PLz. ÚS 1/2025

I. 1. Ústavný súd zjednotil právne názory nesprávne. Mal ich zjednotiť nasledovne: Uznesenie nadriadeného súdu o sťažnosti proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorý rozhodol podľa § 70 ods. 1 Trestného zákona, porušuje základné právo odsúdeného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak k tomuto rozhodnutiu došlo bez viny odsúdeného po viac ako roku od uplynutia skúšobnej doby podmienečného upustenia od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti a zároveň má toto rozhodnutie za následok, že odsúdený zvyšok trestu zákazu činnosti vykoná. 2. Treba vychádzať z rozdielnosti spojení Trestného zákona pri ohraničení doby, do ktorej možno rozhodnúť o vykonaní podmienečne uloženého trestu alebo trestu, od zvyšku ktorého bolo podmienečné upustené. Podľa § 50 ods. 5 Trestného zákona ak súd do roka od uplynutia skúšobnej doby neurobil rozhodnutie podľa § 50 ods. 4 Trestného zákona, teda rozhodol o osvedčení sa v skúšobnej dobe podmienečného odkladu trestu odňatia slobody alebo o tom, že trest odňatia slobody sa vykoná, bez toho, že by odsúdený mal na tom vinu, má sa za to, že odsúdený sa osvedčil. Podľa § 68 ods. 4 Trestného zákona podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody sa osvedčil a trest odňatia slobody vykonal dňom, kedy bol podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, ak súd bez viny odsúdeného do roka od uplynutia skúšobnej doby nerozhodol, že odsúdený zvyšok trestu vykoná. Podľa § 70 ods. 3 Trestného zákona odsúdený sa osvedčil a trest zákazu činnosti vykonal dňom, keď rozhodnutie o upustení od vykonania zvyšku trestu zákazu činnosti nadobudlo právoplatnosť, ak súd bez viny odsúdeného nenariadil do roka od uplynutia skúšobnej doby, že odsúdený zvyšok trestu vykoná. 3. Z ustanovení § 50 ods. 5, § 68 ods. 4 a § 70 ods. 3 Trestného zákona tak vyplýva, že Trestný zákon od trestných súdov vyžaduje procesnú aktivitu smerujúcu k tomu, aby nenastali Trestným zákonom predpokladané následky spočívajúce v tom, že odsúdený sa osvedčil, a či už trest odňatia slobody, alebo jeho zvyšok, alebo zvyšok trestu zákazu činností nevykoná. Na vylúčenie fikcie osvedčenia či vykonania trestu Trestný zákon používa negácie rozdielnych výrazov: urobiť rozhodnutie, rozhodnúť a nariadiť. 4. K tomu treba uviesť, že odborná literatúra bez bližšieho zdôvodnenia uvádza, že lehota podľa § 70 ods. 3 Trestného zákona je ustanovená v prospech právnej istoty odsúdeného prostredníctvom včasného rozhodovania súdu a postačuje, aby súd rozhodol do jedného roka v prvom stupni, teda rozhodnutie nemusí byť právoplatné. Pritom odkazuje na rozhodnutie R 45/1962 (Strémy, T. Kurilovská, L. a kol. Trestný zákon. Komentár. I. zväzok, Wolters Kluwer 2022). Pomerné strohá je dôvodová správa k tomuto ustanoveniu, podľa ktorej sa preberajú osvedčené ustanovenia platného Trestného zákona, teda Trestného zákona z roku 1961 o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti. K tomu však treba uviesť, že Trestný zákon z roku 1961 účinný do konca roka 2005, či už pri neosvedčení sa v skúšobnej dome podmienečne uloženého trestu odňatia slobody (§

Napriek dôvodovej správe k v súčasnosti účinnému Trestnému zákonu tak došlo pri podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti k zmene oproti Trestnému zákonu z roku 1961. Na to, aby nenastala fikcia osvedčenia, nevyžaduje sa urobiť rozhodnutie, ale do roka od uplynutia skúšobnej doby nariadiť, že odsúdený zvyšok trestu zákazu činnosti vykoná.

6. Výklad pojmu nariadiť bezprostredne súvisí s výkladom procesných noriem, ktoré sa týkajú trestu zákazu činnosti. Akýkoľvek trest zákazu činnosti začína, teda je nariadený právoplatnosťou rozsudku. Tomu zodpovedná aj § 436 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, podľa ktorého len čo sa rozsudok, ktorým bol uložený trest zákazu činnosti, stal právoplatným, zašle predseda senátu na zabezpečenie výkonu trestu zákazu činnosti rovnopis výroku rozsudku príslušnému štátnemu orgánu podľa bydliska odsúdeného, ak ide o oprávnenie na vedenie motorového vozidla. I pri rozhodnutí o tom, že zvyšok trestu zákazu činnosti sa vykoná, treba vychádzať z toho, že k začatiu plynutia výkonu tohto trestu dôjde až potom, keď rozhodnutie podľa § 70 ods. 1 Trestného zákona nadobudne právoplatnosť. Na konanie o nariadení výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti sa podľa § 437 ods. 4 Trestného poriadku primerane použijú ustanovenia § 415 až § 417 Trestného poriadku.

K tomu môže dôjsť až právoplatnosťou rozhodnutia nadriadeného súdu, ktorým buď bola zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté, že zvyšok trestu sa vykoná, alebo ktorým takto sám rozhodne nadriadený súd.

II. 9. Nesprávnosť záveru uznesenia vychádza z použitia nesprávneho metodologického prístupu (argumentačného faulu), ktorý spočíva vo formulácii tézy, že ak § 50 ods. 5, § 68 ods. 4 a § 70 ods. 3 Trestného zákona riešia obdobné otázky odlišnými slovami, ide o „synonymá, čiastkové formulačné rozdiely, či lex imperfecta“, a to je v rozpore s tým, že Trestný zákon má jednotnú, štandardnú a výkladom stabilizovanú koncepciu, ktorá obsahom smeruje k homogénnemu výsledku.

Ak by cieľom zákona v obdobných konštrukciách bolo stanoviť rovnaký výsledok, zákon by to vyjadril použitím toho istého spojenia. Ak zákon používa odlišné pojmy, je zrejmé, že týmto odlišným pojmom mieni priradiť odlišný význam. Slová urobí rozhodnutie, rozhodne a nariadi nie sú absolútne synonymá. Z každého z nich je v konštrukcii rozhodovania o osvedčení sa v skúšobnej dobe zrejmý iný príznak. Úlohou výkladu je identifikácia týchto príznakov smerom k formulácii konkrétnych, hoc aj odlišných záverov. Jednotná a stabilizovaná koncepcia z použitia rozdielnych pojmov nevyplýva.

Tak tomu bolo aj v tomto uznesení. A čo je najhoršie, bez akejkoľvek snahy orientovať výklad smerom k ochrane základných práv. Tie boli podriadené predstavám o jednotných a stabilizovaných koncepciách s homogénnym výsledkom. Tým predstavám, ktoré aj napriek zmenám zákona pretrvávajú niekedy od 60. rokov minulého storočia.