Krajský súd·Uznesenie·24.06.2026

3To/39/2026

ECLI:SK:KSBB:2026:6724010300.2

Zamieta

Súd: Krajský súd v Banskej Bystrici
Sudca: JUDr. Mário Šulej
IČS: 6724010300
Zdroj: slov-lex.sk ↗

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mária Šuleja a sudcov JUDr. Michaely Bucekovej, PhD., LL.M. a JUDr. Andreja Matušovica, na verejnom zasadnutí konanom dňa 24. júna 2026 v trestnej veci obžalovaného A. B. stíhaného za zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 03.11.2025, sp. zn. 2T/54/2024, takto

rozhodol:

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného A. B. z a m i e t a .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný A. B. uznaný za vinného zo zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

v presne nezistenom čase od 14.00 h dňa 26.12.2022 až do 09.00 h dňa 29.12.2022 v interiéri chaty nachádzajúcej sa v chatovej oblasti v C., Agátová 457, okres D., iným spôsobom sexuálne zneužil svoju dcéru zdravotne ťažko postihnutú mal. E., nar. XX.XX.XXXX, ktorá trpí detskou mozgovou obrnou tým spôsobom, že vo večerných hodinách v presne nezistený deň vošiel do izby, v ktorej v tom čase na posteli ležala mal. E., ktorej sa opýtal, či už búva, na čo keď mu táto odpovedala, že sa jej nedá spať, on sa v tom ku nej nahol a dal jej francúzsky bozk, následne jej vyhrnul tričko a cmúľal jej bradavky, potom sa jej spýtal či chce niečo zažiť, na čo mu neodpovedala a on ďalej pokračoval s tým, že ju upokojoval, aby sa nebála, že otecko ju ľúbi, že jej nikdy neublíži a následne si ku nej ľahol na posteľ a hovoril jej, že pôjde tam dole, bude jej to tam lízať, a ak sa jej to bude páčiť, má mu hlavu ťahať dole a ak sa jej to páčiť nebude má mu hlavu ťahať hore, následne jej vyzliekol nohavice, nohavičky a začal jej jazykom lízať vagínu a to po dobu asi 4 minút, potom keď mu mal. E. B. začala odtláčať hlavu z jej lona a hovorila mu, že sa chce ísť napiť a odišla do kuchyne, sa jej po jej návrate spýtal, či to idú dokončiť, toto maloletá odmietla s tým, že je unavená, kde aj nasledujúci deň počas toho ako maloletá ležala na bruchu v izbe a čítala knihu, prišiel do izby, ľahol si ku nej na posteľ na brucho, vyzliekol jej nohavice a nohavičky a následne jej strčil svoj prst do jej análneho otvoru, na čo táto skríkla so slovami, že čo robí a on v tom svoju ruku vytiahol, pričom sa uvedeného konania dopustil na svojej maloletej zdravotne ťažko postihnutej dcére E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. D. XXX/X, F., okres G. G., ktorá ešte nedovŕšila 15. rok veku. Za to bol obžalovanému podľa § 201 ods. 2 Tr. zák. (účinného do 05.08.2024) s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., § 46 Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. bol obžalovaný zaradený na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 14.11.2025, ktoré odôvodnil ďalším písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 23.01.2026, a to proti výrokom o vine a o treste, ako aj správnosti postupu konania, ktoré im predchádzalo.

Následne ho odôvodnil v tomto znení: ,,V prvom rade uvádzam, že v žiadnom prípade nemožno súhlasiť s konštatovaním súdu prvej inštancie uvedenom v odôvodnení rozsudku cit. „Produkované dôkazy teda odôvodňujú konštatovanie, že obžalovaný sa dopustil konania, ktoré mu je kladné za vinu obžalobou, pretože tento uvedomujúc si svoje konanie v plnom rozsahu, o čom svedčia aj závery znaleckého dokazovania vo vzťahu k jeho osobe, osobu mladšiu ako 15 rokov iným spôsobom sexuálne zneužil a navyše sa konania dopustil na chránenej osobe – blízkej osobe a chorej osobe.“

Vyššie uvedený záver súdu prvej inštancie považujem za nesprávny, arbitrárny a zaujatý v môj neprospech. Rozsudok je vydaný len a jedine na základe výpovede poškodenej, ktorá je vymyslená.

Podľa môjho názoru, vykonaným dokazovaním v konaní nebolo bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázané, že by došlo k naplneniu všetkých obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu, ktorého spáchanie mi kladie súd v rozsudku za vinu. Naopak, dôkazy produkované počas celého trestného konania preukazujú mnou od začiatku tvrdenú skutočnosť, a to že k spáchaniu trestného činu vôbec nedošlo.

