PL. ÚS 8/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 8/2026-56

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany Baricovej, Miroslava Duriša, Libora Duľu, Ladislava Duditša, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara (sudca spravodajca), Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho a Roberta Šorla o návrhu verejného ochrancu práv na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 11 ods. 2 druhej vety zákona Slovenskej národnej rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky a Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach takto

rozhodol:

1. Ústavnému súdu bol 29. januára 2026 doručený návrh verejného ochrancu práv podľa čl. 151a ods. 2 v spojení s čl. 130 ods. 1 písm. h) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) na začatie konania v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy a podľa § 74 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o súlade § 11 ods. 2 druhej vety (ďalej aj „napadnuté ustanovenie“) zákona Slovenskej národnej rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o hlavnom meste SR“) s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 30 ods. 1, 3 a 4 samostatne, ako aj v spojení s čl. 12 ods. 2 a čl. 31 ústavy, čl. 69 ods. 2 ústavy a s čl. 25 písm. a) a b) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“).

Verejný ochranca práv podal návrh na začatie konania z vlastnej iniciatívy, a to z dôvodu presvedčenia o „ohrození, resp. porušení rovnosti aktívneho a pasívneho volebného práva“ podľa referenčných noriem ústavy a medzinárodného paktu. V návrhu prízvukuje, že ohrozenie „nie je teoretické, ale.

3. Verejný ochranca práv si v návrhu všíma, že napadnuté ustanovenie bolo už v minulosti predmetom konania o súlade právnych predpisov vo veci sp. zn. PL. ÚS 6/05. Ústavný súd v nej zamietol návrh na vyslovenie nesúladu, ktorý bol podaný generálnym prokurátorom Slovenskej republiky. Ústavným základom pre zamietnutie bolo znenie čl. 131 ods. 1 druhej a tretej vety ústavy v znení účinnom do 31. decembra 2020: „Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.“ Podľa verejného ochrancu práv nešlo o rozhodnutie o veci samej, a je preto vylúčené, že by uznesenie sp. zn. PL. ÚS 6/05 vytváralo prekážku veci rozhodnutej (res iudicata), a tým aj neprípustnosť návrhu v zmysle § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde.

(ďalej len „volebný kódex“) a prechádza k jadru svojej výhrady: ak napadnuté ustanovenie určuje, že každá mestská časť hlavného mesta musí mať v mestskom zastupiteľstve aspoň jedného poslanca bez ohľadu na počet obyvateľov mestskej časti, potom každá mestská časť musí predstavovať minimálne jeden samostatný volebný obvod. Napadnuté ustanovenie tak vyzdvihuje povinné zastúpenie mestských častí, resp. ich obyvateľov, na úkor pomeru obyvateľov mestskej časti na celkovom počte obyvateľov hlavného mesta. To podľa verejného ochrancu práv spôsobuje „narušenie rovnosti aktívneho, ako aj pasívneho volebného práva, a to len s mimoriadne obmedzenou možnosťou mestského zastupiteľstva samostatne korigovať uvedenú nerovnosť“.

v kontexte nálezu sp. zn. PL. ÚS 19/98 a uznesenia sp. zn. IV. ÚS 96/07. 6. Napadnuté ustanovenie má podľa verejného ochrancu práv mimoriadny vplyv na rovnosť volebného práva preto, lebo ovplyvňuje váhu jednotlivých hlasov voličov, i keď s odkazom na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu uznáva, že rovnosť volebného práva nie je absolútnym právom, pričom ústavne akceptovateľným modelom je aj utváranie volebných obvodov podľa počtu obyvateľov jednotlivých obvodov. V tejto súvislosti okrem iného odkazuje na 18. bod z uznesenia sp. zn. PL. ÚS 71/2018: „Ústavný súd v zhode so svojím uznesením sp. zn. PL. ÚS 34/99 z 12. mája

7. Verejný ochranca práv je presvedčený o tom, že nesprávna konštrukcia volebných obvodov, v ktorých na jedného poslanca zastupiteľstva pripadajú výrazne odlišné počty obyvateľov, spôsobuje materiálne narušenie rovnosti volebného práva. Tento prístup nachádza

8. Tento problém identifikoval verejný ochranca práv aj pri napadnutom ustanovení. Mestské zastupiteľstvo nie je oprávnené zohľadňovať počet obyvateľov pripadajúcich na každý poslanecký mandát napriek zásadným rozdielom v počte obyvateľov mestských častí, keďže hranice volebných obvodov sú v hlavnom meste dané hranicami mestských častí, celkový počet poslancov mestského zastupiteľstva je stanovený pevne a zákon prikazuje zastúpenie každej mestskej časti jej „vlastným“ poslancom. Pri takto nastavenej zákonnej úprave mestské zastupiteľstvo nedokáže vychádzať ani z populačného vývoja v hlavnom meste a jeho mestských častiach.

