7Sk/11/2021

1. Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že žalobca bol od 1. septembra 1975 do 30. júna 1978 v učebnom pomere v Odbornom učilišti pri Bani Cígeľ v Prievidzi, kde sa pripravoval na povolanie banského zámočníka. V evidenčnom liste sociálneho zabezpečenia bol tento učebný pomer evidovaný ako zamestnanie I. kategórie. Od 1. júla 1978 sa stal pracovníkom K., kde okrem obdobia od 3. októbra 1979 do 31. marca 1981, kedy vykonal základnú vojenskú službu, postupne pracoval ako údržbár - zámočník, banský zámočník, baník, elektromontér a nakoniec ako baník-zámočník. Tieto zamestnania boli na evidenčných listoch sociálneho zabezpečenia vedené ako zamestnania kategórie I.AA. Pri tejto práci utrpel 17. júla 1991 pracovný úraz, pri ktorom prišiel o niekoľko prstov na nohe. Preto bol od

Na základe tohto posudku Slovenská správa sociálneho zabezpečenia rozhodnutím z 24. augusta 1992 priznala žalobcovi od 1. marca 1992 úrazový čiastočný invalidný dôchodok 1.971 býv. Kčs. Pri jeho výpočte vychádzala z toho, že žalobca odpracoval 12 rokov a 66 dní v tzv. zvlášť zvýhodnenej I. kategórii (t. j. kategórii I.AA). 3. Žalobca skončil svoj pracovný pomer v K. 30. apríla 1996 a od 2. mája 1996 do 31. decembra 2002 bol v pracovnom pomere k U. v zamestnaní, ktoré bolo zaradené do III. kategórie. Rozhodnutím žalovanej z 30. júla 1996 mu bol čiastočný invalidný dôchodok odňatý, pretože jeho zárobok prekročil ustanovenú hranicu. Ďalším rozhodnutím z 13. októbra 1998 mu bol znova priznaný čiastočný invalidný dôchodok s účinnosťou od 1. júna 1998.

U. a - od 1. júla do 31. decembra 2013 znova zamestnancom príspevkovej organizácie E.. 4. Žalobca 4. júla 2019 podal žalovanej žiadosť o výplatu starobného dôchodku, ktorú žalovaná zamietla rozhodnutím z 21. augusta 2019. Vyšla z názoru, že žalobca nedosiahol dôchodkový vek, ktorý je podľa § 65 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov základnou podmienkou nároku na starobný dôchodok.

táto doba zamestnania podľa § 5 ods. 1 písm. d) a § 6 ods. 1 nariadenia vlády ČSSR č. 117/ 1988 Zb. o zaraďovaní zamestnancov do I. a II. pracovnej kategórie na účely dôchodkového zabezpečenia posúdiť ako zamestnanie kategórie I.AA [t. j. podľa § 14 ods. 2 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb.]. Keďže mu bol priznaný čiastočný invalidný dôchodok, podľa § 7 cit. nariadenia sa na takéto započítanie nevyžadoval ani návrat do zamestnania zodpovedajúcej kategórie. Okrem toho je doba poberania takéhoto dôchodku náhradnou dobou podľa § 9 ods.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

7. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zmeny napadnutého rozsudku tak, že sa zruší rozhodnutie žalovanej a vec sa jej vráti na ďalšie konanie. Na úvod zdôraznil, že od 1. júla 1978 pracoval ako baník v K. do 29. februára 1992, kedy bol kvôli pracovnému úrazu prevedený na inú prácu až do 30. apríla 1996. Celkovo odpracoval v tomto zamestnaní 17 rokov a 266 dní. Na základe § 5 ods. 1 písm. d) v spojení s § 6 ods. 1 a § 7 nariadenia vlády č. 117/1988 Zb. malo byť celé toto obdobie započítané ako obdobie kategórie I.AA, bez ohľadu na to, ako bolo zaradené zamestnanie, ktoré skutočne vykonával. Zatriedenie tohto zamestnania na evidenčnej karte je len evidenčným úkonom zamestnávateľa. Potom pracoval pre U. až do 31. decembra 2002. Preto považoval za splnenú aj podmienku § 14 ods. 5 zákona č. 100/1988 Zb., na ktorú odkazoval správny súd v napadnutom rozsudku. Práca, na ktorú bol žalobca prevedený, totiž neznamenal prácu pre toho istého zamestnávateľa. Vytkol však správnemu súdu, že § 14 ods. 5 a § 174 ods. 2 cit. zák. nesprávne vyložil, pretože mal brať do úvahy históriu týchto zmien v čase. Na žalobcu nemožno aplikovať zákony, ktoré nadobudli účinnosť až potom, čo splnil podmienky ustanovené skoršími predpismi. Dátum 31. december 1999 v citovaných ustanoveniach sa týka len tých, ktorí nezískali potrebný počet rokov zamestnania pred týmto dátumom. Ak by sa podmienka trvania zamestnania alebo náhradnej doby k tomuto dátumu mala aplikovať aj na tých, čo už potrebné podmienky splnili, znamenalo by to v skutočnosti zhoršenie ich právnej pozície. Podľa § 175g cit. zák. sa o nároku žalobcu malo rozhodnúť podľa predpisov účinných v čase, kedy žalobca získal 15 rokov zamestnania v kategórii I.AA, teda v znení účinnom do 31. decembra 1995. Splnením tejto podmienky žalobca mohol žiadať odchod do dôchodku v skoršom veku. 8. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť, pretože napadnutý rozsudok považovala za správny.

