PLz. ÚS 1/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. ÚS 1/2015­15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. marca 2015 v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky a II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky k otázke zachovania statusu samostatne zárobkovo činnej osoby advokáta po zmene formy výkonu advokácie zo samostatného výkonu advokácie na výkon advokácie ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným pre účely zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov vyslovených v uznesení III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 426/2012 z 12. septembra 2012, v nálezoch II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára 2013, sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára 2013 a v stanovisku II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorému dospel v súvislosti s prerokovaním veci sp. zn. II. ÚS 335/2013, prijal toto

stanovisko:

Návrh sa z a m i e t a .

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ bol od roku 2000 advokátom zapísaným v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory, pričom 1. februára 2006 ukončil vykonávanie advokácie ako fyzická osoba – advokát a advokáciu začal vykonávať podľa § 12 ods. 1 písm. e) s použitím § 15 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) ako spoločník a konateľ obchodnej spoločnosti s ručením obmedzeným. Na základe toho sťažovateľ doručil Sociálnej poisťovni registračný list – odhlášku svojej osoby ako samostatne zárobkovo činnej osoby a oznámil, že 1. februára 2006 ukončil vykonávanie advokácie ako fyzická osoba – advokát a advokáciu začal vykonávať ako spoločník a konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným. V rozpore s týmito skutočnosťami bolo sťažovateľovi 16. septembra 2008 doručené rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne č. 700­0211341908­GC04/08 z 15. augusta 2008, ktorým mu predpísala dlžnú sumu poistného v celkovej výške 234 043 Sk (7 768,80 €) za obdobie od januára 2004 do júna 2008. Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ 3. októbra 2008 odvolanie, o ktorom Sociálna poisťovňa, ústredie ako odvolací orgán rozhodnutím č. 322­8069­GC­04/2008 zo 4. marca 2009 rozhodla tak, že zrušila rozhodnutie prvostupňového orgánu a vrátila mu vec na nové prerokovanie a rozhodnutie z toho dôvodu, že prvostupňový orgán mal rozhodnúť najskôr o zániku (resp. že nezaniklo) povinného sociálneho poistenia sťažovateľa k spornému dátumu, t. j. k 10. februáru 2006, a až po vydaní tohto rozhodnutia mohol vydať rozhodnutie o predpísaní poistného na sociálne poistenie. Následne pobočka Sociálnej poisťovne 20. marca 2009 vydala rozhodnutie č. 705­ 0210000005­GC09/09, ktorým rozhodla, že sťažovateľovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniká účasť na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení k 10. februáru 2006. Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ 22. apríla 2009 odvolanie, o ktorom Sociálna poisťovňa, ústredie ako odvolací orgán rozhodla tak, že rozhodnutím č. 322­3341­GC­09/2009 zo 14. mája 2009 odvolanie sťažovateľa zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. Sťažovateľ podal na Krajskom súde v Bratislave 7. júla 2009 žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie č. 322­3341­GC­09/2009 zo 14. mája 2009. Krajský súd v Bratislave o podanej žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 2 S 126/09­68 z 20. októbra 2010, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol. O podanom odvolaní sťažovateľa najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom sp. zn. 7 Sžso 53/2010 z 30. júna 2011 tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 126/2009­68 z 20. októbra 2010 potvrdil.

Sťažovateľ bol toho názoru, že najvyšší súd vykladal a aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) a zákona o advokácii svojvoľne, pretože poprel ich účel a význam, na základe čoho dospel k nesprávnemu právneho názoru, a to, že sťažovateľ je i po 10. februári 2006, keď sa stal spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti, stále samostatne zárobkovo činnou osobou pre účely predpisov sociálneho poistenia, keďže je stále osobou zapísanou v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory, a teda aj osobou, ktorá má oprávnenie na výkon samostatnej advokátskej činnosti [§ 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení]. Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd pri výklade dotknutých ustanovení, a to najmä už uvedeného § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení a § 15 ods. 6 zákona o advokácii však absolútne neprihliadol na jeho argumenty spočívajúce v zákonnej prekážke pre výkon advokácie samostatne, ktorá mu bráni byť zárobkovo činným samostatne, a teda zároveň spôsobuje zánik statusu sťažovateľa ako samostatne zárobkovo činnej osoby. III. senát ústavného súdu uznesením č. k. III. ÚS 426/2012­22 z 12. septembra 2012 sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú. V odôvodnení tohto rozhodnutia III. senát ústavného súdu uviedol: „Podľa názoru ústavného súdu argumenty najvyššieho súdu odôvodňujúce výrok jeho rozhodnutia sa javia ako legitímne a ústavne akceptovateľné. Ústavný súd zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení. Preto rozhodnutie, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ svojho výroku, je potrebné z tohto pohľadu hodnotiť ako výsledok rozhodovacej činnosti, ktorým je realizované základné právo účastníka konania na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Na tomto mieste považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že z vlastnej rozhodovacej činnosti mu je známa judikatúra najvyššieho súdu vo veciach ďalšieho trvania povinného nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia u advokátov, ktorí prestali vykonávať advokáciu samostatne a začali ju vykonávať ako konatelia a spoločníci spoločností s ručením obmedzeným. Túto judikatúru ústavný súd hodnotí ako stabilnú. Rovnaký záver platí aj o judiciálnom postoji samotného ústavného súdu k sťažnostiam namietajúcim spomenutú stabilnú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu. Ústavný súd v rámci konania o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ústavy (napr. IV. ÚS 342/2010, I. ÚS 290/2010, II. ÚS 508/2010, III. ÚS 118/2012) preskúmaval viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré vychádzali z právneho názoru, podľa ktorého zmena formy výkonu advokácie zo samostatného výkonu na výkon v postavení konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným nemá za následok zánik povinného nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia.“

