PL. ÚS 7/2017

2. V roku 1962 americký profesor Alexander Bickel vo svojej knihe The Least Dangerous Branch sformuloval slávnu tézu o antiväčšinovom postavení a rozhodovaní Najvyššieho súdu USA. Jej zovšeobecňujúcim obsahom je, že najvyššie súdne inštancie v prípade kontroly ústavnosti a negatívneho záveru konajú proti záujmom väčšiny obyvateľstva, resp. proti záujmom iných orgánov verejnej moci. A. Bickel aj keď hodnotí americký najvyšší súd ako antidemokratický prvok, vyzdvihuje mnohé prednosti súdu, čím legitimizuje nedemokratické postavenie súdu. Kým politické moci v štáte podľa neho konajú v rámci účelnosti (expediency), tak súdom prisudzuje konanie v medziach princípov. Princípy v jeho teórii vyjadrujú dlhodobé hodnoty, ktoré dávajú súdržnosť politickej komunite, zatiaľ čo účelnosť má za cieľ dávať okamžité a konkrétne výsledky. Úlohou súdov je definovať hodnoty a vyhlasovať princípy na rozdiel od účelnosti, ktorú vo svojej činnosti sledujú politické orgány.1 Podobným spôsobom aj otec kontinentálneho ústavného súdnictva Hans Kelsen zdôraznil skutočnosť, že poslaním ústavných súdov nie je ochrana štátnych orgánov, ale účelom ich zriadenia je ochrana najmä opozičných skupín a menšín, aby sa skutočná demokracia mohla rozvíjať.2 Podobnými argumentmi svetových osobností ústavného práva by sme mohli pokračovať snáď donekonečna. Dnes sa väčšina ústavného súdu stala hlasom drvivej väčšiny vlastne všetkých ústavných orgánov, pričom poprela princípy formálneho právneho štátu, ba až jeho základné piliere v mene udalostí, ktoré sú staré skoro dvadsať rokov a ktoré pri všetkej úcte k dotknutým osobám, nestoja za to. Poprela tak princípy, na ktorých je budované súdnictvo, a priklonila sa k účelnosti, ktorá má dávať okamžité a konkrétne výsledky (politickej moci v štáte).

5. Rovnako nie je z obsahu nálezu zrejmé, aké úvahy viedli väčšinu ústavného súdu pri formulovaní samotného výroku, podľa ktorého posudzované uznesenie národnej rady je v súlade s (celou) Ústavou Slovenskej republiky, pričom samotné

uznesenie

národnej rady o zrušení amnestií a milosti i meritórny ústavný prieskum sú ex constitutione limitované princípmi demokratického a právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

6. Vo všeobecnosti možno väčšinovému odôvodneniu tohto nálezu vytknúť používanie rôzneho metra pri argumentácii formálnym právom a formálnym prístupom na jednej strane a materiálnym právom a materiálnym prístupom na strane druhej. Kým v prípade zrušených amnestií a milostí v argumentácii väčšiny materiálne právo doslova prevalcovalo formálne právo, tak v prípade interpretácie a aplikácie ústavného zákona č. 71/2017 Z. z., ale napríklad tiež v prípade skúmania procesných podmienok u zainteresovaných osôb, naopak, formálne právo prevalcovalo právo materiálne; pritom ide o dve strany tej istej mince. V rámci základných východísk však väčšina akcentovala materiálny prístup generálne, t. j. nie iba v súvislosti s meritórnym rozhodovaním o amnestiách alebo milosti (s. 121). MELZER, F. Metodologie nalézání práva: Úvod do právní argumentace, s. 16. Por. ZAJADŁO, J. Po co prawnikom filozofia prawa? Varšava: Wolters Kluwers, 2008, s. 60.

V prípade ústavného zákona č. 71/2017 Z. z. (jeho čl. 154f) väčšina ústavného súdu vychádzala zo skutočnosti, že tieto ustanovenia nemôžu byť predmetom ústavného prieskumu v tomto type konania pred ústavným súdom aj preto, že ich tvorcom je ústavodarný orgán (s. 99).