. . Čím je hodnota odchýlky vyššia od hodnoty 100 %, tým je váha hlasov voličov nižšia. A naopak, čím je hodnota odchýlky nižšia od hodnoty 100 %, tým je váha hlasov voličov vyššia. . . Rozdiely v potencialite váhy hlasov obyvateľov medzi niektorými volebnými obvodmi presiahli aj hodnoty 100 %, pričom najvyššie z nich predstavovali 146,19 % (rozdiel medzi obvodmi č. 9 a č 14), 135,10 % (medzí obvodmi č. 9 a č. 15) a 120,23 % (medzi obvodmi č. 9 a č. 17). Extrémne rozdiely sú však aj medzi ostatnými volebnými obvodmi.“. Na to, čo verejný ochranca práv považuje za „extrémne rozdiely vo váhe volebného práva medzi jednotlivými obvodmi“, poukazuje aj prostredníctvom dát o počte hlasov potrebných na zvolenie za poslanca v rôznych mestských častiach. V návrhu tiež zdôrazňuje, že „disproporcie.

10. Neprípustnosť identifikovaných percentuálnych (pomerných) odchýlok verejný ochranca práv vyvodzuje aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu (IV. ÚS 96/07 a neprípustnosť pomeru 10:1, taktiež sp. zn. PL. ÚS 34/99 a pomeru 5,1:1) a výkladu Výboru OSN pre ľudské práva vo veci István Matyus. Do pozornosti tiež dáva prístup Ústavného súdu Českej republiky, ktorý považoval v komunálnych voľbách za prijateľnú odchýlku 12 % (Pl. ÚS 52/10), a predovšetkým Kódex dobrej praxe vo volebných veciach vydaný Benátskou komisiou. Podľa neho by odchýlka „nemala byť väčšia ako 10 % a nikdy by nemala presiahnuť 15 %“. Verejný ochranca práv tiež poukazuje na rozhodnutie Štátneho súdu Dolného Saska (StGH 5/23 zo 16. decembra 2024), podľa ktorého „princíp rovnosti volebného práva je porušený pri odchýlke väčšej ako 25 %.

11. V ďalšej časti návrhu na začatie konania verejný ochranca práv akceptuje záujem mestských častí na zastúpenie v mestskom zastupiteľstve ako legitímny, čo podporuje s odkazom na uznesenia sp. zn. PL. ÚS 34/99 a sp. zn. IV. ÚS 96/07. Tvrdí však, že druhé menované uznesenie uznáva tento záujem ako legitímny len podmienečne, ak utvorenie samostatných volebných obvodov v mestských častiach nezasiahne do ústavného princípu rovnosti volebného práva.

Verejný ochranca práv upozorňuje, že podľa § 11 ods. 1 zákona o hlavnom meste SR je mestské zastupiteľstvo zastupiteľským zborom „obyvateľov Bratislavy a orgánom samosprávy Bratislavy“. Na príklade mesta Košice a zákona Slovenskej národnej rady č. 401/1990 Zb. o meste Košice v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o meste Košice“) poukazuje na to, že „samosprávne postavenie mestských častí nie je nevyhnutným pravidlom pre určovanie volebných obvodov“.

II. Priebeh konania na ústavnom súde a stanoviská účastníkov konania a vedľajšieho účastníka

13. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 8/2026-20 z 25. marca 2026 prijal návrh verejného ochrancu práv na ďalšie konanie v celom rozsahu. Návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutého ustanovenia nevyhovel.

II.1. Vyjadrenie Národnej rady Slovenskej republiky:

14. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) listom z 29. apríla 2026 doručil ústavnému súdu návrh zákona o hlavnom meste SR s dôvodovou správou (tlač 28, IX. volebné obdobie Slovenskej národnej rady) a prepis rozpravy (stenografickú správu) z 5. schôdze Slovenskej národnej rady z 13. septembra 1990. Súčasne oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania. Vyjadrenie k argumentácii verejného ochrancu práv sa v liste predsedu národnej rady nenachádza.

II.2. Vyjadrenie vlády Slovenskej republiky:

16. Vláda obhajuje napadnuté ustanovenie tým, že je súčasťou dotknutého zákona v nezmenenej podobe od jeho samotného vyhlásenia, pričom za dôvod jeho prijatia považuje spravodlivejšie zastúpenie obyvateľov Bratislavy v mestskom zastupiteľstve na účel zabezpečenia rovnosti hlasov občanov. Zákon o hlavnom meste SR od svojho prijatia vychádza z osobitného modelu dvojúrovňovej samosprávy, v ktorom majú mestské časti postavenie samosprávnych a správnych celkov s vlastnými orgánmi. Dlhodobá existencia napadnutého ustanovenia bez spochybnenia zo strany dozorných orgánov podľa vlády naznačuje, že v odbornom aj politickom prostredí bola vnímaná ako ústavne konformná. Napadnuté ustanovenie podľa vlády predstavuje racionálny a ústavne akceptovateľný model kombinujúci princíp demokratickej proporcionality a princíp územnej reprezentácie, keď každá mestská časť má v mestskom zastupiteľstve hlavného mesta Slovenskej republiky svoj hlas. Demokratická proporcionalita podľa doručeného stanoviska presnejšie odráža vôľu voličov, čo najviac zodpovedá skutočnej vôli obyvateľov jednak tej-ktorej mestskej časti, a jednak mesta ako celku. Vláda následne poukazuje na utváranie volebných

Z uvedeného dôvodu mestské zastupiteľstvo musí pri utváraní volebných obvodov v čo najvyššej miere rešpektovať rovnakú možnosť kandidátov uchádzať sa o hlasy voličov. 17. Vláda ďalej upozornila, že napadnuté ustanovenie síce pri veľmi významne odlišných počtoch obyvateľov jednotlivých mestských častí spôsobuje v niektorých prípadoch odchýlku v počte obyvateľov mestskej časti pripadajúcich na jedného poslanca mestského zastupiteľstva, no právny poriadok Slovenskej republiky podľa nej neustanovuje, aká odchýlka je v súlade so zákonom, resp. ústavou.

