2Sak/1/2026

1. Žalobkyňa podala 12. mája 2023 žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území SR. OCP PZ Žilina ju rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB-2206-011/2023-PC zo 16. júna 2023 zamietlo podľa § 54 ods. 2 písm. a) s poukazom na § 2 ods. 1 písm. k) a § 52 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), pretože nespĺňala podmienku nepretržitého päťročného pobytu podľa zákona o pobyte cudzincov.

Zároveň zdôraznil, že zamietnutím žiadosti nedošlo k zásahu do jej rodinného a súkromného života, pretože jej prechodný pobyt zostal naďalej platný na základe prechodných ustanovení súvisiacich s mimoriadnymi situáciami. II. Konanie pred správnym súdom 5. Žalobkyňa podala správnu žalobu proti rozhodnutiu žalovaného a domáhala sa zrušenia rozhodnutí oboch správnych orgánov a vrátenia veci na nové konanie. Tvrdila, že rozhodnutia boli formalistické, nezohľadňovali účel zákona, právo EÚ ani ochranu jej súkromného a rodinného života.

Poukazovala na silné rodinné väzby na Slovensku, podnikanie v rodinnej spoločnosti, zdravotný stav a absenciu zázemia v Iráne. Podľa nej zamietnutie žiadosti predstavuje neprimeraný zásah do práv garantovaných čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 9. Žalobkyňa tiež tvrdila, že skutkový stav nebol dostatočne zistený, keďže správne orgány nevypočuli ju ani ďalšie osoby, ktorých práva mohli byť rozhodnutím dotknuté, najmä rodinných príslušníkov a obchodnú spoločnosť, v ktorej pôsobí. 10. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol jej zamietnutie. Uviedol, že správne orgány postupovali v súlade so zákonom, spoľahlivo zistili skutkový stav a správne vyhodnotili, že žalobkyňa nespĺňa podmienku nepretržitého pobytu potrebnú na udelenie dlhodobého pobytu. Zdôraznil, že pri rozhodovaní o dlhodobom pobyte zákon neumožňuje prihliadať na dôvody neprítomnosti na území SR, ak podmienka nepretržitosti pobytu nie je splnená. Žalobkyňa v replike a žalovaný v duplike zotrvali na svojich doterajších stanoviskách. 11.

Za nepretržitý pobyt sa nepovažuje pobyt v zahraničí dlhší ako 180 dní, ak zákon neustanovuje inak. Do doby nepretržitého pobytu možno započítať najviac šesť po sebe nasledujúcich mesiacov a najviac desať mesiacov pobytu mimo územia SR, ak bol tento pobyt vopred oznámený policajnému útvaru.

14. Zohľadnil tiež smernicu 2003/109/ES, podľa ktorej je základnou podmienkou priznania postavenia osoby s dlhodobým pobytom päťročný oprávnený a nepretržitý pobyt. Smernica pripúšťa započítanie kratších období neprítomnosti a zároveň umožňuje členským štátom vo výnimočných a prechodných situáciách akceptovať aj dlhšiu neprítomnosť, ak to umožňuje vnútroštátne právo.

16. Správny súd zdôraznil, že pri rozhodovaní o udelení dlhodobého pobytu ide o kogentnú právnu úpravu. Ak žiadateľ nespĺňa podmienku nepretržitého pobytu, správny orgán musí žiadosť zamietnuť a nemôže prihliadať na dôvody neprítomnosti ani na iné individuálne okolnosti prípadu.