V trestnom konaní bol vyprodukovaný iba jediný priamy dôkaz, na základe ktorého bol vyhlásený napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, a to je výpoveď poškodenej. Všetky ostatné dôkazy v tomto konaní sú iba nepriame, ktoré vychádzajú iba z tvrdení a neprávd uvedených poškodenou v jej výpovedi, a ktoré som v celom rozsahu poprel. Výpoveď poškodenej je však osamoteným dôkazom, ktorý sám osebe nemôže byť rozhodujúcim dôkazom pri posúdení mojej viny. Iba vo výnimočných prípadoch môže byť vina založená len na jednom dôkaze, a v tomto prípade je to naozaj iba tvrdenie poškodenej proti môjmu tvrdeniu, a preto poukazujem na zásadu in dubio pro reo.

Súd prvého stupňa sa v odôvodnení rozsudku snažil prepojiť jediný priamy dôkaz s ostatným nepriamymi dôkazmi, avšak tieto pri ich komplexnom posúdení, vo vzájomnej spojitosti a racionálnom vyhodnotení, jednoducho nepreukazujú spáchanie skutku. Skutkové závery súdu sú preto výsledkom selektívneho hodnotenia dôkazov a nie ich objektívneho, logického a zákonného posúdenia.

Pokiaľ ide o samotný skutok, tak žiadny iný dôkaz ako výpoveď poškodenej priamo nesvedčí v môj neprospech. Všetky ostatné dôkazy, ako je napríklad výpoveď H. B. a I. J., ktoré sú súdom interpretované ako svedčiace v môj neprospech, majú vo vzťahu k samotnému skutku iba sprostredkovaný charakter, keďže sú výlučne odvodené z tvrdení poškodenej a vypovedajú len o ňou prezentovanom príbehu. Tieto výpovede teda nepredstavujú samostatné, nezávislé a objektívne dôkazy o skutku, ale iba reprodukciu tvrdení poškodenej. Ako nepriame dôkazy preto žiadnym spôsobom neobjektivizujú jej výpoveď, a to ani v prípade, ak sa s ňou v určitých častiach obsahovo zhodujú, keďže ich zdrojom je tá istá výpoveď. Takéto dôkazy nemôžu logicky ani právne potvrdiť vierohodnosť pôvodného tvrdenia, z ktorého samy vychádzajú. Navyše, tieto výpovede sa v niektorých skutočnostiach podstatných pre rozhodnutie vo veci s výpoveďou poškodenej priamo rozchádzajú, čo ešte viac oslabuje ich dôkaznú hodnotu a zvyšuje mieru pochybností o skutkovom priebehu, ako ho prezentuje poškodená. Súd prvej inštancie sa však v odôvodnení rozsudku s týmito rozpormi a dôkaznými limitmi nevysporiadal. Automaticky sa stotožnil s obžalobou a výpoveďou poškodenej, bez toho, aby dôkaznú situáciu vyhodnotil dôsledne, racionálne, v ich vzájomnej súvislosti a v súlade so zákonom. Odôvodnenie rozsudku preto považujem za nesprávne, nedostatočné a aj nelogické.

Poukazujem na podstatný rozpor vo výpovediach poškodenej E. B. a ostatných svedkov a to v otázke, ktorá je významná pre posúdenie hodnovernosti výpovede poškodenej, konkrétne v otázke miesta, kde som mal počas pobytu na chate prespávať. Poškodená vo svojej výpovedi uviedla, že som vždy spával na gauči v obývačke a že v izbe, kde spala ona spolu so sestrou a matkou, som sa nikdy nenachádzal. Naproti tomu svedkyňa H. B. a dokonca aj svedok I. J. tvrdili vo výpovedi opak, s tým, že jednoznačne uviedli, že som vždy spal v miestnosti s poškodenou, jej matkou a sestrou. Ide o rozpor týkajúci sa základnej skutkovej okolnosti, ktorá má priamy význam pre posúdenie vierohodnosti výpovede poškodenej, ako aj pre celkové hodnotenie skutkového deja. Tento rozpor nebol súdom prvej inštancie nijako uspokojivo vysvetlený, odstránený ani racionálne vyhodnotený, hoci práve jeho objasnenie bolo nevyhnutné pre zákonné rozhodnutie vo veci.

Sporné je tiež vyjadrenie poškodenej, týkajúce sa toho, kde sa v čase údajného skutku nachádzala jej matka, svedkyňa H. B.. Poškodená uviedla, že v čase skutku mala svedkyňa už spať, avšak nie v spoločnej izbe spolu s ňou. Na otázku, kde sa mala jej matka nachádzať, poškodená doslova uviedla: „Neviem. Ona tvrdila že spala. Ona tvrdila že spala na gauči, ale ja som ju tam nevidela keď som sa išla napiť.“ Svedkyňa H. B. vo výpovedi zase naopak uviedla, že ona vždy spala iba v spoločnej izbe s poškodenou, čo potvrdil vo výpovedi aj I. J., čiže poškodená evidentne neuvádzala vo svojej výpovedi pravdu.

