PLz. ÚS 3/2024

PLz. ÚS 3/2024-12

Odlišné stanovisko sudcov Roberta Šorla a Martina Vernarského k uzneseniu č. k. PLz. ÚS 3/2024-6 z 18. decembra 2024

2. Možno sa stotožniť s tým, že zamietnutie sťažnosti obvineného proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie alebo súdu prvého stupňa podľa § 82 ods. 1 alebo 2 Trestného poriadku z dôvodu, že je neprípustná podľa § 193 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, je porušením základného práva obvineného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

4. Na rozdiel od väčšiny pléna ústavného súdu však pre zodpovedanie tejto otázky nie je rozhodujúce ustanovenie § 72 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Väčšina pléna ústavného súdu dospela k výroku zjednocovacieho uznesenia argumentáciou založenou takmer výlučne na hľadisku zákonnosti, skúmajúc pritom jazykové stvárnenie relevantných ustanovení Trestného poriadku. Ústavný súd sa takýmto spôsobom uvažovania dostáva viac do polohy ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, ktorá mu neprináleží, čo sám, vychádzajúc z ústavnej koncepcie jeho postavenia, nie raz judikoval. Ústavný súd tak opúšťa pozíciu ústavného orgánu poskytujúceho v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základných práv a slobôd. Ochrana základných práv a slobôd ústavným súdom je v konaní o ústavnej sťažnosti spojená s podústavným právom. Je tomu tak ale iba z dôvodu, že ústavný súd je povolaný na prieskum súladu požiadaviek plynúcich z konceptu ľudských práv s výkladom a uplatňovaním zákona a nižších právnych predpisov všeobecnými súdmi či inými orgánmi verejnej moci.

5. Väčšinové odôvodnenie zjednocovacieho uznesenia sa v nezanedbateľnej časti venuje rozhodnutiam podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku. Dospieva k záveru, že rozhodnutia podľa § 82 ods. 2 Trestného poriadku spadajú práve a len pod § 72 ods. 1 písm. c) Trestného

Z hľadiska prípustnosti sťažnosti podľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku, čo bola ústavno-právne významná otázka (čl. 46 ods. 1 ústavy) tvoriaca predmet zjednotenia, je irelevantné, pod ktorú zo šiestich kategórií rozhodnutí regulovaných v § 72 ods. 1 Trestného poriadku je posudzované rozhodnutie subsumovateľné.

Bez vysporiadania sa s otázkou dôvodov väzby nemožno rozhodnúť nielen o uložení povinností a obmedzení, ale ani o návrhu na ich zrušenie alebo zmenu. Dôvody väzby sa tak musia skúmať, či už pri rozhodnutí podľa § 82 ods. 1 Trestného poriadku, alebo rozhodnutí podľa § 82 ods. 2 Trestného poriadku. Nezistenie dôvodov väzby, ku ktorému musí sudca pre prípravné konania alebo súd pristúpiť bez návrhu, musí v oboch prípadoch viesť či už k ponechaniu obvineného na slobode, k jeho prepusteniu z väzby na slobodu alebo k neuloženiu či zrušeniu skôr uložených obmedzení a povinností.

Je tomu tak preto, že v každom z týchto rozhodnutí sa musia skúmať dôvody väzby. 8. Na tomto závere nič nemení ani taxatívny výpočet rozhodnutí o väzbe obsiahnutý v § 72 ods. 1 Trestného poriadku. Účelom tohto výpočtu je regulácia postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktoré sú obsiahnuté v § 72 ods. 2 až 8 Trestného poriadku a ktoré upravujú náležitosti rozhodnutí o väzbe a procesný postup súdu prvého stupňa pri rozhodovaní o väzbe. Tieto ustanovenia však neupravujú otázku prípustnosti sťažnosti. To vedie k záveru, že otázkou prípustnosti sťažnosti proti rozhodnutiam podľa § 82 ods. 1 a 2 Trestného poriadku sa z pohľadu pojmu rozhodnutie o väzbe v § 83 ods. 1 Trestného poriadku treba vysporiadať prostredníctvom iných argumentov ako len argumentom vzťahu k taxatívnemu výpočtu v § 72 ods. 1 Trestného poriadku. To platí o to viac, že § 83 ods. 1 Trestného poriadku je systematicky zaradený nie v diele s titulom Väzba, ale v nasledujúcom druhom diele štvrtej hlavy prvej časti Trestného poriadku s titulom Nahradenie väzby bezprostredne za ustanoveniami § 82 ods. 1 a 2 Trestného poriadku.

podľa § 82 ods. 1 a 2 Trestného poriadku. 10. O nepodstatnú zložku rozhodovania nejde už len z toho dôvodu, že zistenie dôvodov väzby aj pri jej nahradení, teda pri upustení od núteného umiestnenia v ústave na výkon väzby, umožňuje uloženie obmedzení a povinností, ktoré bezprostredne zasahujú do základných práv a slobôd podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 23 ods. 1 a 2 ústavy alebo dokonca a aj do osobnej slobody podľa čl. 17 ods. 1 ústavy (rozsudky ESĽP vo veciach Lavents proti Lotyšku č. 58442/00 a Dacosta Silva proti Španielsku č. 69966/01).