17. Za nedôvodnú považoval aj argumentáciu, že e-mailové oznámenie zo 14. marca 2020 malo zachovať nepretržitosť pobytu. Aj keby bolo oznámenie akceptované, obdobie neprítomnosti by aj tak presiahlo zákonom dovolených šesť po sebe nasledujúcich mesiacov. 18. Správny súd odmietol aj výklad žalobkyne, podľa ktorého bolo možné obdobie neprítomnosti rozdeliť na dve samostatné časti. Podľa súdu išlo o jedno súvislé obdobie neprítomnosti dlhšie ako šesť mesiacov, ktoré prerušilo nepretržitosť pobytu. 19. Rozsudok Krajského súdu v Žiline z predchádzajúceho konania o zrušení prechodného pobytu nebolo možné použiť na túto vec, pretože išlo o odlišné konanie s inou právnou úpravou. Pri zrušení prechodného pobytu zákon umožňuje správnu úvahu a zohľadnenie osobitných okolností, zatiaľ čo pri rozhodovaní o dlhodobom pobyte takáto možnosť neexistuje. 20. Správny súd neprijal ani argument založený na smernici 2003/109/ES. Hoci smernica umožňuje zohľadniť výnimočné okolnosti, odkazuje pritom na vnútroštátne právo, ktoré slovenský zákon o pobyte cudzincov pri dlhodobom pobyte takúto výnimku neupravuje. 21. Námietku zásahu do súkromného a rodinného života súd zamietol, pretože žalobkyňa nebola vyhostená ani jej nebol zrušený pobyt. Naďalej mohla žiť na Slovensku, podnikať a zotrvať so svojou rodinou na základe predĺženého prechodného pobytu. Preto podľa súdu nedošlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru. 22. Za nedôvodnú označil súd aj námietku, že účastníkmi konania mali byť rodinní príslušníci a obchodná spoločnosť žalobkyne. Ak sa považujú za dotknuté osoby, ochrany svojich práv sa môžu domáhať samostatne. 23. Z uvedených dôvodov správny súd žalobu podľa § 190 SSP zamietol.

nesprávne odmietol zohľadniť objektívnu nemožnosť návratu na Slovensko počas pandémie a neuznal možnosť kombinácie jednotlivých období neprítomnosti, · rovnako namieta záver o neúčinnosti oznámenia zaslaného e-mailom 14. marca 2020, keďže zákon neustanovuje osobitnú formu oznámenia a správny orgán bol o jej situácii preukázateľne informovaný. C/ Nezohľadnenie záverov rozsudku Krajského súdu v Žiline · žalobkyňa tvrdí, že správny súd nedostatočne zohľadnil skorší rozsudok Krajského súdu v Žiline, ktorý riešil tú istú skutkovú okolnosť - jej neprítomnosť v roku 2020. Podľa nej je nelogické, aby tá istá neprítomnosť nebola prekážkou zachovania prechodného pobytu, ale zároveň znemožňovala získanie dlhodobého pobytu. Takýto prístup považuje za rozporný s princípom právnej istoty, legitímnych očakávaní a rovnakého zaobchádzania. D/ Nesprávny výklad prechodných ustanovení zákona o pobyte cudzincov (§ 131k) · žalobkyňa nesúhlasí so záverom, že sa na jej pobyt vzťahuje § 131k zákona o pobyte cudzincov prijatý v súvislosti s vojnou na Ukrajine,

Správny súd podľa nej redukoval ochranu rodinného a súkromného života iba na otázku vyhostenia, hoci aj odmietnutie udeliť stabilný dlhodobý pobyt osobe dlhodobo usadenej v štáte predstavuje zásah do týchto práv. Žalobkyňa poukazuje na svoje rodinné väzby, zdravotný stav, podnikanie na Slovensku a na skutočnosť, že zamietnutím dlhodobého pobytu stratila právnu istotu vyplývajúcu z pobytového statusu vyššej kvality. F/ Porušenie princípu spravodlivosti a proporcionality · podľa žalobkyne vedie výklad správneho súdu k materiálne nespravodlivému výsledku.

súdu. 26. Podľa žalovaného žalobkyňa nesplnila základnú zákonnú podmienku na udelenie dlhodobého pobytu, a to nepretržitý oprávnený pobyt na území SR počas piatich rokov bezprostredne pred podaním žiadosti. Keďže sa v období od 8. januára 2020 do 20. novembra 2020 zdržiavala mimo územia SR 318 dní, podmienka nepretržitosti pobytu nebola splnená. 27. Žalovaný zdôraznil, že ustanovenia § 52 a § 54 zákona o pobyte cudzincov sú kogentné.

