PL. ÚS 9/2023

2. Skutočnosť, že trom študentom hrozí 7 – 15 rokov odňatia slobody za to, že si navzájom v komunite „prepredali“ 300 gramov marihuany po dobu troch mesiacov, je problém spoločenský. Krajina, ktorá nad iné potrebuje vzdelanosť a generačnú súdržnosť, má sklony vyučiť pobytom vo výkone trestu študenta remeslo zločinecké namiesto vzdelania univerzitného. Podľa nášho názoru tu však nejde len o problém spoločenský, ale aj právny až ústavnoprávny, čo neznamená akékoľvek zľahčovanie drogovej problematiky. 3. Rovnaký právny názor mal aj okresný (mestský) súd, ktorý navrhol ústavnému súdu, aby preskúmal primeranosť dolnej sadzby trestu odňatia slobody nasledujúcej skutkovej podstaty: „Kto neoprávnene vyrobí omamnú látku alebo psychotropnú látku alebo neoprávnene obchoduje s omamnou látkou alebo psychotropnou látkou v nepatrnom množstve, potrestá sa odňatím slobody na sedem rokov až pätnásť rokov, ak spácha čin na viacerých osobách.“ 4. Aplikovaná na skutkové okolnosti prerokúvaného prípadu je namietaná presne táto právna norma: Kto predá najmenej trom osobám marihuanu v celkovom množstve nad 1,5 gramu, odsúdi sa na nepodmienečný trest odňatia slobody nie kratší ako sedem rokov. 5. Uvedená norma vyplýva čiastočne z textu zákona, čiastočne z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Z textu zákona vyplýva, že akýkoľvek predaj marihuany sa považuje za „obchodovanie“ s drogami (§ 135b ods. 2 TZ), kde základná sadzba je stanovená na 1 – 5 rokov (§ 173 ods. 1 TZ). Z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu (5 Tdo/77/2012, 3 Tdo/35/2014, 6 Tdo/10/2016, 2 Tdo/35/2017) vyplýva, že predaj aspoň trom osobám napĺňa v drogovej veci znak spáchania skutku „na viacerých osobách“ – a teda „závažnejším spôsobom konania“ [§ 138 písm. j) + § 127 ods. 12 TZ], kde je prísnejšia sadzba 7 – 15 rokov [§ 173 ods. 3 písm. c) TZ]. Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že minimálne trestnoprávne relevantné množstvo marihuany je 0,5 gramu sušiny. 6. Ústavný súd nálezom návrhu nevyhovel, odvolajúc sa tiež na možnosť aplikácie § 39 TZ o mimoriadnom znížení trestu. Sme presvedčení, že návrhu malo byť vyhovené, a preto k nálezu pripájame odlišné stanovisko. Upresňujeme, že predmetom veci bola prísnosť, primeranosť, resp. presnosť sankcie, a nie nejaká podoba legalizácie obchodovania s danými látkami.

9. V prvej časti disentu argumentujeme, že ústavnoprávne najbezpečnejšie riešenie bolo vyhlásiť napadnutú časť predpisu za neústavnú. Plénum sa síce zaoberalo rozsahom sadzby, ale nie jej primeranosťou. Body 53 a 54 nálezu vyznievajú tak, že ústavný súd skúma, či trestná sadzba je dostatočne široká. Avšak aj trestná sadzba s extrémne širokým rozpätím môže začínať neprimerane prísnou dolnou hranicou. 10. Ústavnoprávne by bolo bezpečnejšie vyhlásiť nesúladnosť tiež z dôvodov rozhodovacej praxe, pretože krajské súdy vykladajú mimoriadne zníženie trestu reštriktívne (napr. Krajský súd v Bratislave vo veci sp. zn. 1 To 118/2016, Krajský súd v Žiline vo veci sp. zn. 1 To 120/2017, Krajský súd v Prešove vo veci sp. zn. 10 To 41/2013). Zároveň najvyšší súd neaplikovanie § 39 TZ nepovažuje za dovolací dôvod (R 5/2011, R 51/2014, 1Tdo/37/2023, 2Tdo/43/2024).

