3Svk/59/2022

SR č. 1/2019 v znení dodatku č. 1 rozhodnutím č. 46165/2021 zo dňa 02.02.2021 tak, že žiadosti žalobcu zo dňa 25.01.2021 o udelenie služobného voľna s nárokom na služobný plat od 01.02.2021 do 05.02.2021 nevyhovuje z dôvodu nesplnenia podmienok v zmysle § 153, v spojení s § 154 ods. 1 a § 154 ods. 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe.

povinnosti. Pojem „plnenie občianskej povinnosti“ podľa § 154 ods. 4 písm. d) zákona o finančnej správe treba posudzovať ako konanie/činnosť príslušníka finančnej správy, ktorá vyplýva z opatrenia/opatrení proti prenosným chorobám. Opatrenia proti prenosným chorobám

o finančnej správe. Pokiaľ žalobca poukazoval na uznesenie vlády SR č. 30 v spojení s uznesením vlády č. 44, toto neuložilo žalobcovi žiadne z opatrení v zmysle § 12 ods. 2 zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, ale obmedzilo od 27.01.2021 do 02.2021 slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania. Pokiaľ ide o vyhlášku č. 14, na ktorú žalobca poukazoval, touto boli uložené povinnosti služobnému úradu ako zamestnávateľovi a nie priamo osobe žalobcu, keď touto právnou normou bola všetkým zamestnávateľom uložená povinnosť zamedziť vstup do priestorov zamestnávateľa tým osobám, ktoré nespĺňajú niektorú z podmienok uvedených v § 2 ods. 2 vyhlášky č. 14. Žalobca zo svojho vlastného rozhodnutia nesplnil podmienky na vykonávanie štátnej služby v zmysle podmienok určených služobným úradom. Prekážka vo výkone štátnej služby vznikla v dôsledku vlastného konania resp. nekonania žalobcu a nie z rozhodnutia príslušného orgánu v zmysle zákona o finančnej správe, ktorým by mu bolo uložené opatrenie proti prenosným chorobám na účely preukázania

Takýto výkon štátnej služby bol umožnený z dôvodu zabezpečenia ochrany zdravia zamestnancov finančnej správy, a to elimináciou ich počtu na pracovisku, pričom o umožnení výkonu štátnej služby touto formou rozhodoval vždy v konkrétnom prípade nadriadený v súlade s aktuálne vydanými operatívnymi pokynmi služobného úradu. Podľa aktuálneho stavu následne služobný úrad prehodnotil svoje predošlé stanovisko vo vzťahu k umožneniu výkonu štátnej služby formou „home office“ a dôvodom tohto rozhodnutia bola aj skutočnosť, že v rámci svojej pôsobnosti služobný úrad zabezpečil vo viacerých miestach priamo vo svojich priestoroch (aj v mieste výkonu štátnej služby žalobcu) vykonávanie antigénových testov, čím umožnil svojim zamestnancom splniť podmienky určenej výnimky zo zákazu vychádzania. Týmto spôsobom prijal opatrenia pre zaistenie bezpečného výkonu štátnej služby v priestoroch služobného

starostlivosť. S prihliadnutím na uvedené, ako aj na skutočnosť, že žalobca nepredložil žiaden relevantný doklad preukazujúci vykonávanie iných naliehavých opatrení zdravotnej starostlivosti, nesplnil zákonné podmienky na poskytnutie služobného voľna s nárokom na služobný plat podľa § 154 ods. 4 písm. e) zákona o finančnej správe.

5. Podľa žalovaného neboli dané dôvody pre zmenu alebo zrušenie odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia, preto na základe návrhu ustanovenej komisie zamietol odvolanie a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

6. Proti rozhodnutiu žalovaného podal sťažovateľ správnu žalobu na Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej „správny súd“ alebo „krajský súd“) a navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie.

pretože žalovaný nezistil v súlade so zásadou materiálnej pravdy všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech žalobcu a neaplikoval vyhľadávaciu zásadu, neobstaral si potrebné podklady, resp. na ne v konaní samotnom neprihliadal,

Pri posudzovaní zásahu do základného práva vlastniť majetok môže ísť tak o majetok existujúci, ako aj o majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých žalobca môže tvrdiť, že má legitímnu nádej, že budú zhmotnené, resp. konkretizované, - žiadal v zmysle § 132 Správneho súdneho poriadku (ďalej aj len „SSP“) o posúdenie prejudiciálnej otázky, či prvostupňové rozhodnutie, ktoré sa stalo vykonateľným dňa 08.02.2021, ktorým žalovaný neprávoplatne zamietol žiadosť žalobcu o udelenie služobného voľna z 25.01.2021, avšak zároveň legitímnym spôsobom nenariadil žalobcovi čerpanie iného druhu služobného voľna, postačuje na to, aby žalovaný bez právneho titulu a dôvodu nahradil vôľu žalobcu a v dochádzkovom systéme neformálnym spôsobom vyznačil žalobcovi za

- žiadal, aby správny súd podľa § 132 ods. 1 SSP posúdil ako prejudiciálnu otázku, a to či uznesenie vlády SR č. 30, ako aj uznesenie vlády SR č. 44, a na ich základe vydaná vyhláška č. 14 Úradu verejného zdravotníctva, ktorými bola obmedzená sloboda pohybu tam uvedeným osobám vrátane žalobcu, a to vydaním zákazu vychádzania, spĺňajú podmienky prekážok vo výkone štátnej služby z dôvodu všeobecného záujmu podľa ust. § 153 ods. 1 a § 154 ods. 1 a 4 písm. d) zákona o finančnej správe, - namietal, že rozhodnutia a postup žalovaného pri právnom posúdení a aplikácii ust. § 154 ods. 4 písm. d) zákona o finančnej správe vykazuje vo vzťahu k žalobcovi všetky znaky diskriminácie a šikanózneho výkonu práva, čo je v rozpore s ust. § 75 ods. 1 a 2 zákona

vyhlášky vydávané Úradom verejného zdravotníctva, podľa uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 411/2020 zo dňa 24.09.2020 považované za opatrenia s povahou hybridného správneho aktu, môžu svojim obsahom ukladať zamestnávateľovi povinnosti bez ďalšieho spracúvať osobitnú kategóriu osobných údajov, konkrétne zdravotné údaje o zamestnancovi uvedené v jeho zdravotných záznamoch, konkrétne zdravotný záznam o tom, či je v karanténe alebo jeho zdravotný záznam o výsledku testovania na ochorenie COVID-19, a či takto uložená povinnosť je v súlade s čl. 9 ods. 2 nariadenia č. 2016/679 a spĺňa podmienku zákonnosti podľa čl. 6 ods. 1 tohto nariadenia, - namietal porušenie práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) vzhľadom prílišný formalizmus pri výklade a aplikácii zákona o finančnej správe zo strany žalovaného, ktorý vyústil do nesprávneho právneho posúdenia veci a nezákonného rozhodnutia, - namietal nesprávne právne posúdenie veci, nakoľko dôkazy sú v zjavnom rozpore so

