PL. ÚS 8/2017

2. Plénum ústavného súdu v tomto rozhodnutí rozmrazilo platy niektorým verejným funkcionárom (vedeniu NKÚ, verejnému ochrancovi práv, riaditeľovi NBÚ, štátnym zamestnancom vo verejnej funkcii v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo, vedúcim ostatných ústredných orgánov štátnej správy a tiež komisárom pre deti a pre osoby so zdravotným postihnutím) a niektorým v tom istom nevyhovela (poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, vláde Slovenskej republiky a prezidentovi Slovenskej republiky). Úspešná skupina bola označená za obete (bod 64 odôvodnenia nálezu), kým neúspešná skupina za iniciátora zmrazenia platov (body 61 a 62 odôvodnenia nálezu). V oboch prípadoch ide o kategóriu „služobníkov štátu“, pričom neúspešná skupina je celkom zjavne ústavne i fakticky významnejšou. Neúspešná skupina by bola podľa odôvodnenia úspešnou vtedy, ak by sama nerozhodla, resp. aktívne sa nepodieľala na schválení zákona o zmrazení platu. Považovať skutočný dôvod schválenia napadnutej zákonnej úpravy – naoktrojovaný politický populizmus (na strane jednej) a závisť (na strane druhej) – za korunný dôkaz pre nevyhovenie rozmrazovaniu platov poslancom, vláde a prezidentovi, je podobné, ako vychádzať z dôkazu získaného formou útrpného práva v ďalekej minulosti. Navyše, čo ak úspešná skupina so zmrazením platov súhlasila, resp. o tom mlčala (Qui tacet, consentire videtur), nemala potom už len z tohto dôvodu skončiť rovnako ako skupina neúspešná?

3. Vo vzťahu k posudzovanej matérii (generálne) mal byť podľa môjho názoru ústavný súd zdržanlivý, a to vzhľadom na charakter preskúmavaných sociálnych práv a nezistený zásah napadnutej zákonnej úpravy do podstaty (jadra) základného práva na odmenu (pozri aj bod 5). Predkladanie najvhodnejších spôsobov napĺňania sociálnych práv podľa druhej hlavy piateho oddielu ústavy je úlohou štátu (zákonodarného zboru), a nie ústavného súdu.

5. Značne problematická v okolnostiach posudzovanej veci bola tiež použiteľnosť princípu primeranosti (proporcionality), ktorý sa uplatňuje predovšetkým v oblasti ľudských práv a základných slobôd prvej generácie. Plénum ústavného súdu test proporcionality v danej veci realizoval nepatrične a účelovo, pretože jadrom ústavného prieskumu boli/mali byť sociálne a hospodárske práva (právo na odmenu), a nie základné právo na majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy), z ktorého – ako práva prvej generácie – plénum ústavného súdu odvodilo oprávnenie realizovať test proporcionality (bod 65 odôvodnenia nálezu). Uvedené platí o to viac, že porušenie práva na odmenu [čl. 36 písm. a) ústavy] navrhovateľ kvalifikovaným spôsobom ani nenapádal. V oblasti práv hospodárskych, sociálnych a kultúrnych je potrebné prihliadať na čl. 51 ods. 1 ústavy, ktorý otvára široký priestor pre zákonodarcu pri voľbe najrôznejších riešení. Sociálne práva, kde patrí aj odmena za prácu a spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky, sa odlišujú od klasických základných práv v tom, že neexistujú ako a priori neobmedzené základné práva, ktoré môžu byť zákonodarcom obmedzované iba z dôvodov predvídaných v ústave, ale naopak, zákonodarca im dáva príslušný obsah a rozsah. Aj preto by sa v takýchto prípadoch ústavne zaručená ochrana nemala – až na výnimku – vzťahovať na ochranu konkrétnych verejných subjektívnych práv. Uvedenou výnimkou je situácia, ak napadnutá právna úprava zasahuje do podstaty (jadra) sociálneho práva, prípadne do ústavných princípov a hodnôt, tvoriacich jadro samotnej ústavy. Ústavný súd mal preto v okolnostiach posudzovanej veci (iba) zistiť, či sa napadnutá zákonná úprava dotýka podstaty základného práva na odmenu garantovaného prostredníctvom ustanovenia čl. 36 písm. a) ústavy, teda ochrany dôstojnosti (dôstojnej životnej úrovne), čo napokon aj urobil, keď v bode 43 výslovne konštatoval, že zmrazením platu dotknutým verejným funkcionárom nebola ohrozená dôstojnosť dotknutých osôb. Uvedeným zistením sa mal podľa môjho názoru zavŕšiť ústavný prieskum napadnutej zákonnej úpravy.