5Sžfk/1/2020
ECLI:SK:NSSSR:2022:7018200104.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Košiciach
- Sp. zn. 1. inštancie
- 6S/14/2018
- IČS
- 7018200104
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a sudcov prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Mariána Trenčana v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): ODDFORM, s. r. o., IČO: 47394641, so sídlom: Moldavská cesta 6, Košice, právne zastúpeného: JUDr. Adriána Kmecová, advokátka, Moldavská cesta 6, 040 11 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102379747/2017, zo dňa 14. novembra 2017, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k.: 6S/14/2018-110, zo dňa 06. júna 2019, ECLI:SK:KSKE:2019:7018200104.1, jednomyseľne, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky účastníkom konania nepriznáva právo na náhradu trov konania.
Odôvodnenie
I. Priebeh a výsledky administratívneho konania
1. Daňový úrad Košice (ďalej len „správca dane“) prvostupňovým daňovým rozhodnutím č. 101726749/2017, zo dňa 09. augusta 2017, žalobcovi podľa § 68 ods. 6 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých predpisov v účinnom znení (ďalej len „daňový poriadok“) určil rozdiel dane v sume nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „daň“ alebo „DPH“) vo výške 9.697,- eur za zdaňovacie obdobie november 2013. Správca dane vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu zameranú na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „daň“ alebo „DPH“)
za zdaňovacie obdobie november 2013. Výsledky kontroly správca dane zhrnul v Protokole o daňovej kontrole č. 103797797/2016 zo dňa 26. augusta 2016, a tieto boli podkladom rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane. Protokol bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu dňa 08. septembra 2016. Správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v účinnom znení (ďalej len „zákon o DPH“) v sume 9.697, - eur z faktúry č. 201328, vystavenej spoločnosťou WHITE, s. r. o., dňa 10. novembra 2013, so základom dane 48.485,- eur, (DPH vo výške 9.697,- eur), a to za predaj časti patentu na základe Zmluvy o odpredaj časti patentu medzi spoločnosťou WHITE s. r. o. a žalobcom zo dňa 16. septembra 2013 (ďalej len „zmluva o odpredaji patentu“ alebo „zmluva zo dňa 16. septembra 2013“). 2. Správca dane vydal na podklade záverov daňovej kontroly dňa 25. októbra 2016 v poradí prvé rozhodnutie č. 104173268/2016, ktorým určil rozdiel v sume nadmerného odpočtu v sume 9.697,- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2013. Žalobca sa voči prvotnému rozhodnutiu správcu dane odvolal. Rozhodnutím Finančného riaditeľstvo SR č. 100124168/2017, zo dňa 19. januára 2017, bolo rozhodnutie správcu dane zo dňa 25. októbra 2016, zrušené z dôvodu neúplne zisteného skutkového stavu a nedostatočného odôvodnenia a vec bola správcovi dane vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie. 3. Správca dane po doplnení dokazovania nariadeného žalovaným v poradí druhom rozhodnutí č. 101726749/2017, zo dňa 09. augusta 2017, vydanom podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku opätovne skonštatoval porušenie § 49 ods. 2 zákona o DPH, pretože žalobca nepreukázal použitie nákupu časti patentu na účely svojho podnikania ako platiteľ. Uplatnenie nároku na odpočítanie dane predpokladá, že nadobudnuté tovary a služby musia byť priamo a bezprostredne spojené s výstupnými plneniami. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 10237947/2017, zo dňa 14. novembra 2017 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“), podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku rozhodnutie správcu dane ako vecne správne potvrdil.
II. Konanie na správnom súde prvého stupňa
4. Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného na Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „správny súd“) správnu žalobu podľa § 177 ods. 1 a nasl. zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v účinnom znení (ďalej len „SSP“), v ktorej tvrdil, že zo zmluvy o postúpení časti vlastníctva patentu priamo vyplýva jednoznačne ekonomické využitie patentu. Jednak žalobca ako aj spoločnosť WHITE s. r. o., vykonávajú podnikateľskú činnosť v oblasti práva duševného vlastníctva s tým, že žalobca je výrobcom priemyselných designov, projektov a návrhov motocyklov, elektrobicyklov a elektromotorov. V súvislosti s právnym posúdením veci poukázal na závery rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) vo veci vedenej pod sp. zn. C-504/10, vo veci Tanoarch, s. r. o. zo dňa 27. októbra 2011. Namietal neprimeranú dĺžku daňovej kontroly, vzhľadom na správcom dane vykonanú medzinárodnú výmenu informácií s tým, že daňová kontrola nebola vykonaná bezodkladne a bez zbytočných prieťahov v rozpore s § 46 ods. 10 daňového poriadku. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie žalovaného za nezákonné a v nadväznosti na žalobné dôvody správnemu súdu navrhol rozhodnutie žalovaného, v zmysle § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) SSP zrušiť a vec vrátiť žalovanému na nové prejednanie a rozhodnutie. Podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP správnemu súdu navrhol zrušiť aj rozhodnutie správcu dane o vyrubení rozdielu dane zo dňa 09. augusta 2017. 5. Krajský súd napadnutým rozsudkom, č. k.: 6S/14/2018-110, zo dňa 06. júna 2019,
ECLI:SK:KSKE:2019:7018200104.1 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zamietol v zmysle § 190 SSP ako nedôvodnú. Napadnutý rozsudok súd odôvodnil podľa § 3 ods. 3, § 24, § 46 ods. 10, § 61 ods. 5 daňového poriadku a § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Vecné závery rozsudku založil na zisteniach z obsahu spisovej dokumentácie, v zmysle ktorej predmetom fakturácie bol odpredaj časti patentu podľa zmluvy o prevode časti patentu zo dňa 16. septembra 2013, a to predaj spoluvlastníckeho podielu na priemyselnom vzore vo výške 33,33 %, žalobcovi. Dôvodom predaja časti patentu spoločnosťou WHITE s. r. o. bolo nájdenie investora, prostredníctvom ktorého bude spoločnosť rozvíjať produkt v zmysle podmienok zmluvy. Predmetom činnosti WHITE s. r. o. bol návrh a projektovanie motocyklov a elektrobicyklov, spoločnosť sa tiež zaoberala designom motocyklov a áut. Spoločnosť WHITE s. r. o. mala ďalej uzatvorenú zmluvu so spoločnosťou FOSHAN SANEAGLE INTERNATIONAL TRADIN CO., LTD (výrobca Čína) na výrobu
elektrobicykla zo dňa 03. augusta 2013. Žalobca však v zdaňovacom období nedeklaroval žiadne zdaniteľné plnenia na výstupe, a tiež v nasledujúcich zdaniteľných obdobiach uskutočnil len zdaniteľné plnenia v rámci svojho bežného predmetu podnikania.
