PL. ÚS 8/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 8/2013­134

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 17. septembra 2014 v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej (predkladateľka protinávrhu) a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 49 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, na vyslovenie nesúladu ustanovení § 28 ods. 2, 3 a 4 a § 79c zákona Národnej rady Slovenskej republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 31, čl. 131 ods. 1, čl. 133 a čl. 134 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, za účasti Národnej rady Slovenskej republiky ako účastníka konania a vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka, takto

rozhodol:

Predmetom konania je ústavná súladnosť označených ustanovení zákona o ústavnom súde týkajúcich sa úpravy predpojatosti sudcov, ktoré ustanovujú, že pri určitom počte vylúčení resp. odmietnutí sudcov sa zloženie pléna vracia k východiskovému stavu a pri senátnom rozhodovaní rozhoduje o veci samej senát v pôvodnom zložení. Predmetom konania je ďalej ústavnosť dirimácie predsedajúceho pléna v konaní o predpojatosti. Napokon je predmetom konania aj ústavnosť legislatívneho procesu, ústavnosť jeho skrátenia pri prijímaní predmetnej novely zákona.

2. Ústavný súd rozhodol, že okrem obvyklého odôvodnenia, ktoré sa v predmetnej veci týka ústavnosti dirimácie pri rozhodovaní o predpojatosti v pléne, zahrnie do rozhodnutia aj návrhy, ktoré boli tzv. procesne zamietnuté. Rozhodnutie sa tak skladá z rekapitulácie, odôvodnenia vo vzťahu k bodu 1 výroku – dirimácii a z návrhu a protinávrhu, ktoré nezískali v pléne potrebnú väčšinu (pozri tiež bod 37).

Návrh skupiny poslancov, argumenty Národnej rady a repliky navrhovateľov podľa jednotlivých argumentačných okruhov (body 3 – 15 nálezu)

3. Podľa skupiny poslancov novela zákona je v celom rozsahu v rozpore s ústavným poriadkom Slovenskej republiky, pričom skupina poslancov vzniesla námietky osobitne pre vážny rozpor novely zákona s princípmi deľby moci a zákazu retroaktivity, ktoré sú imanentnou súčasťou princípu právneho štátu obsiahnutého v čl. 1 ods. 1 ústavy.

Národná rada sa vyjadrila k retroaktivite novely zákona. Národná rada uznáva, že na prvý pohľad a pri mechanickej aplikácii právnych názorov ústavného súdu na zákaz retroaktivity možno ľahko dospieť k záveru o retroaktívnych, a preto neústavných účinkoch

Ani požiadavku právnej istoty, ktorou sa odôvodňuje zákaz retroaktivity, nemožno podľa názoru národnej rady absolutizovať natoľko, aby sa stala prekážkou vylučujúcou uplatnenie spravodlivosti, ktorá je imanentným atribútom právneho štátu, a z tohto dôvodu je implikovaná v ochrane, aká sa poskytuje podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.

Podľa národnej rady je zrejmé, že vo fáze tvorby práva nedošlo k prijatiu právnej úpravy spätne meniacej právne postavenie osôb, ktoré v konaní pred ústavným súdom namietli zaujatosť sudcov. Ústavný súd o námietke zaujatosti sudcov právoplatne rozhodol a následne v dôsledku nadobudnutia účinnosti novely zákona sa toto rozhodnutie má zmeniť. Problém tak podľa národnej rady spočíva v konflikte záujmu konkrétnej fyzickej osoby, sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom vo veci sťažnosti kandidáta na generálneho prokurátora, v individuálne identifikovanom konaní so záujmom všetkých ostatných účastníkov konaní pred ústavným súdom.

konfliktu medzi porušením zákazu retroaktivity v individuálnom prípade a prijatím právnej úpravy poskytujúcej benefit zo zmeny v prospech väčšiny potenciálne dotknutých subjektov je hľadanie spravodlivej rovnováhy medzi konfliktnými záujmami, prijatie takých opatrení, ktoré nevylúčia zmenu právnej úpravy v prospech zlepšenia právneho postavenia väčšiny potenciálne dotknutých subjektov bez toho, aby spätnou účinnosťou utrpelo právne postavenie jednotlivca predstavujúceho výnimku vzhľadom na právne postavenie väčšiny. Prijatie zákona, ktorý so spätnou účinnosťou upravuje právne postavenie neurčitého počtu subjektov práva bez toho, aby negatívne postihoval právne postavenie týchto subjektov, a pritom má negatívny účinok na právne postavenie jednotlivca, možno podľa presvedčenia národnej rady označiť za súladný so zákazom retroaktivity právnych predpisov, ak v právnom poriadku existujú prostriedky umožňujúce poskytnúť právnu ochranu dotknutému jednotlivcovi vo fáze aplikácie práva.

5. Novela zákona podľa skupiny poslancov súčasne porušila princíp deľby moci, keďže zákonodarná moc zasiahla do súdnej moci tým, že zrušila následok jej právoplatného rozhodnutia, resp. novela zákona neguje (mení) už existujúce právoplatné rozhodnutie ústavného súdu (konkrétne rozhodnutia ústavného súdu – skupina poslancov poukazuje aj v tejto súvislosti na rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 44/2013 z 24. januára 2013), a teda prijatou novelou zákona sa podľa skupiny poslancov neprípustným spôsobom zasahuje do vzťahov medzi jednotlivými zložkami moci, keď zákonodarný orgán pod rúškom generálnej úpravy mení konkrétne rozhodnutie ústavného súdu. Nejde pritom podľa názoru skupiny poslancov o neplánovaný dôsledok prijatej právnej úpravy, ale tento dôsledok sa javí ako hlavný motív novely zákona, čo jednoznačne vyplýva aj z okolností schvaľovania zákona, dôvodovej správy a verejných vyjadrení predkladateľa. Skupina poslancov ďalej uvádza, že zákonodarná moc môže realizovať svoju normotvornú kompetenciu len v ústavných medziach, ktoré v danom kontexte predstavujú obmedzenia vyplývajúce z princípu deľby moci, v rozpore s ktorými je právna úprava negujúca či meniaca právoplatné súdne rozhodnutie, a to s plným vedomím zákonodarného orgánu. Aj keby sa pripustila výnimka z tohto princípu, tá by mohla byť odôvodnená len nápravou krívd spôsobených súdnou mocou, čo v danom prípade neprichádza do úvahy, keďže rozhodnutím o vylúčení predpojatých sudcov bola naopak, poskytnutá ochrana ústavných práv sťažovateľa. K narušeniu rovnováhy medzi zákonodarnou a súdnou mocou v dôsledku prijatej novely zákona dochádza podľa skupiny poslancov aj tým, že v konkrétnom prípade (konanie pred ústavným súdom vo veci sťažnosti kandidáta na generálneho prokurátora), kvôli ktorému bola novela zákona prijatá, zákonodarná moc fakticky retroaktívne odníma kompetenciu ústavného súdu rozhodnúť o námietkach predpojatosti.

7. Podľa skupiny poslancov sa prijatá novela zákona prieči požiadavke generality práva, keďže podľa nich nejde o situáciu, keď by zákonná regulácia používala v rámci svojej formulácie individuálne znaky, pretože po formálnej stránke možno povedať, že zákon obsahuje reguláciu pomocou všeobecných znakov. Podľa skupiny poslancov zmyslom novely zákona je dosiahnuť legislatívnym spôsobom zmenu pravidiel v konkrétnej prerokúvanej veci na ústavnom súde (už uvedené konanie pred ústavným súdom vo veci sťažnosti kandidáta na generálneho prokurátora). Hoci teda novela zákona používa druhové znaky na vymedzenie predmetu svojej regulácie, v skutočnosti má podľa skupiny poslancov priamy a individuálny dopad na konkrétne konanie a základné práva a slobody účastníkov konkrétneho konania. Z diskusie pred prijatím zákona pritom nie je skupine poslancov známy ani iný existujúci či historický prípad, na ktorý by sa mohla novela zákona vzťahovať. Z hľadiska formy síce ide podľa názoru skupiny poslancov v prípade novely zákona o normatívny právny akt, avšak z hľadiska efektu má povahu individuálneho právneho aktu priamo ovplyvňujúceho práva účastníkov predmetného jedného konkrétneho konania pred ústavným súdom.

Ku generalite právnej úpravy navrhovatelia v replike uviedli, že je otázkou, či možno pri uplatnení hľadiska generality právnej úpravy v širšom význame odhliadnuť od hlavného cieľa a motívu prijatia namietanej novely zákona, ktorý bol zreteľne čitateľný a ktorým bol zásah do priebehu konkrétnej súdnej veci, a teda konkrétne ovplyvnil účinky rozhodnutí súdneho orgánu. Podľa navrhovateľov z ničoho nevyplýva, že by pohnútka či potreba upraviť otázku námietok v konaní pred ústavným súdom prostredníctvom namietanej novely zákona bola odôvodnená všeobecným neželaným stavom vyplývajúcim z rôznych súdnych konaní, ba naopak, národná rada touto novelou zákona mala v 1. rade za cieľ ovplyvniť konkrétne konanie a v tom vidia navrhovatelia rozpor s generalitou práva. Generalitu právnej úpravy popierajú podľa navrhovateľov aj vyjadrenia predstaviteľov vládnej koalície – koaličných poslancov národnej rady – v rámci rozpravy o predmetnom zákone. K namietanému nedostatku generality novely zákona navrhovatelia taktiež uviedli, že samotné vyjadrenie národnej rady si odporuje, a odkázali na viaceré body vyjadrenia národnej rady. Navrhovatelia uviedli, že netvrdia, že napádaná novela zákona nevyznieva generálne, ale uvádzajú, že jej cieľom bolo riešiť jeden konkrétny prípad, ktorý by sa vyriešil sám aj bez pričinenia zákonodarcu, ako bolo zrejmé z ďalšieho vývoja, ale zrejme s iným výsledkom, ako si želal zákonodarca.

8. Skupina poslancov ďalej uviedla, že novela zákona sa fakticky stáva opravným prostriedkom prezidenta v konaní ústavného súdu s kandidátom na generálneho prokurátora, čím porušuje čl. 133 ústavy, pretože aplikácia novely zákona v praxi môže podľa skupiny poslancov negovať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu (sp. zn. II. ÚS 44/2013 z 24. januára 2013, pozn.) vo veci kandidáta na generálneho prokurátora v konaní pred ústavným súdom.

9. Novela zákona podľa skupiny poslancov popiera základné znaky demokratického a právneho štátu, a to s ohľadom na jej prijímanie v Národnej rade Slovenskej republiky v skrátenom legislatívnom konaní, z dôvodu porušenia deľby moci, ignorovania miesta politickej opozície pri prerokovaní návrhu novely zákona, ako aj vylúčenia možnosti vyjadrovania sa poslancov opozície k návrhu novely zákona v rámci legislatívneho procesu. Opozícia nemala podľa skupiny poslancov možnosť náležite uplatniť svoje názory pre vadný legislatívny proces, dôsledkom čoho nemohla slobodne prejaviť svoje výhrady a pripomienky k novej právnej úprave. K možnosti riadneho uplatnenia opozície v legislatívnom procese ako ústavnému princípu skupina poslancov uvádza judikatúru Ústavného súdu Českej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky. Skrátené legislatívne konanie neumožnilo podľa skupiny poslancov primeranú diskusiu v spoločnosti, ktorú si prijatie zákona s ohľadom na jeho obsah vyžaduje, a nebolo podľa skupiny poslancov legitímne ani legálne. Nevyhnutnosť ochrany ľudských práv, konkrétne prístupu k súdu, ako dôvod uvedený vládou Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) pre skrátené legislatívne konanie podľa skupiny poslancov v tomto prípade neobstojí, keďže skrátenie legislatívneho konania sa môže uplatniť za určitej mimoriadnej situácie, ktorá však v čase schvaľovania novely zákona nenastala, a to i s ohľadom na to, že prípad kandidáta na generálneho prokurátora (z dôvodu ktorého bola podľa skupiny poslancov novela zákona prijatá) je pred ústavným súdom od januára 2013. V spojitosti s namietanou retroaktivitou je skrátené legislatívne konanie skutočnosťou prejavujúcou sa ako svojvôľa zákonodarcu a mala by byť spôsobilá pre svoju hrubosť vyústiť podľa názoru skupiny poslancov do rozporu novely zákona s ústavou.

Národná rada sa aj vyjadrila k namietanej protiústavnosti prijímania novely zákona v legislatívnom konaní bez diskusie a možnosti parlamentnej opozície náležite sa vyjadriť k návrhu novely zákona. Podľa národnej rady riešenie uvedené v novele zákona nebolo pred verejnosťou utajené, navrhnuté riešenie bolo predmetom diskusie aj medzi odborníkmi. Skupina poslancov podľa národnej rady neprevzala z tejto diskusie nijaké očividné zhrnutie, ani čiastkové závery či návrhy. To však nemožno pripísať na vrub národnej rade a tvrdiť, že uplatneným postupom porušila ústavu. Podľa národnej rady je ústavne irelevantné nastoliť otázku, ako dlho by mala trvať verejná diskusia o návrhu zákona predtým, ako národná rada prikročí k rokovaniu o návrhu zákona, či koľkí zástupcovia verejnosti a odbornej verejnosti by sa mali na diskusii podieľať. Tieto otázky síce súvisia podľa názoru národnej rady s rozvojom demokratických metód a foriem vlády, avšak nemožno im priznať takú ústavnú intenzitu, pomocou ktorej by sa dali kvantifikovať kritériá umožňujúce odlíšiť primeranú, náležitú a dostatočnú verejnú a odbornú diskusiu od nedostatočnej a neprimeranej diskusie odporujúcej ústave.

