19Co/37/2026
ECLI:SK:KSTN:2026:6722204351.2
- Súd
- Krajský súd v Trenčíne
- Sudca
- JUDr. Beáta Čupková
- IČS
- 6722204351
- Zdroj
- slov-lex.sk ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr. Zuzany Slušnej a JUDr. Eriky Zajacovej v spore žalobcu Pomoc veriteľom, so sídlom M. Chrásteka 511/23, Žiar nad Hronom, IČO 42 022 991, právne zastúpeného JUDr. Jánom Legerským, advokátom, so sídlom Nám. sv. Anny 25, Trenčín, IČO 34 054 081 proti žalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX/XX, C., právne zastúpený +ULTRA Legal, s.r.o., advokátní kancelář, organizačná zložka, so sídlom Grösslingová 56, Bratislava, IČO 47 255 480, o zaplatenie 2.300 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 04. novembra 2025, č.k. 14C/51/2022-308, takto
rozhodol:
Rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku I. a III. potvrdzuje.
Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Pôvodný žalobca Práva veriteľov, občianske združenie, IČO 51 134 101, so sídlom Prievidzská 14/4, Handlová sa podanými žalobami na Okresný súd Zvolen, Okresný súd Nitra a Okresný súd Trnava domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 600 eur s príslušenstvom (žaloba doručená Okresnému súdu Zvolen), 600 eur s príslušenstvom (žaloba doručená Okresnému súdu Nitra) a 1.100 eur s príslušenstvom (žaloba doručená Okresnému súdu Trnava). Žaloby skutkovo zhodne odôvodnil tým, že pôvodný veriteľ D. E. F. dňa 04.03.2022 uzavrel so žalovaným za prítomnosti svedkýň A. A., E. G. a A. F. Dohodu o urovnaní, kde sa žalovaný v bode 5.3. zaviazal zaplatiť svoj dlh voči pôvodnému veriteľovi v splátkach podľa podmienok v nich uvedených. Predmetom konania na Okresnom súde Zvolen bol nárok na zaplatenie druhej splátky za mesiac apríl 2022 (suma 600 eur spolu s úrokom 2,4 % mesačne z dlžnej sumy 600 eur od 16.02.2022 do zaplatenia, dlžnej sumy 600 eur a úrokom z omeškania 5 % ročne z dlžnej sumy 600 eur od 01.03.2022 do zaplatenia, dlžnej sumy 600 eur), na Okresnom súde Nitra nárok na zaplatenie splátky za mesiac máj 2022 (600 eur s príslušenstvom) a na Okresnom súde Trnava nárok na zaplatenie prvej splátky za mesiac marec 2022 (1.100 eur s príslušenstvom). Žalovaný nezaplatil pôvodnému veriteľovi predmetné splátky (za mesiac marec 2022, apríl 2022, máj 2022). Pôvodný veriteľ D. E. F. postúpil dňa 19.08.2022 podľa zmluvy o postúpení pohľadávky všetky práva proti žalovanému z titulu Dohody o urovnaní zo dňa 04.03.2022 na nového veriteľa: Práva veriteľov (pôvodný žalobca). Vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku miestnej nepríslušnosti vo všetkých troch konaniach boli veci postúpené na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Prievidza, ktorý predmetné konania (konanie postúpené z Okresného súdu Zvolen vedené na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 14C/51/2022, konanie postúpené z Okresného súdu Nitra vedené na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 14Cb/9/2023, konanie postúpené z Okresného súdu Trnava vedené na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 15C/16/2023) spojil na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 14C/51/2022.
2. O žalobe (všetkých spojených veciach) rozhodol súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom, č.k. 14C/51/2022-256 zo dňa 25.10.2024 tak, že žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.). V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že D. E. F. minimálne do roku 2022 opakovane a systematicky požičiaval mnohým subjektom, najmä fyzickým osobám, peňažné prostriedky vo vyšších sumách v hotovosti. Tieto osoby boli potom povinné vrátiť požičané peňažné prostriedky v splátkach spolu so zmluvným úrokom. Pokiaľ išlo o poskytovanie úverov a pôžičiek opakovane, systematicky viacerým fyzickým osobám a za účelom dosiahnutia zisku, nasvedčuje to obchádzaniu právnych noriem upravujúcich spotrebiteľské zmluvy a spotrebiteľské úvery. D. E. F. poskytoval pôžičky bez toho, aby to robil v rámci podnikateľskej činnosti, hoci mal z toho zisk a táto činnosť bola robená za účelom dosahovania zisku. Zároveň nemal na takúto činnosť ani povolenie Národnej banky Slovenska. Mechanizmus poskytovania pôžičiek, ich zabezpečenia dohodami o uznaní dlhu a vymáhanie pohľadávok z týchto pôžičiek celkom zjavne obchádza zákonné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách a o poskytovaní spotrebiteľských úverov. Išlo teda o konanie in fraudem legis. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že dve zmluvy o pôžičke, uzatvorené so žalovaným v dňoch 16.02.2022 a 17.02.2022, sú neplatné podľa § 52 ods. 2 druhá veta Občianskeho zákonníka. Platná preto nebola ani neskoršia dohoda o urovnaní, ktorú spolu D. E. F. a žalovaný uzavreli a pohľadávka z tejto dohody o urovnaní preto neexistovala. Nebolo ju preto možné platne postúpiť na pôvodného žalobcu, t. j. na Občianske združenie Práva veriteľov. Toto občianske združenie sa tak nestalo veriteľom tejto pohľadávky a v spore preto nemalo aktívnu vecnú legitimáciu. Súd prvej inštancie žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zamietol.