Takýmito okolnosťami môžu byť napríklad ochrana koncentrovanej menšiny, riedko osídlenej administratívnej jednotky. Vláda ďalej poukazuje na ďalšie časti kódexu, napríklad čo sa týka prípustnosti zohľadňovať pri tvorbe volebných obvodov aj zohľadňovanie geografického a administratívneho kritéria, pripadne aj zohľadňovanie historických hraníc.

19. Vláda nechápe čl. 30 ústavy tak, že by zakotvoval požiadavku absolútnej aritmetickej rovnosti, ale je v ňom zakotvená rovnosť relatívna, posudzovaná v kontexte konkrétnych územných a demografických podmienok. Prijatie argumentácie verejného ochrancu práv by podľa nej mohlo viesť k spochybneniu ústavnosti volebných mechanizmov vo všetkých samosprávach na území Slovenskej republiky, keďže úplná matematická rovnosť váhy hlasu nie je v komunálnych voľbách reálne dosiahnuteľná. Uvedené vláda podporuje upozornením, že váha hlasu voliča je prirodzene ovplyvnená demografickými špecifikami jednotlivých volebných obvodov, pričom v menších obciach postačuje na získanie mandátu výrazne nižší počet hlasov než vo väčších.

Akcentuje spravodlivosť voči voličom a zastúpenie aj menších mestských častí v mestskom zastupiteľstve, čím sa podporuje pluralita a vyváženosť rozhodovania a predchádza sa situáciám, keď by takéto menšie mestské časti boli úplne „prehlušené“ veľkými mestskými časťami, napríklad aj v otázkach rozhodovania o strategických záležitostiach hlavného mesta (územný plán), ktoré sa ich priamo dotýkajú. V nadväznosti na to vláda tvrdí, že pri jednotlivých mestských častiach je váha hlasu voliča rovnaká, keďže poslanci sú volení obyvateľmi konkrétnej mestskej časti. Stanovisko tak obhajuje napadnuté ustanovenie ako garanciu uplatňovania záujmov mestských častí s tým, že bez neho by pri zohľadnení počtov obyvateľov mestských častí došlo k vylúčeniu možnosti obyvateľov menších mestských častí zúčastňovať sa na rozhodovaní v hlavnom meste. Napadnuté ustanovenie podľa vlády nepredstavuje zásah do podstaty volebného práva, ale ide o legitímny nástroj na zabezpečenie územnej reprezentácie mestských častí v orgánoch hlavného mesta so zachovaním princípu rovnosti volebného práva v jednotlivých volebných jednotkách. Tento nástroj je založený na objektívnych kritériách, je primeraný a nevedie k svojvoľnému ani diskriminačnému odlišovaniu. 21. Vláda sa napokon v stanovisku vyjadrila aj k argumentácii verejného ochrancu práv založenej na vypustení obdobnej úpravy zo zákona o meste Košice. Absencia obdobného ustanovenia v prípade mesta Košice sama osebe podľa vlády neznamená protiústavnosť odlišného modelu pri Bratislave vzhľadom na široký priestor zákonodarcu na voľnú úvahu pri nastavovaní parametrov samosprávy za súčasného rešpektovania demokratických princípov. Mesto Bratislava má na rozdiel od mesta Košice v zmysle stanoviska vlády komplexnejšie usporiadanie správy, vyznačuje sa výraznejšími rozdielmi medzi jednotlivými mestskými časťami a zároveň aj historicky silnejším postavením mestských častí.

24. Verejný ochranca práv ďalej upozorňuje, že Bratislava ako hlavné mesto Slovenskej republiky nemá v ústave špecificky upravenú podobu územnej samosprávy, odlišnú od všeobecných ustanovení vzťahujúcich sa na všetky obce podľa jej štvrtej hlavy. Ústava v čl. 10 ods. 2 obsahuje splnomocnenie na vydanie zákona o Bratislave vo vzťahu k plneniu úloh hlavného mesta republiky, no nie vo vzťahu k rovnosti volebného práva, resp. k volebnému systému a volebným pravidlám do orgánov územnej samosprávy hlavného mesta.