Nejedná sa o zanedbateľné rozpory pri danom skutkovom a dôkaznom stave v konaní, kedy súd prvej inštancie odôvodňuje odsudzujúci rozsudok iba jedným priamym dôkazom, ktorý v tejto významnej a dôležitej okolnosti, s ostatnými výpoveďami nesedí a znižuje hodnovernosť výpovede poškodenej a jej tvrdení, od ktorej potom reťazovo sú odvodená ďalšie nepriame dôkazy, ktorými dôvodí súd prvej inštancie.

Za mimoriadne podstatné považujem aj to, že skutková verzia, ktorá mi je kladená za vinu, je za daných okolností vnútorne nelogická a odporuje základným pravidlám racionálneho uvažovania. Po dlhodobom odlúčení od mojej dcéry, poškodenej, spôsobenom pobytom v zahraničí som sa na osobné stretnutie s ňou úprimne tešil a mojím jediným cieľom bolo konečne stráviť s ňou čas ako otec s dcérou. Za tejto životnej situácie je nepochopiteľné, nelogické a nepravdepodobné, aby som sa mal dopustiť skutku, ktorý mi je kladený za vinu, a to voči vlastnému dieťaťu, ku ktorému som mal dlhodobo citový vzťah a o ktoré som sa úprimne zaujímal. O to viac je táto verzia skutku nelogická, ak sa zohľadnia objektívne okolnosti miesta a času. K údajnému skutku malo dôjsť na chate, kde sa v rozhodnom čase nachádzalo okrem poškodenej a mojej osoby ďalšie štyri osoby, z toho dve dospelé osoby, pričom jednou z nich bola matka poškodenej. Táto sama vo výpovedi uviedla, že mala prespávať v rovnakej miestnosti ako ja a poškodená, teda v miestnosti, kde sa mal skutok odohrať. Z výpovedí svedkov zároveň vyplýva, že táto miestnosť nebola počas pobytu uzamknutá. Matka poškodenej navyše vo svojej výpovedi uviedla, že deti v izbe viackrát kontrolovala, čo znamená, že existovala vysoká pravdepodobnosť a vysoké riziko, že by som bol pri akomkoľvek pokuse o takýto skutok bezprostredne prichytený. Za týchto okolností je nepravdepodobné, že by sa páchateľ rozhodol konať spôsobom, ktorý by ho prakticky s istotou vystavil okamžitému odhaleniu.

Zároveň nemožno opomenúť ani to, že pri takomto skutku by bolo objektívne očakávané, že poškodená by začala kričať, brániť sa alebo inak reagovať spôsobom, ktorý by okamžite upútal pozornosť ostatných prítomných osôb. Takýto priebeh udalostí je prirodzený, logický a najpravdepodobnejší, čo ostatne potvrdzuje aj samotná línia otázok kladených poškodenej pri jej výsluchu, zameraných práve na jej reakciu, obranu a správanie počas údajného skutku. Ak by k takémuto skutku skutočne došlo za okolností, ktoré opisuje poškodená, nepochybne by vznikla úplne odlišná dôkazná situácia, s bezprostrednými reakciami, svedkami a objektívnymi stopami. Nič také však vykonaným dokazovaním preukázané nebolo.

Ďalšou zásadnou a objektívne nelogickou časťou výpovede poškodenej je jej opis následného správania po údajnom skutku. Poškodená tvrdí, že mi mala verbálne oznámiť, aby som v konaní prestal, následne mala odísť do kuchyne napiť sa a potom sa mala vrátiť späť do izby ku mne. Takéto správanie však zásadne odporuje bežným ľudským reakciám na situáciu, ktorá je poškodenou prezentovaná ako traumatická a ohrozujúca. Poškodená podľa vlastných slov nevyhľadala okamžitú pomoc svojej matky, neoznámila jej, čo sa malo stať, nepokúsila sa uniknúť, nekričala, nevyhľadala prítomnosť inej dospelej osoby, ale naopak, sama sa vrátila späť do izby k osobe, ktorá jej mala spôsobiť traumatizujúci zážitok, čím sa mala opätovne vystaviť rovnakej situácii.