Národná rada vyslovuje názor, že odbočenie prejavov, ktoré poslanci urobia v rámci rozpravy o návrhu zákona, od predmetu navrhnutej úpravy je spôsobilé vyvolať ústavnoprávny účinok – nesúlad so zásadami implikovanými v koncepcii materiálneho právneho štátu – iba celkom ojedinele a výnimočne, ak odklon od predmetu navrhnutej úpravy nadobudne ústavnú intenzitu. Národná rada vyslovuje presvedčenie, že rokovanie o vládnom návrhu novely zákona takú kvalitu nemalo. Podľa národnej rady účasť parlamentnej menšiny na vecnom pripomienkovaní návrhu zákona nemožno nijako vynútiť.

Podľa navrhovateľov skrátené legislatívne konanie ako proces, ktorého výsledkom je napádaná novela zákona, vykazuje také znaky svojvôle majoritnej väčšiny parlamentu, že spochybňuje zákon ako výsledok procesu aj keby výsledok sám osebe nebol problémom. Navrhovatelia uviedli, že vadnosť legislatívneho procesu bola taká vážna, že bez ohľadu na to, aký je výsledok, je potrebné zrušiť novelu zákona. Vadnosť legislatívneho procesu podľa navrhovateľov nespočíva v tom, že by bola formálne popretá možnosť opozície vystupovať v skrátenom legislatívnom konaní (teda, že by vôbec takúto možnosť opozícia v tomto prípade nemala), ale v tom, že išlo o neopodstatnené použitie skráteného legislatívneho konania. Problémom podľa navrhovateľov bola (i) neprimeraná krátkosť času legislatívneho procesu, kde jeden deň trval celý proces v národnej rade, a (ii) nedôvodné skrátenie legislatívneho procesu. Odôvodnenie skrátenia procesu porušením ľudských práv v jednom konkrétnom prebiehajúcom prípade na ústavnom súde, v ktorom paradoxne dotknutá osoba môže vnímať prijatie zákona ako jej porušenie ľudských práv, čo podľa navrhovateľov doznáva aj

Jeden deň diskusie v rámci skráteného legislatívneho konania nemôže byť podľa navrhovateľov považovaný za primeraný čas na prerokovanie zákona v demokratickej spoločnosti, ak k tomu niet legitímneho dôvodu a neexistuje proporcionalita medzi chránenými verejnými záujmami, čo bola práve posudzovaná situácia.

11. Skupina poslancov v súvislosti s právom na nestranný súd a právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi s ohľadom na uplatnenie zásady nevyhnutnosti podľa Bangalórskych princípov tiež vyjadruje názor, podľa ktorého vážnym nedostatkom novej právnej úpravy je nerozlišovanie medzi vylúčenými sudcami z konania vo veci súdom pre predpojatosť a sudcami, ktorí sú účastníkmi „len“ namietnutí pre predpojatosť, prípadne sudcami je vyjadrená „len“ ich domnienka o vlastnej možnej predpojatosti. Ďalším vážnym nedostatkom novej právnej úpravy je podľa skupiny poslancov nerozlišovanie medzi predmetom konania o námietke predpojatosti a predmetom konania vo veci samej, čo je podstatné pre vysporiadanie sa s otázkou „zákonného sudcu“ a „nestranného sudcu“. V prípade odmietnutia alebo námietky zaujatosti niektorého sudcu ústavného súdu je podľa názoru skupiny poslancov potrebné posudzovať vznesenú námietku z pohľadu konkrétne prerokúvanej senátnej veci, pričom jej opodstatnenosť musí byť posudzovaná aj v spojitosti s postavením namietaného sudcu v tejto veci. To okrem iného podľa skupiny poslancov v zásade znamená, že (i) námietka nedostatku nestrannosti v konaní a rozhodovaní o prijateľnosti ústavnej sťažnosti a v merite veci môže byť opodstatnená iba vo vzťahu k sudcom „zákonného senátu“ (pôvodným alebo tým, ktorí nastúpili namiesto vylúčených členov „zákonného senátu“). O takejto námietke rozhoduje „námietkový senát“; (ii) námietka nedostatku nestrannosti niektorého z členov „námietkového senátu“ môže byť podľa skupiny poslancov posudzovaná iba z hľadiska nedostatku nestrannosti sudcu tohto senátu posúdiť, či ten­ktorý člen „zákonného senátu“ je spôsobilý konať a rozhodovať nestranne o prijateľnosti ústavnej sťažnosti a v merite veci. Namietať nedostatok nestrannosti členov „námietkového senátu“, čo sa týka konania a rozhodovania o prijateľnosti ústavnej sťažnosti a v merite veci, je preto podľa vyjadrenia skupiny poslancov neopodstatnené, keďže „námietkový senát“ nemá v označenej oblasti pôsobnosť. O námietke nedostatku nestrannosti voči členovi „námietkového senátu“ by eventuálne mohol rozhodovať podľa skupiny poslancov „ďalší senát“ (námietkový vo vzťahu k „námietkovému senátu“); (iii) námietka nedostatku nestrannosti niektorého z členov „ďalšieho senátu“ (t. j. námietkového voči „námietkovému senátu“) by mohla byť podľa skupiny poslancov posudzovaná iba z hľadiska nedostatku nestrannosti člena „námietkového senátu voči námietkovému senátu“ posúdiť, či je člen „námietkového senátu“ spôsobilý nestranne posúdiť nestrannosť člena „zákonného senátu“. O takejto námietke by eventuálne mohol rozhodovať „ďalší – námietkový senát“. Uvedené rozlišovanie medzi „námietkovým senátom“ a „zákonným senátom“ je podľa skupiny poslancov dôležité z pohľadu obsahu vznesených námietok proti daným sudcom, resp. z pohľadu obsahu vznesených námietok samotnými sudcami. Pretože námietka, ktorá sa javí ako dostatočná na vylúčenie z merita veci, nemusí byť podľa názoru skupiny poslancov dostatočná na vylúčenie z konania o námietkach. Odmietnutia, námietky zaujatosti, ich posudzovanie a rozhodovanie sú predmetom činnosti ústavného súdu a ako také podľa skupiny poslancov „per se“ nevhodné na ten spôsob úpravy, ktorý zvolil zákonodarca v novele zákona.

K námietke porušenia základného práva na zákonného sudcu národná rada uvádza, že základné právo na zákonného sudcu nadväzuje na základné právo na súdnu ochranu s implikovaným právom na nestranného (nezaujatého) sudcu, s ktorým je v príčinnej súvislosti. Základné právo na zákonného sudcu v skupinou poslancov namietnutom vzťahu nemôže byť porušené, ak nedôjde k porušeniu práva na nezaujatého sudcu. Podľa vyjadrenia národnej rady za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy treba považovať sudcu, ktorý bol určený na prerokovanie a rozhodovanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu, a tiež sudcu, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle príslušných právnych predpisov. Novela zákona vložila do úpravy postup rozhodovania o tom, ktorý sudca ako zákonný sudca nahradí pri rozhodovaní o merite veci sudcu pôvodne určeného do senátu vo výnimočnom druhu situácií, keď obvyklým postupom podľa zákona nemožno určiť, ktorý z namietnutých sudcov nie je zaujatý, a preto je spôsobilý ako nestranný sudca rozhodnúť o merite sporu predloženého účastníkom konania na rozhodnutie. Podľa národnej rady účelom úpravy je nastoliť spravodlivú rovnováhu medzi právom účastníka konania na meritórne rozhodnutie o jeho veci a medzi právom na rozhodnutie o tejto veci zákonným sudcom, pričom konkrétne riešenie vzniknutej situácie smeruje k nastoleniu spravodlivej rovnováhy a k zabezpečeniu inak nedostupnej spravodlivosti tak, aby účastníci sporu o právo dosiahli rozhodnutie o merite veci. Toto riešenie podľa názoru národnej rady transponuje do právneho poriadku Slovenskej republiky Bangalórske princípy, ktorých právny význam sa v Slovenskej republike odvodzuje od právnych názorov, ktoré Európsky súd pre ľudské práva vyslovil v prípade Harabin v. Slovenská republika.

K namietanému porušeniu princípu rovnosti novelou zákona navrhovatelia zastávajú názor, že v prípade prebiehajúcich konaní na ústavnom súde, ktoré začali pred účinnosťou novely zákona, tak existujú dve skupiny osôb. Jedna skupina osôb, ohľadne ktorých o vylúčení niektorého sudcu(cov) ústavného súdu rozhodol „iný senát“, ktorého rozhodnutie ostane nedotknuté, pretože nedošlo k tomu, že by niektorí z účastníkov napadol ďalších sudcov ústavného súdu. Druhá skupina osôb, ohľadne ktorých rozhodol iný senát a vylúčil niektorého zo sudcov, avšak došlo k situácii, pri ktorej sa uplatní nová právna úprava, to znamená, že na takéto rozhodnutie sa už nebude prihliadať, pretože bude rozhodovať senát v pôvodnom zložení. Ak sa podľa navrhovateľov vezmú do úvahy len prípady, ktoré navrhovatelia porovnávajú a ktoré sa týkajú osôb, ktoré sú účastníkmi konaní pred ústavným súdom pred účinnosťou novely zákona, tak je tu podľa navrhovateľov zrejmá nerovnosť medzi týmito skupinami osôb. V tejto súvislosti navrhovatelia poukázali na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 6/04. Podľa navrhovateľov v prerokúvanej veci pred ústavným súdom dáva národná rada svojím vyjadrením a postojom prednosť pravej retroaktivite pred rovnosťou, čo je ústavne neakceptovateľné.

Národná rada vo svojom vyjadrení uvádza, že čo sa týka namietaného porušenia čl. 134 ods. 4 ústavy, skupina poslancov ignorovala judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej je potrebné vykladať jednotlivé články ústavy vo vzájomnej súvislosti. Národná rada sľub sudcu ústavného súdu považuje za ústavnú garanciu toho, že vo fáze aplikácie novely zákona poskytne sudca jednotlivcovi, ktorý je prípadne zákonom postihnutý na jeho základných právach a slobodách, ochranu dotknutých základných práv a slobôd v súlade s čl. 134 ods. 4 ústavy. Predpokladom takej ochrany je podľa národnej rady hľadanie a nastolenie spravodlivej rovnováhy medzi všetkými základnými právami, ktoré sa ocitnú v konflikte, t. j. medzi základným právom na súdnu ochranu, ktoré implikuje právo účastníka konania na rozhodnutie vo veci samej (zákaz denegatio iustitiae) a právo na nestranného sudcu, ďalej medzi základným právom na zákonného sudcu, ale aj základným právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 131 ods. 1 ústavy národná rada vo svojom vyjadrení poukázala na ustanovenie § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde v znení novely zákona, ktorou sa nahradilo pôvodné ustanovenie § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré upravovalo rozhodujúci hlas predsedajúceho pri rovnosti hlasov v otázkach vylúčenia sudcu pre predpojatosť. Podľa národnej rady od účinnosti novely ústavy ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. dodnes existuje podozrenie z nesúladu ustanovenia priznávajúceho predsedajúcemu rozhodnúť o námietke zaujatosti v prípade rovnosti hlasov sudcov s ústavou. Podľa národnej rady však ide o nedôvodné zdanie, že predsedajúci môže pri rovnosti hlasov prevážiť rozhodovanie v zmysle novely zákona v plenárnej veci. Národná rada uvádza, že pokiaľ ide o rozhodovanie v pléne ústavného súdu, aby ústavný súd rozhodol v prospech návrhu, aký dostane od účastníka konania, za návrh podľa čl. 131 ods. 1 ústavy musí byť nadpolovičná väčšina všetkých sudcov. Pretože ústava určuje, že ústavný súd má trinásť sudcov (čl. 134 ods. 1 ústavy), z ustanovenia čl. 131 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 134 ods. 1 ústavy možno podľa národnej rady vyvodiť, že prijatý je iba ten návrh, za ktorý je aspoň sedem sudcov ústavného súdu. Každý iný návrh sa ex constitutione zamietne. Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde v znení novely zákona z rozhodovania o námietke zaujatosti v plenárnej veci je vylúčený sudca, ktorý je namietnutý z dôvodu predpojatosti. To znamená, že o vznesenej námietke môže rozhodovať 12 sudcov ústavného súdu. Ak sa z tohto počtu dosiahne akákoľvek väčšina, potom vždy bude aspoň sedem sudcov za alebo proti návrhu. Taká rovnosť hlasov, aby v prípade úpravy ustanovenej novelou zákona mal rozhodnúť predsedajúci, podľa názoru národnej rady nikdy nenastane. Národná rada v súvislosti s tým konštatuje, že ak sa ústavná väčšina za návrh alebo proti návrhu nedosiahne, potom nastane rovnosť hlasov podľa počtu sudcov zúčastnených na rokovaní (ak počet sudcov zúčastnených na rozhodovaní klesne pod sedem, je ústavou vopred vylúčené dosiahnutie výsledku v prospech návrhu; ústavný súd by porušil základné právo účastníkov konania na nestranný súd, ak by začal rozhodovať v takom počte sudcov, pri ktorom by bolo vopred vylúčené rozhodnutie v prospech návrhu). Ústavnou podmienkou podľa názoru národnej rady je, aby za návrh hlasovalo sedem sudcov, nie aby návrh získal sedem hlasov. Ak teda bude za návrh na vyslovenie zaujatosti sudcu ústavného súdu šesť sudcov, ústavná väčšina sa nedá podľa národnej rady dosiahnuť pomocou zákonom ustanoveného pravidla o rovnosti hlasov, lebo hlas predsedajúceho sa nestane hlasom siedmeho sudcu.