8. Druhou, azda kardinálnejšou chybou nálezu je bezbrehá akceptácia nadústavného postavenia NR SR a schvaľovanie mechanizmu, ktorým si NR SR môže ústavným zákonom (novelizačným alebo iným) zriadiť akúkoľvek kompetenciu či právomoc smerom do budúcnosti. Uvedené má viacero rovín. Prvou rovinou je otázka posilnenia alebo oslabenia princípu deľby moci ústavodarnou aktivitou NR SR. Z hľadiska novozavedeného mechanizmu ústavným zákonom č. 71/2017 Z. z. by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že ústavná zmena podporuje princíp deľby moci, pretože v mechanizme podľa čl. 86 písm. i) v spojení s čl. 129a ústavy sú zakomponované skoro všetky ústavné orgány vrátane ústavného súdu. Zdanie, ako to často býva, klame. Ústavodarná kompetencia, ktorú si NR SR nárokuje, vo svojej podstate vlastne znamená, že parlament môže ústavným zákonom zriadiť akúkoľvek kompetenciu, ktorú v súčasnosti nemá. Azda netreba zdôrazňovať, že to následne vedie k vymykaniu NR SR z úlohy ustanoveného orgánu verejnej moci, ktorý bol len zriadený ústavou, a jej premeny k nadústavnému postaveniu, v rámci ktorého môže na seba atrahovať kompetenciu iného orgánu verejnej moci, resp. vytvoriť kompetenciu novú a dnes nepoznanú. Väčšina ústavného súdu si tento prerod nevšimla alebo všimnúť nechcela. Dokonca väčšina ústavného súdu zachádza tak ďaleko, že konštatuje, že v dôsledku novej ústavnej úpravy de facto strácajú právnu relevanciu právne názory (sú prekonané) vyslovené v doterajšej judikatúre ústavného súdu (s. 100), resp. že „ústavodarcom vykonaná novelizácia základného zákona... sa vymyká jeho ústavnému prieskumu“ (s. 106). Vo svojich dôsledkoch to znamená akceptáciu stavu, že ak národná rada kedykoľvek v budúcnosti nebude spokojná s rozhodnutím ústavného súdu, príjme ústavný zákon, ktorým toto rozhodnutie prekoná explicitne alebo implicitne. Nejde o novú prax, veď národná rada sa tak zachovala v prípade nálezu sp. zn. PL. ÚS 4/06 prijatím ústavného zákona č. 254/2006 Z. z. Tento prístup je však pomerne často kritizovaný v slovenskej konštitucionalistike.5

10. Čo je však horšie, ústavný súd nedáva žiadne hranice ústavodarnej pôsobnosti NR SR. Tri pätiny poslancov majú podľa argumentácie väčšiny dovedenej do dôsledkov právomoc prijať rozhodnutie, ktorým si zriadia právomoc napr. na preskúmavanie rozhodnutí všeobecných súdov, OČTK, ESĽP, dekanov právnických fakúlt, riaditeľov obchodných spoločností alebo inštitúcií EÚ. Podľa argumentácie väčšiny čím vyšší počet poslancov hlasuje za návrh, tým je tento návrh legitímnejší a autoritatívnejší. K tomu sa žiada dodať, že právo a súdy zvlášť musia zostať imúnne od názorov väčšiny nielen v NR SR, ale aj vo verejnosti, ak majú vysluhovať spravodlivosť bez ohľadu na to, kto je procesnou stranou v spore. Pri tejto argumentácii akosi väčšina pozabudla aj na znenie čl. 12 ods. 1 ústavy, ktorý ustanovuje, že ľudské práva sú okrem iného nezrušiteľné. Teda národná rada sa svojou delegovanou ústavodarnou právomocou nemôže dostať do situácie, keď by mohla zrušiť právo, ktoré bolo nadobudnuté v súlade s existujúcim právnym stavom (k tomu viac pozri ďalej), ani sa nemôže dostať do pozície ústavodarnej moci, pretože aj NR SR je len ustanovený orgán.

