6Ssk/51/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: I.. J. B., narodený XX. L. XXXX, bytom v W. G. č. XXX, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8-10, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej z 13. mája 2021, Číslo: XXX XXX XXXX X, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 13. decembra 2021, č. k. 23Sa/47/2021-55, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 13. decembra 2021, č. k. 23Sa/47/2021-55, mení tak, že rozhodnutie žalovanej z 13. mája 2021, Číslo: XXX XXX XXXX X zrušuje a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie. Žalobca má nárok na náhradu trov konania na krajskom súde a kasačnom súde voči žalovanej v rozsahu 100%.

Odôvodnenie

1. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom z 25. mája 2021, č. k. 29Sa/17/2020-63 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej z 13. mája 2021, Číslo: XXX XXX XXXX X, . ktorým tento podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/203 Z. z.“) zamietol v celom rozsahu odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie zo 17. mája 2018, Číslo: XXX XXX XXXX X. Uvedeným rozhodnutím prvostupňový správny orgán podľa § 65 a § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003

II.

8. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 9. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP), odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP) a tiež, že nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti (§ 440 ods. 1 písm. i/ SSP).

Uviedol, že jednotlivé ustanovenia Dohody nemožno vykladať rozširujúco, a teda pokiaľ z článku 5 ods. 1 Dohody vyplýva, že cit.: „(. . .) vymeriavajú sa dôchodky zo zárobku dosiahnutému v zamestnaní“ tak pod toto ustanovenie nemožno podriadiť záver žalovanej, podľa ktorého sa vymeriavajú dôchodky z vymeriavacích základov, z ktorých sa zaplatilo povinne zo zákona poistné na dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa zákona č. 461/ 2003 Z. z. Zárobok dosiahnutý zamestnancom v pracovnom vzťahu je skutočne dosiahnutý v materiálnej sume, avšak vymeriavacie základy v zákonom stanovenej výške pre samostatne zárobkovo činné osoby, z ktorých sa zaplatilo poistné, sú len fiktívnymi nemateriálnymi sumami, pretože nie sú potvrdené skutočnosťou dosiahnutých zdaniteľných príjmov.

Dodal, že v roku 1995 sa nepresídlil na územie Slovenskej republiky, žalovaná neuviedla žiadne nové skutočnosti, ktoré by preukazovali úmysel žalobcu zdržiavať sa trvalo na území Slovenskej republiky, po presídlení nevykonával pracovnú činnosť - nebol nikde na území Slovenskej republiky evidovaný na účely dôchodkového poistenia ako zamestnanec, nemal príjmy dosiahnuté v zamestnaní. Žalovaná ako aj súd nemôžu potvrdiť reálne zdržiavanie sa žalobcu na území Slovenskej republiky v rokoch 1995 - 1997.

Príjem pre výmer dôchodku sa mal teda vo vzťahu k žalobcovi zohľadňovať postupom podľa článku 5 ods. 2 Dohody. 11. Žalobca ďalej namietal záver krajského súdu v časti, v ktorej sa súd stotožnil s postupom správnych orgánov, ktoré žalobcovi určili sumu starobného dôchodku z vymeriavacích základov získaných podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, nakoľko u žalobcu ako občana Ruskej federácie sa zárobok pri priznaní starobného dôchodku určuje iba podľa článku 5 Dohody a nie podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa článku 3 Dohody sa pri vykonávaní sociálneho zabezpečenia použijú právne predpisy zmluvnej strany, na ktorej území občan býva, pokiaľ táto Dohoda neustanovuje inak, pričom inak ustanovuje práve v

12. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, eventuálne, aby zrušil rozhodnutie žalovanej v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.

