PL. ÚS 7/2017

Byzanc. A v nečasí bolo strašné to, že sme začali mať opäť strach. V istom zmysle ešte väčší než v bezčasí (porov. veľmi osobnú „hrabalovskú“ reflexiu Havran, M. Tak už to konečne urobte, nech sa tu dá žiť. In: SME, 8. marec 2017).

4. V roku 1998 predseda vlády ako zastupujúci prezident udelil amnestie za trestné činy, ktoré mali byť spáchané zrejme s vedomím, či dokonca súhlasom moci a súviseli s mocenským bojom. V národnej rade bolo viacero pokusov tieto amnestie ústavným zákonom zrušiť, aby bol umožnený priechod spravodlivosti. V roku 2017 bola prijatá novela ústavy, ktorá umožňuje uznesením národnej rady zrušovať amnestie vrátane tých z roku 1998, ak sú v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu. Ústavný súd je zároveň povinný posúdiť, či toto zrušovacie

uznesenie

nie je v rozpore s ústavou. Som presvedčený, že posúdenie ústavnosti zrušovacieho uznesenia ústavným súdom má byť postavené na osvedčení, že v období rokov 1995 – 1998 boli v našej krajine ohrozené občianske slobody takým výrazným a výnimočným spôsobom, že to vzbudzovalo obavy z opätovného nástupu autoritatívneho režimu, čo zakazoval čl. 1 ústavy. Ak sú amnestie súčasťou vtedajšieho diania, tak do ich zrušenia národnou radou nie je potrebné zasahovať. Som presvedčený, že tieto podmienky boli naplnené.

7. Doba neslobody neznamená, že každé odsúdenie bolo nezákonné, ale že nezákonné boli odsúdenia konkrétnych, vyhliadnutých adresátov. A nikto si nemohol byť istý, či sa takýmto adresátom sám nestane. Nie sú v tomto ohľade dostatočnými príkladmi už spomínané roky normalizácie? Na druhej strane vysvetliť, kedy je už násilie proti verejnosti a kedy sa sama verejnosť pomaly stáva násilnou, kedy sa sloboda a prirodzenosť nahrádza strachom a myšlienky autocenzúrou, sa len tak ľahko nedá. Všetky príklady sú viac ilustráciou než úplným vystihnutím situácie, a preto niekomu stačí malá osobná skúsenosť a niekoho nepresvedčia ani mŕtvi. Toto poznanie je neprenosné. Nejde tu o bežný oddeliteľný fakt, ale o celkový stav vecí.

8. Zastávam názor, že zrušovať možno len takú amnestiu, ktorá bola prijatá v nečasí. V nečasí totiž právo prestáva byť právom a štát vlasťou. Amnestia už nie je odpustením, ale privilégiom mocných. Moc sa mení v násilie. V nečasí – a to chcem zvlášť zdôrazniť – nieto princípov demokratického a právneho štátu ako celku. Amnestie tak môžu byť zrušiteľné vtedy, ak boli prijaté ako súčasť a dôsledok odstraňovania demokratického a právneho štátu. Myšlienka za zrušením amnestií má byť obdobná ako myšlienka za predĺžením premlčacej doby pri „štátnych“ trestných činoch z doby komunizmu.

Čím nález je a čím nie je

11. Nález ústavného súdu, jeho výrok, jeho podstata nie je odplatou, nie je impeachmentom, nie je inkvizíciou. Nález je aktom ústavného, nie trestného práva. Naopak, nález ‒ ústavným súdom „potvrdené“ uznesenie o zrušení amnestií a milosti spolu s ústavným zákonom sú opätovným prihlásením sa k úsiliu o uplatňovanie demokratickej formy vlády, záruk slobodného života (porov. Kysela, J. Ústava mezi právem a politikou. Úvod do ústavní teorie. Praha: Leges, 2014, s. 203). Je právnym potvrdením, že v časoch 1995 ‒ 1998 existovalo dramatické smerovanie k neslobode, a súčasne je odstránením toxického aktu z objektívneho ústavného práva. Nález podľa môjho názoru nie je vytváraním materiálneho jadra ako referenčného kritéria pre zrušovanie ústavných zákonov. Ústavný súd dôsledne rešpektoval viazanosť ústavou. Pojem jadra používaný v náleze vnímam ako synonymum princípu demokratického a právneho štátu, a nie ako referenčné kritérium voči ústavným zákonom.

