6Svk/31/2022

1. Z administratívnych spisov žalovaného vyplýva, že žalobca mal 30. januára 2014 absolvovať komisionálne skúšky z vyučovacích predmetov matematika o 13:00 hod. a fyzika o 14:30 hod. na Gymnáziu J. Francisciho - Rimavského v Levoči za II. vyučovací polrok školského roka 2011/2012. Žalobca sa na uvedený termín dostavil a komisionálne preskúšanie z vyučovacieho predmetu matematika absolvoval. Výsledné hodnotenie komisionálnej skúšky z písomnej a ústnej časti bolo „nedostatočný“. Žalobca následne vzniesol námietku zaujatosti voči skúšajúcej H.. Y. F. a prísediacemu J.. H. F., J.., ktorí boli členmi komisie pre komisionálnu skúšku z vyučovacieho predmetu matematika a v rovnakom zložení mali byť členmi komisie aj pre komisionálnu skúšku z vyučovacieho predmetu fyzika. Žalobca komisionálne preskúšanie z vyučovacieho predmetu fyzika už neabsolvoval.

2. V nadväznosti na to bolo žalovanému 4. februára 2014 doručené podanie od žalobcu označené ako „Námietka o predpojatosti členov komisionálnych skúšok z matematiky a fyziky“, v ktorom žalobca uviedol, že riaditeľka žalovaného mu oznámila, že komisionálnych skúšok sa zúčastnia skúšajúci z inej školy. Napriek tomu bol členom komisie p.

Vo zvyšku sa žalobca vyjadroval k odbornému obsahu komisionálnej skúšky z vyučovacieho predmetu matematika. Žalobca podaním doručeným žalovanému 5. februára 2014 doplnil, že vzhľadom na vyššie uvedené, navrhuje vypísať nový termín komisionálnych skúšok z matematiky a fyziky, pretože komisionálna skúška z matematiky nebola vykonaná zákonným spôsobom. 3. Žalovaný obe podania žalobcu odstúpil Štátnej školskej inšpekcii, Školské inšpekčné centrum Prešov (ďalej len „Štátna školská inšpekcia“), ktorá podania prešetrila ako sťažnosť podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov.

Kritéria pre hodnotenie a klasifikáciu komisionálnej skúšky v predmete matematika boli stanovené v súlade s Metodickým pokynom č. 21/2011 na hodnotenie a klasifikáciu žiakov stredných škôl. Ďalej sa Štátna školská inšpekcia vyjadrovala k odbornému obsahu komisionálnej skúšky z vyučovacieho predmetu matematika. Záverom uzavrela, že z prešetrenia sťažnosti nevyplynuli žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali neobjektívnemu hodnoteniu žiaka a boli prejavom zaujatosti zo strany členov komisie pre komisionálnu skúšku z matematiky. Prešetrením

Realizácia komisionálnej skúšky podľa neho je výkonom verejnej správy, nakoľko podmienky výkonu komisionálnej skúšky stanovuje verejnoprávny zákon. V tomto smere poukázal na rozhodnutie

II. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní

Sťažovateľ ďalej konštatuje, že námietku zaujatosti odôvodnil skutočnosťou, ktorá bola známa tak ako správnemu orgánu, tak aj členovi komisie - bývalému riaditeľovi školy J.. H. F., J.. Touto skutočnosťou je podľa sťažovateľa existencia rozsudkov Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 S 4/2012 zo 17. apríla 2013 a sp. zn. 4 S 36/2012 z 5. septembra 2012, ktorý zrušil rozhodnutia žalovaného o nepovolení vykonania opravnej skúšky z predmetov matematika a fyzika a o nepovolení vykonania opravnej skúšky z predmetov anglický seminár a seminár z matematiky. Obe rozhodnutia za žalovaného vydal bývalý riaditeľ školy J.. H. F., J.. Sťažovateľ zastáva názor, že na základe uvedeného je pomer bývalého riaditeľa školy k predmetnej veci a k osobe sťažovateľa zrejmý, v dôsledku čoho možno mať dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Bývalý riaditeľ a žalovaný, však takto nepostupovali. Sťažovateľ má za to, že konal bez zbytočného odkladu a písomnú námietku vzniesol v deň konania komisionálnych skúšok. Zákon mu podľa neho neukladá povinnosť vzniesť písomne námietku pred alebo po vykonaní komisionálnej skúšky. Námietku je povinný oznámiť, len čo sa o dôvodoch spochybňujúcich zaujatosť dozvedel.