11. Väčšina ústavného súdu vníma naivne prípadnú kompetenciu NR SR prijať ústavný zákon a kladie prílišný dôraz na jej vôľu, dokonca je na mnohých miestach až servilná k názorom NR SR, resp. jej stanovisku. Za konkrétnu pozornosť napr. stojí: „Rovnako nemožno v načrtnutých súvislostiach ani pri rozhodovaní súdnych orgánov (vrátane ústavného súdu) prehliadať, že národná rada schválila preskúmavané

uznesenie

drvivou väčšinou hlasov svojich poslancov (129 hlasov za a len jeden hlas proti), na základe širokého spoločenského konsenzu o nemorálnosti amnestií a zneužitia práva pri ich udelení, čím ako orgán disponujúci priamou legitimitou

Po druhé, ústavný súd nezobral do úvahy, že väčšina NR SR a názory ľudu sa môžu meniť veľmi výrazne. Dnes je zloženie NR SR relatívne liberálno-demokratické, čo však nemusí platiť navždy. Ani geopolitické rozdelenie sveta, existencia medzinárodných organizácií, do ktorých Slovensko patrí, nedávajú žiadnu záruku večnosti. Názor ústavného súdu vyjadrený v tejto veci však bude platiť niekoľko desaťročí, čo môže byť veľmi problematické pri budúcich sudcoch, pre ktorých argument „129 hlasov za a len jeden proti“ bude záväzný či to budú chcieť, alebo nie. V opačnom prípade by sám ústavný súd porušoval princíp právnej istoty, legitímnych očakávaní a nezaslúžil by si dôveru spoločnosti. Za dôležitejšie však považujeme zdôrazniť to, že tento predkladaný názor väčšiny ústavného súdu bude môcť byť zneužitý na (politické či iné) ciele, ktoré je dnes len veľmi zložité predpokladať. Môžu byť aj nemorálne, neústavné či násilné. Treba si totiž uvedomiť, že niektoré ústavné fundamenty sú doteraz rešpektované skôr silou práva ako silou prevažujúceho spoločenského súhlasu, a preto ide o veľmi nešťastné formulovanie a krátkozrakosť väčšiny ústavného súdu. Zároveň sme považovali za potrebné upozorniť na to právnickú, ale aj laickú verejnosť.

12. Schválený ústavný zákon č. 71/2017 Z. z. sa však nedotýka iba zriadenia novej kompetencie NR SR pro futuro. Rovnako závažné, ak nie závažnejšie je znenie čl. 154f ústavy formálne zaradeného ako prechodné ustanovenie do deviatej hlavy ústavy. Túto úpravu väčšina ústavného súdu považuje dokonca „za legitímnu a vo svojej podstate opodstatnenú“ (s. 106)7. Nie je možné súhlasiť s názorom väčšiny ústavného súdu, že v tomto type konania (čl. 129a ústavy) sa nedá ústavne konformným spôsobom vyložiť aj obsah čl. 154f ústavy,8 ktorý, tváriac sa, že ide o prechodné ustanovenie k „čl. 86 písm. i), čl. 88a a čl. 129a“ ústavy, v skutočnosti predstavuje nosný dôvod schválenia celého ústavného zákona č. 71/2017 Z. z. Inak povedané, ak by nebolo čl. 154f ústavy, nebol by schválený ani ústavný zákon č. 71/2017 Z. z. Nová kompetencia NR SR podľa čl. 86 písm. i) ústavy preto slúži skôr ako „Potemkinova dedina“9.

preto nie je a ani nemôže byť súčasťou prechodných ustanovení „čl. 86 písm. i), čl. 88a a čl. 129a“ ústavy, a to bez ohľadu na jeho kondicionálny vzťah k ods. 1 čl. 154f. Ak by sme mali nájsť vhodné pomenovanie tohto ustanovenia, výstižným sa javí byť „ústavný nádor“. V prípade čl. 154f ods. 2 ústavy ide podľa nášho názoru o doslova brutálny zásah národnej rady do základov ústavného zriadenia Slovenskej republiky, ktorým boli porušené princípy tvoriace implicitné materiálne jadro Ústavy Slovenskej republiky – princípy deľby moci, nezávislosti súdnej moci a zákazu retroaktivity. Toto ustanovenie je možné považovať za ústavnú normu iba z hľadiska formy, ale určite nie z hľadiska jej obsahu; tento argument použila väčšina paradoxne v súvislosti s prípadným návrhom ústavného zákona o zrušení tzv. Mečiarových amnestií (s. 98).11 Uvedený paradox spočíva v tom, že ustanovenie čl. 154f ústavy je viac-menej identické s ostatným návrhom ústavného zákona o zrušení tzv. Mečiarových amnestií (vyjmúc jeho tristný ústavný prieskum a „Kováčovú milosť“, pozn.),12 takže ak väčšina hovorí o neústavnosti ústavného zákona o zrušení tzv. Mečiarových amnestií, potom tieto jej závery platia aj o neústavnosti čl. 154f ústavy.

