PLz. ÚS 5/2015

I.

Všeobecná charakteristika predmetnej sťažnosti

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 16. októbra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti 1. FC TATRAN, a. s. (ďalej aj „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu Slovenského futbalového zväzu Bratislava sp. zn. 19/12 RS z 3. júna 2013, ktorý rozhodol, že sťažovateľka je povinná zaplatiť svojmu bývalému hráčovi dlžnú sumu. Vec sťažovateľky je vedená na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 783/2015. Ústavnému súdu, jeho II. senátu, bolo pridelených niekoľko ďalších podaní, ktoré smerujú proti rozhodcovským súdom, ktoré konali a rozhodovali v režime zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o rozhodcovskom konaní“). Ide o sťažnosti sp. zn. II. ÚS 824/2015 a sp. zn. II. ÚS 782/2015 (porov. bod 19). Ak sťažovateľ označí za odporcu takýto subjekt, tak ako najprvotnejšiu podmienku vo fáze a limine je nutné ustáliť, či má ústavný súd právomoc o takejto sťažnosti rozhodnúť.

2. II. senát dospel k právnemu názoru, že nemá právomoc rozhodovať o ústavných sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy proti rozhodcovským súdom, pretože ani na základe skutočnosti subsidiarity, resp. že vydá exekvovateľné rozhodnutie, nemožno rozhodcovský súd vnímať ako orgán verejnej moci, pričom tento právny názor je odchýlny od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, a preto uznesením II. senátu sa navrhuje plénu, aby zjednotilo podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) odchýlne právne názory.

5. Právny názor o prijateľnosti sťažností proti rozhodcovským súdom bol vyslovený v podstate v procesne „najčistejšej“ meritórnej forme rozhodovania – formou nálezu. Nie je preto pochybnosť, že vymedziť sa proti tomuto právnemu názoru je potrebné prostredníctvom § 6 zákona o ústavnom súde. Nominálne označenie čísla senátu nie je relevantné. Dôležitá je prítomnosť rozdielnych právnych názorov, ktorá je v tejto otázke zrejmá (bod 12).

II.

Prehľad doterajšieho rozhodovania senátov ústavného súdu o sťažnostiach proti postupu a rozhodnutiam rozhodcovských súdov

6. V ostatných rokoch mal ústavný súd viacero príležitostí formulovať svoje názory na rozhodcovské konanie a na prieskum rozhodcovských rozsudkov, uznesení a postupov. Vo výraznej väčšine prípadov boli sťažnosti z rôznych dôvodov odmietnuté. Dôvody odmietnutia boli pritom nasledovné:

7. Vo viacerých prípadoch došlo k odmietnutiu z dôvodu nevyčerpania opravných prostriedkov, resp. iných právnych prostriedkov, a to konkrétne žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní alebo v rámci exekučného konania podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Ústavný súd pritom v mnohých rozhodnutiach v odôvodnení špecifikoval, ktorým písmenom § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní by žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku bolo pravdepodobne možné odôvodniť (uznesenia IV. ÚS 115/2013 z 28. februára 2013, IV. ÚS 149/2013 z 8. marca 2013, I. ÚS 104/2014 z 5. marca 2014, III. ÚS 36/2014 z 21. januára 2014, III. ÚS 39/2014 z 21. januára 2014, IV. ÚS 39/2012 z 27. januára 2012, I. ÚS 222/09 zo 17. augusta 2009, I. ÚS 121/03 z 18. júna 2003).

10. V niektorých prípadoch námietky sťažovateľov smerovali proti odôvodneniu rozhodcovského rozsudku a sťažovatelia namietali jeho nedostatočné odôvodnenie alebo nepreskúmateľnosť. Ústavný súd implicitne potvrdil, že sťažnosť proti rozhodcovskému rozsudku v zásade je prípustná, v daných prípadoch však tieto sťažnosti odmietol ako zjavne neodôvodnené na základe preskúmania predmetného odôvodnenia a konštatovania, že je ústavne konformné [uznesenia III. ÚS 49/2014 z 29. januára 2014 (porov. Magál, M., Kasemová, M. Slovak Republic – Current Case Law of the Slovak National Courts regarding Arbitration. In: Czech (& Central European) Yearbook of Arbitration, Vol 5, 2015, s. 657), III. ÚS 95/2010 z 9. marca 2012, III. ÚS 213/2010 z 25. mája 2010, I. ÚS 569/2012 z 28. novembra 2012].