9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP). 10. Žalobca v prerokúvanej veci žiadal žalovanú o výplatu starobného dôchodku, pretože zastával názor, že naň splnil podmienky.

Spornou zostala otázka, či žalobca dosiahol dôchodkový vek. Dôchodkový vek poistenca podľa § 65 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. v cit. znení je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon v odsekoch 4 až 8 (osobitný dôchodkový vek mužov v rokoch 2004 a 2005 a osobitný dôchodkový vek žien), § 65a (osobitný dôchodkový vek od roku 2024) a 274 neustanovuje inak. Žalobca - muž v čase uplatnenia nároku na starobný dôchodok nedosiahol vek 62 rokov, ale len 59 rokov, nedosiahol teda dôchodkový vek. Žalovaná však na základe jeho námietok skúmala, či jeho dôchodkový vek nemá byť iný na základe § 274.

boli zamestnania na účely dôchodkového zabezpečenia zaradené do 31. decembra 1999 podľa druhu vykonávaných prác do troch pracovných kategórií. Zamestnania I. a II. pracovnej kategórie boli uvedené v rezortných zoznamoch zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie vydaných pred 1. júnom 1992; do III. pracovnej kategórie patrili zamestnania, ktoré neboli zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie. Podľa odseku 2 boli do I. pracovnej kategórie zaradené zamestnania, v ktorých sa vykonávali sústavne a v priebehu kalendárneho mesiaca prevažne rizikové práce, pri ktorých dochádza k častým a trvalým poruchám zdravia pracujúcich pôsobením škodlivých fyzikálnych a chemických vplyvov; podľa písmena a) išlo predovšetkým o zamestnania v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach.

12. Podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. platilo, že občan má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň a) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) alebo najmenej 10 rokov v takom zamestnaní v uránových baniach; b) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b), ak bol z tohto zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodov uvedených v § 12 ods. 3 písm. d) a e); c) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h); d) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. i) až l); alebo e) 60 rokov. Z citovaného ustanovenia je tak zrejmé, že základnou podmienkou pre vznik nároku na starobný dôchodok podľa zákona č. 100/1988 Zb. bola doba zamestnania aspoň 25 rokov, ktorá platila všeobecne a bez ohľadu na pracovnú kategóriu takého zamestnania. Druhou podmienkou bolo dosiahnutie určitého (dôchodkového) veku, ktorý sa líšil v závislosti

13. Medzi žalobcom a žalovanou nie je sporné, že medzi 1. júlom 1978 a 29. februárom 1992 žalobca odpracoval 12 rokov a 66 dní v zamestnaní podľa § 14 ods. 2 písm. a) zákona č. 100/ 1988 Zb. Sporným bolo a zostalo, za akú pracovnú kategóriu sa má považovať zamestnanie, do ktorého bol žalobca od 1. marca 1992 po dohode s organizáciou (zamestnávateľom) prevedený. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení účinnom do 31. mája 1992 sa ako doba zamestnania I. (II.) pracovnej kategórie započítavali aj a) náhradné doby (§ 9) s výnimkou doby nezamestnanosti a b) doby ustanovené nariadením vlády Československej socialistickej

14. Zo znenia citovaných ustanovení tak vyplýva, že doby uvedené v § 5 ods. 1 cit. nariadenia sa započítavali dvojakým právnym režimom - štandardným a výnimočným. Štandardne platilo, že v okamihu, kedy doba uvedená v § 5 ods. 1 začala plynúť, nebol spôsob jej započítania vždy

