17Co/92/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov Mgr. Ivana Kubínyiho a JUDr. Moniky Sitárikovej v právnej veci A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. E. XXX, právne zastúpeného JUDr. Branislavom Zemanovičom, LL.M, advokátom so sídlom v Trenčíne, Piaristická č. 44, proti žalovanému F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. E. XXX, právne zastúpenému JUDr. Jánom Kanabom ml., advokátom so sídlom v Trenčíne, J. Zemana č. 3141/101, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 14. júla 2025, č. k. 19C/11/2022 - 124 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca m á nárok voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie výrokom I. určil, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom vo veľkosti 1 k nehnuteľnostiam evidovaných na LV č. XXX k. ú. C. D. ako stavba - rodinný dom súp. č. XXX, postavený na pozemku parcela reg. „C“ č. 813/2, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 439 m2, ako pozemok parcela reg. „C“ č. 813/2, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 439 m2 a ako pozemok parcela reg. „C“ č. 813/1, záhrada o výmere 357 m2, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy zavkladovanej pod V 2039/2006. Výrokom II. súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.03.2011, č. k. 3Cdo 144/2010 je zrejmé, že v zmysle § 3 ods. 1 OZ, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Záujem vlastníka na určitosti a nespornosti právnych vzťahoch k nehnuteľnostiam v jeho vlastníctve je záujem všeobecne akceptovateľný. Takýto výkon vlastníckeho práva sám o sebe nie je v rozpore s dobrými mravmi. Dovolateľmi akcentovaná skutočnosť, že konanie žalobcu pri uzatváraní kúpnej zmluvy so žalovaným nebolo v súlade so zákonom, viedla v danom prípade k záveru o neplatnosti tejto kúpnej zmluvy v zmysle § 39 OZ, táto skutočnosť vzhľadom na vyššie uvedené nemohla viesť k záveru o potrebe zamietnuť žalobu s odôvodnením, že sa výkon vlastníckeho práva žalobcu prieči dobrým mravom. Preto súd prvej inštancie uzatvoril, že takýto výkon vlastníckeho práva zo strany žalobcu sám o sebe nie je v rozpore s dobrými mravmi.

vlastníctve. Darovacia zmluva je preto podľa neho simulovaným právnym úkonom a má za to to, že simulovaným právnym úkonom je zmluva o zriadení záložného práva, pretože skutočná vôľa žalobcu smerovala k právnemu úkonu, ktorým je zmluva o zriadení záložného práva.

Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený, prieči sa zákonu, bol by tiež neplatný. Simulácia môže byť jednostranná alebo spoločná. Neplatnosti simulovaného úkonu sa nie je možné úspešne dovolať potom voči tomu subjektu, ktorý úkon považoval za nezastretý. Vážnosť vôle nie je daná, ak je podľa okolností zrejmé, že konajúci nechcel svojím prejavom vôle spôsobiť právne účinky, ktoré s takýmto prejavom vôle spájajú práve normy. Darovacia zmluva je dvojstranným konsenzuálnym právnym úkonom, ktorým darca odovzdáva bezodplatne a bez právnej povinnosti na úkor svojho majetku obdarovanému ako druhej strane majetkové hodnoty, pričom druhá strana takéto bezodplatné plnenie prijíma. Žalobca tvrdil, že darovacia zmluva simulovala zmluvu o záložnom práve, a preto je pre nedostatok vážnosti vôle neplatná.

XXXXXXXX XXXX zomrel. Uzavretie dohody malo v konaní preukázať výpoveď svedkyne G. H., ktorá uviedla, že v C. D. sa rozprávalo o nejakých stotisícoch, čo majú medzi sebou žalobca a žalovaný. Preto raz, asi mesiac pred smrťou, prišla za teraz mŕtvym bratom D. s otázkou: „Čo medzi sebou máte, akých 100 000?“ D. B. jej vtedy povedal, že to nie je 100 000,- eur, ale 4 000,- eur, ktoré boli predmetom exekúcie. Svedkyňa uviedla, že D. bol so žalovaného zhrozený, že si dal za sumu 4 000,- eur prepísať pol chalupy v čase, keď sa žalobca rozvádzal a potreboval pomoc. Potvrdila, že žalobca nosil žalovanému peniaze na vrátenie pôžičky, ale žalovaný ju nechcel prijať. Samotná výpoveď svedkyne nepreukazuje tvrdenú dohodu o tom, že darovaný podiel na dome, ktorý by sa mal žalobcovi vrátiť po tom, že tento vyplatí pôžičku žalovanému, avšak naznačuje, že by nemuselo ísť o dar z vďaky, keďže aj samotný smrteľne chorý brat sporových strán vyjadroval rozhorčenie nie nad darovaním, ale nad správaním žalovaného ako svojho brata, ktorého pravdepodobne vinil z toho, že celá vec s exekučnými dlhmi žalobcu dopadla práve

