49Ek/2727/2023

2. Súd v exekučnom konaní sp. zn. 49Ek/2727/2023 vydal dňa 01. 12. 2023 poverenie na vykonanie exekúcie, ktorým poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora: JUDr. Peter Kohút, so sídlom exekútorského úradu Mičinská cesta 35, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 35 657 723, ktorý vedie exekúciu pod sp. zn. 83EX 899/23. Povinný podal návrh na zastavenie exekúcie v zákonom stanovenej lehote.

4. Povinný podal v zákonom stanovenej lehote sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka sp. zn. 49Ek/2727/2023 zo dňa 24. 04. 2025. Sťažnosť odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnosť právneho posúdenia veci videl najmä v nesprávnom gramatickom a teleologickom výklade a aplikácii § 330 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka v platnom znení na zistený skutkový stav, čoho dôsledkom je nesprávne rozhodnutie a neoprávnený zásah do majetkovej sféry povinného. Namietal, že z gramatického § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka vyplýva, že čiastočné plnenie sa započítava prednostne na úroky, nie však na úroky z omeškania. Podľa povinného napadnuté rozhodnutie tak trpí podstatnou vadou, keď si zamieňa odlišné nároky - úroky s úrokmi z omeškania. Poukázal na to, že úroky predstavujú odmenu/cenu za poskytnutie a požičanie peňažných prostriedkov, zatiaľ čo úroky z omeškania predstavujú sankciu za omeškanie so splnením peňažného záväzku. Na základe vyššie uvedených skutočností, povinný zastával názor, že oprávnený nebol oprávnený si platne započítať ním vykonané úhrady na úroky z omeškania, ale len na istinu pohľadávky, keďže medzi účastníkmi neboli dohodnuté úroky. Opačný výklad by bol podľa povinného nelogický a hlavne by vytváral priestor pre právnu neistotu - úhradou istiny sa totiž vymedzí časový rámec pre ich správne uplatnenie a výpočet a nevytvára sa neistota v podobe nekonečného dlhu. Namietal takéto konanie oprávneného, ktoré napadnutým rozhodnutím bolo potvrdené a je podľa neho nezákonné a zo strany oprávneného sa jedná o šikanózny výkon práva, ktorý ma byť neprípustný. Povinný zároveň namietal samotnú výšku úrokov z omeškania, ktorú považoval za neprimeranú. Poukázal na to, že pri istine 33.000,00 Eur predstavujú úroky z omeškania sumu 14.637,99 Eur, teda približne 44% istiny. Podľa jeho názoru preto nemožno považovať za správny postup, pri ktorom ním uhradená suma 42.076,14 Eur nebola započítaná na zníženie istiny vo výške 58.876,14 Eur. Namietal, že za takéhoto stavu dochádza k ďalšiemu navyšovaniu dlhu bez zrejmého určenia jeho konečnej výšky. Záverom povinný uviedol, že pre čiastočný zánik vymáhanej pohľadávky splnením sú dané dôvody na čiastočné zastavenie exekúcie a žiadal zastaviť exekúciu v časti vymáhanej istiny nad sumu 16.800,00 Eur, zaviazať súdneho exekútora odblokovať účet povinného a oprávneného nahradiť povinnému trovy konania.

Opakovane poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. Obdo V 8/2003 (publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 66/2004), v ktorom Najvyšší súd SR uviedol nasledovný právny názor: „Ustanovenie § 330 Obchodného zákonníka umožňuje dlžníkovi, aby pri plnení peňažného záväzku určil, ako má veriteľ započítať poskytnuté plnenie. Iba ak dlžník toto svoje právo nevyužije, platenie sa započíta najprv na úroky (príslušenstvo) a potom na istinu. Zákon pritom neupravuje, akým spôsobom má dlžník určiť, ako sa má započítať jeho plnenie, takže musí ísť o jednostranný právny úkon spĺňajúci všetky náležitosti, ktoré zákon (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka) vyžaduje pre jeho platnosť.

V zmysle tohto všeobecného ustanovenia ak dlžník neurčí inak, jeho plnenie sa započítava na záväzok najskôr splatný, a to najprv na jeho príslušenstvo, ktorým v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka sú (dojednané zmluvné) úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s uplatnením pohľadávky.“ Právny predchodca oprávneného preto zastáva názor, že v posudzovanej veci sa uplatní všeobecné pravidlo (lex generalis) podľa § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka, kedy sa plnenie dlžníka započítava na záväzok najskôr splatný, a to najprv na jeho príslušenstvo (zmysle § 121, ods. 3 Občianskeho zákonníka), ktorým sú v danom prípade aj úroky z omeškania. Na základe uvedených skutočností je podľa názoru právneho predchodcu oprávneného nepochybné, že právne posúdenie veci povinným v sťažnosti je v rozpore s § 330 Obchodného zákonníka. K námietke povinného o neprimerane vysokých úrokov z omeškania právny predchodca oprávneného uviedol, že povinný vôbec neuviedol z akého ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu svoju argumentáciu o údajných neprimeraných

Výška úroku z omeškania ku dňu vzniku omeškania predstavovala 9 % ročne. Zdôraznil, že úroky z omeškania neboli uplatnené svojvoľne, ale výlučne v rozsahu pripustenom právnymi predpismi. Za právne nevýznamnú považuje aj námietku smerujúcu proti celkovej nominálnej výške zaplatených úrokov z omeškania, keďže táto je priamym dôsledkom dlhodobého omeškania povinného so splnením jeho peňažného záväzku.

