PL. ÚS 9/2023

1. V súlade s § 67 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pripájame k uzneseniu pléna ústavného súdu č. k. PL. ÚS 9/2023-40 z 27. júna 2023 (ďalej len „oponované uznesenie“) svoje odlišné stanovisko, ktoré sa týka jeho výroku aj odôvodnenia.

. . na desať až pätnásť rokov. . .“ s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1, 2, čl. 50 ods. 1, čl. 141 ods. 1 ústavy a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (bod 1 výroku oponovaného uznesenia) a vo zvyšnej časti týkajúcej sa súladnosti napadnutého ustanovenia Trestného zákona s čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) návrh odmietlo (bod 2 výroku oponovaného uznesenia). A. Primárny záver – podstata

4. V konkrétnom prípade však, ak by sa návrhu vyhovelo, rozhodnutie súdu v trestnom konaní bude rovnaké ako v prípade nevyhovenia návrhu (nemá právny priestor byť odlišné). 5. Jednak je navrhnuté vyslovenie ústavného nesúladu už legislatívne zmeneného ustanovenia, ktoré v dôsledku toho nie je platné ani účinné, a preto nemôžu nastať účinky podľa čl. 125 ods. 3 ústavy (§ 91 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom sude).

Ide pritom o účinky (body 5 a 6 tohto odlišného stanoviska) kogentne ustanovené ústavou a v nadväznosti na ústavu zákonom, ktoré nastanú automaticky. Ústavný súd síce môže v derogačnom náleze jeho účinky komentovať, svojím rozhodnutím ich však neurčuje.

9. Bez ohľadu na predchádzajúce úvahy s primárnou relevanciou pre podstatu rozhodovania oponovaným uznesením je navyše potrebné uviesť, že z hľadiska tzv. referenčných noriem, teda pokiaľ ide o časť týkajúcu sa odmietnutia návrhu ako podaného zjavne neoprávnenou osobou z dôvodu priameho presadzovania európskeho práva všeobecným súdom, platia nasledujúce skutočnosti: charta sa používa len pri výkone práva Európskej únie (čl. 51 charty – rozsah pôsobnosti), teda vo vzťahu k inému právne záväznému aktu Európskej únie (nie sama osebe bez vecného vymedzenia predmetu chartou „podporovanej“ právnej regulácie iným právne záväzným aktom Európskej únie). V nadväznosti na to sa priame presadzovanie európskeho práva, ako ho má na mysli judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „súdny dvor“), vzťahuje len na tie právne záväzné akty európskej únie, ktoré sú priamo aplikovateľné z dôvodu všeobecnej záväznosti a priamej uplatniteľnosti vo všetkých členských štátoch (čl. 288 ods. 2 a 4 Zmluvy o fungovaní Európskej únie).

Z hľadiska ústavy ide v prípade priamej aplikovateľnosti o prvý z dvoch okruhov právne záväzných aktov Európskej únie uvedených v čl. 7 ods. 2 ústavy (v druhej vete), pre ktoré je ustanovená prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Tieto akty sa nepresadzujú oproti vnútroštátnemu právu (v prípade vzájomného nesúladu s predpismi, ktoré ich implementujú, prípadne s inými predpismi) rozhodovacou činnosťou súdov priamo (okrem judikatúrne definovaných výnimiek nemeniacich podstatu princípu). Taký záver potom sprostredkovane

Z toho potom vo vzájomnej nadväznosti vyplýva, že v prípade zisteného (tvrdeného) nesúladu ide stále, teda aj v zmysle uplatnenia charty vo vzťahu k dotknutému aktu, ktorý je predmetom implementácie, o implementačný nedostatok (rovnako ako je už pri implementačnej normotvorbe obsahovým kritériom nielen úprava preberaného právne záväzného aktu Európskej únie, ale vždy aj samotná charta). Implementačný rozpor alebo deficit sa však nerieši prostredníctvom konania o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom, ide o pôsobnosť súdneho dvora (čl. 258 a čl. 260 Zmluvy o fungovaní Európskej únie).

