručeného čl. 19 ústavy a čl. 8 dohovoru s prihliadnutím na ustanovenie čl. 8 ods. 2 dohovoru je potrebné tento zásah podrobiť testu ústavnosti, a teda posúdiť ho z hľadiska legality zásahu, jeho legitímnosti a proporcionality (v tejto súvislosti poukázal na závery rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 117/07 a rozhodnutia ESĽP vo veci Vitiello v. Taliansko z 23. 6. 2006).

Podľa názoru navrhovateľa zákonodarca prijal namietanú právnu úpravu zákonom zodpovedajúcim spôsobom, táto právna úprava je dostatočne konkrétna, jasná a zrozumiteľná. Zákonodarca odôvodnil potrebu jej prijatia cieľom, ktorý možno považovať za legitímny z dôvodu úpravy podmienok pre prístup k profesii, ktorá je súčasťou riadneho výkonu spravodlivosti. Napriek uvedenému podľa názoru navrhovateľa prijatá právna úprava nespĺňa kritérium proporcionality zásahu z dôvodu, že jej prijatie a aplikácia nie sú nevyhnutné aj vo vzťahu k osobám, ktoré už vykonávajú prax advokátskeho koncipienta v dobrej viere (v legitímnom očakávaní), že po jej ukončení im bude umožnené zúčastniť sa advokátskej skúšky a po jej úspešnom zložení stať sa advokátom. Podľa jeho názoru ide o povolanie, ktoré si tieto osoby zvolili, venovali príprave naň množstvo času a prostriedkov, tejto príprave prispôsobili celý svoj rodinný a sociálny život, zásah zákonodarcu do ich súkromného života prijatím napadnutého ustanovenia mení ich životné smerovanie nielen v profesionálnej oblasti sféry ich života. V danom prípade mal podľa navrhovateľa zákonodarca možnosť zvoliť iný spôsob naplnenia cieľa sledovaného právnou úpravou tak, že by prijal zodpovedajúce prechodné ustanovenia, ktoré by vylučovali jej spätnú pôsobnosť na osoby, ktoré tým stratili možnosť stať sa advokátmi, resp. túto možnosť dostanú opäť až po splnení absurdných a ťažko realizovateľných podmienok. Takýto zásah do súkromného života nie je možné v žiadnom prípade považovať za proporcionálny.

Navrhovateľ v tejto súvislosti poukázal na argumentáciu uvedenú v rozsudku ESĽP vo veci Bigaeva v. Grécko z 28. 5. 2009, v ktorom sa tento súd zaoberal práve podmienkami výkonu advokácie v Grécku, pričom dospel k záveru o porušení čl. 8 dohovoru sťažovateľky, ktorej vnútroštátne orgány povolili realizovať koncipientsku prax, hoci bolo zrejmé, že po jej absolvovaní nebude mať právo na zápis do zoznamu advokátov vedeného advokátskou komorou.

Podľa navrhovateľa na základe uvedeného zásah zákonodarcu do práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť garantovaného čl. 35 ods. 1 ústavy spôsobom ustanoveným v napadnutom ustanovení nespĺňa limity ústavnosti.

Vzhľadom na uvedené navrhovateľ konštatoval, že napadnuté ustanovenie je v rozpore s ústavou a dohovorom, ako aj s judikatúrou ústavného súdu a ESĽP tým, že nerešpektuje základné princípy materiálneho právneho štátu a neprípustným a neodôvodneným spôsobom zasahuje do práva na súkromie a práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o návrhoch podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a b) ústavy v pléne. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

Podľa napadnutého ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii v znení zákona č. 335/2015 Z. z. „Komora zapíše do zoznamu advokátov na písomnú žiadosť do dvoch mesiacov odo dňa jej doručenia toho, kto získal vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný doklad o vysokoškolskom právnickom vzdelaní druhého stupňa vydaný zahraničnou vysokou školou; ak žiadateľ získal vysokoškolské vzdelanie najprv v prvom stupni a následne v druhom stupni, vyžaduje sa, aby v oboch stupňoch získal vzdelanie v študijnom odbore právo...“.

Zo znenia napadnutého ustanovenia vyplýva, že dotknutá osoba – advokátsky koncipient musí preukázať pri podaní žiadosti o zápis do zoznamu advokátov okrem iných podmienok aj získanie vysokoškolského vzdelania v študijnom odbore právo v oboch stupňoch.

Protiústavnosť napadnutého ustanovenia podľa navrhovateľa spočíva v tom, že takáto právna úprava nerešpektuje legitímne očakávania advokátskych koncipientov zapísaných v zozname advokátskych koncipientov, ktorí získali vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa v inom študijnom odbore ako študijný odbor právo pred prijatím tohto zákona, pretože im bráni, aby po vykonaní praxe advokátskeho koncipienta a úspešnom vykonaní advokátskej skúšky boli zapísaní do zoznamu advokátov.