25. Verejný ochranca práv sa tiež vyjadril k argumentu územnou reprezentáciou vyžadujúcou zastúpenie každej mestskej časti v mestskom zastupiteľstve. Upozorňuje, že zákon o hlavnom meste SR takúto koncepciu mestského zastupiteľstva nezavádza. Mestské zastupiteľstvo predstavuje

26. V súvislosti s argumentáciou ústavným princípom územnej samosprávy verejný ochranca práv prízvukuje, že právom na samosprávu disponuje obec (hlavné mesto) ako celok, a teda obyvatelia mesta ako celku, ktorí volia svojich zástupcov do mestského zastupiteľstva, ktoré zastupuje všetkých obyvateľov Bratislavy. Právo na samosprávu mestských častí sa realizuje vo vzťahu k miestnym orgánom, predovšetkým na úrovni miestnych zastupiteľstiev. Zastúpenie mestskej časti je záujmom legitímnym, no len za predpokladu, že nezasiahne do základného práva na rovnosť volebného práva, čo verejný ochranca práv podporuje odkazom na rozhodnutia ústavného súdu.

naznačuje vláda. Takýto prístup by podľa neho viedol k popretiu základného práva na rovnosť volebného práva a fakticky by obsah tohto základného práva úplne zbavil zmyslu, účelu a obsahu. Práve z toho dôvodu je potrebné dodržanie rovnosti volebného práva vyhodnocovať určitou hraničnou hodnotou odchýlok v dodržaní rovnosti volebného práva medzi jednotlivými volebnými obvodmi. Hoci určité odchýlky považuje s ohľadom na potrebu zohľadnenia geografických a demografických špecifík hlavného mesta za prípustné, v prípade Bratislavy dosahujú extrémne

28. Verejný ochranca práv napokon spochybňuje aj argument dĺžkou času účinnosti napadnutého ustanovenia, a to prostredníctvom podstaty konania o súlade právnych predpisov a tiež s odkazom na právny názor generálneho prokurátora vo veci sp. zn. PL. ÚS 6/05 či právnu doktrínu.

II.4. Ústne pojednávanie:

29. Ústavný súd v súlade s § 58 ods. 3 druhou vetou zákona o ústavnom súde prejednal a rozhodol vec bez nariadenia ústneho pojednávania, keďže žiaden z účastníkov konania nepožiadal najneskôr vo svojom prvom podaní vo veci o nariadenie ústneho pojednávania, pričom na základe podaní účastníkov konania zastával názor, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Ústavný súd preto na základe uvedeného ustanovenia zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania.

III. Posúdenie dôvodnosti návrhu

III.1. Genéza napadnutého ustanovenia a súvisiacej zákonnej normy:

Počet poslancov volených v jednotlivých mestských častiach sa určí podľa podielu počtu obyvateľov mestskej časti na celkovom počte obyvateľov hlavného mesta, pričom každá z nich má v mestskom zastupiteľstve aspoň jedného poslanca. Pre voľby poslancov mestského zastupiteľstva možno vytvoriť volebné obvody odchýľne od ustanovení zákona Slovenskej národnej rady o voľbách do orgánov samosprávy obcí.“ Výbor Slovenskej národnej rady pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport navrhol druhú vetu upraviť tak, aby počet poslancov volených v jednotlivých mestských častiach určilo mestské zastupiteľstvo podľa podielu obyvateľov trvalo bývajúcich v mestskej časti na celkovom počte obyvateľov hlavného mesta, zo zachovaním garancie aspoň jedného poslanca pre každú mestskú časť v mestskom zastupiteľstve (Spoločná správa výborov Slovenskej národnej rady okrem Mandátového a imunitného výboru o výsledku prerokovania vládneho návrhu zákona, tlač 28a, 33. bod). Uvedené ustanovenie bolo aj predmetom diskusie podľa stenografickej správy o 5. schôdzi Slovenskej národnej rady z 13. septembra 1990, keď poslanec Sládek navrhoval 100-

33. Na prvý pohľad by sa mohlo javiť, že v tomto bode by sa genéza mala skončiť, lebo napadnuté ustanovenie skutočne nebolo predmetom žiadnych nasledujúcich novelizácií. Pokiaľ však vláda akcentovala „dlhodobú existenciu napadnutého ustanovenia bez spochybnenia zo strany dozorných orgánov“, čo podľa nej „naznačuje, že v odbornom aj politickom prostredí bola vnímaná ako ústavne konformná“, ústavný súd musí poukázať na niekoľko momentov, ktoré uvedené tvrdenie spochybňujú.

Podľa generálneho prokurátora spočívalo riešenie buď v upustení od striktného stanovenia počtu poslancov mestského zastupiteľstva, alebo sa vzdať zásady, že každá mestská časť musí mať v mestskom zastupiteľstve aspoň jedného poslanca. Za účel volieb do mestského zastupiteľstva nepovažoval umožniť mestským častiam zúčastňovať sa na správe verejných vecí, ale umožniť realizáciu tohto práva občanom [sic]. Ústavný súd následne uznesením č. k. PL. ÚS 6/05-41 návrh generálneho prokurátora spojil s jeho návrhom v obdobnej veci a po nedosiahnutí nadpolovičnej väčšiny všetkých sudcov bol v súlade s vtedajším znením čl. 131 ods. 1 ústavy návrh procesným rozhodnutím zamietnutý.

