8Co/97/2025
ECLI:SK:KSKE:2026:7824201090.1
- Súd
- Krajský súd v Košiciach
- Sudca
- Mgr. Miloš Greguš
- IČS
- 7824201090
- Zdroj
- slov-lex.sk ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Greguša a členiek senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v právnej veci žalobkyne 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, žalobcu 2/ C. B., nar. XX.X.XXXX a žalobcu 3/ A. B., nar. X.X.XXXX, všetci bývajúci v obci D. E. XXX, všetci zastúpení JUDr. Ladislavom Csákóm advokátom so sídlom kancelárie v Rožňave na Hviezdoslavovej ulici č. 4 proti žalovanej A. A., nar. XX.X.XXXX bývajúcej v F. G. B. H. E. XXX/XX, zastúpenej C. I. J. advokátom so sídlom kancelárie v Rožňave na ulici Cyrila a Metoda č. 4 o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke, o odvolaní žalobcov 1/, 2/ a 3/ proti rozsudku Okresného súdu Rožňava č. k. 7C/34/2024-135 zo dňa 9.4.2025 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 7C/34/2024-152 zo dňa 14.5.2025 takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e výrok I. rozsudku Okresného súdu Rožňava č. k. 7C/34/2024-135 zo dňa 9.4.2025 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 7C/34/2024-152 zo dňa 14.5.2025.
II. Z r u š u j e rozsudok vo výroku II. o nároku na náhradu trov konania a v zrušenej časti vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Rožňava rozsudkom č. k. 7C/34/2024-135 zo dňa 9.4.2025 výrokom I. zamietol žalobu o určenie, že nehnuteľnosti, zapísané na LV č. XXXX, k.ú. F., obec F., okres F. v podiele 1/1 spolu s podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a spoluvlastníckym podielom k pozemku v podiele 281/10000 - tin, a to byt č. XX G. X. K., B. XX nachádzajúci sa v bytovom dome A. E. XXX, na pozemku parcela č. 2070 - zastavaná plocha a nádvorie s výmerou 500 m2 (ďalej len „predmetné nehnuteľnosti“) patria do dedičstva po poručiteľke C. B., F. L., nar. X.X.XXXX, M. X.XX.XXXX, naposledy bytom D. XXX. Výrokom II. priznal žalovanej proti žalobcom spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Dopĺňacím rozsudkom č.k. 7C/34/2024-152 zo dňa 14.5.2025 výrokom III. zamietol návrh žalobcov na prerušenie konania.
2. Vec právne posúdil podľa § 126 ods. 1, § 132 ods. 1, 2, § 460, § 461 ods. 1 Občianskeho zákonníka (OZ), § 175b, § 175d ods. 1, § 175k ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku (OSP), § 137 písm. c), § 162 ods. 3, § 164, § 225 ods. 1, 2, 3, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP a rozhodnutie odôvodnil tým, že v prejednávanom spore sa žalobcovia domáhali určenia, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, k.ú. F., obec F., okres F. patria do dedičstva po poručiteľke C. B., F. L., nar. X.X_XXXX, zomrelej 8.12.2011, naposledy bytom D. XXX. Jedná sa teda o žalobu spadajúca pod § 137 písm.
c) CSP. Konštatoval, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaná je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, k.ú. F., obec F., okres F., a to bytu č. XX G. X. K., G. B. H. E. XX nachádzajúceho sa v bytovom dome A. E. XXX, na pozemku parc. č. 2070 - zastavaná plocha a nádvorie s výmerou 500 m2, spolu s podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a spoluvlastníckym podielom k pozemku v podiele 281/10000-tin, ktoré nadobudla titulom kúpnej zmluvy uzavretej dňa 28.1.2015 s predávajúcim N. A., nar. X.X_XXXX.
Nebolo sporným, že právna predchodkyňa žalobcov mala byť na základe závetu spísaného dňa 26.1.1998 závetnou dedičkou po poručiteľke O. G., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej 3.3.2002, ktorá bola pôvodnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností, ani to, že osvedčením o dedičstve tieto nehnuteľnosti nadobudol závetný dedič C. O., nar. XX.X.XXXX na základe závetu spísaného dňa 29.11.2000 C. P. Q. vo forme notárskej zápisnice. C. O. následne kúpnou zmluvou zo dňa 18.10.2006 previedol predmetné nehnuteľnosti na O. C., tá podiel 1 na predmetných nehnuteľnostiach previedla kúpnou zmluvou zo dňa 26.3.2012 na N. A. a následne ich previedli kúpnou zmluvou zo dňa 28.1.2015 na žalovanú.