16. Ústavnému súdu bolo 14. augusta 2013 doručené stanovisko vlády Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, k návrhu, podľa ktorého sa vláda s podaným návrhom nestotožňuje a navrhuje, aby ústavný súd vo svojom náleze vyslovil, že uvedené ustanovenia zákona sú v súlade s ustanoveniami čl. 1 ods. 1, čl. 31, čl. 131 ods. 1, čl. 133 a čl. 134 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa vlády si skrátenie legislatívnej procedúry pri prijímaní novely zákona vyžiadali legitímne dôvody, a to najmä potreba urýchleného zabezpečenia riadneho konania a rozhodovania ústavného súdu. Pri posudzovaní legitímneho účelu napadnutého právneho predpisu treba podľa vlády prihliadať najmä na skutočnosť, že predmetným zákonom sa sledoval akútny účel a neprijatím potrebnej právnej úpravy by nastal stav, keď by nekonanie súdu viedlo k nespravodlivosti, popretiu zákazu odmietnutia spravodlivosti, a teda k odmietnutiu poskytnutia ochrany základných ľudských práv a slobôd.

Vyjadrenie navrhovateľov na verejnom zasadnutí pléna

17. Navrhovatelia na verejnom zasadnutí pléna ústavného súdu 26. februára 2014 prostredníctvom splnomocneného zástupcu uviedli, že sa v plnom rozsahu pridržiavajú návrhu na začatie konania a ich vyjadrenie na pojednávaní ústavného súdu je skôr reakciou na tie časti vyjadrenia národnej rady, ktoré považujú za relevantné komentovať. Národná rada sa na verejnom zasadnutí pléna nezúčastnila.

K námietke národnej rady, že navrhovatelia vo svojom návrhu na začatie konania často spomínajú vec kandidáta na generálneho prokurátora , vedenú na ústavnom súde, navrhovatelia uviedli, že sám predkladateľ novely zákona (vláda) označil aktuálnu situáciu na ústavnom súde ako dôvod prijatia návrhu novely zákona, a teda táto skutočnosť, že je tak často spomínaná vec , v návrhu na začatie konania, nebola spôsobená zo strany navrhovateľov, ale je to nevyhnutné vysvetlenie skutkovej situácie, ktorá súvisí s predmetom konania. Podľa navrhovateľov z vyjadrenia ministra výslovne vyplýva, že prípad , je dôvodom navrhovanej právnej úpravy. K tomu navrhovatelia doplnili, že ich návrh na začatie konania napáda predmetný zákon ako všeobecne záväzný právny predpis, ktorý je spôsobilý ohroziť nielen práva , ale aj práva akýchkoľvek účastníkov konaní na ústavnom súde, či už prebiehajúcich, alebo začatých v budúcnosti, pretože zavádza jednoduchú cestu na zneužitie námietok zaujatosti voči sudcom ústavného súdu, ako vyplýva z návrhu na začatie konania. K porušeniu čl. 6 dohovoru a námietke národnej rady, že táto časť nebola navrhovateľmi odôvodnená, navrhovatelia uviedli, že návrh na začatie konanie obsahoval argumentáciu pre porušenie tohto článku dohovoru. Navrhovatelia v návrhu na začatie konania podporne argumentujú aj posledným verejne známym judikátom Harabin v. Slovenská republika (sťažnosť č. 58688/11, rozsudok z 20. novembra 2012), ktorý je známy ústavnému súdu v rámci rozhodovacej činnosti, keďže bol predmetom iného konania, o ktorom rozhodovalo celé plénum ústavného súdu. Z tohto rozhodnutia, ktoré je aj verejne známe, podľa navrhovateľov jasne vyplýva, že Európsky súd pre ľudské práva sa vyjadril, že ak sú vznesené námietky voči sudcom, ústavný súd sa musí s nimi riadne oboznámiť a musí ich vyhodnotiť. Ak sa tak nestane, dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd v danom prípade, ktorý bol prerokovaný pred Európskym súdom pre ľudské práva, zaujal postoj, že keďže môže byť problém s kvórom, ktorý by rozhodoval v danej veci, prednosť má takýto prístup k spravodlivosti, teda v zmysle princípu denegatio iustitiae, a preto sa nebude zaoberať námietkami, ktoré boli vznesené voči sudcom ústavného súdu. Európsky súd pre ľudské práva k tomu podľa navrhovateľov jasne judikoval, že základný problém, ktorý nastal, je ten, že ústavný súd sa nezaoberal podstatou vznesených námietok. Podľa navrhovateľov Európsky súd pre ľudské práva považuje za principiálne aj v rámci Bangalórskych princípov to, že ak sú vznesené námietky, treba sa nimi riadne zaoberať. Z prijatej novely zákona podľa navrhovateľov zjavne vyplýva, že Bangalórske princípy neboli pochopené, pretože tie hovoria o tom, že možno riešiť situáciu, ak nemá kto rozhodovať, ale to, že nemá kto rozhodovať, vychádza z takej situácie, že sudcovia boli preskúmavaní čo do odôvodnenia námietok, ktoré boli voči nim vznesené. To, čo sa udialo prijatou novelou zákona, je podľa názoru navrhovateľov to isté, akoby to čo vytkol Európsky súd pre ľudské práva, bolo povýšené na zákon.

Článok 31 ústavy: Zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti. Článok 46 ods. 1 ústavy: Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Článok 47 ods. 3 ústavy: Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 (Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.) rovní. Článok 48 ods. 1 ústavy: Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon. Článok 6 ods. 1 dohovoru: Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti. Článok 133 ústavy: Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu. Článok 134 ods. 4 ústavy: Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne

18. V návrhu na rozhodnutie skupina poslancov označuje za nesúladný celý zákon č. 114/2013 Z. z. Uvedený zákon novelizuje výlučne zákon o ústavnom súde. Ústavný súd vo svojom inom uznesení o prijatí na ďalšie konanie č. k. PL. ÚS 103/2011­16 (dostupné pod PL. ÚS 103/2011 na www.concourt.sk; po spojení PL. ÚS 99/2011, platy sudcov IV) uvádza, že podľa Kelsena nemajú novely zákonov permanentnú normatívnu existenciu, ale zanikajú splynutím s novelizovaným predpisom (porov. Kelsen, H. Všeobecná teorie norem. Brno : Masarykova univerzita, 2000, s. 119 a nasl.). V súlade s touto teóriu niektoré ústavné súdy posudzujú len novelizovaný predpis s inkorporovanou novelou (porov. rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky Pl. ÚS 5/96, Pl. ÚS 25/00, Pl. ÚS 33/01; Kühn, Z. Czech Constitutional Court as Positive Legislator? In: Brewer­Carías, A., R. Constitutional Courts as Positive Legislators: A Comparative Law Study, Cambridge University Press, 2011, s. 445 a nasl.), pričom z uvedenej zásady existujú výnimky, napríklad preskúmanie ústavnosti legislatívneho procesu danej novely (porov. Wagnerová, E., Dostál, M., Langášek, T., Pospíšil, I. Zákon o Ústavním soudu s komentářem. Praha : ASPI, 2007, s. 247 a nasl.). Ústavný súd Slovenskej republiky nie je v tejto otázke tak striktný ako Ústavný súd Českej republiky a k prieskumu pristupuje takpovediac materiálnejšie (porov. napokon aj pozastavenie preskúmavaného zákona uverejnené pod č. 159/2013 Z. z.), a akceptuje tak návrhy proti novelizujúcim predpisom, ako aj proti novelizovaným predpisom s inkorporovanou novelou (porov. bod 3 nálezu sp. zn. PL. ÚS 10/06 a uznesenie o prijatí č. k. PL. ÚS 103/2011­16 súvisiace s nálezom PL. ÚS 99/2011 – platy sudcov IV). Inými slovami, skutočnosť, či navrhovateľ napadne novelizovaný alebo novelizujúci predpis (formálne kritérium), z hľadiska prieskumu nemá rozhodujúci význam, pretože ústavný súd nakoniec aj tak musí posúdiť ústavnosť právnej normy ako celku, ktorá vzniká spojením týchto predpisov dohromady (materiálne kritérium). Na úrovni výroku ústavný súd favorizuje vyslovenie nesúladu novelizovaného, a nie novelizujúceho predpisu, čo je v predmetnej veci umocnené tým, že napadnutá časť „Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.“ bola súčasťou zákona o ústavnom súde aj pred danou novelou zákona. Napadnutý zákon č. 114/2013 Z. z. obsahuje tiež § 28 ods. 4 (Ak sudca sám vyhlási svoju predpojatosť vo veci a uvedie dôvody, postupuje sa podľa odseku 2, ak ide o rozhodovanie pléna Ústavného súdu alebo podľa odseku 3, ak ide o rozhodovanie v senáte Ústavného súdu.), ktorý je obsahovo zhodný s pôvodným § 28 ods. 3 zákona (Ak sudca sám vyhlási svoju predpojatosť vo veci a uvedie dôvody, postupuje sa podľa odseku 2). Ustanovenie § 28 ods. 4 je legislatívnou zmenou nadväzujúcou na nové členenie § 28, nevzbudzuje ústavné pochybnosti a ani navrhovatelia ho nezmieňujú v argumentácii. V predmetnej veci teda ústavný súd posudzuje ustanovenia § 28 ods. 2 a 3 a § 79c zákona o ústavnom súde a z hľadiska ústavnosti legislatívneho procesu pri prijatí novely zákona ich posudzuje navyše s § 28 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

19. V predmetnej veci rozhoduje ústavný súd, sudcovia ústavného súdu, o spôsobe ustaľovania nestrannosti sudcov. Zdanlivo ide o zahľadenosť do vlastného justičného sveta, ale naopak, vec má dôležitý význam pre zachovanie štandardu ochrany ústavnosti, pretože bez riadneho procesu niet riadnej slobody, ako aj pre zachovanie štandardu odstupu od iných zložiek moci (porov. bod 7 nálezu II. ÚS 29/2011). Ústavný súd priznáva, že preskúmavanie vlastného zákona je do istej miery delikátne. Ústavný súd, samozrejme, „nevlastní“ svoj zákon (porov. však I. ÚS 51/06), ústavný súd je svojím zákonom viazaný, ale ani parlament „nevlastní“ zákonnosť, pretože tá musí byť v súlade s ústavou. V minulosti už došlo k prieskumu súladnosti zákona o ústavnom súde vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/98 (dočasné pozbavenie výkonu funkcie sudcu ústavného súdu), sp. zn. PL. ÚS 1/01 (zjednocovanie právnych názorov senátov a odlišné stanoviská) a sp. zn. PL. ÚS 102/2011 (reforma súdov II). Ústavné súdy ako hraničné orgány (Grenzorgane) musia niekedy riešiť otázky, ktoré sa týkajú nich samých (bod 105 a nasl. PL. ÚS 99/2011 – platy sudcov IV). Súčasťou ústavy sú okrem iného aj ustanovenia o ústavnom súde, jeho sudcoch a konaní pred ním, ktorých podrobnejšie vykonanie je zverené zákonu (čl. 140 ústavy). Ani tento zákon o ústavnom súde a normy vydané na jeho základe nie sú vylúčené z prieskumu ústavného súdu; ani tieto ustanovenia ústavy nie sú vylúčené z kompetencie ústavného súdu záväzne ich podľa čl. 128 ústavy vykladať. To všetko spôsobuje, že ústavný súd je v týchto prípadoch už samou ústavou povolaný (a viazaný) na to, aby rozhodoval sám o sebe, a ústavný súd nemôže svoju právomoc odmietnuť ani v takomto prípade. Ústava tak priamo predpokladá, že sudca ústavného súdu (ba dokonca všetci sudcovia) sa môže (môžu) pri svojom rozhodovaní dostať do situácie, v ktorej by sudca všeobecného súdu bol jednoznačne vylúčený, napriek tomu však nezbavuje ústavný súd kompetencie rozhodnúť. Ústavný súd si musí v predmetnej veci podržať odstup. Predmetná vec sa netýka nejakého uľahčenia práce pre ústavný súd, ba naopak. Predmetná vec sa týka čistoty procesu pred súdnym orgánom ochrany slobody a procesu, kde by nedostatočná ochrana znamenala rezignáciu na zmysel vlastnej inštitucionálnej existencie, na zmysel vlastnej práce.

21. Právne posúdenie napadnutých ustanovení vyžaduje stručný popis vývoja konaní o námietkach predpojatostí sudcov ústavného súdu, ktorých východiskovým je konanie sp. zn. I. ÚS 397/2014 (Rvp 11/1013). Vo veci , sa na ústavnom súde vedú konania v súvislosti s dvoma sťažnosťami. Ide o konanie sp. zn. III. ÚS 427/2012 vo veci (i) sťažnosti pre nečinnosť prezidenta Slovenskej republiky a (ii) konanie sp. zn. I. ÚS 397/2014 o sťažnosti proti rozhodnutiu prezidenta republiky o odmietnutí vymenovania sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

22. Ústavný súd prijal 24. októbra 2012 výklad čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavy týkajúci sa povinnosti, resp. diskrécie prezidenta (ne)vymenovať generálneho prokurátora (PL. ÚS 4/2012). Prezident republiky, aplikujúc tento výklad, odmietol vymenovať sťažovateľa za generálneho prokurátora, pričom uviedol dôvody nevymenovania.

Plénum ústavného súdu na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 prerokovalo ďalší postup vo veciach ústavných sťažností , vedených pod sp. zn. III. ÚS 427/2012 a sp. zn. Rvp 11/2013 a prijalo uznesenie: «1. Berie na vedomie list prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku č. 1521­ 2014­BA z 2. júla 2014, ktorý bol predsedníčke Ústavného súdu Slovenskej republiky Ivette Macejkovej doručený 3. júla 2014. V predmetnom liste prezident Andrej Kiska uviedol, že zložením sľubu pred Národnou radou Slovenskej republiky do rúk predsedníčky Ústavného súdu Slovenskej republiky sa ujal funkcie prezidenta Slovenskej republiky a „stal sa aj osobou, ktorá reprezentuje účastníka“ v konaniach o sťažnostiach , „podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, vedených pod sp. zn. Rvp 3901/2011 a Rvp 11/2013“.