Takýto sled udalostí je z hľadiska logiky, psychológie aj životnej skúsenosti vysoko nepravdepodobný. Nelogickosť tejto verzie je ďalej umocnená tvrdením poškodenej, že po tejto udalosti mala v tej istej izbe so mnou aj zaspať, pričom uviedla, že jej matka mala spať na gauči. Ak by poškodená skutočne prežívala udalosť tak, ako ju opisuje, je nepochopiteľné, prečo by sa dobrovoľne rozhodla zostať v jednej miestnosti s osobou, ktorá jej mala spôsobiť takýto zážitok, namiesto toho, aby vyhľadala ochranu, podporu alebo aspoň fyzickú vzdialenosť. Za tejto dôkaznej situácie sa nevyhnutne vynárajú zásadné otázky: prečo poškodená okamžite neinformovala svoju matku o tom, čo sa malo stať? Prečo sa dobrovoľne vrátila späť do izby? Prečo zotrvala v priestore, ktorý mala vnímať ako ohrozujúci? A prečo po takejto udalosti v tej istej izbe aj zaspala? Súd prvej inštancie sa s týmito logickými a myšlienkovými otázkami nijako vecne nevysporiadal, hoci tvorili podstatnú súčasť mojej procesnej obhajoby. V odôvodnení rozsudku absentuje akákoľvek racionálna úvaha, ktorá by tieto rozpory a nelogickosti presvedčivo vysvetľovala. Skutkové závery súdu sú preto v tejto časti nejasné, nedostatočne odôvodnené a v konečnom dôsledku aj nesprávne.

Za ďalší významný rozpor vo výpovedi poškodenej považujem jej tvrdenia týkajúce sa pohybu osôb v čase, keď mala opustiť spálňu a ísť sa napiť do kuchyne. Poškodená vo výsluchu uviedla, že si nepamätá, či v tom čase niekoho stretla. Zároveň však v inej časti výpovede uviedla, že v tom istom čase matku na gauči v obývačke nevidela. Tieto tvrdenia sú vnútorne rozporné a v spojení s výpoveďou samotnej matky poškodenej, ktorá uviedla, že sa v tom čase nachádzala buď v kuchyni alebo v obývačke, pôsobia mimoriadne nepresvedčivo. Za tejto skutkovej verzie by poškodená musela svoju matku nevyhnutne vidieť alebo stretnúť, ak by sa skutkový dej odohrával tak, ako ho opisuje. Je však súhrnne zrejmé, že na verzii skutkového deja popísaného poškodenou niečo nesedí a zároveň sú tu dané rozpory jej výpovede s výpoveďami ostatných svedkov. Výpoveď poškodenej je preto súhrnne veľmi nepravdepodobná, nelogická a nehodnoverná, na základe ktorej nemôže dôjsť k uznaniu viny za skutok, ktorý som jednoducho nespáchal.

V prípade výpovede svedkyne K. sa jedná len o výpoveď z počutia, pričom tak ako obžalovaný poprel výpoveď poškodenej, tak poprel aj výpoveď tejto svedkyne, ktorá je založená výlučne na nepravdivých skutočnostiach tvrdených zo strany poškodenej.

Poukazujem aj na závery znaleckého posudku MUDr. Kašparovej, z ktorých vyplýva, že znalec u poškodenej konštatuje akcentovaný osobnostný vývoj s egocentrickými črtami, emočnou labilitou s pohotovosťou k lakrimozite, nižšou frustračnou toleranciou, DMO so somatickými dôsledkami a znakmi sekundárnej neurotizácie z obdobia detstva s hyperkompenzačnými obrannými mechanizmami (sténickosť a zvýšené sebavedomie).

Závery znaleckého posudku samy osebe zároveň nepreukazujú, že by poškodená mala hovoriť pravdu vo svojej výpovedi. Znalecký posudok sám osebe ani neuvádza a ani uvádzať nemôže, či výpoveď poškodenej je pravdivá a vierohodná alebo nie, preto súd prvého stupňa nemôže automaticky považovať výpoveď kohokoľvek za vierohodnú len automaticky preto, že znalec uviedol, že posudzovaná osoba nemá sklony k vedomému skresľovaniu výpovedí, ani sklony ku konfabulácii, ani nie je badať podstatné ovplyvnenie inou osobou. V tomto poukazujem aj na uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 548/2022 z 19. októbra 2022, ktorý upozornil, že výsledky takéhoto znaleckého skúmania majú skôr smerovať k odhaleniu akejsi abnormality v povahových vlastnostiach alebo osobnostných črtách, nie k definitívnemu vyriešeniu otázky, či osoba klame alebo nie. V rámci procesu dokazovania je však potrebné odlišovať psychologické hodnotenie vierohodnosti výpovedí osôb znalcom so zreteľom na určité situačné faktory, duševnú poruchu či osobnostnú abnormalitu určitej osoby a celkové hodnotenie vierohodnosti výpovedí súdom s ohľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci vrátane zohľadnenia ostatných v konaní zabezpečených dôkazov. To, že určitá osoba nemá povahové sklony (tendenciu) úmyselne skresľovať vnímané skutočnosti či klamať, neznamená, že tak nemôže urobiť, pokiaľ v konkrétnej situácii chce.