11. V niektorých prípadoch ústavný súd sťažnosti odmietol ako oneskorene podané (uznesenia II. ÚS 173/2010 z 30. marca 2010, III. ÚS 41/2010 z 2. februára 2010, III. ÚS 49/2010 z 2. februára 2010).

12. Výnimku z už citovaných odmietnutých sťažností predstavujú dva nálezy III. senátu ústavného súdu, v ktorých sťažnostiam vyhovel a konštatoval porušenie základných práv zo strany príslušných rozhodcovských súdov. Okrem toho je na ďalšie konanie prijatá sťažnosť sp. zn. II. ÚS 155/2015.

13. V náleze sp. zn. III. ÚS 162/2011 z 31. mája 2011 ústavný súd konštatoval porušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozhodcovským rozsudkom. Napadnutý rozhodcovský rozsudok zrušil a vec vrátil rozhodcovskému súdu na ďalšie konanie. Priamo v právnej vete nálezu ústavný súd uviedol, že pokiaľ po skončení jednoinštančného konania pred rozhodcovským súdom nie je žiadna účinná možnosť nápravy prostredníctvom všeobecných súdov, ústavný súd je oprávnený posudzovať zákonnosť a ústavnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu (Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu, rozhodnutie č. 40/2011).

16. Citovanými rozhodnutiami sa ako kľúčová otázka vinie charakter rozhodcovského konania a rozhodcovských súdov a aplikovateľnosť hlavne základných procesných záruk vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodcovské konanie. Sťažovatelia sa však snažili namietať aj porušenie hmotného základného práva na ochranu majetku.

17. Túto otázku považuje II. senát ústavného súdu za otázku zásadného právneho významu, a to tak z hľadiska dogmatického vymedzenia právomocí ústavného súdu vo vzťahu k rozhodcovským súdom, ako aj z hľadiska praktického významu pre relatívne veľký nápad sťažností proti postupom alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov. II. senát taktiež upozorňuje na to, že judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej má ústavný súd právomoc rozhodovať o sťažnostiach proti postupom alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov, vyvolala kritické reakcie v odbornej verejnosti (Csach, K. Prieskum rozhodcovských rozsudkov ústavným súdom. In: Právo – obchod – ekonomika. Košice : UPJŠ, 2011, s. 386  395, dostupné na internete: https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_23.pdf; Csach, K. Rozhodcovské rozsudky a ústavný súd. Lexforum, 17. augusta 2011, http://www.lexforum.cz/330; Magal, M., Gyarfas, J. Slovakia: Court expands power of review, Global Arbitration Review, 6, 2011, 6, s. 33  34; Gyarfas, J. Constitutional Scrutiny of Arbitral Awards: Odd Precedents in Central Europe, Journal of International Arbitration 29, č. 4, 2012, s. 391  404). Problematika zamestnáva aj zahraničné ústavné a iné vrcholné súdy, a preto si zasluhuje aj perspektívu ústavnoprávnej komparatistiky (body 37  45).

19. V súlade s rozvrhom práce ústavného súdu boli II. senátu ústavného súdu pridelené tieto sťažnosti: - vo veci sp. zn. II. ÚS 783/2015 je sťažovateľom obchodná spoločnosť, futbalový klub 1. FC Tatran, ktorý namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a práva na ochranu majetku Rozhodcovským súdom Slovenského futbalového zväzu, ktorý rozhodol, že sťažovateľ je povinný zaplatiť svojmu bývalému hráčovi dlžnú sumu; - vo veci sp. zn. II. ÚS 824/2015 sťažovatelia AQUAPLAST, s. r. o., a broja proti rozhodcovskému rozsudku Obchodného súdu – stáleho rozhodcovského súdu tvrdiac, že porušil ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rozsudok ich zaviazal na zaplatenie, aj keď po povolení reštrukturalizácie malo byť rozhodcovské konanie podľa zákona prerušené; - vo veci sp. zn. II. ÚS 782/2015 sťažovateľka po tom, čo Rozhodcovský súd v Bratislave po dohode účastníkov konanie zastavil, namieta, že nezaplatením trov tento súd porušil jej právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. II. senát 2. júla 2015 uznesením sp. zn. II. ÚS 432/2015 odmietol sťažnosť proti prieťahom na Rozhodcovskom súde Slovenského futbalového zväzu. Ústavný súd tak urobil nielen preto, že v konaní nebolo namietané konečné rozhodnutie, ale uviedol aj argumenty, že rozhodcovský súd nie je orgánom verejnej moci, čím naznačil svoje uvažovanie pred návrhom na zjednotenie právnych názorov. Pre úplnosť treba uviesť, že na ústavnom súde je ešte nerozhodnutých ďalších šesť podaní proti rozhodcovským súdom (Rvp 3044/2015, Rvp 8735/2015, Rvp 10696/2015, Rvp 12374/2015, Rvp 13047/2015, Rvp 14042/2015).