17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP, pričom jej dôvodmi nebol viazaný (§ 453 ods. 2 SSP) a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

19. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom

21. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 22. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej z 13. mája 2021, Číslo:

23. Dohoda sa vzťahuje na všetky druhy sociálneho zabezpečenia, ktoré sú zavedené podľa právnych predpisov zmluvných strán. Sociálnym zabezpečením sa rozumejú všetky druhy materiálneho zabezpečenia (peňažné i vecné dávky), ktoré poskytujú občanom orgány štátu, družstevné a spoločenské organizácie Československej republiky a Zväzu sovietskych socialistických republík v starobe, v prípade choroby, v materstve, pri invalidite bez ohľadu na jej príčiny, rodinám pri strate živiteľa a i. (článok 1 ods. 1 a 2 Dohody).

25. Podľa článku 3 ods. 1 Dohody, pri vykonávaní sociálneho zabezpečenia sa použijú právne prepisy zmluvnej strany, na ktorej území občan býva, pokiaľ táto Dohoda neustanovuje inak. 26. Podľa článku 3 ods. 2 Dohody, Sociálne zabezpečenie vykonávajú kompetentné orgány zmluvnej strany, na ktorej území býva občan, ktorý uplatňuje nárok na dávku.

Pritom orgány sociálneho zabezpečenia započítavajú dobu zamestnania, ako aj dobu inej jemu na roveň postavenej činnosti ako vo svojom, tak aj v druhom štáte bez ohľadu na to, aká časť požadovanej doby zamestnania pripadá na prácu v každom z týchto štátov.

29. Podľa článku 5 ods. 1 Dohody, občanom, ktorí presídlili z územia jednej zmluvnej strany a územie druhej zmluvnej strany a po presídlení pracovali, vymeriavajú sa dôchodky a iné dávky zo zárobku dosiahnutého v zamestnaní v krajine, do ktorej presídlili.

Rovnako sa postupuje pri výpočte dôchodku a iných dávok u občanov, ktorí presídlili z jednej krajiny do druhej po priznaní dôchodku alebo inej dávky. 31. Podľa článku 6 Dohody, dôchodky priznávajú a vyplácajú orgány sociálneho zabezpečenia tej zmluvnej strany, na ktorej území občania, ktorí majú nárok na dôchodok, trvalo bývajú ku dňu podania žiadosti o dôchodok; dôchodky sa priznávajú za podmienok a vo výške určenej právnymi predpismi tejto zmluvnej strany.

mesačne - krajský súd rozsudkom zo 07. decembra 2015, sp. zn. 23Sd/206/2014 ako vecne správne potvrdil opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutia i. [postup ako aj rozhodnutia žalovanej (toho času „odporkyňa“; pozn. súdu) vyhodnotil ako zákonné, žalovaná správne pri posúdení nároku žalobcu na starobný dôchodok postupovala v zmysle článku 5 ods. 1 Dohody, podľa ktorého občanom, ktorí presídlili z územia jednej zmluvnej strany a územie druhej zmluvnej strany a po presídlení pracovali, vymeriavajú sa dôchodky a iné dávky zo zárobku dosiahnutého v zamestnaní v krajine, do ktorej presídlili. Mal preukázané, že žalobca po presídlení na územie Slovenskej republiky bol samostatne zárobkovo činnou osobou, t. j. pracoval a získal vymeriavacie základy, ktoré možno hodnotiť pre nárok na dôchodkovú dávku, t. j. bol dôchodkovo poistený podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, správne žalovaná určila sumu starobného dôchodku z vymeriavacích základov získaných podľa právnych predpisov Slovenskej republiky] - na odvolanie žalobcu najvyšší súd ako súd toho času odvolací rozsudkom z 31. januára 2018,

z. a podľa článku 6 Dohody od 01. marca 2014 priznaný starobný dôchodok v sume 132,60 eur mesačne vrátane na to nadväzujúcich valorizácií a odvolanie žalobcu zamietla - krajský súd rozsudkom z 29. apríla 2019, sp. zn. 23Sa/84/2018 správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol i. [uviedol, že žalobca nepredložil žiadne relevantné dôkazy o svojom úmysle zotrvať na území Slovenskej republiky až v roku 2004. K žalobe pripojil potvrdenie o dobe zamestnania v spoločnosti „SKM Uľjanovsk“, ktoré však nebolo overené úradom Sociálneho zabezpečenia Ruskej federácie; žalovaný správny orgán správne vyhodnotil tú skutočnosť, že žalobcovi odo dňa prvého udelenia prechodného pobytu na účely podnikania na území Slovenskej republiky mal úmysel trvale zdržiavať sa na území Slovenskej republiky z dôvodu jeho podnikania, a preto tento deň udelenia prechodného pobytu bolo potrebné považovať za deň presídlenia účastníka konania v zmysle článku 5 Dohody. Z potvrdenia nositeľa Ruskej federácie z 27. mája 2014, ktorý oznámil, že žalobca pracovnú činnosť na území Ruskej federácie ukončil

