10Sžk/9/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M, v právnej veci žalobcu: P. X., narodený X.XX.XXXX, trvale bytom K. XXX/X, XXX XX Š., právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Jozef Holič s.r.o., so sídlom Poľovnícka 4, 900 27 Bernolákovo, IČO: 51163730, proti žalovanému: Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, Šagátova 1, 813 04 Bratislava, , o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. GR ZVJS-419-10/14-2018 z 29.8.2018, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 14S/92/2018-97 z 21.11.2020, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

2. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že dňa 2.6.2016 došlo v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon väzby Leopoldov k mimoriadnej udalosti - nedovolenému vzdialeniu odsúdeného Ľ. V. z pracoviska s dozorom na strelnici - objekt v nestráženej časti ústavu, pričom z denného rozkazu riaditeľa ústavu č. ÚVTOS a ÚVV - 1-154/22-2016 z 1.6.2016 na deň 2.6.2016 vyplýva, že veliteľom eskorty na pracovisku údržba strelnice v čase od 7.00 hod. do 15.30 hod. bol ppráp. Z. a členmi eskorty boli ppráp. X. a npráp. M. so služobným psom. Prešetrením vzniku mimoriadnej udalosti bolo zistené, že členovia eskorty dňa 2.6.2016 nedodržali zásady vykonávania dozoru v súlade s § 49 ods. 6 zákon č. 4/2001 Z.z. <aspi://module='ASPI'&link='4/2001%20Z.z.'&ucin-k-dni='30.12.9999'> o Zbore väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „zákon č. 4/2001 Z.z.“), nevykonávali stálu kontrolu pohybu alebo činnosti odsúdených na pracovisku a nezabezpečili permanentnú prítomnosť príslušníka eskorty na vonkajšom rohu strelnice so štrkovou cestou na zabezpečenie únikovej

3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 22.6.2016 odvolanie. O odvolaní rozhodol Generálny riaditeľ Zboru väzenskej a justičnej stráže na základe odporúčania senátu poradnej komisie (správa č.: GR ZVJS-3-7-4/ 14-2016 z 26.9.2016) rozhodnutím číslo GR ZVJS-3-7-5/14-2016 z 29.9.2016 tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Proti uvedenému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu. Krajský súd v Trnave rozsudkom sp.zn. 14S/40/2017 z 25.4.2018 zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného č. GR ZVJS-3-7-5/2014-2016 z 29.9.2016 a vec vrátil žalovanému na ďalšie

Podľa názoru žalovaného žalobca zanedbal svoje služobné povinnosti tým, že nevykonával stálu kontrolu pohybu a činnosti odsúdených, resp. mal vykonávať stráženie odsúdených s cieľom zabrániť ich úteku. Za predpokladu riadneho výkonu služby by k úteku odsúdeného buď nemohlo prísť alebo by ho aspoň jeden z členov eskorty mal vizuálne zaznamenať, nakoľko obaja členovia eskorty tak ppráp. X. ako aj npráp. M. mali mať podľa ich tvrdení v čase o 7.30 hod. dostatočný vizuálny kontakt s odsúdenými, ktorí v tom čase vchádzali do priestoru strelnice. Podľa názoru odvolacieho orgánu konanie príslušníkov eskorty malo vysoko negatívny vplyv na ostatných príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „ZVJS“) a na verejnú mienku, čo má za následok poškodzovanie dobrého mena ZVJS v očiach verejnosti a aj preto konanie žalobcu bolo vyhodnotené ako zvlášť hrubé porušenie služobných povinností a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej

II. Konanie pred krajským súdom

- žalovaný nesprávne vyhodnotil ujmu na dôležitých záujmoch štátnej služby vo vzťahu k ponechaniu žalobcu v služobnom pomere príslušníka ZVJS. 6. K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný dňa 25.1.2019, keď uviedol, že žalobca sa dopustil porušenia minimálne ustanovenia § 48 ods. 3 písm. a), h) zákona č. 73/1998 Z.z., § 49 ods. 2 zákona č. 4/2001 Z.z., § 4 písm. d) rozkazu ministra spravodlivosti č. 2/2014 a to tým, že v rozpore so svojimi služobnými povinnosťami nevykonával dozor nad odsúdenými. Porušenie povinností žalobcom je zrejmé z dôkazov vykonaných v administratívnom konaní a to predovšetkým výpoveďou odsúdeného Ľ. V., ktorý uviedol, že na útek využil nepozornosť, resp. neprítomnosť všetkých troch príslušníkov eskorty.

8. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajský súd uviedol predovšetkým nasledovné: - z výpovede odsúdeného Ľ. V. vyplýva, že v čase jeho úteku všetci traja členovia eskorty stáli pri altánku, pričom odsúdení išli bez ich dozoru smerom na malú strelnicu, t.j. cez plechové dvere za altánkom. Hneď po prejdení cez plechové dvere do priestoru malej strelnice to menovaný odsúdený využil a ušiel, pričom z konfrontácie medzi výpoveďami členov eskorty a odsúdeného k tomu malo dôjsť v čase od 7.45 hod. do 7.48 hod., - námietka žalobcu, že v prvostupňovom rozhodnutí a rozhodnutí žalovaného nie je uvedené, čím žalobca porušil služobné povinnosti, je nedôvodná, keďže v daných rozhodnutiach je uvedené, že žalobca sa dopustil porušenia služobných povinností tým, že nevykonával stálu kontrolu pohybu a činnosti odsúdených v zmysle § 49 ods. 6 zákona č. 4/2001 Z.z., - k namietanému nedostatku príslušníkov ZVJS a s tým spojenej zodpovednosti iných osôb krajský súd skonštatoval, že táto skutočnosť nie je v príčinnej súvislosti s útekom odsúdeného,

.2019, v ktorom bol vo vzťahu k veliteľovi eskorty zaujatý ekvivalentný právny názor.

A) 9. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) včas kasačnú sťažnosť, v ktorej navrhol zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu ako i zrušenie rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia, resp. alternatívne okrem zrušenia uvedených rozhodnutí aj zastavenie konania vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka ZVJS podľa § 30 ods. 1 písm. h) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). 10. Kasačnú sťažnosť sťažovateľ podal z dôvodov uvedených v § 440 ods. 1 písm. f), g) a i) SSP, podľa ktorých mal krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušiť zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil sťažovateľovi uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti. 11. Naplnenie dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP videl sťažovateľ v tom, že - správne konanie pred správnymi orgánmi nebolo verejné, čím došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, - vo vzťahu k všetkým trom členom eskorty sa malo uskutočniť spoločné konanie pred správnymi orgánmi, v ktorom sa mala individuálne určiť miera zodpovednosti každého jej člena za útek odsúdeného, resp. vo vzťahu k podmienkam prepustenia zo služobného pomeru. 12. Dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP videl sťažovateľ v tom, že - "pri nezákonnom velení príslušníkov do služby, nemožno priznať porušenie predpisu, ktorý na právne neexistujúci právne relevantný právny režim neexistuje", - sa nedopustil „zvlášť hrubého porušenia predpisu“, resp. sa nedopustil „ani hrubého porušenia predpisu a práva“, - nebola splnená podmienka týkajúca sa posúdenia, či by ponechanie sťažovateľa bolo na ujmu dôležitého záujmu štátnej služby, keďže v praxi sa pochybenia príslušníkov ZVJS spojené s útekom odsúdeného z nestráženého pracoviska riešia disciplinárnym opatrením a nie prepustením, pričom nebolo zohľadnené porušenie predpisov nadriadeným, - rozhodnutím žalovaného nedošlo k zmene vymedzenia skutku v prvostupňovom rozhodnutí a tak nebolo dostatočne určené, v akom rozsahu pochybil práve sťažovateľ. 13. Dôvodnosť kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. i) SSP spojil sťažovateľ s tým, že krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí odklonil od svojho záväzného právneho záveru vyjadreného v rozsudku sp.zn. 14S/40/2017 z 25.4.2018. B) 14. Žalovaný vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojich tvrdeniach z napadnutého rozhodnutia a navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Na toto vyjadrenie reagoval následne sťažovateľ ďalším vyjadrením z 28.2.2020.

15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť od 1.8.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky od 1.8.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.8.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 1S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.

17. V danej veci sa jedná o preskúmavanie rozhodnutí správnych orgánov, ktorými bol sťažovateľ prepustený zo služobného pomeru príslušníka ZVJS v zmysle § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z. Takéto prepustenie zo služobného pomeru je v podstate následkom predchádzajúceho protiprávneho konania sťažovateľa. Jedná sa pritom o následok majúci primárne pracovnoprávnu povahu i keď v širšom ponímaní táto spĺňa aj povahu sankcie za iné protiprávne konanie v zmysle § 194 ods. 1 SSP.