Rozsudok

ESĽP vo veci Lexa

13. Selektívne vnímanie názorov, ktoré podporujú záver väčšiny, je možné dokumentovať aj na tom, ako sa ústavný súd vysporiadal s judikatúrou ESĽP vo veci Lexa c. Slovenská republika (sťažnosť č. 54334/00). Väčšina ústavného súdu považuje tieto závery za prekonané práve predmetnou novelizáciou ústavy č. 71/2017 Z. z. (s. 120 ‒ 121, 124), čo je úplne absurdné. Ústavnému súdu treba pripomenúť, že jednak vnútroštátne a medzinárodné právo sú autonómne entity, ktoré sú od seba nezávislé. Európsky súd pre ľudské práva nevykladá slovenské právo a v podstate vnútroštátna právna úprava (až na malé výnimky, napr. kvalita prijímaných právnych noriem, existencia prostriedku nápravy atď.) je mu ukradnutá. Jeho jedinou úlohou je

14. Právne nezávideniahodnú situáciu väčšiny ústavného súdu dokumentujú aj časté odkazy na porušenie sľubu jednotlivých predstaviteľov orgánov verejnej moci (napr. s. 122, 132, 142), na ktorý sa odvolávala aj NR SR vo svojom uznesení. Argumentácia porušením sľubu toho-ktorého verejného funkcionára sa využíva ako politický ťah v krajinách, medzi ktoré Slovensko, aspoň dúfame, nechce patriť. Príkladom nech je Ukrajina. Po oranžovej revolúcii (2004 ‒ 2005) vtedajší prezident Juščenko protiústavne odvolal troch sudcov ústavného súdu prezidentským dekrétom kvôli porušeniu ich sľubu. Okrem toho, po ďalšej revolúcii na Majdane v roku 2014 Verchovná Rada 24. februára 2014 protiústavne odvolala piatich sudcov ústavného súdu (A. Holovina, M. Kolosa, M. Markušovú, V. Ovčarenka a O. Kaseniuka) za to, že sa (vraj) spreneverili svojmu sľubu, a dokonca nariadila ich trestné stíhanie.13 Podobne skončil aj bývalý predseda Najvyššieho súdu Ukrajiny Oleksander Volkov, ktorý sa spravodlivosti domohol až v Štrasburgu.14

15. Argumentácia porušením sľubu toho-ktorého verejného funkcionára okrem politických konotácií implikuje spor o obsah formuliek, ktoré sľub obsahuje. V sľube je totiž obsiahnuté, že konkrétny predstaviteľ orgánu verejnej moci má napr. konať 13 Por. aj vyhlásenie pléna ukrajinského ústavného súdu ako reakciu na odvolanie piatich sudcov, ktoré bolo prístupné na http://www.ccu.gov.ua/en/publish/article/239275 (stránka je momentálne neprístupná); resp. https://www.icj.org/ukraine-dismissal-and-criminal-prosecution-of-judges-undermine-independence-of-the- judiciary/ (stránka naposledy navštívená 22. mája 2017). Sťažnosť č. 21722/11, rozsudok z 9. januára 2013.

Ústavný súd ako trestný súd?

17. Absolútne neprípustne pôsobí argumentácia na s. 144 a 145, kde väčšina ústavného súdu polemizuje, akých trestných činov vrátane konkrétnych skutkových podstát sa mohli predstavitelia SIS pri zavlečení M. Kováča ml. dopustiť. Podobne v prípade referenda na s. 127 väčšina ústavného súdu konštatuje úmyselné konanie ministra vnútra, „ktoré zjavne presahovalo rámec jeho pôsobnosti a bolo zjavne v rozpore so zákonom“. Ústavný súd nielenže nerešpektuje a zasahuje do prezumpcie neviny týchto osôb (čl. 50 ods. 2 ústavy), vyslovuje vlastné dohady a preberá „všeobecne dostupné informácie“ (bez možnosti ich verifikácie, pozn.), ale aj sám zasahuje do princípu deľby moci a koná ultra vires, pretože len miestne a vecne príslušnému trestnému súdu patrí kompetencia kvalifikácie skutkovej podstaty možných trestných činov (čl. 50 ods. 1 v spojení s čl. 142 ods. 1 ústavy).