Nález

ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára 2013 bol uverejnený pod č. 17/2013 v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky s touto právnou vetou: „Pokiaľ advokát zmenil formu výkonu advokácie zo samostatného výkonu advokácie na výkon advokácie ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, po takejto zmene formy výkonu advokácie mu nezostal zachovaný status advokáta podľa zákona o advokácii ani status samostatne zárobkovo činnej osoby pre účely zákona o sociálnom poistení.“

3. Ústavnému súdu bola 11. apríla 2013 doručená sťažnosť advokáta JUDr. Romana Kašubu, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníkov konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 87/2011 z 13. decembra 2012. Konanie o tejto sťažnosti je vedené pred ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 335/2013.

Krajský súd rozsudkom č. k. 23 S 32/2009­89 z 21. októbra 2009 obe rozhodnutia žalovanej podľa § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil [po tom, čo poukázal na znenie § 12 ods. 1, § 15 ods. 2 zákona advokácii a § 5 písm. c) a d) zákona o sociálnom poistení] tým, že neobstojí názor žalovanej, podľa ktorého žalovaná „považuje zmocnenie §­u 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení označujúceho za samostatne zárobkovo činné osoby i všetky ďalšie osoby, ktoré majú oprávnenie na vykonávanie činností podľa osobitného predpisu (zákon o advokácii), ktoré sú vymenované v § 12 ods. 1 písm. a/ ­ e/ zákona o advokácii. Takémuto záveru odporuje zákonné ustanovenie § 5 písm. d/ zákona o sociálnom poistení(...), pre účely zákona o sociálnom poistení možno za samostatne zárobkovo činné osoby z hľadiska zákona o advokácii považovať tých advokátov, ktorí vykonávajú advokáciu samostatne alebo v združení spolu s inými advokátmi a ďalej spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti a komplementárov komanditnej spoločnosti, ale nie konateľov spoločnosti s ručením obmedzeným, pokiaľ títo sú zároveň advokátmi podľa zákona o advokácii. (...) zmena výkonu formy advokácie má v tomto zmysle vplyv i na posúdenie advokáta, či vystupuje ako samostatne zárobkovo činná osoba alebo nie v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Na základe toho potom nemohol sa krajský súd stotožniť s právnym záverom napadnutého rozhodnutia a toto ako nezákonné zrušil, pretože vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.“.

„Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že existencia oprávnenia advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b/ a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení. Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona o advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie slovenská advokátska komora. A práve vymedzenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť. Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným a účasť advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu. (...) V súvislosti so žalobcom uvádzanými potvrdeniami Slovenskej advokátskej komory, najvyšší súd poznamenáva, že uvedené dôkazy sú jedným z podkladov rozhodnutia, pričom Slovenská advokátska komora, nie je oprávnená poskytovať záväzný výklad ustanovení zákona o sociálnom postení voči tretím osobám, pretože už z jej povahy ako samosprávnej stavovskej organizácie vyplýva, že môže upravovať a riadiť vzťahy len dovnútra, teda vo vzťahu k advokátom, ktorých združuje, a nie vo vzťahu k iným orgánom verejnej správy. Ďalej treba poukázať na skutočnosť, že v uvedenej veci je aj názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zjednotený, lebo rozsudok Najvyššieho súdu

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 335/2013­14 z 19. júna 2013 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v časti, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a v prevyšujúcej časti sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

4. II. senát ústavného súdu pri meritórnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa vo veci sp. zn. II. ÚS 335/2013 dospel k záveru, že vo veci je potrebné zotrvať na právnom názore vyslovenom v nálezoch sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára 2013 a sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára 2013.

Vzhľadom na existenciu uznesení ústavného súdu (uvedených v bode I.1) o odmietnutí obdobných sťažnosti ústavným súdom ako zjavne neopodstatnených predložil II. senát ústavného súdu vec plénu ústavného súdu pre účely zjednotenia odchýlnych právnych názorov s návrhom na vyslovenie právnej vety: Pokiaľ advokát zmenil formu výkonu advokácie zo samostatného výkonu advokácie na výkon advokácie ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, po takejto zmene formy výkonu advokácie mu nezostal zachovaný status samostatne zárobkovo činnej osoby pre účely zákona o sociálnom poistení.

II.

Podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015