19. Pokiaľ sťažovateľ vo vzťahu k dôvodu kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP namietal neuskutočnenie verejného a spoločného konania zo strany správnych orgánov, je zrejmé, že nesprávne pochopil normatívne vymedzenie tohto kasačného dôvodu.

Nad rámec uvedeného však možno konštatovať, že správne orgány nepochybili, keď v danej veci neuskutočnili sťažovateľom požadované verejné a spoločné konanie. Konanie vo veci prepustenia príslušníka ZVJS zo služobného pomeru predstavuje konanie vo veciach služobného pomeru, ktoré je upravené v § 231 až § 248 zákona č. 73/1998 Z.z. Jedná sa o osobitný druh administratívneho konania v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP, na ktorý sa subsidiárne nevzťahuje (okrem výkonu rozhodnutia) všeobecný predpis o správnom konaní (§ 247a zákona č. 73/ 1998 Z.z.), t.j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok).

20. Dôvod kasačnej sťažnosti spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP má špecifický charakter pokiaľ ide o kvalitatívne kritérium týkajúce sa jeho vymedzenia. Správny súdny poriadok totiž v § 440 ods. 2 ustanovuje povinnosť sťažovateľa tento dôvod vymedziť tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a tiež uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Pokiaľ preto sťažovateľ k tomuto dôvodu kasačnej sťažnosti uviedol, že "pri nezákonnom velení príslušníkov do služby, nemožno priznať porušenie predpisu, ktorý na právne neexistujúci právne relevantný právny režim neexistuje", je potrebné k tomu uviesť, že takéto vymedzenie sťažnostného bodu je nielen v rozpore so znením § 440 ods. 2 SSP, ale vzhľadom na svoju štylistiku je aj úplne nezrozumiteľné. I keď nie je úlohou kasačného súdu „odhadovať“, čo predmetnou námietkou sťažovateľ mienil, možno nad rámec uvedeného dodať, že ak namietal skutočnosť, že pracovisko, odkiaľ došlo k úteku odsúdeného, právne

21. Nesprávne právne posúdenie zo strany krajského súdu sťažovateľ videl aj v námietke, podľa ktorej sa nedopustil „zvlášť hrubého porušenia predpisu“, resp. sa nedopustil „ani hrubého porušenia predpisu a práva“. Ani tento sťažnostný bod nebol pritom formulovaný v zmysle § 440 ods. 2 SSP a z jeho nejasnej štylizácie nie je zrejmé, či sťažovateľ namieta to, že sa vôbec nedopustil porušenia služobnej povinnosti alebo to, že toto porušenie nemalo povahu porušenia zvlášť hrubým spôsobom v zmysle § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z.

23. Zo znenia citovaného zákonného ustanovenia je teda zrejmé, že predpokladom prepustenia príslušníka ZVJS zo služobného pomeru je kumulatívne splnenie dvoch podmienok a to (1) porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti týmto príslušníkom zvlášť hrubým spôsobom a súčasne i skutočnosť, (2) že by ponechanie daného príslušníka v služobnom pomere bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

25. Predovšetkým z výsluchu odsúdeného Ľ. V. vykonaného 20.7.2018 k okolnostiam jeho úteku vyplýva, že tento dňa 2.6.2016 v čase po 7.30 hod. prešiel cez plechové dvere, t.j. do priestoru malej strelnice, na konci malej strelnice na ľavej strane múru vošiel dverami na veľkú strelnicu a odtiaľ priamo cestou oproti múru, ktorý preskočil a utiekol.

V rámci vykonaného dokazovania pritom sťažovateľ nepredložil žiaden relevantný dôkaz, ktorým by sa zbavil svojej (spolu)zodpovednosti za útek odsúdeného. Abstraktné namietanie pochybení zo strany nadriadených sťažovateľa alebo nedostatočného počtu príslušníkov ZVJS v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon väzby Leopoldov takúto povahu nemali a to jednak kvôli svojej neurčitosti ako i absencii priamej príčinnej súvislosti s útekom odsúdeného.