25. Navrhovatelia v úvode tvrdia, že napadnutá novela zákona porušuje zákaz retroaktivity, generalitu práva a princíp deľby moci tým, že zasiahla do prebiehajúceho konania vedeného pod sp. zn. I. ÚS 397/2014 (v čase návrhu pred prijatím pod interným označením Rvp 11/2013). Ďalej dodávajú, že obdobne malo dôjsť podľa skupiny poslancov aj k nesúladu s čl. 133 ústavy. Procedurálne nedostatky pri prerokúvaní návrhu zákona v národnej rade spôsobujú podľa navrhovateľov nesúlad zákona s čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 31 ústavy. Ústavné procesné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sú podľa navrhovateľov nesúladné s napadnutou novelou zákona z dôvodu nepreskúmania odôvodnenosti námietok účastníkov konania jednak v súvislosti s konaním sp. zn. I. ÚS 397/2014, ale aj bez rekurzu k uvedenej veci. V nesúlade so sľubom sudcu ústavného súdu viazaného ústavou je zákonná povinnosť sudcu takto (ne)rozhodovať. Napokon dirimácia ustanovená v § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde je podľa navrhovateľov v napätí s čl. 131 ods. 1 ústavy (Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.).

B. Vlastný prieskum K nesúladu § 28 ods. 2 druhej vety zákona o ústavnom súde – dirimácie pri plenárnom rozhodovaní o námietkach – s čl. 131 ústavy

26. Navrhovatelia namietajú, že v prípade rovnosti hlasov pri plenárnom hlasovaní o námietkach má predsedajúci rozhodujúci hlas, hoci text čl. 131 ods. 1 ústavy ustanovuje, že sa plénum ústavného súdu uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov, a ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

29. Dirimácia je typická práve pre parlamentné rozhodovanie, kde predseda inak nemá hlas a hlasuje práve len v prípade patovej situácie. Aplikuje sa však aj pri súdnom rozhodovaní. Pozná ju čl. 23 procesných pravidiel ESĽP (Rules of the Court), kde sa aplikuje všeobecne, ale nie hneď, až po druhom hlasovaní, po pokuse o odstránenie rovnosti hlasov (The decisions of the Court shall be taken by a majority of the judges present.

In the event of an equality of votes, the President or the judge who acts in his place shall have a casting vote.). V Českej republike je dirimácia upravená v § 21 zákona o ústavnom súde (1) Nezíská li postupem podle § 20 většinu hlasů žádný z návrhů na rozhodnutí ve věci samé, postoupí předseda senátu věc bez zbytečného odkladu k rozhodnutí plénu [§ 11 odst. 2 písm. h)].(2) V ostatních věcech rozhoduje při rovnosti hlasů v senátu hlas předsedy. Komentárová literatúra (Wagnerová, E., Dostál, M., Langášek, T., Pospíšil, I. Zákon o ústavním soudu s komentářem.

Z tohoto pohledu nelze než kritizované ustanovení označit za nonsenzuální, a proto nepoužitelné, o čemž svědčí i jeho faktická nepoužívanost, a to po celou dobu trvání českého ústavního soudnictví.]. Prvorepublikový ústavný súd poznal dirimáciu na úrovni zákonnej a jednacího řádu. Ustanovenie § 2 zákona č. 162/1920 Sb. o ústavním soudě znie: „Předseda ústavního soudu složí ve schůzi vlády v ruce presidenta republiky slib, že bude přesně a nestranně zachovávati všechny zákony ústavní. Vykonav slib, svolá předseda do osmi dnů ústavní soud k ustavující schůzi, ve které ostatní členové a náhradníci složí slib stejného obsahu do rukou předsedových, načež zvolí ze sebe většinou hlasů místopředsedu, který zastupuje předsedu, je li zaneprázdněn neb uprázdní li se jeho místo. Při rovnosti hlasů rozhoduje předseda.“ Ustanovenie § 8 rovnakého zákona znie: „Ústavní soud koná schůze podle potřeby. Schůze svolává předseda nebo místopředseda jej zastupující a hlasuje. K nálezu, kterým se zákon prohlašuje neplatným, je třeba nejméně pěti hlasů. K platnosti jiných

Nebylo li docíleno většiny pro žádný návrh, pokusí se předseda odkliditi obtíže rozdělením otázek a opakováním dotazu. Selže li i tento pokus, dá předseda hlasovati o otázce bod za bodem, až docílí se většiny.“ Z hľadiska referenčnej normy treba povedať, že čl. II a III Ústavnej listiny upravujú zriadenie, spôsob ustanovenia a kompetencie ústavného súdu a inak nechávajú priestor vykonávaciemu zákonu.

33. Z uvedených dôvodov je dirimácia nezlučiteľná s čl. 131 ústavy (bod 1 výroku).

K zvyšnej časti návrh skupiny poslancov

34. Ústavný súd na tomto mieste konštatuje, že zvyšná časť návrhu skupiny poslancov a odôvodnené závery k vyhoveniu alebo nevyhoveniu v jednotlivých partíciách zvyšnej časti návrhu skupiny poslancov boli plénu ústavného súdu predložené vo forme návrhu nálezu tak sudcom spravodajcom, ako aj vo forme protinávrhu predsedníčky ústavného súdu.

35. V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu boli prítomní jedenásti sudcovia. Za návrh alebo za protinávrh k zvyšnej časti návrhu skupiny poslancov malo hlasovať minimálne 7 sudcov, inak sa návrh zamietne.

36. Pri hlasovaniach o návrhu na rozhodnutie vo veci samej, resp. protinávrhu, v častiach týkajúcich sa zvyšnej časti návrhu skupiny poslancov sa nedosiahla ani v jednom prípade nadpolovičná väčšina hlasov všetkých sudcov. Pri hlasovaní o bode 2 výroku bolo 6 sudcov za protinávrh a 5 sudcov za návrh spravodajcu, preto bol návrh skupiny poslancov v tejto časti zamietnutý.

37. Ústavný súd preto zvyšnú časť návrhu skupiny poslancov z procesných dôvodov zamietol.

(1) Účastník konania môže vyhlásiť, že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť bez zbytočného odkladu. Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre predpojatosť sa neprihliada a Ústavný súd už o ňom nerozhoduje. (2) Ak ide o rozhodovanie v pléne Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre jeho predpojatosť rozhodne plénum Ústavného súdu; odmietnutý sudca nehlasuje. Ak ide o rozhodovanie v senáte Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát; odmietnutý člen senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho. (3) Ak sudca sám vyhlási svoju predpojatosť vo veci a uvedie dôvody, postupuje sa podľa odseku 2.

Zákon o ústavnom súde ustanovuje, že predpokladom, hypotézou neprihliadania na predpojatosť sudcov je skutočnosť, že boli vylúčení alebo odmietnutí viacerí sudcovia. K rozhodovaniu v pléne aj v senátoch navrhovatelia namietajú, že vylúčenie a odmietnutie majú rovnaké účinky, aj keď ide o rozličné inštitúty. Pri vylúčení už je autoritatívne stanovené, že určitý sudca je vylúčený, zatiaľ čo pri odmietnutí takéhoto rozhodnutia niet, ide len o subjektívny názor účastníka konania. Námietky môže takto podľa navrhovateľov účastník konania zneužiť, aby dosiahol pôvodné zloženie pléna či senátu, ktoré mu vyhovuje viac, než zloženie po vylúčení niektorých sudcov. V tejto súvislosti navrhovatelia odkazujú na ESĽP, ktorý vyžaduje odstránenie pochybností o predpojatosti riadnym rozhodnutím. Aktivácia doktríny nevyhnutosti vyžaduje riadne vylúčenie sudcov, nielen prezumpciu, takpovediac predpojatosti, či „strannosti“ sudcov. K rozhodovaniu v senátnych veciach navrhovatelia navyše argumentujú tým, že je nutné rozlišovať prvý senát meritórny a následný senát námietkový, a teda nie je nutné angažovať viac než dva senáty. Navrhovatelia nepriamo tiež naznačujú, že v konaní o ústavných sťažnostiach je z hľadiska jeho účelu ústavne problematické, ak by námietky orgánu verejnej moci mali viesť k rekonfigurácii senátu.

Ústavný súd identifikuje ústavnoprávnu otázku v pomere medzi základným právom na nestranného sudcu a zákonného sudcu na jednej strane a právom na súdnu ochranu, zákazom denegatio justitiae, resp. právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov na strane druhej. Zákonodarca sa pokúsil vyvážiť napätie medzi funkčnosťou a nestrannosťou ústavného súdu tým spôsobom, že ak účastníci podajú určité nadkritické množstvo námietok, tak sa na tieto neprihliada. Základné právo na nestranný súd a právo na súdnu ochranu sú obmedziteľné práva, ale pretože neobsahujú limitačnú klauzulu, ide o tzv. nekvalifikované práva. Pri zásahoch do týchto procesných základných práv inými základnými právami ide o tzv. implicitné obmedzenia (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J.,

Senátne a plenárne (volebné veci, disciplinárne veci) „kontradiktórne“ rozhodovania o subjektívnych verejných právach jednotlivcov spadajú do rozsahu (scope) základného práva na nestranného sudcu (čl. 46 ods. 1 ústavy), práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 ústavy) aj práva na spravodlivý proces a práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Väčšina týchto konaní by spadala aj pod rozsah čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aj keď je plenárne rozhodovanie už rozsahom pokryté, možno uvažovať nad abstraktnou kontrolou, kde je otázkou, či napadnutá norma môže mať svojho zákonného sudcu. Možno však súhlasiť s akadémiou, podľa ktorej má význam aj pri abstraktnej kontrole hovoriť o nestrannosti sudcu, a prax ústavného súdu to potvrdzuje (Filip, J. K otázce podjatosti soudce ústavního soudu v řízení o ústavnosti právního předpisu. In:Časopis pro právní vědu a praxi, 2/1002, s. 152 a nasl.; tiež Filip, J. Ústavní soud jako zákonný soudce a něco navíc. In Pocta Doc. JUDr. Vladimíru Mikule k 65. narozeninám. Praha : ASPI, 2002, s. 91 – 116. ISBN 80­86395­47­2.). Namietaná úprava teda spadá do rozsahu základného práva na nestranného sudcu, resp. z opačnej strany, do práva na súdnu ochranu. Zo samej podstaty dotknutých procesných práv vyplýva, že sa môžu aplikovať len v istých pomeroch, bez absolutizácie ktoréhokoľvek z nich (porov. Brems, už cit. dielo).

Zásah spočíva v tom, že zákonodarca novelou zákona zmenil pomery medzi jednotlivými dotknutými procesnými právami tak, že u navrhovateľov vzniká obava z protiústavnosti.

Účelom, cieľom napadnutého zákona je zamedziť zablokovaniu rozhodovacej činnosti ústavného súdu zvýšeným podávaním námietok predpojatosti. Právo na nestranný súd a právo na súdnu ochranu neobsahujú takú limitačnú klauzulu, ktorá by explicitne zužovala legitímne dôvody obmedzenia, a tak dáva zákonodarcovi relatívne široký priestor na diskréciu. Ústavný súd uvádza, že konštatovanie nelegitímneho cieľa býva vo všeobecnosti v konštitucionalistike pomerne raritné (klasickým príkladom je rozhodnutie Kanadského najvyššieho súdu R. v. Big M Drug Mart Ltd. z roku 1985), čo vyjadruje istú umiernenosť k činnosti demokratickej legislatívy, resp. zdržanlivosť k súdnemu spochybňovaniu jej cieľov. Cieľ právnej úpravy, a to zachovanie funkčnosti ústavného súdu, je ústavne korektný, rovnako ako je korektný cieľ zachovania nestrannosti súdu. Ústavný súd taktiež nevidí za právnou úpravou nejaký skrytý, nelegitímny cieľ.

Ústavný súd považuje určitú normu za vhodnú, ak s jej pomocou možno dosiahnuť stanovený cieľ. Môže ísť aj o čiastočné splnenie cieľa a postačuje aj možnosť dosiahnutia cieľa. Testom ústavnosti by neprešla norma, ktorá by bola úplne nevhodná (porov. Barak, už cit. dielo, s. 303). Medzi preskúmavanou právnou normou a jej cieľom nechýba racionálna väzba, pretože zákon by spravidla zachoval funkčnosť súdu. V predmetnej veci je potrebné uznať, že problém funkčnosti ústavného súdu naozaj vznikol, zákonodarca zareagoval tým spôsobom, že jeho riešenie funkčnosť súdu zachováva, je však ústavnou otázkou, či za ústavnoprávne prijateľnú cenu.

Test nevyhnutnosti má preveriť, či zákonné obmedzenie danej preskúmavanej úrovne je naozaj nevyhnutné, teda či na dosiahnutie legitímneho cieľa nie je k dispozícii menej obmedzujúci, menej invazívny prostriedok. Myšlienka testu nevyhnutnosti spočíva v tom, že právna norma nemá obmedzovať základné právo alebo slobodu viac, než je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa, alebo inak, že právna norma má dosahovať cieľ najmenej ľudskoprávne drastickým spôsobom.