V rámci samostatne uvedeného petitu správnej žaloby v bode XI. žalobca žiadal, aby správny súd zrušil rozhodnutia napadnuté správnou žalobou, bez toho aby žiadal, aby správny súd vec vrátil na ďalšie konanie. 9. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť a poukázal na odôvodnenie preskúmavaného

bolo rozhodované. K jednotlivým námietkam uviedol: · k námietke, že žalovaný nespravil všestranný a dôkladný rozbor ustanovenia § 153 ods. 1 zákona o finančnej správe a nadväzujúcich ustanovení právnych predpisov uviedol, že v odôvodnení rozhodnutí orgány verejnej správy uviedli hodnotenie skutkových okolností veci a aj jej právne posúdenie, ktoré bolo výsledkom úvah, ktoré orgány verejnej správy zaujali pri aplikácii právnych predpisov. Žalovaný a aj orgán verejnej správy prvého stupňa uviedli v rozhodnutiach úvahy a argumentáciu týkajúcu sa hodnotenia dôkazov a aplikácie rozhodnej

nedôvodnú. Poukázal na to, že žalobca podal žiadosť o poskytnutie služobného voľna z dôvodov podľa § 153 ods. 1 a § 154 ods. 1 a 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe zo dňa 25.01.2021.

subjektívnych dôvodov. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa faktického úkonu - uzavretia dochádzkového systému žalobcu za mesiac február 2021, tieto presahujú rámec tohto súdneho konania, predmetom ktorého je preskúmanie zákonnosti rozhodnutí o žalobcovej žiadosti zo dňa 25.01.2021, ktorou si žalobca uplatnil nárok na služobné voľno s nárokom na služobný

verejnej správy, · k požiadavke, aby boli v preskúmavanom rozhodnutí uvedené rozbory relevantných ustanovení právnych predpisov správny súd poukázal na rozpornosť žalobných bodov, keď žalobca na jednej strane teda požaduje rozbor relevantných ustanovení právnych predpisov a na druhej strane pri uvedení úvah a argumentácie súvisiacich s aplikáciou relevantných ustanovení právnych predpisov v rozhodovacom procese žalobca vytýka, že došlo k svojvoľnému dotváraniu právnych predpisov.

konanie. Z tohto dôvodu nie sú namieste žalobné námietky o tom, že vo veci neprebehlo riadne administratívne konanie, ukončené vydaním rozhodnutia. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe poukazoval na to, že bol nesprávnym postupom žalovaného uzavretý jeho dochádzkový systém za mesiac február 2021, tento postup bol predmetom súdneho prieskumu na základe správnej žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy a námietky voči tomuto postupu nemôže žalobca opakovane predniesť v tejto správnej žalobe, ktorá je iným druhom správnej žaloby, nastoľujúca odlišný predmet súdneho prieskumu, · námietky, v ktorých žalobca poukazoval na článok 46 ods. 1 Ústavy SR s tým, že právo upravené v tomto článku ústavy zahŕňa v sebe nielen právo domáhať sa svojho práva na inom orgáne SR, ale aj právo na ukončenie konania právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, prípadne iným plnením, ktoré právne predpisy s týmto právom spájajú, sú podľa správneho súdu nedôvodné z už vyššie uvedených dôvodov. Žalobca podľa správneho súdu v tomto smere nebol ukrátený na svojich právach, keďže na základe jeho žiadosti bolo začaté administratívne

dôvodov podľa § 153 ods. 1 a § 154 ods. 1 a 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe, zostalo nevysporiadané, vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože je zrejmé, že žalovaný neprítomnosť žalobcu ospravedlnil podľa § 157 zákona o finančnej správe. Zároveň aj samotná skutočnosť, na ktorú poukazuje žalobca, že došlo k uzavretiu dochádzkového systému za mesiac február 2021, je dôkazom toho, že toto obdobie bolo zo strany žalovaného vyhodnotené a nie je neospravedlnené, resp. „právne nepokryté“, · námietku porušenia práva na legitímne očakávanie spočívajúce v tom, že bez ukončenia administratívneho procesu (konanie vo veci služobného pomeru) žalobcovi nebolo priznané právo na služobné voľno, ktoré si uplatňoval a bez právneho dôvodu bola jeho neprítomnosť vo výkone štátnej služby považovaná za služobné voľno bez nároku na služobný plat podľa § 157 ods. 1 písm. d) zákona o finančnej správe, o ktorú nepožiadal, vyhodnotil za nedôvodnú. Predmetom administratívneho konania bola žiadosť žalobcu o udelenie služobného voľna z

preskúmavaných rozhodnutí, · k námietke, ktorou poukazoval na charakter celoplošného testovania a na odporúčania Ministerstva zdravotníctva SR, zverejnené na jeho webovej stránke, ako aj na stanovisko Svetovej zdravotníckej organizácie zo dňa 13.01.2021 a v tejto súvislosti na dôvody, pre ktoré sa celoplošného testovania nezúčastnil, poukázal na závery Ústavného súdu SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 2/2021 zo dňa 31.03.2021. Poukázal na to, že „ústavný súd uzavrel, že núdzový stav bol vyhlásený a aj predlžovaný odôvodnene a že vláde SR prináleží v zmysle zákona č. 277/ 2002 Z. z. aj také oprávnenie, aby nariadila za splnenia zákonných podmienok vymedzených v ústavnom zákone zákaz vychádzania aj bez akejkoľvek výnimky.

reflektujúcu akúkoľvek svojvôľu vlády. Ústavný súd vnímal podmienenie výnimky negatívnym výsledkom testu ako snahu vlády o hľadanie riešenia rešpektujúceho v rovine ústavnoprávnej požiadavky nevyhnutnosti obmedzovania slobody pohybu a pobytu. Ďalej sa ústavný súd vyjadril k tým okolnostiam, na ktoré poukazoval generálny prokurátor, a to konkrétne na vyjadrenia odborníkov, ktoré by mohli spochybňovať účelnosť čiastkových opatrení, medzi ktoré bolo zaradené antigénové testovanie, zákaz cestovania do zahraničia a za rekreačným účelom a pod., pričom v nadväznosti na túto skutkovú argumentáciu generálneho prokurátora uviedol, že tieto čiastkové opatrenia sami o sebe nie sú obmedzením základných práv, ale práve nástrojom na ich zmiernenie“, · námietku nedostatočného zistenia skutkového stavu, konkrétne nezistenia rozhodujúcich skutočností v súlade so zásadou materiálnej pravdy a neaplikovanie vyhľadávacej zásady vyhodnotil ako námietku všeobecnú a nekonkrétnu, bez konkrétnej skutkovej a právnej argumentácie, pretože žalobca v správnej žalobe neuviedol, v čom konkrétne nebol zistený

nesúvisela s predmetom súdneho prieskumu v tejto veci a presahujú rámec tohto súdneho konania, nakoľko uzavretie dochádzkového systému bolo predmetom posúdenia v rámci konania pred správnym súdom na základe správnej žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej

plnenie. V odôvodnení rozhodnutia orgán verejnej správy uviedol, prečo žiadosti žalobcu nevyhovel, odkazujúc aj na prekážky všeobecného záujmu definované v § 154 ods. 1 a 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe, · námietku nezákonného zásahu do práva žalobcu vlastniť majetok, resp. do jeho legitímneho očakávania na zhmotnenie jeho majetkového očakávania, vyhodnotil za nedôvodnú.