Meritum veci

20. Na jednom mieste väčšina tvrdí, že zastupujúci prezident a predseda vlády mohol udeľovať amnestie len výnimočne, zdržanlivo a musel si byť vedomý, že toto rozhodnutie predstavuje zásah do princípu deľby moci, pričom nemá demokratickú legitimitu (s. 131). Uvedené tvrdenie je veľmi problematické a práve v ňom sa prejavuje otvorený súdny aktivizmus, ktorý konštruuje podmienky uplatnenia právomoci orgánu verejnej moci 20 rokov spätne, a to bez akejkoľvek relevantnej argumentácie. Formálne žiadna právna norma neobmedzovala právomoc zastupujúceho prezidenta udeliť amnestiu tak, ako je to dnes, s výnimkou kontrasignácie vlády (čl. 103 ods. 2 ústavy). Výnimku predstavujú zločiny proti ľudskosti podľa čl. 7 Rímskeho štatútu Medzinárodného súdneho dvora, čo zjavne nie je ani jeden prípad. Zdržanlivý prístup k udeľovaniu amnestií tiež nie je pravdivý, pretože zastupujúci prezident mohol v tom čase vykonávať všetky kompetencie prezidenta bez ohľadu na demokratickú legitimitu. Tento argument platí aj všeobecne: pri (dočasnom) zastupovaní orgánu verejnej moci sa nedajú aplikovať akési dodatočné podmienky, ktoré obmedzujú výkon právomocí osoby, ktorá len zastupuje orgán verejnej moci v zmysle pravidla lege non distinguente nec nostrum est distinguere. Ak právna norma neobsahuje výslovné výnimky z výkonu určitých kompetencií, tak musí platiť, že aj zastupujúca osoba môže využívať všetky právomoci.

To, že každá amnestia či milosť je v rozpore s princípom deľby moci, vie aj priemerný študent právnickej fakulty, keďže samotnou podstatou týchto inštitútov je ingerovať do súdnej moci, resp. pri aboličnej forme amnestie aj do činnosti OČTK. Argument o porušení deľby moci vydaním amnestií či milosti väčšiny ústavného súdu je preto tautologický.

Pravá retroaktivita je stav, v ktorom nová právna úprava neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi z minulosti (PL. ÚS 37/99), alebo ako stav, keď právna úprava dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych vzťahov (práv a povinností; PL. ÚS 3/00). Inými slovami, ak v minulosti mal niekto právo (alebo povinnosť) a právna úprava k tomuto minulému okamihu toto právo (alebo povinnosť) zruší alebo zmení, ide o pravú retroaktivitu. Pravá retroaktivita je fikciou, pretože hoci sa vie, že v minulom okamihu niekto mal nejaké právo, zákon finguje, že uvedený subjekt dané právo nemal alebo ho mal iné. Z hľadiska predmetnej veci je nutné rozlišovať medzi zmenou pravidiel, ktoré pochádzajú z minulosti, a zmenou pravidiel do minulosti (PL. ÚS 30/2015).

Za nepravú retroaktivitu považuje ústavný súd tradične stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00).

26. Pri meritórnych argumentoch je možné ďalšiu výhradu uviesť práve voči koncepcii legitímnych očakávaní osôb, ktorým boli amnestie (aj milosť) udelené. Na s. 137 ‒ 140 sa väčšina snažila, podľa nášho názoru pomerne nešťastným a zmätočným spôsobom, obnažiť in concreto princíp ochrany legitímnych očakávaní. Na jednej strane tvrdiac, že síce zo strany preskúmavaného uznesenia NR SR došlo k zásahu do právnej istoty dotknutých osôb, ale na strane druhej tento zásah bol zoslabený tým, že dotknuté osoby: (i) nenadobudli právo na trestnú nestíhateľnosť v dobrej viere; (ii) majú naďalej zachované základné práva; (iii) legitímne očakávania týchto osôb by boli v rozpore so spravodlivosťou.

27. Prvý argument [bod 26(i)] pôsobí komicky a nesprávne, pretože väčšina nepochopila moment, od ktorého prišlo k nadobudnutiu legitímneho očakávania zo strany amnestovaných osôb, ani podstatu inštitútu amnestie.

