4Sžk/26/2020
ECLI:SK:NSSSR:2022:6019200532.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- 30Sa/12/2019
- IČS
- 6019200532
- Zdroj
- PDF ↗
UZNESENIE
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v právnej veci žalobcu: C. C., miesto podnikania A. C. XXX/X, XXX XX K., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený: JUDr. Šimon Cibulka, advokát, so sídlom Hodžova 53, 911 01 Trenčín, IČO: 42373646, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 30Sa/12/2019-55 z 18.3.2020, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 30Sa/12/2019-55 z 18.3.2020 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
I. Konanie pred krajským súdom
1. Žalobca sa žalobou proti inému zásahu orgánu verejnej správy podľa § 252 a nasl. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj len „SSP“) doručenou Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) dňa 21.8.2019 domáhal toho, aby krajský súd ako správny súd zakázal žalovanému evidovať žalobcu vo verejnom zozname daňových dlžníkov uverejnenom na webovom sídle Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky ako dlžníka s daňovým nedoplatkom a uložil mu odstrániť žalobcu z tohto zoznamu. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu trov konania. 2. Žalobca odôvodnil pasívnu legitimáciu žalovaného poukazom na § 52 ods. 1 písm. a) a ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov. V zmysle týchto zákonných ustanovení žalovaný vypracováva a zverejňuje zoznam daňových dlžníkov podľa stavu k poslednému dňu kalendárneho mesiaca. Ku dňu 30.6.2019, v tomto zozname figuroval ako daňový dlžník aj žalobca. Podľa žalobcu bolo jeho zaradenie do zoznamu daňových dlžníkov nezákonné a týmto iným zásahom mu bolo zasiahnuté do jeho práv a právom chránených záujmov. Žalobca zdôraznil, že tieto zásahy sa realizujú každý mesiac, a teda z pohľadu plynutia objektívnej a subjektívnej lehoty na podanie žaloby sa táto vždy nanovo začína ďalším zverejnením nového zoznamu daňových dlžníkov.
3. Nezákonnosť namietaného iného zásahu odôvodnil žalobca tým, že v dôsledku vyhlásenia konkurzu na jeho osobu (uznesenie Okresného súdu Trenčín č. k. 40OdK/17/2017-24 z 1.6.2017) došlo k jeho oddlženiu v zmysle § 166e ods. 1 a 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj len „zákon o konkurze“), pričom toto oddlženie nebolo zrušené ani následným zrušením konkurzu z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu (§ 166v ods. 1 a 4 zákona o konkurze). Keďže sa daňová pohľadávka - daňový nedoplatok v dôsledku oddlženia stal nevymáhateľným (§ 166e ods. 2 zákona o konkurze), malo podľa žalobcu dôjsť k jeho zániku v zmysle § 84 ods. 1 písm. f) daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2019. 4.
Napadnutým uznesením č. k. 30Sa/12/2019-55 z 18.3.2020 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“) rozhodol krajský súd o zamietnutí žaloby a súčasne žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania. 5.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia predovšetkým skonštatoval, že: „51. V prejednávanej veci je nepochybné, že uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 40OdK/17/2017 zo dňa 01.06.2017 bol vyhlásený konkurz na majetok žalobcu, bol ustanovený správca a žalobca bol oddlžený tak, že bol zbavený všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v tomto konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze a dlhov, ktoré sú vylúčené z uspokojenia. Z uznesenia o vyhlásení konkurzu je zrejmé, že konkurz bol vyhlásený a oddlženie povolené podľa právnej úpravy ZKR v znení platnom a účinnom od 01.03.2017.“.
6. Následne krajský súd svoje právne závery odôvodnil tým, že poukázal na nesúlad právnej úpravy vyhlásenia konkurzu a oddlženia v zákone o konkurze v znení účinnom od 1.3.2017 a právnej úpravy zániku daňového nedoplatku v zmysle § 84 ods. 1 písm. f) daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2019. V nadväznosti na to krajský súd uviedol, že:
„53. Správny súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že podľa § 84 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku, v znení platnom a účinnom do 31.12.2019, došlo zverejnením uznesenia o oddlžení žalobcu ako dlžníka v Obchodnom vestníku k zániku daňového nedoplatku, a teda žalobca nemal byť uvedený v zozname daňových dlžníkov, ktorý zverejňuje žalovaný.