K argumentu súdu prvého stupňa založenom na závere znaleckého posudku A. F. týkajúci sa mnestických výkonov poškodenej v oblasti krátkodobej pamäte, ktorá je v pásme hlbokého podpriemeru uvádzam, že tento záver súd prvej inštancie vyhodnotil vyslovene jednostranne v môj neprospech, čo považujem za nezákonné. Takým istým spôsobom ako dôvodil súd vo vzťahu k vymysleniu priebehu udalosti a jeho následnej reprodukcii, ktoré označil za veľmi nepravdepodobné práve s poukazom na podpriemerné schopnosti poškodenej v oblasti krátkodobej pamäte, je možné rovnako a logicky vyhodnotiť aj argument, že poškodená si nemohla tak detailne zapamätať ňou vypovedané skutočnosti, keďže jej krátkodobá pamäť to neumožňuje. V tomto smere je totiž napadnutý rozsudok vnútorne nelogický a nedostatočne odôvodnený, pretože na jednej strane súd poukazuje na uvedené podpriemerné schopnosti poškodenej v oblasti krátkodobej pamäte, no na ďalšom mieste v odôvodnení rozsudku poukazuje na opakované, detailné a bez akýchkoľvek rozporov opísané okolnosti skutku poškodenou.

Súd sa vôbec potom nezaoberal tým, ako je možné, že poškodená pri jej znalecky diagnostikovanom nedostatku v oblasti krátkodobej pamäte opisuje opakovane tento priebeh tak podrobne a rovnako, používa dokonca rovnaké slová a výrazy s odstupom času, a tieto následne používajú aj ostatný svedkovia (najmä H. B. a D. K.). Poukazujem zároveň aj na znalcom uvedený záver o slabšom priemere vo vzťahu k ukladaniu informácií do dlhodobej pamäte. V tomto smere sa pri danej znaleckej klasifikácii poškodenej skôr práveže podsúva možné ovplyvnenie výpovede poškodenej inou osobou vopred dohodnutým a nacvičeným spôsobom obsahu jej výpovede, kedy by si podrobnosti údajného skutku poškodená nacvičila, aby ich vedela adekvátne zopakovať s čo najmenšími odchýlkami. Takáto možnosť je jednoducho daná a súd nemôže automaticky a bez adekvátneho odôvodnenia prihliadnuť iba na jednu z viacerých logických možností, ktoré sa ponúkajú, a to len preto, lebo táto zapadá do jeho argumentácie o vine.

Poukazujem tiež, že zo znaleckého posudku I. D. vyplýva, že som netrpel v čase skutku a ani v čase vypracovania znaleckého posudku poruchou sexuálnej preferencie (sexuálnou deviáciou či úchylkou v medicínskom slova zmysle), vrátane pedofílie. Znalec nepovažuje môj pobyt na slobode za nebezpečný pre spoločnosť a v prípade uznania viny preto ani nenavrhol žiadne ochranné liečenie vrátane sexuologického. Ďalej zanelc uviedol, že z medicínskeho hľadiska nepovažuje znalec prípadný môj budúci osobný kontakt s dcérou, poškodenou, pre ňu za nebezpečný. Znalec zároveň vylúčil u mojej osoby diagnózu akejkoľvek poruchy osobnosti.

Upriamujem pozornosť aj na nemenej významnú skutočnosť pri takomto druhu trestnej činnosti, že som sa doposiaľ nikdy žiadneho takéhoto ani obdobného konania nedopustil, čo súhrne podporuje aj samotnú moju výpoveď, že sa jedná iba o výmysly poškodenej, ktorá je podľa môjho názoru ovplyvniteľnou osobou a tvrdím, že je ovplyvnená jej matkou svedkyňou H. B..

V plnom rozsahu poukazujem na obsah mojej výpovede, ktorá je konzistentná a nemenná od samotného začiatku trestného stíhania, a uvádzam, že som nevinný. Zároveň poukazujem aj na skutočnosť, že sa na mňa v súčasnosti hľadí ako na bezúhonného.

Samotná výpoveď poškodenej teda súhrnne vôbec nie je presvedčivým dôkazom nasvedčujúcim záveru, že by malo dôjsť k tak závažnému trestnému činu. Zdôrazňujem, že nie je mojou úlohou vyprodukovať dôkazy zbavujúce ma viny, ale naopak je práve úlohou obžaloby preukázať vinu obžalovanému tak, by nevznikla žiadna dôvodná pochybnosť o jeho nevinne. Rozsudok súdu prvej inštancie je však v tomto prípade založený na jednom jedinom priamom dôkaze – výpovedi poškodenej, o ktorej kvalite z hľadiska trestného procesu som sa už zmienil vyššie.