žalobcu proti inému zásahu orgánu verejnej správy, · k námietke, že žalovaný svojvoľne dotvoril právne predpisy podľa vlastnej úvahy, čo je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a zákon o finančnej správe ani iný predpis nedelegujú žalovanému právomoc kreovať právne predpisy, resp. podľa svojej úvahy ich dotvárať, uviedol, že orgány verejnej správy v prejednávanej veci nedotvárali a nekreovali právne predpisy, nešlo ani o ich svojvoľnú úvahu pri aplikácii práva.

Pokiaľ ide o výklad pojmu občianskej povinnosti v rozhodnutiach orgánov verejnej správy uviedol, že výklad tohto pojmu nemožno chápať izolovane a reštriktívne tak, že by mohlo ísť len o aktívne konanie (komisívne), pretože môže ísť aj o omisívne správanie sa subjektu (zdržať sa konania), ktorému môže byť uložená povinnosť, ktorú možno zadefinovať ako občiansku

Z čiastkovej argumentácie žalovaného nie je možné vyvodiť záver, že by nebola pripustená aj forma omisívneho konania, · námietku nesprávneho právneho posúdenia a námietku, že zákaz vychádzania, ktorý bol uložený uznesením vlády SR č. 30 v spojení s uznesením vlády č. 44, v ktorom boli zároveň stanovené výnimky podmienené aj účasťou na antigénovom testovaní, sú tými opatreniami proti prenosným chorobám, ktoré spĺňajú podmienku pre udelenie služobného voľna s nárokom na služobný plat podľa § 154 ods. 1 2 a 4 písm. d) alebo e) zákona o finančnej správe, uviedol, že pri posudzovaní opatrení a obmedzení stanovených v uzneseniach vlády SR a vo vyhláške č. 14 Úradu verejného zdravotníctva, vychádzal o záverov, ktoré boli prijaté Ústavným súdom SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 2/2021 zo dňa 31.03.2021, a to aj vo vzťahu k antigénovému testovaniu a vo vzťahu k stanoveným výnimkám zo zákazu vychádzania. Na opatrenia, ktoré boli prijaté za účelom, aby sa predišlo šíreniu ochorenia COVID-19, medzi ktoré patrí aj podmienka antigénového testovania, nie je možné nahliadať izolovane

miere. Preto pri komplexnom náhľade na uložené opatrenia a pri náhľade na celoplošné antigénové testovanie tak, že ide o opatrenie na zmiernenie zákazu vychádzania, potom obstoja závery, ku ktorým pri posudzovaní žalobcom uplatneného nároku dospeli orgány verejnej

Uznesenie

vlády SR uložilo občiansku povinnosť, teda zákaz vychádzania, ale zároveň na zmiernenie tohto zákazu zaviedlo aj výnimky, jednou z ktorých bolo aj podrobenie sa celoplošnému antigénovému testovaniu, ktoré potom v prípade negatívneho výsledku umožňovalo aj cestu do zamestnania a späť, ak prácu nebolo možné vykonávať mimo pracoviska, teda formou tzv. home office. Pri komplexnom náhľade na súbor takýchto opatrení je potom na mieste argumentácia, že žalobca sa z vlastného rozhodnutia testovania nezúčastnil, teda nevyužil opatrenia, ktoré mu umožňovali výkon štátnej služby v celej ich šírke a takýto dôvod nie je dôvodom (to že sa nezúčastnil antigénového testovania, v dôsledku čoho sa na neho vzťahoval zákaz pohybu), pre ktorý by mohlo ísť o ospravedlnenú nemožnosť výkonu štátnej služby z dôvodov podľa § 153 ods. 1 a § 154 ods. 1 a 4 písm. d) príp. e) zákona o finančnej

Preto nemožno na odporúčania týkajúce sa povolenia práce v domácom prostredí nazerať tak, že zamestnávateľ bol „automaticky“ povinný povoliť prácu v domácom prostredí, · žalobné námietky, že žalovaný si svojvoľne zúžil okruh subjektov, ktoré môžu prijímať opatrenia proti prenosným chorobám len na Úrad verejného zdravotníctva, vyhodnotil za

Ministerstvo zdravotníctva SR. Žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí vychádzal aj z povinností, ktoré boli uložené v uzneseniach vlády, nie len z vyhlášky č. 14. Nie je pravdou, že žalovaný sa nevysporiadal s uznesením vlády, nakoľko na strane 4 v poslednom odseku sa žalovaný zaoberá uznesením vlády a z neho vyplývajúcim obmedzením slobody pohybu vo vzťahu k žalobcovi, · k polemike, či uznesením vlády SR vydaným na základe čl. 5 ods. 4 ústavného zákona o bezpečnosti štátu možno legálne obmedziť základné práva a slobody vrátane slobody pohybu podľa čl. 23 Ústavy SR alebo nie, a k žiadosti žalobcu, aby sa správny súd zaoberal posúdením vzťahu uznesení vlády SR a vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva, uviedol, že žalovaný a orgán verejnej správy prvého stupňa vychádzali z aktuálne platných právnych noriem, platných a účinných v čase ich rozhodovania, na ktoré bolo a je potrebné nahliadať cez prezumpciu ich ústavnosti.