13. augusta 2018 a vec jej vrátil na ďalšie konanie i. [krajský súd viazaný aj právnym názorom najvyššieho správneho súdu v zrušujúcom rozsudku sp. zn. 7Sk/37/2019 (okrem iného) uviedol, že z výpovede žalobcu na pojednávaní vyplynulo, že tento mal dve spoločnosti s ručením obmedzením, ktorých bol konateľom, a to „Iskom“ a „Simkom“ so sídlom v Uljanovsku s tým, že z týchto spoločností odvádzal poistné do dôchodkového fondu Ruskej federácie, z ktorého dôvodu nariadil správnemu orgánu, aby doplnil dokazovanie dotazom na dôchodkový fond Ruskej federácie ohľadne obchodných spoločností, keďže podľa vyjadrenia žalobcu mal z týchto spoločností príjem a v tom čase sa zdržoval v Ruskej federácii; vzhľadom na tieto skutočnosti uložil správnemu orgánu doplniť dokazovanie a zistiť dôsledne deň presídlenia účastníka na územie Slovenskej republiky v

33. V predmetnej veci úloha najvyššieho správneho súdu spočívala jednak v ustálení otázky, kedy došlo na strane žalobcu k presídleniu z Ruskej federácie na územie Slovenskej republiky a jednak vo vyriešení otázky, či v Dohode použité pojmy „pracovať“, respektíve „zamestnanie“ sa vzťahujú výlučne na typický pracovnoprávny vzťah podľa Zákonníka práce, alebo možno pod týmito pojmami rozumieť aj výkon samostatnej zárobkovej činnosti.

34. Na úvod najvyšší správny súd uvádza, že príslušná Dohoda bola podpísaná v Prahe 02. decembra 1959, s Dohodou vyslovilo Národné zhromaždenie súhlas 25. mája 1960 a prezident republiky ju ratifikoval 06. júna 1960. Ratifikačné listiny boli vymenené v Moskve 28. júna

široko vymedzuje pojem sociálneho zabezpečenia, keďže nezahŕňa len pojem sociálneho zabezpečenia v zmysle v danej dobe platného a účinného zákona č. 55/1956 Zb. o sociálnom zabezpečení, ale i nemocenské poistenie a poskytovanie zdravotnej starostlivosti (článok 1

Dohoda sa zároveň zakladá na piatich základných zásadách, i. zásada rovnakého zaobchádzania s občanmi oboch zmluvných strán s tým, že sa neobmedzuje len na oblasť sociálneho zabezpečenia, ale aj oblasť pracovno-právnu (článok 2), ii. zásada započítania dôb zamestnania a dôb im na roveň postavených v oboch zmluvných štátoch pri stanovení dávky zo sociálneho zabezpečenia s tým, že platí pravidlo, že pre rozhodnutie o tom, aká doba bola získaná platia právne predpisy tej zmluvnej strany, na území ktorej bola táto doba získaná (článok 4), iii. zásada teritoriality, podľa ktorej sa všeobecne pri vykonávaní sociálneho zabezpečenia použijú právne prepisy zmluvnej strany, na ktorej území občan býva (článok 3), iv. zásada zachovania získaných nárokov, podľa ktorej sa pri presídlení dôchodcu nepreskúmava jeho nárok na dôchodok s výnimkou vekovej hranice vo vzťahu k starobnému dôchodku s tým, že príslušný orgán druhej zmluvnej strany prevezme výplatu dôchodku a nanovo stanoví iba jeho výšku podľa svojich právnych predpisov (článok 7), v. zásada upustenia od vzájomných úhrad (článok 12).

