40Ek/1139/2020

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Platiť sa oplatí s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 45 684 618, zastúpeného: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Námestie svätého Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX D., o vymoženie 290,29 eura s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Peter Stano, so sídlom exekútorského úradu Michalská 7, 917 00 Trnava, pod sp. zn. EX XXX/XX, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 40Ek/1139/2020 zo dňa 10.06.2026, takto

rozhodol:

I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 40Ek/1139/2020 zo dňa 10.06.2026 z a m i e t a .

II. Oprávnený a povinný n e m a j ú nárok na náhradu trov konania o zamietnutí sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 40Ek/1139/2020 zo dňa 10.06.2026.

odôvodnenie:

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručený súdu dňa 22.07.2020 domáhal od povinného vymoženia peňažnej pohľadávky vo výške 290,29 eura s príslušenstvom. Ako exekučný titul pripojil k návrhu na vykonanie exekúcie rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 6Csp/49/2017 zo dňa 06.02.2018 a uznesenie Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 6Csp/49/2017 zo dňa 06.04.2018. Okresný súd Banská Bystrica poverením zo dňa 05.08.2020 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Petra Stana, so sídlom exekútorského úradu Michalská 7, 917 00 Trnava, ktorý ju vedie pod sp. zn. EX 455/20.

3. Uznesením sp. zn. 40Ek/1139/2020 zo dňa 10.06.2026 súd námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov exekútora zamietol. Predmetné uznesenie súd v osobe vyššieho súdneho úradníka odôvodnil tým, že súdny exekútor v priebehu exekúcie nezistil nehnuteľný ani hnuteľný majetok povinného. Lustráciami zistil, že povinný je poberateľom starobného dôchodku, a preto vydal exekučný príkaz na zrážky z iných príjmov povinného, konkrétne z dôchodku

Teda musí ísť o hnuteľné veci takej hodnoty, aby bolo z dosiahnutého výťažku na dražbe možné uspokojiť vymáhaný nárok vrátane trov exekúcie. V opačnom prípade by bolo vykonanie súpisu hnuteľných vecí neefektívne, neúčelné a nehospodárne. Súd tiež dodal, že súdny exekútor ani nie je povinný vykonávať fyzické zisťovanie majetku povinného v mieste jeho bydliska a následný predaj takéhoto majetku.

Nie je účelné ani hospodárne, aby súdny exekútor v každej exekúcii fyzicky zisťoval hnuteľný majetok povinného a spisoval by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by neboli uspokojené ani trovy exekúcie. Takýto postup súdneho exekútora by bol v priamom rozpore s ust. § 63 Exekučného poriadku, podľa ktorého spôsob vykonania exekúcie určí súdny exekútor tak, aby hodnota zabezpečeného majetku povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti. S tvrdením oprávneného, že v prípade povinného možno predpokladať existenciu hnuteľného majetku povinného podliehajúceho exekúcii sa súd nestotožnil a konštatoval, že ďalšie vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku povinného. Ak by tomu tak bolo, potom

povinného. Ak súdny exekútor v danej exekúcii nezistil žiadny zexekvovateľný majetok povinného a od začatia exekúcie uplynulo päť rokov, je súdny exekútor potom povinný postupovať v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. Pokiaľ ide o uloženie donucovacieho opatrenia súdny exekútor má možnosť (nie povinnosť) uložiť donucovacie opatrenie, ak možno predpokladať, že bez jeho použitia nedôjde k splneniu povinnosti, ktorej splnenie sa má vynútiť (dotknutá povinnosť). Súdny exekútor pri tom prihliadne najmä na význam dotknutej povinnosti a na primeranosť donucovacieho opatrenia dotknutej povinnosti.

4. Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený v zákonnom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že súdny exekútor vykonal iba lustrácie elektronicky prístupných registrov, respektíve dopyty na orgány a inštitúcie, a to vrátane dopravného inšpektorátu, ale nie fyzické zisťovanie na mieste samom a spísanie hnuteľného majetku podliehajúceho exekúcii v súlade s § 114 a 115 Exekučného poriadku. Súdny exekútor tak v rozpore s odôvodnením napadnutého uznesenia nevykonal riadne zisťovanie všetkého majetku povinného a skutočnosť splnenia podmienky pre zastavenie exekúcie exekútorom pre nedostatok majetku tak nebola ani súdnym exekútorom ani súdom preukázaná a predmetné upovedomenie o zastavení exekúcie je predčasné a napadnuté uznesenie nesprávne a v rozpore so zákonom.

V tomto smere poukázal oprávnený na ustanovenie paragrafu 63 a 64 exekučného poriadku. Oprávnený zastáva názor, že súdny exekútor nevykonal zisťovanie majetku a podmienky zákona pre zastavenie exekúcie exekútorom neboli splnené, jedná sa teda o tvrdenie negatívnej skutočnosti, ktorej opak musí preukázať súdny

V zmysle ustanovenia paragrafu 59 odsek 1 a Exekučného poriadku vyplýva, že exekútor je povinný vykonať úkony potrebné na zistenie majetku povinného a to vrátane fyzickej návštevy povinného a s tým súvisiacich zisťovaní hnuteľného majetku. Na pokyny oprávneného exekútor prihliada, respektíve si žiada iba v prípadoch predpokladaných

v plnej miere exekútor. V prípade, ak by exekútor zistil hnuteľný majetok speňažiteľný v rámci exekúcie, čo by zistil iba na základe fyzickej obhliadky obydlia povinného, mohol/mal vyzvať oprávneného na úhradu akýchkoľvek preddavkov, ktoré by v súlade so zákonom bol exekútor oprávnený od

To zvlášť pri výške vymáhanej pohľadávky do 2000 eur a zjavnej majetkovej situácie povinného, pri ktorom nemožno očakávať vlastníctvo nehnuteľností, pohľadávok, obchodných podielov, hodnotnejších vozidiel a podobne.

Oprávnený nie je povinný navrhovať spôsob vykonania exekúcie exekútorovi. Exekútor je povinný iniciatívne využiť všetky možné spôsoby exekúcie a v prípade, ak je na ten, ktorý spôsob zákonom vyžadovaný súhlas oprávneného alebo úhrada preddavkov na rovy, má ich exekútor bez výzvy oprávnenému navrhovať a ich úradu žiadať. Oprávnenému nie je zrejmé, prečo

Oprávnenému nie je zrejmé prečo ak je jedinou možnosťou na vymoženie jeho peňažnej pohľadávky výkon exekúcie predajom hnuteľných vecí, nakoľko zisťovanie majetku povinného formou automatického elektronického zisťovania podľa údajov, ktoré sú dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie, z prostredia svojho exekútorského úradu boli negatívne, túto možnosť výkonu exekúcie má oprávnený súdnemu exekútorovi vopred navrhovať.

s negatívnym výsledkom. Oprávnený nie je povinný zisťovať a oznamovať exekútorovi kde sa má nachádzať hnuteľný majetok povinného. Súdny exekútor má dostatok oprávnení na to, aby zistil a spísal všetok majetok povinného sám z vlastnej iniciatívy. Nie je pravdou, že súd nemá právomoc prešetrovať postup súdneho exekútora pri výkone exekúcie. Podľa paragrafu 32 Exekučného poriadku je súd oprávnený požadovať od exekútora vysvetlenia alebo správy o priebehu každej exekučnej veci, ktorá bola exekútorovi pridelená, ktoré je exekútor povinný

Nakoľko náklady exekúcie vymáha exekútor od povinného a zároveň si tieto náklady uplatňuje v prípade zastavenia exekúcie u oprávneného. Exekútor je povinný vykonávať aj tzv. „stratové“ exekúcie, ktoré mu boli pridelené, rovnako ak správcovia konkurznej podstaty musia vykonávať činnosť vo všetkých pridelených prípadoch bez ohľadu na prípadnú stratovosť, ako sa už vyjadril aj Ústavný súd SR. Ak si exekútor presadil u zákonodarcu náhodné prideľovanie exekúcií, majú zabezpečiť, aby kvalita výkonu exekučnej činnosti u všetkých zodpovedala kvalite jej výkonov u tých exekútorských úradov, ktorých si do zavedenia náhodného prideľovania oprávnení na vedenie exekučného konania vyberali.

