12Ek/899/2026
ECLI:SK:OSBB:2026:6126274063.2
- Súd
- Okresný súd Banská Bystrica
- Sudca
- Mgr. Silvia Turzová
- IČS
- 6126274063
- Zdroj
- slov-lex.sk ↗
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast.: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka so sídlom so sídlom Majerníkova 3479/3A, 841 05 Bratislava 4, IČO: 42 185 190, proti povinnému: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XX, XXX XX D., pre vymoženie pohľadávky 832,45 Eur s príslušenstvom, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Ek/899/2026 zo dňa 20. 05. 2026, takto
rozhodol:
I. Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Ek/899/2026 zo dňa 20. 05. 2026 z a m i e t a .
II. Oprávnený n e m á nárok na náhradu trov konania o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Ek/899/2026 zo dňa 20. 05. 2026.
odôvodnenie:
1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Ek/899/2026 zo dňa 20. 05. 2026 vyššia súdna úradníčka návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 písm. f) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietla, keď dospela k záveru, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a
rozhodovať. Konštatovala, že zmluva uzavretá medzi oprávneným a povinným, ktorá bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, je zmluvou spotrebiteľskou. Z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti veriteľa a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy je zrejmé, že ide o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu o plnení z ktorej rozhodol rozhodcovský súd.
Za takéhoto stavu musí exekučný súd podrobiť túto zmluvu súdnej kontrole, či sa nevymáha plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ďalej konštatovala, že praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, ak oprávnený podá voči nemu žalobu u vopred ním vybraného rozhodcovského súdu, čím reálne došlo k narušeniu zákonom sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy vopred vzdal práva na účinnú právnu obranu a je mu tak odopretá možnosť brániť svoje práva vo všetkých sporoch, v ktorých sa domáha svojich práv dodávateľ v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský rozsudok iba formálne prebral argumenty žalujúcej strany a nevysporiadal sa s inštitútmi zameranými na ochranu práv vyplývajúcich pre spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy.
Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a je dodávateľom pripravená ako súčasť vopred pripravených podmienok predloženej zmluvy, ktoré nemá možnosť spotrebiteľ ovplyvniť. Zmluvná podmienka núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa tak ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom vo všetkých prípadoch, ak bude vystupovať na strane žalovaného a dodávateľ sa bude voči spotrebiteľovi domáhať svojich práv žalobou podanou u ním vybratého rozhodcovského súdu. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu vyžaduje účel právnej
úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, vyššia súdna úradníčka po preskúmaní exekučného titulu dospela k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom, a preto návrh oprávnenej na vykonanie exekúcie zamietla.
2. Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie podal oprávnený včas sťažnosť a žiadal, aby Okresný súd Banská Bystrica napadnuté uznesenie zrušil. Sťažnosť odôvodnil tým, že napadnuté
uznesenie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Poukázal na to, že oprávnený v postavení veriteľa uzavrel s povinným v postavení dlžníka dňa 08. 11. 2007 zmluvu o úvere č. 1920025, na základe ktorej sa oprávnený zaviazal povinnému poskytnúť úver vo výške 464,71 Eur. Z hľadiska právneho posúdenia veci súdom je podľa názoru oprávneného kľúčová definícia spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere. Zákonodarca v tomto čase definoval spotrebiteľskú zmluvu (i) jednak jej zmluvnými stranami (spotrebiteľ a dodávateľ) a (ii) jednak uzavretým výpočtom zmlúv, z ktorých niektoré výslovne pomenúva (kúpna zmluva a zmluva o dielo), na niektoré len odkazuje (zmluva podľa § 55) a na niektoré odkazuje a súčasne ich všeobecne pomenúva - (i) odplatné zmluvy (t.j. nie napr. darovacia zmluva) a súčasne (ii) obsiahnuté v ôsmej časti Občianskeho zákonníka (§ 488 a nasl. Záväzkové právo). Je teda zrejmé, že za každých okolností spotrebiteľskou zmluvou v zmysle Občianskeho zákonníka v rozhodnom čase môže byť iba zmluva uzavretá podľa Občianskeho zákonníka. Tým je vylúčené, aby podľa právnej úpravy účinnej v čase uzavretia zmluvy o úvere obsahujúcej aj rozhodcovskú doložku bolo možné posúdiť ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka zmluvu uzavretú v režime obchodného práva, a naviac nie na základe dohody strán o voľbe Obchodného zákonníka, ale na základe priamej