Otázka z testu nevyhnutnosti či obmedzenie chráneného práva nezašlo priďaleko, sa v danej veci prelína s tretím bodom, proporcionalitou v užšom zmysle. Základom prvých dvoch bodov testu proporcionality je uvažovanie: prostriedky – ciele. V treťom bode testu sa základ porovnávania mení a rozsah analýzy sa rozširuje. V treťom bode sa porovnáva strata práva či slobody na jednej strane so ziskom straty práva, slobody či verejného dobra na strane druhej, avšak nie abstraktne, ale kontextuálne (PL. ÚS 19/09). Priradzuje sa závažnosť jednotlivým právam a verejným záujmom v režime vážiacej formuly (II. ÚS 152/08), prípadne sa zvažuje systematický, empirický, kontextový a hodnotový argument (PL. ÚS 16/09 – príplatky prokurátorom, PL. ÚS 11/2011 – exekučná imunita, PL. ÚS 13/2012 – platy sestier). Z hľadiska systematického treba povedať, že porovnávané práva majú v zásade rovnaký význam, aj keď zákaz odmietnutia spravodlivosti môže byť vnímaný v konečnom dôsledku ako dôležitejší. Zároveň, z hľadiska funkčnosti súdu je vhodné priznať, že aktuálny, nie nesporný výklad čl. 131 ods. 2 ústavy, umožňuje ústavnému súdu meritórne nerozhodnúť, a to aj vo veciach, kde sa koná o subjektívnych právach jednotlivcov [porov. právnu vetu PL. ÚS 41/95: „Ak za návrh na vyslovenie nesúladu právneho predpisu s Ústavou Slovenskej republiky nehlasuje najmenej šesť členov (nadpolovičná väčšina všetkých sudcov) pléna ústavného súdu, pričom minimálne ten istý počet sudcov nehlasuje ani proti takémuto návrhu, plénum takýto návrh zamietne podľa § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde.].

K neústavnosti právnej úpravy možno pričítať aj nezmysluplnú aplikáciu inštitútov vylúčeného sudcu a odmietnutia sudcu. (Ústavný súd vzhľadom na text a doterajšiu aplikáciu inštitútu vylúčenia sudcu môže vopred vylúčiť, že by vylúčenie sudcu znamenalo automatické vylúčenie sudcu súdnou správou v štýle inštitútu iudex inhabilis.) Vylúčený sudca je teda taký sudca, ktorý je vylúčený rozhodnutím súdu, a to buď na základe odmietnutia účastníkom, alebo na základe toho, že sám vyhlási svoju zaujatosť. Zákonodarca, zdá sa, nevychádzal z praktických skúseností, že po niekoľkých vylúčeniach môže nastať situácia, že ďalšie odmietnutia by viedli k zníženiu počtu sudcov pod uznášaniaschopnosť, resp. kvórum. Napríklad, ak je v pléne prítomných 13 sudcov a plénum rozhodne o vylúčení 3 sudcov, ostáva 10 sudcov, čo zachováva funkčnosť pléna. Ak iný, ba ten istý účastník (Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania.; Plénum väčšinou rozhoduje na neverejnom zasadnutí, pozn.) odmietne ďalších štyroch sudcov, tak by to znamenalo pokles počtu sudcov pod uznášaniaschopnosť, resp. kvórum, a preto sa aktivuje neprihliadanie na vylúčenia a plénum rozhoduje v plnom počte prítomných sudcov. Z uvedeného vyplýva, že sú známi traja vylúčení sudcovia, o štyroch sa nerozhodlo, a plénum rozhoduje v plnom počte prítomných sudcov. V istom zmysle ide ešte o rozporuplnejšiu situáciu, než ak by bolo podaných rovno sedem odmietnutí a plénum by rozhodovalo v plnom počte prítomných sudcov, tak ako to bolo vo veci Harabin v. Slovensko.

Ústavný súd ako technickú poznámku uvádza, že predchádzajúcou vetou, na ktorú myslí tretia veta § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, je veta „Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.“, aj keď je zjavné, že tretia veta má na mysli prvú vetu ustanovenia. Z uvedeného vyplýva, že rekonfigurácia pléna nevyhovela testu proporcionality v jeho treťom, resp. druhom kroku, a preto ustanovenie § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde v časti „Ak v dôsledku vylúčenia sudcov alebo odmietnutia viacerých sudcov účastníkmi konania nie je možný postup podľa predchádzajúcej vety, rozhodne o veci samej plénum Ústavného súdu tak, že pri rozhodovaní sa na vylúčenie sudcov alebo odmietnutie sudcov pre predpojatosť neprihliada.“ nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.

(i) Vylúčenie (sudcov) určitého senátu predpokladá rozhodnutie iného („námietkového“) senátu, čo ale zasa predpokladá, že tento „námietkový“ senát sám nie je vylúčený. Ak by došlo v jednej veci, t. j. v konaní o tom istom návrhu vo veci samej, k vylúčeniu sudcov dvoch senátov ústavného súdu (resp. celkovo až siedmich sudcov), zostali by funkčné dva senáty: jeden, ktorý rozhoduje vo veci samej (tzv. meritórny senát) a ktorého sudcovia sú odmietnutí, a jeden, ktorý by mal o príslušných námietkach rozhodnúť (tzv. námietkový senát). V prípade následného odmietnutia i týchto sudcov námietkového senátu by však o ich vylúčení mohli rozhodnúť jedine tí sudcovia, ktorí sú sami odmietnutí (t. j. sudcovia meritórneho senátu) a o ktorých vylúčení mal tento námietkový senát pôvodne rozhodnúť. Hypotéza normy, ktorá by v § 28 ods. 3 druhej vete zákona o ústavnom súde zostala po vyslovení nesúladu slov „alebo odmietnutia sudcov účastníkmi konania“ [t. j. hypotéza, v zmysle ktorej pre spustenie mechanizmu vrátenia veci na meritórne rozhodnutie pôvodnému senátu je potrebné rozhodnutím vylúčiť 9 (resp. 10) sudcov ústavného súdu], by tak v dôsledku existencie tohto circuli vitiosi [vylúčených je 7 sudcov ústavného súdu a 6 sudcov ústavného súdu je účastníkmi odmietnutých, pričom platí, že odmietnutý sudca o vylúčení nehlasuje, avšak pre vrátenie veci na meritórne rozhodnutie pôvodnému senátu je potrebné rozhodnutím vylúčiť 9 (resp. 10) sudcov ústavného súdu] nemohla plniť svoj účel. Naopak, ak by sa – z už vylúčených sudcov a proti textu § 28 ods. 3 druhej vety zákona o ústavnom súde – vytvoril nový (nultý) senát, ktorý by rozhodol o vylúčení sudcov niektorého z týchto senátov, táto hypotéza by sa znova naplnila, pretože takýto nultý senát by bol „iným senátom“ v zmysle § 28 ods. 3 prvej vety zákona o ústavnom súde, ktorý by logicky mohol rozhodnúť aj o vylúčení sudcov „meritórneho“ senátu.

Nesúlad § 79c v spojení s § 28 ods. 3 zákona o ústavnom súde s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy

Navrhovatelia veľmi dôrazne namietajú neústavnosť zásahu do prebiehajúceho konania, ktoré malo nastať aplikáciou § 79c zákona o ústavnom súde. V obdobnom duchu sa niesla aj rozprava k návrhu novely zákona v národnej rade.

Ústavný súd mal už viackrát príležitosť vyjadriť sa k otázke legislatívnych zásahov do individuálnej právnej pozície jednotlivca, pričom je účelné širšie akcentovať podstatné časti týchto nálezov. V náleze sp. zn. PL. ÚS 16/95 (zrušenie privatizačných rozhodnutí) ústavný súd označil za neústavné zrušenie vládnych individuálnych rozhodnutí zákonom. V právnej vete ústavný súd uviedol, že v právnom štáte kompetencie, práva a povinnosti a zákonom upravené postupy orgánov štátu vytvárajú nevyhnutný predpoklad pre ústavnú rovnováhu. Jej súčasťou je i systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, ktoré sú v parlamentnej demokracii autonómne a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej kontroly a spolupráce. Z princípu ústavnej rovnováhy vyplýva, že ani zákonodarca nemôže voľne disponovať s jednotlivými zložkami moci v štáte. V náleze sp. zn. PL. ÚS 4/00 (spätné ne­ vrátenie majetku mesta) ústavný súd označil za neústavné zrušenie prevodu konkrétneho majetku na mestá priamo zákonom. Obsah zákona o vrátení majetku porušil podľa ústavného súdu princíp právnej istoty a s ním spojenej ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv, ktorý sa vyvodzuje z čl. 1 ods. 1 ústavy. V náleze sp. zn. PL. ÚS 25/00 (zákonom ustanovená dočasnosť nájomných zmlúv na majetok bývalého SZM) ústavný súd označil za neústavné zákonom ustanovené skončenie platnosti špecifických nájomných zmlúv, pričom ako ústavne nesúladné vnímal zasahovanie zákonodarnej moci do moci súdnej a porušenie princípu právnej istoty spočívajúce v tom, že sa spätne zmenili podmienky realizácie príslušných právnych vzťahov, nadobudnuté práva, otázky platnosti zmlúv. Napokon aj nález sp. zn. PL. ÚS 19/09 (diaľnice) týkajúci sa absencie hmotnoprávneho titulu k pozemkom pre určité diaľnice obsahoval napätie medzi normatívnym aktom a individuálnymi právnymi pozíciami.

Ústavnosť legislatívnych zásahov do konkrétnych súdnych konaní je veľkou témou konštitucionalistiky tak teoretickej, ako aj praktickej (porov. Jasiak, A.: Constitutional Constraints on Ad Hoc Legislation, A Comparative Study of the United States, Germany and the Netherlands. Intersentia 2011; Gerangelos, P. The Separation of Powers and Legislative Interference in Judicial Process. Hart Publishing, 2009). Podobné otázky zamestnávali už prvorepublikovú náuku, ktorá pozorne sledovala dobové francúzske autority administrativistiky (Duguit, Jèze), ktoré mali v otázke ochrany individuálnych právnych situácií prísny postoj voči legislatíve [In.: Krejčí, J. Zpětná působnost zákonů s hlediska práva ústavního. Praha : Moderní stát, 1933, s. 56 – 57; Krejčí, J. Právní jevy v čase (právně­teoretická studie). Praha : Moderní stát, 1937, s. 241 – 242]. Najvyšší súd USA akcentujúci deľbu moci ponecháva legislatíve na intervenciu väčší priestor než ESĽP, ktorý vníma legislatívne intervencie v rozsahu čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Základné práva, zvlášť právo na súdnu ochranu, deľba moci a súdna nezávislosť, retroaktivita, všeobecnosť (normatívnosť, individuálnosť) právnej normy, to všetko je v prieniku pri ad hoc legislatíve. Doktrína rozlišuje medzi legislatívnou uzurpáciou a legislatívnou intervenciou [porov. Gerangelos, P. A. The Separation of Powers and Legislative Interference in Pending Cases. (2008) 30 Sydney Law Review 61]. Pri legislatívnej uzurpácii priamo parlament explicitne rozhodne konkrétnu, zvlášť trestnú vec. V anglo­americkom prostredí sa takýto zákon nazýva Act of Attainder a je priamo zakázaný v čl. 9 ods. 1 Ústavy USA. Legislatívna intervencia znamená buď legislatívne ovplyvnenie výsledku súdneho konania, ktoré nie je ukončené, alebo legislatívne zvrátenie už ukončeného konania. Od druhého uvedeného je potrebné rozlišovať, ak zákonodarca riadne normatívne zareaguje na judikatúru (overruling).

Ústavný súd najprv konštatuje, že samotné ustanovenie § 79c zákona o ústavnom súde úplne izolovane nemôže vzbudzovať obavy z protiústavnosti. V spojení s § 28 ods. 3 zákona o ústavnom súde by mohli nastať dve situácie. Ak by ústavný súd považoval § 28 ods. 3 zákona o ústavnom súde do budúcna za ústavne súladný, avšak jeho okamžitá aplikácia by mohla byť ústavne sporná. V predmetnej veci však nastala druhá situácia, kde ústavný súd považuje normu, ktorá sa má aplikovať nielen do budúcna na úplne nové prípady, ale aj okamžite na aktuálne prípady, za ústavne nesúladnú. Ústavný súd už uviedol, že ústavným nedostatkom napadnutej úpravy je aj skutočnosť, že aj keď nebol autoritatívne vylúčený nevyhnutný počet sudcov, tak na základe námietok účastníkov, ba aj odporcu, môže nastať taká rekonfigurácia senátu, ktorá znamená ignoráciu prípadných rozhodnutí o vylúčení sudcu.

Aj keď nesúladnosť § 28 ods. 3 zákona o ústavnom súde spôsobuje aj nesúladnosť § 79c zákona o ústavnom súde, je relevantné zaoberať sa práve ochranou individuálnej právnej pozície sťažovateľa. Predmetná vec je v porovnaní s komparatívnou judikatúrou unikátna tým, že sa netýka hmotnoprávnej, ale procesnoprávnej pozície jednotlivca. Ústavný súd netají, že je aj z ústavno­profylaktických dôvodov podozrievavý k zásahom do právnej pozície jednotlivca, nevynímajúc aj pozíciu procesnoprávnu.