28. K námietke porušenia práva na súkromný a rodinný život žalovaný uviedol, že ochrana podľa čl. 8 Dohovoru nemôže nahrádzať nesplnenie zákonných podmienok pobytu. Opieral sa pritom aj o judikatúru českého Najvyššieho správneho súdu, podľa ktorej nemožno priznať dlhodobý pobyt osobe, ktorá nespĺňa zákonom stanovené podmienky, len s odkazom na rodinné alebo súkromné väzby. 29. Žalovaný zároveň zastáva názor, že požiadavka päťročného nepretržitého pobytu slúži na preukázanie integrácie cudzinca do spoločnosti a žalobkyňa túto zákonnú podmienku nesplnila.

30. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „kasačný súd“) po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľky bola podaná včas (§ 443 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. 31. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 32. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v kasačnej sťažnosti a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k smernici 2003/109/ES 33. Táto kasačná námietka je dôvodná. 34. Podstatou sporu nie je samotná dĺžka neprítomnosti žalobkyne na území Slovenskej republiky v období od 9. januára 2020 do 20. novembra 2020, keďže táto skutočnosť medzi účastníkmi nebola sporná. Spornou je otázka právnych dôsledkov tejto neprítomnosti v situácii, keď bola spôsobená mimoriadnymi okolnosťami súvisiacimi s pandémiou COVID-19 a keď žalobkyňa preukázateľne žila na území Slovenskej republiky od roku 2016, mala tu rodinné, sociálne a ekonomické väzby a usilovala sa o návrat na územie Slovenskej republiky. 35. Správny súd založil svoj právny názor na závere, že slovenská právna úprava neumožňuje pri rozhodovaní o dlhodobom pobyte zohľadniť výnimočné okolnosti prechodného charakteru podľa čl. 4 ods. 3 druhého pododseku smernice Rady 2003/109/ES, a preto takáto okolnosť nemôže mať právny význam. 36. S týmto záverom sa kasačný súd nestotožňuje. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie sú vnútroštátne súdy povinné vykladať vnútroštátne právo v čo najväčšej možnej miere vo svetle znenia a účelu smernice tak, aby bol dosiahnutý výsledok ňou sledovaný (rozsudky C-106/89 Marleasing, C-282/10 Dominguez a ďalšie). 37. Správny súd síce identifikoval existenciu čl. 4 ods. 3 druhého pododseku smernice, avšak jeho úvaha sa obmedzila na konštatovanie, že zákon o pobyte cudzincov obdobnú výnimku výslovne neupravuje. Takýto prístup podľa kasačného súdu nezodpovedá požiadavkám eurokonformného výkladu.

39. Správny súd sa vôbec nezaoberal otázkou, či žalobkyňa vzhľadom na dĺžku pobytu, rodinné väzby, podnikateľskú činnosť a centrum životných záujmov napĺňa materiálny účel smernice, ani tým, či pandémia COVID-19 nepredstavovala práve takú výnimočnú okolnosť prechodného charakteru, s ktorou čl. 4 ods. 3 druhý pododsek smernice počíta. 40.

42. Kasačný súd súhlasí s tým, že správny súd (rovnako aj žalovaný) pristúpil k výkladu § 52 ods. 1 písm. a), § 52 ods. 4 písm. b) a § 54 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov výlučne jazykovo a formalisticky. 43.