Okresný súd Bratislava I rozsudkom č.k. 18C/15/2005-190 zo dňa 30.5.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť 10.3.2016 určil, že závet poručiteľky O. G. spísaný dňa 29.11.2000 vo forme notárskej zápisnice pod č. N 208/2000, Nz 146/2000 je neplatný. Spornou skutočnosťou bolo, či predmetné nehnuteľnosti patrili do výlučného vlastníctva právnej predchodkyne žalobcov v čase jej smrti. Súd prvej inštancie uviedol, že pri určovacej žalobe znie žalobný návrh na určenie, či tu právo je (pozitívna určovacia žaloba), alebo či tu právo nie je (negatívna určovacia žaloba). Keďže žalobca v určovacej žalobe tvrdí existenciu alebo neexistenciu určitého práva, znamená to, že vyhovujúci rozsudok vydaný na jej základe bude mať deklaratórne účinky. Formuláciu petitu na určenie, či tu právo je alebo nie je, je potrebné vykonať tak, aby bolo zrejmé, že súd má určiť aktuálny právny stav (v prítomnom čase). Nie je prípustné určovať práva v minulosti, ak
tieto už zanikli. Platí, že rozsudok určuje (ne)existenciu práva ku dňu jeho vyhlásenia (§ 217). Žalobca nemá povinnosť preukazovať naliehavý právny záujem na určení (ne)existencie práva, ak právny záujem vyplýva z osobitného predpisu.
V takom prípade žalobca nemá ani povinnosť uviesť v žalobe tvrdenia, že naliehavý právny záujem je daný. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia nemajú na určení naliehavý právny záujem, nakoľko ich právna predchodkyňa nemala nadobúdací titul k predmetným nehnuteľnostiam. Z pripojeného dedičského spisu po O. G., F. O.,
zomr. X.X_XXXX sp. zn. D 222/02, Dnot 80/02 zistil, že po poručiteľke prichádzali do úvahy dedičia: C. O., nar. X.X_XXXX - brat poručiteľky, právom neb. brata R. O., jeho dve deti S. J. B. a S. N. T. a závetní dedičia C. O., nar. XX.X.XXXX, titulom závetu spísaného dňa 29.11.2000 formou notárskej zápisnice u notárky C. Q. a C. B., F. L., nar. X.X_XXXX titulom alografného závetu zo dňa 26.1.1998. Súdny komisár C. U. po zistení spornej skutočnosti správne vydal dňa 25.2.2005 uznesenie v zmysle § 175k OSP, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.3.2005 a uložil C. B., aby v lehote do 15 dní od právoplatnosti uznesenia podala žalobu na Okresný súd Rožňava o určenie, že závet poručiteľky O. G., F. O. spísaný formou notárskej zápisnice pod č. N 208/2000, NZ 146/2000 u notárky C. P. Q. je
neplatný. Túto povinnosť Juliana Šikúrová - právna predchodkyňa žalobcov splnila dňa 29.12.2004, keď predmetnú žalobu na Okresný súd Rožňava podala. Z dôvodu miestnej nepríslušnosti bola vec dňa 12.1.2005 Okresným súdom Rožňava postúpená na miestne príslušný Okresný súd Bratislava I., ktorý rozsudkom č.k. 18C/15/2005-190 zo dňa 30.5.2014 (právoplatným 10.3.2016) určil, že závet poručiteľa O. G. spísaný dňa 29.11.2000 vo forme notárskej zápisnice pod č. N 208/2000, Nz 146/2000
je neplatný. Súdny komisár nesprávne zistil skutkový stav, čo vyplýva z úradného záznamu na čl. 69 dedičského spisu spísaného dňa 26.5.2005, v ktorom nesprávne konštatoval, že nebol podaný návrh C. B. o určenie neplatnosti závetu poručiteľky. Následne v dedičskom konaní konal len s C. O., a osvedčením o dedičstve sp. zn. D 222/02, Dnot 80/02 zo dňa 15.6.2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť 30.6.2005 osvedčil, že dedičstvo v celosti nadobúda C. O.. Týmto rozhodnutím súdny komisár odňal C. B. možnosť konať pred súdom. Proti tomuto rozhodnutiu ani nemala možnosť podať odvolanie, nakoľko jej nebolo doručené.