Súd prvej inštancie posúdil vykonané dôkazy a zistený skutkový stav nedostatočne a len izolovane, bez vzájomných spojitostí, čo malo za následok, že nedošlo k spravodlivému a zákonnému rozhodnutiu v danej veci a zároveň súd prvej inštancie svoje závery dostatočne neodôvodnil. Tvrdím že rozsudok súdu prvej inštancie je nesprávny, neodôvodnený a arbitrárny.

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR pod spisovou značkou 6Cdo/98/2017: „Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, treba preto považovať aj taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé.“

V prípade, že ostanú po vyčerpaní všetkých dôkazných prostriedkov pochybnosti, je potrebné s použitím zásady in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obvineného), rozhodnúť v prospech obžalovaného a neuznať ho vinným a nie naopak. Tam, kde sa nedá bezpečne zistiť, ktorý variant skutkového riešenia zodpovedá skutočnosti, volí súd ten, ktorý je pre obvineného priaznivejší. Uvedenú zásadu je pritom potrebné vykladať extenzívne a v prípade takpovediac neistého stavu je povinnosťou súdu prikloniť sa k možnosti, ktorá je výhodnejšia pre obžalovaného. V tejto súvislosti poukazujeme aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Podľa uznesenie NS SR, spis. zn. 6To/11/2018, z 28.11.2019: „Odvolací súd poukazuje na to, že zásada zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine a treste o jednoznačne zistené a bezpečne preukázané fakty, nie iba o tie pravdepodobné. Je nevyhnutné s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace tak proti obžalovanému ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, aby bolo možné spravodlivo rozhodnúť. Ak zostanú po vyčerpaní všetkých dôkazných prostriedkov pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti dôležitej pre zavinenie, je potrebné s použitím zásady in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obvineného), rozhodnúť v prospech obžalovaného a neuznať ho vinným. Preto je potrebné, aby súd dostatočne objasnil vec, a to v takom rozsahu, aby bolo zrejmé, že sa skutok stal, tento vykazuje všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu a existuje spoľahlivý záver, že žalovaný skutok spáchal obžalovaný. Ak by nebola splnená čo i len jedna z uvedených podmienok, nemožno dospieť k odsudzujúcemu rozsudku.“

V danom prípade možno zhrnúť závery, že nebolo bez rozumných pochybností preukázané, že som spáchal skutok uvedený v obžalobe. Odmietam, že by v danej veci bol zistený skutkový stav do takej miery, že by o ňom neexistovali rozumné pochybnosti a mohla by tak byť bez akýchkoľvek pochybností uznaná moja vina zo spáchania trestného činu sexuálneho zneužívania.“

Vzhľadom k tomu navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b), c), d) Tr. por. zrušil napadnutý

rozsudok

prvostupňového súdu a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol sám rozsudkom, alternatívne, aby podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vrátil vec súdu prvého stupňa, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Na verejnom zasadnutí, ktoré sa vykonalo v neprítomnosti obžalovaného a opatrovníka maloletej poškodenej, prokurátor krajskej prokuratúry považoval napadnutý rozsudok za zákonný a správny, vrátane uloženého trestu na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Dal do pozornosti predovšetkým osobu poškodenej, ktorá je nielen maloletá, ale aj zdravotne postihnutá a preto takýto druh trestnej činnosti možno považovať za jeden najzávažnejších vo vzťahu k integrite takýchto poškodených osôb. Vzhľadom k tomu navrhol, aby odvolací súd odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. por. zamietol ako nedôvodné.

Naproti tomu sa obhajca v plnom rozsahu pridržiaval dôvodov uvedených v písomnom odôvodnení podaného odvolania a poukázal na ne. Vzhľadom k tomu navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý

rozsudok

v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnnutie, alternatívne, aby sám rozhodol rozsudkom tak, že obžalovaného v celom rozsahu oslobodí spod obžaloby.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací zistil, že odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba v zákonnej lehote, proti rozhodnutiu, proti ktorému bolo prípustné. Následne preskúmal v intenciách § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov o vine a o treste, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, by prihliadol len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., čo však