Ústavný súd tu artikuluje ústavnú nesúladnosť ako nedostatočnú ochranu nadobudnutých (procesných práv), právnu istotu implikovanú v práve na súdnu ochranu. Štandardnosť formulácie ustanovenia § 79c zákona o ústavnom súde môže vzbudzovať dojem, že nemôže mať neštandardné účinky (porov. disent k uzneseniu o prijatí prerokúvanej veci). Tradičná právnická metodika nás poučuje, že na jednej strane je úplne v poriadku, ak je nový procesný predpis aplikovaný na prebiehajúce konania (Ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon i pre konanie začaté pred jeho účinnosťou. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú zachované. – § 355 OSP), a na druhej strane nikdy nie je v poriadku pravá retroaktivita. Pretože to často tak je, tak sa to zovšeobecnilo, že je to tak vždy. Niekedy však môže byť akceptovateľná aj trestnoprávna retroaktivita (čl. 7 ods. 2 dohovoru) a niekedy nemôže byť akceptovateľná ani procesná nepravá retroaktivita. Tieto pojmy, tak ako to uvádza Sobek (porov. Právní myšlení – kritika moralismu. Praha – Plzeň : Ústav státu a práva a Aleš Čeněk, 2011, s. 529 a nasl.), sú však len prezlečenou proporcionalitou, ktorú je vždy potrebné aktuálne testovať, pričom nie je nutné siahať po vypätom inštrumentáriu typu Radbruchova formula. V predmetnej veci dochádza k zvráteniu nadobudnutej procesnej pozície bez toho, aby to bolo nutné a prípadne vyvážené závažným verejným dobrom. Na rozdiel od „prepisovania“ rozhodnutí v § 28, ktoré by bolo „čitateľné“ do budúcna, § 79c prepisuje už vydané rozhodnutia, čo nie je tiež priateľské k deľbe moci. Možno dodať, že aj porovnanie s § 355 Občianskeho súdneho poriadku naznačuje nešetrnosť preskúmavanej normy.

Navrhovatelia namietajú rozpor novely zákona s čl. 47 ods. 3 ústavy, podľa ktorého všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní. (Uvedené ustanovenie nepatrí do skupiny práv vymenovaných v čl. 51 ústavy.) Férovosť je charakteristickým prvkom ústavného systému, ktorého východiskom je jednotlivec. Jednotlivec je subjektom, a nie objektom mocenského pôsobenia (PL. ÚS 10/04), a moc je povinná sa k nemu správať férovo. Táto férovosť je snáď ešte dôležitejším znakom právneho štátu než samotný hmotnoprávny výsledok rozhodovacej činnosti štátnych orgánov. Férovosť sa prejavuje v právnej istote, v rovnosti v ústavných právach, ale zvlášť hmatateľná je v konaní pred súdmi (porov. francúzsky preklad práva na spravodlivý proces – Droit à un procès équitable). Túto rovnosť možno vnímať tak, že ide o požiadavku, aby každá strana konania mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju podstatným spôsobom neznevýhodňujú vo vzťahu k protistrane.

Procesné práva sú zo svojej podstaty vnútorne previazané, a tak zásah do jedného znamená často zároveň zásah do iného. Právo na nestranný súd v sebe implikuje aj otázku rovnosti, pretože stranný súd neguje rovnosť strán v konaní (porov. II. ÚS 16/2011 – bod 16). V predmetnej veci síce zostáva dominantným referenčným právom základné právo na nestranný súd, ale problém rekonfigurácie senátu, resp. pléna iba na základe samotných námietok účastníkov konania sa týka aj rovnosti strán v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Napadnutá právna úprava umožňuje vznik situácie, keď jedna strana podá také množstvo námietok, že tým definitívne fixuje rozhodujúcu formáciu, a druhá strana má tak úplne znemožnené nechať súd rozhodnúť o jej pochybnostiach o nestrannosti súdu. Ústava obsahuje veľmi rôznorodé podoby rovnosti (napr. čl. 30 ods. 4, čl. 41 ods. 3), ktoré vyžadujú modifikované testovanie, pričom jazyk tradičného testovania tu síce môže znieť neobvykle, ale aj tu je funkčný a umožňuje štruktúrovať problém. Tradičný test rovnosti (porov. napr. PL. ÚS 13/2012 – sestričky) je pre účely čl. 47 ods. 3 ústavy modifikovaný jednak tým, že tu nie je nutné pracovať s kvalifikovaným kritériom (porov. nález Ústavního soudu Českej republiky Pl. ÚS 46/2010), pretože akákoľvek nerovnosť medzi účastníkmi je podozrivá, a taktiež tým, že porovnateľnosť je priamo daná účastenstvom na konaní. Treba teda zodpovedať, či je s účastníkmi (1) zaobchádzané odlišne, či je odlišné zaobchádzanie na (2) príťaž jednej strane, či je toto odlišné zaobchádzanie (3) ospravedlniteľné tým, že sleduje (3a) legitímny záujem a je (3b) primerané. Možnosť jednej strany jedným úkonom fixovať podobu súdu na „úkor“ druhej strany je odlišným zaobchádzaním, ktoré je síce ospravedlniteľné neodmietnutím spravodlivosti, ale neprimeraným, príliš jednostranným, bez hľadania možného riešenia (príkaz k optimalizácii). Uvedené výrazné oslabenie procesnej pozície jednej strany ju podstatným spôsobom znevýhodňuje vo vzťahu k protistrane, a tak je nesúladné s princípom ustanoveným v čl. 47 ods. 3 ústavy.

Ústavný súd vníma isté napätie medzi potrebou podporovať demokratické procesy na jednej strane a procesuálnou autonómiou suverénnej národnej rady na strane druhej. Článok 92 ods. 2 ústavy ustanovuje, že rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky a jej výborov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon o rokovacom poriadku národnej rady. Na jednej strane platí, že nie každé porušenie zákona je porušením ústavy, ale na druhej strane zo skutočnosti, že rokovací poriadok má povahu zákona, a nie interného predpisu parlamentu, ako to býva v niektorých parlamentných kultúrach, vyplýva i záujem ústavodarcu dať rokovaciemu poriadku vonkajšiu právne záväznú formu. Inými slovami, forma zákona znamená, že ústavnú intenzitu môžu dosahovať také porušenia zákona, ktoré by neboli porušením ústavy, ak by boli upravené len uznesením parlamentu. Preto nie je parlamentná procedúra úplne mimo kontroly ústavného súdu.

Zmyslom parlamentnej procedúry je diskusia (porov. indemnitu) a hlasovanie, preto by porušenie rokovacieho poriadku mohlo dosiahnuť ústavnú intenzitu napríklad vtedy, ak by bola hrubo alebo úplne obmedzená rozprava, možnosť opozície verejne zaujať stanovisko a vyjadriť sa k návrhu zákona, alebo by v celej procedúre bolo mnoho podstatných vád, ktoré by vo výsledku mali rovnaký efekt.

V náleze sp. zn. PL. ÚS 29/05 (preukazovanie pôvodu majetku) navrhovateľ okrem nesúladu s právom na ochranu majetku namietol aj procesné nedostatky spočívajúce v aplikácii tzv. komplexného pozmeňovacieho návrhu. Ústavný súd v závere nálezu konštatoval, že v danom prípade nepovažoval vzhľadom na materiálne dôvody zakladajúce podľa už uvedeného neústavnosť zákona o preukazovaní pôvodu majetku ako celku za potrebné vysloviť sa meritórne k tomu, či zistené porušenia zákona o rokovacom poriadku pri schvaľovaní napadnutého zákona nadobudli takú intenzitu, že by na ich základe bolo možné vysloviť jeho nesúlad s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy z dôvodu nerešpektovania zákazu svojvôle v zákonodarnom procese. Napriek tomu ústavný súd využíva túto príležitosť na to, aby národnú radu upozornil na rešpektovanie zákonom ustanovených pravidiel legislatívneho procesu ako požiadavky vyplývajúcej z princípu demokratického a právneho štátu garantovaného čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy.

Možno zovšeobecniť, že ústavný súd volí triezvy prístup k posudzovaniu legislatívneho procesu, majúc na mysli minimalizáciu zásahov do právomoci iných orgánov. Ústavný súd vo fáze predbežného uvažovania o hájiteľnosti danej námietky uznáva, že situácia s námietkami na ústavnom súde bola v čase prijatia zákona zložitá, a preto aspoň vo formálnej rovine akceptuje úprimnosť vlády a parlamentu, že chcela riešiť problém, ktorý sa týka ohrozenia ľudských práv.

Ústavný súd vychádza z názoru, že súčasťou legislatívneho procesu je aj garancia istého časového priestoru k prerokúvaniu návrhu zákona, vnesenie pokoja do legislatívneho procesu, veď to je zmyslom troch čítaní zákona zvlášť v jednokomorovom parlamente.

A. Posúdenie ústavnej konformity legislatívneho procesu vedúceho k schváleniu napadnutého zákona č. 114/2013 Z. z.

K namietanému nesúladu napadnutého zákona č. 114/2013 Z. z. s čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 31 ústavy

Navrhovatelia, skupina (opozičných) poslancov, tvrdia, že na skrátené legislatívne konanie neboli splnené podmienky, legislatívny proces prebehol tak v rozpore so zákonom, čo zároveň znamená nesúlad s čl. 1 ods. 1 ústavy. Eliminovanie diskusie k návrhu zákona je podľa navrhovateľov nepriateľské k slobodnej súťaži politických síl, v dôsledku čoho je novela zákona v nesúlade s čl. 31 ústavy. Navrhovatelia umocňujú argumentáciu tým, že nejde len o legislatívnu intervenciu, ale novela zákona bola prijatá bez riadnej diskusie. Hlavným protiargumentom národnej rady je rozlišovanie zákonnej a ústavnej úrovne. Ústava explicitne neupravuje podmienky skráteného legislatívneho konania, a tak zákonná úprava legislatívnej núdze nemôže byť s ústavou podľa národnej rady v napätí.

Podstatou tejto časti návrhu je otázka, či jestvovali faktické dôvody na skrátené legislatívne konanie, ktoré skracuje parlamentnú diskusiu. Navrhovatelia nespochybnili výslovné ústavné podmienky vzniku zákona ani formálne zákonné podmienky skráteného legislatívneho konania.

Ústavný súd vníma isté napätie medzi potrebou podporovať demokratické procesy na jednej strane a procesuálnou autonómiou suverénnej národnej rady na strane druhej. Článok 92 ods. 2 ústavy ustanovuje, že rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky a jej výborov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon o rokovacom poriadku národnej rady. Na jednej strane platí, že nie každé porušenie zákona je porušením ústavy, ale na druhej strane zo skutočnosti, že rokovací poriadok má povahu zákona, a nie interného predpisu parlamentu, ako to býva v niektorých parlamentných kultúrach, vyplýva i záujem ústavodarcu dať rokovaciemu poriadku vonkajšiu právne záväznú formu. Inými slovami, forma zákona znamená, že ústavnú intenzitu môžu dosahovať také porušenia zákona, ktoré by neboli porušením ústavy, ak by boli upravené len uznesením parlamentu. Preto nie je parlamentná procedúra úplne mimo kontroly ústavného súdu.

V náleze sp. zn. PL. ÚS 29/05 (preukazovanie pôvodu majetku) navrhovateľ okrem nesúladu s právom na ochranu majetku namietol aj procesné nedostatky spočívajúce v aplikácii tzv. komplexného pozmeňovacieho návrhu. Ústavný súd v závere nálezu konštatoval, že v danom prípade nepovažoval vzhľadom na materiálne dôvody zakladajúce podľa už uvedeného neústavnosť zákona o preukazovaní pôvodu majetku ako celku za potrebné vysloviť sa meritórne k tomu, či zistené porušenia zákona o rokovacom poriadku pri schvaľovaní napadnutého zákona nadobudli takú intenzitu, že by na ich základe bolo možné vysloviť jeho nesúlad s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy z dôvodu nerešpektovania zákazu svojvôle v zákonodarnom procese. Napriek tomu ústavný súd využíva túto príležitosť na to, aby národnú radu upozornil na rešpektovanie zákonom ustanovených pravidiel legislatívneho procesu ako požiadavky vyplývajúcej z princípu demokratického a právneho štátu garantovaného čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy.

Možno zovšeobecniť, že ústavný súd volí triezvy prístup k posudzovaniu legislatívneho procesu, majúc na mysli minimalizáciu zásahov do právomoci iných orgánov. Ústavný súd vo fáze predbežného uvažovania o hájiteľnosti danej námietky uznáva, že situácia s námietkami na ústavnom súde bola v čase prijatia zákona zložitá, a preto akceptuje úprimnosť vlády a parlamentu, že chcela riešiť problém, ktorý sa týka ohrozenia ľudských práv.

V nadväznosti na už uvedené je však v závere zároveň potrebné zdôrazniť, že ústavný súd uvedeným záverom nerozumie legitimáciu či povzbudenie parlamentných aktérov na obdobné kompromisy do budúcna.