1992 Zb. a ich platnosť nebola výslovne obnovená ani predĺžená neskorším posúvaním dátumu zrušenia pracovných kategórií. Judikatúra však už dospela k záveru, že citované ustanovenia sa musia aplikovať až dovtedy, kým v právnom poriadku existovali pracovné kategórie (porov. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 196/2016).

do zamestnania I. alebo II. kategórie, ktorá podmieňovala započítanie týchto dôb do týchto kategórii. Túto nevýhodu zákonodarca vyriešil tým, že podmienku návratu odpustil aj týmto osobám. 16. Ustanovenie § 14 ods. 5 zákona č. 100/1988 Zb. tak vytváralo nový osobitný režim pre skupinu osôb, ktoré inak podliehali štandardnému režimu, a to tým, že im umožňuje započítať tieto doby ako doby zamestnaní I. resp. II. kategórie aj bez toho, aby sa do rovnakého zamestnania museli vrátiť. Ide o jeden z konkrétnych prejavov snahy zákonodarcu, aby sa kvôli zrušeniu I. a II. kategórie bezdôvodne nezhoršili právne pozície, ktoré boli pôvodne spojené s týmito kategóriami. Z uvedeného je však zároveň zrejmé, že § 14 ods. 5 cit. zák. sa nemôže vzťahovať na občanov, ktorí už podľa predpisov účinných do 31. decembra 1999 nemuseli splniť odkladaciu podmienku návratu do zamestnania rovnakej kategórie.

pracovnej kategórie. Odkaz správneho súdu na rozsudok sp. zn. 7 Sk 16/2019 nebol vôbec priliehavý, pretože sa týkal ustanovenia § 174 zákona č. 100/1988 Zb. Toto ustanovenie však upravuje výnimku práve pre osoby, ktoré do 31. decembra 1999 nezískali potrebné počty rokov zamestnaní vo zvýhodnených pracovných kategóriách, a nemožno z neho vyvodzovať pravidlá pre započítavanie dôb podľa § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1 v spojení s § 7 nariadenia vlády č. 117/1988

2 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. Citovaný § 5 ods. 1 písm. d) pri definícii tejto doby odkazuje na § 37 Zákonníka práce (č. 65/1965 Zb.). Podľa odseku 1 písm. a) cit. paragrafu v znení účinnom do 28. mája 1992 je organizácia povinná previesť pracovníka na inú prácu okrem iného aj vtedy, ak a) ak pracovník stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku alebo rozhodnutia orgánu štátnej zdravotníckej správy alebo sociálneho zabezpečenia dlhodobo spôsobilosť vykonávať ďalej doterajšiu prácu. Podľa odseku 3 cit. paragrafu platí, že ak nemožno dosiahnuť účel prevedenia podľa predchádzajúcich odsekov prevedením pracovníka v rámci pracovnej zmluvy, môže ho organizácia previesť v týchto prípadoch i na prácu iného druhu, než bol dojednaný v pracovnej zmluve, a to aj keby s tým pracovník nesúhlasil.

18. Obsahom administratívneho spisu, z ktorého žalovaný vychádzala, je už označený posudok posudkovej komisiie sociálneho zabezpečenia pri Okresnej správe sociálneho zabezpečenia v Prievidzi z 20. júla 1992. Z neho možno vyvodiť, že žalobca v dôsledku pracovného úrazu, ktorý sa stal už 17. júla 1991, t. j. rok predtým, nesmel ďalej vykonávať prácu v podzemí, ale len prácu na povrchu. Podobne z evidenčného listu sociálneho zabezpečenia vyplýva, že od 1. marca 1992 sa zmenilo označenie práce žalobcu, ako aj pracovná kategória. Žalovaná tieto skutočnosti síce vzala do úvahy, avšak zdôraznila, že vychádzala z takto zaznačenej zmeny, resp. z toho, že na evidenčnom liste bola I.AA pracovná kategória zaznačená k 29. februáru 1992. Ani tento jej postup nezodpovedal zákonu.

Zároveň však podľa § 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutkový stav veci. Podľa odseku 2 sú podkladmi rozhodnutia najmä návrhy a vyjadrenia účastníkov, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke z úradnej činnosti. Podľa § 196 ods. 1 cit. zák. môže byť dôkazom všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutkového stavu. Podľa odseku 7 organizačná zložka hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Podľa § 198 ods. 1 platí, že ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je organizačná zložka týmto rozhodnutím viazaná; inak si môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá podnet príslušnému orgánu.

sociálneho zabezpečenia. Konanie sa podľa § 126 tohto zákona zásadne spravovalo zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správnym poriadkom), ktorý takisto neupravoval viazanosť orgánov sociálneho zabezpečenia obsahom týchto záznamov.