Z odôvodnenia rozsudku správneho súdu však nevyplýva, prečo by malo byť priznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému spravodlivým a tiež z neho nevyplývajú žiadne výnimočné okolnosti, pre ktoré by mu náhrada trov konania patrila. Na podporu svojich tvrdení poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 116/2010 z 24. marca 2011 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Sa 84/2018 z 23. mája 2019. 10. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril spolu s riaditeľkou žalovaného, označená v napadnutom rozsudku ako žalovaná v 2. rade a spoločne uviedli, že sťažovateľ vec nesprávne právne posudzuje pokiaľ sa domáha aplikácie § 9 Správneho poriadku na priebeh komisionálnych skúšok. Túto argumentáciu potvrdzuje aj záver rozsudku Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn. 1 S 41/2014 z 22. októbra 2014, v ktorom Krajský súd prijal záver, že komisionálne skúšanie nie je správnym konaním a nemožno v ňom uplatniť bežné správno- právne mechanizmy, ani námietku zaujatosti člena komisie. Taktiež poukázal na závery Štátnej

požadovať, aby sám znášal vlastný nedostatok v procesnej aktivite. Sťažovateľ procesne zodpovedá za správne označenie okruhu žalovaných. Rozhodnutia súdov, na ktoré sťažovateľ poukázal nie sú aplikovateľné na prejednávanú vec, pretože v uvedenej veci bol žalovaným vrcholný orgán štátnej správy, ktorý disponuje dostatočným počtom kvalifikovaných štátnych zamestnancov, ktorí mohli plnohodnotne zastupovať žalovaného v danom spore.

III. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

spravodajcovi JUDr. Michalovi Matulníkovi, PhD. Na základe § 27c rozvrhu práce Najvyššieho správneho súdu v znení jeho opatrenia č. 6 bola vec prerozdelená do ôsmeho senátu Najvyššieho správneho súdu, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku pod pôvodnou spisovou značkou.

14. Spornou otázkou, ku ktorej riešeniu bol kasačný súd sťažovateľom v predmetnej veci vyzvaný, je v zmysle napadnutého rozsudku správneho súdu posúdenie toho, či (i) zloženie komisie pre sťažovateľove komisionálne skúšky, ktoré boli podkladom pre vydanie sťažovateľovho vysvedčenia, bolo s ohľadom na namietanú zaujatosť člena komisie zákonné a či (ii) priznanie náhrady trov konania žalovanému a riaditeľke gymnázia bolo dôvodné a správnym súdom náležite odôvodnené. (i) Namietaná zaujatosť člena komisie pre sťažovateľove komisionálne skúšky

J.. H. F., J.., ktorý bol prísediacim členom tejto komisie. Sťažovateľ opiera svoju argumentáciu o príslušné ustanovenia § 9, § 11 a § 12 Správneho poriadku. Na tomto mieste kasačný súd len podotýka, že dôvody (body) kasačnej sťažnosti sťažovateľa boli oproti správnej žalobe a dôvodom v nej uvedeným výrazne užšie, a preto sa kasačný súd mohol v zmysle § 453 ods. 2 SSP venovať iba týmto dôvodom, a nie aj dôvodom uvedeným v správnej žalobe, s ktorými sa musel vysporiadať správny súd (otázka posúdenia potencionálnej zaujatosti ďalšej členky komisie pre komisionálne skúšky H.. Y. F., ktorá bola skúšajúcou učiteľkou v komisii pre komisionálne skúšky z vyučovacích predmetov matematika a fyzika). 16. Žalovaný vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zdôraznil, že sťažovateľ sa nesprávne domáha aplikácie § 9 a nasl. ustanovení Správneho poriadku na vykonávanie komisionálnych skúšok, keďže komisionálne skúšanie nie je správnym konaním a nemožno v ňom uplatniť bežné správno-právne mechanizmy, ani námietku zaujatosti člena komisie.