zákonnej aplikácie režimu obchodného práva (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). Súd nesprávne posúdil aj obsah rozhodcovskej doložky, ktorá nezakazuje žiadnej zmluvnej strane obrátiť sa so žalobou na všeobecný súd a tým privodiť splnením rozväzovacej podmienky zánik rozhodcovskej doložky. Súd určite predsa pozná z úradnej činnosti početné žaloby spotrebiteľov, brániacich sa samostatne alebo v právnom zastúpení advokátov alebo spotrebiteľských združení, ktorými sa ako prví domáhajú určenia neplatnosti zmlúv o spotrebiteľskom úvere alebo žiadajú vydanie bezdôvodného obohatenia. Oprávnený si dovoľuje uviesť, že časová verzia Občianskeho zákonníka účinná v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere, nezakazovala použitie rozhodcovskej doložky. Oprávnený si zároveň dovoľuje tvrdiť, že rozhodcovská doložka, dohodnutá medzi oprávneným a povinným je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská doložka nevyžaduje od povinného, aby spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Predmetná rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a z toho dôvodu nemožno mať žiadne pochybnosti o jej legitímnosti. Na základe uvedeného má teda za to, že rozhodcovská doložka nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach.
3. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
4. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
5. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
6. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
7. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
8. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná dôvodne, a preto ju zamietol.
9. Súd prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení, pre ktoré vyššia súdna úradníčka návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietla, a preto naň odkazuje. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považuje za presvedčivé, dostatočné a jasné, napadnuté uznesenie tak súd prvej inštancie považuje za vecne správne.
10. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššej súdnej úradníčky súd prvej inštancie nad rámec k celkovému obrazu prejednávanej veci dopĺňa, že zákonom č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“) dal zákonodarca možnosť oprávnenému aj v prípade, že dôjde k zastaveniu starej exekúcie, domáhať sa od povinného vymoženia pohľadávky, a to prostredníctvom opätovného návrhu. Preto oprávnený môže podať opätovný návrh na vykonanie exekúcie, pokiaľ bolo predchádzajúce exekučné konanie ukončené jedným zo spôsobov stanovených v ZoUNEK-u a nebola vymožená pohľadávka oprávneného, pričom § 9 ods. 2 ZoUNEK zároveň uvádza, že pohľadávka oprávneného vymáhaná v starej exekúcii sa po skončení exekučného konania nepremlčí skôr ako ubehne rok. Je potrebné ale zdôrazniť, že hoci sa jedná o opätovný návrh na vykonanie exekúcie, exekučný súd aj v tomto „novom“ exekučnom konaní začatom na základe opätovného návrhu oprávneného musí skúmať formálnu a materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu zo svojej úradnej povinnosti, a to ešte pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie konkrétnemu súdnemu exekútorovi, t.j. pred začatím exekúcie (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo/164/1996), kde jednou z podmienok formálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu je aj právomoc, orgánu, ktorý exekučný titul vydal (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV.ÚS 78/2011-17 zo dňa 17. 03. 2011 č.k. III. ÚS 86/2010-19 zo dňa 18. 02. 2010; č. k. II. ÚS 545/2010-15 zo dňa 09. 12. 2010; č.k. III. ÚS 125/2011-17 zo dňa 29. 03. 2011; č.k. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23. 11. 2011; č.k. I. ÚS 379/2012-19 zo dňa 22. 08. 2012, sp. zn. IV. ÚS 104/2019 zo dňa 05. 11. 2019, uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: 3 Cdo 164/96 zo dňa 27. 01. 1997; 3 MCdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009; sp. zn. 5 Cdo 109/2010 zo dňa 13. 09. 2010; sp. zn. 4 Cdo 11/2011 zo dňa 23. 06. 2011; 1 MCdo 15/2012 zo dňa 22. 05. 2013). Rovnako tak z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít vyplýva, že predpokladom pre vedenie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia. Ide o predpoklad, na ktorý súd prihliada z úradnej povinnosti. Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať či exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň tak, akoby neexistoval (R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998, R 72/1998). Pokiaľ teda oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok.
Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Exekučný súd je však povinný zamietnuť návrh na vykonanie exekúcie, ak pri jeho posudzovaní vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.