V tomto smere je nutné poukázať na to, že medzi sporovými stranami nebolo sporné, že obsah vyjadrenia žalovaný v dedičskom konaní nenamietal, preto ho musel považovať za pravdivé a relevantné. Preto sa natíska otázka odkiaľ mohla právna zástupkyňa vedieť o uzavretej dohode medzi ním a žalobcom, resp. z akého dôvodu by si takúto dohodu sama o sebe vymyslela, najmä za situácie, že tak uzavretie ústnej zmluvy o pôžičke ako aj darovacej zmluvy na nehnuteľnosť sú nespornými skutočnosťami, ktoré ani jedna zo strán nepopiera. Nelogickým sa javí aj skutočnosť, že žalobca z vďaky za vyplatenie exekučných dlhov by žalovanému daroval celý podiel na rodinnom dome, ktoré bolo jeho obydlím tak pre žalobcu ako aj pre celú jeho rodinu, a to iba preto, že žalovaný zaplatil za neho sumu 100 000,-

žalobca. Z upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie zriadením exekučného záložného práva a predajom nehnuteľností bolo vydané 19. apríla 2006 a 12. mája 2006, pričom k ich zrušeniu došlo 2. júna 2006. V zmysle vtedy platného exekučného poriadku bol súdny exekútor po vydaní upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie povinný vydať exekučný príkaz a následne bol povinný zaobstarať znalecký posudok na ohodnotenie nehnuteľností. Po určení najnižšieho podania môže exekútor vydať tzv. dražobnú vyhlášku, na podklade ktorej môže prebehnúť dražba. Žalovaný, ktorý v tom čase nebol spoluvlastníkom dotknutých nehnuteľností sa mohol stať vlastníkom predávaného podielu iba po takomto postupe, ktorý však časovo prekračuje rámec mesiaca a pol. Preto sa súdu nejaví byť pravdepodobné, aby 1 rodinného domu s pozemkami získal v exekučnom konaní za sumu 100 000,- Sk, keďže v notárskej zápisnici predloženej do konania samotným žalovaným vyplýva, že hodnota týchto nehnuteľností bola v roku 1995 vo výške 338 375,- Sk. Je všeobecne známou skutočnosťou, že hodnota nehnuteľnosti za 10 rokov sa zvyšuje a nie znižuje.

5. Ak je simulovaný právny úkon neplatný z dôvodu nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov urobiť tento úkon, platí zastieraný právny úkon. Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený, priečil by sa zákonu, bol by tiež neplatný. Rovnakú situáciu za stavu, že darovacia zmluva mala slúžiť ako zabezpečovací inštitút a nie ako právny úkon zakladajúci záväzkovo-právny vzťah riešilo aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 33/2005, v ktorom sa o. i. uvádza, že vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť. Zmluvná voľnosť sa vzťahuje na úpravu vzájomných práv a povinností zmluvných strán, teda na záväzkové vzťahy. Úpravu realizácie záložného práva, ktoré je právom vecným a vzťahuje sa aj na iné osoby než účastníkov zmluvného vzťahu je v zmysle uvedeného ustanovenia nutné považovať za úpravu kogentnú, zmluvnú voľnosť obmedzujúcu. Záložný veriteľ nemá možnosť realizovať záložné právo spôsobom odchylným od zákonnej úpravy.

Situácia v prejednávanej veci je skutkovo totožná, a preto súd vychádzajúc z vyššie citovaného rozhodnutia posúdil darovaciu zmluvu, ktorá mala zabezpečovať splnenie záväzku za absolútne neplatnú v zmysle § 39 OZ. Ak by aj súd posúdil, že zastieraným právnym úkonom mala byť zmluva o zabezpečovacom prevode práva aj takáto zmluva by bola neplatná pre náležitosti (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 58/2008, 1Cdo 48/2010, 3Cdo 446/2012, 5Cdo 208/2010, 8MCdo 5/2014).