Po druhé, okrem časovej súvislosti je potrebné zdôrazniť aj význam amnestie. Na amnestiu nie je subjektívny nárok, je to prerogatíva osoby, ktorá má právomoc ju (ne)udeliť. Nie je možné ju získať v dobrej alebo zlej viere. Nie je možné sa o ňu zaslúžiť, kúpiť si ju alebo vyhrať v lotérii. Amnestia je právna skutočnosť, ktorej následkom je (bola) abolícia, rehabilitácia alebo agraciácia. Dobrá vôľa, morálka či etika nemajú nič spoločné s osobami, ktorým bola amnestia udelená, pretože oni sú len recipienti amnestie. Vzťah medzi orgánom verejnej moci, ktorý amnestiu dáva, a osobou, ktorá ju dostáva, je jednosmerný. Dobrú vieru, morálku či etiku má posúdiť orgán, ktorý amnestiu udelí, a nie osoba, ktorej je udelená. Len orgán udeľujúci amnestiu je morálne, eticky, právne či politicky zodpovedný za jej udelenie či neudelenie. V žiadnom prípade však nie osoba, resp. osoby, ktorým je milosť či amnestia udelená. Tieto osoby ani nemôžu niesť dôsledky či zodpovednosť za získanie amnestie alebo milosti. Väčšina ústavného súdu uvedený rozdiel vôbec nepostrehla. Jedinou prípustnou výnimkou by mohla byť situácia, keď osoba dá amnestiu sama sebe (napr. prezident sám sebe), o čo ale v predmetných amnestiách nešlo.

Po tretie, v súvislosti s legitímnym očakávaním treba zdôrazniť, že jeho nadobudnutie je objektívna, a nie subjektívna skutočnosť. Očakávanie nezávisí od konania či nekonania, morálky či etiky danej osoby. Vychádza sa z toho, že legitímne očakávanie sa týka buď právneho, alebo faktického stavu, na ktorý osoba, ktorá niečo očakáva, nemá vplyv, pretože sa naň môže len spoliehať, ale zmene zabrániť nedokáže. A práve uvedené očakávanie (status quo) chráni právo. Väčšina súdu nepochopiteľne pomiešala subjektívne a objektívne hľadisko pri legitímnom očakávaní.

30. Čo mal ústavný súd v celej veci aj zohľadniť, bola skutočnosť následkov zrušenia amnestií a udelenej milosti. Konkrétne, ako budú aktéri udalostí spred viac ako 20 rokov potrestaní, ak vôbec k tomu príde. Uvedené nie je zložité predpokladať (pozri body 31 ‒ 33). Jednak všetci aktéri týchto udalostí, ak by sa aj preukázalo, že naozaj išlo o príslušníkov SIS pri zavlečení M. Kováča ml., resp. konanie bývalého ministra vnútra G. Krajčiho pri zmarení referenda, by mohli byť odsúdení zrejme len na symbolické tresty. Spoločné majú to, že všetci konali na príkaz – v jednom prípade priamo nadriadený pracovník SIS, v druhom prípade išlo o uznesenie vlády ako kolektívneho orgánu. Nemôže preto obstáť ani argument väčšiny, že minister vnútra postupoval svojvoľne (s. 129), pretože je viazaný rozhodnutiami vlády, podobne ako je poslanec viazaný rozhodnutiami národnej rady. Okrem toho, pri trestnej zodpovednosti je konanie na príkaz vždy poľahčujúcou okolnosťou [por. § 33 písm. c) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutkov]. Konajúce trestné súdy budú musieť zohľadniť v prospech týchto osôb aj skutočnosť zrušenia už raz udelených amnestií, ako aj uplynutie času od udalostí, čím sa závažnosť spáchaných trestných činov podstatným spôsobom znižuje. Osobitný je prípad bývalého riaditeľa SIS I. Lexu, voči ktorému trestné konanie ani nemôže byť vedené, pretože v jeho prípade došlo už raz k právoplatnému zastaveniu trestného stíhania. Ak by došlo k opätovnému vedeniu trestného stíhania voči nemu, išlo by o porušenie pravidla ne bis in idem, t. j. práva nebyť stíhaný dvakrát (čl. 50 ods. 5 ústavy, resp. čl. 4 Protokolu č. 7 k dohovoru), pretože uznesenie o zastavení trestného stíhania je bez pochybností res iudicata, teda rozhodnutím konečným. Pre otázku rešpektovania čl. 4 Protokolu č. 7 k dohovoru je v zásade nerozhodné, akým spôsobom bude skončené druhé konanie (porovnaj Sergey Zolotukhin c. Rusko, rozsudok Veľkého senátu ESĽP z 10. 2. 2009, č. 14939/03).

