7To/39/2026

Podľa § 289 ods.1 Trestného zákona s poukazom na § 36 písm. l) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona sa obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.

Podľa § 50 ods.1 Trestného zákona sa obžalovanému určuje skúšobná doba na 2 (dva) roky.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona sa obžalovanému ukladá i trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke vo výmere 3 (tri) roky.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného A. B. vinného pre spáchanie prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 odsek 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovej lehote prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava (ďalej len „prokurátor“) i obžalovaný A. B., obaja proti výroku o treste, pričom prokurátor namietal tento výrok v neprospech obžalovaného.

Prokurátor písomne zdôvodnil svoje odvolanie tým, že uložený trest považuje za neprimerane mierny, a preto ho pokladá za odporujúci zásadám ukladania trestov podľa § 34 a nasl. Trestného zákona. Uviedol, že neprimeraným trestom v zmysle § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku je taký trest, ktorý je vzhľadom na druh alebo výmeru z pohľadu zákonných kritérií ukladania trestov buď neprimerane prísny alebo neprimerane mierny, pričom v tejto súvislosti poukázal aj na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Odvolanie odôvodnil predovšetkým spôsobom spáchania skutku, keď zdôraznil, že obžalovaný viedol motorové vozidlo pod výrazným vplyvom alkoholu, pričom výsledok dychovej skúšky predstavoval približne 2,85 promile alkoholu. Podľa názoru prokurátora takýto stupeň ovplyvnenia alkoholom predstavoval značné nebezpečenstvo nielen pre samotného obžalovaného, ale aj pre ostatných účastníkov cestnej premávky a ich majetok, a preto mal byť zohľadnený pri ukladaní prísnejšieho trestu.

Ďalej poukázal na osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosti nápravy. Namietal, že okresný súd síce správne konštatoval existenciu dvoch predchádzajúcich odsúdení obžalovaného, avšak tejto skutočnosti nepriznal primeraný význam pri úvahe o druhu a výmere trestu. Hoci sa na obžalovaného v dôsledku zahladenia odsúdení hľadí, akoby nebol odsúdený, podľa názoru prokurátora nemožno opomenúť, že nejde o osobu, ktorá by sa po prvýkrát dostala do rozporu so zákonom, pričom aj táto okolnosť mala byť zohľadnená v jeho neprospech.

Obhajca obžalovaného písomne odôvodnil podané odvolanie tým, že napadnutý rozsudok vo výroku o treste považuje za neprimeraný, neadekvátny, neproporcionálny a v konečnom dôsledku nespravodlivý. Namietal, že uložený trest nezodpovedá účelu trestu ani zásadám ukladania sankcií podľa Trestného zákona, pričom nesúhlasil tak s druhom uloženého trestu, ako aj s jeho jednotlivými zložkami, teda s určenou skúšobnou dobou podmienečného odsúdenia a výmerou trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá.

Obhajca ďalej namietal neprimeranosť určenej skúšobnej doby v trvaní štyroch rokov. Poukázal na to, že hoci okresný súd uložil trest odňatia slobody približne v jednej tretine zákonnej trestnej sadzby, zároveň určil skúšobnú dobu takmer na jej maximálnej hranici, čo podľa jeho názoru nezodpovedá zásade proporcionality medzi výmerou trestu a dĺžkou skúšobnej doby. Nesúhlasil ani s dôvodmi, ktorými okresný súd takto určenú skúšobnú dobu odôvodnil. Za právne nevýznamnú označil skutočnosť, že obžalovaný bol v minulosti príslušníkom Policajného zboru, keďže v čase skutku už túto funkciu dávno nevykonával a vedomosť o nebezpečnosti vedenia motorového vozidla pod vplyvom alkoholu je podľa jeho názoru všeobecne známou skutočnosťou každému vodičovi. Pokiaľ ide o vysokú hladinu alkoholu, uviedol, že išlo o následok krátko pred jazdou skonzumovaného alkoholu, pričom obžalovaný sa subjektívne necítil byť v stave zodpovedajúcom nameranej hodnote alkoholu a podľa názoru obhajoby nemožno závažnosť skutku posudzovať výlučne podľa číselného údaja o hladine alkoholu bez prihliadnutia na individuálne prejavy ovplyvnenia konkrétnej osoby. Namietal tiež, že okresný súd nesprávne interpretoval výpoveď obžalovaného o jazde po uliciach, kde neočakával policajnú hliadku, keď podľa obhajoby obžalovaný netvrdil, že si zámerne zvolil takúto trasu s cieľom vyhnúť sa policajnej kontrole, ale iba konštatoval svoje prekvapenie z prítomnosti policajnej hliadky na danom mieste.