3. Pôvodný žalobca postúpil pohľadávku, ktorej sa domáha v tomto spore, na veriteľa H. F., pričom súd prvej inštancie uznesením zo dňa 13.09.2024 pripustil vstup H. F. na miesto žalobcu. Neskôr H. F. postúpila túto pohľadávku súčasnému žalobcovi. Súd prvej inštancie preto uznesením zo dňa 26.11.2024 pripustil vstup občianskeho združenia Pomoc veriteľom na miesto žalobcu.
4. Následne v dôsledku žalobcom podaného odvolania sa vecou zaoberal Krajský súd v Trenčíne, ktorý rozhodnutím, č.k. 17Co/30/2025-295 zo dňa 30.06.2025 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Nestotožnil sa s právnym posúdením veci. Konštatoval, že urovnanie je dohoda účastníkov záväzkového právneho vzťahu, ktorou účastníci odstraňujú spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv a povinností tým, že ich rušia a nahrádzajú ich novými. Doterajší záväzok tak zaniká a je nahradený záväzkom novým, ktorý vyplýva z urovnania. Dohoda o urovnaní je samostatným zabezpečovacím dôvodom - právnym dôvodom vzniku záväzku. Účelom urovnania je predísť ďalším pochybnostiam a sporom tým, že dovtedajší záväzok, v ktorom sa sporné, či pochybné právo vyskytlo, sa zruší a nahradí záväzkom novým. Úlohou súdu prvej inštancie tak bolo vyhodnotiť platnosť dohody o urovnaní zo dňa 04.03.2022, na základe ktorej sa žalobca domáha uplatneného nároku. Prípadná neplatnosť pôžičiek nie je sama osebe dostatočným dôvodom pre konštatovanie nedôvodnosti žaloby. Nedôvodnosť žaloby môže byť odôvodnená iba neplatnosťou dohody o urovnaní. Až pri riešení otázky platnosti dohody o urovnaní vstupuje do hry otázka spotrebiteľskej povahy záväzku, ktorá je podľa názoru odvolacieho súdu daná aj v prípade neoprávneného podnikania obchodníka (ak je tu samozrejme na druhej strane postavenie spotrebiteľa). Záverom uložil súdu prvej inštancie, aby v ďalšom konaní vyhodnotil platnosť dohody o urovnaní zo dňa 04.03.2022, rešpektujúc právne názory odvolacieho súdu a vo veci znova rozhodol.
5. Po vrátení veci súdu prvej inštancie, tento v poradí druhým napadnutým rozsudkom (aktuálne preskúmavaným v odvolacom konaní), č.k. 14C/51/2022-308 zo dňa 04.11.2025 rozhodol o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 2.300 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.100 eur od 11.03.2022 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 600 eur od 11.04.2022 do zaplatenia a vo výške 5 % ročne zo sumy 600 eur od 11.05.2022 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu 55,28 % trov konania (výrok III.). Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 6, § 517 ods. 2, § 585 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) v znení účinnom do 31.10.2024, § 1 ods. 1, ods. 2, § 1a ods. 1, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Viazaný právnym názorom odvolacieho súdu súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca sa proti žalovanému domáhal nárokov z dohody o urovnaní, ktorá mala byť uzavretá dňa 04.03.2022 medzi pôvodným veriteľom D. E. F. a žalovaným za prítomnosti svedkýň A. A., E. G. a A. F..
Podľa znenia dohody sa žalovaný v bode 5.3. dohody zaviazal zaplatiť veriteľovi v splátkach dlžnú sumu 23.700 eur, úrok 2,4 % mesačne z dlžnej sumy 11.800 eur od 16.02.2022 do zaplatenia dlžnej sumy, úrok 2,4 % mesačne z dlžnej sumy 9.300 eur od 21.02.2022 do zaplatenia dlžnej sumy, úrok z omeškania 5 % ročne z dlžnej sumy 23.700 eur od 01.03.2022 do zaplatenia dlžnej sumy, náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 712 eur a náklady spojené s právnymi službami vo výške 480 eur. Žalovaný sa mal zaviazať zaplatiť svoj dlh v pravidelných mesačných splátkach, pričom prvá splátka vo výške 1.100 eur mala byť zaplatená najneskôr dňa 10.03.2022 a následne ďalšie mesačné splátky po 600 eur mali byť zaplatené vždy najneskôr 10. deň v mesiaci, počnúc mesiacom apríl 2022 pôvodnému veriteľovi v hotovosti, prevodom alebo vkladom finančných prostriedkov na účet pôvodného veriteľa.
Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný a D. E. F. podpísali dňa 04.03.2022 listinu s názvom „Dohoda o urovnaní“. Deklarovaným účelom tejto dohody, uzavretej v zmysle ustanovení § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka, mala byť komplexná úprava všetkých práv a povinností, ktoré vznikli medzi účastníkmi tejto dohody, a to medzi veriteľom D. E. F. a dlžníkom A. B. (žalovaným). Pôvodnými záväzkami, ktoré mali podľa tvrdenia pôvodného žalobcu medzi žalovaným a D. E. F. existovať, boli zmluvy o pôžičke zo dňa 16.02.2022 a zo 17.02.2022. Na základe zmluvy zo dňa 16.02.2022 mal D. E. F. požičať žalovanému sumu 14.800 eur, ktorú mal žalovaný vrátiť do 24.02.2022 a na základe zmluvy zo dňa 17.02.2022 si žalovaný mal požičať od D. E. F. ďalšie peniaze vo výške 9.300 eur, ktoré žalovaný do podpisu dohody o urovnaní nevrátil. Žalovaný existenciu týchto pôvodných záväzkov, ktorými mali byť zmluvy o pôžičke, namietal. Uzavretie dohody o urovnaní nepoprel, tvrdil však, že pri uzatváraní tejto dohody konal pod nátlakom a pod stresom.