17. V zmysle vyššie uvedeného je tak zrejmé, že na rozhodnutie riaditeľa strednej školy o povolení vykonať komisionálnu skúšku sa všeobecný predpis o správnom konaní síce vzťahuje, avšak ako správne žalovaný namieta, na rozhodnutie žalovaného o menovaní členov skúšobnej komisie pre komisionálne skúšky, resp. na komisionálne skúšanie ako také a vydanie samotného vysvedčenia školou sa už všeobecný predpis o správnom konaní nevzťahuje, nakoľko uvedené nie je možné subsumovať pod žiadnu situáciu zmienenú v ustanovení § 5 ods. 4 cit. zák. To však ale neznamená, že postup strednej školy, ako správneho orgánu rozhodujúceho o právach a povinnostiach študenta, môže byť v takomto prípade svojvoľný.

poriadok nevzťahuje (hoci inak vykazuje štandardného správneho konania a rozhodnutia a predchádzajúca právna úprava - zákon č. 172/1990 Zb. použitie správneho poriadku v § 34 stanovoval), vzhľadom na to, že vo veci rozhodovala verejná vysoká škola t. j. právnická osoba, ktorá so zákona disponuje oprávnením rozhodovať o právach, a povinnostiach fyzických osôb (a ich rozhodnutia podliehajú preskúmaniu súdom v zmysle § 244 ods. 2 a

19. Kasačný súd je aj na základe vyššie uvedeného toho názoru, že žalovaný by mal pri skladaní komisie pre sťažovateľove komisionálne skúšky, ako podkladu pre vydanie sťažovateľovho vysvedčenia, postupovať v zmysle princípov „dobrej správy“.

spol. s r. o., 2012, s. 40 a 195). 20. V tu prejednávanej veci sťažovateľ ako dôvod zaujatosti bývalého riaditeľa žalovaného J.. H. F., J.., ktorý bol prísediacim členom komisie pre komisionálne skúšky sťažovateľa uviedol, že bývalý riaditeľ žalovaného svojimi rozhodnutiami nepovolil sťažovateľovi vykonať komisionálne skúšky z vyučovacích predmetov matematika a fyzika, anglický seminár a seminár z matematiky. Rozhodnutia o povolení sťažovateľovi vykonať komisionálne skúšky vydala až po zrušení rozhodnutí Krajským súdom v Prešove nová riaditeľka žalovaného. Kasačný súd konštatuje, že bývalý riaditeľ žalovaného v uvedených prípadoch rozhodoval o povolení vykonať sťažovateľovi komisionálne skúšky v prvom stupni v zmysle § 5 ods. 4 zákona č. 596/2003 Z. z. V druhom stupni rozhodoval v zmysle § 9 ods. 5 cit. zák. Prešovský samosprávny kraj, ktorý rozhodnutie bývalého riaditeľa žalovaného potvrdil.

Nespokojnosť sťažovateľa s rozhodovacou činnosťou bývalého riaditeľa žalovaného v inom správnom konaní, a to i napriek zrušujúcim rozhodnutiam Krajského súdu v Prešove v rámci súdneho prieskumu, nemôže bez ďalšieho prezumovať jeho zaujatosť alebo predpojatosť vo vzťahu k osobe sťažovateľa. Keďže sťažovateľ žiadne iné dôvody zaujatosti bývalého riaditeľa žalovaného nenamietal, kasačný súd je toho názoru, že žalovaný pri zostavovaní komisie pre komisionálne skúšky z vyučovacích predmetov matematika a fyzika, ktoré boli podkladom pre vydanie sťažovateľovho vysvedčenia, postupoval v zmysle princípov a zásad „dobrej správy“ a rovnako takýmto spôsobom žalovaný postupoval i pri samotnom priebehu komisionálnej

21. Sťažovateľ namietal aj to, že o jeho podaniach, ktoré boli žalovanému doručené 4. a 5. februára 2014 mal rozhodovať nadriadený orgán žalovaného, ktorým však nebola Štátna školská inšpekcia. V zmysle § 9 ods. 5 zákona č. 596/2003 Z. z. samosprávny kraj vykonáva štátnu správu v druhom stupni vo veciach, v ktorých v prvom stupni rozhodol riaditeľ školy podľa ods. 1 (§ 5 ods. 4 cit. zák.). Kasačný súd však v bodoch 16 a 17 dospel k záveru, že na rozhodnutie žalovaného o menovaní členov skúšobnej komisie pre komisionálne skúšky, resp. na komisionálne skúšanie ako také a vydanie samotného vysvedčenia školou sa všeobecný predpis o správnom konaní nevzťahuje, pretože uvedené nie je možné subsumovať pod žiadnu situáciu zmienenú v ustanovení § 5 ods. 4 cit. zák. Samosprávny kraj tak v zmysle § 9 ods. 5 cit. zák. nebol príslušný rozhodovať vo veci v druhom stupni a to nanajvýš, keď vysvedčenie vydala škola - gymnázium v zmysle § 1 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 326/2008 Z. z. o druhoch a náležitostiach vysvedčení a ostatných školských tlačív vrátane spôsobov ich evidencie a uloženia účinnej v čase vydania sťažovateľovho vysvedčenia (ďalej len „vyhláška č. 326/2008 Z. z.“) a nie riaditeľka žalovaného, čo sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti opomína. Kasačný súd má tak za to, že žalovaný posúdil uvedené podania sťažovateľa správne, keď ich postúpil na vybavenie Štátnej školskej inšpekcii podľa § 13 zákona č. 596/2003 Z. z., ktorá ich prešetrila v zmysle zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach. (ii) Posúdenie pasívnej procesnej legitimácie riaditeľky gymnázia ako žalovanej v 2. rade 22. Sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti namietal aj dôvodnosť priznania náhrady trov konania žalovanému, ako aj riaditeľke gymnázia správnym súdom s poukazom na ustanovenie § 168 SSP. Kasačný súd má vo vzťahu k uvedenému najskôr za potrebné uviesť, že správny súd nepostupoval správne, keď riaditeľku gymnázia označil v napadnutom rozsudku ako žalovanú v 2. rade a priznal jej tým procesnú pasívnu legitimáciu. Hoci sťažovateľ v správnej žalobe označil riaditeľku gymnázia ako žalovanú v 2. rade a trval na tom aj napriek jej vyjadreniu, že nie je pasívne legitimovaná, správny súd v súlade so zásadou iura novit curia nie je viazaný označením žalovaného v žalobe. Správny súd je povinný sám žalovaného určiť v závislosti od predmetu prieskumu označeného žalobcom, pričom v tomto prípade bolo predmetom súdneho prieskumu vysvedčenie. Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že obligatórnou náležitosťou správnej žaloby je označenie žalovaného v zmysle § 182 ods. 1 písm. b) SSP (pozri v tomto smere Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2018, 892 s.). Sťažovateľ v prejednávanej veci označil v správnej žalobe ako žalovanú v 2. rade riaditeľku gymnázia, ktorá síce v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 596/2003 Z. z. vykonáva štátnu správu v školstve na úseku škôl, ale vysvedčenie vydáva škola, t. j. gymnázium v zmysle § 1 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 326/2008 Z. z., ako už kasačný súd uviedol vyššie. Vzhľadom na to, že riaditeľka gymnázia nemala pasívnu procesnú legitimáciu v konaní pred správnym súdom, kasačný súd zastáva názor, že správny súd s ňou od počiatku nemal vôbec ako so žalovanou konať.

23. Vyššie prezentované závery kasačného súdu ohľadom nedostatku pasívnej procesnej legitimácie riaditeľky gymnázia, ktorú správny súd označil ako žalovanú v 2. rade, sa odrazili aj v posúdení tu napadnutého rozhodnutia správneho súdu vo vzťahu k náhrade trov konania. Keďže riaditeľka gymnázia nemala pasívnu procesnú legitimáciu v konaní pred správnym súdom, podľa kasačného súdu, riaditeľke gymnázia nie je akokoľvek možné priznať nárok na náhradu trov konania pred správnym súdom. Pokiaľ správny súd je ten, ktorý má poznať právo a sám je povinný správne určiť žalovaného v súdnom konaní, má kasačný súd za to, že by bolo neoprávnené požadovať od sťažovateľa náhradu trov konania z dôvodu nesprávneho ustálenia žalovaného správnym súdom. Na základe uvedeného kasačný súd výrok I napadnutého rozsudku správneho súdu v zmysle § 462 ods. 1 SSP bez ďalšieho zrušil, pričom nepovažoval za zmysluplné vec v tejto časti vracať správnemu súdu na ďalšie konanie (mutatis mutandis

uznesenie

Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 10 Sžfk 3/2021 z 27. októbra 2021). 24. Správny súd vo vzťahu k žalovanému odôvodnil priznanie náhrady trov konania pred správnym súdom taktiež v zmysle § 168 SSP. Správny súd odôvodnil priznanie trov konania zrejmou bezúspešnosťou žaloby, pretože žalobca nevzniesol iné námietky ako námietku zaujatosti ku členom komisie. Keďže správny súd však svoju argumentáciu ďalej nerozvinul z jeho odôvodnenia nie je možné bližšie zistiť, z akého dôvodu možno spravodlivo požadovať, aby žalovanému boli voči žalobcovi priznané trovy konania pred správnym súdom. Zdôvodnenie len zrejmou bezúspešnosťou žaloby v takomto prípade neobstojí. Kasačná sťažnosť je tak v tejto časti v zmysle uplatneného sťažnostného dôvodu v ustanovení § 440 ods. 1 písm. g) SSP dôvodná. Kasačný súd preto postupom podľa § 462 ods. 1 SSP výrok III správneho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Správnemu súdu v Košiciach, na ktorý v zmysle § 3 ods. 1 a ods. 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov prešiel od 1. júna 2023 výkon súdnictva z doterajšieho Krajského súdu v Prešove. Úlohou správneho súdu v ďalšom konaní bude na účely rozhodovania o trovách konania dôsledne sa vysporiadať so zákonnou podmienkou „ak to možno spravodlivo požadovať“ uvedenou v ustanovení § 168 SSP, ktorá je imanentnou súčasťou priznania náhrady trov konania žalovanému. Správny súd bude zohľadňovať jednak okolnosti prípadu vrátane jeho zložitosti, resp. náročnosti, a žalobcove pomery najmä sociálne a majetkové. 25. Kasačný súd v zmysle jeho odôvodnenia v bodoch 15 až 21 tohto rozsudku vo zvyšku kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietol. 26. Správny súd opätovne rozhodne o trovách konania, viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku v zmysle § 469 SSP. Trovy konania o tejto kasačnej sťažnosti budú súčasťou trov konania, o ktorých podľa § 467 ods. 3 SSP rozhodne správny súd v novom rozhodnutí vo veci samej (mutatis mutandis uznesenie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7 Svk 17/2022 z 27. februára 2023). 27. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.