Kasačný súd neprejudikuje výsledok ďalšieho konania a nevyslovuje záver, že predmetné obdobie musí byť automaticky započítané do nepretržitého pobytu žalobkyne. Konštatuje však, že správne orgány sa touto otázkou nezaoberali spôsobom zodpovedajúcim požiadavkám vyplývajúcim z práva Európskej únie a správny súd nesprávne takýto postup považoval za zákonný. K námietke nezohľadnenia predchádzajúceho rozsudku Krajského súdu v Žiline

47. Správny súd sa uspokojil s konštatovaním odlišnosti právnej úpravy, avšak dostatočne nevysvetlil, prečo tá istá skutková okolnosť, ktorú právny poriadok v jednom konaní vyhodnotil ako ospravedlniteľnú, nemôže mať žiadny význam v konaní druhom. 48.

49. Kasačný súd považuje túto námietku za dôvodnú. 50. Správny súd založil svoje závery na konštatovaní, že žalobkyňa nebola administratívne vyhostená a ani jej nebolo odňaté oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, a preto nedošlo k zásahu do práv zaručených čl. 8 Dohovoru.

53. V rozsudku Slivenko v. Lotyšsko zo dňa 9. októbra 2003 (sťažnosť č. 48321/99) ESĽP uviedol, že súkromný život zahŕňa aj sociálnu identitu jednotlivca a väzby vytvorené v spoločnosti, v ktorej dlhodobo žije. Rovnako v rozsudku Üner v. Holandsko ESĽP zdôraznil, že pri rozhodnutiach týkajúcich sa pobytu cudzincov je potrebné posudzovať okrem iného dĺžku pobytu osoby v hostiteľskom štáte, intenzitu jej sociálnych a rodinných väzieb, stupeň integrácie a dopady rozhodnutia na jej súkromný a rodinný život. V rozsudku Maslov v. Rakúsko ESĽP zdôraznil, že čím intenzívnejšie sú väzby jednotlivca na hostiteľský štát, tým presvedčivejšie musia byť dôvody odôvodňujúce zásah do jeho súkromného a rodinného života.

55. Zo skutkových zistení vyplýva, že žalobkyňa sa na území Slovenskej republiky zdržiavala od roku 2016, vykonávala tu podnikateľskú činnosť, vytvorila si tu rodinné a sociálne väzby a centrum svojich životných záujmov. Správne orgány však nehodnotili intenzitu týchto väzieb ani nevykonali test proporcionality medzi verejným záujmom sledovaným zákonom o pobyte cudzincov a individuálnou situáciou žalobkyne. 56. Správny súd sa obmedzil sa iba na konštatovanie, že žalobkyňa nebola vyhostená a jej pobytové oprávnenie nezaniklo. Takéto odôvodnenie podľa kasačného súdu nezodpovedá štandardu vyžadovanému čl. 8 Dohovoru a judikatúrou ESĽP. Námietky, ktoré kasačný súd nepovažuje za dôvodné

64. Kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná v časti týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k smernici 2003/109/ES, nedostatočného eurokonformného výkladu zákona o pobyte cudzincov, nedostatočného vysporiadania sa s významom predchádzajúceho rozsudku Krajského súdu v Žiline, a nedostatočného posúdenia zásahu do práv žalobkyne podľa čl. 8 Dohovoru. 65. Už tieto dôvody samy osebe postačujú na zmenu napadnutého rozsudku podľa § 462 ods. 2 SSP, tak, že kasačný súd zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 66. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že plne úspešnej žalobkyni/sťažovateľke priznal právo na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj trov konania pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 67. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP). Pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu nemožno podmienku nepretržitého pobytu vykladať čisto formalisticky. Správne orgány a správne súdy sú povinné vykladať vnútroštátne právo eurokonformne vo svetle smernice 2003/109/ES, posúdiť význam výnimočných okolností prechodného charakteru (vrátane pandémie COVID-19) a individuálne zhodnotiť dopad rozhodnutia na právo cudzinca na súkromný a rodinný život podľa čl. 8 Dohovoru.