Zo všetkých týchto dôvodov súd konštatuje, že simulovaný ani disimulovaný právny úkon z dôvodu ich absolútnej neplatnosti nemôžu obstáť. Na tieto úkony treba hľadieť, ako keby nikdy neboli urobené a ani jeden z týchto úkonov nenadobudol právny účinok a nemal následky účastníkmi týchto právnych úkonov zamýšľané, čomu však aktuálny zápis na liste vlastníctva

6. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a vzhľadom na úspech žalobcu v konaní súd rozhodol tak, že mu priznal plnú náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Mal za to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nezobral do úvahy tú skutočnosť, že k uzavretiu darovacej zmluvy zo dňa 5. júna 2006, ktorú súd nesprávne vyhodnotil ako simulovaný právny úkon došlo až po tom, ako žalobcovi poskytol finančné prostriedky za účelom úhrady jeho exekúcií, teda po tom ako boli zo strany exekútora zastavené všetky exekúcie vedené

Pokiaľ by sa tvrdenia žalobcu o simulovanom právnom úkone mali zakladať na pravde je zarážajúce, z akého dôvodu sa o určenie vlastníckeho práva domáhal na súde až po šestnástich rokoch. Žalobca sa začal domáhať svojho nároku až po tom ako došlo

Do momentu, kedy toto napísala právna zástupkyňa sám žalobca nikdy netvrdil, že by sa malo jednať o simulovaný právny úkon. Postup žalobcu by nemal požívať právnu ochranu, kedy si ponechal aj financie, a zároveň bol úspešný v konaní samotnom.

V rozsudku chýba dátum pojednávania 19. marca 2025 a výpoveď svedka navrhnutého žalobcom A. B., ktorý uviedol, že nemá vedomosť o žiadnej pôžičke, žalobcovi vždy všetci pomáhali a aj on žalovaný žalobcovi pomohol. Ani žalobca žiadnu pôžičku nespomínal.

8. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Poukázal na tú skutočnosť, že žalovaný vo svojom odvolaní len opakuje svoju argumentáciu z prvostupňového konania bez uvedenia akéhokoľvek reálneho pochybenia súdu, či takej vady, ktorá by zakladala odvolací dôvod. Zdôraznil, že žalobca nikdy nemal v úmysle nehnuteľnosti darovať a jeho úmyslom bolo od začiatku zabrániť predaju nehnuteľností exekútorom. Preto chcel získať pôžičku od žalovaného a chcel tieto prostriedky vrátiť, a preto je darovacia zmluva simulovaným právnym úkonom. Čo sa týka námietky žalovaného ohľadom časovej postupnosti, poukázal na odôvodnenie súdu prvej inštancie v bude 22., kde súd jasne uviedol prečo považoval darovaciu zmluvu za neplatný právny úkon, ako aj s jednotlivými časovými súvislosťami s tým, že účastníci exekučného konania sa ústne dohodli, že dlh, ktorý F. B. zaplatil exekútorovi za A. B. v budúcnosti splatí, avšak do dnešného dňa sa tak nestalo.

nepremlčuje. Možno sa ho dovolať bez časového obmedzenia. Preto je irelevantné, aké časové obdobie predchádzalo podaniu žaloby o určenie vlastníckeho práva. Žalobca sa viackrát snažil vzniknutú situáciu riešiť zmierlivou cestou v zmysle pôvodnej dohody a pokúšal sa predmetný dlh vrátiť žalovanému, avšak žalovaný tieto finančné prostriedky viackrát neprijal. Dokonca tvrdil, že k žiadnej pôžičke nedošlo.

základu. Skutkové tvrdenia právneho zástupcu sú tvrdeniami strany a majú rovnakú silu ako tvrdenie, ktoré prednáša strana samotná. Zároveň zosumarizoval vo svojom vyjadrení konanie na strane žalovaného, ktoré podľa jeho názoru predstavuje hrubé porušenie dobrých mravov z jeho strany s tým, že takéto konanie sa podľa jeho názoru prieči dobrým mravom s poukazom na príslušnú judikatúru vyšších súdnych autorít. Zopakoval ďalej svoje argumenty z prvoinštančného konania ako aj priebeh sporu s tým, že súd prvého stupňa v rámci svojho hodnotenia dôkazov prihliadal na všetky vykonané dôkazy vrátane výpovedí svedkov a tieto vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Čo sa týka náhrady trov konania mal za to, že žalobca mal v spore 100 % úspech a nie je dôvod na akékoľvek žalovaným uvádzané krátenie rozhodovania o trovách konania. Úspech v spore sa zohľadňujú vo vzťahu k petitu a nie vo vzťahu k procesnej argumentácii a tomu, či ju súd prijme alebo nie. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 5Cdo/17/98 zo dňa 27. mája 1998, kedy, ak súd žalobe