Obhajca ďalej vytýkal okresnému súdu, že pri úvahe o dĺžke skúšobnej doby prihliadol iba na okolnosti svedčiace v neprospech obžalovaného, pričom opomenul viaceré okolnosti v jeho prospech. Za také označil najmä bezúhonnosť obžalovaného na úseku cestnej premávky, skutočnosť, že skutok bol spáchaný vo večerných hodinách, vo vozidle sa nenachádzali ďalšie osoby, obžalovaný sa počas jazdy nedopustil žiadneho ďalšieho porušenia pravidiel cestnej premávky, nespôsobil dopravnú nehodu ani škodu a pohyboval sa po menej frekventovanej komunikácii. Zdôraznil tiež, že ku konzumácii alkoholu došlo v súvislosti s mimoriadne ťaživou rodinnou situáciou, keď jeho otcovi hrozilo úmrtie. S prihliadnutím na všetky uvedené okolnosti zastával názor, že primeraná skúšobná doba by mala predstavovať približne dvanásť mesiacov.

Vo vyjadrení k odvolaniu prokurátora obhajca obžalovaného uviedol, že odvolanie podané v neprospech obžalovaného považuje v celom rozsahu za nedôvodné a navrhol jeho zamietnutie podľa § 319 Trestného poriadku. Poukázal na to, že prokurátor odôvodňuje svoje odvolanie predovšetkým požiadavkou uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody a namieta aj neuloženie obmedzenia spočívajúceho v zákaze požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok. S takouto argumentáciou sa však nestotožnil a uviedol, že požiadavka uloženia nepodmienečného trestu je podľa jeho názoru v rozpore so zmyslom a účelom trestu, so zásadami ukladania trestov i ustálenou rozhodovacou praxou. Zdôraznil, že v posudzovanom prípade neexistujú žiadne okolnosti prípadu ani osobné pomery obžalovaného, ktoré by odôvodňovali uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody. Zároveň poukázal na argumentáciu obsiahnutú vo vlastnom odvolaní, podľa ktorej je už samotný uložený trest neprimerane prísny. Pokiaľ ide o námietku prokurátora týkajúcu sa neuloženia zákazu požívania alkoholických nápojov, uviedol, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by obžalovaný bol nadmerným konzumentom alkoholu alebo že by sa pod jeho vplyvom dopúšťal protiprávneho konania. Zdôraznil tiež, že od spáchania skutku uplynul približne jeden rok bez ďalšieho protiprávneho konania zo strany obžalovaného a zároveň poukázal na to, že obdobné obmedzenia sa spravidla ukladajú pri podmienečnom odsúdení s probačným dohľadom, ktorý v posudzovanej veci uložený nebol. Z uvedených dôvodov navrhol odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietnuť.

Skutkové okolnosti významné pre rozhodnutie o treste boli zistené v rozsahu zodpovedajúcom požiadavkám § 2 ods. 10 Trestného poriadku, vykonané dôkazy boli hodnotené jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach spôsobom zodpovedajúcim § 2 ods. 12 Trestného poriadku a ani odvolací súd nezistil také procesné pochybenia, ktoré by mohli mať za následok nezákonnosť alebo nesprávnosť výroku o vine. Predmetom odvolacieho prieskumu preto zostala výlučne správnosť výroku o treste a úvah, ktorými sa okresný súd pri jeho ukladaní riadil.

Odvolací súd predovšetkým zdôrazňuje, že rozhodovanie o treste predstavuje jednu z najnáročnejších častí trestného konania, keďže zákon neukladá súdu mechanickú povinnosť odvodiť druh a výmeru trestu iba zo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, ale vyžaduje individuálne posúdenie všetkých okolností konkrétneho prípadu. Trest nemožno chápať ako automatický následok spáchania trestného činu, ale ako výsledok starostlivej individualizácie sankcie vo vzťahu ku konkrétnemu páchateľovi a konkrétnemu skutku. Ukladanie trestu preto nie je matematickou operáciou založenou na prostom sčítavaní poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, ale predstavuje hodnotiaci proces, pri ktorom súd musí hľadať spravodlivú rovnováhu medzi ochranou spoločnosti, záujmom na náprave páchateľa, individuálnou prevenciou, generálnou prevenciou a princípom primeranosti trestu.

Ustálená rozhodovacia prax dlhodobo zastáva názor, že primeranosť trestu nemožno posudzovať izolovane iba podľa druhu alebo výmery uloženého trestu, ale vo vzájomnej súvislosti všetkých kritérií uvedených v § 33a, § 34 a nasl. Trestného zákona. Spravodlivým trestom je iba taký trest, ktorý primerane odzrkadľuje závažnosť spáchaného činu, osobu páchateľa, možnosti jeho nápravy a zároveň rešpektuje princíp proporcionality medzi závažnosťou protiprávneho konania a intenzitou trestnoprávneho zásahu. Z judikatúry zároveň vyplýva, že odvolací súd nie je oprávnený zasahovať do výroku o treste iba preto, že by sám uložil trest odlišný. Zmena výroku o treste prichádza do úvahy iba vtedy, ak je uložený trest v zjavnom rozpore so zákonnými kritériami, nezodpovedá účelu trestu alebo je výsledkom nesprávnej aplikácie ustanovení hmotného práva.