zistené nebolo. Po uvedenom procesnom postupe dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nebolo podané dôvodne. Na začiatok krajský súd pripomína, že v tejto trestnej veci už prvýkrát rozhodol uznesením zo dňa 11.06.2025, sp.zn. 3To/40/2025, ktorým prvý odsudzujúci rozsudok okresného súdu podľa § 321 ods. 1 písm. a), b) Tr. por. zrušil v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. mu vec vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Krajský súd konštatuje, že okresný súd sa dôsledne riadil jeho vysloveným právnym názorom a odstránil aj predchádzajúce procesné pochybenia. Následne súd prvého stupňa pri dodržaní zákonného procesného postupu a rešpektovaní práva obžalovaného na obhajobu, rozhodol na hlavnom pojednávaní v súlade s výsledkami vykonaného

dokazovania. V tomto smere vykonané dôkazy správne vyhodnotil a to jednotlivo, ako aj v ich súhrne, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá všetkým hľadiskám obsiahnutým v § 168 ods. 1 Tr. por., prejednávanému prípadu venoval náležitú pozornosť a nemožno mu v tomto smere nič podstatné

vyčítať. Podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov tiež vtedy, ak si navzájom čiastočne odporovali. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zároveň zistiteľné, akými právnymi úvahami sa prvostupňový súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušného ustanovenia zákona v otázke viny obžalovaného a správne postupoval, keď ho v konečnom dôsledku uznal za vinného zo zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zák. a to na tom skutkovom základe, ako je predtým uvedený, nakoľko osobu mladšiu ako 15 rokov iným spôsobil sexuálne zneužil a čin spáchal na chránenej osobe –

blízkej osobe. Z hľadiska zavinenia išlo u neho o tzv. priamy úmysel podľa § 15 písm. a) Tr. zák. Krajský súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresným súdom na stranách č. 2 až č. 8, vrátane hodnotenia dôkazov na stranách č. 6 až č. 8, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil a nebude ho nadbytočne opakovať. V rámci odvolacieho konania bola venovaná pozornosť aj odvolacím námietkam obžalovaného, ktoré však nebolo možné akceptovať v takom rozsahu, ktorý by viedol k inému meritórnemu rozhodnutiu vo výrokoch o vine a o treste, naviac sa s ich časťou náležite vysporiadal už prvostupňový súd. Pokiaľ ide o výrok o vine, krajský súd zdôrazňuje, že síce svedkyňa poškodená maloletá E. B. bola v danom prípade jedinou priamou svedkyňou, ale jej výpoveď nemožno považovať za osamotený dôkaz, nakoľko ju podporujú výpovede ďalších nepriamych svedkov, ktorým sa o sexuálnom zneužívaní následne zdôverila a to konkrétne svojej matke H. B. a I. B., neskôr aj svojej kamarátke D. K.. Vierohodnosť výpovede svedkyne maloletej poškodenej potvrdzuje aj jej logické vysvetlenie, že sa

svojej matke zdôverila hneď po tom ako obžalovaný vystúpil z vozidla, teda hneď potom ako s ním už nemohla prísť priamo do kontaktu, keďže predtým boli v podstate stále spoločne na chate. Naviac pri sexuálnom zneužívaní ide o špecifický druh trestnej činnosti, ktorá prebieha v súkromí, kde nie sú často prítomné iné osoby, okrem páchateľa a poškodenej osoby. Nemožno opomenúť, že o silnom citovom rozrušení maloletej poškodenej, ktorá pri oznamovaní sexuálneho zneužívania plakala, taktiež vypovedali ako svedkovia jej matka a I. B., čo v týchto súvislostiach zároveň preukazuje prežitie negatívneho traumatizujúceho zážitku. Dôležitým bola aj skutočnosť, že páchateľom bol blízky príbuzný maloletej poškodenej a to jej biologický otec, čo tiež pôsobilo na ňu prekvapivo až šokujúco, nakoľko takéto konanie od neho nemohla očakávať a na tom nič nemení skutočnosť, že pred ním ako otcom mala

určitý rešpekt. Okrem toho nie je povinnosťou poškodenej osoby brániť sa, resp. reagovať spôsobom, ktorý by obžalovaný považoval za adekvátny. Dôležitým bola aj skutočnosť, že svedkyňa maloletá poškodená vypovedala o rozhodujúcich skutočnostiach a okolnostiach konzistentne, podrobne popísala rôzne konkrétne spôsoby sexuálneho zneužívania zo strany obžalovaného, tak ako boli ustálené a odvolací súd nezistil žiadny relevantný dôvod, pre ktorý by mala vypovedať do takej miery v neprospech obžalovaného, ak by sa skutok reálne nestal, najmä ak mala predtým k nemu kladný vzťah, čo potvrdil aj samotný obžalovaný, pričom v priebehu spoločného pobytu nedošlo medzi nimi k žiadnemu závažnejšiemu konfliktu. Znalecké posudky z odvetvia psychiatrie a psychológie na maloletú svedkyňu poškodenú preukazujú, že boli u nej zaznamenané znaky psychotraumy v období bezprostredne po skutku, ktoré sa však neprejavili výraznejšie na jej bežnom spôsobe života. Naviac z ich záverov v žiadnom prípade nevyplýva, že by si mala svedkyňa maloletá poškodená priebeh celého skutku vymyslieť, ako sa to snažila naznačiť