Požiadavky demokratického a právneho štátu ako referenčný štandard prieskumu uznesenia

12. Ústava býva vnímaná ako spoločenská zmluva. Veríme, že sme si ako občania, politický ľud, komunita dali ústavu na to, aby pre život spoločnosti niekedy nevyhnutné násilie a donútenie mohlo byť len v rukách legitímnej moci, a to len v nutných prípadoch a v právom presne stanovených hraniciach. Vzdanie sa svojvoľného násilia a zvlášť svojvoľného násilia moci je podstatou právneho štátu. Dve obdobia neslobody nás poučujú, ako dôležité je to práve v moderných, komplexných spoločnostiach, v ktorých oveľa nebezpečnejšie než hmatateľné brachiálne násilie kriminálnika je násilie, ktorého pôvodcom môže byť formálna autorita, ktorá ani nemusí poznať konečných vykonávateľov svojich príkazov, ani sa nemusí pozerať do očí svojich obetí. Ochrana týchto princípov – princípov demokratického a právneho štátu ‒ je tak nakoniec ochranou dôstojnosti človeka.

12.2 Premlčanie štátnych trestných činov minulého režimu, ale aj zásahy do osobnej slobody, resp. do vlastníctva sa neposudzujú len vtedajšími dobovými predpismi, ktoré koniec-koncov nemuseli byť ani textom, ani formou škodlivé, ale posudzujú sa hodnotovými štandardmi (materiálneho) právneho štátu. To je jeho pravý zmysel. Už náš federálny ústavný súd v náleze Pl. ÚS 1/92 k lustráciám uviedol, že „(i) Na rozdíl od totalitního systému, který byl založen na okamžitém účelu a nikdy nebyl vázán na právní zásady, tím méně pak zásady ústavní, demokratický stát vychází ze zcela odlišných hodnot a kritérií. (ii) Každý stát, tím spíše takový, který byl nucen strpět po dobu více než 40 let porušování základních práv a svobod ze strany totalitní moci, má právo k nastolení demokratického zřízení uplatnit taková zákonná opatření, která směřují k odvrácení rizika subverze, možné recidivy totality nebo alespoň k jejich omezení. (iii) Právní jistota jako jeden ze základních pojmů a požadavků právního státu musí být tedy jistotou jeho obsahových hodnot. Současně budovaný právní stát, který vychází z hodnotové diskontinuity s totalitním režimem, nemůže proto přejímat taková kritéria, jež vycházejí z odlišného systému hodnot. Respektování kontinuity se starým hodnotovým systémem předchozího právního řádu by tedy nebylo zárukou právní jistoty, ale naopak bylo by zpochybněním hodnot nových, ohrožení právní jistoty ve společnosti a otřáslo by důvěrou občanů ve věrohodnost demokratického systému.“. Česká republika na základe princípu štátu, kde právo môže výnimočne prekročiť formu práva, takto potvrdila ústavnosť prerušenia behu premlčacích lehôt zločinov komunizmu (Pl. ÚS 19/93), Nemecko odsúdilo strelcov materiálneho právneho štátu na obsah noriem aj tie kritériá, ktoré sú teoreticky (Fuller) súčasťou právneho štátu formálneho (poznateľnosť práva, aretroaktivita či právna istota) a boli tak skôr požiadavkami na tvorbu noriem. PL. ÚS 13/2012: Právna istota, teoreticky považovaná za zložku formálneho právneho štátu, ak je vnímaná ako istý prejav férovosti medzi mocou a spoločnosťou, sa posúva do roviny princípu materiálneho právneho štátu, a tak ju aj ústavný súd vo svojej judikatúre vníma (porov. Tamanaha, B. On the Rule of Law, History, Politics, Theory, Cambridge University Press, 2004, s. 91 a nasl.).

13. Je potrebné jasne vymedziť, čo je predmetom prieskumu v tomto konaní, hoci mnohé bolo už naznačené. Predovšetkým, predmetom prieskumu nie je otázka zrušiteľnosti amnestií vo všeobecnosti. Mnohí aktéri právneho života stále vychádzajú z úvah o nezrušiteľnosti amnestií. Táto otázka však bola vyriešená ústavným zákonom č. 71/2017 Z. z., ktorý určil podmienky a proces rušenia amnestií a milostí. Tento ústavný zákon prekonáva i nález sp. zn. I. ÚS 30/99 o nezmeniteľnosti a nezrušiteľnosti amnestií rozhodnutím o amnestii. Amnestia a ešte viac milosť sú aktom vládnutia (Justizlose Hoheitsakte, L'acte de gouvernement, prerogatívy) hlavy štátu, ktoré by štandardne nemali podliehať (súdnemu) prieskumu. No musíme pripustiť, že i pohľad na prerogatívy sa mení; nezabudnime, že ich pôvod je starší než teória trojdelenia moci a že ani ony nemôžu byť úplne tabu. Mali by slúžiť verejnému dobru a fungovaniu ústavnosti (porovnaj Hadfield, B. Judicial Review and the Prerogative Powers of Crown in M. Sunkin a S. Payne: The Nature of Crown: A Legal and Political Analysis. OUP, 1999). Akokoľvek, preskúmateľnosť rušenia amnestií bola vyriešená ústavným zákonom, pričom ústavná väčšina potrebná na prijatie zrušujúceho uznesenia zvýrazňuje vysoký prah preskúmateľnosti aktu vládnutia. Z predchádzajúcej ústavnej úpravy plynúca absencia explicitnej možnosti zrušiť amnestiu (týmto sa netvrdí, že amnestie pred spomenutou novelou zrušiteľné neboli, ani to, že zrušiteľné boli) spolu s ústavnou teóriou však znamenajú, že zrušenie amnestií je potrebné stále vnímať reštriktívne a ako výnimku (bod 22.1).