Možno preto skonštatovať, že zo strany sťažovateľa došlo k porušeniu jeho služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom. V tejto súvislosti možno poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Asan/28/2018 z 8.10.2019 týkajúci sa kasačnej sťažnosti veliteľa eskorty ppráp. Z., v ktorom kasačný súd v bode 40 odôvodnenia uviedol „zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti spočíva v tom, že dňa 2.6.2016 sťažovateľ ako veliteľ eskorty a ďalší dvaja členovia eskorty na pracovisku údržba strelnice v ústave, nedodržali zásady vykonávania dozoru v súlade s § 49 ods. 6 zákona č. 4/2001 Z.z., v zmysle ktorého sa na účely tohto zákona pod pojmom dozor nad obvineným alebo odsúdeným rozumie súhrn služobných činností príslušníka zboru, pri ktorých sa vykonáva stála kontrola pohybu alebo činnosti obvineného alebo odsúdeného.

služby aj u ostatných príslušníkov ZVJS. Laicky povedané každý príslušník ZVJS by sa pri nesvedomitom plnení úloh rozpornom s § 48 ods. 3 písm. a) zákona č. 73/1998 Z.z., ktoré by malo za následok útek odsúdeného, mohol spoliehať na to, že sa nejedná o tak závažné porušenie služobnej povinnosti, ktoré by malo mať za následok skončenie služobného pomeru. Aj v tejto súvislosti možno pritom poukázať na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Asan/28/2018 z 8.10.2019, podľa bodu 43 odôvodnenia ktorého „zákon č. 73/1998 Z.z. vyžaduje striktné dodržiavanie svojich ustanovení vo vzťahu k plneniu služobných povinností a predpokladá, že príslušník ZVJS v rámci svojho postavenia bude príkladne rešpektovať zákony a iné právne predpisy tak, ako sa k tomu zaviazal v služobnej prísahe a tiež, že si bude svedomite a zodpovedne plniť svoje služobné povinnosti. Kasačný súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že ponechanie sťažovateľa v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby vzhľadom na závažnosť

28. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že rozhodnutím žalovaného nedošlo k zmene vymedzenia skutku v prvostupňovom rozhodnutí a tak nebolo dostatočne určené, v akom rozsahu pochybil práve sťažovateľ, nemožno s ním súhlasiť. Žalovaný na základe rozsudku Krajského súdu v Trnave sp.zn. 14S/40/2017 z 25.4.2018 doplnil dokazovanie a upresnil rozsah pochybenia sťažovateľa. Tento výsledok dokazovania sa však formálne nemusel premietnuť do zmeny prvostupňového rozhodnutia vo vzťahu k vymedzeniu skutku, pretože vo veci vydané rozhodnutia správnych orgánov nemali po formálnej stránke povahu rozhodnutí, ktorými sa sťažovateľ uznal vinným zo spáchania správneho deliktu (disciplinárneho previnenia), za čo sa mu uložila príslušná sankcia (disciplinárne opatrenie). Predmetom konania zo strany správnych orgánov bolo posudzovanie podmienok týkajúcich sa prepustenia sťažovateľa zo služobného pomeru príslušníka ZVJS daných § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z.

službe. Vzhľadom na uvedené, pri zohľadnení doplnenia dokazovania uskutočneného žalovaným a s akcentom na jednotu prvostupňového a odvolacieho konania možno preto rozhodnutie žalovaného aj po formálnej stránke vyhodnotiť ako zákonné a súladné s druhou alineou § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. 29. Úplne bezdôvodná je námietka dôvodnosti kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. i) SSP spočívajúca v tom, že sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí odklonil od svojho záväzného právneho záveru vyjadreného v rozsudku sp.zn. 14S/40/2017 z 25.4.2018.

V danom prípade však pred vydaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu kasačný súd vo veci nerozhodoval. 30. Po preskúmaní dôvodov kasačnej sťažnosti a s nimi spojených sťažnostných bodov došiel preto kasačný súd k záveru, že tieto nie sú dôvodné. Zo strany kasačného súdu nebolo teda zistené, že by krajský súd v konaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil sťažovateľovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci alebo nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti. Kasačný súd tiež nezistil, že by nad rámec uplatnených sťažnostných bodov v zmysle § 453 ods. 2 SSP bolo v danej veci na mieste aplikovanie skutočností vyplývajúcich z § 195 písm. a) až e) SSP. Na podanie sťažovateľa z 28.2.2020 kasačný súd s odkazom na znenie druhej vety § 453 ods. 2 SSP už neprihliadal.

O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP a contrario, žalobca - sťažovateľ v kasačnom konaní nemal úspech, preto mu právo na náhradu trov kasačného konania nevzniklo. Kasačný súd zároveň nezistil splnenie zákonných podmienok pre postup súdu pri náhrade trov kasačného konania podľa § 168 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP.

V Bratislave dňa 2. februára 2022