33. Aj v súvislosti s už uvedenými poznatkami z komparatívneho práva nie je namieste očakávať akési demonštratívne či prísne odsúdenie aktérov udalostí spred 20 rokov. Závažnosť týchto činov je zanedbateľná oproti udalostiam, ktoré sa odohrali na nemecko-nemeckom pohraničí či počas občianskej vojny v Chorvátsku a ktoré viedli k smrti mnohých osôb či vojnových zločinov. Tu nejde o zľahčovanie udalostí, ktoré sa stali pred 20 rokmi, ale o reálne zhodnotenie zásahu do právneho štátu, porušenie zákazu retroaktivity právnej istoty a legitímnych očakávaní osôb, ktoré dostali amnestie a milosť, porušenie princípu deľby moci, opätovného posilnenia NR SR a reálnych dôsledkov pre aktérov, ktoré toto rozhodnutie väčšiny ústavného súdu prináša. Osobitne následný vývoj udalostí (aká je šanca na „potrestanie“ osôb, ktoré dostali amnestie a milosti) mal byť v analýze ústavného súdu určite prítomný a mal zohrať svoje miesto pri vyvažovaní a teste proporcionality. Nezohľadnenie tohto argumentu pri naplnení scenára, ktorý predpokladáme, vyvolá len obrovskú frustráciu politikov a verejnosti.

Záver

ZAJADŁO, J. Po co prawnikom filozofia prawa? Varšava: Wolters Kluwers, 2008, s. 67 ‒ 99.

34. Prostredníctvom tohto rozhodnutia sa otvorila Pandorina skrinka spätného pôsobenia práva, narušenia princípu deľby moci a ešte väčšej frustrácii nespokojnej verejnosti. Paradoxne najviac získal sledom týchto udalostí parlament, ktorý sa už etabloval do pozície omnipotentného orgánu verejnej moci. V rovine individuálnej ochrany ľudských práv sme sa opäť raz dozvedeli, že existujú osoby, ktorým je možné odňať, resp. poprieť ich práva a slobody len preto, že súčasná parlamentná väčšina (podporená verejnou mienkou) si to tak želá. Koniec-koncov v záverečnej časti nálezu to väčšina aj priznáva, že v rozhodnutí išlo najmä o hodnotové závery, ktoré sú náchylnejšie na subjektívne faktory (s. 156). Ústavný súd sa tak vzoprel svojej antidemokratickej povahe a nastúpil na vlak lacného populizmu, či dokonca poprel našu ústavnú identitu vyplývajúcu z čl. 1 ústavy.

V jednej scénke rodina Tomáša nabáda, aby dal Richarda Richa, pätolízača a špióna ambiciózneho Cromwella, zatknúť. Tomáš znovu odmietal a jeho žena mu podráždená hovorí: „Pokiaľ hovoríš, on už ušiel!“ Tomáš odpovedá: „To je dobre, že odišiel, aj keď by bol sám diablom, pokiaľ neporuší zákon.“ William Roper, priateľ Morusovej sestry, na to vraví: „Takže by si dal aj diablovi možnosť využiť právo vo svoj prospech,“ na čo Tomáš odpovedá: „Áno. A čo by si robil ty? Vykopal veľkú cestu cez právo, aby si dostal diabla?“ Roper odpovedá: „Zničil by som každý zákon v Anglicku, len aby som ho dostal.“ Nahnevaný a skeptický Tomáš hovorí: „Aha? ... A keď by bol posledný zákon zničený a diabol by sa obrátil proti tebe – kde by si sa schoval..., všetky zákony neúčinné? ... Táto krajina je hrubo pokrytá zákonmi od jedného pobrežia k druhému... a keď ich všetky zničíš... naozaj si myslíš, že by si potom mohol stáť rovno proti vetrom ktoré vejú? ... Áno, dal by som možnosť aj diablovi využiť právo v jeho prospech kvôli svojej vlastnej bezpečnosti.“16

Áno, tak sa má zachovať dobrý právnik.