Následne súd prvej inštancie poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej súčasťou rozhodnutia o dedičstve sú tri samostatné uznesenia, o ktorých súd rozhoduje, a to 1/ musí ustáliť okruh dedičov, 2/ predmet dedičstva a 3/ následne dôjde k vyporiadaniu dedičstva.
V tejto súvislosti dal do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/1/2015 zo dňa 27.7.2015, zo záverov ktorého vyplýva, že „ak by súd (súdny komisár) takto nepostupoval, účastník, ktorého dedičské právo sa javilo ako menej pravdepodobné by bol naďalej účastníkom dedičského konania.
Tým, že s ním súdny komisár ďalej nekonal, nedoručil mu dedičské rozhodnutie (osvedčenie o dedičstve), proti ktorému mal právo podať opravný prostriedok v časti, ktorým bol ustálený okruh dedičov, bola tomuto dedičovi odňatá možnosť konať pred súdom“. Vo vzťahu k účastníctvu v dedičskom konaní sa Najvyšší súd SR vyjadril aj v rozsudku 2Cdo/26/2011 zo dňa 28.12.2012 „Začiatok účastníctva v dedičskom konaní závisí na tom, kedy sa súd (súdny komisár) dozvie o skutočnostiach, z ktorých dedičské právo vyplýva, a trvá tak dlho, pokiaľ chovanie alebo konanie osoby, ktorej svedčí niektorý z titulov dedenia, smeruje k tomu, aby sa skutočne stal dedičom, alebo pokiaľ nebudú zistené ďalšie skutočnosti, ktoré ukazujú, že dedičom je niekto iný, prípadne, že poručiteľ nemá žiadneho dediča“. Ďalej konštatoval „Ten, o kom sa na základe jeho tvrdení možno dôvodne domnievať, že je poručiteľovým dedičom, je účastníkom konania o dedičstve od uplatnenia svojich dedičských práv v konaní dovtedy, kým sa nepreukáže, že nie je poručiteľovým dedičom, alebo že nededí z dôvodu dedičskej nespôsobilosti.
Ak účastník dedičského konania spochybní dedičské právo iného účastníka tohto konania a rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, súd nie je oprávnený sám spornosť riešiť; je povinný postupovať podľa § 175k ods. 2 O.s.p.“. V ďalšom rozhodnutí sp. zn. 7MCdo/7/2013 zo dňa 17.6.2014 Najvyšší súd uzavrel „O dedičskom práve súd (súdny komisár) spravidla rozhoduje
uznesením. Výnimočne nemusí rozhodnúť uznesením a môže pokračovať v konaní s tým, u koho má za to, že je dedičom, alebo vylúči z účasti na konaní toho, u ktorého má za to, že dedičom nie je. Je to vtedy, ak osoba uplatňujúca svoje právo nedôvodne, je s takým postupom uzrozumená a nehodlá naďalej svoje údajné dedičské právo uplatňovať alebo ak je jednoznačne nepochybné, že nemôže byť dedičom (napr. pri dedení zo zákona uplatňuje dedičské právo rodič poručiteľa, hoci poručiteľ zanechal potomkov, ktorí dedičstvo neodmietli a sú spôsobilí dediť). Ak nejde však o celkom jednoznačnú situáciu a osoba uplatňujúca dedičské právo na svojom tvrdenom dedičskom práve trvá, je potrebné rozhodnúť o takomto spore o dedičské právo vždy uznesením. Súd prvej inštancie na základe uvedeného uzavrel, že pokiaľ súdny komisár neustálil okruh dedičov, ako je to aj v tomto prípade, nekonal s právnou predchodkyňou žalobcov ako s účastníčkou dedičského konania, nedoručil jej osvedčenie o dedičstve, z čoho je zrejmé, že nedošlo k ustáleniu okruhu dedičov, a preto osvedčenie o dedičstve, napriek vyznačenej
doložke právoplatnosti, nenadobudlo právoplatnosť. V takejto situácii môžu žalobcovia podať návrh na pokračovanie v dedičskom konaní po poručiteľke O. G., F. O. a predmetné nehnuteľnosti, vzhľadom na to, že ich právna predchodkyňa zomrela X.XX.XXXX predediť do svojho podielového spoluvlastníctva. Keďže žalobcovia nepreukázali naliehavý právny záujem, súd prvej inštancie žalobu ako predčasnú a nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcom spoločne a nerozdielne v plnom rozsahu s tým, že o výške trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Dopĺňacím rozsudkom č.k. 7C/34/2024-152 zo dňa 14.5.2025 zamietol návrh žalobcov na prerušenie konania, pretože prejednaním dedičstva, predmetom ktorého sú aj nehnuteľnosti v tomto konaní, ich môžu žalobcovia nadobudnúť do svojho podielového spoluvlastníctva, nakoľko ich právna predchodkyňa, ktorá mala byť po poručiteľke závetnou dedičkou
zomrela X.XX.XXXX. Z uvedeného dôvodu toto konanie stratí význam.
3. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia z dôvodov podľa § 365 ods. 1, písm. b), f) a h) CSP. Súhlasili s konštatovaním súdu prvej inštancie, že súdny komisár v dedičskej veci po O. G., zom. 3.3.2002, vedenej pod sp.zn. D 222/02, Dnot 80/02 nesprávne zistil skutkový stav, v ktorom súdny komisár nesprávne konštatoval, že nebol podaný návrh C. B. o určenie neplatnosti závetu poručiteľky O. G.. Rovnako považujú za správny súdom vyslovený záver o porušení práva ich právnej predchodkyne (C. B.) konať pred súdom, čo malo za následok, že ich právna predchodkyňa nemohla riadne realizovať jej patriace práva v príslušnom dedičskom konaní po poručiteľke O. G.. Napriek tomu namietajú, že súd prvej inštancie neodôvodnil napadnuté rozhodnutie riadne v medziach zákona. Pripúšťajú, že v tejto špecifickej situácii ako oprávneným osobám, im prislúcha možnosť podania návrhu na pokračovanie v dedičskom konaní po poručiteľke O. G., ako to uviedol súd prvej inštancie. Na druhej strane však zastávajú názor, že uvedené závery mal súd prvej
inštancie presvedčivo odôvodniť, zohľadňujúc aj všetky ich skutkové tvrdenia a argumenty prednesené v konaní. Ak súd prvej inštancie podporil svoje právne závery odkazom na ustálenú súdnu judikatúru Najvyššieho súdu SR namietajú, že v predmetných súdnych sporoch ide o dôkaznú a procesnú situáciu mierne odlišnú ako v prejednávanom prípade. Domnievajú sa, že na uvedené rozdiely v skutkových okolnostiach súdnych prípadov, súd vo svojom rozhodnutí, v porovnaní s týmto súdnym sporom, nebral náležitý zreteľ pred vydaním napadnutého rozhodnutia. Uvedené námietky svedčia aj o tom, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, preto majú za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je riadne odôvodnené v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP, z ktorého vyplýva, že v odôvodnení rozsudku má súd uviesť čoho sa navrhovateľ domáha a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, pričom má dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Z uvedených dôvodov si myslia, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, pretože každé rozhodnutie je potrebné považovať za nepreskúmateľné, ak pre jeho nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov v jeho odôvodnení nie je možné zistiť, ako súd dospel k záverom, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ako dospel k samotnému rozhodnutiu v danej
veci. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov patrí medzi vady konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Zdôraznili, že z odôvodnenia rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, ktoré musia byť v súlade so skutkovými zisteniami. Poukázali aj na judikatúru ESĽP ako aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR, z ktorých vyplýva, že účastník má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatneným nárokom a obranou proti takémuto uplatneniu.
Namietajú aj výrok II. odôvodnenia o trovách konania, keďže súd pri ich rozhodovaní nebral náležitý zreteľ ani na konkrétne okolnosti prípadu, ktoré zakladali dôvod na aplikáciu ust. § 257 CSP, v zmysle ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
Poukázali na fakt, že v prejednávanej veci procesná obrana žalovanej voči meritu veci bola od začiatku konania zjavne neopodstatnená, ktorá účinne nespochybnila dôvodnosť podanej žaloby. Je síce pravda, že súd predmetnú žalobu zamietol, avšak nie z tých dôvodov, ktoré uviedla žalovaná vo svojich vyjadreniach v priebehu konania, ale z dôvodu predčasnosti podanej žaloby, čiže z týchto okolností nemôže ostať záver o procesnom úspechu žalovanej a z toho vyplývajúca aplikácia § 255 ods. 1 CSP.