11. Nám je zjavné, že možnosť uložiť 7-ročný trest za predmetný skutok je neústavná z hľadiska požiadavky primeranosti. Ale ako túto neprimeranosť preukázať? Ako urobiť zjavnosť zjavnou? 12. Užitočné je pozrieť sa do niektorých iných skutkových podstát proti rovnakej chránenej hodnote (život a zdravie): (i) Kto v úmysle spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví inému z nedbanlivosti spôsobí smrť, potrestá sa odňatím slobody na sedem rokov až desať rokov (§ 147 ods. 1 TZ). (ii) Kto v úmysle ublížiť na zdraví inému z nedbanlivosti spôsobí smrť, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov (§ 148 ods. 1 TZ). Uvedené platí aj pri osobitnom motíve a chránenej osobe (§ 148 ods. 2 TZ), kde je sadzba 5 – 10, stále to platí aj pri konaní zločineckej organizácie (§ 148 ods. 3 TZ), kde sadzba je 7 – 12. Inými slovami, ak skupina násilníkov zbije dieťa pre jeho rasu a dieťa na následky zomrie, môžu byť trestaní miernejšie, než stanovuje napadnutá norma. V literatúre týkajúcej sa trestného práva, resp. ústavnoprávnych štandardov primeranosti trestov sa táto metóda nazýva ordinálna proporcionalita (VIGANÒ, F. La proporzionalità della pena:

14. Podľa článku 2 rámcového rozhodnutia (Trestné činy spojené s obchodom s drogami a prekurzormi): „1. Každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia, ktorými zabezpečí trestnosť týchto úmyselných skutkov, pokiaľ nie sú povolené: a) výroba, zhotovenie, získavanie, príprava, ponuka, ponuka na predaj, distribúcia, predaj, dodanie za akýchkoľvek podmienok, sprostredkovanie, odoslanie, odoslanie tranzitom, preprava, dovoz alebo vývoz drog; b) pestovanie ópiového maku, kra koky a rastliny konope; c) prechovávanie alebo nákup drog s úmyslom vykonávať niektorú z činností uvedených pod písmenom a); d) výroba, preprava alebo distribúcia prekurzorov s vedomím, že sa použijú pri nezákonnej výrobe alebo na nezákonnú výrobu alebo zhotovenie drog.

16. Z európskej normy vyplýva, že za komerčné obchodovanie s drogami vyžaduje hornú hranicu trestu 1 až 3 roky a nakladanie pre osobnú spotrebu môže stáť aj pod týmito štandardmi. 17. Z recitálu 5 k rámcovému rozhodnutiu: „Pri určovaní výšky trestov treba vziať do úvahy skutkové okolnosti, ako napríklad množstvo a druh drogy, s ktorou sa obchodovalo, a skutočnosť, či bol skutok spáchaný v rámci zločineckej organizácie.“ Európska legislatíva teda požaduje ako úplné minimum hornú hranicu jedného roka odňatia slobody za „.

Sme presvedčení, že už takto na aritmetických základoch by bolo možné konštatovať neprimeranosť dolnej sadzby skutkovej podstaty (porov. tiež odlišné stanovisko k nálezu sp. zn. III. ÚS 412/2020) – nie ako porušenie ustanovenia čl. 4 ods. 1 druhej aliney ako takého, ale ako porušenie všeobecného princípu proporcionality trestov na európskej úrovni potvrdenému najmä v čl. 49 ods. 3 charty, kde sadzby v čl. 4 ods. 1 budú slúžiť ako výkladová pomôcka.

Trest sedem rokov odňatia slobody je preto neprimeraný závažnosti konania, ktoré spadá pod normu tento trest upravujúcu, a celospoločenskému úžitku, ktorý táto hrozba trestu potenciálne prináša. 19. Možno zmieniť, že moderná kriminológia rozvíja metódy, ako hľadať primerané tresty, a tieto metódy môže využiť legislatíva, ako aj ústavný súd (porov. stránku www.jaktrestame.cz; DRÁPAL, J. Nepromyšlená právní úprava a špatná praxe vedou k nesmyslnému utrpení velkého množství lidí. In: https://pravo21.cz/rozhovory/jakub-drapal-nepromyslena-pravni-uprava-a-spatna-praxe-vedou- k-nesmyslnemu-utrpeni-velkeho-mnozstvi-lidi; DRÁPAL, J. Judikatura ESLP k trestání sexuálního násilí: Dobré úmysly, špatné právo? In: Časopis pro právní vědu a praxi č. 4/2024, s. 663 a nasl., dostupné na internete https://doi.org/10.5817/CPVP2024-4-6).

