PL. ÚS 8/2026

PL. ÚS 8/2026

Odlišné stanovisko sudcu Rastislava Kaššáka k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 8/2026-56 z 24. júna 2026

V súlade s § 67 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov pripájam k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 8/2026-56 z 24. júna 2026 odlišné stanovisko, ktoré sa týka jeho výroku a odôvodnenia.

Plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) predmetným nálezom vo veci návrhu verejného ochrancu práv v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj ,,ústava“) o súlade § 11 ods. 2 druhej vety zákona Slovenskej národnej rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o hlavnom meste SR Bratislave“) s Ústavou Slovenskej republiky a Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach rozhodol, že: 1. Ustanovenie § 11 ods. 2 druhá veta zákona Slovenskej národnej rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 13 ods. 4 ústavy, čl. 30 ods. 1, 3 a 4 ústavy, s čl. 69 ods. 2 ústavy a s čl. 25 písm. a) a b) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. 2. Vo zvyšnej časti návrhu verejného ochrancu práv nevyhovuje.

V rámci formulovania meritórneho stanoviska v predmetnej veci musel ústavný súd zaujať postoj najmä v otázkach vo vzťahu k materiálnemu narušeniu rovnosti volebného práva a k legitímnemu záujmu mestských častí na zastúpení v mestskom zastupiteľstve. So všetkými naznačenými problémami sa ústavný súd musel vysporiadať v už tak obmedzenom časovom rámci s prihliadnutím navyše na skutočnosť, že 18. júna 2026 zasadalo Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta SR Bratislavy (2022 – 2026), ktoré v rámci 71. bodu programu tohto zasadnutia prijalo uznesenie č. 1313/2026 vo veci „Návrh na určenie volebných obvodov do Mestského zastupiteľstva hlavného mesta SR Bratislavy za jednotlivé mestské časti hlavného mesta SR Bratislavy na nasledovné volebné obdobie a na určenie výkonu funkcie primátora hlavného mesta SR Bratislavy na nasledovné volebné obdobie“ (https://zastupitelstvo.bratislava.sk/mestske-zastupitelstvo-hlavneho- mesta-sr-bratislavy-2022-2026-zasadnutie-18062026/bod-71/#uznesenie-352576 ).

V rámci môjho odlišného stanoviska mám záujem predovšetkým zvýrazniť a rozvinúť jeden ústavným súdom zamietnutý argument, ktorý mohol v konečnom dôsledku viesť k odlišnému výroku ústavného súdu. Rovnako je mojím cieľom poukázať na to, že do úvahy prichádzali aj iné odlišné prístupy k uchopeniu problémov nastolených v návrhu verejného ochrancu práv, čo by opäť mohlo viesť a potvrdiť prijatie odlišného meritórneho rozhodnutia.

v právny poriadok. Právna istota a predovšetkým právna istota ex ante vychádza z predvídateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci, pričom pre občanov, iné fyzické osoby a právnické osoby predstavuje princíp právnej istoty predovšetkým ich orientačnú istotu, od ktorej sa odvíja ich dôvera v právny poriadok (PL. ÚS 29/05).

Zmena spôsobu vytvárania volebných obvodov do Mestského zastupiteľstva hlavného mesta SR Bratislavy za jednotlivé mestské časti hlavného mesta SR Bratislavy na nasledujúce volebné obdobie prijatá ústavným súdom deň po tom, ako 23. júna 2026 predseda

volebného práva pri voľbách do mestského zastupiteľstva hlavného mesta SR Bratislavy bola verejnému ochrancovi práv dostupná dlhodobo, nemuselo sa tak stať v relatívne krátkom čase pred komunálnymi voľbami. Aj preto mal ústavný súd osobitne dôkladne zvážiť, či takáto požiadavka na zmenu volebných obvodov, ktorá prišla krátko pred komunálnymi voľbami, nebude namiesto objektívneho zohľadnenia rešpektovania princípov volebného práva viesť k niekoho „politickej výhode“.

právna istota znamená, že dôvera vo vedenie demokratických volieb v súlade s medzinárodnými štandardmi nesmie byť oslabená oneskorenými zmenami primárnej alebo sekundárnej právnej úpravy, a to ani v prípade, ak takéto zmeny pochádzajú od volebných orgánov [Revidovaná interpretačná deklarácia o stabilite volebného práva, CDL-AD(2024)027]. Dôvodenie ústavného súdu, že v odbornej spisbe sa dlhodobo spochybňuje materiálna rovnosť volebného práva na komunálnej úrovni (uvádzajú sa diela napr. z rokov 2019, 2022), svedčí skôr v prospech skutočnosti, že tento problém bolo na mieste riešiť v čase viac ako rok pred komunálnymi voľbami, aby sa tak zamedzilo