87/2008). Slovenská republika ako jeden z nástupníckych štátov pôvodnej zmluvnej strany predmetnú Dohodu vo vzťahu k Ruskej federácií, občanom ktorej bol žalobca nevypovedala, a teda sa aj vo svetle Viedenského dohovoru o sukcesii štátov vo vzťahu k zmluvám i naďalej

Dňom nadobudnutia platnosti zmluvy sa teda skončila platnosť Dohody medzi Československou republikou a Zväzom sovietskych socialistických republík o sociálnom zabezpečení z 02. decembra 1959 vo vzájomných vzťahoch medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou.

Predmetná Dohoda uvedené pojmy explicitne nedefinuje a ani ustanovenia Protokolu k Dohode sa bližšie nevenujú výkladu a objasneniu týchto pojmov primárne v kontexte na tu aplikovaný článok 5 Dohody. Za tohto stavu je potom potrebné vychádzať z celkového účelu a zásad, na ktorých je predmetná Dohoda postavená a ktoré skrz túto Dohodu prenikajú.

Uvedené podporuje tiež článok 6 Dohody, podľa ktorého dôchodky priznávajú a vyplácajú orgány sociálneho zabezpečenia tej zmluvnej strany, na ktorej území občania, ktorí majú nárok na dôchodok, trvalo bývajú ku dňu podania žiadosti o dôchodok; dôchodky sa priznávajú za podmienok a vo výške určenej právnymi predpismi tejto zmluvnej strany. Správnosti tohto záveru svedčí aj v Dohode použitý iný pojem „zdržiavať sa“, ktorý so sebou nesie istý znak dočasnosti, a ktorý je použitý v článku 9 ods. 1 Dohody, podľa ktorého cit.: „Občanom jednej zmluvnej strany zdržujúcim sa na území druhej zmluvnej strany sa bude zdravotná starostlivosť poskytovať za podmienok platných pre vlastných občanov.“, ktorého použitie (namiesto použitia pojmu „trvalo bývajú“) je opodstatnené práve vecným zameraním tohto článku - poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ktorá sa teda primárne týka nepriaznivého zdravotného stavu spôsobeného predovšetkým ochorením, ktoré má rôznu dynamiku, intenzitu a je predovšetkým náhle a

v Dohovore medzi Československou republikou a Maďarskou ľudovou republikou o spolupráci na poli sociálnej politiky z roku 1959 (Vyhláška ministra zahraničných vecí č. 21/ 1960 Zb. z 29. decembra 1959 o Dohovore medzi Československou republikou a Maďarskou ľudovou republikou o spolupráci na poli sociálnej politiky) v článku 8 ods. 1 a 2 podľa ktorého cit.: „Ak podľa právnych predpisov niektorej zo Zmluvných strán závisí vznik, trvanie a obnovenie nárokov alebo výška dávky od pobytu na vlastnom území, kladie sa pobyt na území druhej Zmluvnej strany na roveň pobytu na vlastnom území.“ (ods. 1) „Ustanovenie odseku 1 sa použije aj pre výplatu dávok dôchodkového zabezpečenia alebo iných peňažných dávok, ak oprávnený presídli na územie druhej Zmluvnej strany.“ (ods. 2), v článku 11 ods. 1 cit.: „Osobám, ktoré majú trvalé bydlisko na území jednej Zmluvnej strany a pracujú na území druhej Zmluvnej strany, poskytne vecné dávky poistenia na prípad nemoci a materstva (preventívnu a liečebnú starostlivosť) predovšetkým orgán príslušný podľa ich bydliska a v nutných prípadoch orgán príslušný podľa ich pracoviska.