9. K podanému vyjadreniu sa opätovne vyjadril žalovaný, ktorý zopakoval, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy skutočnosť, že k uzavretiu darovacej zmluvy, ktorú súd nesprávne vyhodnotil ako simulovaný právny úkon došlo až po tom ako žalobcovi poskytol finančné prostriedky za účelom jeho úhrady jeho exekúcii. Súd prvej inštancie si osvojil takmer všetky účelové tvrdenia žalobcu a nezaoberal sa dĺžkou času, ktorá uplynula od užívania darovacej zmluvy, tzn. dobou šestnástich rokov. Poukázal na tú skutočnosť, že pokiaľ by tvrdenia žalobcu o údajne simulovanom právnom úkone mali byť pravdivé, prinajmenšom zarážajúce z akého dôvodu sa určenia vlastníckeho práva domáha až po šestnástich rokoch od uzavretia darovacej zmluvy. Aj napriek vyjadreniu žalobcu naďalej zotrváva na tom, že jeho tvrdenie, že darovacia zmluva je neplatná, pričom sa malo jednať o simulovaný právny úkon je klamlivé a účelové, o čom svedčí tá skutočnosť, že sa najskôr domáhal vrátenia daru a až následne žalobou určenia neplatnosti daného právneho úkonu, po tom ako nepristúpil na základe výzvy k dobrovoľnému vráteniu daru. V súvislosti s týmto relevantné tvrdenie žalobcu v jeho písomnom vyjadrení, kde tvrdí, že skutočnosť, že k bezhotovostnému vráteniu finančných prostriedkov nedošlo, nijako nespochybňuje úmysel žalobcu daný záväzok splniť a ani jeho ochotu finančné prostriedky žalovanému vrátiť. S týmto tvrdením sa žalobca očividne snažil vyhnúť priamej otázke z akého dôvodu mu doteraz finančné prostriedky nevrátil. Zároveň pripojil k vyjadreniu kópiu odvolania samotného žalovaného voči rozsudku súdu prvej inštancie.

13. V prejednávanej veci je z vykonaného dokazovania preukázané, že v roku 2006 boli voči žalobcovi vedené súdnym exekútorom exekúcie, pričom výška vymáhaných pohľadávok vrátane príslušenstva predstavovala sumu 111 351,- Sk. Rovnako je nesporné, že žalovaný uhradil súdnemu exekútorovi exekučne vymáhané dlhy a exekučné konania boli ukončené dňom 2. júna 2006. Dňa 5. júna 2006 strany sporu uzatvorili darovaciu zmluvu, predmetom ktorej bol spoluvlastnícky podiel vo výške 1 na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXX k. ú. C. D., rodinný dom súp. č. XXX vrátane priľahlých nehnuteľností, ktorou žalobca daroval žalovanému svoj podiel v nehnuteľnostiach, v ktorých býval. Následne súd prvej inštancie po zistení, že v prejednávanej je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení, dospel k záveru, že darovacia zmluva uzatvorená medzi stranami sporu je simulovaným právnym úkonom. V prejednávanej veci bolo dôkaznou povinnosťou žalobcu preukázať, že aj na strane žalovaného bolo vôľou uzavrieť inú ako darovaciu zmluvu. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy navrhnuté stranami sporu, kedy podľa vyjadrenia žalobcu došlo k dohode, predmetom ktorej malo byť uzavretie darovacej zmluvy medzi stranami sporu s tým, že po vrátení dlhu žalobcu žalovanému bude vrátené späť vlastníctvo k prevádzanej nehnuteľnosti zo žalovaného na žalobcu. Následne sa súd prvej inštancie v bode 22. svojho rozsudku dôsledne zaoberal dokazovaním a skutkovými tvrdeniami strán sporu, tieto vyhodnocoval jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a dospel v konečnom dôsledku k záveru, že skutočne darovacia zmluva je simulovaným právnym úkonom pre nedostatok vážnosti vôle oboch zmluvných strán, a preto je neplatným právnym úkonom. S týmto tvrdením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na zdôraznenie správnosti dodáva, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktoré vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdení v skutočnosti vzhľadom k právam získaných z vykonaných dôkazov je vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 762/2015 zo dňa 11. novembra 2015). Vyhodnotenie, ktorá skutočnosť tvrdená a dokazovaná v civilnom súdnom konaní je pre rozhodnutie vo veci samej významná a ktorá nie je doménou rozhodovacej právomoci všeobecných súdov (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/2015 zo dňa 1. decembra 2015).