6. Dňa 30. 07. 2025 bolo súdu doručené podanie – návrh na zmenu účastníka konania –oprávneného a vyšší súdny úradník vydal dňa 14. 01. 2026 poverenie na vykonanie exekúcie (dodatok).

7. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

8. Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku, v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník, ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.

9. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

10. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

11. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

18. Podľa § 121 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“), príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

19. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná dôvodne, a preto ju zamietol.

20. V tomto smere treba konštatovať, že vyšší súdny úradník dostatočne a správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci relevantnými skutočnosťami. Sudca sa stotožnil s odôvodnením napádaného rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 8 odôvodnenia tohto rozhodnutia, s poukazom na nesúhlas povinného prezentovaný v sťažnosti a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia a doplneniu skutočností, sa sudca nad rámec zákona (§ 202 ods. 2 Exekučného poriadku) vysporiadal s najdôležitejšími dôvodmi uvádzanými v sťažnosti

23. Povinný v podanej sťažnosti namietal, že ustanovenie § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka upravuje iba započítanie pri plnení peňažného plnenia na úroky, nie však na úroky z omeškania, keďže ide o odlišné právne inštitúty. Sudca nespochybňuje, že úroky a úroky z omeškania predstavujú samostatné právne kategórie s rozdielnym právnym základom a funkciou. Sudca ďalej konštatuje, že § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka je špeciálnym pravidlom pre peňažné plnenia (lex specialis) a v prípade ak nie sú naplnené predpoklady jeho aplikácie, teda predmetom peňažného plnenia okrem istiny nie sú dojednané zmluvné úroky, uplatní sa všeobecné pravidlo započítania (priradenia) plnenia pre všetky záväzky (lex generalis), ktorým je § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka. Ustanovenie § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka vychádza z časového kritéria, t. j. plnenie sa započíta na záväzok najskôr splatný. V rámci preferencie času splatnosti sa pri čiastočnom plnení uprednostňuje príslušenstvo pohľadávky vymedzené v § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Sudca v tejto súvislosti poukazuje aj na odbornú literatúru (Lukáčka, P., Hučková, R., Kubinec, M. a kol.: Obchodný zákonník. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2025, s. 1215), podľa ktorej platí, že ak dlžník neurčí, ktorý záväzok plní, je splnený záväzok najskôr splatný, a to najprv jeho príslušenstvo, teda úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s uplatnením pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Za tejto situácie, ak povinný pri jednotlivých úhradách neurčil, na ktorú časť svojho záväzku majú byť započítané, bolo potrebné postupovať podľa zákonných pravidiel započítania plnenia uvedených v § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka. Sudca preto dospel k záveru, že vyšší súdny úradník aplikoval ustanovenie § 330 ods. 1 a ods. 2 Obchodného zákonníka správne a správny je aj jeho záver, podľa ktorého bolo možné vykonané úhrady započítať prednostne na príslušenstvo pohľadávky vrátane úrokov z omeškania. Tento záver je zároveň v súlade s odbornou literatúrou aj ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obdo V 8/2003, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/200/2019 zo dňa 26. 02. 2020).

25. Sudca dodáva, že judikatúra súdov (vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky) nevyžaduje, aby odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní odpovedalo na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Sudca preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými tvrdeniami povinného, ktoré nie sú právne relevantné a nemajú rozhodujúci význam pre rozhodnutie súdu o sťažnosti povinného (pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16. 03. 2005).

26. Záverom sudca dodáva, že za skutkového stavu, keď oprávnený disponuje právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, exekučný súd nemôže oprávnenému odoprieť právo domáhať sa súdnej ochrany pri výkone priznaného práva. Oprávnený si v exekučnom konaní iba uplatňujú právo priznané mu vykonateľným exekučným titulom, ktoré nebolo povinným splnené dobrovoľne, t.j. realizuje svoje právo. Nekoná v rozpore s právom.

29. Podľa § 199a ods. 1 Exekučného poriadku trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.

30. Podľa § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.

31. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.

32. Podľa § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky, odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: ak ide o výkon rozhodnutia alebo exekúciu, prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému návrhu, zastupovanie na pojednávaní, odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu.

35. Vzhľadom na výsledok sťažnostného konania v spojení s § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, v ktorom bol povinný neúspešný, súd uložil povinnému náhradu trov exekúcie právneho predchodcu oprávneného v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti povinného spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby písomné podanie na súd - vyjadrenie k sťažnosti povinného. Pri výpočte trov exekučného konania súd vychádzal z tarifnej hodnoty veci – 33.000,00 Eur a teda základná sadzba tarifnej odmeny je vo výške 486,34 Eur. V exekučnom konaní v súlade s § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky patrí odmena vo výške 1 základnej sadzby tarifnej odmeny, teda vo výške 243,17 Eur a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 14,84 Eur, spolu vo výške 258,01 eur + 23 % DPH, t. j. 317,35 Eur. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti o náhrade trov právneho zastúpenia právneho predchodcu oprávneného, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku II. tohto uznesenia. Trovy exekúcie oprávneného za vyjadrenie k sťažnosti povinného vo výške 317,35 Eur priznané mu týmto rozhodnutím budú vymáhané od povinného na základe dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie vydaného po právoplatnosti uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).

Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).