11. Keďže priamo aplikovateľný právne záväzný akt Európskej únie, pri ktorého výkone by mala byť použitá charta, v podanom návrhu označený nie je a nie je označený ani v oponovanom uznesení, nie je dostatočne podložený záver oponovaného uznesenia o potrebe priameho presadzovania európskeho práva navrhovateľom. Znamená to, že vecným dôvodom odmietnutia návrhu v tejto jeho časti (nesúlad s čl. 49 ods. 3 charty) ako podaného zjavne neoprávnenou osobou mala byť navyše (okrem primárneho dôvodu finalizovaného v bode 8 in fine tohto stanoviska) nepoužiteľnosť rámcového rozhodnutia ako referenčnej normy v konaní o súlade právnych predpisov, čo platí aj v prípade, ak tvrdená nesprávna implementácia mala byť zapríčinená nesúladom vnútroštátnej zákonnej úpravy s podporne (vo vzťahu k rámcovému rozhodnutiu) použitou chartou.

Z toho vyplýva, že v otázkach upravených takou zmluvou nie je možné riešiť nesúlad so zákonom, resp. prekonať prezumpciu súladu právnych predpisov konajúcim súdom priamo, ale len prostredníctvom konania o súlade právnych predpisov, teda v ústavne konformnom štandarde.

Tá totiž nereflektuje ústavný aspekt, v ktorého kontexte väčšina priamo aplikovateľných právne záväzných aktov Európskej únie (dominantne nariadenia) nemá charakter medzinárodnej zmluvy podľa skôr označených ustanovení ústavy, charta je však zmluvným nástrojom európskeho práva, ktorý takú právnu povahu má. Samotné nariadenie je teda automaticky priamo presaditeľné z dôvodu ústavou ustanovenej prednosti pred zákonom (čl. 7 ods. 2 druhá veta ústavy), avšak charta, aj keď je v súvislosti s priamo aplikovateľným právne záväzným aktom Európskej únie aj sama priamo aplikovateľná, je ústavou „presmerovaná“ na riešenie nesúladu zákona s ňou do konania o súlade právnych predpisov.

13. Navyše, všeobecným súdom presadzované ustanovenie charty by muselo mať povahu, ktorá vecne umožňuje jeho priamu aplikáciu. To neplatí o ustanoveniach obsahujúcich zásady, kam obsahovo patrí aj čl. 49 ods. 3 charty o potrebe primeranosti prísnosti trestu trestnému činu, keď sa takých ustanovení aj podľa čl. 52 ods. 5 charty možno dovolávať pred súdom len na účely výkladu a preskúmavania zákonnosti legislatívnych a exekutívnych aktov. Konajúci súd teda môže na základe charty spochybniť neprimeranú prísnosť trestnej sadzby ustanovenej zákonom, na svoje odlišné rozhodnutie však musí vyvolať zmenu normatívneho podkladu na rozhodovanie, teda v posudzovanom prípade zmenu zákonnej úpravy dotknutej sadzby (čo vylučuje na tento účel priamu aplikáciu a také presadenie čl. 49 ods. 3 charty).

To však neznamená prednosť pred samotnou ústavou, a to s významom najmä pre tie ustanovenia ústavy, ktoré sa aplikujú priamo alebo sú neopomenuteľné bez ohľadu na konkrétny obsah vykonávacej zákonnej a podzákonnej úpravy. V tejto súvislosti nemožno opomenúť čl. 49 ústavy, podľa ktorého len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

15. V konečnom dôsledku, ak by malo platiť, že všeobecný súd (podľa záveru oponovaného uznesenia) presadí čl. 49 ods. 3 charty priamo a takým spôsobom sa dopracuje k uloženiu trestu mimo zákonnej trestnej sadzby (podľa kritérií primeranosti tvrdených v návrhu), návrh mal byť odmietnutý ako celok už a práve z tohto dôvodu, a to ako podaný zjavne neoprávnenou osobou. Rozhodnutie ústavného súdu o súlade/nesúlade právnych predpisov s ústavou sa totiž pri zohľadnení požiadavky prejudiciality, teda nevyhnutnej využiteľnosti pre odlišné rozhodnutie v konaní prerušenom navrhovateľom, javí ako nadbytočné.

Ak nesúlad právnych predpisov vo vzťahu k ústave vyslovený nebude, na potrebe priameho presadenia čl. 49 ods. 3 charty navrhovateľom, konštatovaného oponovaným uznesením, to nič nezmení. Všeobecný súd teda nemá na čo čakať a také vyčkávanie konanie nadbytočne predlžuje.