B. Posúdenie ústavnej konformity neprihliadania na predchádzajúce rozhodnutia o vylúčení sudcov, ako ani na vyhlásenia účastníkov o odmietnutí sudcov pre predpojatosť a vyhlásenia sudcov o svojej predpojatosti v prípade, ak dôjde k „zablokovaniu“ ústavného súdu

K namietanému nesúladu ustanovenia § 28 ods. 2 tretej vety a ustanovenia § 28 ods. 3 druhej vety zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. s čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy

Aktuálne (v znení zákona č. 114/2013 Z. z.), hoc pozastavené znenie relevantnej časti ustanovenia § 28 zákona o ústavnom súde, je nasledovné: „(2) Ak ide o rozhodovanie v pléne Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre jeho predpojatosť rozhodne plénum Ústavného súdu; odmietnutý sudca nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho. Ak v dôsledku vylúčenia sudcov alebo odmietnutia viacerých sudcov účastníkmi konania nie je možný postup podľa predchádzajúcej vety, rozhodne o veci samej plénum Ústavného súdu tak, že pri rozhodovaní sa na vylúčenie sudcov alebo odmietnutie sudcov pre predpojatosť neprihliada. (3) Ak ide o rozhodovanie v senáte Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát. Ak v dôsledku vylúčenia sudcov alebo odmietnutia sudcov účastníkmi konania nie je možný postup podľa predchádzajúcej vety, rozhodne o veci samej senát v pôvodnom zložení; na ďalšie vyhlásenia účastníka konania o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť a vyhlásenia sudcu o svojej predpojatosti vo veci sa neprihliada. (4) Ak sudca sám vyhlási svoju predpojatosť vo veci a uvedie dôvody, postupuje sa podľa odseku 2, ak ide o rozhodovanie pléna Ústavného súdu alebo podľa odseku 3, ak ide o rozhodovanie v senáte Ústavného súdu.“ (zvýraznenie doplnené)

Právne posúdenie napadnutých ustanovení najprv vyžaduje stručné priblíženie dôvodu, ktorý zákonodarcu viedol k prijatiu predmetných ustanovení, a teda vyžaduje stručný popis vývoja konaní o námietkach predpojatosti sudcov ústavného súdu, ktorých východiskovým konaním je konanie vedené na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 11/2013. Vo veci , sa na ústavnom súde vedú konania v súvislosti s dvoma sťažnosťami. Ide o konanie vo veci (i) sťažnosti pre nečinnosť prezidenta Slovenskej republiky a (ii) sťažnosť proti rozhodnutiu prezidenta republiky o odmietnutí vymenovania sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Ústavný súd prijal 24. októbra 2012 výklad čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavy týkajúci sa povinnosti, resp. diskrécie prezidenta (ne)vymenovať generálneho prokurátora (PL. ÚS 4/2012). Prezident republiky, aplikujúc tento výklad, odmietol vymenovať sťažovateľa za generálneho prokurátora, pričom uviedol dôvody nevymenovania. Dňa 3. januára 2013 podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ústavy proti rozhodnutiu prezidenta republiky, ktorým ho prezident republiky odmietol vymenovať do funkcie generálneho prokurátora, pričom toto konanie je na ústavnom súde vedené pod sp. zn. Rvp 11/2013. Dňa 9. januára 2013 bola sťažnosť sťažovateľa vedená pod sp. zn. Rvp 11/2013 na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu náhodným výberom pridelená na rozhodovanie vo veci samej sudcovi spravodajcovi Petrovi Brňákovi, členovi prvého senátu. Podľa rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2012 prvý senát pracoval v zložení: predsedníčka Marianna Mochnáčová a členovia senátu Milan Ľalík a Peter Brňák.

Dňa 20. februára 2013 v zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2012 boli podané námietky predpojatosti proti druhému senátu pridelené pod sp. zn. Rvp 10451/2013 (III. ÚS 550/2013) na rozhodovanie ďalšiemu „námietkovému senátu“ – tretiemu senátu, ktorý pracoval v zložení: predseda senátu a súčasne sudca spravodajca Rudolf Tkáčik a členovia senátu Ľubomír Dobrík a Ján Auxt. Dňa 20. februára 2013 podal sťažovateľ námietku predpojatosti na členov tretieho senátu – Ľubomíra Dobríka a Jána Auxta, s návrhom na ich vylúčenie z výkonu sudcovskej funkcie vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 10451/2013 (konanie o námietkach predpojatosti proti členom druhého senátu). Dňa 13. marca 2013 v zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2013 bola námietka predpojatosti proti sudcom Ľubomírovi Dobríkovi a Jánovi Auxtovi pod sp. zn. Rvp 10736/2013 (0. ÚS 1/2013) pridelená na rozhodovanie do ďalšieho „námietkového senátu“ – nultého senátu – v zložení: predseda senátu a súčasne sudca spravodajca Rudolf Tkáčik, členky senátu Ľudmila Gajdošíková a Ivetta Macejková. Dňa 13. marca 2013 podal druhý účastník konania námietku predpojatosti proti predsedovi nultého senátu a súčasne sudcovi spravodajcovi Rudolfovi Tkáčikovi a členke nultého senátu Ľudmile Gajdošíkovej. Dňa 19. marca 2013 podal sťažovateľ námietku predpojatosti (doplnenú 27. marca 2013) proti členke nultého senátu Ivette Macejkovej. Dňa 20. marca 2013 podala sudkyňa Ľudmila Gajdošíková oznámenie dôvodov vylúčenia vo veci návrhu prezidenta Slovenskej republiky vedenej pod sp. zn. Rvp 10451/2013. Dňa 15. apríla 2013 sa k tejto sťažovateľovej námietke predpojatosti a jej doplneniu podrobne písomne vyjadrila sudkyňa Ivetta Macejková, pričom v rámci tohto vyjadrenia vyhlásila, že vo vzťahu k osobe sťažovateľa sa stala predpojatou, a to na základe obsahu námietky predpojatosti sťažovateľa z 19. marca 2013, ako i na základe obsahu jej doplnenia z 27. marca 2013. Dňa 15. apríla 2013 bol teda stav námietok predpojatosti postupne podávaných sťažovateľom a druhým účastníkom konania v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa nasledovný: jedna sudkyňa nebola namietaná námietkou predpojatosti (Marianna Mochnáčová), dvaja sudcovia boli vylúčení (Peter Brňák, Milan Ľalík), ôsmi sudcovia boli namietaní, no o námietke predpojatosti nebolo ústavným súdom rozhodnuté (Ján Luby, Ladislav Orosz, Lajos Mészáros, Sergej Kohut, Juraj Horváth, Ján Auxt, Ľubomír Dobrík, Rudolf Tkáčik), dve sudkyne boli namietané a zároveň vyhlásili svoju predpojatosť, no o námietke predpojatosti, ako aj o oznámení dôvodov vylúčenia nebolo ústavným súdom rozhodnuté (Ivetta Macejková, Ľudmila Gajdošíková).

V dôsledku námietok predpojatosti postupne podávanými účastníkmi predmetného konania a následnej nemožnosti vytvorenia ďalšieho „námietkového“ senátu, a teda v dôsledku absencie možnosti ústavného súdu rozhodnúť o námietkach predpojatosti proti sudcom Rudolfovi Tkáčikovi, Ľudmile Gajdošíkovej a Ivette Macejkovej, o vyhlásení sudkyne Ivetty Macejkovej o vlastnej predpojatosti, ako aj o oznámení dôvodov vylúčenia Ľudmily Gajdošíkovej fakticky došlo k „zablokovaniu“ ústavného súdu, keďže ustanovenie § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde v znení do nadobudnutia účinnosti zákona č. 114/2013 Z. z. len bez ďalšieho ustanovovalo, že: „Ak ide o rozhodovanie v senáte Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát.“ Zákon o ústavnom súde v znení pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 114/2013 Z. z. teda vôbec nepočítal s možnosťou, že v dôsledku námietok predpojatosti podaných účastníkmi konania (resp. aj v dôsledku vyhlásení vlastnej predpojatosti sudcami ústavného súdu) by mohla nastať situácia, že by nebolo vôbec možné vytvoriť „iný senát“ (zložený zo sudcov ústavného súdu, ktorí neboli vylúčení alebo ktorých nepredpojatosť nebola spochybnená námietkami predpojatosti účastníkov konania alebo vlastným vyhlásením predpojatosti), ktorý by o vylúčení sudcov ústavného súdu rozhodoval, pričom práve takáto situácia nastala v rámci predmetného konania (sp. zn. Rvp 11/2013) o ústavnej sťažnosti sťažovateľa, keďže nepredpojatosť len jedinej sudkyne ústavného súdu nebola spochybnená a už nebolo reálne možné vytvoriť ďalší senát zložený z takých sudcov ústavného súdu, ktorí by už predtým neboli vylúčení alebo ktorých nepredpojatosť by nebola spochybnená námietkami predpojatosti účastníkov konania alebo vlastným vyhlásením predpojatosti. V nadväznosti na už uvedené považuje ústavný súd v prvom rade za potrebné zdôrazniť, že v súvislosti s právom na nestranný súd sa otázka nestrannosti sudcu neposudzuje podľa subjektívneho názoru sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Pri posudzovaní nestrannosti sudcu sa teda uplatňuje tzv. teória zdania, v zmysle ktorej nestačí, že sudca sa subjektívne cíti nestranný, resp. sa subjektívne považuje za nestranného, ale musí sa ako nestranný javiť aj v očiach účastníkov konania či verejnosti. V tejto súvislosti aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done.“).

V tejto súvislosti sa teda ústavný súd v podstate stotožňuje s argumentáciou Národnej rady Slovenskej republiky, v zmysle ktorej podstatou ochrany práva na nestranného (nezaujatého) sudcu musí byť právny účinok, ktorý vznikne až vtedy, keď sa preukáže neopodstatnenosť námietky zaujatosti. S účelom práva na zákonného sudcu a s podstatou materiálneho právneho štátu nie je zlučiteľný stav, keď sudcovia, o zaujatosti ktorých sa malo rozhodovať, získajú status nezaujatosti iba kvôli tomu, že ich zaujatosť, hoci aj celkom očividnú, nemá kto posúdiť pre nedostatok sudcov na orgáne súdnej moci s nízkym počtom všetkých ustanovených sudcov. Nezaujatým sudcom je sudca, ktorého nezaujatosť sa riadne overí spôsobom ustanoveným zákonom a ústavne konformným spôsobom sa vylúči jeho zaujatosť. Ak po uplatnení námietky sudcovej zaujatosti nemožno zistiť, či sudca je nezaujatý, nejde o sudcu, ktorého možno pokladať za nezaujatého v zmysle spôsobilosti ďalej rozhodovať vo veci.

Už uvedené teda možno zhrnúť tak, že, vychádzajúc z teórie zdania, je v súvislosti s právom na nestranný súd potrebné za sudcov ústavného súdu vylúčených z rozhodovania považovať jednak sudcov, ktorí boli vylúčení rozhodnutím ústavného súdu, ako aj sudcov ústavného súdu, ktorých nepredpojatosť bola spochybnená, a to až dovtedy, kým ústavný súd nerozhodne o ich nevylúčení.

Ako už bolo uvedené, zákon o ústavnom súde v znení pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 114/2013 Z. z. nerátal s možnosťou, že v rámci konania prebiehajúceho pred ústavným súdom bude z rozhodovania vylúčený taký počet sudcov ústavného súdu, že dôjde k „zablokovaniu“ ústavného súdu, teda že ústavný súd nebude môcť vôbec v danom konaní rozhodovať.

Touto otázkou, teda otázkou, ako vyriešiť konflikt medzi právom na nestranný súd na jednej strane a princípom zákazu denegatio iustitiae na strane druhej, sa zaoberajú Bangalórske zásady správania sa sudcov (Bangalórsky kódex), ktoré v súvislosti s riešením tohto konfliktu poukazujú na tzv. doktrínu nevyhnutnosti. Bangalórsky kódex správania sa sudcov bol z iniciatívy Organizácie Spojených národov (ďalej len „OSN“) a Transparency International prijatý Súdnou skupinou na posilnenie sudcovskej integrity v roku 2001 v indickom meste Bangalore a bol revidovaný počas stretnutia predstaviteľov spravodlivosti za okrúhlym stolom, ktoré sa konalo v Haagu v novembri 2002. Bangalórsky kódex vychádza zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv, z Medzinárodného dohovoru o občianskych a politických právach a z tradície sudcovského stavu. V júli 2006 Hospodárska a sociálna rada OSN schválila rezolúciu odporučenú Komisiou OSN pre prevenciu kriminality a trestnú justíciu, v ktorej uznala Bangalórsky kódex ako ďalší posun a doplnenie Základných princípov OSN o nezávislosti súdnictva. V súlade s tým Hospodárska a sociálna rada OSN vyzvala členské štáty OSN, aby prispeli k tomu, že ich vnútroštátne súdnictvo bude brať Bangalórsky kódex do úvahy pri prehodnocovaní alebo vytváraní pravidiel týkajúcich sa profesionálneho a etického správania členov justície.

Samotná doktrína nevyhnutnosti je v súvislosti so zásadou nestrannosti sudcov zakotvená v závere bodu 2.5 Bangalórskeho kódexu, v zmysle ktorého predpojatosť sudcu nie je dôvodom na vylúčenie sudcu z rozhodovania v prípade, ak nemôže byť vytvorený iný súd (tribunál), ktorý by vec rozhodol, alebo v prípade, ak z dôvodu naliehavých okolností by nekonanie mohlo viesť k závažnému odopretiu spravodlivosti („Provided that disqualification of a judge shall not be required if no other tribunal can be constituted to deal with the case or, because of urgent circumstances, failure to act could lead to a serious miscarriage of justice.”).

Ako teda z už uvedeného vyplýva, doktrína nevyhnutnosti spočíva v tom, že v prípade konfliktu medzi právom na nestranný súd na jednej strane a princípom zákazu denegatio iustitiae na strane druhej dochádza k uprednostneniu princípu zákazu denegatio iustitiae pred právom na nestranný súd, čo je v konečnom dôsledku aj úplne pochopiteľné, keďže v opačnom prípade (v prípade uprednostnenia práva na nestranný súd pred princípom zákazu denegatio iustitiae) by síce bolo zaistené, že nebude rozhodovať predpojatý súd, no zároveň by bolo isté, že o veci nebude rozhodnuté vôbec. Doktrína nevyhnutnosti tak dáva prednosť tomu, aby radšej rozhodoval súd, o nestrannosti ktorého sú pochybnosti, než aby v dôsledku nemožnosti zabezpečenia nestranného súdu nebolo rozhodnuté vôbec.