15. Nemožno určite vyčítať, že každý zo sudkýň a sudcov si v duchu sám pre seba vykonali rovnaké vyvažovanie ako poslanci, keď prijímali ústavnú novelu, a neskôr aj zrušovacie uznesenie. Je to prirodzené, ľudsky, ale aj justične, a hlavne užitočné pre porozumenie celej veci a pre oddelenie rolí ústavodarcu, národnej rady a ústavného súdu. Väčšina však podľa môjho názoru toto predbežné uvažovanie, a uistenie sa čiastočne preniesla aj do samotného rozhodovania, keď (i) vykonala široké testovanie princípu retroaktivity voči dotknutým osobám a (ii) takmer skutkovo preskúmavala zásahy do jednotlivých princípov právneho štátu. (i) Prieskum väčšiny tak ako by bol nepriamo aj prieskumom prechodných a záverečných ustanovení ústavy (konkrétne čl. 154f), ktorými národná rada ako ústavodarca explicitne dala právomoc národnej rade ústavnou väčšinou zrušiť aj dve minulé amnestie a milosť. Z viazanosti ústavou však vyplýva, že ústavný súd nepreskúmava prostredníctvom napadnutého uznesenia samotnú novelu ústavy, a z tohto pohľadu sú podľa môjho názoru úvahy o retroaktivite neopodstatnené, pretože vyváženie s ohľadom na to, že ide o charakter štátu, už vykonal ústavodarca.

16. Zároveň, (ii) pretože parlament zrušujúci amnestie je politické teleso (hoci tu výslovne viazané referenčnou normou), ústavný súd má len potvrdiť, nie však spôsobom skutkovým, apelačným, ale s odstupom a nadhľadom, a len z hľadiska vylúčenia krajností, či parlament zrušovacím uznesením nekonal svojvoľne (Berdisová, L. Whitman a amnestie: Komu spieva vláda. In: SME, 18. marca 2017).

1. Zavlečenie

17.1 Pri posudzovaní súladu sa nemožno vyhnúť dotyku so skutkovými otázkami, ale na druhej strane predmetom tohto konania nemôže byť približovanie sa k trestnoprávnemu dokazovaniu amnestovaných skutkov. Každopádne z vyšetrovacieho spisu ČVS: VKE-1/30-98, obžaloby podanej na Okresnom súde Bratislava III, uznesení ústavného súdu II. ÚS 69/99, II. ÚS 70/99, II. ÚS 71/99, II. ÚS 72/99, samotných formulácií a zmeny amnestijných rozhodnutí a napokon i rozsudku Vyššieho krajinského súdu vo Viedni č. 22 Ns 13/95 z 20. februára 1996 je zrejmé, že vzniklo dôvodné, nie nepodložené podozrenie, že amnestované skutky reálne mohli byť spáchané s organizovaným prispením osôb zo štátnych štruktúr. Tieto skutky mali byť riešením vzťahu premiéra a prezidenta, vzťahu, na ktorý ústava pozná riadne mechanizmy, a skutky tak ukazujú, že štát a spoločnosti mohli ako celok smerovať k autoritárskemu režimu. Bol to konflikt dvoch nazeraní na podobu štátu, pričom tieto konflikty sa neriešili ústavnou cestou, ale smerovali k štrukturálnej zmene charakteru štátu. Ak by sa totiž preukázalo štátom akceptované násilie smerujúce k vylúčeniu akéhokoľvek vlastného občana, občana, ktorého má jeho krajina chrániť, mimo hranice jeho vlasti, komunity, znamenalo by to popretie právneho štátu. Národná rada vyjadrila obdobné argumenty v preambule k preskúmavanému uzneseniu. Trestná činnosť nositeľov moci voči vlastným občanom porušuje (i) princíp demokracie, lebo ide o vládu PROTI ľudu, porušuje (ii) právny štát, pretože ide o trestným zákonom zakázané správanie, a porušuje (iii) ľudskú dôstojnosť, pretože jednotlivec sa stáva výlučne prostriedkom, OBJEKTOM moci, a tak stráca dôstojnosť.