· k namietanému zásahu do legitímnych očakávaní v tom, že žalovaný sa nevysporiadal s otázkou, že práve povinnosti zakotvené v uznesení vlády SR č. 30 zo dňa 17.01.2021 v spojení s uznesením vlády SR č. 44 zo dňa 20.01.2021 sú tými opatreniami, ktoré napĺňajú predpoklady § 156 ods. 4 písm. d) zákona o finančnej správe, keď žalobca ďalej poukazoval na to, že pokiaľ žalovaný takýto argument neuzná, popiera, že ochorenie COVID-19 je prenosným ochorením alebo sa prikláňa k názoru, že uznesením vlády SR nemožno obmedziť slobodu pohybu, uviedol, že tieto námietky neobstoja, pretože na strane 4 svojho rozhodnutia žalovaný vychádzal z posúdenia povinností, ktoré boli uložené v uznesení vlády SR č. 30 zo dňa 17.01.2021 v spojení s uznesením vlády č. 44 zo dňa 20.01.2021. Žalovaný vo vzťahu k týmto povinnostiam uviedol, že žalobca sa osobne rozhodol, že sa testovať nedá, bol si vedomý, že nespĺňa podmienky na výkon štátnej služby, pretože nedisponuje negatívnym výsledkom testu a nespĺňa ani inú výnimku v zmysle bodu 1. B1 uznesenia č. 30, a bol súčasne povinný

zmysle § 132 ods. 1 SSP, v zmysle ktorého otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 131, si môže správny súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť. Poukázal na to, že vykonáva právne posúdenie skutkových okolností v nadväznosti na prieskum správnou žalobou napadnutého rozhodnutia/opatrenia pri prieskume ich zákonnosti v rozsahu a medziach správnej žaloby. Správny súd nie je súdom skutkovým. Prvotné právne posúdenie musí vykonať orgán verejnej správy a správny súd preveruje zákonnosť tohto posúdenia, nemôže právne posúdenie orgánov verejnej správy nahradiť.

má danú osobitnú právomoc vydávať všeobecne záväzné právne predpisy v súlade s čl. 123 Ústavy SR v spojení s § 5 ods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a ak áno, či vyhláška č. 14 Úradu verejného zdravotníctva bola pred 07.04.2021 legálne zverejnená vo Vestníku vlády SR bez toho, aby to Vestník vlády SR pripúšťal, poukázal to, že táto otázka bola vyriešená v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 8/2021 zo dňa 01.12.2021, v ktorom sa ústavný súd vysporiadal s charakterom Úradu verejného zdravotníctva, s jeho kompetenciu na vydávanie vyhlášok, ako aj s ich zverejňovaním vo Vestníku vlády SR v rámci konania o návrhu o súlade niektorých častí ustanovenia § 59b ods. 1 a 2, ako aj ustanovení § 59b ods. 3, 4, 5 a 6 a § 63l zákona o ochrane verejného zdravia v znení zákona č. 286/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 355/

správy. V prípade Úradu verejného zdravotníctva ide o orgán štátnej správy (nie ústredný, pretože ho takto neoznačuje zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov) a je vybavený právomocou na vydávanie právnych aktov, a to pokiaľ ide o vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov na základe čl. 123 Ústavy SR. Ústavný súd „zadefinoval“ postavenie Úradu verejného zdravotníctva ako dekoncentrovaného orgánu štátnej správy s pôsobnosťou pre celé územie SR, ktorý je v pozícii nepriamej podriadenosti ministerstva zdravotníctva, avšak ako integrálna súčasť štruktúry výkonnej moci, pričom zverenie kompetencie nariaďovať vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva je vecou koncepcie verejného zdravotníctva, ktorú určuje demokratický zákonodarca.

Úrad verejného zdravotníctva a regionálne úrady verejného zdravotníctva orgánmi štátnej správy oprávnenými vydávať všeobecne záväzné právne predpisy. Ústavný súd sa zaoberal aj Vestníkom vlády SR, ako publikačným nástrojom vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva a regionálnych úradov verejného zdravotníctva so záverom, že vyhlasovanie vyhlášok touto formou obstojí, pretože ide o dostupný publikačný nástroj, ktorý legitímne zvolil zákonodarca a Ústava SR explicitne neustanovuje, že vyhlášky správnych orgánov sa majú vyhlasovať resp. publikovať v Zbierke zákonov, a zároveň ústava nevylučuje viacero publikačných nástrojov. K preskúmateľnosti vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva ústavný súd uviedol, že na účely zabezpečenia preskúmateľnosti týchto všeobecne záväzných právnych predpisov v konaní o abstraktnej kontrole ústavnosti je potrebné Úrad verejného zdravotníctva zaradiť do klasifikácie formulovanej v čl. 125 ods. 1 Ústavy SR a v súvislosti s pandemickou normotvorbou je potrebné Úrad verejného zdravotníctva považovať (pre účely čl. 125 ods. 1

stanovenej povinnosti, · námietku porušenia procesných ustanovenia zákona o finančnej správe, keď žalovaný v rozhodnutí neuviedol stanovisko poradnej (osobitnej) komisie, identifikované spisovou značkou a dátumom s uvedením, ako sa s týmto návrhom vyrovnal, vyhodnotil za nedôvodnú. Zákon o finančnej správe nepožaduje od prezidenta finančnej správy vysporiadať sa so stanoviskom osobitnej komisie takým spôsobom, ako to požaduje žalobca. Je zrejmé, že v prejednávanej veci osobitná komisia zasadala, návrh, ktorý je súčasťou administratívneho spisu prezidentovi finančnej správy predložila a tento následne ako príslušný odvolací orgán

V ustanovení § 276 ods. 1 písm. c) zákona o finančnej správe sú vymedzené poradné orgány, do ktorých v rámci súčinnosti nadriadení odborovým orgánom umožňujú nominovať svojich zástupcov. Tieto poradné orgány sú vymedzené účelom a predmetom ich činnosti.

o finančnej správe, · k žiadosti o posúdenie ako prejudiciálnej otázky v zmysle § 132 ods. 1 SSP o tom, či čl. 26 kolektívnej zmluvy platnej a účinnej na rok 2021 v spojení s § 276 ods. 1 písm. a) a c) zákona o finančnej správe zakladá legitímne právo účasti zástupcov odborových organizácií v poradných orgánoch prezidenta finančnej správy a iných tam uvedených nadriadených, ako aj skutočnosť, či žalovaný už pri kreovaní takéhoto poradného orgánu má povinnosť poskytnúť riadne registrovaným odborovým organizáciám pôsobiacim u žalovaného možnosť účasti ich zástupcov na tomto poradnom orgáne, podľa správneho súdu nespĺňa parametre prejudiciálnej otázky, poukázal na to, že na prvú časť žalobcom prednesenej prejudiciálnej otázky odpovedal v rozsahu prednesených žalobných bodov pri vysporiadaní sa s námietkami žalobcu smerujúcimi voči zloženiu osobitnej komisie v tejto veci, · žalobné námietky týkajúce sa diskriminácie vyhodnotil za nedôvodné.