Navrhovateľmi napadnuté časti ustanovení § 28 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. vychádzajú z doktríny nevyhnutnosti (na čo v dôvodovej správe výslovne poukazuje aj zákonodarca), keď v prípade konfliktu medzi právom na nestranný súd na jednej strane a princípom zákazu denegatio iustitiae na strane druhej dochádza v ich dôsledku k uprednostneniu princípu zákazu denegatio iustitiae pred právom na nestranný súd. Slovenský zákonodarca teda prostredníctvom napadnutých ustanovení v súlade s doktrínou nevyhnutnosti dáva prednosť tomu, aby radšej rozhodovali sudcovia ústavného súdu, ktorí by inak (ak by nedošlo k „zablokovaniu“ ústavného súdu) neboli spôsobilí rozhodovať, než aby v dôsledku nemožnosti zabezpečenia takého zloženia senátu či pléna ústavného súdu, o ktorého nepredpojatosti nebudú žiadne pochybnosti, nebolo ústavným súdom rozhodnuté vôbec.

Vo vzťahu k navrhovateľmi namietanému nesúladu napadnutých ustanovení § 28 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. s čl. 47 ods. 3 ústavy garantujúcim rovnosť účastníkov konania možno uviesť, že napadnutá právna úprava rovnosť účastníkov v žiadnom smere nenarúša, keďže nefavorizuje, resp. neprivileguje ani jedného z účastníkov konania, ale platí rovnako pre všetkých účastníkov konania. Ak nastanú podmienky na uplatnenie doktríny nevyhnutnosti, a teda ak nastane situácia, že sa na základe navrhovateľmi napadnutej právnej úpravy nebude prihliadať na predchádzajúce vylúčenie sudcov ústavného súdu, ako ani na námietky predpojatosti vznesené účastníkmi konania proti sudcom ústavného súdu, budú následky pre účastníkov konania úplne rovnaké, keďže napadnutá právna úprava (správne) absolútne nerozlišuje medzi jednotlivými vylúčeniami sudcov, ako ani nezohľadňuje, ktorým účastníkom boli námietky predpojatosti vznesené, a teda napadnutá právna úprava dopadá rovnako „tvrdo“ a „slepo“ na všetkých účastníkov konania, ktorí námietku predpojatosti vzniesli. O konflikte napadnutej právnej úpravy s čl. 47 ods. 3 ústavy by podľa názoru ústavného súdu bolo možné hovoriť len vtedy, ak by napadnutá právna úprava favorizovala niektorého z účastníkov konania, ak by teda napr. stanovila, že sa nebude prihliadať na námietky predpojatosti vznesené len niektorým z účastníkov konania, kým na námietky predpojatosti vznesené iným účastníkom konania sa prihliadať bude, čo však nepochybne nie je predmetom napadnutej právnej úpravy.

Napokon, pokiaľ ide o výhradu navrhovateľov týkajúcu sa nerešpektovania požiadavky generality právnej normy v prípade navrhovateľmi napadnutých ustanovení § 28 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z., nemožno tejto výhrade prisvedčiť. Zákonodarca síce v žiadnom smere neskrýva, že k prijatiu navrhovateľmi napadnutej právnej úpravy došlo v súvislosti so „zablokovaním“ ústavného súdu v rámci konania o ústavnej sťažnosti sťažovateľa (sp. zn. Rvp 11/2013), keďže práve v súvislosti s týmto konaním vyšla najavo technická chyba predmetnej legislatívy spočívajúca v tom, že zákon o ústavnom súde neponúkal žiadne riešenie ako postupovať, ak už nebude možné vytvoriť ďalší „námietkový senát“, avšak napadnutú právnu úpravu zákonodarca neformuloval príliš kauzisticky tak, aby ju bolo možné použiť výhradne len na konanie vedené pod sp. zn. Rvp 11/2013, ale práve naopak, formuloval ju dostatočne všeobecne a abstraktne na to, aby spĺňala požiadavku generality právnej normy, aby bola použiteľná na každé prebiehajúce i v budúcnosti vedené konanie pred ústavným súdom.

C. Posúdenie ústavnej konformity uplatnenia nových pravidiel o neprihliadaní i na prebiehajúce konania

K namietanému nesúladu prechodného ustanovenia § 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 133 a čl. 134 ods. 4 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru

Napadnuté ustanovenie § 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. znie: „Na konania začaté predo dňom účinnosti tohto zákona sa použije tento zákon.“

Vo vzťahu k otázke ústavnej konformity napadnutého prechodného ustanovenia § 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. s čl. 1 ods. 1 ústavy je najprv potrebné pripomenúť, že právna veda rozoznáva tzv. retroaktivitu pravú a retroaktivitu nepravú. Pravá retroaktivita zahŕňa prípady, keď právna norma reglementuje aj vznik právneho vzťahu a nároky z neho vzniknuté pred jej účinnosťou. Vo všeobecnej teórii práva je dlhodobo zakotvený právny záver o neprípustnosti tzv. pravej spätnej účinnosti právnej úpravy. Pravá spätná účinnosť by znamenala zásadné porušenie princípu právnej istoty v právnych vzťahoch tým, že by na právne vzťahy, ktoré vznikli pred účinnosťou príslušného právneho predpisu, a na skutočnosti v týchto právnych vzťahoch, ktoré nastali v dobe pred účinnosťou príslušného právneho predpisu, pripustila aplikáciu tohto nového právneho predpisu. Novou právnou úpravou by tak bolo zasahované spätne do minulosti a právne posúdenie v minulosti existujúcich právnych vzťahov aj skutočností vtedy vzniknutých by sa po účinnosti novej právnej úpravy menilo. V tejto súvislosti je avšak nutné odlišovať od pravej retroaktivity retroaktivitu nepravú.

Možno tak zhrnúť, že pri novelizáciách procesných ustanovení vo všeobecnosti platí, že vzhľadom na okamžitú uplatniteľnosť procesných ustanovení už aj v prebiehajúcich konaniach sa novelou zavádzané nové procesné ustanovenia na prebiehajúce konania neuplatnia len v prípade, ak to zákonodarca výslovne uvedie v príslušných prechodných ustanoveniach. A teda v prípade, ak pri novelizáciách procesných ustanovení prechodné ustanovenia absentujú, automaticky platí, že nová procesná úprava sa uplatní aj v prípade prebiehajúcich konaní.

Pokiaľ ide o navrhovateľom napadnuté ustanovenia zákona č. 114/2013 Z. z., je nepochybné, že tieto sú ustanoveniami procesnoprávneho charakteru, a teda, vychádzajúc z už uvedeného, vo vzťahu k nim platí, že v prípade, ak by aj zákon č. 114/2013 Z. z. neobsahoval žiadne prechodné ustanovenie, tieto ustanovenia by boli uplatniteľné aj na prebiehajúce konania. Napriek tomu, že zákonodarca si uvedeného bol, samozrejme, vedomý, čo vyplýva aj z príslušnej dôvodovej správy, v záujme odstránenia akýchkoľvek pochybností tento všeobecne akceptovaný princíp okamžitého uplatnenia procesných predpisov i na prebiehajúce konania zákonodarca deklaroval, resp. zdôraznil aj jeho výslovným zakotvením do prechodného ustanovenia § 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z.

Aj vzhľadom na uvedené sa ústavný súd nestotožňuje s argumentáciou, že neústavnosť napadnutého ustanovenia § 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. spočíva v tom, že je neprípustne retroaktívne a že v jeho dôsledku došlo k strate nadobudnutých procesných práv účastníka konania. Totiž v dôsledku navrhovateľmi napadnutého ustanovenia § 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. nedošlo k zrušeniu, resp. zániku už existujúceho rozhodnutia ústavného súdu o vylúčení sudcov ústavného súdu, ale v dôsledku tohto ustanovenia sa len upravil do budúcna (od nadobudnutia účinnosti zákona č. 114/2013 Z. z.) postup, ako „sfunkčniť“ ústavný súd, a to, vychádzajúc z doktríny nevyhnutnosti, umožnením rozhodovania i skôr vylúčených sudcov.

Inak povedané, ak by zákonodarca nereflektoval existenciu predchádzajúceho rozhodovania ústavného súdu o vylúčení sudcov v predmetnom konaní, nebolo by ani možné hovoriť o „zablokovaní“ ústavného súdu (keďže by zákonodarca fingoval, že vylúčení sudcovia ústavného súdu nie sú vylúčení), a teda by ani neboli splnené podmienky na uplatnenie napadnutých ustanovení zakotvujúcich do zákona o ústavnom súde doktrínu nevyhnutnosti.

O neprípustnú pravú retroaktivitu (a o neprípustný zásah do procesných práv účastníka) kolidujúcu s princípom deľby moci by, samozrejme, išlo v prípade, ak by napr. zákonodarca svojím legislatívnym zásahom priamo direktívne zvrátil výsledok súdneho rozhodnutia, teda napr. v prípade rozhodovania o ústavnej sťažnosti by právnu úpravu formuloval tak, že by ňou výslovne zmenil už existujúci výsledok rozhodovania o ústavnej sťažnosti, teda zákonodarca by ustanovením zákona priamo určil, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu sťažovateľom ústavnou sťažnosťou namietanému porušeniu jeho práv (ústavný súd by napr. rozhodol, že došlo k porušeniu, no zákonodarca by zákonom ustanovil, že k porušeniu nedošlo), k tomuto však zákonodarca napadnutým ustanovením § 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. nepristúpil.

V závere ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zákonodarca nemal inú možnosť, než postupovať tak, ako postupoval. Ak by prechodným ustanovením vylúčil uplatnenie novej procesnoprávnej úpravy vychádzajúcej z doktríny nevyhnutnosti aj na prebiehajúce konania (a teda by umožnil uplatnenie doktríny nevyhnutnosti len vo vzťahu ku konaniam, ktoré na ústavnom súde začnú až po nadobudnutí účinnosti zákona č. 114/2013 Z. z.), tak by sa vo vzťahu k „zablokovaniu“ ústavného súdu vlastne celá zákonodarcova legislatívna aktivita minula účinku, keďže aj po zavedení doktríny nevyhnutnosti do zákona o ústavnom súde zákonom č. 114/2013 Z. z. by, pokiaľ ide o konanie Rvp 11/2013, bol ústavný súd naďalej „zablokovaný“, keďže zákon o ústavnom súde by mu naďalej neposkytoval žiadne možnosti „odblokovania“.

Vychádzajúc z už uvedeného možno uzavrieť, že legislatívnu intervenciu spočívajúcu v ustanovení § 79c zákona o ústavnom súde posúdil ústavný súd ako ústavne konformnú, keďže bola odôvodnená závažným verejným záujmom („odblokovanie“ ústavného súdu) a jej cieľom bola nezákerná náprava nedostatku legislatívy (v súlade s doktrínou nevyhnutnosti vytvorenie podmienok na uplatnenie princípu zákazu odopretia spravodlivosti v konaní pred ústavným súdom).

Napokon, pokiaľ ide o navrhovateľmi namietaný nesúlad ustanovenia § 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. s čl. 6 ods. 1 dohovoru, navrhovatelia vo svojom návrhu na začatie konania namietaný nesúlad s týmto článkom dohovoru vôbec neodôvodnili, neuviedli žiadnu argumentáciu, na ktorú by ústavný súd mohol reagovať. Vychádzajúc však z už uvedených dôvodov, na základe ktorých sú podľa názoru ústavného súdu navrhovateľmi napadnuté ustanovenia § 28 ods. 2, § 28 ods. 3 a § 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. v súlade tak s čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 47 ods. 3 ústavy a taktiež aj s čl. 48 ods. 1 ústavy, možno podľa názoru ústavného súdu (vzhľadom na skutočnosť, že ochrana týmito článkami ústavy poskytovaná má obdobnú povahu ako ochrana poskytovaná čl. 6 ods. 1 dohovoru) bez ďalšieho konštatovať, že napadnuté ustanovenie § 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. je v súlade aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

VI. Záver

41. Plénu ústavného súdu bol predložený na rozhodnutie návrh sudcu spravodajcu aj protinávrh predsedníčky ústavného súdu.

42. Podľa čl. 131 ods. 1 druhej vety ústavy sa plénum ústavného súdu uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne. Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.

Podľa § 4 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavný súd spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov. Podľa § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

Paragraf 28 ods. 2, 3 a 4 zákona o ústavnom súde bude znieť: (2) Ak ide o rozhodovanie v pléne Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre jeho predpojatosť rozhodne plénum Ústavného súdu; odmietnutý sudca nehlasuje. Ak v dôsledku vylúčenia sudcov alebo odmietnutia viacerých sudcov účastníkmi konania nie je možný postup podľa predchádzajúcej vety, rozhodne o veci samej plénum Ústavného súdu tak, že pri rozhodovaní sa na vylúčenie sudcov alebo odmietnutie sudcov pre predpojatosť neprihliada. (3) Ak ide o rozhodovanie v senáte Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát. Ak v dôsledku vylúčenia sudcov alebo odmietnutia sudcov účastníkmi konania nie je možný postup podľa predchádzajúcej vety, rozhodne o veci samej senát v pôvodnom zložení; na ďalšie vyhlásenia účastníka konania o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť a vyhlásenia sudcu o svojej predpojatosti vo veci sa neprihliada.

(4) Ak sudca sám vyhlási svoju predpojatosť vo veci a uvedie dôvody, postupuje sa podľa odseku 2, ak ide o rozhodovanie pléna Ústavného súdu, alebo podľa odseku 3, ak ide o rozhodovanie v senáte Ústavného súdu.

Paragraf 79c znie: (Prechodné ustanovenie) Na konania začaté predo dňom účinnosti tohto zákona sa použije tento zákon.

Navrhovatelia navrhli uložiť odporcovi náhradu trov konania. Ústavný súd v tejto časti taktiež návrh procesne zamietol (bod 2 výroku).

K výroku tohto rozhodnutia sa pripájajú odlišné stanoviská Petra Brňáka a Milana Ľalíka.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.