23. II. senát ústavného súdu sa stotožňuje s charakteristikou rozhodcovského konania, že jeho podstata „spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi, keď jeho významnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho neformálnosť a nižšie trovy konania. Pri tomto konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmi všeobecných súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákona o rozhodcovskom konaní možno tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti a zákonnosti.“ (m. m. III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010).

24. II. senát ústavného súdu sa taktiež stotožňuje s názorom, že rozhodcovský súd nie je orgánom verejnej moci (III. ÚS 162/2011, I. ÚS 143/2013, I. ÚS 335/2010, I. ÚS 234/2013, III. ÚS 49/2014).

25. Na rozdiel od citovaných rozhodnutí sa však II. senát ústavného súdu prikláňa k názoru, že ak rozhodcovský súd nie je orgánom verejnej moci, nemožno jeho postup alebo rozhodnutia preskúmať v konaní podľa čl. 127 ústavy a prípadná sťažnosť proti postupu alebo rozhodnutiu rozhodcovského súdu je z hľadiska dodržania právomoci nezlučiteľná s čl. 127 ústavy.

26. Rozhodcovské konanie je inštitútom súkromného práva, v ktorom rozhodcovia ako osoby súkromného práva rozhodujú spory na základe súkromnoprávneho aktu účastníkov konania. Rozhodcom ani rozhodcovským súdom nie je formálne ani materiálne zverený výkon verejnej moci a z tohto dôvodu nemôžu byť pasívne legitimovaní v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

29. Čo sa týka samotného rozhodcovského konania (pred meritórnym rozhodnutím), II. senát ústavného súdu sa tak v plnej miere stotožňuje aj so závermi I. senátu, podľa ktorého „[v]zhľadom na uvedený zmluvný základ vedenia rozhodcovského konania, a teda jeho rýdzo súkromnoprávny charakter, je vylúčená možnosť ústavného súdu zasiahnuť do vedenia rozhodcovského konania, a poskytnúť tak ochranu sťažovateľom označeným právam.“ (I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013).

30. Tento záver podľa názoru II. senátu ústavného súdu nespochybňuje ani skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Je pravdou, že zákonodarca v rámci svojho uváženia priznal status exekučného titulu aktu osôb súkromného práva. To však bez ďalšieho neznamená, že dané osoby súkromného práva sú orgánmi verejnej moci. Zo žiadneho ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní alebo iného predpisu nevyplýva, že zákonodarca zamýšľal zveriť rozhodcovským súdom výkon verejnej moci.

33. Možno zhrnúť, že rozhodcovský súd ostáva súkromnoprávnou zmluvnou entitou v zásade autonómneho (nie heteronómneho) práva. Nie je to žiaden mocenský, vrchnostenský orgán zriadený zákonom, aký predpokladá ústava v čl. 143 [(1) Sústavu súdov tvoria Najvyšší súd Slovenskej republiky a ostatné súdy (2) Podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon.]. Nejde o mocenský orgán, ktorý je výrazom nedobrovoľného, nutného podriadenia sa moci ako prejavu zákonom zakázanej svojpomoci v právnom štáte, resp. štátneho monopolu donútenia, a nejde o demokraticky legitimovaný, normatívne ukotvený orgán verejnej moci ako súčasť permanentnosti výkonu moci (II. ÚS 191/2015 bod 59). Hoci ide v niektorých prípadoch o prirodzenú snahu ústavného súdu o férovosť, resp. materiálnosť (s vedomím zložitosti vzťahu verejného a súkromného v ére privatizácie moci), akokoľvek je priťažké prijať záver, že absenciou právnych prostriedkov nápravy alebo momentom vydania rozhodcovského rozsudku, vychádzajúc zo skutočnosti, že rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, sa rozhodcovský súd potenciálne stáva pasívne legitimovaným v konaní podľa čl. 127 ústavy (III. ÚS 335/2010, I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013). Ak by sa prijala izolovane (bez ohľadu na vzťah k vyčerpaniu prostriedkov nápravy) téza o exekvovateľnosti, vydaním rozhodcovského rozsudku nemôže dochádzať k zmene charakteru rozhodcovského súdu. Ak bol rozhodcovský súd do tohto momentu charakterizovaný rýdzo súkromnoprávne, nemôže vydaním rozhodcovského rozsudku nadobudnúť status orgánu verejnej moci. Je pravdou, že zákonodarca v rámci svojho uváženia priznal status exekučného titulu aktu osôb súkromného práva, to však bez ďalšieho neznamená, že dané osoby súkromného práva sú orgánmi verejnej moci. Verejná moc môže zákonom urobiť exekučne vykonateľný aj súkromný akt, a tým sa tento nestane vrchnostenským individuálnym právnym aktom a jeho vydavateľ orgánom verejnej moci. Exekvovateľné sú aj zahraničné tituly, a to neznamená, že národný súd môže preskúmavať počínanie telies, ktoré ich vydali.