Rovnako dôležité je v mojom odlišnom stanovisku upriamiť pozornosť na spôsob, ako ústavný súd argumentoval a pristupoval k legitímnemu záujmu mestských častí Bratislavy na zastúpenie v mestskom zastupiteľstve minimálne jedným poslancom za každú zo 17 mestských častí. Východiskovým argumentačným ustanovením je čl. 69 ods. 2 ústavy, ktorý zdôrazňuje voľbu poslancov obecného zastupiteľstva pri rešpektovaní princípov volebného práva. V rámci formulovania základných východísk svojho rozhodnutia v tejto oblasti ústavný súd vybral zo svojej rozhodovacej činnosti príklady, keď sa vyjadril k rovnosti volebného práva v kontexte prípadu tvorby volebných obvodov v meste Rožňava (PL. ÚS 34/99) a obdobne pri meste Martin, konkrétne pri nevytvorení volebného obvodu pre mestskú časť Tomčany (IV. ÚS 96/07). Ústavný súd opakovane akcentuje len rovnosť volebného práva ako ústavného princípu chráneného priamo ústavou, ktorý keďže je vyjadrený priamo v texte ústavy, musí mať intenzita jeho ochrany prednosť pred ochranou akéhokoľvek iného verejného záujmu, ktorý nemá ústavnú relevanciu, t. j. v danom prípade záujmu obyvateľov mestskej časti mať v mestskom zastupiteľstve „svojho“ poslanca (IV. ÚS 96/07). Zrejme je tu na mieste upozorniť na doterajšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu relevantnú pre túto vec.

časť. Subjekt priznaného práva na územnú samosprávu v prípade obce ako základnej jednotky územnej samosprávy je špecifikovaný odkazom na ústavnú úpravu čl. 64 a 64a (porovnaj nález sp. zn. PL. ÚS 4/2016 z 10. mája 2017). Vo vzťahu k právu na územnú samosprávu je nevyhnutné uviesť, že podľa aktuálne platnej zákonnej úpravy časti slovenských obcí (miest) nemajú priznané právo na samosprávu. Zákon im nepriznáva oprávnenie vykonávať vlastnú územnú samosprávu, čo znamená, že si nevytvárajú vlastné orgány obce, resp. mesta a ani nenapĺňajú iné definičné prvky práva na samosprávu.

Wolters Kluwer, 2018. s. 74 – 75). Možno preto dôvodiť, že poukazovať na materiálne porušenie princípu rovnosti volebného práva v súvislosti s koncipovaním volebným obvodov pri mestách ako princípu chráneného ústavou je vhodné a správne. Odlišný rozmer však dostáva táto otázka pri tvorbe volebných obvodov hlavného mesta Bratislavy, kde majú jeho mestské časti negatívnym zákonodarcom potvrdenú existenciu práva na samosprávu. Tu proti sebe stojí ústavou chránený princíp rovnosti volebného práva a negatívnym ústavodarcom potvrdené právo na samosprávu mestských častí Bratislavy (PL. ÚS 8/2020). V Bratislave je 17 mestských častí uvedených v prílohe zákona o hlavnom meste SR Bratislave. Podľa čl. 64a ústavy sú obec a vyšší územný celok samostatné územné samosprávne a správne celky Slovenskej republiky združujúce osoby, ktoré majú na ich území trvalý pobyt.

Mestská časť vykonáva samosprávu Bratislavy a prenesenú pôsobnosť v rozsahu vymedzenom zákonom a štatútom Bratislavy; v tomto rozsahu má postavenie obce. Zároveň zákon zdôrazňuje, že obyvateľ Bratislavy je podľa miesta svojho trvalého pobytu zároveň obyvateľom príslušnej mestskej časti. Bolo by principiálnym nepochopením problematiky, ak by sa vnímalo právo na samosprávu obce ako kvalitatívne odlišné v porovnaní s právom na samosprávu mestských častí Bratislavy a Košíc. Ústavný súd mal preto veľmi dôkladne zvážiť vyvažovanie zásahu do základného práva na samosprávu mestských častí hlavného mesta Bratislavy v porovnaní s princípom rovnosti volebného práva.

Obec ich realizuje v záležitostiach obecného (miestneho) významu na báze relatívnej nezávislosti od štátu, a to prostredníctvom vlastných volených orgánov obce. Táto premisa platí rovnako pre mestské časti miest Bratislava a Košice. Mestské časti miest Bratislava a Košice napĺňajú okrem iných aj atribút práva na územnú samosprávu v podobe autonómnej normotvorby či atribútov ustanovených v čl. 65 ods. 1 ústavy.

Praha : Leges, s.r.o. 2022. s. 120 – 125).

