3Ek/391/2026

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava-Staré Mesto, zast.: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka, IČO: 42 185 190, so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava-Karlova Ves, proti povinnému: A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX B. C. D. XX, o vymoženie 195,14 EUR s prísl., o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica, vydaného vyšším súdnym úradníkom, sp. zn. 3Ek/391/2026 zo dňa 24.02.2026, takto

rozhodol:

Súd sťažnosť oprávneného z a m i e t a .

odôvodnenie:

1/ Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie, ktorý bol exekučnému súdu doručený dňa 04.02.2026, domáhal od povinného vymoženia príslušenstva pohľadávky na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 03608/14, ktorý dňa 28.08.2014 vydal Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).

2011, sp. zn. IV. ÚS 78/2011). Vyšší súdny úradník preskúmal, či rozhodcovská doložka, obsiahnutá v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VOP“) spĺňa podmienky platnosti podľa ZoRK účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy (31.01.2012). Z ustanovenia § 4 ZoRK vyplýva, že rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu a musí byť obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. V danom prípade nebola rozhodcovská doložka platne uzatvorená, pretože nebolo preukázané jej písomné dojednanie a nebolo preukázané, že povinný bol s VOP oboznámený. Aby bola rozhodcovská doložka v spotrebiteľskom vzťahu platná, musí byť výsledkom skutočne slobodnej a informovanej vôle spotrebiteľa, čo preukázané nebolo. Oprávnený rozhodcovskú doložku zahrnul do VOP bez toho, aby v zmluve o úvere uviedol aspoň odkaz na toto zmluvné dojednanie. V prípade sporu platí, že predpokladanú znalosť obchodných podmienok treba preukázať, pričom dôkazné bremeno zaťažuje toho účastníka, ktorý sa znalosti týchto podmienok dovoláva. S poukazom na § 4 ods. 2 ZoRK vyšší súdny úradník dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky pre nedodržanie písomnej formy. Za neprijateľné považoval aj to, že rozhodcovská doložka bola obsiahnutá vo VOP, ktoré majú povahu univerzálnych podmienok. Spotrebiteľ si tak rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo VOP, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal obchodník. V nadväznosti na vyššie uvedené vyšší súdny úradník konštatoval, že nedostatok právomoci rozhodcovského súdu v danom konaní odvíjajúci sa od neplatnosti rozhodcovskej doložky má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku, čo spôsobuje, že predmetný rozhodcovský rozsudok je nulitným právnym aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Preto návrh oprávneného na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. f) bod 1 Exekučného poriadku v celom rozsahu zamietol. Nakoľko oprávnený nebol úspešný s návrhom na vykonanie exekúcie, nárok na náhradu trov mu nevznikol, preto mu ho vyšší súdny úradník nepriznal.

konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od povinného, aby spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. V zmysle rozhodcovskej zmluvy článku II - predmet zmluvy v bode 1 sa uvádza, že zmluvné strany sa dohodli riešiť všetky spory vzniknuté z predmetných zmlúv o úvere buď pred Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. (ďalej len „rozhodcovský súd“) alebo pred príslušným všeobecným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Z toho jasne vyplýva, že nie je daná výlučnosť rozhodcovského súdu, a povinný sa mal možnosť v prípade nespokojnosti obrátiť na všeobecný súd.

V prípade, že sa účastníci rozhodcovského konania dohodnú na predložení svojho sporu na prerokovanie stálemu rozhodcovskému súdu v zásade platí, že sa podrobujú predpisom tohto súdu. Rovnaké postavenie účastníkov konania sa musí prejavovať v procesnom postupe súdu od podania žaloby až po vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorý obom stranám umožní predkladať návrhy na vykonanie dôkazov, podanie vzájomnej žaloby, návrhy na doplnenie žaloby a najmä právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom druhej strany.

sudcu, ktorý rozhoduje zaujato a nespravodlivo, mohol podať námietku predpojatosti podľa § 9 ZoRK. Mal možnosť tak urobiť v žalobnej odpovedi, nakoľko v každom jednom prípade je zasielaná výzva na žalobnú odpoveď. Otázkou rozhodcovskej zmluvy bola aj dohoda o spôsobe rozhodcovského konania, či sa uskutoční formou ústneho pojednávania alebo bude mať formu písomného konania.

4/ Oprávnený tvrdil, že rozhodcovská zmluva bola individuálne dojednaná, keďže išlo o samostatný dokument, ktorý mal povinnému umožniť voľbu medzi rozhodcovským a súdnym konaním. Podľa jeho názoru nemožno hovoriť o neprijateľnej podmienke, pretože spotrebiteľ sa mohol rozhodnúť, či sa rozhodcovského konania zúčastní. Zdôraznil tiež, že ak dôjde k porušeniu zmluvy zo strany spotrebiteľa, je to dodávateľ, kto musí iniciovať konanie – buď na súde, alebo pred rozhodcovským orgánom, pričom následky upravuje procesné právo, nie samotná rozhodcovská zmluva. Oprávnený poukázal aj na to, že po začatí rozhodcovského konania vzniká prekážka litispendencie, a spotrebiteľ sa mohol obrátiť na súd aj skôr ako dodávateľ. Platnosť právneho úkonu je podľa neho potrebné posudzovať v čase jeho uzavretia, pričom rozhodujúce je, či zmluva v tom čase umožňovala spotrebiteľovi reálnu voľbu medzi súdom a alternatívnym riešením sporu. Oprávnený zároveň namietal, že nejde o spotrebiteľský úver, avšak aj právna úprava spotrebiteľských úverov (§ 4 ods. 2 písm. r) pôvodného zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. a § 9 ods. 2 písm. v) zákona č. 129/2010 Z.z. spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov) výslovne umožňuje mimosúdne riešenie sporov. Rovnako smernica 2005/48/ES vyžaduje účinné mechanizmy na urovnanie sporov zo spotrebiteľských úverov. Podľa oprávneného ide o lex specialis aj lex posterior vo vzťahu k úprave spotrebiteľských zmlúv v OZ. Medzi oprávneným a povinným bola v predmetnom prípade uzatvorená rozhodcovská zmluva, a to na samostatnom liste papiera, oddelene od samotnej Zmluvy o úvere. Zároveň oprávnený poukazoval, že povinný svojím podpisom zo dňa 31.01.2012 vyhlásil, že s uzatvorením Rozhodcovskej zmluvy súhlasí, zároveň vyhlasuje, že bol pred uzatvorením zmluvy osobitne poučený o dôsledkoch uzatvorenia tejto rozhodcovskej zmluvy. Povinný svojím podpisom ako vážnym, zrozumiteľným a určitým prejavom vôle súhlasil s uzavretím. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal oprávnený za to, že rozhodcovskou zmluvou bola platne založená právomoc rozhodcovského súdu, a preto aj rozhodnutie, ktoré bolo výsledkom rozhodcovského konania má povahu exekučného titulu (nadobudlo právoplatnosť aj vykonateľnosť).

11/ V prvom rade musí sudca uviesť, že posúdenie vzťahu medzi oprávneným a povinným na základe predloženej zmluvy o úvere zo dňa 31.01.2012 ako spotrebiteľského, považoval sudca za správne a v tomto ohľade odkazuje na bod 21. odôvodnenia napadnutého uznesenia. Oprávnený v sťažnosti tvrdil, že s povinným uzavrel tzv. nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu, ktorá umožňovala zmluvným stranám prejednať spor pred rozhodcovským alebo všeobecným súdom a táto rozhodcovská zmluva bola uzatvorená na samostatnom liste papiera, oddelene od samotnej zmluvy o úvere. Nahliadnutím do predložených VOP sudca zistil, že ustanovenie 17., na ktoré vyšší súdny úradník poukazoval, a ktoré malo obsahovať rozhodcovskú doložku sa vôbec netýkalo rozhodcovskej doložky, od ktorej mala byť odvodená právomoc rozhodcovského súdu. Ustanovenie 17. predložených VOP znelo: „Účastníci sa dohodli, že dlžník a ručiteľ dáva výslovný súhlas na to, aby mu veriteľ zasielal akékoľvek upomienky, SMS správy na mobilné telefóny a e-mail uvedené v žiadosti o úvere alebo v hlavičke tejto zmluvy (upozornenia na termíny splátok, splatnosť celého dlhu a iné skutočnosti).“ Sudca ďalej z obsahu exekučného titulu zistil, že rozhodca svoju právomoc odvodil od samostatnej rozhodcovskej zmluvy, uzavretej v rovnaký deň ako bola uzavretá zmluva o úvere. V konaní však oprávnený takú rozhodcovskú zmluvu nepredložil. Odôvodnenie rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka je preto nedostatočné a predčasné, pričom nedostatok riadneho odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia. Týmto postupom bola účastníkom exekučného konania odňatá možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, a tým aj možnosť efektívneho využitia procesného práva na napadnutie rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka sťažnosťou. Ak je rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka neodôvodnené, resp. jeho odôvodnenie nezodpovedá skutočnému stavu, účastník nemá možnosť vyjadriť sa v sťažnosti ku skutočnostiam, ktoré vyšší súdny úradník v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06). Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatok riadneho a náležitého odôvodnenia preto bránil sudcovi vôbec posúdiť správnosť napadnutého uznesenia.