v Dohovore medzi Československou republikou a Rumunskou ľudovou republikou o sociálnom poistení z roku 1958 (Vyhláška ministra zahraničných vecí č. 95/1958 Zb. z 05. decembra 1958 o Dohovore medzi Československou republikou a Rumunskou ľudovou republikou o spolupráci v sociálnych otázkach so Záverečným protokolom) najmä v článku 4 cit.: „Dôchodky poskytuje orgán poistenia štátu, na území ktorého má poistenec alebo člen jeho rodiny, ktorý má nárok na dôchodok, bydlisko v čase vzniku nároku podľa právnych predpisov tohto štátu (ďalej len „štát bydliska“). Pritom orgány poistenia prihliadajú na dobu poistenia (zamestnania) ako vo vlastnom, tak i v druhom štáte.“ (ods. 1) „Dôchodcovi, ktorý presídli do druhého štátu, orgány poistenia, ktorý dôchodok vyplácal, zastaví výplatu prvým dňom mesiaca nasledujúceho po presídlení.“ (ods. 2) „Orgány poistenia štátu, do ktorého dôchodca presídlil, poskytujú tomuto dôchodcovi dôchodok podľa právnych predpisov štátu bydliska; pritom sa použije obdobne ustanovenie odseku 1 poslednej vety tohto článku.

v Dohovore medzi Československou republikou a Bulharskou ľudovou republikou o spolupráci na poli sociálnej politiky z roku 1957 (Vyhláška ministra zahraničných vecí č. 60/ 1957 Zb. z 02. septembra 1957 o Dohovore medzi Československou republikou a Bulharskou ľudovou republikou o spolupráci na poli sociálnej politiky) v článku 4 cit.: „Dôchodky i ostatné dávky dôchodkového poistenia poskytne podľa svojich vlastných právnych predpisov nositeľ poistenia štátu, na území ktorého poistenec, prípadne oprávnený rodinný príslušník býva v čase

Ak sa vráti presídlená osoba, obnoví jej nositeľ poistenia pôvodného štátu odo dňa jej návratu výplatu dôchodku.“ (ods. 3 veta prvá a veta druhá). „Ustanovenie odseku 3 prvej vety platí obdobne, ak presídli poistenec alebo oprávnený rodinný príslušník po vzniku nároku na dávku skôr, než mu bude dôchodok (dávka) v štáte pôvodného bydliska priznaný.“ (ods. 4) „Pre rozhodovanie o nároku na dôchodok (dávku) podľa predchádzajúcich odsekov sú kompetentné orgány štátu bydliska.“ (ods. 5). „Ak presídli dôchodca prípadne poistenec alebo oprávnený rodinný príslušník do tretieho štátu, poskytne mu dôchodok v rámci svojich vnútroštátnych právnych predpisov nositeľ poistenia štátu, ktorého je príslušníkom, pokiaľ nárok nemá byť posudzovaný inak podľa iného medzištátneho dohovoru; ustanovenie odseku 1 druhej vety platí pritom obdobne.“ (ods. 6). Vo vzťahu k predmetnej dohode najvyšší správny súd považuje za potrebné dodať, že táto s účinnosťou od 01. marca 1973 a následne s účinnosťou od 01. marca 1987 pôvodne použitý pojem „bydlisko“ bližšie precizovala tak,

orgán dôchodkového zabezpečenia zmluvnej strany, na území ktorej má oprávnený trvalé bydlisko v čase vzniku nároku na dávku. Pritom prihliadne aj na doby zamestnania a na doby im na roveň postavené, získané na území druhej zmluvnej strany podľa jej právnych predpisov, a to v rozsahu potvrdenom jej príslušným orgánom.