18. Obdobne je zrejmé, z uznesenia sp. zn. 5 T 14/00 Okresného súdu Bratislava I, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie proti obžalovanému G. K. pre trestné činy marenia prípravy a priebehu volieb a referenda, a z nálezov ústavného súdu I. ÚS 60/97, I. ÚS 76/97 a II. ÚS 37/98, ktorými ústavný súd konštatoval porušenie práva na prístup k hlasovaniu v referende (Naplnenie ústavného práva občana upraveného v čl. 94 a čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky môže nastať zásadne iba vtedy, ak sa občanovi, ktorý má právo hlasovať v referende, umožní zúčastniť sa referenda, ktoré vyhlásil prezident republiky svojím rozhodnutím uverejneným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.), že vzniklo dôvodné podozrenie, že konaním vtedajšieho ministra vnútra mohlo byť ohrozené referendum, teda inštitút, ktorý je nad iné demokratický a ktorý mal súvis s ústavnými zmenami týkajúcimi sa práve zmeny vzťahu parlamentu, premiéra a prezidenta.

19. S veľkým nadnesením a ilustratívne možno uviesť, že pokiaľ by ktorýsi premiér či prezident odcudzil v obchode oblek a samoamnestoval sa, takéto rozhodnutie by zrejme podmienky pre jeho zrušenie nespĺňalo, zatiaľ čo ak štátna tajná služba pravdepodobne uniesla občana vlastného štátu ‒ prezidentovho syna, aby na prezidenta vyvíjala politický nátlak, alebo ak minister vlády možno zmaril referendum, ktoré sa malo týkať ústavných zmien, a tým nepriamo spochybnil konanie riadnych slobodných volieb, tak takéto dôvodné podozrenie dôvodom na zrušenie amnestie je.

20. Možno akcentovať, že princíp legality je pri posudzovaní ústavnosti amnestií naplnený tým, že ústavodarca vytvoril pre zrušenie veľmi jasný textuálny ústavný základ s robustnými poistkami (väčšina, viazanosť, ústavný súd). Toto priamočiare riešenie namiesto rôznych interpretačných riešení vracia právu symboliku súboru jasných pravidiel, namiesto vnímania práva ako fiškálstva či ohýbania ustanovení. Vychádza z toho, že amnestie boli formálne platné. Princíp legality je daný aj tým, že ústavodarca vytvoril len nový procesný rámec, pretože hmotnoprávna povinnosť nezneužiť amnestiu bola v ústave prítomná už v roku 1998.

22. Súčasná európska konštitucionalistika stojí na slobode, i na potrestaní, na zodpovednosti, čo je však čosi iné ako represia. Norimberský proces reflektovaný čl. 7 ods. 2 dohovoru (porov. môj návrh v PL. ÚS 8/2013) je východiskom súčasnej súdnej ochrany ľudských práv. Zodpovednosť, nie odplata, má byť individuálna, nemožno sa skrývať za clonu inštitúcií. Po dobách neslobody zvolili krajiny rôzne modely vzťahu k minulosti. Španielsko sa dohodlo na pakte o zabudnutí, z ktorého vzišla v roku 1977 amnestia na frankistické zločiny. Južná Afrika ustanovila Komisie pravdy. ČSFR a Slovenská republika zvolila rehabilitácie, reštitúcie a zákon č. 480/1991 Zb. z 13. novembra 1991 o dobe neslobody. V roku 1996 národná rada prijala zákon č. 125/1996 z 27. marca 1996 o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. Podľa § 4 tohto zákona sa (1) do premlčacej doby trestných činov, trestnosť ktorých nezanikla, sa nezapočítava doba od 25. februára 1948 do 29. decembra 1989, ak z politických dôvodov nezlučiteľných so základnými zásadami právneho poriadku demokratického štátu nedošlo k právoplatnému odsúdeniu alebo k zbaveniu obžaloby. (2) Z dôvodov uvedených v odseku 1 nezaniká uplynutím premlčacej doby ani trestnosť trestných činov podľa osobitného predpisu. Naša transformácia teda stojí na koncepte snahy vyšetriť trestné činy, ktoré sú kryté štátnou mocou. Konceptom však nie je trest, či nebodaj trest stanovený priamo normou, ale snaha priniesť spravodlivosť, férový proces, odhaľovať pravdu.