Inými slovami, ak zákon ustanovuje, že sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený, znamená to, že predchádzajúce odsúdenie nemožno použiť ako zákonný dôvod na konštatovanie priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Trestného zákona. To však ešte neznamená, že súd je povinný zároveň vysloviť záver, že páchateľ pred spáchaním skutku viedol riadny život. Takýto výklad by popieral materiálny charakter § 36 písm. j) Trestného zákona a viedol by k nežiaducemu stotožneniu dvoch odlišných právnych inštitútov.

V posudzovanom prípade nemožno prehliadnuť, že obžalovaný bol v minulosti dvakrát právoplatne odsúdený za úmyselnú trestnú činnosť. Hoci v oboch prípadoch nastali účinky zahladenia odsúdenia, uvedené odsúdenia objektívne vypovedajú o tom, že spôsob života obžalovaného pred spáchaním posudzovaného skutku nemožno bezvýhradne charakterizovať ako riadny v zmysle § 36 písm. j) Trestného zákona. Odvolací súd preto dospel k záveru, že okresný súd pochybil, keď túto poľahčujúcu okolnosť obžalovanému priznal.

Odvolací súd sa však už nestotožnil s ďalšou časťou odvolania prokurátora, ktorou sa domáhal uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody. V tomto smere považoval právne závery okresného súdu za vecne správne, pričom dospel k záveru, že napriek potrebe čiastočnej korekcie výroku o treste neboli v posudzovanom prípade splnené podmienky odôvodňujúce uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Trest odňatia slobody predstavuje najprísnejší druh trestu zasahujúci do základného práva na osobnú slobodu, a preto jeho výkon má byť nariaďovaný len vtedy, ak účel trestu nemožno dosiahnuť miernejšími trestnoprávnymi prostriedkami. Uvedená zásada vyplýva nielen z ustanovenia § 34 Trestného zákona, ale je dlhodobo rešpektovaná aj rozhodovacou praxou súdov, podľa ktorej nepodmienečný trest odňatia slobody nemožno chápať ako prirodzený alebo automatický následok každého závažnejšieho trestného činu. Jeho uloženie musí byť výsledkom úvahy, že vzhľadom na osobu páchateľa, okolnosti prípadu a možnosti jeho nápravy už iný druh trestu nie je schopný zabezpečiť ochranu spoločnosti ani splniť individuálnopreventívny účel trestu.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ustálenú judikatúru, podľa ktorej ani vysoká hladina alkoholu zistená u vodiča sama osebe nevytvára zákonnú domnienku potreby uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody. Rozhodujúce je vždy komplexné posúdenie všetkých okolností prípadu, najmä osoby páchateľa, jeho doterajšieho života, postoja ku spáchanému skutku, možností nápravy a existencie ďalších okolností zvyšujúcich alebo znižujúcich spoločenskú škodlivosť konania. Pokiaľ takéto okolnosti nepreukazujú potrebu izolácie páchateľa od spoločnosti, uloženie podmienečného trestu zostáva plne v súlade s účelom trestu.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s ďalšou námietkou prokurátora smerujúcou proti tomu, že okresný súd obžalovanému neuložil primerané obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov alebo iných návykových látok.

Účelom primeraných obmedzení podľa Trestného zákona nie je mechanické rozširovanie represívneho pôsobenia podmienečného odsúdenia, ale odstránenie konkrétnej príčiny alebo rizikového faktora, ktorý viedol k spáchaniu trestnej činnosti alebo ktorý môže vytvárať reálne nebezpečenstvo jej opakovania. Ukladanie takýchto obmedzení preto musí vychádzať z individuálnych okolností konkrétneho prípadu a zistených osobnostných pomerov páchateľa.

V prejednávanej veci vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by obžalovaný trpel závislosťou od alkoholu, že by dlhodobo alebo pravidelne požíval alkoholické nápoje nadmernou mierou alebo že by sa pod ich vplyvom opakovane dopúšťal protiprávneho konania. Zo spisu naopak vyplýva, že posudzovaný skutok predstavoval ojedinelé zlyhanie vyvolané mimoriadne nepriaznivou rodinnou situáciou, ktorú okresný súd správne zohľadnil pri hodnotení osoby obžalovaného. Samotná skutočnosť, že trestný čin bol spáchaný pod vplyvom alkoholu, ešte bez ďalších zistení neodôvodňuje záver o potrebe uloženia zákazu jeho požívania počas skúšobnej doby.