35. Skutočnosť, že zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje ich mierny prieskum, je len vyvážením zákonodarcu medzi súkromnou autonómiou a „vyžarovaným“ základným právom na spravodlivý proces, a nerobí z nich riadne súdy akejsi nultej inštancie. Ako bolo uvedené, tento „prieskum“ nie je inštančným prieskumom, ale posúdením, či súkromný subjekt – rozhodcovský súd, neporušil v súkromných vzťahoch troch súkromných subjektov zákonné ustanovenia, teda niečo ako posúdenie platnosti zmluvy v hmotnom práve. Tento prieskum však tiež znamená, že účastníci konaní majú istý štandard ochrany a že zákonodarca jasne stanovil trajektóriu testovania týchto rozhodnutí, ktorá nemá byť narušovaná ústavným súdom.

36. Nad rámec predmetu konania ústavný súd uvádza, že jestvujú právne názory, že porušenie povinností rozhodcu by mohlo viesť k povinnosti nahradiť škodu účastníkovi (ide o delikátnu rovnováhu medzi občianskoprávnou zodpovednosťou a jurisdikčnou autonómiou; porov. Palková, R. Zodpovednosť rozhodcu. In: Husár, J. a kol. Vybrané otázky zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym profesijným postupom. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2010, s. 141; dostupné na internete http://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_11.pdf, porov. v kontexte uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 20/2011; uznesenie sp. zn. II. ÚS 432/2015). To je však priestor pre všeobecné súdy, aby identifikovali, kto a za akých podmienok je povinný nahradiť škodu účastníkovi rozhodcovského konania.

- zahraničné súdy

37. II. senát ústavného súdu v tomto smere taktiež poukazuje na prax ústavných súdov iných štátov, ktoré – hoci rozhodcovské rozsudky taktiež považujú za exekučné tituly – nepripúšťajú ústavné sťažnosti proti týmto rozsudkom.

39. Podobne v uznesení sp. zn. IV. ÚS 435/02 z 22. októbra 2002 Ústavný súd Českej republiky konštatoval, že rozhodcovský súd „bol ustanovený vôľou strán ad hoc a nemožno ho stotožňovať so senátom všeobecného súdu. Rozhodcovský súd je súkromnou osobou, ktorá je súdom len podľa názvu, nepatrí do sústavy súdov podľa zákona o súdoch, a nie je orgánom verejnej moci. Má povahu odbornej organizácie sprostredkujúcej služby pre osoby, ktorú chcú, aby rozhodca ich právny vzťah vyjasnil a napevno určil. Charakter rozhodcovskej činnosti je založený zmluvou delegujúcou vôľou strán a jej výsledok je činnosťou urovnávajúcou v zmysle § 585 obč. zák. Výsledok je potom kvalifikovanou formou záväzku a ako taký je tiež záväzný. [...] Je vynútiteľný z dôvodu vynútiteľnosti záväzku, ktorý bol rozhodcom v zastúpení strán uzatvorený. Z tohto hľadiska [rozhodcovský súd] nie je v konaní o ústavnej sťažnosti pasívne legitimovaný.“. Aj v tomto prípade bola sťažnosť proti rozhodcovskému rozsudku odmietnutá.