Je nepochybné, že ustanovenie § 75 ods. 1 zákona o finančnej správe zakazuje diskrimináciu z dôvodu iného postavenia, ale žalobca sa nenachádzal v rovnakom postavení ako tí príslušníci finančnej správy, ktorí sa celoplošného antigénového testovania zúčastnili a ktorí v úplnosti realizovali obmedzenia základných práv a slobôd aj so zmierňujúcimi opatreniami,

zaobchádzania, · k námietkam týkajúcim sa povolenia práce v domácom prostredí - tzv. home office uviedol, že ani tieto nie sú dôvodné. Na vykonávanie práce v domácom prostredí nie je právny nárok. Na odporúčania týkajúce sa povolenia práce v domácom prostredí a na zákonom zverenú možnosť umožniť výkon práce v domácom prostredí nemožno nazerať tak, že nadriadený bol „automaticky“ povinný povoliť prácu v domácom prostredí. Zo zákona o finančnej správe, konkrétne z ust. § 278, v ktorom je zadefinované taxatívne čo je predmetom konania vo veci služobného pomeru, ani nevyplýva, že by takýto nárok mohol byť predmetom takéhoto

v predchádzajúcich bodoch rozhodnutia, · k námietke, že s poukazom na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2016/ 679 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe týchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES s tým, že jeho ustanovenia sú v kolízii s pokynmi žalovaného a s vyhláškou č. 14 Úradu verejného zdravotníctva, uviedol, že táto námietka nesúvisí s predmetom prieskumu v tejto veci, · námietky, že odborová organizácia - Nezávislá odborová organizácia zamestnancov Finančného riaditeľstva SR, upozornila písomne žalovaného na kolíziu právnych predpisov a tento nereagoval, uviedol, že s predmetom prieskumu nesúvisí, · námietky, že vyžadované plnenie povinnosti príslušníkmi finančnej správy preukazovať sa pri vstupe do objektov finančnej správy prípadne v iných situáciách negatívnym testom, prípadne inou zdravotnou dokumentáciou alebo jej časťou, nemá oporu v zákone č. 576/2004 Z. z. nespĺňa podmienky čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a je v rozpore s právom na nedotknuteľnosť súkromia dotknutej osoby v zmysle čl. 16 ods. 1 Ústavy SR, vyhodnotil ako nesúvisiace

III. Kasačná sťažnosť, stanoviská

12. Sťažovateľ (žalobca) podal proti rozsudku v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm.

písomných podaniach. 13. K námietke nesprávneho právneho posúdenia uviedol, že namieta posúdenie konania žalovaného ako aj výklad ust. § 153 až ust. § 157 zákona č. 35/2019 Z. z. v spojení s procesnými ustanoveniami zákona č. 35/2019 Z. z. (ust. § 278 a nasl. zákona č. 35/2019 Z. z.) zo strany správneho súdu, a to z nasledovných dôvodov: - výrok preskúmavaných rozhodnutí vôbec neobsahuje konštatáciu, či konkrétny nárok uplatnený sťažovateľom podľa ust. § 154 ods. 4 písm. d) a písm. e) zákona č. 35/2019 Z. z. a návrh na dočasnú zmenu miesta výkonu štátnej služby t. j. o umožnenie práce z domácnosti sťažovateľa tzv. home office žalovaný zamieta alebo potvrdzuje, a či neprítomnosť sťažovateľa vo výkone štátnej služby odo dňa 01.02.2021 do dňa 05.02.2021 považuje za ospravedlniteľnú prekážku vo výkone štátnej služby z iného právneho dôvodu alebo nie, - výrok preskúmavaných rozhodnutí žalovaného je nejasný a nezrozumiteľný, nakoľko

skutočnosť, že výrok rozhodnutia zn. 46165/2021 zo dňa 02.02.2021 síce obsahuje konštatáciu, že žalovaný sťažovateľovu žiadosť zo dňa 25.01.2021 „zamieta“, avšak zároveň nenariaďuje sťažovateľovi žiadnu právnu povinnosť čerpať iný druh služobného voľna na čas odo dňa

vlády SR č. 30 zo dňa 17.01.2021 a č. 44 zo dňa 21.01.2021, a na ich základe vydaná vyhláška č. 14, ktorými bola obmedzená sloboda pohybu tam uvedeným osobám vydaným zákazom vychádzania, spĺňajú podmienky prekážok výkonu štátnej služby z dôvodu všeobecného záujmu podľa § 153 ods. 1, § 154 ods. 1 a 4 písm. d) zákona o finančnej správe priamo súvisí s prejednávanou vecou a na výsledok konania má podľa sťažovateľa zásadný vplyv.

dôvodu, - žalovaný a ani správny súd nevenovali žiadnu pozornosť sťažovateľom tvrdenej skutočnosti, že sa celoplošného testovania nemohol zúčastniť nie z vlastnej vôle ale z dôvodu, že nielenže nespĺňa podmienky na aplikáciu vyššie uvedených diagnostických pomôcok, ale že jeho zdravotný stav ani relevantným spôsobom podľa priloženého návodu neumožňuje vykonanie

Pred vydaním napadnutého rozhodnutia žalovaný neaplikoval zásadu vyhľadávaciu, hoci bol na to povinný podľa § 291 ods. 1 zákona č. 35/2019 Z. z., nepostupoval tak, aby bol presne a úplne zistený skutkový stav veci. Na uvedenú skutočnosť správny súd v napadnutom rozsudku argumentačne

Správnemu súdu vytkol, že namiesto žalovaného vykladá použitú definíciu žalovaného takým spôsobom, aby táto nevzbudzovala pochybnosti o jej zákonnosti, - nesprávne právne posúdenie skutočnosti, či sťažovateľ riadne preukázal prekážku vo výkone štátnej služby uvedenú v žiadosti, ktorá by zakladala jeho právo na čerpanie služobného voľna podľa § 154 ods. 4 písm. d) zákona č. 35/2019 Z. z. Sťažovateľ namieta, že správny súd na jednej strane v podstate „odobril“ dotvorenie zákona č. 35/2019 Z. z. a jeho praktickú aplikáciu zo strany žalovaného tak, že zákaz vychádzania uložený uznesením vlády SR nie je možné považovať za výkon občianskych povinností a na strane druhej uvádza že uznesenie vlády SR uložilo občiansku povinnosť, teda zákaz vychádzania, - nesprávne vyhodnotenie správneho súdu, že žiadateľ vo svojej žiadosti neuviedol žiadnu informáciu ani nedoložil žiaden doklad vydaný niektorým z vyššie uvedených orgánov, ktorým by preukázal existenciu uloženého opatrenia proti prenosným chorobám, ktoré by mu bránilo vo výkone štátnej služby, a preto mu nie je možné poskytnúť služobné voľno podľa ust. §

05.02.2021, - sťažovateľ sa nestotožnil s posúdením jeho prejudiciálnej otázky a to, či uznesenie vlády SR č. 30, ako aj uznesenie vlády SR č. 44, a na ich základe vydaná vyhláška č. 14 Úradu verejného zdravotníctva, ktorými bola obmedzená sloboda pohybu tam uvedeným osobám vrátane žalobcu, a to vydaním zákazu vychádzania, spĺňajú podmienky prekážok vo výkone štátnej služby z dôvodu všeobecného záujmu podľa ust. § 153 ods. 1 a § 154 ods. 1 a 4 písm. d) zákona o finančnej správe, správnym súdom.