Tiež sa nemá stať pravidlom spôsob vykonávania exekúcie formálnym spôsobom v rámci ktorého exekútori iba od stola dožiada orgány a inštitúcie a pri negatívnom výsledku zastaví exekúciu a inkasuje náhrady podľa vyhlášky.

11. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

12. Podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku pri fyzickej osobe je predpokladom zastavenia exekúcie pre nemajetnosť nezistenie majetku exekvovateľného v tomto exekučnom konaní po dobu piatich rokov, nie absolútna nemajetnosť. Ak teda po dobu piatich rokov (od začatie exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku) nebude zistený ďalší existujúci exekvovateľný majetok povinného, úlohou exekútora je zastaviť exekučné konanie upovedomením o zastavení exekúcie.

13. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná dôvodne, a preto ju zamietol.

14. V tomto smere treba konštatovať, že rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka je vecne správne, keď vyšší súdny úradník správne zistil skutkový stav veci a zo zisteného skutkového stavu dospel k správnemu právnemu záveru, ktorý v napadnutom uznesení náležite odôvodnil.

15. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd prvej inštancie dopĺňa, že po oboznámení sa s obsahom správ, ktoré do spisu doložil súdny exekútor, musí aj súd prvej inštancie konštatovať, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia o zastavení exekúcie.

17. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie nemôže s argumentáciou oprávneného súhlasiť. Ďalšie vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku povinného resp. na tom, že súdny exekútor podľa oprávneného nevykonal všetky jemu dostupné možnosti vykonania exekúcie. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že súdny exekútor nie je povinný vykonať fyzické zisťovanie v mieste bydliska povinného. Tento spôsob vykonania exekúcie zvolí len v prípade, ak predpokladá, že v mieste bydliska povinného sa budú nachádzať hnuteľné veci vyššej hodnoty. Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti, ak by miestne zisťovanie vykonával vždy a spisoval by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by neuspokojil ani len trovy exekúcie. Nie každý televízny prijímač, počítač, mobilný telefón či iné hnuteľné veci sú totiž predajné tak, ako sa zrejme domnieva oprávnený. Tu totiž nemožno ignorovať ekonomickú realitu života fyzických osôb v Slovenskej republike a predstavu oprávneného o nutnosti vykonania mobiliárnej exekúcie možno označiť za iluzórnu.

19. Treba tiež doplniť, že vedomosť o majetkových pomeroch povinného súdny exekútor v súčasnej dobe môže získať nielen fyzickým zisťovaním, ale aj prostredníctvom internetu či sociálnych sietí. Súdny exekútor si tak vie urobiť predstavu o majetkových, príjmových a sociálnych pomeroch povinného aj bez zisťovania v mieste bydliska povinného, pričom pri kreovaní tohto úsudku vychádza aj zo svojich dlhoročných skúseností. Následne, exekučný súd sa na tento úsudok súdneho exekútora spolieha, keďže ako už súd uviedol vyššie, súdny exekútor je odborne spôsobilou osobou a do jeho činnosti súd zasiahne len v prípade vážnych zistení a nezrovnalostí, ktoré sú založené na objektívnych skutočnostiach. Domnienka oprávneného, že by sa v mieste bydliska povinného mohli nachádzať hodnotné hnuteľné veci, však nie je podložená žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami. Práve naopak, šablónovitosť a všeobecnosť podanej sťažnosti (oprávnený sťažnosť s rovnakým obsahom totiž podal vo viacerých exekučných veciach) evokuje skôr snahu oprávneného len zbaviť sa resp. oddialiť povinnosť úhrady trov exekučného konania.