Namietaná právna úprava podľa navrhovateľa odníma osobám, ktoré sa stali advokátskymi koncipientmi pred jej prijatím, legálne nadobudnuté právo a legitímne očakávanie po vykonaní praxe advokátskeho koncipienta a úspešnom vykonaní advokátskej skúšky byť zapísaný do zoznamu advokátov v súlade s dovtedy platným právom, t. j. podľa navrhovateľa ide o zásah vo forme pravej retroaktivity, ktorá je v právnom štáte aj s odkazom na ustálenú judikatúru ústavného súdu neprijateľná.

Pre posúdenie ústavnej konformity napadnutého ustanovenia ústavný súd stabilne využíva ako základnú interpretačnú metódu pri výklade ústavnosti zásahu do ľudských práv test proporcionality spočívajúci v skúmaní troch kritérií: 1. kritéria vhodnosti (skúmanie otázky existencie dostatočne dôležitého cieľa a racionálnej väzby medzi napadnutým ustanovením a cieľom, t. j. obmedzenie práva musí byť spôsobilé dosiahnuť určitý legitímny cieľ), 2. kritéria potrebnosti (skúmanie, či neexistuje iný prostriedok rovnakej účinnosti, ktorý by dané právo obmedzoval menej) a 3. kritéria proporcionality v užšom slova zmysle (skúmanie rovnováhy medzi kolidujúcimi hodnotami, t. j. dotknutými základnými právami či verejným záujmom).

V súlade s uvedeným ústavný súd poukazuje napr. na argumentáciu navrhovateľa uvedenú na strane 11 jeho návrhu: „Samozrejme, je právom zákonodarcu prijať na základe skutočností vyplývajúcich z aplikačnej praxe zmenu podmienok vzťahujúcich sa na výkon konkrétnej činnosti či povolania. Je jeho právom tieto podmienky sprísňovať. Vždy je však nevyhnutné prihliadať na to, či zmena alebo sprísnenie podmienok znamená zásah do existujúcich právnych vzťahov, akým spôsobom a v akom rozsahu.“, resp. na strane 14 návrhu: „Zákonodarca prijal namietanú právnu úpravu zákonom zodpovedajúcim spôsobom, táto právna úprava je dostatočne konkrétna, jasná a zrozumiteľná. Zákonodarca odôvodnil potrebu jej prijatia cieľom, ktorý možno považovať za legitímny z dôvodu úpravy podmienok pre prístup k profesii, ktorá je súčasťou riadneho výkonu spravodlivosti. Zastávam však názor, že prijatá právna úprava nespĺňa kritérium proporcionality zásahu z dôvodu, že jej prijatie a aplikácia nie sú nevyhnutné aj vo vzťahu k osobám, ktoré už vykonávajú prax advokátskeho koncipienta v dobrej viere (v legitímnom očakávaní), že po jej ukončení im bude umožnené zúčastniť sa advokátskej skúšky a po jej úspešnom zložení stať sa advokátom.“

Aj podľa názoru ústavného súdu zavedením sprísnenej podmienky nadobudnutia vzdelania pre výkon advokácie napadnutým ustanovením zákonodarca nepochybne sleduje legitímny cieľ a na sprísnenie podmienok odbornosti, resp. špecifikáciu druhu vzdelania potrebného pre výkon advokácie existujú objektívne dôvody, pre ktoré uvedené opatrenie zákonodarcu obmedzujúce označené základné práva možno považovať za primerané a logické.