v zbierke zákonov, - namieta porušenia práva na legitímne očakávanie, že žalovaný a rovnako tak správny súd bude postupovať predvídateľným a hlavne čitateľným spôsobom pri svojom rozhodovaní, - namieta, že vytvorená prekážka (voľný pohyb sťažovateľa a výkon štátnej služby v priestoroch žalovaného podmienený osobnou účasťou sťažovateľa na II. až IV. fáze testovania experimentálnych podmienečne schválených vakcín t. j. na medicínskom experimente na obyvateľoch Slovenskej republiky v súvislosti s aplikáciou génového terapeutika - vakcíny proti ochoreniu COVID-19 do ľudského organizmu, prípadne jeho účasťou na odbere vlastného biologického materiálu za účelom jeho testovania na prítomnosť ochorenia COVID-19), ktorá je podľa správneho súdu v súlade s platnými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, je v rozpore s právom sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (čl. 19 ods. 2 Ústavy SR), s právom sťažovateľa vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 Ústavy SR), s

- k slobodnému rozhodnutiu resp. uprednostneniu „osobného záujmu“ pred „všeobecným záujmom“ v „neprospech“ osobného výkonu štátnej služby tak, ako argumentuje správny súd dáva do pozornosti čl. 10 ods. 1 Dohovoru o biomedicíne podľa ktorého „Záujmy a blaho človeka budú mať prednosť pred výhradným záujmom vedy a spoločnosti.“ Sťažovateľ zároveň poukazuje na skutočnosť, že Dohovor o biomedicíne má podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred vnútroštátnymi zákonmi, - sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že vyhláška 14/2021 V. v. Úradu verejného zdravotníctva, na ktorú sa žalovaný odvoláva, neukladá sťažovateľovi žiadne právne povinnosti, ale ukladá určitý súbor povinností práve žalovanému. Bolo teda na žalovanom ako sa s danou právnou situáciou vysporiada a pokiaľ tento zvolil reštriktívny spôsob riešenia danej situácie musel počítať aj s prípadnými následkami.

14. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na správnosti svojho postupu aj rozhodnutia, stotožnil sa s rozsudkom správneho súdu a kasačnú sťažnosť navrhol zamietnuť.

IV. Právny názor Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

17. Podľa § 464 ods. 1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.

obdobie od 27.01.2021 do 29.01.2021. V zmysle § 464 ods. 1 SSP preto kasačný súd odkazuje na odôvodnenie rozsudku sp. zn. 2Svk/50/2022 z 27. marca 2024, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje: „17. Podľa kasačného súdu správne orgány na základe dôvodov, ktorými sťažovateľ požiadal o udelenie služobného voľna s nárokom na služobný plat, teda z dôvodov uvedených v § 154 ods. 1 a 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe správne vychádzal z premisy, že uvedené dôvody ako prekážky vo výkone služby sú objektívnymi okolnosťami, s ktorými zákon o finančnej správe spája nemožnosť príslušníka finančnej správy riadne si plniť svoje povinnosti, teda nemožnosť príslušníka finančnej správy vykonávať štátnu službu.

Za tým účelom bolo potrebné posúdiť, či sťažovateľom tvrdené dôvody žiadosti možno považovať za výkon občianskych povinností. 19. Občiansku povinnosť vo všeobecnom zmysle možno definovať ako činnosť fyzickej osoby vykonávanú na základe zákonom ustanovenej povinnosti alebo podľa spoločnosťou všeobecne ustanovených pravidiel slušného správania a dobrých mravov.

sa rozumie predovšetkým činnosť svedka, tlmočníka, znalca alebo inej fyzickej osoby predvolaných na konanie na súde alebo na inom štátnom orgáne, alebo na orgáne územnej samosprávy, poskytnutie prvej pomoci, účasť na povinných lekárskych prehliadkach, účasť pri opatreniach proti prenosným chorobám, účasť pri iných naliehavých opatreniach liečebno- preventívnej starostlivosti, účasť pri izolácii z dôvodov veterinárno-ochranných opatrení, činnosť občana, ktorému vznikla branná povinnosť a v období krízovej situácie je povinný vykonať mimoriadnu službu alebo v čase vojny alebo vojnového stavu alternatívnu službu, účasť pri mimoriadnych udalostiach (vrátane odstraňovania ich následkov), plnenie povinnosti poskytnúť osobnú pomoc podľa osobitných predpisov, povinná účasť na rekondičnom pobyte.

Z hľadiska posudzovania prekážok v práci bezproblémovými sú také činnosti, akými darovanie krvi a aferéza (v zásade tiež odber krvi s tým, že na medicínske účely sa využívajú len jej jednotlivé zložky) a darovanie ďalších biologických materiálov, činnosť člena volebnej komisie pri voľbe prezidenta, pri voľbách do Národnej rady SR, do orgánov územnej samosprávy a orgánov pre referendum, činnosť vedúceho tábora pre deti a mládež, jeho zástupcu pre hospodárske a zdravotné veci, oddielového vedúceho, vychovávateľa, inštruktora alebo zdravotníckeho pracovníka v táboroch pre deti a mládež; činnosť súvisiacu so športovou reprezentáciou Slovenskej republiky. 22.

23. Prekážky uvedené pod ustanoveniami § 154 ods. 4 písm. d/ a e/ zákona o finančnej správe predstavujú bezpochyby zákonodarcom uznané udalosti týkajúce sa osoby príslušníka finančnej správy, počas trvania ktorých sa príslušníkovi finančnej správy poskytuje služobné voľno a počas tohto služobného voľna má príslušník nárok na služobný plat, ak mu nebola poskytnutá iná náhrada (§ 154 ods. 1 zákona). Ich samostatným vymedzením zákonodarca aproboval, že za splnenia uvedených podmienok príslušníkovi finančnej správy sa poskytne služobné voľno a počas tohto služobného voľna má nárok na služobný plat, ak mu nebola poskytnutá iná náhrada.

25. Správne orgány vychádzali pri posúdení splnenia podmienok nemožnosti vykonať službu z vymedzených prekážok v ustanovení § 154 ods. 4 písm. d) zákona o finančnej správe z pojmu „plnenie občianskej povinnosti“ podľa uvedeného ustanovenia a z nutnosti tento pojem posudzovať ako konanie/činnosť príslušníka finančnej správy, ktorá vyplýva z opatrenia/ opatrení proti prenosným chorobám. Správny súd dodal, že pokiaľ ide o výklad pojmu občianskej povinnosti v rozhodnutiach orgánov verejnej správy, výklad tohto pojmu nemožno chápať izolovane a reštriktívne tak, že by mohlo ísť len o aktívne konanie (komisívne), pretože môže ísť aj o omisívne správanie sa subjektu (zdržať sa konania), ktorému môže byť uložená povinnosť, ktorú možno zadefinovať ako občiansku povinnosť. Keďže ide o výkon

26. Správne orgány podľa kasačného súdu správne vychádzali z toho, že opatrenia proti prenosným chorobám nariaďujú v zmysle zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“) Úrad verejného zdravotníctva SR, regionálne úrady verejného zdravotníctva, a počas výnimočného stavu, núdzového stavu alebo mimoriadnej situácie pri ohrození verejného zdravia aj Ministerstvo zdravotníctva SR.

správe. V tejto súvislosti správne poukázali na to, že pokiaľ ide o vyhlášku č. 14, na ktorú sťažovateľ poukazoval, touto boli uložené povinnosti služobnému úradu ako zamestnávateľovi a nie priamo osobe sťažovateľa, keď touto právnou normou bola všetkým zamestnávateľom uložená povinnosť zamedziť vstup do priestorov zamestnávateľa tým osobám, ktoré nespĺňajú niektorú z podmienok uvedených v § 2 ods. 2 vyhlášky č. 14.