zanikla.“, podľa článku 15 cit.: „Ak zákonodarstvo jedného zo zmluvných štátov viaže priznanie určitých dávok na podmienku bydliska, nemožno tieto dávky odopierať československým alebo francúzskym štátnym príslušníkom, ak bývajú v jednom z obidvoch zmluvných štátov.“, podľa článku 18 cit.: „Nech je bydlisko oprávneného v Československu alebo vo Francúzsku, je smerodajné pre zložky dôchodku vyplácaného podľa zákonodarstva jedného z obidvoch štátov, pokiaľ ide o ustanovenie o výške zárobku a o konkurencii dôchodku so zárobkom, zákonodarstvo podľa ktorého sa tieto zložky dôchodku vymerujú.“ Vo vzťahu k predmetnej dohode najvyšší správny súd považuje za potrebné dodať, že táto s účinnosťou od 01. februára 1970 vyššie citovaný článok 1 § 2 zmenila na znenie cit.: „a) Československí alebo francúzski štátni príslušníci, ktorí opustia Československo, kde podliehali povinnému poisteniu, aby sa presťahovali do Francúzska, a nespĺňajú tu podmienky určené pre poistnú povinnosť, môžu dobrovoľne pokračovať v poistení za rovnakých podmienok a v rovnakej

38. V rámci historického exkurzu možno tiež nakoniec zmieniť nie tak dávno (rozumej obdobie pred uzatvorením tu aplikovanej Dohody) exponované obdobie, kedy po skončení druhej svetovej vojny dochádzalo k presídľovaniu osôb aj vo vzťahu k Sovietskemu zväzu. Napríklad v zmysle článku 2 protokolu k Zmluve medzi Československou republikou a Zväzom sovietskych socialistických republík o Zakarpatskej Ukrajine (186/1946 Zb.), osoby slovenskej a českej národnosti, ktoré boli príslušné (mali trvalé bydlisko) na území Zakarpatskej Ukrajiny, mali právo optovať pre štátne občianstvo Československej republiky a to do 01. januára 1946. Osoby ukrajinskej a ruskej národnosti, ktoré žili na území Československa (v okresoch Slovenska), mali právo optovať pre štátne občianstvo Zväzu sovietskych socialistických republík a to do 01. januára 1946. Osoby, ktoré využili práva opcie, preniesli svoje bydlisko v priebehu nasledujúcich 12 mesiacov po obdržaní súhlasu príslušnej vlády s opciou, do štátu, štátne občianstvo ktorého mali prijať, pri čom mohli vziať so sebou celý svoj hnuteľný majetok. Prípadne v obdobnom zmysle čo do trvalého presťahovania v

. .) krajania, ktorí nadobudli, alebo nadobudnú štátne občianstvo podľa ústavného zákona z 12. apríla 1946 o udelení štátneho občianstva krajanom vracajúcich sa do vlasti, alebo podľa ústavného zákona z 13. septembra 1946 o udelení štátneho občianstva krajanom z Maďarska, pokiaľ presídlili alebo presídlia do 31. decembra 1947 k trvalému pobytu do Československej republiky na podklade buď československej úradnej presídľovacej akcie, alebo mimo rámec úradnej presídľovacej akcie, ak išlo o prípady, ktoré ministerstvo sociálnej starostlivosti uznalo za hodné osobitného zreteľa.

40. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca mal v zmysle potvrdenia Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície v Bratislave zo 14. apríla 2015, číslo PPZ-HCP-BA11-122/2015-PA - od 31. mája 1995 do 09. februára 2003 udelený dlhodobý pobyt za účelom podnikania na území Slovenskej republiky podľa zákona č. 123/1992 Zb. o pobyte cudzincov na území Českej a Slovenskej federatívnej republiky v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 123/1992 Zb.“)

41. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovi bolo pôvodne udelené povolenie na dlhodobý pobyt za účelom podnikania podľa zákona č. 123/1992 Zb., ktorý ako prvý začal rozlišovať pobyt cudzincov na krátkodobý, dlhodobý a trvalý pobyt (na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy obsiahnutej či už v zákone č. 52/1949 Zb. o hlásení obyvateľstva účinným od 01. apríla 1949, alebo v zákone č. 68/1965 Zb. o pobyte cudzincov na území Československej socialistickej republiky účinným od 01. augusta 1965). Podľa § 6 ods. 1, 2 zákona č. 123/1992 Zb. je cudzinec oprávnený zdržiavať sa dlhodobo na území Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky po dobu určenú v povolení na dlhodobý pobyt. Dlhodobý pobyt sa povoľuje na dobu potrebnú na dosiahnutie jeho účelu, najdlhšie však na dobu jedného roka.