Z jeho výpovede na pojednávaní vyplynulo, že si od D. E. F. mal požičiavať peniaze iba v minulosti. Súd prvej inštancie, rovnako ako v odôvodnení prvého rozsudku v tejto veci, uviedol, že z účastníckej výpovede prezidentky pôvodného žalobcu A. F., z výpovedí svedkov A. A. a D. E. F. a z listinných dôkazov mal za preukázané, že žalovaný si od D. E. F. ako fyzickej osoby požičal peniaze, a to 14.800 eur dňa 16.02.2022, ktoré bol povinný vrátiť spolu so zmluvným úrokom do 28.02.2022. Žalovanému sa nepodarilo preukázať, že Dohodu o urovnaní zo dňa 04.03.2022 podpisoval pod stresom a strachom bez prítomnosti svedkov. Potvrdil, že podpis na dohode o urovnaní je jeho, no tvrdil, že táto dohoda bola uzatváraná ako následok psychického donútenia, a preto ide o absolútne neplatný právny úkon. A. A. aj A. F., ktoré sú uvedené v dohode ako svedkyne uzavretia, resp. podpisu dohody, a ktoré z uvedeného dôvodu ako svedkyne aj dohodu podpisovali, vo svojich výpovediach na pojednávaní potvrdili, že žalovaný predmetnú dohodu o urovnaní uzatvoril. Dôkazné bremeno o tvrdeniach žalovaného, že
dohodu neuzatvoril dobrovoľne, ale v dôsledku psychického donútenia, zaťažovalo žalovaného. Žalovaný však uvedené dôkazné bremeno neuniesol. Preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že dohoda o urovnaní nie je neplatná z dôvodov podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Súd prvej inštancie následne konštatoval, že urovnanie je právny inštitút, ktorý má zmluvný základ, a ktorého podstatou je nahradenie doterajšieho („starého“) záväzku (záväzkového vzťahu) novým záväzkom. Doterajší záväzok teda zaniká a namiesto neho vzniká nový záväzok. K urovnaniu dochádza na základe
dohody. Dohoda o urovnaní má povahu konsenzuálnej a vzájomne zaväzujúcej zmluvy. Jej účastníkmi sú strany záväzkového vzťahu, ktorý má byť nahradený urovnaním. Účelom urovnania je odstrániť spornosť alebo pochybnosť týkajúcu sa výšky pohľadávky, jej splatnosti, úrokov a pod. Spornosť alebo pochybnosť môže byť skutková, právna, objektívna alebo subjektívna. Na základe urovnania vzniká nový záväzkový vzťah, ktorý je odlišný od pôvodného záväzku. Po uzavretí dohody o urovnaní sa už veriteľ nemôže domáhať plnenia z pôvodného záväzku, ale už len z nového záväzku.
Pokiaľ zo zákona nevyplýva niečo iné, môžu účastníci urovnať akékoľvek záväzky a im zodpovedajúce práva medzi nimi sporné alebo pochybné, ktorými sú oprávnení disponovať. Dohoda o urovnaní sa môže týkať aj záväzku, ktorý vznikol na základe jednostranného právneho úkonu. Urovnanie nie je vylúčené ani v prípade, ak je dotknutý záväzok súdne nevymáhateľný, neplatný, alebo dokonca domnelý. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že nakoľko platnosť predchádzajúceho záväzku nie je podmienkou platnosti dohody o urovnaní, možno konštatovať, že aj prípadný rozpor pôvodných zmlúv o pôžičke zo dňa 16.02.2022 a zo dňa 17.02.2022 s právnymi predpismi, upravujúcimi ochranu spotrebiteľa, nespôsobil neplatnosť dohody o urovnaní uzavretej dňa 04.03.2022 medzi žalovaným a D. E. F.. Neplatnosť dohody o urovnaní nespôsobuje ani to, že D. E. F. nemal potrebné oprávnenia na poskytovanie pôžičiek fyzickým osobám bez príslušných povolení, keďže v zmysle § 3 ods. 1 Obchodného zákonníka okolnosť, že
určitá osoba nemá oprávnenie na podnikanie, nemá vplyv na platnosť právneho úkonu. Súd prvej inštancie teda dospel k záveru, že dohoda o urovnaní je platným právnym úkonom. Podľa názoru súdu prvej inštancie, aj dohodu o urovnaní bolo možné podrobiť kontrole, či má povahu spotrebiteľskej zmluvy. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sú všeobecnými ustanoveniami a nevzťahujú sa len na konkrétne zmluvné typy, ale na všetky zmluvy. Ustanovenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka hovorí o tom, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára obchodník (v predchádzajúcej terminológii dodávateľ) so spotrebiteľom. Podľa názoru súdu prvej inštancie aj účastníci dohody o urovnaní môžu byť v postavení dodávateľa (obchodníka) a spotrebiteľa. Súd má teda povinnosť pri každej zmluve skúmať prípadnú spotrebiteľskú povahu právneho vzťahu, ktorý na základe nej vznikol. Nemožno podľa názoru súdu prvej inštancie akceptovať, že by bolo možné obchádzať ustanovenia chrániace spotrebiteľa inštitútom urovnania podľa § 585 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Z dokazovania vyplynulo, že D. E. F. minimálne do roku 2022 opakovane a systematicky požičiaval mnohým subjektom, najmä fyzickým osobám, peňažné prostriedky vo vyšších sumách v hotovosti. Konal tak aj bez toho, že by to robil v rámci podnikateľskej činnosti, hoci mal z toho zisk a túto činnosť aj vykonával za účelom dosahovania zisku. Zároveň nemal na takúto činnosť ani povolenie Národnej banky Slovenska. Jeho faktické postavenie voči jeho dlžníkom tak bolo podľa názoru súdu prvej inštancie postavením dodávateľa (podľa v súčasnosti platnej právnej úpravy „obchodníka“ (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka) voči spotrebiteľom.