Podľa názoru ústavného súdu s ohľadom na obsah zmien prijatých zákonom č. 335/2012 Z. z. (zmeny týkajúce sa fungovania orgánov komory, sprehľadňujúce disciplinárne konanie, rozširujúce právomoci advokáta pri výkone advokácie, upravujúce podmienky prezentácie advokátskeho povolania, meniace podmienky výkonu praxe advokátskych koncipientov) nemožno konštatovať, že týmto zákonom došlo k zásadnej koncepčnej zmene zákona o advokácii, keďže ním zákonodarca len precizuje niektoré ustanovenia spôsobujúce problémy v aplikačnej praxi. Účel tejto novely zákona o advokácii napokon predkladateľ definoval sám v dôvodovej správe k zákonu č. 335/2012 Z. z., v ktorej v rámci všeobecnej časti uviedol: „Návrh zákona v naznačených oblastiach reaguje na niektoré požiadavky aplikačnej praxe a precizuje platnú právnu úpravu tak, aby nedochádzalo k výkladovým rozdielnostiam, ktoré sťažujú dosiahnutie jej účelu.“ Aj v prípade napadnutého ustanovenia ide len o precizovanie právnej úpravy, keďže cieľom zákonodarcu pri uvedenej zmene, ktorý možno vyvodiť jednak z historického vývinu podmienok výkonu advokácie, predovšetkým podmienky vzdelania, ale i z dôvodovej správy k tomuto zákonu, je zamedziť praxi obchádzať účel uvedeného zákona, ktorým je poskytovanie kvalifikovanej ochrany právam a právom chráneným záujmom pri realizácii práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Navrhovateľ napadnuté ustanovenie zákona č. 335/2012 Z. z. síce nepovažuje izolovane za protiústavné, avšak namieta, že v dôsledku neexistencie intertemporálnych ustanovení zužujúcich možnosť jeho aplikácie na osoby zapísané v zozname advokátskych koncipientov pred prijatím uvedeného zákona môže napadnuté ustanovenie svojimi spätnými účinkami eventuálne spôsobiť vznik situácie, keď predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory zamietne žiadosť o zapísanie do zoznamu advokátov uvedených advokátskych koncipientov len pre nesplnenie podmienky ustanovenej v § 3 písm. b) zákona č. 335/2012 Z. z., ktorá pri ich zapísaní do zoznamu advokátskych koncipientov nebola zákonom požadovaná na zápis do zoznamu advokátov, t. j. zamietne žiadosť z dôvodu retroaktívneho pôsobenia napadnutého ustanovenia na dotknutú skupinu advokátsky koncipientov.

Z. z.), sa po prijatí napadnutého ustanovenia nachádzajú v odlišnej právnej situácii. Uvedení advokátski koncipienti v čase ich zápisu do zoznamu advokátskych koncipientov nadobudli legitímnu nádej, resp. očakávanie, že po splnení zákonných podmienok v tom čase platného zákona o advokácii nadobudnú právo byť zapísaní do zoznamu advokátov, avšak tu je potrebné poukázať na skutočnosť, že ich legitímna nádej je, ako už bolo uvedené, v istej miere založená na konaní, ktoré má charakter obchádzania zákona. Aplikácia napadnutého ustanovenia na uvedené prípady advokátskych koncipientov nedisponujúcich zákonom požadovaným vzdelaním, avšak zapísaných v zozname advokátskych koncipientov pred prijatím zákona č. 335/2012 Z. z., v dôsledku neexistencie, resp. nedostatku príslušných intertemporálnych ustanovení podľa navrhovateľa vedie k porušeniu označených práv.

V danom prípade ale podľa názoru ústavného súdu o extrémny prípad opomenutia nejde, keďže konečným možným (nie však nevyhnutným) dôsledkom zistenej zmeny vo vzťahu k advokátskym koncipientom zapísaným v zozname advokátskych koncipientov pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 335/2012 Z. z. a nespĺňajúcich podmienku vysokoškolského vzdelania v študijnom odbore právo v oboch stupňoch je rozhodnutie predsedníctva Slovenskej advokátskej komory podľa § 12 ods. 7 zákona o advokácii o nezapísaní fyzickej osoby do zoznamu advokátov pre nesplnenie podmienky ustanovenej v napadnutom ustanovení advokátskym koncipientom, ktorého obsahové náležitosti sú ustanovené v § 11 ods. 3 zákona o advokácii a ktoré je preskúmateľné všeobecným súdom na základe žaloby podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (správne súdnictvo). Z uvedeného vyplýva, že zákonodarca v zákone o advokácii zabezpečil efektívne procesné záruky súdneho prieskumu splnenia podmienok výkonu advokácie, t. j. vstupu do uvedených profesijných služieb. Je pritom úlohou všeobecných súdov, aby pri výklade a aplikovaní právnych predpisov pristupovali k takému právnemu výkladu, ktorý by bol ústavne konformný a ústretový nielen k základným právam a slobodám jednotlivcov, ale i k rešpektovaniu základných princípov právneho štátu.

Ústavný súd na základe už uvedeného pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyhodnotil návrh navrhovateľa na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia ako zjavne neopodstatnený, a preto ho podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že navrhovateľ v rámci petitu svojho návrhu požiadal o vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia s ním označenými právami, avšak z odôvodnenia jeho návrhu je zrejmé, že zásah do označených práv podľa neho spočíval v neprijatí dôsledných intertemporálnych ustanovení. Podľa ústavného súdu z tohto dôvodu, t. j. z dôvodu nesúladu petitu s odôvodnením návrhu, bolo možné návrh navrhovateľa pri jeho predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť aj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí, avšak ústavný súd k tomuto postupu s prihliadnutím na ním dodržiavaný princíp materiálnej ochrany ústavnosti nepristúpil.

K tomuto rozhodnutiu podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa pripája odlišné stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015