11. S poukazom na vyššie uvedenú ustálenú rozhodovaciu činnosť vyšších súdnych autorít možno jednoznačne konštatovať, že ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná. Rozhodcovský rozsudok je totiž explicitne normovaný ako predmet prieskumu zo strany exekučného súdu (§ 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku) a za nevykonateľný sa považuje aj rozhodcovský
rozsudok
vychádzajúci z neplatnej (vrátane neprijateľnej) rozhodcovskej zmluvy, pričom samotná rozhodcovská zmluva má byť pritom predmetom prieskumu (§ 53 ods. 3 písm. f) bod 1 Exekučného poriadku). Súd po preskúmaní sťažnosťou napadnutého uznesenia vyššej súdnej úradníčky konštatuje, že táto náležite vykonala prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorý predložený exekučný titul vydal a v rámci tohto prieskumu bolo učinené zadosť ustálenej rozhodovacej praxi vyšších súdnych autorít, v súlade s ktorou vyššia súdna úradníčka dospela správne k právnemu záveru, že rozhodcovská doložka, od ktorej právomoc odvodzoval rozhodcovský súd, nebola platne uzatvorená, pretože sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy.
12. K námietke ohľadom nesprávneho právneho posúdenia charakteru zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 08. 11. 2007, ktorá založila právny vzťah medzi oprávneným a povinným, musí v prvom rade sťažnostný súd uviesť, že v žiadnom prípade nemôže súhlasiť s právnym názorom prezentovaným oprávneným v podanej sťažnosti. Hoci možno súhlasiť s právnym názorom oprávneného, ktorý argumentuje tým, že v čase uzatvorenia dotknutej zmluvy o úvere právna úprava v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.) definovala spotrebiteľskú zmluvu ako kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo inú odplatnú zmluvu upravenú v ôsmej časti tohto zákona a zmluvu podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy, nemožno ignorovať skutočnosť, že v zmysle následného právneho vývoja a rozhodovacej praxe sa za spotrebiteľskú zmluvu považovala každá zmluva uzatvorená medzi dodávateľom a spotrebiteľom, pričom tak oprávnený ako i povinný zodpovedajú definícii dodávateľa a spotrebiteľa v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. Navyše, obsah zmluvy bol vopred pripravený oprávneným ako dodávateľom, pričom spotrebiteľ obsah zmluvy nemohol individuálne ovplyvniť a mohol zmluvu prijať len ako celok. Zároveň, zmluva o úvere zodpovedala definícii spotrebiteľského úveru podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Za tohto stavu sa v danom prípade jednoznačne jednalo o zmluvu spotrebiteľskú, a preto vyššia súdna úradníčka správne postupovala v zmysle právnej úpravy zaručujúcej povinnému ako spotrebiteľovi ochranu jeho práv.
13. K námietke ohľadom právneho posúdenia rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky sťažnostný súd uvádza, že rovnako súhlasí so záverom prezentovaným vyššou súdnou úradníčkou v napadnutom uznesení, že v prípade predmetnej rozhodcovskej doložky sa jedná o neprijateľnú, a teda neplatnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zmluvná podmienka, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom a tým aj podkladom pre vykonávanie exekúcie. Sťažnostný súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní je alternatívnou možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený podrobiť sa v zmysle rozhodcovskej doložky rozhodnutiu vopred veriteľom vo formulári predtlačenej zmluvy určeného rozhodcovského súdu, nemožno hovoriť o individuálne dojednanej podmienke spotrebiteľskej zmluvy. Individuálnosť vyjednania spočíva v preukázanej možnosti spotrebiteľa ovplyvniť znenie formulárovej zmluvy, predkladanej mu dodávateľom. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16. 01. 2013, rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán, pričom slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V prípade nepreukázania opaku zo strany dodávateľa zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Predpokladom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je teda stav, ak zmluvné podmienky v rozhodcovskej zmluve boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad.