Ak teda zákonodarca priznal mestským častiam Bratislavy kvalitu samosprávneho celku a ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2020 potvrdil ich odlišnosť od bežných častí mesta práve cez zákonom priznané právo na samosprávu, potom ich nemožno úplne abstrahovať od reprezentácie na úrovni celomestského rozhodovania. Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta totiž nerozhoduje len o abstraktnom celku obyvateľov Bratislavy, ale aj o veciach, ktoré sa bezprostredne dotýkajú jednotlivých miestnych spoločenstiev organizovaných v mestských častiach. Úplné vylúčenie niektorej mestskej časti z reálnej možnosti mať zastúpenie v mestskom zastupiteľstve preto môže predstavovať oslabenie demokratickej legitimity výkonu samosprávy hlavného mesta ako dvojúrovňovo organizovaného samosprávneho celku. To neznamená, že princíp zastúpenia každej mestskej časti musí automaticky a bez ďalšieho prevážiť nad princípom rovnosti volebného práva. Znamená to však, že ústavne konformné riešenie nemá byť založené na jednostrannom uprednostnení aritmetickej rovnosti hlasov, ale na vyvažovaní rovnosti volebného práva s právom miestnych spoločenstiev na samosprávu a s požiadavkou demokratickej legitimity rozhodovania v hlavnom meste Bratislave. V tomto zmysle je zastúpenie mestských častí v mestskom zastupiteľstve legitímnym ústavne relevantným cieľom, ktorý má byť pri tvorbe volebných obvodov zohľadnený, hoci jeho konkrétna podoba musí rešpektovať aj hranice vyplývajúce z princípu rovnosti hlasov.

Medzi okolnosti, ktoré je pri uvedenom potrebné pri prideľovaní mandátov zohľadniť, patrí podľa Benátskej komisie nielen (i) stupeň rovnosti hlasov, na ktorý väčšina bezvýnimočne odkazuje, ale aj (ii) miera, v ktorej môžu voliči participovať na voľbách, (iii) priamosť a bezprostrednosť vzťahu medzi voličmi a zvolenými kandidátmi, (iv) rozsah možností voľby poskytnutý iným voličom a (v) podiel voličov, ktorí skutočne dosiahnu svoje reálne zastúpenie [správa Benátskej komisie CDL-AD(2017)034 z 12. decembra 2017]. Podpora menšín vo voľbách na účel zabezpečenia ich skutočného zastúpenia nie je v rozpore s princípom rovnosti hlasov [správa Benátskej komisie CDL-AD(2005)009 z 15. marca 2005]. Benátska komisia priamo vo väčšinou citovanom Kódexe dobrej praxe vo volebných veciach výslovne upriamila pozornosť na skutočnosť, že určité opatrenia na zabezpečenie minimálnej reprezentácie menšín rezervovaním kresiel alebo poskytnutím výnimiek z bežných pravidiel distribúcie kresiel neporušujú princíp rovnosti. Na odôvodnenie takejto výnimky je, prirodzene, potrebné poukázať na objektívne a primerané dôvody. Osobitné výnimky z pravidla o rovnosti hlasov sa síce môžu javiť ako diskriminačné, avšak ak slúžia na zabezpečenie efektívnej rovnosti voličov, môžu byť akceptované (rozsudok ESĽP vo veci Sejdić a Finci proti Bosne a Hercegovine z 22. 12. 2009, sťažnosti č. 27996/06 a č. 34836/06). Dobrým príkladom je aj priamo Európsky parlament, v ktorom má každý členský štát zaručených aspoň 6 poslancov (a tiež nie viac ako 96; čl. 14 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii). Volič na Malte tak má vo výsledku až desaťnásobne (!) silnejší hlas než volič v Nemecku. Podobne je to aj v USA v Snemovni reprezentantov, kde počet kresiel zodpovedá veľkosti populácie štátu, avšak s výnimkou, že každý štát musí mať aspoň jedného zástupcu. A taktiež v Španielsku (minimálne dve kreslá: čl. I ods. 2 tamojšej ústavy) či v Nórsku (čl. 57 tamojšej ústavy). Netvrdím, že tieto príklady sú jedna k jednej použiteľné a aplikovateľné aj v našej veci, len si myslím, že komplexnosť volebných systémov je potrebné pochopiť hlbšie než na pôdoryse jednoduchých matematických prepočtoch „váhy hlasu“. Určite sa nemôžem stotožniť ani s úvahami (nad rámec predmetu konania) vyjadrenými v bode 54 nálezu o „takých istých občanoch“ a bezvýnimočnej „rovnosti vo volebnom práve“. A ani s teóriami o nedôvodnosti argumentu o potrebe aspoň minimálnej reprezentácie určitých menšín či skupín v zastupiteľskom zbore, ktoré sú v zrejmom rozpore s už uvedenými príkladmi z viacerých štátov Európy.