Ide však o kritérium z judikatúry ESĽP na posúdenie, či vyhostenie sťažovateľa – cudzinca z dôvodu jeho trestnej činnosti porušilo čl. 8 dohovoru. Z detailného pohľadu vyplýva, že rozsudok vo veci Unuane vs. Spojené kráľovstvo nesúvisí s drogovou trestnou činnosťou, sťažovateľ sa žiadnej nedopustil a vyhostený bol pre iné trestné činy. V citovanej veci Loukili vs.

Podobne v rozhodnutí Akbulut vs. Spojené kráľovstvo (53586/08) bol vyhostený sťažovateľ, ktorý bol vo vrcholných pozíciách zločineckej organizácie pašujúcej veľké množstvá heroínu. V týchto prípadoch ESĽP nevidel vo vyhostení porušenie čl. 8 dohovoru. Inak tomu bolo vo veci Udeh vs. Švajčiarsko (12020/09), kde ESĽP nevidel dve odsúdenia – za prechovávanie malého množstva kokaínu a pašovanie 250 gramov kokaínu – za dostatočný dôvod na vyhostenie, pretože išlo o jediné trestné činy sťažovateľa, ktorý tak „nevykazoval reálny kriminálny úmysel a potenciál“. Jeho vyhostením preto došlo k porušeniu čl. 8 dohovoru. Hodný spomenutia je rozsudok vo veci Ezzoudhi vs. Francúzsko (47160/99), kde sťažovateľ bol opakovane prichytený s malými množstvami rôznymi drog – heroín, kokaín, hašiš, ktoré mal údajne pre osobnú spotrebu.

V tejto súvislosti súd poznamenáva, že podľa rozsudku odvolacieho súdu v Lyone bol sťažovateľ odsúdený na dva roky odňatia slobody za porušenie legislatívy o omamných látkach, pričom tieto skutky sa zdajú byť v podstate spojené s užívaním a konzumáciou drog. Podľa názoru súdu nemožno rozumne tvrdiť, že by sťažovateľ na základe týchto skutkov predstavoval vážnu hrozbu pre verejný poriadok.

II. Mimoriadne zníženie trestu 21. V druhej časti disentu osvetlíme, čo podľa nášho názoru vyplýva z výroku a odôvodnenia nálezu pre aplikačnú prax. V tejto časti má náš text viac povahu doplňujúceho stanoviska. 22.

23. Považujeme na tomto mieste za potrebné podrobnejšie sa venovať obsahu inštitútu mimoriadneho zníženia trestu z hľadiska textu jeho slovného vyjadrenia v Trestnom zákone a legislatívneho vývoja. To preto, lebo slovo „mimoriadne“ v nadpise (rubrike) mimoriadne zníženie trestu môže zvádzať k záveru, že tento inštitút sa viaže na okolnosti prípadu alebo pomery

25. Novelou, a to zákonom č. 175/1990 Zb., ktorá reagovala na November 1989 sa v § 40 ods. 1 vypustili slová „výnimočné“ a „mimoriadne“. Dôvodová správa túto zmenu vysvetlila tým, že niektoré skutky, ktoré napĺňajú znaky stanovených skutkových podstát, vyžadujú možnosť stanoviť trest pod dolnú sadzbu vzhľadom na rozmanitosť situácií, ktoré tieto skutkové podstaty pokrývajú. Tým sa úplne zmenila koncepcia mimoriadneho zníženia trestu: „Výbory Federálního shromáždění ČSSR již v minulosti doporučily svými usneseními na základě projednání zásad využít při zpracování paragrafového znění připomínek a návrhů poslanců. Mezi takovými připomínkami se vyskytly opakovaně i poukazy na to, že spodní hranice trestní sazby u trestného činu loupeží podle § 234 tr. zák. je příliš vysoká a neumožňuje pachateli uložit podmíněný trest odnětí svobody ani tehdy, je-li intenzita použitého násilí nebo pohrůžky násilí nízká a jednání směřuje ke zmocnění se cizí věci malé hodnoty (např. částky na nákup cigaret apod.).