Podľa ich názoru dôvodom hodného osobitného zreteľa v tomto konaní je aj pomerná zložitosť prejednávaného prípadu hlavne po stránke právnej. Samotný súd prvej inštancie pri rozhodovaní o veci samej vychádzal primárne z ustálenej súdnej judikatúry Najvyššieho súdu SR a z jeho právnych záverov, z čoho je možné vyvodiť, že predmetná právna problematika, ktorá bola rozhodujúca v tomto prípade úplne jednoznačne a explicitne nie je upravená v právnych predpisoch. Pripomínajú, že v pôvodnom dedičskom konaní zo strany súdneho komisára došlo k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu veci, ktorého pochybenie však rozhodne nie je možné pripísať na ich vrub a ani na vrub ich právnej predchodkyne, ktorá v rozhodnom období konala v súlade s ust. § 175k OSP, čo však konajúci súdny komisár nebral do úvahy pred vydaním osvedčenia o dedičstve. Nesprávne zistený skutkový stav veci v pôvodnom dedičskom konaní mal aj rozhodujúci vplyv na vznik tohto súdneho sporu, ktorý by nemusel vzniknúť, ak by ich právnej predchodkyni nebola odňatá možnosť konať v dedičskom konaní po poručiteľke O. G..
Preto považujú za neprípustné, právne neakceptovateľné a nespravodlivé, aby žalovanej bol priznaný nárok na náhradu trov konania, zvlášť v takom konaní, v ktorom vyšlo najavo, že žalovaná nadobudla formálne vlastnícke právo k takej nehnuteľnosti, ku ktorej nemali vlastnícke právo ani jej právny predchodcovia, ako ani právny predchodca jej právnych predchodcov. Za dôvod hodný osobitného zreteľa považujú aj samotný predmet sporu, ktorým v širšom slova zmysle je vyriešenie majetkových záležitostí všetkých strán sporu, teda aj žalovanej. Zdôraznili, že súd z úradnej povinnosti musí skúmať aj prípadné splnenie, resp. nesplnenie podmienok v zmysle ust. § 257 CSP, čo sa v danom prípade evidentne nestalo.
Súd prvej inštancie totiž možnosť aplikácie § 257 CSP vôbec neskúmal pri rozhodovaní o trovách konania, tejto otázke sa náležite nevenoval a ani z toho uhla pohľadu svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil. Navrhli, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že vyhovie žalobe v celom rozsahu a žalobcom prizná nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%, vrátane trov odvolacieho konania. Za predpokladu, že odvolací súd dospeje k záveru, že napadnutý výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie je vecne správny navrhli, aby odvolací súd zmenil aspoň napadnutý výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie tak, že právo na náhradu trov prvoinštančného konania neprizná žiadnej zo sporových strán a žalobcom prizná právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v plnom
rozsahu.
4. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie navrhuje v celom rozsahu potvrdiť ako vecne správny a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolanie žalobcov považuje za nedôvodné a poukazuje na tú skutočnosť, že v posudzovanej veci je nepochybné, že predmetné nehnuteľnosti nadobudla od predávajúcich N. A. a O. C. na základe kúpnej zmluvy zo dňa 28.1.2015. Predávajúcu N. A. a O. C. nadobudli vlastnícke právo k predmetnému bytu s príslušenstvom od C. O., ktorý predmetný byt s príslušenstvom nadobudol na základe osvedčenia o dedičstve D 222/02, Dnot 80/02 zo dňa 15.6.2005, vydaného notárom C. C. U. na základe závetu. V čase uzavretia kúpnej zmluvy bol C. O. nepochybne vlastníkom predmetných nehnuteľností. Rozhodnutím Okresného súd Bratislava I rozsudkom sp.zn. 18C/15/2005 zo dňa 30.5.2014 bolo určené, že závet poručiteľky, ktorým nadobudol vlastnícke právo C. O. je neplatný. Na základe uvedeného je zrejmé, že N. A. a O. C. nadobudli vlastnícke právo od nepravého dediča. Poukázala na § 486 OZ, podľa ktorého kto dobromyseľne niečo nadobudol od nepravého dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené, je chránený tak, ako keby to bol nadobudol od oprávneného dediča. Predmetné ustanovenie upravuje ochranu oprávneného dediča. Považuje za nepochybné, že nárok oprávnených dedičov je premlčaný, pretože svoj nárok si neuplatnili v zákonnej trojročnej lehote. Zdôraznila, že nadobudnutie vlastníckeho práva od nepravého dediča je prelomením zásady nemo plus iuris a nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovanou má byť poskytnutá ochrana ako vlastníkovi. Z uvedeného dôvodu považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým žalobu zamietol za vecne správne. Poukázala aj na ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej súdy poskytujú ochranu tretiemu dobromyseľnému nadobúdateľovi veci a to napr. na uznesenie Ústavného súdu SR č.k. I.ÚS 50/2010-11, či rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. Cdo/311/2008.
5. Žalobcovia vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedli, že táto na ich odvolacie námietky zásadného významu vecne nereagovala a ani ich procesne účinne nepoprela. Poukázali na to, že žalovaná sa k ich vyjadreniu vyjadrila oneskorene, po uplynutí súdom určenej lehoty. Upriamili pozornosť aj na tú skutočnosť, že vyjadrenie žalovanej je úplne identické s predchádzajúcimi podaniami, ktoré predložila v priebehu konania na súde prvej inštancie. Zrejme ušlo jej pozornosti, že súd žalobu nezamietol z tých dôvodov, ktoré ona uviedla vo svojich podaniach. Dodali, že žalovaná vo svojich podaniach ani raz nenamietala predčasnosť podanej žaloby, čiže dôvod, na základe ktorého súd prvej inštancie žalobu zamietol. Uzavreli, že žalovaná vo svojom podaní neuviedla absolútne žiadne právne relevantné skutočnosti, či argumenty proti nimi podanému odvolaniu. Podľa ich názoru vyjadrenie žalovanej nie je presvedčivé a javí sa úplne neúčelné a neefektívne. Z uvedeného dôvodu navrhli, aby odvolací súd žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože predmetnému podaniu nie je možné pripísať právnu relevanciu, tobôž nie takú, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť názor odvolacieho súdu ohľadom dôvodnosti či nedôvodnosti nimi podaného odvolania. Navrhli, aby odvolací súd rozhodol v zmysle ich petitu.
6. Ďalšie vyjadrenia do spisu doložené neboli. 7. Odvolanie žalobcov bolo podané len proti výrokom I. a II. rozsudku v spojení s dopĺňacím rozsudkom, preto výrok III. o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, ktorý odvolaním nebol napadnutý, nadobudol právoplatnosť a v odvolacom konaní nebol preskúmavaný.
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
9. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcov ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov vo veci samej nie je dôvodné. Dôvodné je však čo do rozhodnutia o trovách konania.
11. Žalobca namietal odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, t.j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).
12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký, medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania zohľadňujúc možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, jeho následky a pod.
13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli v konaní najavo inak, súd vyhodnotil tak, že to vyvoláva logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1, 2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.
14. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti je právnym posúdením činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne interpretoval alebo napokon ak aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil, v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.
15. Po dôkladnom oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd konštatuje, že odvolacie námietky žalobcov nemali vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku vo veci samej z hľadiska zistených skutočností a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a tieto nie sú preto spôsobilé privodiť pre odvolateľov priaznivejšie rozhodnutie, či už zmenou alebo zrušením napadnutého rozsudku. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku reagujúc na odvolacie námietky žalobcov odvolací súd dopĺňa.
16. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhajú určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke C. B.. Svoj nárok si uplatnili určovacou žalobou. Všeobecným predpokladom, aby súd žalobe vyhovel, je právny záujem žalobcov, teda záujem na tom, aby bol vyhovujúci rozsudok pre nich po právnej stránke významný, čiže užitočný a aby mal zmysel. Naliehavý právny záujem na určení práva musia preukázať. Žalobcovia majú naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je vtedy, ak je tvrdené právo neisté alebo ohrozené za predpokladu, že vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu alebo ohrozenie odstrániť. Prívlastok naliehavý chápeme tak, že právny záujem má dostatočnú intenzitu. Naliehavosť sa prejaví v tom, že určovací rozsudok bude pre žalobcov podstatným spôsobom užitočný. Naopak, naliehavosť nie je daná, ak majú žalobcovia k dispozícii iný spôsob ochrany tvrdeného práva. Absencia naliehavého právneho záujmu je vždy dôvodom na zamietnutie žaloby.
17. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku konštatuje, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia výstižne, stručne a jasne vysvetlil, prečo musel žalobu zamietnuť. V súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP poukázal na obsah žaloby, ustálil, že ide o určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c) CSP, zároveň vyslovene uviedol, že žalobcovia majú k dispozícii iný spôsob ochrany tvrdeného práva, a teda že v danej veci absentuje naliehavý právny záujem na určení práva, čo je základným predpokladom vyhovenia určovacej žaloby. Z odôvodnenia rozsudku jednoznačne vyplýva, ako vec právne posúdil, pričom odkázal aj na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Zaoberať sa preto ďalšími prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany by bolo nehospodárne a z právneho hľadiska bezvýznamné.
18. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v rámci konania vo veci samej nesprávnym procesným postupom neznemožnil žalobcom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, alebo že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, prípadne že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, preto napadnutý rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku I. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.
19. Podľa § 389 ods. 1, písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
20. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.
21. Žalobcovia podali odvolanie aj proti výroku II. o trovách konania s dôvodu, že súd prvej inštancie neskúmal možnosť použitia ust. § 257 CSP z hľadiska existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie v napadnutom výroku o trovách konania spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je v tejto časti dôvodné.
22. Odvolací súd poznamenáva, že aj keď bolo povinnosťou súdu zvážiť (a to aj bez návrhu žalobcov), či nie sú splnené podmienky v zmysle § 257 CSP pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanej, vzhľadom na osobné, majetkové a zárobkové pomery žalobcov, prípadne aj v vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, zároveň bolo jeho povinnosťou jasne vysvetliť svoje úvahy, keďže odôvodnenie o trovách konania v bode 47 (spočívajúce v jednej vete) je nepreskúmateľné.
23. V zmysle § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
24. Citované ustanovenie predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Zákon, ktorý rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania v zmysle vyššie citovaného ustanovenia vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. Ide pritom o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. K dôvodom osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácií, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. K aplikácii vyššie citovaného zákonného ustanovenia dochádza aj z aspektov sociálnych, kedy súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, pričom si vždy všíma aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. Dôvody hodné osobitného zreteľa teda buď spočívajú v dôvodoch na strane sporovej strany alebo v okolnostiach prejedávaného sporu.
25. Aplikácia vyššie citovaného zákonného ustanovenia prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.
26. Dôvody rozhodnutia v časti týkajúcej sa výroku II. o trovách konania nezistili nielen strany sporu, ale ani odvolací súd pri svojej prieskumnej činnosti v rámci odvolacieho konania. Rozsudok je tak vo výroku II. o trovách konania nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.
27. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia patrí medzi vady konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, (konkrétne právo účinne sa brániť proti rozhodnutiu súdu) v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Tým je naplnený dôvod pre zrušenie rozsudku vo výroku II. o náhrade trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a jeho vrátenie v zrušenej časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
28. Vychádzajúc z vyššie uvedeného úlohou súdu po vrátení veci bude dôsledne skúmať, či v danom prípade (nie) sú splnené podmienky v zmysle cit. § 257 CSP pre úplné alebo čiastočné nepriznanie náhrady trov žalobcom a v súvislosti od výsledkov týchto zistení opätovne rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania sporových strán. Pri rozhodnutí je potrebné zohľadniť aj výšku trov konania, ktoré žalobcovi patria z toho hľadiska, či ich priznaním ne/bude neprimerane zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcov. Súd vezme do úvahy aj ostatné okolnosti konkrétneho prípadu, t.j. okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, okolnosti, ktoré predchádzali podaniu žaloby, postoj sporových strán v priebehu konania a prípadne ďalšie relevantné okolnosti. Zohľadní aj skutkovú zložitosť a právnu náročnosť veci, či obdobné prípady (určovacie žaloby a s nimi spojená zákonná povinnosť preukázania naliehavého právneho záujmu) sú v sporovom konaní bežné alebo sa vyskytujú výnimočne.
29. Až po dôslednom posúdení celého komplexu okolností relevantných pre rozhodnutie o náhrade trov konania v zmysle § 257 CSP tak, ako sú vyššie uvedené, bude možné posúdiť, či ide o výnimočný prípad pre nepriznanie náhrady trov konania žalobcom. Svoje rozhodnutie súd riadne a presvedčivo odôvodní tak, aby malo všetky náležitosti v zmysle § 220 CSP.
30. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).