28. Pokiaľ teda správne orgány dospeli k záveru, že sťažovateľ zo svojho vlastného rozhodnutia nesplnil podmienky na vykonávanie štátnej služby v zmysle podmienok určených služobným úradom a prekážka vo výkone štátnej služby vznikla v dôsledku jeho vlastného konania resp. nekonania a nie z rozhodnutia príslušného orgánu v zmysle zákona o finančnej správe, ktorým by mu bolo uložené opatrenie proti prenosným chorobám, ktoré sa na účely preukázania prekážky v štátnej službe z dôvodu § 154 ods. 4 písm. d) zákona o finančnej správe vyžaduje, správny súd nepochybil, keď dospel k záveru, že žalovaný správne posúdil nesplnenie podmienky ustanovenej v § 154 ods. 4 písm. d) zákona o finančnej správe.

30. S poukazom na citované ustanovenie o zdravotnej starostlivosti ako aj na skutočnosť, že sťažovateľ nepredložil žiaden relevantný doklad preukazujúci vykonávanie iných naliehavých opatrení zdravotnej starostlivosti, dospel k záveru, že sťažovateľ nesplnil zákonné podmienky na poskytnutie služobného voľna s nárokom na služobný plat podľa § 154 ods. 4 písm. e/ zákona o finančnej správe.

33. Sťažovateľom žiadané služobné voľno s nárokom na služobný plat z dôvodu prekážok v štátnej službe pre výkon občianskych povinností podľa § 154 ods. 4 písm. d/ a e/ zákona o finančnej správe nebolo možné preto ani podľa kasačného súdu subsumovať pod prekážku z dôvodu všeobecného záujmu v zmysle tohto zákona, a preto správny súd dôvodne považoval námietky žalobcu týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia správnymi orgánmi za nepreukázané.

36. Podľa sťažovateľa nesprávne právne posúdenie správnym súdom spočívalo v nesprávnom výklade ustanovení § 153 až § 157 zákona č. 35/2019 Z. z. v spojení s procesnými ustanoveniami zákona č. 35/2019 Z. z. (ust. § 278 a nasl. zákona č. 35/2019 Z. z.) zo strany

posúdenie môže spočívať v právnych predpisoch tak hmotného, ako aj procesného práva. 38. Kasačný súd považuje za dôležité tiež zdôrazniť, že konanie o kasačnej sťažnosti je ovládané zásadou dispozičnou. Obsah, rozsah a kvalita kasačnej sťažnosti predurčujú obsah, rozsah a kvalitu následného súdneho rozhodnutia. Ak je kasačná sťažnosť síce rozsiahla čo do počtu strán, ale pritom jednotlivé body kasačnej sťažnosti sú obsahovo totožné ako body žalobné, pričom sú len kuso zdôvodnené alebo im chýbajú dôvody, je takouto argumentačnou silou tak predurčený nielen rozsah činnosti kasačného súdu, ale potom aj obsah rozsudku súdu. Kasačný súd totiž nie je povinný ani oprávnený domýšľať kasačné námietky a argumenty za sťažovateľa.

39. Pred vlastným posúdením veci kasačný súd konštatuje, že v konaní o kasačnej sťažnosti preskúmava predovšetkým rozhodnutie a postup správneho súdu. Sťažovatelia sú preto v kasačnej sťažnosti povinní uviesť konkrétnu argumentáciu spochybňujúcu závery vyslovené správnym súdom.

40. Správny súd sa podrobne zaoberal všetkými podstatnými bodmi (námietkami) žaloby, pričom kasačný súd v zhode s názorom správneho súdu má za to, že žalovaný svoje rozhodnutie náležite a podrobne odôvodnil. Vecne a relevantne reagoval na námietky uplatnené v odvolacom konaní. Napadnuté rozhodnutie teda nemožno považovať za nepreskúmateľné, rovnako tak nemožno v jeho odôvodnení ani záveroch vidieť svojvôľu, resp. šikanu (ako naznačuje sťažovateľ v kasačnej sťažnosti). Žalovaný pri svojom rozhodnutí vychádzal z dostatočných podkladov a riadne ho zdôvodnil.

42. Kasačný súd dodáva, že správne orgány „nemajú povinnosť vysporiadať sa s každou čiastkovou námietkou, pokiaľ proti tvrdeniu účastníka konania postaví právny názor, v ktorého konkurencii námietky ako celok neobstoja. Takýto postup zistil ústavne konformným aj Ústavný súd ČR v náleze z 12.2.2009, sp. zn. III. ÚS 989/08: „Nie je porušením práva na spravodlivý proces, ak všeobecné súdy nebudujú vlastné závery na podrobnej oponentúre (a vyvracaní) jednotlivo vznesených námietok, ak proti nim stavia vlastný ucelený argumentačný systém, ktorý logicky a v práve rozumne vyloží tak, že podpora správnosti ich záverov je sama o sebe dostatočná.“ (porov. tiež rozsudok Najvyššieho správneho súdu z 12.3.2015, č. j. 9 As 221/2014 - 43).“

Podstatné je, aby sa správny orgán (alebo následne správny súd) vysporiadal so všetkými základnými námietkami účastníka konania, o čom nemal kasačný súd žiadne pochybnosti. 44. Námietka sťažovateľa, že správny súd vec nesprávne právne posúdil nemohla obstáť. Nesprávnym právnym posúdením správneho súdu nie je, ak správny súd vysloví svoje právne závery na podrobnej oponentúre (a vyvracaní) jednotlivo vznesených námietok žaloby ako to učinil správny súd (v bodoch 94 - 130 rozsudku správneho súdu) a ak logicky a argumentačne vyloží, prečo považoval rozhodnutie správnych orgánov za zákonné a žalobné body za nedôvodné.