15. Preto suma sumárum treba uzatvoriť, že dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je vo všeobecnosti procesný neúspech tej strany, ktorá bola povinná preukázať svoje tvrdenie, čo sa prejaví ako nepriaznivé rozhodnutie v jej neprospech. Žalobca v prejednávanej veci uniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že darovacia zmluva je simulovaným, a teda absolútne neplatným právnym úkonom, nakoľko skutočnou vôľou strán nebolo uzatvoriť darovaciu zmluvu, ale zabezpečovaciu, resp. záložnú zmluvu na tom skutkovom základe, že žalovaný preukázateľne za žalobcu vyplatil jeho dlhy, pričom žalobca na oplátku previedol na žalovaného podiel na nehnuteľnosti, v ktorej býval s tým, že pokiaľ v budúcnosti svoj dlh vráti žalovaný mu predmetnú nehnuteľnosť vráti.

Je faktom, že žiaden priamy dôkaz na tvrdenie zo strany žalobcu neexistuje. Na druhej strane však logické a časové súvislosti nepriamych dôkazov ako ich vyhodnotil súd prvej inštancie v rámci reťazenia jednotlivých skutkov dávajú podklad k jednoznačnému záveru o tom, že skutočným úmyslom strán sporu nebolo uzatvorenie darovacej zmluvy, ale bolo zabezpečiť zaplatenie dlhu za žalobcu zo strany žalovaného darovaním nehnuteľnosti, v ktorej mal žalobca svoj podiel s tým, že pokiaľ v budúcnosti dôjde k vráteniu peňazí zároveň žalovaný vráti nehnuteľnosť žalobcovi.

Podstatným nepriamym a kľúčovým dôkazom v prejednávanej veci je však samotné písomné vyjadrenie žalovaného v rámci dedičského konania po nebohom bratovi, v rámci ktorého došlo zrejme ku konfliktu medzi súrodencami kvôli aktívam a pasívam v dedičstve po nebohom bratovi. Pokiaľ samotný žalobca v tomto dedičskom konaní potvrdil, že došlo k ústnej dohode medzi súrodencami, že uhradí za neho dlh s príslušenstvom za čo mu na oplátku daruje žalobca podiel na svojej nehnuteľnosti ako protislužbu, do tohto momentu by sa mohlo jednať skutočne o darovaciu zmluvu, pokiaľ by k tomuto vyjadreniu nebol pripojený dodatok s tým, že „ak v budúcnosti tento svoj dlh voči bratovi splatí bude dar vrátený“. Táto skutočnosť už na druhej strane potvrdzuje tvrdenie samotného žalobcu, že sa jednalo buď o zastretý simulovaný právny úkon záložnej zmluvy, prípadne zabezpečovacej zmluvy, avšak s tým, že s prihliadnutím na túto skutočnosť výpovede svedkov ako aj ďalšie okolnosti prejednávanej veci je zrejmé, že samotná darovacia zmluva je absolútne neplatným simulovaným právnym úkonom, a zároveň ako správne uviedol súd prvej inštancie a odvolací

smere teda odvolací súd poukazuje na rozbor pojmov týchto zmlúv uvedených súdom prvej inštancie bodoch 25, 26 a 27 napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

18. V prejednávanej veci bol žalobca v celom rozsahu úspešný, a preto mu patrí plná náhrada trov konania voči žalovanému. Neobstojí námietka zo strany žalovaného v tom smere, že napriek tomu, že bol žalobca v konaní úspešný by mu mala patriť len 50 % právo na náhradu trov konania s prihliadnutím na tú skutočnosť, že neobstojí ďalší nárok žalobcu voči žalovanému, v rámci ktorého sa domáhal vrátenia daru za stavu, kedy zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom. Pri náhrade trov konania sa uplatňujú dve zásady. Prvou je zásada úspechu a druhou je zásada zodpovednosti za procesné zavinenie. Zásada úspechu znamená, že náhrada trov konania sleduje procesný úspech, resp. neúspech strán, ktorý sa pomeriava a na základe toho sa zlomkom, či percentom určí, ktorá strana je v spore úspešná a v akom rozsahu. Na základe toho pri plnom úspechu nasleduje plná náhrada trov konania. Úspech vo veci sa v zásade pomeriava medzi tým, čo žalobca v petite žaloby žiadal a tým, čo bolo výrokom súdu priznané, a to v jeho naposledy uplatnenej podobe vrátane prípadných modifikácií petitu v priebehu konania. Ak je zhoda úplná ide o plný úspech. Preto v prejednávanej veci neobstojí námietka zo strany žalovaného, že by mal byť pomer úspechu v prejednávanej veci rozdelený tak, že žiadna zo strán by nemala mať nárok na náhradu trov konania preto, lebo žalobca svoj nárok ako taký odôvodňoval dvomi rozdielnymi nárokmi.

19. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP, kedy v spore úspešnému žalobcovi bola priznaná plná náhrada trov odvolacieho konania proti žalovanému, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal s tým, že o samotnej výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).