Počet poslancov mestského zastupiteľstva sa navrhoval znížiť z dovtedajších 80 na 45. Skupina poslancov tvrdila, že vtedajší „extrémne veľký počet poslancov v porovnaní s počtami poslancov obecných zastupiteľstiev podľa všeobecnej úpravy nepriniesol vyššiu mieru demokracie, ale zato činnosť takéhoto veľkého telesa je ťažkopádna a odčerpáva značné prostriedky z rozpočtu Bratislavy“. Vzájomný súvis počtu poslancov mestského zastupiteľstva a napadnutého ustanovenia bol zaznamenaný aj na 28. schôdzi národnej rady v rozprave k návrhu zákona v druhom čítaní (5. a 6. november 2008), napríklad vo vystúpení poslanca P. Minárika: „Problém 45 je v súvislosti, hlavne s tým, že tam nastane veľká disproporcionalita medzi zastúpením malých mestských častí, ktoré zo zákona budú mať svojho poslanca, bude ich zastupovať, povedzme, na 800 voličov, a problém veľkých častí, kde jedného poslanca bude voliť rádovo viac poslancov, možno niekde až okolo 11 tisíc. To je hlavný ústredný problém takéhoto malého čísla, ktoré sa zmenšovaním čísla stále zväčšuje.“ Poslankyňa

Sú porušované základné demokratické pravidlá a je porušovaný princíp pomerného zastúpenia, ku ktorému sa koniec koncov zákon o hlavnom meste hlási tým, že hovorí, že volebné obvody musia byť určené tak, aby bol tento pomer zachovaný.“ Pozmeňujúci návrh skupiny poslancov napokon schválený nebol a zníženie počtu poslancov z 80 na 45 nadobudlo na základe zákona č. 535/2008 Z. z. účinnosť dňom vyhlásenia volieb do orgánov samosprávy obcí v roku

volebného práva. Najvýraznejšie v Bratislave. In Denník N, 12. júl 2022). 37. Ústavný súd dal uvedené momenty do pozornosti jednak preto, lebo vládou akcentované tvrdenie neobstojí, a súčasne aj z dôvodu, že rôzne subjekty v odlišných časových obdobiach vnímali bezprostrednú previazanosť napadnutého ustanovenia so znením § 11 ods. 2 prvej vety zákona o hlavnom meste SR.

priemerný počet voličov na odchýlka v percentách jedného poslanca celkom (celomestský priemer) 695 100 % volebný obvod č. 1 892 128,35 % volebný obvod č. 2 656 94,39 % volebný obvod č. 3 881 126,76 % volebný obvod č. 4 174 25,04 % volebný obvod č. 5 172 24,75 %

. .pomerne k počtu obyvateľov obce. . .“ v spojení s čl. 30 ods. 3 a 4 ústavy neznamenala úplnú rovnakosť počtov obyvateľov obce pripadajúcich na každý poslanecký mandát. Išlo skôr o požiadavku, aby na každý poslanecký mandát pripadal približne rovnaký počet obyvateľov obce.

42. Rovnosť volebného práva bola ústredným motívom aj v senátnej veci sp. zn. IV. ÚS 96/07, na ktorú neskôr v rámci vyzdvihnutia zásady prednosti ústavne konformného výkladu odkazovalo aj plénum (uznesenie sp. zn. PLz. ÚS 1/08 alebo uznesenie sp. zn. PL. ÚS 10/2019).

časti. Sťažovateľ preto považoval nevytvorenie samostatného volebného obvodu za porušenie základného práva podľa čl. 30 ods. 1 ústavy. Mestská časť Tomčany bola zaradená do spoločného volebného obvodu, pretože počet jej obyvateľov (183 z toho, 147 voličov) nedosahoval počet obyvateľov pripadajúci v priemere na jeden mandát v mestskom zastupiteľstve (1881 obyvateľov z toho 1518 voličov). Ústavný súd konštatoval, že z čl. 152 ods. 4 ústavy možno vyvodiť povinnosť mestského zastupiteľstva vytvoriť volebné obvody v meste s takým počtom obyvateľov, aby každý občan mal (približne) rovnakú príležitosť ovplyvniť výsledok volieb, ak uplatní svoje právo zúčastniť sa na správe vecí verejných voľbou svojich zástupcov alebo ak uplatní ústavou zaručené právo uchádzať sa o prístup k volenej funkcii poslanca mestského zastupiteľstva, aby mal (približne) rovnakú šancu na získanie poslaneckého mandátu. Veľké rozdiely v počte občanov pripadajúcich na jeden poslanecký mandát v rôznych volebných obvodoch pre voľby do toho istého zastupiteľského zboru však nemohli ospravedlniť nijaké dôvody.

43. V rovnakej veci ústavný súd zaujal konkrétne stanovisko aj k argumentácii založenej na záujme obyvateľov mestskej časti mať v mestskom zastupiteľstve „svojho“ poslanca. Nespochybnil, že ide o legitímny verejný záujem, no súčasne pripomenul, že pri vytváraní volebných obvodov v podmienkach konkrétneho mesta sa môže tento záujem dostať do rozporu s iným verejným záujmom, ktorým je garantovanie rovnosti volebného práva. Rovnosť volebného práva má charakter ústavného princípu, ktorý je chránený priamo ústavou, pričom vzhľadom na postavenie ústavy ako základného zákona štátu musí mať intenzita jeho ochrany prednosť pred ochranou akéhokoľvek iného verejného záujmu, ktorý nemá ústavnú relevanciu, t. j. v danom prípade záujmu obyvateľov mestskej časti mať v mestskom zastupiteľstve „svojho“ poslanca.