Z ustanovenia § 84 ods. 1 písm. e) [správne malo byť § 84 ods. 1 písm. f)] Daňového poriadku nemožno aplikovať izolovane len jednu jeho časť, ale toto ustanovenie je potrebné vnímať a aplikovať komplexne, v celom jeho rozsahu, pričom je zrejmé, že obsahovo toto zákonné ustanovenie zodpovedá právnej úprave ZKR platnej a účinnej do 28.02.2017 a na prípad žalobcu je neaplikovateľné. Preto podľa správneho súdu podľa § 84 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku, v znení platnom a účinnom do 31.12.2019, nedošlo k zániku daňového nedoplatku žalobcu, a teda žalobca bol uvedený v zozname daňových dlžníkov dôvodne.
54. Vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávanej veci je potrebné uviesť, že týmto skutkovým okolnostiam zodpovedá ustanovenie § 84 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku v znení platnom a účinnom od 01.01.2020. Táto právna úprava nadobudla účinnosť od 01.01.2020, teda nebola účinná v čase oddlženia žalobcu. Táto právna úprava ale zavádza rovnaký režim pre všetkých dlžníkov - fyzické osoby, pri ktorých došlo k oddlženiu podľa ZKR v znení platnom a účinnom od 01.03.2017. Lehota stanovená v § 84 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku, v znení platnom a účinnom od 01.01.2020, začala plynúť od vyhlásenia konkurzu a následok vyhlásenia konkurzu a oddlženia bude u žalobcu rovnaký ako u všetkých dlžníkov, pri ktorých bol konkurz vyhlásený alebo určený splátkový kalendár podľa ZKR v znení platnom a účinnom od 01.03.2017.
55. Za podstatné považoval správny súd to, že v čase vyhlásenia konkurzu a povolenia oddlženia žalobcu ako dlžníka nedošlo zverejnením uznesenia o oddlžení k zániku daňového nedoplatku, pretože takýto následok rozhodnutia konkurzného súdu, prijatého podľa právnej úpravy ZKR platnej a účinnej od 01.03.2017, nebol predmetom právnej úpravy v žiadnom ustanovení právneho predpisu (ktoré by nadväzovalo na právnu úpravu ZKR v znení platnom a účinnom od 01.03.2017).
56. Zároveň je potrebné uviesť, že aj samotný ZKR zakotvuje ako následok oddlženia nevymáhateľnosť pohľadávok a nepoužíva termín zániku pohľadávok, resp. záväzkov dlžníka, ktorého sa oddlženie týka.“.
II. Konanie na kasačnom súde
7. Proti uzneseniu krajského súdu podal žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) včas kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, pretože krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ navrhol napadnuté uznesenie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V rámci sťažnostných bodov kasačnej sťažnosti sťažovateľ predovšetkým namietal to, že v zmysle § 84 ods. 1 písm. f) daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2019 daňový nedoplatok zanikol dňom zverejnenia uznesenia súdu v Obchodnom vestníku o oddlžení dlžníka, ktorým je fyzická osoba, a to v rozsahu neuspokojených prihlásených pohľadávok a neuspokojených pohľadávok proti podstate, ktoré zostali po zrušení konkurzu a ktoré neboli uspokojené ani počas skúšobného obdobia, pričom skutočnosť, že zákonodarca opomenul dať toto ustanovenie do súladu s právnou úpravou oddlženia účinnou od 1.3.2017 nemôže byť daná na ťarchu sťažovateľovi. Právne posúdenie zo strany krajského súdu uvedené nielen nerešpektovalo, ale bolo súčasne i retroaktívne. 8. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi preskúmavaného rozhodnutia krajského súdu a túto navrhol zamietnuť.
III. Právne závery kasačného súdu
9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 1.8.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky odo dňa 1.8.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.8.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Prejednávaná vec bola pôvodne predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a bola jej pridelená sp. zn. 4Sžk/26/2020. Od 1.8.2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.
Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 1S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.
10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal žalobca - sťažovateľ v lehote včas (§ 443 ods. 1 SSP), preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, pričom pri svojom rozhodovaní bol vedený nasledujúcimi právnymi úvahami.
11. Zoznam daňových dlžníkov je verejný zoznam, ktorý vypracováva Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky a uverejňuje ho na svojom webovom sídle. V tomto zozname sú uvedení daňoví dlžníci podľa stavu k poslednému dňu kalendárneho mesiaca, u ktorých úhrnná výška daňových nedoplatkov presiahla 170 eur, pričom zoznam sa zverejňuje do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, za ktorý sa zoznam vyhotovuje [§ 52 ods. 1 písm. a) a ods. 4 daňového poriadku]. Keďže zaradenie do zoznamu daňových dlžníkov nie je výsledkom nejakého administratívneho konania, má takýto zápis povahu faktického úkonu pri plnení úloh v oblasti verejnej správy s jednoznačným zásahom do oblastí subjektívnych práv daňovníka, v dôsledku čoho spadá pod legálne vymedzenie iného zásahu orgánu verejnej správy v zmysle prvej aliney § 3 ods. 1 písm. e) SSP. To znamená, že sťažovateľ bol oprávnený sa proti jeho zaradeniu do zoznamu daňových dlžníkov brániť prostredníctvom žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy.
12. Z Obchodného vestníka vyplýva, že uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 40OdK/17/ 2017-24 z 1.6.2017, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 109/2017 z 8.6.2017 a nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 9.6.2017, bol vyhlásený konkurz na majetok
sťažovateľa. Z výroku IV. predmetného rozhodnutia je zrejmé, že konkurzný súd zbavil sťažovateľa všetkých dlhov, ktoré mohli byť uspokojené iba v konkurze, a to v rozsahu, v akom sa neuspokojili v konkurze (§ 166a zákona o konkurze), ako aj dlhov, ktoré sú vylúčené z uspokojenia (§ 166b zákona o konkurze). Keďže správca v konkurznom konaní následne zistil, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu, podľa § 167v ods. 1 zákona o konkurze oznámil v Obchodnom vestníku č. 214/2017 z 9.11.2017, že konkurz sa končí, čím došlo k jeho zrušeniu. 13.
Na základe uvedeného je nepochybné, že na majetok sťažovateľa bol konkurz vyhlásený podľa zákona o konkurze v znení účinnom od 1.3.2017, pričom vyhlásením konkurzu došlo k oddlženiu žalobcu v zmysle § 166e ods. 1 a 2 zákona o konkurze a toto oddlženie nebolo zrušené ani následným zrušením konkurzu. Z právnych následkov zrušenia konkurzu upravených v § 166v ods. 4 zákona o konkurze totiž takýto následok a contrario nevyplýva a totožný záver je prezentovaný aj v odbornej spisbe (Ďurica, M. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. 4. vydanie.
Praha: C. H. Beck, 2021, s. 1225 - 1228). 14. Právna úprava konkurzu a oddlženia účinná od 1.3.2017 pritom už nepočítala s trojročným skúšobným obdobím, v rámci ktorého dlžník odovzdával správcovi určené peňažné prostriedky následne rozdeľované veriteľom (§ 168, § 169 ods. 1 zákona o konkurze v znení účinnom do 28.2.2017) s tým, že k oddlženiu dochádzalo až na základe rozhodnutia súdu o oddlžení vydaného po ukončení skúšobného obdobia v zmysle § 171 ods. 2 zákona o konkurze v znení účinnom do 28.2.2017.
15. Napriek tomu sa v nadväzujúcom znení § 84 ods. 1 písm. f) daňového poriadku podmienka skúšobného obdobia normatívne zachovala až do 31.2019, keďže daňový nedoplatok zanikal dňom „zverejnenia uznesenia súdu v Obchodnom vestníku o oddlžení dlžníka, ktorým je fyzická osoba, a to v rozsahu neuspokojených prihlásených pohľadávok a neuspokojených pohľadávok proti podstate, ktoré zostali po zrušení konkurzu a ktoré neboli uspokojené ani počas skúšobného obdobia.“.
16. Až novelou daňového poriadku účinnou od 1.1.2020 (zákonom č. 369/2019 Z. z.) bolo znenie § 84 ods. 1 písm. f) dané do súladu s úpravou oddlženia v zákone o konkurze v tom zmysle, že daňový nedoplatok zanikal dňom „nasledujúcim po uplynutí šiestich rokov od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára alebo oddlženia podľa všeobecného predpisu upravujúceho konkurzné konanie; rovnako zanikajú aj neprihlásené pohľadávky a pohľadávky nezaradené v splátkovom kalendári určenom súdom.“. Odkaz na šesťročnú lehotu v citovanom zákonom ustanovení koreloval s šesťročnou lehotou, v rámci ktorej je možné sa domáhať zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer v zmysle § 166f zákona o konkurzu v znení účinnom (už) od 1.3.2017.
17. Z vymedzenia kasačného dôvodu a sťažnostných bodov vo vzťahu k obsahu preskúmavaného rozhodnutia je potom zrejmé, že fundamentálnou otázkou, od posúdenia ktorej závisí rozhodnutie vo veci, je výklad zániku daňového nedoplatku podľa § 84 ods. 1 písm. f) daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2019 v nadväznosti na úpravu oddlženia v zákone o konkurze v znení účinnom od 1.3.2017, keďže k vyhláseniu konkurzu a s ním spojenému oddlženiu u sťažovateľa došlo 9.6.2017.
18. Primárne je v tomto smere potrebné sa zaoberať nadväznosťou v rozhodnom období (od 1.3.2017 do 31.12.2019) vzájomne nesúladných právnych úprav oddlženia a zániku daňového nedoplatku. 19. Zjednodušene možno uviesť, že právnym následkom oddlženia je nevymáhateľnosť pohľadávky. Inak povedané pohľadávka (formálne) nezaniká, ale nadobúda povahu naturálnej obligácie, pri ktorej veriteľ má právo žiadať od dlžníka jej splnenie, avšak nemôže ju s úspechom procesne prostredníctvom súdu vymôcť a súčasne v dôsledku dlžníkovho dobrovoľného plnenia nevzniká u veriteľa bezdôvodného obohatenie. To znamená, že zákon o konkurze pri oddlžení neupravuje samotný zánik pohľadávky.
20. Vzhľadom na viaceré odlišnosti medzi „bežnými“ a daňovými pohľadávkami pristúpil zákonodarca k osobitnej úprave zániku daňovej pohľadávky, resp. daňového nedoplatku. Predpokladom tohto zániku tak podľa právnej úpravy danej § 84 ods. 1 písm. f) daňového poriadku účinnej do 31.12.2019 ako i od 1.1.2020 bolo vždy uskutočnené oddlženie, t. j. nevymáhateľnosť pohľadávky.
21. V rozhodnom období (od 1.3.2017 do 31.12.2019) daňový poriadok upravoval pre zánik daňového nedoplatku v § 84 ods. 1 písm. f) formálne len jednu podmienku a to zverejnenie rozhodnutia súdu o oddlžení v Obchodnom vestníku. I keď táto podmienka bola jazykovo formulovaná v nadväznosti na právnu úpravu oddlženia účinnú do 28.2.2017, neznamená to, že by sa nedala aplikovať aj na právnu úpravu oddlženia účinnú od 1.3.2017. Povahu rozhodnutia o oddlžení má v zmysle § 166e ods. 1 zákona o konkurze (už) uznesenie o vyhlásení konkurzu. V nadväznosti na toto rozhodnutie neprichádzala do úvahy podmienka uplynutia skúšobného obdobia, pretože tento právny inštitút a s ním spojené oddlženie boli zrušené k 1.3.2017. Rovnako v rozhodnom období nebolo možné pri zániku daňového nedoplatku posudzovať možnosť následného zrušenia oddlženia, pretože táto podmienka bola do § 84 ods. 1 písm. f) daňového poriadku inkorporovaná až s účinnosťou od 1.1.2020. Keďže účinky oddlženia po 1.3.2017 nastávajú už vyhlásením konkurzu, normatívna úprava, pri ktorej by zánik daňového
nedoplatku bol viazaný len na vznik oddlženia, ignorujúc možnosť jeho následného zrušenia, by bola v zásade aplikovateľná. V opačnom prípade by totiž vo svojej podstate k zániku daňového nedoplatku pri oddlžení vzniknutom po 1.3.2017 do 31.12.2019 nemohlo vôbec dôjsť. 22.
Kasačný súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti zásadu in dubio mitius, v zmysle ktorej sa má v pochybnostiach postupovať miernejšie, čo súčasne znamená, že nejasnosť právnej úpravy nemožno vykladať na úkor jej adresátov - účastníkov administratívnoprávnych vzťahov (napr. nález Ústavného súdu Českej republiky č. k. IV. ÚS 666/02 z 15.12.2003).