Připomínkám bylo vyhověno tím, že okolnosti a poměry, které bere soud v úvahu při mimořádném snížení trestu odnětí svobody nejsou již v zákoně charakterizovány jako výjimečné a mimořádné, ale soud je bude posuzovat vzhledem k tomu, zda použití trestu v zákonem stanovené sazbě by bylo pro pachatele nepřiměřeně přísné. Takováto úprava je v souladu s cíli depenalizace a s posílením samostatnosti soudů.“

27. Využitie mimoriadneho zníženia trestu sa preto ponúka práve pri takej skutkovej podstate, ktorá v sebe, ako bolo už uvedené, nesie dve skutkovo značne odlišné situácie. 28. Predmetný inštitút je potrebné čítať spolu s § 33a Trestného zákona [(1) Páchateľovi nemožno uložiť kruté a neprimerané sankcie. Výkonom sankcie nesmie byť znížená ľudská dôstojnosť. (2) Sankcie sa ukladajú s prihliadnutím na povahu a závažnosť trestného činu alebo činu inak trestného a na osobu páchateľa a jeho pomery. (3) Tam, kde postačí uloženie sankcie postihujúcej páchateľa menej citeľne, nesmie byť páchateľovi uložená sankcia, ktorá ho postihuje citeľnejšie. Páchateľovi najmä nesmie byť uložená sankcia spojená s ujmou na osobnej slobode páchateľa, ak možno účel sankcie dosiahnuť uložením sankcie nespojenej s ujmou na osobnej slobode páchateľa.], ktorý je zákonnou konkretizáciou ústavnej požiadavky na primeraný trest.

30. Z celej druhej časti vyplýva, zvlášť z § 173 v spojení s § 39 a § 33a Trestného zákona, že všeobecný súd môže a má aplikovať na základe ústavnokonformného výkladu mimoriadne zníženie trestu a uprednostniť ho proti protichodnej judikatúre všeobecných súdov, a to vždy, ak zo skutkových okolností vyplýva neprimeranosť trestu. Všeobecný súd môže zvážiť aj podmienečný odklad trestu.

32. Napokon v širšom kontexte trestania zmieňujeme všeobecnejšiu úvahu o vzťahu prísnosti normy a individualizácie trestu zo stanoviska AG Bobeka k predbežnej otázke týkajúcej sa primeranosti trestania: „Určitým spôsobom sú (všeobecná) legislatívna primeranosť a (individuálna) primeranosť pri rozhodovaní spoločnými nádobami. Čím viac sa aplikuje prvá z uvedených, tým menej je možno potrebná druhá, a naopak. V každom prípade je východiskovým pravidlom fungovania systému ako celku pravidlo priamej úmery: čím väčší je zásah do práv jednotlivcov, tým drakonickejšie sú sankcie, a tým väčšia je potreba zohľadniť individuálne okolnosti každého prípadu a prípadnú právomoc zmeniť sankcie.“ (bod 44; návrhy generálneho advokáta Michala Bobeka prednesené 26. júna 2018, vec C‑384/17 Dooel Uvoz‑Izvoz Skopje Link Logistik N&N proti Budapest Rendőrfőkapitánya).

35. V súvislosti s uznesením o prijatí veci odznelo (porov. uznesenie sp. zn. PL. ÚS 9/202340 z 27. júna 2023 s odlišnými stanoviskami), že okresný (mestský) súd by dokázal prekonať dolnú hranicu trestnej sadzby jedine v prípade existencie relevantného aktu EÚ s priamym účinkom, pričom čl. 49 ods. 3 charty v danej veci nemôže mať priamy účinok, a preto len zásah ústavného súdu dokáže zabezpečiť plný účinok zásady primeranosti trestov podľa charty, no Súdny dvor by v tom nebol nápomocný. Pretože uvedené právne názory súvisia aj s aplikáciou samotného nálezu, zahrnuli sme náš právny názor do odlišného stanoviska.

37. Náš právny názor je odlišný. Charta je riadnou súčasťou primárneho práva Európskej únie. Je síce uplatniteľná iba v prípade výkonu práva EÚ, avšak svoj konkrétny účinok už neodvádza od účinku aktu, ktorý členský štát vykonáva. Je pravda, že čl. 4 ods. 1 rámcového rozhodnutia („.