Vytvorenie samostatného volebného obvodu v mestskej časti Tomčany pre voľby do mestského zastupiteľstva na volebné obdobie 2006 – 2010 v súlade s legitímnym verejným záujmom zastúpenia malých mestských častí v mestskom zastupiteľstve by teda v podmienkach mesta Martin viedlo k protiústavným dôsledkom spočívajúcim v porušení rovnosti aktívneho i pasívneho volebného práva výslovne garantovanej v čl. 69 ods. 2 a v čl. 30 ods. 1, 3 a 4 ústavy.

osobám. V územnej samospráve je zároveň aktívne a pasívne volebné právo priznané aj cudzincom s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky. Súčasťou tejto ochrany je aj ústavná garancia rovnosti aktívneho a pasívneho volebného práva. Ochrana poskytovaná rôznym skupinovým záujmom, napríklad pokiaľ ide o obyvateľov určitej mestskej časti, musí rešpektovať tieto ústavné limity, tak pokiaľ ide o legislatívou zvolený spôsob a prostriedky, ako aj pokiaľ ide o právno- aplikačnú prax kompetentných orgánov verejnej moci.

Kým národná rada ústavnému súdu neposkytla žiadne právne posúdenie k napadnutému ustanoveniu, vláda tak urobila, no bez odkazu na relevantné rozhodnutie akejkoľvek súdnej autority. Za takéto prekonanie citovanej judikatúrnej línie nemožno považovať uznesenie vo veci sp. zn. PL. ÚS 6/05, pretože ako ústavný súd pripomenul v 21. bode z uznesenia č. k. PL. ÚS 8/2026-20 o prijatí návrhu na ďalšie konanie, zamietnutie návrhu predstavovalo len procesné rozhodnutie. Dokonca aj keby ústavný súd vo veci rozhodol meritórne a návrhu vtedajšieho generálneho prokurátora by nevyhovel, podstatnou odlišnosťou oproti prejednávanej veci bolo znenie § 11 ods. 2 prvej vety zákona o hlavnom meste SR a predpísaný počet 80 poslancov mestského zastupiteľstva.

republiky. Komentár. Zväzok I (základné princípy a ľudské práva). Bratislava : Wolters Kluwer SR s.r.o., 2021. s. 420.]. O formálne narušenie ide vtedy, ak právny poriadok výslovne ustanovuje, že určité kategórie voličov majú viac hlasov ako ostatní voliči, prípadne že ich hlasy majú väčšiu

naň pri výklade ústavy prihliada. Vychádza pritom jednak z čl. 1 ods. 2 ústavy, podľa ktorého Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky (PL. ÚS 8/2016, bod 100). Ústavný súd konštantne pripomína, že základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00, PL. ÚS 10/2014, PL. ÚS 24/2014). Ústavný súd tak vždy, pokiaľ to ústava svojím znením nevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu základných práv a slobôd ustanovených v ústave aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú judikatúru k nim sa vzťahujúcu (II. ÚS 55/98, PL. ÚS 10/2010, PL. ÚS 24/2014).

48. Keďže verejný ochranca práv vo svojom návrhu na začatie konania čl. 3 Dodatkového protokolu k dohovoru neoznačil za referenčnú normu, ústavný súd sa jeho prípadnou aplikovateľnosťou na mestské zastupiteľstvo mesta Bratislava nezaoberal (k doktrinálnym úvahám o aplikovateľnosti tohto článku na regionálne zastupiteľské zbory pozri KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M., ŠIPULOVÁ, K., HUBKOVÁ, P., KMECOVÁ, M., KOVALČÍK,

ohraničenie; (iv) prípustná odchýlka od normy by nemala presiahnuť 10 % a určite by nemala prekročiť 15 %, s výnimkou osobitných okolností (ochrana koncentrovanej menšiny alebo riedko osídlenej administratívnej jednotky); (v) na zabezpečenie rovnakej váhy hlasu sa rozdelenie mandátov musí prehodnocovať najmenej raz za desať rokov, prednostne mimo volebného obdobia.