Povolenie na prechodný pobyt je viazané na jeden účel. Ak cudzinec hodlá vykonávať inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt, musí podať novú žiadosť o udelenie povolenia na prechodný pobyt (§ 17 ods. 3, 4 zákona č. 48/2002 Z. z.).

Cudzinec, ktorému bolo udelené povolenie na prechodný pobyt na účel podnikania, nemôže vstupovať do pracovnoprávneho vzťahu alebo obdobného pracovného vzťahu (napríklad podľa zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce). Zákon č. 48/2002 Z. z. v ustanovení § 28 taxatívne vymedzuje dôvody, pre ktoré dochádza k zániku povolenia na prechodný pobyt, pričom tieto dôvody spočívajú napríklad v tom, že cudzincovi sa skončila platnosť povolenia na prechodný pobyt, alebo policajný útvar zrušil cudzincovi povolenie na prechodný pobyt. Policajný útvar zruší cudzincovi povolenie na prechodný pobyt, ak napríklad pominul účel, na ktorý bolo cudzincovi udelené povolenie na prechodný pobyt, zistí skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt, prípadne z dôvodu, že cudzinec závažným spôsobom alebo opakovane porušil povinnosť uloženú týmto zákonom (bližšie pozri § 29 zákona č. 48/2002 Z. z.). Z uvedeného je zrejmé, že dlhodobý pobyt a následne prechodný pobyt cudzinca na území Slovenskej republiky bol viazaný na určitý a jasne vymedzený účel (podnikanie,

Zároveň najvyšší správny súd dodáva, že hypoteticky, ak by sa tieto dve bydliská stretli v jednom časovom okamihu za účelom ich porovnania, tak z hľadiska kvality by sa malo jednať o rovnaké, prípadne porovnateľné bydliská. Avšak vzhľadom na obmedzenia dopadajúce na cudzinca na území Slovenskej republiky (časové obmedzenie, stanovený účel) je evidentné, že takéto bydlisko nie je spôsobilé riadne založiť centrum všetkých záujmov na dobu neurčitú, teda na trvalo. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobcovi bolo rozhodnutím z 19. júla 2005 číslo PPZ-1776/OCP-BA-R/2005 udelené prvé povolenie na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, a teda podľa názoru najvyššieho správneho súdu až týmto okamihom došlo k presídleniu žalobcu na územie Slovenskej republiky.

Pritom orgány sociálneho zabezpečenia započítavajú dobu zamestnania, ako aj dobu inej jemu na roveň postavenej činnosti ako vo svojom, tak aj v druhom štáte bez ohľadu na to, aká časť požadovanej doby zamestnania pripadá na prácu v každom z týchto štátov. (ods. 1). Započítavanie doby zamestnania, pokiaľ ide o dobu práce v každej zo zmluvných strán, vykonáva sa podľa právnych predpisov tej zmluvnej strany, na ktorej území sa vykonávala práca alebo jej na roveň postavená činnosť (ods. 2). Pojem pracovať možno vyložiť ako vykonávať zárobkovú činnosť, ktorú podľa § 3 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. možno definovať ako činnosť vyplývajúca z právneho vzťahu, ktorý zakladá právo nielen na príjem zo závislej činnosti, teda primárne z pracovno-právneho vzťahu, ale aj dosahovanie príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti. Podľa názoru súdu nie je rozhodujúce, či práca žalobcu mala charakter zamestnanecký a bola upravená Zákonníkom práce, alebo iným zákonom.

44. Vzhľadom na uvedené dôvody najvyšší správny súd využijúc pritom (aj vzhľadom na zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania podľa § 5 ods. 7 SSP) zákonom danú možnosť zmeny rozhodnutia krajského súdu a rozsudok krajského súdu postupom podľa § 462 ods. 2 SSP zmenil tak, že rozhodnutie žalovanej z 13. mája 2021, Číslo:

O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 46. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

V Bratislave dňa 27. júla 2023