Zo znenia dohody, uzavretej medzi žalovaným a D. E. F. dňa 04.03.2022, v kontexte výsledkov vykonaného dokazovania, vyplýva postavenie zmluvných strán ako dodávateľa (obchodníka) a spotrebiteľa. Preto podľa názoru súdu prvej inštancie bolo potrebné uvedenú okolnosť zohľadniť a posúdiť aj dohodu o urovnaní zo dňa 04.03.2022 ako spotrebiteľskú zmluvu. A keďže súd prvej inštancie vyhodnotil dohodu o urovnaní ako spotrebiteľskú zmluvu, ďalej skúmal, či nárok uplatnený žalobou, vyplývajúci z tejto dohody, je v súlade s predpismi chrániacimi spotrebiteľa, a to najmä ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Súd prvej inštancie skonštatoval, že na dohodu o urovnaní nebolo možné aplikovať ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Pôvodný právny vzťah medzi žalovaným a D. E. F. na základe pôvodných zmlúv o pôžičke zo dňa 16.02.2022 a zo dňa 17.02.2022 by mohol byť spotrebiteľským úverom a musel by spĺňať podmienky zákona č. 129/2010 Z. z. Uvedené zmluvy by zároveň boli neplatné podľa ustanovenia § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z., keďže D. F. nebol oprávnený poskytovať spotrebiteľské úvery. Dohoda o urovnaní zo dňa 04.03.2022 je však novým záväzkovým vzťahom, a hoci odkazuje na pôvodné zmluvy, záväzok žalovaného už nie je záväzkom z titulu poskytnutej pôžičky, ale je novým záväzkom z titulu urovnania.
Následne súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si pôvodne tromi samostatnými žalobami uplatnil nárok na zaplatenie istiny spolu v sume 2.300 eur a na zaplatenie úroku 2,4 % mesačne z dlžnej sumy. Súd prvej inštancie sa zaoberal dôvodnosťou tohto nároku. Žalovaná istina pozostáva z troch pôvodne samostatne žalovaných splátok istiny, ktorú bol žalovaný v zmysle dohody o urovnaní povinný zaplatiť v celkovej sume 23.700
eur. Uvedené plnenie bolo rozložené na mesačné splátky, splatné k 10. dňu príslušného mesiaca, pričom prvá splátka mala byť v sume 1.100 eur a ostatné splátky v sume 600 eur. V tomto spore sa žalobca domáha zaplatenia práve prvej splátky 1.100 eur, splatnej 10.03.2022 a ďalej splátky 600 eur, splatnej 10.04.2022 a splátky 600 eur, splatnej 10.05.2022. Súd prvej inštancie považoval žalobu v časti uplatnenej istiny za dôvodnú. Poukázal na to, že žalovaný sa zaviazal na zaplatenie tejto sumy v článku V. odsek 5.3.1 Dohody o urovnaní zo dňa 04.03.2022.
Súd prvej inštancie nepovažoval tento nárok žalobcu za rozporný s právnymi prepismi. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj úrok z omeškania z priznanej istiny. Nevyhovel však nároku žalobcu na úrok z omeškania v celej uplatnenej výške. Zopakoval, že jednotlivé časti istiny sú troma splátkami dlžnej sumy. Ich splatnosť nastávala postupne. Žalobca si však uplatnil nárok na úrok z omeškania od 01.03.2022 pri každej splátke. Podľa názoru súdu prvej inštancie, napriek tomu, že článok V. odsek 5.2.4 Dohody o urovnaní zo dňa 04.03.2022 upravuje nárok na úrok z omeškania od 01.03.2022, a to z celej istiny, dôležitou okolnosťou je, že plnenie istiny je rozložené na splátky, ktoré sú splatné vždy k 10. dňu príslušného mesiaca. Podľa názoru súdu prvej inštancie preto omeškanie žalovaného s úhradou jednotlivej splátky môže nastať vždy až po termíne splatnosti tejto konkrétnej splátky.
Keďže v prejednávanej veci boli predmetom žalobného nároku splátky splatné v dňoch 10.03.2022, 10.04.2022 a 10.05.2022, omeškanie mohlo nastať vždy až deň po splatnosti konkrétnej splátky a až vtedy mohol žalobcovi vzniknúť nárok na úrok z omeškania.
Súd prvej inštancie preto priznal úrok z omeškania vždy od 11. dňa príslušného mesiaca ohľadom každej zo splátok a vo zvyšnej časti uplatneného úroku z omeškania žalobu zamietol. Žalobca sa napokon domáhal aj úroku vo výške 2,4 % mesačne zo žalovanej istiny. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že vzhľadom k tomu, že dohodu o urovnaní zo dňa 04.03.2022 posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, táto dohoda musí spĺňať aj ustanovenia zamerané na ochranu spotrebiteľa.
V článku V. odsek 5.3.2 a odsek 5.3.3 dohody o urovnaní je upravená výška úroku z istiny, ktorú musí žalovaný podľa dohody zaplatiť. Podstatou a zmyslom zmluvného úroku je to, že je odplatou veriteľa za to, že prenechal svoje finančné prostriedky inej osobe. V zmysle ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Podľa názoru súdu prvej inštancie, keďže v prípade dohody o urovnaní ide o spotrebiteľskú zmluvu, musí táto spĺňať podmienky citovaného zákonného ustanovenia. Súd prvej inštancie preto skúmal, či dohodnutý úrok ako odplata veriteľa neprekračuje výšku najvyššej prípustnej odplaty. Najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z. v § 1a. Podľa údajov zverejnených na webovom sídle Ministerstva financií bola najvyššia prípustná výška odplaty pre spotrebiteľské úvery poskytnuté v období od 21.02.2022 do 20.05.2022, pre
úvery so splatnosťou od 3 do 5 rokov 17,97 % a pre úvery so splatnosťou od 6 do 10 rokov 16,56 %. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ bola v zmysle Dohody o urovnaní zo dňa 04.03.2022 dohodnutá ročná úroková sadzba 28,8 % (z dohody o urovnaní vyplýva, že úrok je dohodnutý vo výške 2,4 % mesačne, ak sa sčítajú jednotlivé mesačné úroky, ročný úrok je v sadzbe 28,8 % (12 mesiacov x 2,4%)), takáto sadzba presahuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty a táto úroková sadzba je pre rozpor so zákonom neplatná. Súd prvej inštancie preto úrok žalobcovi nepriznal a v tejto časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Žalobca si uplatnil istinu aj zmluvný úrok. V časti, ktorá sa týkala uplatneného úroku, súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol. Uplatnená istina bola v sume 2.300 eur. Uplatnený úrok bol 2,4 % mesačne z istiny, čo je 28,8 % ročne.
28,8 % zo žalovanej sumy je 662,40 eur. Žalobou uplatnený nárok teda možno vyčísliť v sume 2.962,40 eur. Z uvedenej sumy bolo žalobcovi priznané 2.300 eur (77,64 %) a neúspešný bol v sume 662,40 eur (22,36 %). Čistý úspech žalobcu je teda 55,28 % (77,64 % - 22,36 %). Súd prvej inštancie preto priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 55,28 %, o ktorej konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník.
6. Proti tomuto rozsudku, čo do výrokov I. a III., podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Namietal právne posúdenie zo strany súdu prvej inštancie, že na dohodu o urovnaní nie je možné aplikovať ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pričom uvedený právny názor súdu a právne posúdenie považoval za nesprávne a nezákonné.
Poukázal na ust. § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (v znení účinnom do 29.02.2024) v zmysle ktorého „spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi“. Žalovaný konštatoval, že súd mal posúdiť Dohodu o urovnaní ako spotrebiteľský úver, nakoľko pôvodný veriteľ D. E. F. ml. touto dohodou poskytol peňažné prostriedky žalovanému formou odloženej platby a dojednal si pre tento prípad aj zmluvný úrok ako odplatu za poskytnutie pôžičky.
Aj keď dohoda o urovnaní predstavuje nový záväzkový vzťah, jedná sa o synalagmatický zmluvný záväzok, pričom záväzku žalovaného vrátiť peňažné prostriedky vo výške 23.700 eur vo forme dlhu zodpovedá nárok (peňažná pohľadávka) veriteľa na vrátenie peňažných prostriedkov.
Pri správnej aplikácii ustanovenia § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch by súd dospel k záveru, že aj na dohodu o urovnaní zo dňa 04.03.2022 sa majú aplikovať ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Ďalej žalovaný poukázal na nesprávne aplikovanie príslušných ustanovení § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch pri posudzovaní zmlúv o postúpení pohľadávky (zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 19.08.2022, uzatvorená medzi pôvodný veriteľom D. E. F., ml. a pôvodným žalobcom Práva veriteľov, zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 12.09.2024, uzatvorená medzi pôvodný žalobcom a H. F., zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 30.10.2024, uzatvorená medzi H. F. a žalobcom Pomoc veriteľov).
V prípade, ak by súd správne právne posúdil Dohodu o urovnaní ako spotrebiteľský úver a rovnako by pri posudzovaní platnosti predloženej Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 19.08.2022, od ktorej si odvodzuje aktívnu vecnú legitimáciu žalobca, prihliadal a posudzoval túto zmluvu aj podľa citovaného ust. § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, musel by dôjsť k právnemu záveru, že predložená Zmluva o postúpení pohľadávok je absolútne neplatný právny úkon, nakoľko bol uzatvorený v rozpore so zákonom a jedná sa o úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný. Žalovaný mal za to, že z dôvodu absolútnej neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 19.08.2022, uzatvorenej medzi pôvodným veriteľom D. E. F., ml. a pôvodným žalobcom Práva veriteľov, v rozpore s ust. § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch nemá žalobca aktívnu vecnú legitimáciu v spore a nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky z Dohody o urovnaní zo dňa 04.03.2022 z pôvodného veriteľa E. F. ml. na žalobcu. Uvedené nesprávne právne posúdenie má za
následok nesprávne právne rozhodnutie a žaloba by mala byť z tohto dôvodu zamietnutá. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
7. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že rozsudok v častiach napadnutých odvolaním považuje za vecne správny a zákonný, pričom odvolaciu argumentáciu žalovaného považuje v celom rozsahu za nesprávnu a neopodstatnenú.
Celá odvolacia argumentácia žalovaného je založená na tvrdení, že na posúdenie platnosti dohody o urovnaní zo dňa 04.03.2022, od ktorej je odvodzovaný žalobou uplatnený nárok, bolo potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Táto argumentácia žalovaného však nemôže mať podľa žalobcu, vzhľadom na charakter a právnu podstatu urovnania ako samostatného záväzkového vzťahu, žiadne opodstatnenie. Účelom urovnania nie je zistiť, ako sa veci v skutočnosti majú, ale predísť ďalším nezrovnalostiam alebo sporom tým, že pôvodný záväzok, v ktorom sa sporné právo vyskytlo, sa zruší a nahradí novým záväzkom. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR č. 21Cdo/5570/2015 zo dňa 06.10.2016, ktorý uviedol, že po uzavretí dohody o urovnaní sa už veriteľ nemôže domáhať plnenia z pôvodného záväzku, ale len plnenia z nového záväzku z dohody o urovnaní (viď aj rozsudok Najvyššieho súdu ČR č. 33Cdo/2725/2008 zo dňa 23.09.2010).
Dohodu o urovnaní možno zaradiť medzi právne úkony, ktorých platnosť zákon neviaže na podmienku „existencie“ práva (pohľadávky, dlhu), ktorého sa úkon týka, naopak s možnou „neexistenciou“ takého práva počíta. Nie je tiež vylúčené, že účastníci po vyjasnení sporných stanovísk v dohode potvrdia svoje doterajšie práva a povinnosti.
Zo znenia ust. § 586 ods. 2 Občianskeho zákonníka potom vyplýva, že urovnaním možno založiť právo aj tam, kde pôvodne nebolo. Na rovnakých právnych záveroch zotrval Najvyšší súd ČR aj v ďalších svojich rozhodnutiach, a to v rozsudku č. 33Cdo/4413/2007 zo dňa 29.04.2010, v rozsudku č. 30Cdo/21/2011 zo dňa 22.11.2012 a v rozsudku č. 23Cdo/3957/2013 zo dňa 25.11.2014.
V nadväznosti na tieto právne závery, týkajúce sa charakteru a podstaty právneho vzťahu urovnania a pri súčasnom rešpektovaní právneho záveru súdu prvej inštancie o neplatnosti zmlúv o pôžičke zo dňa 16.02.2022 a zo dňa 17.02.2022, je podľa žalobcu potom zrejmé, že predmetom dohody o urovnaní zo dňa 04.03.2022 mohol byť len nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia (z neplatných zmlúv o pôžičke). Žalobca tiež poukázal aj na právne závery vyplývajúce z uznesenia Ústavného súdu ČR č. IV. ÚS 13/2000 zo dňa 05.06.2000, z ktorých vyplýva, že predmetom urovnania
podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka môže byť aj nárok z bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 2 a § 454 Občianskeho zákonníka. Pri posúdení dohody o urovnaní zo dňa 04.03.2022 z pohľadu týchto skutočností je potom celkom neprijateľná odvolacia argumentácia žalovaného o možnosti aplikácie ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch na právny vzťah založený takouto dohodou o
urovnaní. Poukázal na ust. § 1 ods. 2 veta prvá a § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch (v znení platnom v rozhodujúcom čase), z ktorého vymedzenia právnej podstaty spotrebiteľského úveru a zmluvy o spotrebiteľskom úvere je celkom zrejmé, že ustanovenia takéhoto právneho predpisu nie je možné aplikovať na posúdenie platnosti dohody o urovnaní zo dňa 04.03.2022, ktorou bol založený nový právny vzťah medzi žalovaným a D. E. F., zabezpečujúci urovnanie nárokov z bezdôvodného obohatenia (poskytnutého peňažného plnenia na základe neplatných zmlúv o pôžičke).
V nadväznosti na to sú potom celkom nesprávne aj ďalšie tvrdenia žalovaného v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie o potrebe aplikácie ust. § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch pri posúdení platnosti zmlúv o postúpení pohľadávky zo dňa 19.08.2022 a na ňu nadväzujúcich zmlúv o postúpení pohľadávky zo dňa 12.09.2024 a zo dňa 30.10.2024 (od ktorej je odvodzovaná aktívna vecná legitimácia žalobcu).
Pokiaľ totiž dohoda o urovnaní zo dňa 04.03.2022 nie je spotrebiteľským úverom a na túto nie je možné aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, tak tieto nie je samozrejme možné aplikovať ani na postúpenie pohľadávky založenej takouto dohodou o urovnaní.
V tej súvislosti je potom nedôvodná aj ostatná odvolacia námietka žalovaného o tom, že súd prvej inštancie sa s argumentáciou žalovaného o absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 19.08.2022, uzavretej medzi pôvodným veriteľom D. E. F. a pôvodným žalobcom Práva veriteľov, v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal a nevenoval jej žiadnu pozornosť. Je len logické, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru o nemožnosti aplikácie ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch na právny vzťah založený dohodou o urovnaní zo dňa 04.03.2022 ako celku, ktorý záver aj riadne odôvodnil (v bode 35. odôvodnenia rozsudku), tak nebolo vôbec potrebné a ani dôvodné, aby sa osobitne vysporiadaval s argumentáciou žalovaného (nesprávnou) o potrebe aplikácie jedného z ustanovení takéhoto zákona (§ 17 ods. 1) na posúdenie platnosti zmlúv o postúpení pohľadávky, ktorého aplikácia tiež do
úvahy vôbec neprichádzala. Keďže žalovaný žiadne iné argumenty v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré by boli spôsobilé jeho správnosť v napadnutej časti spochybniť, neuviedol, je odvolanie žalovaného celkom neopodstatnené. Záverom navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch I. a III. ako vecne správny potvrdil a zároveň žalobcovi priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
8. Žalovaný v písomnej replike k vyjadreniu žalobcu zopakoval, že je toho názoru, že aj na dohodu o urovnaní zo dňa 04.03.2022 sa majú aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Z dikcie § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch (podľa § 1 ods. 2 zákon o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom do 29.02.2024) „spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.) podľa jeho názoru vyplýva, že pod spotrebiteľským úverom možno vnímať aj dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Z okolností podpisu a obsahu samotnej dohody o urovnaní vyplýva, že právny vzťah, založený medzi veriteľom D. E. F., ml. a žalovaným predstavoval poskytnutie peňažných prostriedkov žalovanému formou odloženej platby a pre tento prípad si veriteľ dojednal aj zmluvný úrok ako odplatu za poskytnutie pôžičky. Vzhľadom na obsah dohody o urovnaní je nepochybné, že si pôvodný veriteľ dojednal vrátenie peňažných prostriedkov a rovnako si dojednal aj úrok za obdobie do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. V tomto prípade podpísaná dohoda o urovnaní predstavuje nový záväzkový vzťah, ktorý obsahuje synalagmatický zmluvný záväzok, pričom záväzku žalovaného vrátiť peňažné prostriedky vo výške 23.700 eur vo forme dlhu a zmluvného úroku zodpovedá nárok (peňažná pohľadávka) veriteľa na vrátenie peňažných prostriedkov vrátane dojednaného zmluvného úroku. Pri správnej aplikácii ust. § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch by súd musel dospieť k správnemu a právne udržateľnému záveru, že aj na dohodu o urovnaní zo dňa 04.03.2022 sa majú aplikovať ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Zopakoval, že súd prvej inštancie mal posúdiť dohodu o urovnaní ako spotrebiteľský úver. Po správnej aplikácii zákona o spotrebiteľských úveroch na dohodu o urovnaní je nevyhnutné aplikovať príslušné ustanovenie § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch aj pri posudzovaní predložených zmlúv o postúpení pohľadávok (zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 19.08.2022, zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 12.09.2024 a zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 30.10.2024). Zotrval na svojom odvolacom návrhu.
9. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.
10. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať, ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku I. a III. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
11. Výrok II. napadnutého rozsudku odvolací súd nepreskúmaval, pretože proti tomuto výroku odvolanie nesmerovalo, a tak nadobudol právoplatnosť (§ 367 CSP).
12. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie 2.300 eur s príslušenstvom vyplývajúci z dohody o urovnaní uzatvorenej medzi pôvodným veriteľom D. E. F. a žalovaným dňa 04.03.2022 (predmetom dohody o urovnaní bola suma 23.700 eur s príslušenstvom vyplývajúca z pôžičiek zo dňa 16.02.2022 a 17.02.2022). V tomto konaní žalované plnenie zahŕňa mesačné splátky, splatné k 10. dňu príslušného mesiaca, konkrétne prvú splátku v sume 1.100 eur, splatnú 10.03.2022 a ďalej splátku 600 eur, splatnú 10.04.2022 a splátku 600 eur, splatnú 10. mája 2022.
13. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že dohoda o urovnaní zo dňa 04.03.2022, uzatvorená medzi pôvodným veriteľom D. E. F. a žalovaným, napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzhľadom na postavenie zmluvných strán ako dodávateľa (obchodníka) a spotrebiteľa, a preto podlieha prieskumu súladu predmetnej zmluvy a ustanovení na ochranu spotrebiteľa obsiahnutých v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zároveň však správne konštatoval, že na dohodu o urovnaní sa nevzťahujú ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Správne tiež konštatoval, že dohoda o urovnaní zo dňa 04.03.2022 je novým záväzkovým vzťahom, a hoci informatívne odkazuje na pôvodné zmluvy zo dňa 16.02.2022 a 17.02.2022 (ktoré zmluvy by zároveň boli neplatné podľa ust. § 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže D. E. F. nebol oprávnený poskytovať spotrebiteľské úvery), záväzok žalovaného už nie je záväzkom z titulu poskytnutej pôžičky, ale je novým záväzkom z titulu urovnania. Nárok žalobcu na zaplatenie istiny (pozostávajúcej z troch splátok) vo výške 2.300 eur spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z každej dlžnej splátky plynúci odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti konkrétnej splátky považoval za dôvodný a v tejto časti žaloby nevidel rozpor s právnymi predpismi.
14. Podstata odvolacích argumentov žalovaného bola sústredená na tvrdenie, že dohoda o urovnaní podlieha prieskumu v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko spĺňa definíciu spotrebiteľského úveru v zmysle § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko sa jedná o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Následná argumentácia žalovaného, založená na posúdení dohody o urovnaní ako spotrebiteľskom úvere, smerovala k záverom o neplatnom postúpení pohľadávky vzhľadom k absolútnej neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávok v zmysle § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a § 39 Občianskeho zákonníka a k zamietnutiu žaloby v dôsledku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní.
15. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP a odvolateľ ich ani netvrdil.
16. Ďalej, vychádzajúc z obsahu odvolania, žalovaný namietal nesprávnosť právnych záverov, na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie (odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j. rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).
17. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
18. Vyššie uvedené odvolacie námietky odvolateľa vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a vyvodil správne právne závery. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne odôvodnil, v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), pričom s poukazom na obsah odvolania žalovaného dodáva nasledovné:
19. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že na dohodu o urovnaní zo dňa 04.03.2022 nebolo možné aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, vzhľadom na novovzniknutý záväzkový vzťah medzi zmluvnými stranami. Hoci dohoda o urovnaní zo dňa
04.03.2022 (informatívne) odkazuje na pôvodné zmluvy o pôžičkách, záväzok z nej vyplývajúci už nie je záväzkom z titulu poskytnutej pôžičky (resp. pôžičiek zo dňa 16.02.2022 a 17.02.2022), ale je záväzkom novým z titulu uzatvorenej dohody o urovnaní. Súd prvej inštancie vyčerpávajúco charakterizoval podstatu právneho inštitútu urovnania a záväzkového vzťahu zmluvných strán založeného touto dohodou o urovnaní, preto odvolací súd v tomto smere odkazuje na správne
odôvodnenie
napadnutého rozsudku v bode 30 a nasl. V tomto smere odvolací súd poukazuje tiež na znenie článku V. bod 5.4. dohody o urovnaní zo dňa 04.03.2022, v zmysle ktorého účastníci dohody zhodne prehlásili: „...všetky doterajšie záväzky uvedené v tejto dohode o urovnaní sú nahradené novým záväzkom, ktorý vyplýva z tohto urovnania. Taktiež prehlasujú, že urovnaním sú medzi nimi úplne upravené všetky vzájomné práva týkajúce sa sporných právnych vzťahov a nebudú proti sebe uplatňovať žiadne ďalšie nároky. Účastníci berú na vedomie, že právnym dôvodom vzniku ich nových vzájomných práv a povinností podľa tohto článku je výlučne táto dohoda o urovnaní a popis sporného resp. pochybného nároku, ktorý sa vznikom nového záväzku urovnaná, má len informatívny charakter, pričom neuvedenie niektorého konkrétneho sporného alebo pochybného nároku nemá vplyv na platnosť tejto dohody ako generálnej pokonávky.“ Napriek tomu, že žalovaný v pôvodnom konaní namietal platnosť dohody o urovnaní z dôvodu, že pri uzatváraní tejto dohody mal konať pod nátlakom a stresom, v rámci odvolacieho konania už táto skutočnosť nebola obsahom jeho odvolacích námietok, preto mal odvolací súd za to, že dohoda o urovnaní bola uzatvorená platne, pričom na platnosť tejto dohody, vzhľadom na podstatu právneho inštitútu urovnania a nový charakter záväzkového vzťahu, nemohol mať vplyv ani prípadný rozpor pôvodných zmlúv zo dňa 16.02.2022 a 17.02.2022 s právnymi predpismi upravujúcimi právo na ochranu spotrebiteľa, tiež ani to, že pôvodný veriteľ D. E. F. nedisponoval oprávnením na poskytovanie pôžičiek fyzickým osobám.
20. V odvolacom konaní predložená argumentácia žalovaného, ktorý v dohode o urovnaní videl spotrebiteľský úver v zmysle § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v podobe poskytnutých peňažných prostriedkov vo forme odloženej platby, neobstojí. Dohoda o urovnaní túto definíciu nenapĺňa. Nepredstavuje poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere formou odloženej platby. Ide o dohodu, ktorou sa vysporiadavajú sporné nároky, záväzky, pričom môže ísť aj o neplatný, dokonca domnelý záväzok. Uzatvorením dohody o urovnaní však nevzniká úverový vzťah v zmysle zmluvy o úvere, resp. rovnako sa nejedná o odloženú platbu v zmysle splátkového kalendára, z tohto dôvodu nie je možné dohodu o urovnaní subsumovať pod definíciu spotrebiteľského úveru v zmysle citovaných ustanovení.
21. Odvolací súd v tejto súvislosti akcentuje, že napriek tomu, že na predmetnú dohodu o urovnaní nebolo možné aplikovať právne predpisy v oblasti ochrany spotrebiteľa pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, t. j. zákon o spotrebiteľských úveroch, bola táto dohoda správne podrobená zo strany súdu prvej inštancie prieskumu v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka § 52 a nasl. Odvolací súd konštatuje, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, upravené v Občianskom zákonníku v § 52 a nasl., ktoré sú všeobecnými ustanoveniami, sú aplikovateľné na všetky zmluvné typy, preto súd prvej inštancie správne ustálil, že i v prípade dohody o urovnaní zo dňa 04.03.2022 sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu vzhľadom na konštatovaný a v tomto smere žiadnou zo strán nenamietaný spotrebiteľský charakter zmluvných strán (obchodník vs. spotrebiteľ).
22. V tomto smere súd prvej inštancie správne ustálil dôvodnosť žalovaného nároku, ktorý spočíval v nezaplatených prvých troch splátkach istiny, ktorú bol žalovaný v zmysle dohody o urovnaní povinný zaplatiť v celkovej sume 23.700 eur. Odvolací súd považoval rovnako ako súd prvej inštancie žalobu v časti uplatnenej istiny vo výške 2.300 eur spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z každej dlžnej splátky, plynúci odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti konkrétnej splátky, za dôvodnú.
23. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd nepovažoval námietky žalovaného za opodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. spolu so závislým výrokom o trovách konania (výrok III.) podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Strana má právo zvoliť si advokáta a má možnosť sa obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh; § 428 CSP).