50. Na overenie tvrdeného porušovania rovnosti volebného práva napadnutým ustanovením je nevyhnutné použiť dostupné dáta z posledných volieb do orgánov územnej samosprávy, ktoré sa uskutočnili v roku 2022. Mestské zastupiteľstvo Bratislavy podľa § 166 volebného kódexu uznesením č. 1290/2022 z 23. júna 2022 určilo, že 45 poslancov mestského zastupiteľstva bude volených v 17 volebných obvodoch, čím aplikovalo platnú a účinnú zákonnú úpravu. Po jednom poslancovi sa volilo vo volebnom obvode č. 7 (mestská časť Bratislava-Vajnory), volebnom obvode č. 8 (mestská časť Bratislava-Devín), volebnom obvode č. 9 (mestská časť Bratislava-Devínska Nová Ves), volebnom obvode č. 12 (mestská časť Bratislava-Lamač), volebnom obvode č. 13 (mestská časť Bratislava-Záhorská Bystrica), volebnom obvode č. 14 (mestská časť Bratislava-Čunovo), volebnom obvode č. 15 (mestská časť Bratislava-Jarovce) a volebnom obvode č. 17 (mestská časť Bratislava-Rusovce). Dvaja poslanci sa volili vo volebnom obvode č. 2 (mestská časť Bratislava-Podunajské Biskupice), volebnom obvode č. 4 (mestská časť Bratislava-Vrakuňa) a volebnom obvode č. 6 (mestská časť Bratislava-Rača). Traja poslanci sa volili vo volebnom obvode č. 10 (mestská časť Bratislava-Dúbravka) a volebnom obvode č. 11 (mestská časť Bratislava-Karlova Ves). Štyria poslanci sa volili vo volebnom obvode č. 1 (mestská časť Bratislava-Staré Mesto) a volebnom obvode č. 5 (mestská časť Bratislava-Nové Mesto). Vo volebnom obvode č. 3 (mestská časť Bratislava-Ružinov) sa volili siedmi poslanci a napokon desať poslancov sa volilo vo volebnom obvode č. 16 (mestská časť Bratislava-Petržalka). Kým populačne najmenším bol volebný obvod č. 14 (1 668 obyvateľov), populačne najsilnejší volebný obvod (č. 16) mal 113 377 obyvateľov, čiže takmer 68-krát viac. Priemerný počet obyvateľov na jedného poslanca predstavoval 10 568, vychádzajúc z údaja o 475 577 obyvateľoch Bratislavy. 51. Ústavný súd súhlasí s verejným ochrancom práv v tom, že ústavná prípustnosť určených volebných obvodov sa má skúmať prostredníctvom dát o počte obyvateľov na jedného poslanca a odchýlky určenia priemerného počtu obyvateľov na jedného poslanca vo volebných obvodoch.

52. Extrémna disproporcia vo váhe hlasov obyvateľov Bratislavy, ako aj v podmienkach na prístup k volenej funkcii kandidátov na poslancov mestského zastupiteľstva je z týchto dát zreteľná. Vysoko presahuje tolerančné pásmo uvádzané Benátskou komisiou a ak by ju mal ústavný súd akceptovať ako ústavne prípustnú, prelamoval by svoj vlastný judikatúrny prístup. Ďalej preto skúmal, či sa v prejednávanej veci nenachádzajú také podstatné odlišnosti, ktoré by odlišný prístup zdôvodňovali. 53. Zákon o hlavnom meste SR vo svojom § 11 ods. 1 charakterizuje mestské zastupiteľstvo ako zastupiteľský zbor obyvateľov Bratislavy a orgán samosprávy Bratislavy, ktorý rozhoduje o najdôležitejších otázkach celomestského charakteru. Ani zákon preto nevychádza z koncepcie zastupiteľstva ako zboru mestských častí Bratislavy. Preukázaná extrémna disproporcia vo váhe hlasov obyvateľov Bratislavy spôsobuje, že zloženie zastupiteľstva nepresne reflektuje vôľu voličov, čo však spôsobil zákonodarca, a nie samotné orgány hlavného mesta. Vláda vo svojom stanovisku uznala, že v súvislosti s odchýlkou v počte obyvateľov mestskej časti pripadajúcich na jedného poslanca mestského zastupiteľstva môžu byť smerodajnými medzinárodné štandardy vyjadrené v Kódexe dobrej praxe vo volebných veciach, no aj tento dokument pripúšťa akceptovateľnosť vyššej odchýlky v prípade ochrany koncentrovanej menšiny či riedko osídlenej administratívnej jednotky.

národnostných menšín, resp. etnických skupín, v orgánoch samosprávy obcí by preto malo vychádzať zo všeobecných demokratických princípov. Rovnosť vo volebnom práve by sa mala viazať na voliča (aktívne volebné právo) a kandidáta (pasívne volebné právo) bez ohľadu na jeho národnostnú alebo etnickú príslušnosť.

ako relevantné medzinárodné štandardy vyjadrené v Kódexe dobrej praxe vo volebných veciach, Benátska komisia prízvukuje prehodnocovanie rozdelenia mandátov najmenej raz za desať rokov, prednostne mimo volebného obdobia. Žiadny dôkaz o prehodnocovaní rozdelenia mandátov podľa napadnutého ustanovenia nebol ústavnému súdu poskytnutý ani národnou radou, ani vládou. Identifikovaná extrémna disproporcia vo váhe hlasov zároveň nemôže byť zdôvodnená ani geografickým kritériom či administratívnym, prípadne historickým ohraničením, lebo na tieto aspekty síce možno prihliadať, no nesmú byť dôvodom na extrémnu disproporciu.

mestskej časti mať v mestskom zastupiteľstve „svojho“ poslanca (IV. ÚS 96/07). Ústavný súd pripomína, že v zmysle § 25 ods. 1 písm. d) zákona o obecnom zriadení je povinnosťou poslanca obhajovať záujmy obce a jej obyvateľov a ani zákon o hlavnom meste SR nepredpisuje povinnosť poslanca zastupiteľstva mesta Bratislavy obhajovať záujmy iného subjektu ako mesta Bratislava a jej obyvateľov (porovnaj § 7a ods. 1 prvú vetu a ods. 3 časť pred bodkočiarkou zákona o meste Košice: „Rada starostov je spoločný orgán mestských častí zložený zo starostov mestských častí. Rada starostov zastupuje záujmy mestských častí pri rozhodovaní o otázkach, ktoré sú vyhradené mestskému zastupiteľstvu“). 57. Čo sa týka úvahy vlády o tom, že bez napadnutého ustanovenia by obyvatelia viacerých mestských častí nemali žiadnu šancu mať svojho zástupcu v mestskom zastupiteľstve, v kontexte už uvedeného ide o metaprávny argument. Napriek tomu sa dá odkázať na výsledky volieb poslancov Bratislavského samosprávneho kraja v roku 2022, keď bolo vo volebnom obvode č. XI