14. V danom prípade, vyššia súdna úradníčka v napadnutom uznesení správne poukázala na to, že rozhodcovská doložka bola obsiahnutá v rámci VPPÚ, ktoré majú povahu univerzálnych podmienok. Spotrebiteľ si tak rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami v VPPÚ, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. V zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka je zakotvená vyvrátiteľná právna domnienka, že zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom v rámci spotrebiteľského vzťahu sa nepovažujú za individuálne dojednané, ak dodávateľ nepreukáže opak. Bolo tak úlohou oprávneného ako dodávateľa preukázať, že rozhodcovská doložka ako zmluvné ustanovenie bola medzi ním a povinným individuálne dojednaná, pretože právnu domnienku v zmysle uvedeného ustanovenia nie je povinný vyvracať spotrebiteľ ani súd, ale práve dodávateľ. Vychádzajúc z podaného návrhu na vykonanie exekúcie, podanej sťažnosti ako i predloženej rozhodcovskej doložky však súd prvej inštancie musí konštatovať, že oprávnený bez pochybností nepreukázal individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy, a preto s poukazom na § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie musel prijať záver o tom, že v zmluvnom vzťahu medzi účastníkmi konania k individuálnemu dojednaniu rozhodcovskej zmluvy nedošlo.
15. Ďalej sťažnostnému súdu neuniklo pozornosti, že hoci zo znenia rozhodcovskej doložky ďalej vyplýva, že spory medzi účastníkmi zmluvného vzťahu nemusia byť riešené len v rozhodcovskom konaní, ale aj v súdnom konaní, ide ale len o zdanlivú alternatívu, pretože výber spočíva na žalobcovi, ktorým je vo väčšine prípadov práve dodávateľ, ako veriteľ. Ten sleduje riešenie sporov práve v rozhodcovskom konaní, čo je aj dôvod, pre ktorý rozhodcovskú doložku naformuloval. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Dôsledkom rozhodcovskej doložky, ktorá je svojou podstatou taktiež spotrebiteľskou zmluvou je, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, ak dodávateľ podá voči spotrebiteľovi žalobu na ním vopred vybranom rozhodcovskom súde. Tu súd prvej inštancie zdôrazňuje, že znenie rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis).
16. Je potrebné zdôrazniť, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvolá nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ však je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý je právnou teóriou aj praxou navyše označený za fakticky nerovný a nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobým mravom. V tomto smere aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 02. 2011 konštatoval, že: „zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takom prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok
rozhodcu alebo rozhodcovského súdu. Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice - postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaťažovali“. Súd nechráni spotrebiteľa do tej miery, aby neplnil záväzok, ktorý uzavrel, súd poskytuje ochranu spotrebiteľovi ako už bolo uvedené, iba pokiaľ ide o neprijateľné zmluvné podmienky, nie všetky zmluvné podmienky.
17. Sťažnostný súd tak sumarizuje, že rozhodcovská doložka v danom prípade nebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ nemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len úver odmietnuť alebo ho prijať a podrobiť sa tak všetkým podmienkam zmluvy a teda aj rozhodcovskému konaniu. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádzal v znevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti a táto situácia ho nútila, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky dodávateľom bez toho, aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Za toho stavu potom takto koncipovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka je v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc, v tomto prípade je neprijateľná, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná.
18. Zároveň, sťažnostný súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka nebola platne uzatvorená aj z dôvodu absencie jej písomnej formy. Z ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, účinných v čase uzatvárania spotrebiteľskej zmluvy, je totiž zrejmé, že na platnú existenciu rozhodcovskej doložky je potrebné splniť okrem iných aj podmienku jej písomnej formy. V prejednávanej veci však písomná forma predmetnej rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo VPPÚ podľa názoru sťažnostného súdu splnená nebola. Treba zdôrazniť, že písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola (porovnaj uznesenie Najvyššieho súd SR sp. zn. 2 Cdo 245/2010 zo dňa 30.11.2011). Všeobecne platí, že rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodujú v rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Pokiaľ má byť rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom právom akceptovateľná ako prejav jeho zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16. 01. 2013).