Zdaniteľné plnenia na výstupe, týkajúce sa nákupu časti patentu v zmysle zmluvy zo dňa 16. septembra 2013 nerealizoval. 6. Z obsahu spisovej dokumentácie žalovaného a vykonaného dokazovania vyplynuli správcom dane preukázané skutkové zistenia nasledovne: - spoločnosť WHITE s. r. o. je majiteľom patentov č. 00237081-0001, 002315614-0001 až 002315614-0003, ktoré boli registrované prostredníctvom talianskeho patentového zástupcu - spoločnosti AGAZZANI AND ASSOCIATI S. r. i., - poplatky a výdavky súvisiace s registráciou patentov boli vykonané spoločnosťou AGAZZANI AND ASSOCIATI S. r. l. a následne vyfakturované spoločnosti WHITE s. r. o. a to faktúrou č. 802/2013, zo dňa 12.09.2013, - predmetom priemyselných patentov bol motocykel a elektrobicykle na základe modelov
č. RE20130000007, RE20130000008, RE20130000011 a RE20130000012, registrovaným žiadateľom Industrie Aeronautiche Reggiane S. r. l. dňa 18.04.2013 a 01.07.2013 na Ministerstve ekonomiky a financií v Taliansku, - následne boli tieto modely odkúpené spoločnosťou WHITE s. r. o. na základe faktúry č. 16/ 13, zo dňa 01.08.2013 vo výške 5.000 USD a patentované dňa 25.09.2013, prostredníctvom spoločnosti AGAZZANI AND ASSOCIATI S. r. l., - dňa 16.09.2013 bola medzi spoločnosťou WHITE s. r. o. (predávajúcim) a žalobcom (kupujúcim) uzatvorená Zmluva o odpredaji časti patentu, ktorej predmetom bol predaj spoluvlastníckeho podielu na priemyselnom vzore vo výške 33,33%. - podľa obsahu zmluvy dôvodom predaja bolo nájsť investora, prostredníctvom ktorého bude spoločnosť WHITE s. r. o. rozvíjať produkty v zmysle podmienok zmluvy, účelom nadobudnutia bolo dosiahnutie tržieb - zisku vyplácaných v zmysle zmluvných podmienok, aby mal žalobca právo na podiel z výrobkov, - žalobca si zaplatením dohodnutej odplaty zaviazal spoločnosť WHITE s. r. o. v zmysle
podmienok zmluvy, - spoločnosť WHITE s. r. o. sa v zmysle zmluvy zaviazala rozvíjať a prostredníctvom tretích osôb ňou poverených vyrábať produkt na vlastnú zodpovednosť a náklady, - žalobca v preverovanom zdaňovacom období nedeklaroval žiadne zdaniteľné obchody, v ďalších zdaňovacích obdobiach uskutočnil zdaniteľné obchody v rámci bežného predmetu podnikania, žalobca ani v kontrolovanom zdaňovacom období, ani v súčasnosti nezamestnáva zamestnancov, zdaniteľné obchody súvisiace s nákupom časti patentu v zmysle zmluvy zo dňa 16.09.2013 neboli uskutočnené k 11.05.2017, čo vyplýva z vyjadrenia splnomocnenej zástupkyne žalobcu v zápisnici č. 100829756/2017, zo dňa 11.05.2017,
7. Podľa názoru krajského súdu správca dane na základe vykonaného dokazovania správne uzavrel, že žalobca nepreukázal reálne použitie uskutočneného odpočítania dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení v zmysle § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH.
Závery správcu dane, podľa ktorých na základe žalobcom predložených dokladov vyhodnotil zdaniteľné plnenia na vstupe, z ktorých si žalobca uplatňoval právo na odpočítanie dane, ako neoprávnené získanie daňovej výhody, považoval za správne a súladné so zákonom o DPH. Uplatnenie práva na odpočítanie dane vyžaduje, že nadobudnuté tovary a služby, a to kúpa časti patentu na základe faktúry č. 201328, zo dňa 10. novembra 2013, boli priamo a bezprostredne spojené s výstupnými plneniami, ktoré sú dôvodom pre uplatnenie nároku na odpočítanie
dane. Zámer žalobcu bol spojený výlučne s dosiahnutím tržieb - zisku, vyplácaných v zmysle zmluvných podmienok. Skutočnosť, že žalobca v kontrolovanom ani v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach nedeklaroval žiaden zdaniteľný obchod na výstupe, v súvislosti s nákupom časti patentu v zmysle zmluvy zo dňa 16. septembra 2013. 8. Žalobnú námietku, podľa ktorej zmluva so spoločnosťou WHITE s. r. o. bola predĺžená, podľa súdu nič nemení na skutočnosti, že žalobca nepreukázal použitie nákupu časti patentu na svoje dodávky tovarov a služieb ako platiteľ a že nákup mal priamu a bezprostrednú väzbu na zdaniteľné obchody s nárokom na odpočítanie dane. Právo na odpočítanie dane
predpokladá, že výdavky (náklady) vynaložené na získanie tovarov alebo služieb tvoria súčasť nákladov vstupných operácií, t. j. výdavky nevynaložené na obstaranie tovarov a služieb patria k podstatným prvkom tvoriacim cenu tovarov a služieb, ktoré zdaniteľná osoba poskytuje, a teda medzi odpočítaním dane a použitím tovaru a služieb na dodávky tovaru a služieb na účely podnikania musí byť priame a bezprostredné spojenie, predstavujúce vecnú a časovú súvislosť. Považoval preto za nedôvodné žalobné tvrdenie, že kontrolovaná transakcia sa týka uvedenia úplne nového produktu na celosvetový trh, a teda nie je technicky možné výstupné plnenie zrealizovať okamžite po nadobudnutí podielu na patente.
9. Považoval za logickú a správnu úvahu žalovaného, že prijatie výkladu § 49 ods. 2 zákona o DPH v zmysle, že v tomto ani v žiadnom inom zákone nie je uvedená žiadna lehota, v rámci ktorej by sa nadobudnuté tovary a služby považovali za bezprostredne spojené s výstupnými plneniami, zvlášť aj sa jedná o takú špecifickú obchodnú transakciu, týkajúcu sa práva duševného vlastníctva, by znamenalo, že výstupy zdaniteľného obchodu netreba vôbec preukazovať, (k výstupom by vôbec nemuselo dôjsť), ale odpočítanie dane by si platiteľ mohol uplatniť kedykoľvek. Námietku žalobcu o neuvedení žiadnej zákonnej lehoty na preukázanie spojenia považoval za neopodstatnenú. Správca dane i žalovaný postupovali v súlade so základnými zásadami správy daní podľa § 3 ods. 3, § 24 ods. 4 daňového poriadku. Bezvýhradným akceptovaním žalobcom predkladaných dokumentov ako faktov, bez komplexného materiálneho posúdenia celej transakcie ako celku, s vplyvom na jednotlivé zúčastnené strany, by správca dane porušil princípy daňovej kontroly a aj vedenia dokazovania, ktoré je daňovým poriadkom zverené správcovi dane.
10. Dôkazy predložené žalobcom preukazovali len skutočnosti, týkajúce sa nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu na priemyselnom vzore vo výške 33,33 %, ktoré správca dane nespochybnil. Nepreukazovali využitie nákupu časti patentu na účely podnikania žalobcu, v dôsledku čoho žalobca neuniesol na ňom ležiace dôkazné bremeno.
Procesná povinnosť preukázať opodstatnenosť uplatneného odpočítania dane leží na strane žalobcu. Dôkaznou povinnosťou žalobcu bolo, aby v záujme objasnenia tvrdených skutočností správcovi dane predložil dôkazy, preukazujúce opodstatnenosť odpočítania DPH. V súvislosti so znášaním a rozdelením dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vo veci, sp. zn. 2Sžf/4/2009, zo dňa 23. júna 2010, v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k.: III. ÚS 78/2011-17, zo dňa 23. februára 2011 a tiež rozhodnutie, č. k.: III. ÚS SR 401/2009-17.
Správca dane na podklade doplneného dokazovania dostatočne zistil skutkový stav, pokiaľ z týchto skutočností vyvodil v rozhodnutí záver o porušení § 49 ods. 2 zákona o DPH, toto rozhodnutie bolo v súlade s § 63 ods. 5 daňového poriadku.
11. Krajský súd poukaz žalobcu na judikatúru SD EÚ považoval za nedôvodný, pretože v zmysle tejto vnútroštátnemu súdu tiež prináleží, aby posúdil relevantné okolnosti sporu s cieľom určiť či vzhľadom na judikatúru pripomenutú v rozsudku SD EÚ, možno na účely DPH transakciu považovať za zneužívajúce konanie. Žalobca v preverovanom zdaňovacom období nedeklaroval žiadne zdaniteľné obchody a v ďalších zdaňovacích obdobiach deklaroval len obchody v rámci bežného predmetu podnikania, v kontrolovanom zdaňovacom období nezamestnával zamestnancov, za účelom dosiahnutia tržieb vyplácaných v zmysle zmluvných podmienok zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu k patentu zo dňa 16.09.2013. Žalobca ani v súčasnosti nezamestnáva zamestnancov, ktorí by mali nájsť investora, prostredníctvom ktorého bude spoločnosť WHITE, s. r. o. rozvíjať produkt v zmysle podmienok zmluvy. Skutočnosť, že žalobca nedeklaruje žiaden zdaniteľných obchod na výstupe v súvislosti s nákupom časti patentu bola jednoznačne potvrdená aj počas ústneho pojednávania 11.05.2017, výpoveďou zástupkyne spoločnosti WHITE s. r. o.
Správny súd poukázal tiež na personálnu súvislosť medzi zapojenými subjektmi, spočívajúcu v tom, že B. J., narodená taktiež dňa XX.XX.XXXX, vystupovala v konaní ako splnomocnená zástupkyňa spoločnosti žalobcu od 26. augusta 2013 do 19. júna 2015.
Vychádzajúc z objektívnych faktov, ako aj nepriamym personálnym zapojením medzi žalobcom a spoločnosťou WHITE s. r. o., cez tretie osoby (zrejme dvojčatá), dospel k záveru, že žalovaný správne vyhodnotil vykonaným dokazovaním zistené fakty, ak uzavrel, že hlavným cieľom obchodu, týkajúceho sa práva duševného vlastníctva, uskutočneného na základe zmluvy o odpredaji časti patentu, bolo získanie daňovej
výhody. 12. K žalobnej námietke založenej na tvrdení o porušení § 46 ods. 10 daňového poriadku správcom dane, stanovujúceho zákonnú jednoročnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly správny súd poukázal časové súvislosti, týkajúce sa realizovanej daňovej kontroly.
Podľa obsahu spisovej dokumentácie bola daňová kontrola začatá oznámením o daňovej kontrole 24. februára 2014. Rozhodnutím zo dňa 12. decembra 2014 bola daňová kontrola prerušená od 23. decembra 2014, z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií (ďalej len „MVI“).
Správca dane po doručení odpovedí na žiadosť o MVI pokračoval vo výkone daňovej kontroly a žalobcovi dňa 22. júla 2016 oznámil pominutie prekážok, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená. Následne dňa 08. septembra 2016 ukončil daňovú kontrolu doručením protokolu č. 103797797/2016, zo dňa 26. augusta 2016, spolu s výzvou na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole. Počas prerušenia daňovej kontroly lehoty neplynuli, takže lehota na výkon daňovej kontroly, ktorá mala byť ukončená do 2 mesiacov po pominutí prekážky, bola
dodržaná. Správny súd žalobu v zmysle § 190 SSP vzhľadom na konštatované závery ako nedôvodnú zamietol, pretože preskúmavané rozhodnutie žalovaného považoval za súladné s relevantnými ustanoveniami zákona o DPH. 13. Žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania ako ani žalovanému správny súd právo na náhradu trov konania nepriznal (§ 167 ods. 1, § 168 SSP).
III. Kasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie žalovaného
14. Žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) podal proti rozsudku krajského súdu kasačnú sťažnosť z dôvodov, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 440 ods. 1 písm. f) SSP], rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP] a napokon sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu [§ 440 ods. 1 písm. h) SSP].
Kasačnému súdu navrhol, aby rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Eventuálne navrhol, aby kasačný súd v súlade s § 462 ods. 1 SSP rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného č. 102379747/2017, zo dňa 14. novembra 2017, sp. zn. 6S/14/2018, a vec mu vráti na ďalšie konanie.
15. Sťažovateľ kasačnú sťažnosť odôvodnil tým, že hlavná činnosť žalobcu v kontrolovanom období november 2013 pozostávala z projektovania, prípravy a výroby motorových vozidiel a motocyklov. Nadmerný odpočet vznikol z dôvodu nákupu časti priemyselného patentu a spoluúčasti v podiele 33,33%. Majiteľom patentov je spoločnosť WHITE s. r. o., ktorej patent č. 002237081- 0001, 002314514-0001 až 002315614-0003, bol registrovaný prostredníctvom talianskeho patentového zástupcu na Ministerstve ekonomiky a financií v Taliansku. Nesúhlasil so záverom správcu dane o porušení § 49 ods. 1 zákona o DPH, pretože.
Správca dane v priebehu daňovej kontroly od žalobcu a prostredníctvom miestneho zisťovania u obchodných partnerov obdržal množstvo dôkazov preukazujúcich deklarovanú obchodnú transakciu a splnenie zákonných podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane z kontrolovaného zdaniteľného obchodu. Sťažovateľ neporušil ustanovenia patentového zákona ani užívacieho práva.
Správca dane napriek tomu vydal rozhodnutie č. 104173268/2016, ktorým určil rozdiel v sume nadmerného odpočtu 9.697,- eura na DPH, za zdaňovacie obdobie november 2013. 16. Sťažovateľ namietal nesprávny názor správcu dane, v zmysle ktorého sa právnická alebo fyzická osoba nestáva spolumajiteľom automaticky, ale práva nadobudnuté v zmysle § 20 zák. č. 453/2001 Z. z. o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach a o zmene a doplnení niektorých zákonov (patentový zákon) v účinnom znení (ďalej len „patentový zákon“) môže uplatňovať až zápisom v patentovom registri.
17. Správca dane podľa sťažovateľa v daňovom konaní pochybil, pretože pri rozhodovaní o rozpore zmluvy o postúpení časti patentu so zákonom sa neopieral o odbornú právnu analýzu, ale na účely výkonu daňovej kontroly použil voľný preklad zmluvy do slovenského jazyka. Pochybenie podľa sťažovateľa spočívalo tiež v tom, že ústne pojednávanie dňa 08.08.2016 so svedkom - zástupcom spoločnosti WHITE, s. r. o. vykonal bez upovedomenia zástupcu kontrolovaného subjektu, čím bolo porušené právo daňového subjektu byť prítomný pri výsluchu svedka a klásť mu otázky v zmysle § 25 ods. 4 daňového poriadku. Žalovaný v odvolacom konaní skonštatoval, že zistenie a posúdenie skutkového stavu správcom dane nie je postačujúce pre vyslovenie záveru o porušení § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH a správcovi dane uložil doplniť dokazovanie.
18. Z ďalšieho rozhodnutia správcu dane č. 101726749/2017, zo dňa 09. augusta 2017, ktorým bol opätovne určený rozdiel dane v sume nadmerného odpočtu 9.697,- eur na DPH je zrejmé, že sťažovateľ správcovi dane predložil zmluvu o postúpení časti patentu zo dňa 16. septembra 2013 a faktúru č. 201328, zo dňa 10. novembra 2013, spolu s úradne overenými prekladmi z talianskeho jazyka do slovenského jazyka, súčasne vypočul splnomocnenú zástupkyňu spoločnosti WHITE s. r. o.
A.. O. Z. a splnomocnenú zástupkyňu žalobcu na ústnom pojednávaní dňa 11. mája 2015. Podľa čl. 4.1 zmluvy z dôvodu postúpenia časti vlastníctva patentu pre žalobcu s cieľom ekonomického využitia WHITE s. r. o. žalobcovi priznal minimálnu odmenu vo výške určenej v zmluve. Zo zmluvy o postúpení časti vlastníctva patentu priamo vyplýva jeho ekonomické využitie. Zapojené spoločnosti vykonávajú podnikateľskú činnosť v oblasti práva duševného vlastníctva, žalobca ako výrobca priemyselných designov, projektov a návrhov motocyklov, elektrobicyklov a elektromobilov. Spoločnosti po odkúpení navrhnutého projektu a výrobe priemyselného vzoru platia provízie za každý vyrobený model.
Podľa stanoviska Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky zo dňa 12. júna 2017, podiel predmetu priemyselného vlastníctva je možné previesť na základe zmluvy aj bez registrácie. Registrácia má dopad na účinnosť prevodu voči tretím osobám, nemá však vplyv na platnosť prevodu a nie je podmienkou uskutočnenia zdaniteľného
plnenia. 19. Sťažovateľ v sťažnosti zrekapituloval priebeh konania pred orgánmi finančnej správy a zotrval na názore, že uniesol dôkazné bremeno, počas celého priebehu daňovej kontroly bol aktívny a správcovi dane poskytoval potrebnú súčinnosť. Vzhľadom na množstvo predložených dôkazov sa nestotožnil s názorom správneho súdu, že predložil iba dôkazy týkajúce sa nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu na priemyselnom vzore vo výške 33,33
%. Správca dane totiž nezohľadnil špecifiká práva duševného vlastníctva, a to ani po zrušení rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane žalovaným a vydaní stanoviska Úradu priemyselného vlastníctva SR. Tvrdil, že na uskutočnenie zdaniteľného obchodu nemá dopad skutočnosť či sťažovateľ má zamestnancov. Realizácia obchodnej transakcie kladie nároky na odbornosť, nie na množstvo zamestnancov. Sťažovateľ napokon považoval za absurdný argument krajského súdu v čl. 17, že cieľom sťažovateľa bolo získať daňovú výhodu, čo má preukazovať aj nepriame personálne prepojenie medzi sťažovateľom a spoločnosťou WHITE s. r. o. cez osoby A.. O. Z. a B. J.. Tieto majú vynikajúcu znalosť talianskeho jazyka a keďže konateľ sťažovateľa ako aj dodávateľa sú talianskymi občanmi, na komunikáciu so správcom dane a inštitúciami využili služby týchto osôb, čo samo o sebe nie je v rozpore so zákonom a nepreukazuje, že jediným cieľom sťažovateľa malo byť získanie daňovej výhody.
Krajský súd vec nesprávne právne posúdil tiež tým záverom, že sa žalovaný mal dostatočným spôsobom v súlade s § 63 ods. 5 daňového poriadku vysporiadať s námietkami sťažovateľa. Správca dane mal v prípade pochybností postupovať podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku a žalobcu vyzvať na doplnenie a vysvetlenie nejasností či preukázanie pravdivosti údajov.
Námietkami sťažovateľa sa nedostatočne vysporiadal tiež samotný súd. 20. Sťažovateľ ďalej uplatnil kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP, spočívajúci v odklone krajského súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.
Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Sžf/25/2010, v ktorom si žalobca odpočítal DPH z dodávateľskej faktúry za prevod práva na riešenie k vynálezu, v tom čase ešte nezaregistrovaného Úradom priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky, iba v štádiu podanej prihlášky k vynálezu. Daňové orgány nespochybňovali skutočnosť, že prevod spolumajiteľského podielu k právu na riešenie je poskytnutím služby v zmysle čl. I bod 3 a čl. 25 písm. a) Smernice Rady č. 2006/112/EHS, a dňom dodania služby vzniká daňová
povinnosť. Poukázal na prejudiciálne otázky položené Najvyšším súdom na Súdny dvor EÚ vo veci TANOARCH s. r. o. Súdny dvor o prejudiciálnych otázkach rozhodol rozsudkom, sp. zn. C-504/10, zo dňa 27. októbra 2011. V zmysle záverov tohto rozsudku o prevoditeľnosti spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu mal ako nadobúdateľ v zásade právo na odpočet DPH, pretože v konaní objektívnymi dôkazmi preukázal úmyslom vykonávať hospodársku činnosť a cieľom jeho konania nebolo získanie daňovej výhody bez existencie hospodárskeho cieľa.
21. Krajský súd však nesprávne právne posúdil § 49 ods. 2 zákona o DPH, stotožniac sa so záverom žalovaného, že pokiaľ v tomto ani v žiadnom inom zákone nie je stanovená žiadna lehota, v rámci ktorej by sa nadobudnuté tovary a služby považovali za bezprostredne spojené s výstupnými plneniami (zvlášť pri špecifických obchodných transakciách, týkajúcich sa práva duševného vlastníctva) znamenalo by to, že výstupy zdaniteľného obchodu by nebolo potrebné vôbec preukazovať. V prípade kontrolovanej transakcie ide o uvedenie nového produktu na celosvetový trh a je technicky nemožné, aby výstupné plnenie bolo zrealizované okamžite po nadobudnutí podielu na patente. Zmluva medzi sťažovateľom a spoločnosťou WHITE, s. r. o. bola platná v čase uplatnenia nadmerného odpočtu a počas celého daňového konania. Dodatkom k zmluve zo dňa 26. februára 2016 bola platnosť zmluvy predĺžená na ďalšie 4 roky, reálne tak preukázal použitie uskutočňovaných zdaniteľných plnení v zmysle § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH.
22. Sťažovateľ ďalej poukázal na čl. 6 ods. 1 Dohovoru a Ústavným súdom SR zdôraznenú povinnosť súdov rozhodovať v obdobných veciach rovnako a tým zachovávať právnu istotu a predvídateľnosť práva, s tým že odklon od rozhodnutia v obdobnej veci musí dostatočne odôvodniť (PL. ÚS 36/95, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, III. ÚS 311/07, III. ÚS 307/2012, III. ÚS 11/2011). Požiadavku „racionálnosti“ a „racionality“ zdôrazňuje Ústavný súd SR aj v ďalších rozhodnutiach (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07). Krajský súd podľa
sťažovateľa rozsudok dostatočne nezdôvodnil a neuviedol relevantné dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Tvrdenie žalovaného, že sťažovateľ nepreukázal opodstatnenosť fakturovaného nákupu a v danej veci neuniesol dôkazné bremeno nepovažoval za podloženú žiadnymi relevantnými dôkazmi. 23. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti považoval námietky sťažovateľa za neopodstatnené. V danom prípade nebol spochybňovaný samotný fakturovaný nákup patentu od spoločnosti WHITE s. r. o., ale nebolo uznané právo na odpočítanie dane z dôvodov, že sťažovateľ nesplnil podmienky nároku na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH.
Sťažovateľ v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nepreukázal, že fakturovaný nákup patentu pri ktorom si uplatnil odpočítanie dane, použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. V danom prípade tak neboli splnené všetky podmienky pre odpočítanie dane stanovené zákonom o DPH. Žalovaný z týchto dôvodov navrhol, aby najvyšší súd kasačnú sťažnosť proti rozsudku krajského súdu zamietol ako nedôvodnú.
IV. Relevantné právne predpisy
Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
V. Právne posúdenie kasačným súdom
24. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“ alebo „najvyšší správny súd“) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Právomoc a príslušnosť súdu pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP. 25. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť žalovaného smeruje proti rozsudku, voči ktorému je sťažnosť prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas, postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 26. Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z. z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z. z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu. 27. Možnosťou započítať DPH splatnej za prevod spolumajiteľského podielu pokiaľ ide o právo na riešenie ešte predtým, než bol nález zapísaný do registra sa mení právne postavenie žalobkyne nielen pokiaľ ide o právo využívať vynález, ale aj vzhľadom na všetky ostatné relevantné faktory. Nadobúdateľ musí mať v zásade právo na odpočet DPH, pokiaľ objektívnymi dôkazmi predloží úmysel vykonávať hospodársku činnosť. Aj v prípade, ak vlastník podielu na práve na riešenie má už zo zákona právo využívať vynález v celom rozsahu, nadobudnutím ďalšieho spolumajiteľského podielu sa mení jeho právne postavenie a nadobudnutie ďalšieho spolumajiteľského podielu predstavuje prípravnú činnosť, ktorá podlieha DPH. Vzhľadom na uvedené, už existujúce zákonné právo platiteľa na autonómne využívanie patentu nespôsobuje právnu konzumpciu nadobudnutej služby. Avšak vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C- 504/10, z 27. októbra 2011 vyplýva, že vzniknuté právo na odpočet zostáva nadobúdateľovi (žalobkyni) iba v prípade, že neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti smerujúce k získaniu daňovej výhody (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Sžf/66/2011, zo dňa 15. decembra 2011). 28. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti žalobcu je preskúmanie napadnutého rozsudku krajského súdu, č. k.: 6S/14/2018-110, zo dňa 06. júna 2019, ktorým krajský súd zamietol ako nedôvodnú všeobecnú správnu žalobou, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102379747/2017, zo dňa 14. novembra 2017. Kasačný súd primárne preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z pohľadu, či kasačné námietky žalovaného sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
29. Žalobca sa správnou žalobou domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 101417039/2019, zo dňa 10. júna 2019, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane o vyrubení rozdielu DPH podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie november 2013, na základe ktorej správca dane v poradí druhým rozhodnutím č. 101726749/2017, zo dňa 09. augusta 2017, určil rozdiel v sume nadmerného odpočtu v sume 9.697,- eur. Žalovaný napadnutým rozhodnutím rozhodnutie správcu dane o vyrubení rozdielu dane podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil.
30. Sťažovateľ si v predmetnom zdaňovacom období uplatnil nárok na odpočítanie dane z odpredaja časti patentu medzi spoločnosťou WHITE s. r. o. a žalobcom, a to z faktúry č. 201328, zo dňa 10. novembra 2013, so základom dane 48.485,-eur (z toho DPH v sume 9.697,- eur za predaj časti patentu na základe zmluvy zo dňa 16. septembra 2013).
Predmetom zmluvy o predaji patentu bol predaj spoluvlastníckeho podielu na priemyselnom vzore žalobcovi vo výške 33,33 %. Spoločnosť WHITE, s. r. o. je (bola) spolumajiteľom patentov č. 002237081-0001, 002315614-0001 až 002315614-0003, registrovaných prostredníctvom talianskeho patentového zástupcu - spoločnosti AGAZZANI AND ASSOCIATI S. r. l. Predmetom priemyselných patentov bol motocykel a elektrobicykle na základe modelov č.
RE20130000007, RE20130000008, RE20130000011 a RE20130000012, registrovaných žiadateľom Industrie Aeromautiche Reggiane S. r. l. dňa 18. apríla a 01. júla 2013 na Ministerstve ekonomiky a financií v Taliansku (ďalej len „patent“). Modely boli následne odkúpené spoločnosťou WHITE s. r. o. na základe faktúry č. 16/13 zo dňa 01. augusta 2013, vo výške 5.000 USD a patentované dňa 25. septembra 2013 prostredníctvom spoločnosti AGAZZANI AND ASSOCIATI S. r. l. Medzi spoločnosťou WHITE s. r. o. (predávajúcim) a žalobcom (kupujúcim) bola uzatvorená zmluva, predmetom ktorej bol predaj spoluvlastníckeho podielu na priemyselnom vzore vo výške 33,33 %.
31. Sťažovateľ námietku nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP založil na argumentácii, že nedošlo k porušeniu zákonných podmienok odpočítania dane stanovených v § 49 ods. 1 zákona o DPH.
Jeho hlavnou činnosťou v relevantnom období bolo projektovanie, príprava a výroba motorových vozidiel a motocyklov. Nadmerný odpočet vznikol z dôvodu nákupu časti priemyselného patentu, nedošlo pritom k porušeniu ustanovení patentového zákona ani užívacieho práva a poukázal na príslušné ustanovenia patentového zákona. K tejto námietke je potrebné zdôrazniť, že dôvodom porušenia § 49 ods. 1, ods. 2 zákona o DPH a nepriznania nadmerného odpočtu DPH správcom dane nebolo porušenie relevantných ustanovení zákona o patentoch či užívacieho práva k predmetom priemyselného vlastníctva sťažovateľom. Kasačný súd sa na podklade preskúmania rozsudku krajského súdu stotožňuje s názorom správneho súdu a žalovaného, že sťažovateľ porušil § 49 ods. 2 zákona o DPH tým, že nepreukázal použitie nákupu časti patentu na základe faktúry č. 201328, zo dňa 10.11.2013, na účely svojho podnikania ako platiteľ. Pre uplatnenie práva na odpočítanie dane musia mať nadobudnuté tovary a služby priame a bezprostredné spojenie s výstupnými plneniami. Existencia priameho a bezprostredného spojenia medzi konkrétnym plnením na vstupe a konkrétnym plnením alebo plneniami na
výstupe, ktoré sú dôvodom pre vznik práva na odpočítanie dane, je nevyhnutná ešte predtým, ako je zdaniteľná osoba oprávnená na odpočítanie dane. Právo na odpočítanie dane predpokladá, že výdavky (náklady) vynaložené na získanie týchto tovarov alebo služieb tvoria súčasť nákladov výstupných operácií, t. j. výdavky vynaložené na obstaranie tovarov a služieb, ktoré zdaniteľná osoba poskytuje. Tomuto záveru nasvedčuje tiež skutočnosť, že žalobca nezamestnával žiadnym zamestnancov, prostredníctvom ktorých by realizoval predmet zmluvy.
32. Správca dane si v priebehu vyrubovacieho konania k posúdeniu platnosti prevodu spolumajiteľského podielu zabezpečil vyjadrenie Úradu priemyselného vlastníctva SR, č. POZ-2656-2015, zo dňa 12. júna 2017. Úrad priemyselného vlastníctva skonštatoval, že platná legislatíva Slovenskej republiky vo všeobecnosti umožňuje prevod spolumajiteľského podielu na základe zmluvy. Zmluva o prevode je medzi stranami účinná dňom jej uzatvorenia, resp. dňom uvedeným v zmluve. Účinnosť prevodu voči tretím osobám je viazaná na zápis prevodu do príslušného registra, ktorý úrad vykoná na základe žiadosti ktorejkoľvek zo zmluvných
strán. Veľkosť podielov jednotlivých spolumajiteľov úrad do príslušných registrov nezapisuje. Predaj alebo kúpa spoluvlastníckeho podielu predmetu priemyselného vlastníctva bez registrácie na úrade je možný, avšak pre účinnosť prevodu voči tretím osobám je nevyhnutné, aby tento bol zapísaný v príslušnom registri, ktorý je vedený úradom. Správca dane v poradí druhom rozhodnutí o vyrubení dane č. 100124168/2017, zo dňa 19. januára 2017, poukázal na vyjadrenie Úradu priemyselného vlastníctva o prevoditeľnosti podielu na patente.
Správca dane na podklade doplneného dokazovania dospel k záveru, že daňový subjekt nepreukázal, že predmetné odpočítanie bude reálne použité na uskutočňovanie zdaniteľných plnení v zmysle § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH.
Na základe predložených dokladov vyhodnotil zdaniteľné plnenia na vstupe, z ktorých si daňový subjekt uplatňoval právo na odpočítanie v tom smere, že ide o neoprávnené získanie daňovej výhody. 33. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP, týkajúce sa prevodu spolumajiteľského podielu k patentu správcom dane. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že správca dane v prvom rozhodnutí č. 104173268/2016, zo dňa 25. októbra 2016, konštatoval porušenie § 49 ods. 2 zákona o DPH žalobcom tým, že si uplatnil odpočítanie dane bez toho, že by sa stal spolumajiteľom patentov a nadobudol práva s nimi nakladať (využívať predmet patentu na svoje zdaniteľné obchody) a z toho vyplývajúcu možnosť odpočítania dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Žalovaný v rozhodnutí č. 100124168/2017, zo dňa 19. januára 2017 o odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, rozhodnutie správcu dane v zmysle § 74 ods. 4 daňového
poriadku zrušil a skonštatoval viaceré procesné pochybenia správcu dane, nepreskúmateľnosť rozhodnutia a tiež nedostatočne zistený skutkový stav veci. Konštatoval pochybenie, v zmysle ktorého správca dane pri daňovej kontrole vychádzal z voľného prekladu zmluvy o postúpení časti patentu (a ďalších dokladov v talianskom a anglickom jazyku), ktorej originál bol v talianskom jazyku, a nie z úradne overeného prekladu, nebol tak dodržaný postup v zmysle § 5 ods. 2 daňového poriadku, s následkom nepreskúmateľnosti rozhodnutia správcu dane. Žalovaný poukázal na povinnosť odvolateľa predkladať dôkazy preukazujúce zákonné nároky s tým, že mohol predložiť doklady s úradným prekladom. Správcovi dane nariadil doplnenie
dokazovania. 34. Kasačný súd zistil v súvislosti so sťažnostnou námietkou založenou na pochybení správcu dane, pretože nevychádzal z úradného prekladu Zmluvy o predaji spoluvlastníckeho podielu na priemyselnom vzore poukazuje na žalobnú argumentáciu. Sťažovateľ v správnej žalobe skonštatoval, že „na výzvu správcu dane predložil žalobca zmluvu o postúpení časti patentu zo dňa 16.09.2013 a faktúru č. 201328, zo dňa 10.11.2013 spolu s úradne overenými prekladmi z talianskeho jazyka do jazyka slovenského týchto listín“.
Tejto skutočnosti zodpovedá aj skutočnosť, že obsahom administratívneho spisu je preklad zmluvy o predaji (a tiež ďalších dokladov žalobcu) z talianskeho jazyka do slovenského jazyka, vypracovaný prekladateľom v odbore jazyk slovenský, taliansky, Ing. A., zapísaným v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, pod č. 970602.
S poukazom na úradné preklady listín obsiahnuté v administratívnom spise považuje kasačný súd túto námietku za nedôvodnú. 35. Kasačný súd sa ďalej zaoberal namietaným pochybením správcu dane, spočívajúcom vo vykonaní ústneho pojednávanie dňa 08. augusta 2016 so zástupcom spoločnosti WHITE, s. r. o., bez upovedomenia daňového subjektu. Kasačný súd z obsahu administratívneho spisu správcu dane zistil, že správca dane 08. augusta 2016 uskutočnil ústne pojednávanie, č. 103672934/2016 na ktorom za daňový subjekt WHITE s. r. o. vypočul splnomocnenú zástupkyňu O. Z.. Predmetom konania bolo preverenie skutočností týkajúcich sa faktúry č. 201328 na odpredaj časti patentu a podielu patentu na základe zmluvy zo dňa 16. septembra 2013, spoločnosťou WHITE, s. r. o. spoločnosti ODDFORM, s. r. o. v zdaňovacom období november 2013, bez prítomnosti zástupcu spoločnosti žalobcu. Následne však správca dane žalobcu - daňový subjekt listom, č. 103797659/2016, „Oboznámenie so skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole“ postupom podľa § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku
oboznámil s doterajšími s výsledkami zistenými správcom dane pri výkone daňovej kontroly, a to medzi inými dôkazmi tiež s obsahom zápisnice o ústnom pojednávaní č. 103672934/2016, zo dňa 08. augusta 2016. Zástupkyni žalobcu, A.. Y. P. bola predmetná písomnosť doručená do vlastných rúk dňa 31. augusta 2016. Vzhľadom na skutočnosť, že správca dane žalobcu preukázateľne v súlade s § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku oboznámil s výsledkami výsluchu zástupkyne spoločnosti WHITE, s. r. o., kasačnú námietku považuje kasačný súd za nedôvodnú.
36. Sťažovateľ v sťažnosti namietal pochybenie správneho súdu, spočívajúce v odklone od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu v zmysle § 440 ods. 1 písm. h) SSP. Tento dôvod prípustnosti kasačnej sťažnosti sa viaže k ustálenej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany krajského súdu, a to v tom, že krajský súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd v rozhodnutiach, ktoré boli zverejnené ako súdne rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Z hľadiska dôvodov kasačnej sťažnosti zákon v § 440 ods. 2 SSP veta prvá presne definuje, že dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP kasačnej sťažnosti musí sťažovateľ vymedziť tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uviesť, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa sťažovateľa sa správny súd odklonil od záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Sžf/25/2010, zo dňa 29. február 2012, v ktorom tento súd zohľadnil závery rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci TANOARCH s. r. o., sp. zn. C-504/2010, zo dňa 27. októbra 2011.
Kasačný súd na účely posúdenia dôvodnosti tejto námietky poukazuje na relevantné závery rozsudku Súdneho dvora EÚ, sp. zn. C-504/2010, nasledovne: „Súdny dvor Európskej únie rozsudkom Súdneho dvora (siedma komora) z 27. októbra 2011 sp. zn. C-504/10 rozhodol tak, že na účely odpovede na uvedené otázky je potrebné pripomenúť, že systém odpočítania stanovený smernicou má za cieľ celkovo zmierniť záťaž, ktorú pre podnikateľa predstavuje DPH splatná alebo zaplatená pri výkone všetkých jeho hospodárskych činností. Spoločný systém DPH má teda zabezpečovať úplnú daňovú neutralitu všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich účel alebo ich výsledky, pod podmienkou, že tieto činnosti samy osebe v zásade podliehajú DPH (pozri rozsudky z 22. februára 2011, Abbey National, C-408/98, Zb. s. I-1361, bod 24; z 08. februára 2007, Investrand, C-435/05, Zb. s. I-1315, bod 22, a z 29. októbra 2009, NCC Construction Danmark, C-174/08, Zb. s. I-10567, bod 27).
Právo na odpočítanie DPH ako neoddeliteľná súčasť mechanizmu DPH preto predstavuje základnú zásadu, ktorá je vlastná spoločnému systému, a ktorú v zásade nemožno obmedziť (pozri rozsudky z 08. januára 2002, Metropol a Stadler, C-409/99, Zb. s. I-81, bod 42; z 26. mája 2005, Kretztechnik, C-465/03, Zb. s. I-4357, bod 33, ako aj z 15. apríla 2010, X Holding a Oracle Nederland, C-538/08 a C-33/09, Zb. s. I-3129, bod 37). Zdaniteľná osoba sa môže v dôsledku toho dovolávať odpočítania celej DPH, ktorá zaťažila tovary a služby nadobudnuté na účely výkonu jej zdaniteľných činností.
Pokiaľ ide o spor v danej veci Súdny dvor Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor“) uviedol, že prevod spolumajiteľského podielu na vynáleze v zásade môže predstavovať hospodársku činnosť podliehajúcu DPH napriek tomu, že tento vynález nebol zapísaný ako patent.
Z toho vyplýva, že pri takejto transakcii môže vzniknúť právo na odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe. Pokiaľ ide o úmysly sledované dotknutými prevádzkovateľmi, je potrebné dodať, že otázka, či prevod, o ktorý ide vo veci samej, bol vykonaný iba s cieľom získať daňovú výhodu nie je vôbec relevantná na určenie, či predstavuje dodávku tovarov alebo poskytnutie služieb v zmysle relevantných ustanovení smernice (pozri rozsudok University of Huddersfield). V dôsledku toho Súdny dvor na prvú a druhú položenú otázku odpovedal tak, že „zdaniteľná osoba sa v zásade môže domáhať práva na odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe za poskytnutie služby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu“. Pri odpovedi na tretiu otázku Súdny dvor Európskej únie pripomenul, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou (pozri rozsudky Halifax a i., ako aj Gemeente Leusden a Holin Groep, z 29. apríla 2004 C-487/ 01 a C-7/02, Zb.). Zásada zákazu zneužívania práva teda znamená zákaz vyslovene umelých
konštrukcií zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu (pozri rozsudok Ampliscientifica a Amplifin, z 22. mája 2008, C-162/07 Zb.). Súdny dvor v tejto súvislosti citovaného rozsudku Halifax a i. konštatoval, že v oblasti DPH si preukázanie zneužívajúceho konania vyžaduje na jednej strane, aby predmetné plnenia, napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ju preberá, viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami a na druhej strane, aby zo všetkých objektívnych faktorov vyplývalo, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu.
Pokiaľ ide o vec samu, Súdny dvor uviedol, že „prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil všetky relevantné okolnosti sporu s cieľom určiť, či vzhľadom na judikatúru pripomenutú v rozsudku Súdneho dvora, možno na účely DPH transakciu, o akú ide vo veci samej, považovať za zneužívajúce konanie“.
37. Kasačný súd v nadväznosti na závery rozhodnutia C-504/2010, poukazuje na skutočnosť, že relevantná judikatúra nevylučuje možnosť odpočítať DPH za prevod spolumajiteľského podielu k predmetu priemyselného vlastníctva, a to už pred zápisom patentu do príslušného registra patentového úradu.
Právo na odpočet dane však nadobúdateľovi priznáva za predpokladu naplnenia zákonnej podmienky, objektívnymi dôkazmi preukázať úmysel vykonávať hospodársku činnosť. Správca dane a žalovaný v napadnutom rozhodnutí o vyrubení rozdielu dane v zmysle § 68 ods. 6 daňového poriadku vychádzali z platnosti prevodu spolumajiteľského podielu k patentu na podklade zmluvy zo dňa 16. septembra 2013.
38. Kasačný súd je vzhľadom na konštatované závery judikatúry Súdneho dvora EÚ toho názoru, že zo strany správneho súdu nedošlo odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, pretože tento si osvojil závery argumentácie Súdneho dvora EÚ uvedené v rozsudku C-504/10, zo dňa 27. októbra 2011. Správny súd v napadnutom rozsudku v súlade s rozhodnutím žalovaného nespochybňovali záver o tom, že žalobca od spoločnosti WHITE s. r. o. nadobudol na podklade Zmluvy o odpredaji časti patentu zo dňa 16. septembra 2013 spoluvlastnícky podiel na priemyselnom vzore vo výške 33,33%. Prevod spoluvlastníckeho
podielu na priemyselnom vzore bola zo strany orgánov finančnej správy ako aj správneho súdu posudzovaná v súlade so závermi judikatúry Súdneho dvora EÚ ako aj kasačného súdu. Žalovaný nespochybňoval samotný fakturovaný nákup patentu, ale neuznal právo na odpočítanie dane definované v § 49 ods. 2 zákona o DPH tým, že sťažovateľ v priebehu daňovej kontroly ako ani nadväzujúceho daňového konania nepreukázal, že fakturovaný nákup patentu, pri ktorom si uplatnil odpočítanie dane, použil na dodávky tovarov a služieb ako
platiteľ. 39. Pozornosti kasačného súdu neuniklo, že Súdny dvor EÚ v argumentácii uložil vnútroštátnym súdom posúdiť všetky relevantné okolnosti sporu s cieľom určiť, či vzhľadom na pripomenutú judikatúru možno na účely DPH transakciu, o akú ide vo veci samej, považovať za zneužívajúce konanie, pokiaľ ide o právo na odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe alebo nie. Pripomenul zásadu zákazu zneužívania práva, ktorá znamená zákaz vyslovene umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu (pozri rozsudok Ampliscientifica a Amplifin, z 22. mája 2008, C162/07 Zb.). Vzhľadom však na skutočnosť, že podľa záverov rozsudku správneho súdu dôvodom nepriznania nadmerného odpočtu DPH bolo nesplnenie podmienky nároku na odpočítanie podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH, kasačný súd považoval za nadbytočné zaoberať sa tým či, v prejednávanej veci došlo uzatvorením predmetnej zmluvy k porušeniu zásady zneužitia práva pozri rozsudky Halifax a i., ako aj Gemeente Leusden a Holin Groep, z 29.
apríla 2004 C-487/01 a C-7/02, Zb. Žalobca v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nepreukázal, že fakturované nadobudnutie patentu, pri ktorom si uplatnil odpočítanie dane použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Žalobca v preverovanom zdaňovacom období nedeklaroval žiadne zdaniteľné obchody, týkajúce sa nadobudnutého patentu, a nezamestnával žiadnych zamestnancov na účely realizácie predmetu zmluvy zo dňa 16.
septembra 2013. 40. Záverom kasačný súd poukazuje na konštantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) (napr. rozsudok ESĽP vo veci García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21.01.2009 a rozsudok ESĽP vo veci Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19.04.1994) a ÚS SR (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06), podľa ktorých nie je potrebné, aby bola daná podrobná odpoveď na každú vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení rozhodnutia na zásadnú a relevantnú námietku.
41. Na základe vyššie uvedených skutočností, právnych úvah a citovaných zákonných ustanovení dospel kasačný súd k záveru, že je potrebné kasačnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú podľa § 461 SSP.
VI. Náhrada trov konania
42. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP (a contrario) a vzhľadom na neúspech sťažovateľa v kasačnom konaní nepriznal mu právo na náhradu trov vynaložených v tomto konaní. Kasačný súd zároveň nevidel dôvod na postup podľa § 168 SSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 22. júla 2022