40. K citovanej judikatúre sa v uznesení sp. zn. Pl. ÚS 37/08 z 28. januára 2009 prihlásilo v kontexte možnosti rozhodcovského súdu predkladať predbežnú otázku aj plénum Ústavného súdu Českej republiky. Na základe uvedenej judikatúry Ústavný súd Českej republiky konzistentne odmieta všetky ústavné sťažnosti smerujúce proti postupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov (uznesenia Ústavného súdu Českej republiky III. ÚS 582/02 zo 16. decembra 2002, I. ÚS 263/03 z 25. septembra 2003, I. ÚS 339/02 z 26. januára 2004, III. ÚS 32/06 z 20. júla 2006, I. ÚS 483/07 zo 14. marca 2007, IV. ÚS 511/03 zo 4. decembra 2003, III. ÚS 2266/09 z 22. októbra 2009, III. ÚS 1425/09 z 13. augusta 2009, I. ÚS 2996/13 zo 14. októbra 2013, IV. ÚS 4594/12 zo 7. mája 2013, I. ÚS 2996/13 zo 14. októbra 2013, naposledy IV. ÚS 3184/14 z 21. januára 2015).

43. Pre úplnosť II. senát ústavného súdu taktiež poukazuje na podrobné rozpracovanie tunajších otázok v judikatúre Štátneho súdneho dvora (Staatsgerichtshof) Lichtenštajnského kniežatstva. Štátny súdny dvor v konaní o ústavnej sťažnosti proti rozhodcovskému rozsudku podrobne analyzoval charakter rozhodcovského konania, ako aj relevantnú nemeckú literatúru a dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok nepredstavuje rozhodnutie, resp. opatrenie verejnej moci, a preto nemôže byť napadnutý individuálnou ústavnou sťažnosťou (rozhodnutie Štátneho súdneho dvora StGH 2008/46 z 30. 6. 2008, taktiež citované v rozsudku Štátneho súdneho dvora StGH 2010/74 z 25. 10. 2010). Štátny súdny dvor ďalej dôvodil, že aj keby napadnutý rozhodcovský rozsudok predstavoval akt verejnej moci, nebola by ústavná sťažnosť prístupná z dôvodu nevyčerpania iných právnych prostriedkov, konkrétne žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Parížsky odvolací súd uznal právo na prístup súdu úpadcu, ktorý nemal na zaplatenie rozhodcovského súdneho poplatku proti veriteľom, a preto bolo rozhodcovské konanie zastavené (Cour d’appel Paris, 1e ch., Nov. 17, 2011, n° 09/24158). Je potrebné uviesť, že išlo o civilný súd v pozícii nášho § 40 zákona o rozhodcovskom konaní.

- praktické aspekty

46. II. senát ústavného súdu sa skôr na ilustráciu pozastavil aj nad praktickými aspektmi prípadného prieskumu rozhodcovských rozsudkov v konaní podľa čl. 127 ústavy. V doterajších konaniach o prieskume postupu alebo rozhodnutia rozhodcovských súdov konal ústavný súd so zriaďovateľom daného rozhodcovského súdu. Zhodou okolností však všetky rozhodcovské súdy, ktorých rozhodnutia alebo postup boli ústavným súdom do dnešného dňa preskúmavané, boli stále rozhodcovské súdy (štvrtá časť zákona o rozhodcovskom súde). Stále rozhodcovské súdy však v praxi nie sú pravidlom a často v rozhodcovských konaniach rozhoduje ad hoc rozhodcovský súd. Takýto rozhodcovský súd nemá ani zriaďovateľa. Po vydaní rozhodcovského rozsudku sa funkcia rozhodcov končí (functus officio) a neexistuje tak „osoba“, s ktorou by ústavný súd v rámci prípadného prieskumu mohol konať.

47. S uvedenou komplikáciou súvisí aj otázka vrátenia veci na ďalšie konanie. Ak ústavný súd zruší rozhodcovský rozsudok vydaný ad hoc rozhodcovským súdom, nebude už zväčša existovať žiadna entita (či už s právnou subjektivitou, alebo bez právnej subjektivity), ktorej by bolo možné vec vrátiť na ďalšie konanie. V uznesení sp. zn. II. ÚS 432/2015 k tomu ústavný súd uviedol: „Napokon možno uviesť, že aj z hľadiska procesnej komunikácie nie je rozhodcovský súd pre ústavný súd partnerom. Z tohto dôvodu sa ústavný súd vôbec nezaoberal, aký je stav napadnutého rozhodcovského konania.“

- ochrana účastníkov konania

48. Ústavný súd by nemohol ostať pokojný s vedomím, že účastníci nemajú v rozhodcovskom konaní žiadnu účinnú právnu ochranu, preto sa ďalej zaoberal aj otázkou, akým spôsobom vyžaruje cez zákony na rozhodcovské konanie právo na spravodlivý proces, teda ako sa v tomto zmysle na rozhodcovské súdy aplikuje čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru, a teda či sa bez ďalšieho môžu dopustiť ich porušenia.