Odvolací súd sa následne zaoberal odvolaním obžalovaného, ktorým tento namietal druh uloženého trestu, výmeru trestu odňatia slobody, dĺžku určenej skúšobnej doby, ako aj výmeru trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá. Po preskúmaní všetkých odvolacích námietok dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je dôvodné iba sčasti.

V prvom rade sa odvolací súd nestotožnil s námietkou obhajoby, podľa ktorej boli v posudzovanom prípade splnené podmienky na uloženie niektorého z alternatívnych trestov, predovšetkým peňažného trestu.

Alternatívne tresty predstavujú významný prostriedok individualizácie trestnej zodpovednosti, ich ukladanie však nemožno odôvodňovať iba priaznivými osobnými pomermi páchateľa alebo absenciou priťažujúcich okolností. Podmienkou ich uloženia je vždy záver súdu, že vzhľadom na povahu spáchaného skutku budú schopné samostatne zabezpečiť splnenie účelu trestu vo všetkých jeho zložkách, teda nielen vo vzťahu k náprave páchateľa, ale aj vo vzťahu k ochrane spoločnosti a generálnej prevencii.

Právna teória dlhodobo zastáva názor, že alternatívne tresty nie sú odmenou za priaznivé osobné pomery páchateľa, ale predstavujú osobitný spôsob trestnoprávnej reakcie tam, kde intenzita protiprávneho konania nevyžaduje uloženie trestu odňatia slobody. Ich použitie preto predpokladá nielen priaznivú prognózu nápravy páchateľa, ale aj primeranosť takéhoto trestu vo vzťahu k závažnosti spáchaného činu.

V posudzovanej veci nemožno abstrahovať od toho, že obžalovaný viedol motorové vozidlo pri hladine alkoholu blížiacej sa trom promile, teda pri stave predstavujúcom mimoriadne vysoké riziko pre bezpečnosť cestnej premávky. Ide o jednu z najvyšších hodnôt alkoholu, s ktorými sa súdy v obdobných veciach stretávajú. Hoci nedošlo k dopravnej nehode ani ku škodlivému následku, uvedená okolnosť bola výsledkom priaznivej zhody okolností, nie zníženej závažnosti konania obžalovaného. Trestné právo pritom pri prečine podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona chráni spoločnosť už pred samotným vytvorením neprípustného rizika, nie až pred jeho následkom.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou, podľa ktorej okresný súd nesprávne vyhodnotil vyjadrenie obžalovaného o jazde po komunikáciách, kde neočakával policajnú hliadku. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní skutočne nevyplýva, že by obžalovaný vedome volil trasu s cieľom vyhnúť sa policajnej kontrole. Odvolací súd preto túto okolnosť nepovažuje za úmyselné vyhýbanie sa výkonu policajnej služby. Na druhej strane však ani prípadná nesprávna interpretácia tejto časti výpovede nemala rozhodujúci význam pre uložený trest, keďže podstatné úvahy okresného súdu spočívali najmä vo vysokej hladine alkoholu a vo vedomom rozhodnutí sadnúť za volant napriek predchádzajúcej konzumácii alkoholických nápojov.

Za čiastočne dôvodné však odvolací súd považoval námietky obžalovaného smerujúce proti dĺžke určenej skúšobnej doby a proti výmere trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá.

Okresný súd určil skúšobnú dobu v trvaní štyroch rokov, teda prakticky pri hornej hranici zákonného rozpätia. Takáto dĺžka skúšobnej doby predstavuje pomerne intenzívny zásah do právneho postavenia odsúdeného a mala by byť vyhradená predovšetkým pre prípady, v ktorých osobnosť páchateľa alebo okolnosti skutku odôvodňujú potrebu dlhodobého preverovania jeho schopnosti viesť riadny život.

Odvolací súd v tomto smere nezdieľa úvahu okresného súdu, že samotná skutočnosť, že obžalovaný bol v minulosti príslušníkom Policajného zboru, v spojení s vysokou hladinou alkoholu odôvodňuje uloženie skúšobnej doby takmer na jej maximálnej hranici. Hoci uvedené okolnosti nepochybne zvyšujú závažnosť skutku a boli správne zohľadnené pri úvahách o druhu a výmere trestu, samy osebe ešte neodôvodňujú záver, že resocializačný proces obžalovaného si vyžaduje takmer maximálne dlhé obdobie preverovania.

Zo všetkých uvedených dôvodov preto odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e), ods. 2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku vo veci sám rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti rozsudku, keď obžalovanému uložil trest odňatia slobody vo výmere šiestich mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu dvoch rokov a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke vo výmere troch rokov.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.