38. Charta totiž „opätovne potvrdzuje práva vyplývajúce najmä z ústavných tradícií a medzinárodných záväzkov spoločných pre členské štáty“. Princíp proporcionality trestov vyplývajúci z ústavných tradícií a opätovne potvrdený chartou je zároveň všeobecným princípom práva EÚ. Súdny dvor už potvrdil napr. priamy účinok všeobecného princípu zákazu diskriminácie vykonávaného smernicou aj na horizontálne vzťahy (C-555/07, Kücükdeveci), a to dokonca aj v prípade, keď ešte neuplynula lehota na implementáciu smernice (C-144/04, Mangold). 39. Článok 52 ods. 5 charty má podľa literatúry európskeho práva problematickú formuláciu. Do charty bol doplnený na naliehanie britskej vlády a jeho zámerom je vylúčiť justiciabilitu hospodárskych a sociálnych práv, pričom formulácia je inšpirovaná čl. 53 španielskej ústavy. Tá v spomínanom článku klasické práva a slobody prvej generácie označuje ako „práva“, kým o hospodárskych a sociálnych právach hovorí aj ako o „princípoch“ sociálnej a hospodárskej politiky. V charte však táto formulácia vyvoláva výkladové problémy. V každom prípade

40. Veľká komora Súdneho dvora vo veci C-205/20 NE v. Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld sa zaoberala otázkou priameho účinku zásady proporcionality trestov. V predmetnej veci išlo o smernicu, ktorá obsahovala identické ustanovenie o povinnosti členských štátov upraviť „účinné, primerané a odradzujúce tresty“. Podľa Súdneho dvora táto zásada primeranosti trestov je „bezpodmienečná a dostatočne presná na to, aby sa na ňu mohol odvolávať jednotlivec a aby ju vnútroštátne správne orgány a súdy mohli uplatňovať“, a „zásada prednosti práva Únie sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnym orgánom ukladá povinnosť neuplatniť vnútroštátnu právnu úpravu, ktorej časť je v rozpore s požiadavkou primeranosti sankcií.

Táto zásada proporcionality, ktorú článok 20 smernice 2014/67 len pripomína, má teda kogentnú povahu“. 41. Z uvedeného vyplýva, že zásada primeranosti trestov je všeobecnou zásadou práva EÚ a má priamy účinok. A to bez ohľadu na to, aký má účinok právny akt Únie, ktorý členský štát vykonáva, pretože tento akt zásadu proporcionality trestov nezavádza, ale iba pripomína. Inými slovami, táto zásada by bola záväzná a priamo účinná, aj keby ju predmetné rámcové rozhodnutie vôbec

43. Právny poriadok, a naším právnym poriadkom je aj európske právo, tiež umožňuje, aby všeobecné súdy na základe priameho účinku čl. 49 ods. 3 charty uprednostnili princíp primeranosti pred dolnou sadzbou, ale ak by nebola zrejmá (acte éclairé) hmotnoprávna neprimeranosť sadzby z hľadiska európskoprávneho, musel by všeobecný súd podať predbežnú otázku Súdnemu dvoru.

IV. Doplnok k vymedzeniu preskúmavanej normy 45. V záujme budúcich konaní o súlade, do ktorých by sa mohla premietnuť zásada lex mitior z čl. 50 ods. 6 ústavy, využívame ešte platformu odlišného stanoviska na dodatočné zamyslenie sa k vymedzeniu preskúmavanej normy vzhľadom na časové účinky noviel Trestného zákona prijatých v priebehu konania. Podstatou veci bola kombinácia (i) konkrétnej kontroly ústavnosti trestných sadzieb v spojení so (ii) zásadou aplikácie miernejšieho práva podľa čl. 50 ods. 6 ústavy.

(aplikovateľnosť) napadnutého ustanovenia vo veci, z ktorej návrh všeobecného súdu vzišiel (porov. napríklad PL. ÚS 12/2012, ods. 31 až 34, PL. ÚS 6/2014, PL. ÚS 15/2016).“]. Všeobecný súd samotný má ex lege ako konajúci súd najlepší prehľad o veci. Ak by bola preskúmavaná pôvodná norma, v prípade vyhovenia by mali odsúdení nárok na obnovu konania. Obdobne ponechanie – nepreskúmanie staršej normy by neumožnilo skoršie podmienečné prepustenie, pretože podľa zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu R 59/2003 sa neskoršie zmiernenie trestu zákonodarcom nepremieta do posúdenia podmienok podmienečného prepustenia – to sa posudzuje podľa pôvodnej výšky trestu.