charakter. To napokon platí aj pre ďalšie princípy, teda všeobecnosť, tajnosť či priamosť hlasovania. Práve z dôvodu geografických či populačných špecifík sa uznáva prípustnosť odchýlky v počte obyvateľov pripadajúcich na jedného poslanca a odmieta sa koncepcia absolútnej aritmetickej rovnosti. Tolerančné pásmo tejto odchýlky bolo pomenované s odkazom na stanovisko Benátskej komisie vyššie, a tak aj relatívny charakter rovnosti volebného práva má ústavné limity, ktoré musí rešpektovať každá jednotka územnej samosprávy.

Súčasne bol § 14 ods. 1 zákona č. 401/1990 Zb. doplnený o pravidlo, že každá miestna časť má v miestnom zastupiteľstve aspoň jedného poslanca. Dňa 24. júna 2026 bol v zbierke zákonov vyhlásený zákon č. 144/2026 Z. z. (schválený národnou radou 17. júna 2026), ktorým sa mení zákon Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení zákon Slovenskej národnej rady č. 401/1990 Zb. o meste Košice v znení neskorších predpisov, ktorým sa spomenuté novozavedené pravidlá zo zákonnej úpravy

s ústavou rozporného ustanovenia alebo aj celého právneho predpisu z právneho poriadku (PL. ÚS 1/2022, 210. bod). Pokiaľ je účastníkom konania v zmysle § 76 zákona o ústavnom súde aj ten orgán verejnej moci, ktorý napadnutý právny predpis vydal, je legitímne očakávať jeho procesnú aktivitu prejavujúcu sa okrem iného aj tým, že k napádanému predpisu alebo jeho časti zaujme stanovisko. Odlišný prístup normotvorcu môže ústavný súd zohľadniť, a to predovšetkým vo veciach s extenziou do princípu proporcionality, lebo procesná pasivita sa v tejto súvislosti dá chápať aj ako implicitné uznanie argumentov navrhovateľa (PL. ÚS 9/2023, bod 72). 60.

Napadnuté ustanovenie preto nie je v súlade s čl. 13 ods. 4 ústavy, čl. 30 ods. 1, 3 a 4 ústavy, čl. 69 ods. 2 ústavy a s čl. 25 písm. a) a b) medzinárodného paktu. 61. S cieľom byť čo najviac nápomocný a prakticky naplniť podstatu zásady ústavnej spolupráce (porovnaj uznesenie vo veci č. k. PL. ÚS 13/2020-103, bod 112) ústavný súd dáva do pozornosti, že v pôsobnosti národnej rady sú alternatívy, ako by bolo možné zabezpečiť ciele a hodnoty deklarované vo vzťahu k mestským častiam vládou v doručenom stanovisku, pokiaľ tak uzná za vhodné. Demonštratívnym spôsobom budú tri z nich vysvetlené nižšie.

Počet členů stanoví tak, aby zastupitelstvo obce mělo v obci, městysu, městě, městském obvodu, městské části (. . .) nad 150 000 obyvatel 35 až 55 členů.“]. Zákonodarca sa nepotrebuje prinavrátiť k niekdajšiemu modelu 80-členného bratislavského zastupiteľského zboru, no s ohľadom na nutnosť vylúčenia extrémnej disproporcie pri rovnosti volebného práva vie počet poslancov kombinovať so spájaním populačne menších mestských častí do jedného volebného obvodu.

Ten je zložený zo starostov mestských častí, pričom Rada starostov sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých svojich členov. Rada starostov je okrem iného oprávnená k zákonom ustanoveným rozhodnutiam mestského zastupiteľstva predložiť v lehote do 15 dní odo dňa ich vyvesenia na úradnej tabuli svoje pripomienky a požiadať mestské zastupiteľstvo o ich opätovné prerokovanie a schválenie.

III.4. K súladu napadnutého ustanovenia so zvyšnými referenčnými normami:

65. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd dospel k záveru o (primárne určujúcej) extrémnej disproporcii v rovnosti volebného práva, ktorú napadnuté ustanovenie spôsobuje, ako aj s poukazom na zásadu zdržanlivosti a sebaobmedzenia konštatuje, že následné testovanie ústavnosti z hľadiska zákazu diskriminácie, princípu demokracie, suverenity ľudu a ochrany slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti stráca aktuálne opodstatnenie (ide v predmetnom rozsahu o derivát k podstate veci, resp. k ratio decidendi tohto nálezu). Tým opakuje prístup vo veci sp. zn. PL. ÚS 2/2022 (bod 71). Z uvedeného dôvodu sa označenou problematikou ďalej nezaoberal (čl. 30 ods. 1, 3 a 4 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1 a čl. 31 ústavy).

IV. Účinky nálezu

V Košiciach 24. júna 2026

Ivan Fiačan predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky