6Ssk/140/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobkyne: O.. O. D., narodená XX. W. XXXX, bytom v O., ul. M. C. XXX/XX, právne zastúpená: Advokátskou kanceláriou ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Dobšinského 12, IČO: 47238232, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 17. februára 2021, Číslo: 10234-4/2021-BA, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. mája 2022, č. k. 8S/43/ 2021-38, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobkyne zamieta . Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh žalobkyne na prerušenie konania zamieta. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I.

Štátnej pokladnici“ a doplnila text „za každý deň omeškania odo dňa splatnosti poistného do dňa, keď bola dlžná suma poukázaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici alebo do dňa predchádzajúceho dňu povolenia splátok dlžných súm poistného (t. j. do dňa 18. júna 2018).“ a v ďalšom rozhodnutie pobočky žalovanej potvrdila. Pobočka žalovanej rozhodnutím zo dňa 10. apríla 2019, Číslo: 700-3610238419-GC04/19 predpísala žalobkyni, ako osobe samostatne zárobkovo činnej, penále za oneskorenú úhradu poistného za obdobie od apríla 2009 do júna 2011 v celkovej výške 2.624,52 eur.

zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) z dôvodu, že bola držiteľkou licencie L1A sa zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozsudku zo dňa 24. novembra 2020, sp. zn. 1Vs/3/2019 a dal na ňu odpoveď. Zároveň poukázal, že ústavná sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu bola odmietnutá Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením zo dňa 30. novembra 2021, č. k. IV. ÚS 610/

žalobkyni zaručovala postavenie, ktoré jej umožňovalo výkon a poskytovanie zdravotnej praxe ako samostatne zárobkovej činnosti, aj za situácie trvania jej zamestnania, počas ktorého jej zamestnávateľ za žalobkyňu odvádzal poistné. Licencia LA1 definovala žalobkyňu ako osobu oprávnenú na poskytovanie zdravotnej starostlivosti vo svojom odbore.

Krajský súd pri posudzovaní správnej žaloby žalobkyne vychádzal z vyššie uvedených záväzných právnych názorov najvyššieho súdu a ústavného súdu vyslovených v konaniach pod sp. zn. 1Vs/3/2019 a IV. ÚS 610/2021-22.

Sociálna poisťovňa v oboch stupňoch rozhodla v súlade so zákonom o sociálnom poistení, keď rozhodla tak, že žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. 6. 2011, keďže v intenciách vyššie uvedeného názoru Veľkého senátu najvyššieho súdu v spojení s rozhodnutím ústavného súdu, žalobkyňa ako držiteľka licencie L1A mala postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č 461/2003 Z. z. V prípade žalobkyne, ako držiteľky licencie L1A, bola naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistovali žiadne vonkajšie prekážky, ktoré by boli nezávislé od jej vôle ako držiteľky tejto licencie, ktoré by jej bránili (mala v dôsledku licencie LA1 teda možnosť a mala postavenie oprávnenej) vykonávať samostatnú zdravotnícku prax a poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom napr. iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že žalobkyňa, ako držiteľka tejto licencie L1A, uvedenú licenciu nevyužívala,

6. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutím pobočky žalovanej a konania, ktoré vydaniu týchto rozhodnutí predchádzalo, dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol.

7. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť podaním zo dňa 19. 10. 2022 prostredníctvom svojho právneho zástupcu. 8. Dôvod kasačnej sťažnosti žalobkyňa vymedzila odkazom na ustanovenie § 440 ods. 1 písm. g) a f) SSP tvrdiac, že krajský súd rozhodol nesprávne a nezákonne, a to na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania (žalobkyni), aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9. Žalobkyňa odôvodnenie kasačnej sťažnosti systémovo rozčlenila do dvoch podstatných častí - v prvej sa venovala charakteru a podstate licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe vo vzťahu k zániku statusu samostatne zárobkovo činnej osoby a druhú venovala princípu právnej istoty a porušeniu práva sťažovateľa na súdnu a inú ochranu v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Európskeho súdu pre ľudské práva, k porušeniu práva sťažovateľa na zákonného sudcu v zmysle článku 48 ods. 1 Ústavy SR. 10. Vo vzťahu k prvej časti uviedla, že len formálne držanie licencie L1A bez jej skutočného využitia za účelom získania príjmu, nemôže napĺňať materiálnu podmienku na to, aby mala žalobkyňa aj po zániku oprávnenia (na ktoré bola jej účasť, ako samostatne zárobkovo činnej osoby, na sociálnom poistení pôvodne naviazaná) pokračujúcou účasťou na sociálnom poistení aj po zániku tohto oprávnenia. Licencia L1A v prípade žalobkyne sama o sebe nenapĺňala pojmové znaky oprávnenia na výkon podnikateľskej činnosti, keďže na ňu žalobkyňa nikdy nedosahovala žiaden príjem. 11. Vo vzťahu k druhej časti kasačnej sťažnosti poukázala na princíp právnej istoty, ktorý bol zo strany žalovanej, resp. pobočky žalovanej porušený, keďže žalobkyňa očakávala, že jej vec už bola definitívnym a nespochybniteľným spôsobom vyriešená, napriek tomu o 10 rokov neskôr bolo vydané ďalšie rozhodnutie (predpis penále). Žalobkyňa rovnako spochybnila záväznosť rozhodnutia Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 vo vzťahu k skôr vydanému rozhodnutiu Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/1/2019 a na ne nadväzujúce rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 610/2021, ktorým bola odmietnutá sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019. 12. V záverečnej časti kasačnej sťažnosti žalobkyňa navrhla, aby „... za účelom zachovania princípu právnej istoty, ako aj práva sťažovateľa na zákonného sudcu...“ najvyšší správny súd konanie prerušil a „... podal predsedovi Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky podnet na zaujatie stanoviska pléna Najvyššieho správneho súdu k zjednoteniu výkladu zákonov ...“. Žiadala tiež, aby najvyšší správny súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie predchádzajúce jeho vydaniu postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobkyne nie je dôvodná.

18. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom

20. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 21. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 22.

23. Podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006 Z. z., samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu.

25. Podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z., predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy.

27. Podľa § 240 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., predpísané penále podľa odseku 1 nemôže presiahnuť dlžnú sumu poistného a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za kontrolované obdobie. Sociálna poisťovňa penále nepredpíše, ak penále za kontrolované obdobie nie je vyššie ako 5 EUR.

„. . .za každý deň omeškania odo dňa splatnosti poistného a príspevkov do dňa, keď bola dlžná suma poukázaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici.“ A doplnila text: „. . . za každý deň omeškania odo dňa splatnosti poistného a príspevkov do dňa, keď bola dlžná suma poukázaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici alebo do dňa predchádzajúceho dňu povoleniu splátok dlžných súm poistného (t. j. do dňa 18. júna 2018).“ a v ostatnom potvrdila rozhodnutie pobočky žalovanej; - len pre úplnosť najvyšší správny súd dopĺňa, že žalobkyňa dňa 17. 01. 2018 podala na pobočke žalovanej Registračný list FO - odhlášku zo sociálneho poistenia, s dátumom zániku poistenia 30. 06. 2011, t. j. týmto dňom žalobkyni zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. (táto skutočnosť v danom období nebola sporná) a zároveň pobočka žalovanej dňa 21. 05. 2018 rozhodnutím č. 700-3610268418-GC04/18 predpísala poistné za obdobie december 2009 až jún 2011

Najvyšší správny súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanej náležite postupoval v súlade s procesnými pravidlami nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovanej napadnutého žalobou, vykonal náležite v zmysle platnej právnej úpravy zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s právnou úpravou ustanovenou v zákone č. 578/2004 Z. z. a judikatúrou najvyššieho súdu a ústavného súdu, a svoju právnu úvahu, na základe ktorej ustálil svoj právny záver, aj riadne odôvodnil.

32. Na úvod najvyšší správny súd poznamenáva, že predmetom tohto súdneho prieskumu je rozhodnutie o predpísaní penále žalobkyni za riadne včas neuhradené poistné, ktoré jej bolo predpísané rozhodnutím pobočky žalovanej dňa 21. 05. 2018 rozhodnutím č. 700-3610268418-GC04/18.

Vzhľadom na skutočnosť, že zánik povinného poistenia žalobkyne nebol sporný, žalovaná o ňom nebola oprávnená rozhodnúť. V prípade, ak žalobkyňa nesúhlasila so zánikom sociálneho poistenia dňom 30. 06. 2011, mala možnosť túto skutočnosť namietať ešte predtým ako pobočka žalovanej rozhodla o predpísaní poistného dňa 21. 05. 2018. Až v takomto prípade, by bola povinná pobočka žalovanej rozhodnúť o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia podľa § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. Žalobkyňa túto možnosť nevyužila, a až v podanej správnej žalobe začala spochybňovať zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia.

dňu 30. 06. 2011. Argumenty, ktoré v správnej žalobe a rovnako aj v kasačnej sťažnosti uviedla žalobkyňa v prvej časti, smerujú proti skutočnostiam súvisiacim so zánikom povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia, ktoré v tomto konaní preskúmavať už nemožno, pretože tieto najvyšší správny súd vzhľadom na okolnosti považuje za vyriešené a námietky žalobkyne s tým súvisiace považuje za nedôvodné.

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd sa k uvedenej aktuálnej rozhodovacej činnosti v súvislosti s prejednávanou právnou otázkou obšírne vyjadroval v napadnutom rozsudku, najvyšší správny súd už nepovažoval za potrebné, uvedenú otázku opätovne otvárať (aj vzhľadom na predmet súdneho prieskumu), preto na uvedené len stručne poukazuje a v celom rozsahu sa s týmto právnym názorom stotožňuje.

2021), ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť proti rozsudku najvyššieho súdu 1Vs/3/ 2019. V uvedenom uznesení bolo skonštatované, že: „Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý

súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia).

36. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.

. .“) prerušil konanie a „. . . podal predsedovi Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky podnet na zaujatie stanoviska pléna Najvyššieho správneho súdu k zjednoteniu výkladu zákonov . . .“. Odvolávala sa pritom na ustanovenie § 21 ods. 3 písm. a) v spojení s ustanovením § 24d ods. 1 písm. b) zákona č. 757/2004 o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

zrozumiteľné. Najvyšší správny súd tak z uvedeného dôvodu, ale aj preto, že neidentifikoval žiaden z dôvodov uvedených v § 100 SSP, návrh žalobkyne na prerušenie konania nevyhodnotil ako dôvodný. 38. Z dôvodov uvedených vyššie kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobkyne ako nedôvodnú postupom podľa ustanovenia § 461 SSP zamietol.

40. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.