20. Pokiaľ ide o argumentáciu povinného, že tento nie je povinný zisťovať a oznamovať exekútorovi kde sa má nachádzať hnuteľný majetok povinného súd udáva, že s týmto názorom oprávneného možno súhlasiť. Je však v záujme oprávneného za predpokladu, ak má tento vedomosť o existujúcom hnuteľnom majetku povinného, aby o uvedenej skutočnosti súdneho exekútora informoval v záujme efektívneho vedenia exekúcie a možného uspokojenia pohľadávky oprávneného. Nejde vo svojej podstate o prechod dôkazného bremena, ale o poskytnutie súčinnosti pri vykonávaní exekúcie.

22. Na základe zisteného skutkového stavu v predmetnej veci tak možno konštatovať, že súdny exekútor pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie majetkové pomery povinného dostatočne preskúmal a rovnako neopomenul vykonať lustrácie v dostupných registroch. Keďže v čase vydania upovedomenia o zastavení exekúcie všetky skutkové zistenia indikovali neexekvovateľnosť majetku povinného, vydané upovedomenie nemožno považovať za predčasné, ale naopak za vydané plne v súlade s Exekučným poriadkom.

24. Pokiaľ ide o argumentáciu oprávneného, že by súdny exekútor v prípade nevymoženia pohľadávok mať vykonať tzv. „stratové exekúcie“ súd udáva, že v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu podľa ust. § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku má súdny exekútor v zmysle Exekučného poriadku nárok iba na paušálne výdavky, ktoré spravidla nepokryjú v celom rozsahu skutočné náklady súdneho exekútora a ktoré v zmysle ust. § 199c ods. 1 Exekučného poriadku hradí oprávnený (trovy súdneho exekútora za predpokladu, ak ide o dôvod pre ktorý prináleží exekútorovi vydať upovedomenie o zastaví exekúcie uhradí oprávnený). S poukazom na ust. § 30b vyhlášky č. 68/2017 v spojení s ust. § 22 ods. 1 vyhlášky č. 68/2017 Z.z. ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31.12.2023, exekútorovi patrí náhrada paušálnych výdavkov vo výške 60 eur + DPH v kontexte ust. § 197 ods. 2 Exekučného poriadku.

25. Na záver súd konštatuje, že podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv.

28. Navyše súd konštatuje, že právna úprava trov exekúcie je v Exekučnom poriadku v zásade komplexná, pričom Civilný sporový poriadok je možné aplikovať len na tie momenty exekučného konania, ktoré nie sú Exekučným poriadkom upravené komplexne (napr. § 255 CSP zásada úspechu a neúspechu). Exekučný poriadok v pozícii lex specialis vymedzuje okruh subjektov, o nákladoch ktorých možno uvažovať ako o trovách exekučného konania a následne jednotlivé zložky trov týchto subjektov vymedzuje Exekučný poriadok v § 195 až 199g taxatívnym spôsobom, spolu s pravidlami pre ich uplatnenie a (prípadnú) náhradu. Keďže sa jedná o taxatívny výpočet, náklady iných subjektov, ale ani iné náklady nominovaných subjektov nemožno považovať za trovy exekučného konania (Števček, M., Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2018, s. 814). V ustanovení § 199a Exekučného poriadku zákon taxatívnym spôsobom ďalej vymenúva, čo považuje za trovy účastníkov konania, a teda na strane oprávneného sú to výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky za zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie; na strane povinného sú to výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na zastavenie exekúcie. Účastník konania teda môže vynaložiť aj akékoľvek iné výdavky, ale zákon pri nich ani neuvažuje o možnej náhrade v exekučnom konaní. Uvedené plne korešponduje aj s právnou úpravou obsiahnutou v § 13a ods. 2 písm. c) Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v zmysle ktorého v rámci exekúcie možno priznať náhradu trov právneho zastúpenia len za tie úkony, ktoré sú tu uvedené, a to prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému návrhu (pod čo treba subsumovať aj návrh na zastavenie exekúcie), zastupovanie na pojednávaní, odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu. Ako je z uvedeného zrejmé, zákonodarca mal jednoznačne spomenutou právnou úpravou za to, aby trovy v rámci exekučného konania boli minimalizované na maximálnu možnú mieru tak, aby bolo zachované právo na súdnu ochranu a právnu pomoc účastníkov, čo zodpovedá aj charakteru exekučného konania ako konania vykonávacieho.