46. Súhrnne sa tak kasačný súd v prejednávanej veci plne stotožnil s hodnotením a závermi správneho súdu v napadnutom rozsudku, ktoré považuje za správne a náležite vyargumentované. To, že s nimi sťažovateľ nesúhlasí a má iný názor, samo o sebe neznamená, že napadnutý rozsudok je nezákonný. S ohľadom na pomernú podrobnosť a obsažnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku správneho súdu ako aj napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa kasačný súd stotožnil a ďalej s prihliadnutím na to , že kasačné námietky v značnej miere preberajú žalobné námietky žalobcu, reagoval kasačný súd na kasačné námietky koncentrovanejšie, aby neopakoval už niekoľkokrát povedané.

48. Kasačný súd má v súlade s názorom správneho súdu za to, že v zmysle ustanovení zákona o finančnej správe povinnosť preukázať, že prekážka vo výkone štátnej služby nastala, ako aj jej trvanie, zaťažuje žiadateľa - v tomto prípade sťažovateľa. Sťažovateľ uplatnením nároku podľa zákona o finančnej správe vymedzil predmet konania vo veci služobného pomeru a žalovanému zo žiadneho ustanovenia zákona o finančnej správe, prípadne iného právneho predpisu, nevyplynula povinnosť uložiť mu výslovne povinnosť čerpať iný druh služobného voľna. Žalovaný posúdil žalobcom preukazovanú a uplatňovanú prekážku vo výkone štátnej služby s nárokom na služobný plat a jej trvanie a nestotožnil sa s právnym posúdením uplatňovaným sťažovateľom, preto jeho žiadosť zamietol a dôvody nesúhlasu uviedol v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia. Žalovaný sa rovnako podrobne zaoberal všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa a podrobne a náležite vyargumentoval, prečo ich považuje za nedôvodné a nespôsobilé privodiť zmenu alebo zrušenie prvostupňového

Pri vymedzení pojmu ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu vychádza Najvyšší správny súd SR jednak zo stanovísk Správneho kolégia alebo rozhodnutí senátov Správneho kolégia, ktoré sú publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR jednak zo stanovísk a rozhodnutí publikovaných v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach senátov Správneho kolégia Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili. Sťažovateľ však v kasačnej sťažnosti neuvádza žiadne konkrétne rozhodnutie kasačného súdu, ktoré by s uvedenou problematikou zaoberalo a od ktorého sa mal správny súd odkloniť.

51. Rovnako tak neobstojí, ak sťažovateľ poukazuje na rozsudky Najvyššieho súdu SR, ktoré sa zaoberajú inou právnou problematikou, resp. ak poukazuje na rozsudky s nespochybniteľnými závermi, ako napr. rozsudky týkajúce sa obsahu práva na spravodlivý proces, ktoré Najvyšší správny súd SR nespochybňuje práve pre ustálenú prax kasačného súdu v otázke obsahu práva na spravodlivý proces. Najvyšší správny súd však nemôže súhlasiť s námietkou sťažovateľa, že právo na spravodlivý proces bolo porušené a že správny súd túto jeho námietku nesprávne vyhodnotil a teda sa odklonil od ustálenej rozhodovacej činnosti kasačného súdu. V bode 98 rozsudku správneho súdu totiž správny súd priliehavo uviedol, že námietky, v ktorých žalobca poukazoval na článok 46 ods. 1 Ústavy SR s tým, že právo upravené v tomto článku ústavy zahŕňa v sebe nielen právo domáhať sa svojho práva na inom orgáne SR, ale aj právo na ukončenie konania právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, prípadne iným plnením, ktoré právne predpisy s týmto právom spájajú, sú nedôvodné z

Orgán verejnej správy prvého stupňa rozhodol o žiadosti žalobcu rozhodnutím č. 36618/2021 zo dňa 26.01.2021, proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie a o tomto odvolaní rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 118836/2021 zo dňa 22.03.2021 na základe návrhu osobitnej komisie. Žalobca napokon aj podal všeobecnú správnu žalobu, ktorou sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutí vydaných v administratívnom konaní vo veci jeho služobného pomeru, preto nie sú opodstatnené jeho námietky, ktorými namietal vadu v postupe orgánu verejnej správy, nečinnosť a nesprávny postup z toho titulu, že administratívne konanie malo byť ukončené rozhodnutím o žiadosti. Ako bolo uvedené aj v predchádzajúcich častiach tohto rozhodnutia, pokiaľ išlo o uzavretie dochádzkového systému, faktický postup žalovaného pri uzavretí dochádzkového systému za mesiac január 2021 žalobca napadol samostatnou správnou žalobou proti inému zásahu orgánu verejnej správy a s ohľadom na predmet administratívneho konania, ktorého výsledné rozhodnutia sú predmetom prieskumu správneho súdu na základe žalobcom podanej všeobecnej správnej žaloby v tomto konaní,

53. Pokiaľ ide o kasačné námietky vo vzťahu k spôsobu, akým vyhodnotil správny súd vyriešenie sťažovateľom nastolených otázok, ktoré navrhol posúdiť ako prejudiciálne resp. k námietke, že ich odignoroval, či nesprávne posúdil, kasačný súd nemohol týmto námietkam priznať úspech. 54.

55. Kasačný súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľa, že správny súd prejudiciálne otázky odignoroval, resp. sa im vyhol. Svedčí o tom, skutočnosť, že správny súd v dôvodoch svojho rozsudku uviedol podrobnú argumentáciu, prečo považoval posúdenie nastolenej otázky ako prejudiciálnej za nedôvodné preto, že nastolená otázka už bola vyriešená nálezom Ústavného súdu SR PL. ÚS 8/2021 (bod 120 rozsudku správneho súdu).

viazaný. 57. Najvyšší správny súd SR sa stotožňuje so závermi správneho súdu aj k ďalším otázkam, ktoré ako prejudiciálne navrhol posúdiť sťažovateľ, a ktoré správny súd vyhodnotil ako nedôvodné z dôvodu, že nastolená otázka je mimo predmet tohto súdneho prieskumu a nesúvisí s prejednávanou vecou, pretože uzavretie dochádzkového systému bolo preskúmavané v rámci iného súdneho konania na základe správnej žaloby žalobcu proti inému zásahu orgánu verejnej správy (bod 108 rozsudku správneho súdu), z dôvodu, že otázka, ktorú sťažovateľ nastolil, bola zodpovedaná v rámci prieskumu zákonnosti správnou žalobou napadnutých rozhodnutí, v rámci merita prejednávanej veci (bod 118 rozsudku správneho súdu), s poukazom na to, že predmetná otázka je mimo predmet tohto súdneho prieskumu a nesúvisí s prejednávanou vecou, pretože uzavretie dochádzkového systému bolo preskúmavané v rámci iného súdneho konania na základe správnej žaloby žalobcu proti inému zásahu orgánu verejnej správy (bod 108 rozsudku správneho súdu), z dôvodu, že správny súd sa mohol zaoberať len konkrétnymi

nebolo.“