Inými slovami, ak právna úprava umožňuje dvojaký výklad, nemožno pri riešení prípadu opomenúť, že orgán verejnej správy ako štátny orgán môže konať len spôsobom, ktorý je zákonom vyslovene daný (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Následne preto nemôže obstáť ten koncept, ktorý by oddlženie vzniknuté po 1.3.2017 vo vzťahu k zániku daňového nedoplatku do 31.12.2019 spájal až s uplynutím šesťročnej lehoty, v ktorej by mohlo dôjsť k zrušeniu oddlženia, pretože takáto podmienka v danej dobe nebola v § 84 ods. 1 písm. f) daňového poriadku výslovne normatívne ustanovená.
23. Vo vzťahu k zániku daňového nedoplatku treba ešte zdôrazniť, že tento právny inštitút upravený v § 84 daňového poriadku je potrebné v nadväznosti k oddlženiu vnímať ako určitý normatívny „benefit“. Oproti „bežným“ nevymáhateľným pohľadávkam možno totiž pri nevymáhateľnom ale nezaniknutom daňovom nedoplatku identifikovať viacero rozdielov. Zatiaľ čo pri „bežných“ pohľadávkach neexistuje ich register, daňové nedoplatky vyššie než 170 eur sa evidujú v zozname daňových nedoplatkov a to bez ohľadu na to, či sú vymáhateľné. Zaradenie do zoznamu daňových nedoplatkov má pritom zásadný dopad na subjektívne práva daňovníka, pretože ho jednak navonok robí „nedôveryhodným“, resp. „rizikovým“ obchodným partnerom a súčasne ho aj vylučuje zo sféry niektorých právnych vzťahov [napr. § 105b ods. 1 Obchodného zákonníka, § 32 ods. 1 písm. c) zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 7 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2022 Z. z. o štátnej podpore nájomného bývania a o zmene a doplnení niektorých zákonov].
Na základe uvedeného možno preto skonštatovať, že právna úprava zániku daňového nedoplatku v čase od 1.3.2017 do 31.12.2019 bola napriek svojej jazykovej nepresnosti nielen aplikovateľná, ale pre daňovníka aj výhodnejšia než právna úprava účinná po 1.1.2020, pretože spájala zánik daňového nedoplatku už so vznikom oddlženia a nie až s uplynutím šesťročnej lehoty, v ktorej sa bolo možné domáhať zrušenia oddlženia.
24. To znamená, že ak k oddlženiu došlo po 1.3.2017, t. j. v zmysle právnej úpravy danej zákonom o konkurze účinným od 1.3.2017 (§ 166e), došlo tým súčasne do 31.12.2019 zo zákona aj k zániku daňového nedoplatku v zmysle § 84 ods. 1 písm. f) daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2019.
25. Aplikujúc vyššie uvedené právne závery na prejednávanú vec možno skonštatovať, že u sťažovateľa v dôsledku vyhlásenia konkurzu došlo 9.6.2017 k oddlženiu a tým súčasne v zmysle § 84 ods. 1 písm. f) daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2019 ex lege aj k zániku daňového nedoplatku. V dôsledku tohto zániku daňového nedoplatku preto na podklade zmeny právnej úpravy [§ 84 ods. 1 písm. f) daňového poriadku] účinnej od 1.1.2020 nebolo následne možné viazať už zo zákona zaniknutý daňový nedoplatok na uplynutie šesťročnej lehoty vzťahujúcej sa na možnosť zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer.
26. Právny názor krajského súdu vyplývajúci z preskúmavaného rozhodnutia bol preto právne nesprávny, pretože na zánik daňového nedoplatku aplikoval podmienky explicitne nevyplývajúce zo znenia § 84 ods. 1 písm. f) daňového poriadku účinného do 31.12.2019, resp. retroaktívne aplikoval dané zákonné ustanovenie v znení účinnom od 1.1.2020.
27. Keďže v dôsledku oddlženia došlo u sťažovateľa k zániku daňového nedoplatku, mal byť tento žalovaným vymazaný zo zoznamu daňových dlžníkov. 28. Vzhľadom na to, že krajský súd žalobu proti inému zásahu zamietol a svoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení, bolo potrebné kasačnú sťažnosť vyhodnotiť ako dôvodnú. 29.
Kasačný súd preto napadnuté uznesenie krajského súdu podľa § 462 ods. 1 v spojení s § 440 ods. 1 písm. g) SSP zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu zohľadniť vyššie uvedené právne závery kasačného súdu a vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť.
30. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne krajský súd aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP). 31. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 29. septembra 2022