obhajoba. Do určitej miery možno súhlasiť s odvolacími námietkami obžalovaného, že sa vo výpovediach svedkyne maloletej poškodenej a jej matky vyskytli určité rozpory, najmä, kde mal obžalovaný počas pobytu na chate spávať, ako aj o tom, kde sa mala nachádzať matka v čase skutku, avšak tieto sa priamo netýkali samotného priebehu sexuálneho zneužívania, teda ich existencia samo o sebe nie je dostatočne spôsobilá spochybniť podstatu skutku ako takého. Za danej dôkaznej situácie nebolo namieste ani prípadná aplikácia zásady v pochybnostiach v prospech obžalovaného ako sa toho domáhal odvolateľ. Po komplexnom zhodnotení relevantných skutočností a okolností mal odvolací súd za to, že súhrn vykonaných dôkazov vyznievajúcich v neprospech obžalovaného, ktoré na seba nadväzovali a dopĺňali sa, berúc do úvahy ich rozsah, hodnotu a celkovú dôkaznú silu, nielenže vyvracia jeho obhajobu, ale zároveň spoľahlivo preukazuje, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako bol ustálený okresným súdom, ktorý ho v napadnutom rozsudku náležite právne kvalifikoval, pričom obžalovaný naplnil aj subjektívnu, aj objektívnu stránku stíhaného prečinu a je zaň trestne zodpovedný.

Pokiaľ ide o výrok o treste, obžalovaný podané odvolanie bližšie neodôvodnil. Pri úvahách o druhu a o výmere uloženého trestu sa odvolací súd stotožnil s výrokom okresného súdu, ktorým obžalovanému uložil vyššie uvedený trest odňatia slobody, vrátane spôsobu jeho výkonu a keďže ho nepovažoval za neprimeraný, nevzhliadol ani dôvod na jeho zrušenie podľa ust. § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por.

Okresný súd dostatočne zhodnotil osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosť nápravy, ako aj ďalšie rozhodujúce skutočnosti a okolnosti, na ktoré bolo potrebné prihliadnuť a preto v tejto časti poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku na strane č. 8. Tento správne nepriznal obžalovanému žiadnu poľahčujúcu okolnosť, ale ani žiadnu priťažujúcu okolnosť, teda ich pomer bol 0:0.

Obžalovaný bol síce dvakrát súdom trestaný, avšak keďže došlo k zahladeniu obidvoch odsúdení, hľadí sa na neho, akoby odsúdený nebol. Odvolací súd však dodáva, že posledne bol odsúdený v roku 2021 za prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zák., pričom súdený zločin spáchal len jeden mesiac po tom, čo mu uplynula skúšobná doba podmienečného odsúdenia v predchádzajúcej trestnej veci. Obžalovanému bolo možné uložiť trest odňatia slobody na trest 7 až 12 rokov, uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody okresným súdom vo výmere 7 rokov, t.j. na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby bolo možné považovať za trest nielen zákonný, ale aj primeraný, najmä ak ani odvolací súd nezistil splnenie zákonných podmienok na prípadnú aplikáciu zákonných ustanovení o mimoriadnom znížení trestu. V tomto smere nemožno opomenúť, že zo strany obžalovaného nedošlo len k jednému čiastkovému útoku voči maloletej poškodenej, ale v priebehu dvoch po sebe nasledujúcich dní ku dvom čiastkovým útokom, čo nasvedčuje tomu, že nešlo z jeho strany len o určitý ojedinelý náhodný útok, resp. skratové konanie.

Okresný súd nepochybil ani v tom, keď obžalovaného podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko tento ešte nebol vo výkone trestu odňatia slobody. Uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody v danej výmere zabezpečí v dostatočnej miere dosiahnutie účelu trestu, a zároveň obsahuje v primeranom rozsahu prvky represie, ako aj prvky individuálnej a generálnej prevencie, a takýto trest zodpovedá všetkým požiadavkám vyplývajúcim z ustanovení Trestného zákona, ktoré upravujú zásady ukladania trestov. Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Krajský súd po preskúmaní zákonnosti a odôvodnenosti napadnutých výrokov o vine, a o treste, ako aj správnosti postupu konania, ktoré im predchádzalo, z vyššie uvedených dôvodov o odvolaní obžalovaného, považujúc ho za nedôvodné, rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti

uznesenia. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.