50. V kontexte dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku vymedzených v § 40 zákona o rozhodcovskom konaní by niektoré typy procesných vád, ktoré v konaní pred všeobecnými súdmi zakladajú porušenie základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, mohli byť dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Po ostatnej novele zákonom č. 336/2014 Z. z. účinnej od 1. januára 2015 bol do § 40 vnesený ďalší dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku, resp. podanie žaloby proti nemu, a to rozpor s verejným poriadkom [§ 40 ods. 1 písm. b) zákona o rozhodcovskom konaní znie: „Tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom ... na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak súd zistí, že sú dôvody, pre ktoré by boli odopreté uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka podľa § 50 ods. 2 tohto zákona.“; § 50 ods. 2 znie „Súd príslušný na uznanie rozhodnutia, na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu odoprie uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka konania, proti ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok uplatňuje, ak zistí, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno predmet sporu riešiť v rozhodcovskom konaní alebo by jeho uznanie a výkon boli v rozpore s verejným poriadkom.“]. Možno sa domnievať, že všeobecný súd by mohol ako súčasť tohto dôvodu považovať aj extrémne procesné vady. To je však priestor pre všeobecné súdy, resp. až takto sprostredkovane pre ústavný súd. Čo sa týka ochrany zraniteľných osôb, spotrebiteľov, zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov dáva štátnym súdom ešte väčšiu možnosť vstupovať do rozhodcovského konania, a to vrátane hmotných otázok a vo veľkorysých lehotách. Priamo súčasťou zákona v prílohe 3 je aj vzor žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Taktiež treba ešte spomenúť § 56 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého „súd povolí odklad exekúcie, ak povinný v lehote na podanie námietok proti exekúcii podá žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak súd žalobu o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia zamietne, po právoplatnosti rozhodnutia sa v exekúcii pokračuje. Ak súd žalobe vyhovie a rozhodcovské rozhodnutie zruší, súd exekúciu podľa tohto zákona zastaví.“.

53. Vec sa javí tým spôsobom, pričom však toto nemá byť vyslovene ústavnokonformný výklad, že niektoré závažné procesné vady podobné tým, ktoré chráni základné právo na spravodlivý proces, sú chránené dôvodmi na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní.

54. Ak teda na chvíľu pozabudne na súkromný charakter rozhodcovských súdov, tak sťažovateľ z povahy veci vždy bude mať k dispozícii iný účinný právny prostriedok, v dôsledku čoho by sťažnosť podľa čl. 127 ústavy bola v konečnom dôsledku neprípustná. Právo podať sťažnosť podľa čl. 127 ústavy proti rozhodnutiu všeobecných súdov v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku ostáva, samozrejme, (po vyčerpaní iných právnych prostriedkov) zachované.

55. Ako bolo uvedené (bod 36), ústavný súd nevylučuje, že škody spôsobené v rozhodcovskom konaní, a to nielen finálnym rozhodnutím, sú žalovateľné tak, že zúčastnené subjekty (ide o delikátnu rovnováhu medzi občianskoprávnou zodpovednosťou a jurisdikčnou autonómiou) by mohli byť odporcami v civilnom konaní o náhradu škody (porov. v kontexte uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 20/2011). To je však priestor pre všeobecné súdy.

„Ústavný súd Slovenskej republiky nemá právomoc rozhodovať o sťažnostiach proti postupu alebo rozhodnutiu rozhodcovských súdov.“

Plénum ústavného súdu citovaný návrh stanoviska na zjednotenie odchylných právnych názorov schválilo, a preto je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Väzbu „postup a rozhodnutie“ vo výroku zvolil ústavný súd podľa zaužívanej výrokovej konvencie, a nie doslovne podľa zákona, ktorý hovorí o rozhodnutí a zásahu.

Senáty ústavného súdu budú v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazané týmto uznesením ústavného súdu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015