19. Ako vyplýva z obsahu zmluvy o úvere a z pripojených VPPÚ, je zrejmé, že tieto nespĺňajú náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, teda že by došlo k podpisu uvedených VPPÚ obidvoma zmluvnými stranami, čím by založili rozhodcovskú doložku. Práve absencia podpisov zmluvných strán na VPPÚ obsahujúcich rozhodcovskú doložku má tak za následok, že z VPPÚ nemožno vyvodiť jednoznačný záver, že obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy o úvere, že sú s ňou oboznámení a súhlasia s VPPÚ. Uvedené podľa názoru sťažnostného súdu v žiadnom prípade nenahrádza ani vyhlásenie povinného v zmluve o úvere o tom, že sa s obsahom VPPÚ oboznámil a súhlasí s nimi, pretože toto vyhlásenie je nevýrazne uvedené v texte zmluvy, a teda sťažnostný súd nadobudol pochybnosti o tom či si povinný bol skutočne vedomý toho, čo je obsahom VPPÚ. Naopak sťažnostný súd považuje postup oprávneného za neštandardný, keď rozhodcovskú doložku zahrnul do VPPÚ bez toho, aby v zmluve o úvere uviedol aspoň odkaz na toto zmluvné dojednanie. V prípade sporu platí, že predpokladanú znalosť obchodných podmienok treba preukázať, pričom dôkazné bremeno zaťažuje toho účastníka, ktorý sa znalosti týchto podmienok dovoláva. S poukazom na § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. tak sťažnostný súd dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky pre nedodržanie písomnej formy.
20. Pokiaľ oprávnený poukazoval na viaceré české rozhodnutia, sťažnostný súd predovšetkým zdôrazňuje, že týmito rozhodnutiami nie je v žiadnom prípade viazaný. Podľa čl.144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. V tomto ustanovení sú vymedzené pramene práva, ktoré je povinný suda rešpektovať. Všeobecne záväzné sú aj rozhodnutia Ústavného súdu SR vydané v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto vymenovaných prameňov práva je sudca pri rozhodovaní v konkrétnej veci viazaný aj právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu v konkrétnej veci. Sťažnostný súd ďalej poukazuje na to, že aj v podmienkach Slovenskej republiky existuje rozsiahla rozhodovacia činnosť súdov v exekučných veciach v oblasti ochrany spotrebiteľa, ktorá sa postupne vyvíjala, pričom postupný vývoj bol reflexiou danej doby, a následne aj reflexiou prijatých legislatívnych zmien. Bez ohľadu však na logický a kontinuálny vývoj právneho názoru súdov a ich posudzovania spotrebiteľských práv, sťažnosťou napadnuté uznesenie vyššej súdnej úradníčky vychádza z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ktorá je nielen rozhodovacou praxou aktuálnou, ale vzhľadom na jej vývoj a legislatíve zmeny aj rozhodovacou praxou stabilnou. Inými slovami povedané, záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo VPPÚ, na ktorých navyše absentuje podpis zmluvných strán, a teda jednoznačne deklarovaný (práve podpisom) prejav ich vôle byť danou rozhodcovskou doložkou viazaný, je záverom právne správnym a rešpektovaným najvyššími súdnymi autoritami v ich vlastnej rozhodovacej činnosti.
21. V súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti oprávneného sťažnostný súd považuje ešte raz za potrebné dodať, že vyššia súdna úradníčka dala jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré oprávnenému vyplývajú z predloženého exekučného titulu. Vyššia súdna úradníčka pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh neponechala bez povšimnutia žiadne relevantné skutočnosti, ktoré majú pre vec podstatný význam, a sťažnosťou napadnuté uznesenie preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. V súvislosti s uvedeným súd ešte poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Rovnako ustálená judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, HiroBalani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
22. Vzhľadom na vyššie prijaté právne závery, exekučný súd nemôže akceptovať ako exekučný titul rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, nakoľko táto bola nesprávne odvodzovaná od neplatnej rozhodcovskej doložky. Exekučný titul vydaný orgánom, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie totiž považuje právna teória i súdna prax za rozhodnutie zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Na nulitný akt sa hľadí tak, akoby neexistoval. Takýto exekučný titul je potom v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku (vykonateľný exekučný titul v zmysle § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku), a preto návrhu na vykonanie exekúcie, ktorým sa navrhuje vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého exekučného titulu nebolo možné vyhovieť a sťažnosť oprávneného bolo potrebné ako nedôvodnú zamietnuť.
23. O trovách konania v časti rozhodovania o podanej sťažnosti oprávneného rozhodol súd podľa § 262 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP za použitia čl. 4 ods. 2 CSP tak, že v konaní o oprávneným podanej sťažnosti neúspešný oprávnený nemá nárok na ich náhradu, keď jeho sťažnosť bola v celom rozsahu zamietnutá. Nárok na náhradu trov konania nebolo možné priznať povinnému, pretože do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom konania len oprávnený (§ 35 ods. 1 Exekučného poriadku) a navyše o podanej sťažnosti povinný nemal ani vedomosť.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).