Ani z uvedeného ustanovenia, ale ani z § 149 až 151 cit. vyhlášky, ktoré upravujú pravidlá vedenia týchto evidenčných listov, však nevyplýva, že by vtedajšie orgány sociálneho zabezpečenia alebo žalovaná boli viazaní obsahom zápisom v nich. Z citovaného ustanovenia navyše možno vyvodiť, že do evidenčného listu sa zapisovali faktografické údaje o zamestnaní, ktoré občan

Záver o tom, či určitá doba spĺňala podmienky na to, aby bola podľa citovaných ustanovení započítaná ako doba zamestnania I. alebo II. kategórie, tak nie je len faktickým (skutkovým) záverom, ale je právnym záverom, ktorý vyplýva z aplikácie citovaných ustanovení nariadenia vlády č. 117/ 1988 Zb. 22. Žalovaná tak v dávkovom konaní podľa zákona č. 461/2003 Z. z. nie je viazaná obsahom evidenčných listov sociálneho zabezpečenia a nemusí ich obsah bez ďalšieho považovať za

Ako už bolo uvedené, posúdenie, či určitá doba uvedená v § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1 nariadenia vlády č. 117/1988 Zb. sa má započítať ako doba zamestnania I. či II. kategórie, nie je skutkovým, ale právnym záverom. Tento záver musí žalovaná urobiť sama, potom čo zhodnotila, či zo skutkového stavu vyplývajú také skutočnosti, ktoré sú podľa citovaných ustanovení podmienkou započítania tam uvedených dôb.

Tieto údaje však žalovaná mala konfrontovať s ostatnými skutočnosťami, ktoré vyplývajú z administratívneho spisu - že žalobca 17. júla 1991 utrpel pracovný úraz, že do 29. februára 1992 bol práceneschopný a poberal nemocenské, že bol posudkom z 20. júla 1992 uznaný za čiastočne invalidného s možnosťou vykonávania zamestnania na povrchu. Žalovaná však tieto skutočnosti nezohľadnila a vyšla len z toho, že je pre ňu rozhodný zápis na evidenčnom liste sociálneho zabezpečenia o dobe, kedy sa skončil výkon zamestnania kategórie I.AA.

§ 217 Zákonníka práce (č. 65/1965 Zb. v znení účinnom do 31. decembra 1988) zakladal učebnou zmluvou (§ 220 cit. ZP) ako osobitný druh pracovnoprávneho vzťahu (§ 231 ZP). Podrobnosti o započítavaní doby učebného pomeru do zamestnaní jednotlivých kategórií upravoval § 12 ods. 1 vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 128/1975 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení, v znení účinnom do 31. decembra 1979, podľa ktorého sa doba učebného pomeru učňa vychovávaného pre zamestnanie I. pracovnej kategórie posudzuje ako doba zamestnania tejto pracovnej kategórie, ak sa v rámci učebného plánu pravidelne uskutočňuje odborný výcvik učňa na pracoviskách alebo v prevádzkach, kde sa vykonáva zamestnanie I. pracovnej kategórie.

1980. Toto nariadenie ešte osobitne neupravovalo vymedzenie zamestnaní tzv. kategórie I.AA, teda zamestnaní v baníctve s pravidelným pracoviskom v podzemí v hlbinných baniach. Túto osobitnú (preferovanú) pracovnú kategóriu samostatne upravoval až citovaný § 14 ods. 2 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. a naň nadväzujúci § 1 ods. 2 nariadenia vlády č. 117/1988 Zb., podľa ktorého boli týmito zamestnaniami zamestnania uvedené v prílohe č. 2.

štúdium žiaka stredného odborného učilišťa pripravovaného pre takéto zamestnanie (v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach) započítava ako doba zamestnania tejto pracovnej kategórie od začiatku školského roka, v ktorom sa žiak podľa učebného plánu pravidelne pripravuje na budúce povolanie na pracoviskách v podzemí.

učňov. V dôsledku toho tak právne pomery žiaka stredného odborného učilišťa v zásade (okrem učebnej zmluvy) zodpovedali právnym pomerom učňa podľa predpisov účinných do 31. augusta 1984. Podľa už cit. § 170 zákona č. 100/1988 Zb. sa do určitej kategórie zaraďovalo aj zamestnanie vykonávané do 31. septembra 1988, ak to je pre občana výhodnejšie.

27. Aj keby teda nebolo možné učebný pomer, v ktorom bol učeň vychovávaný pre zamestnanie v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach, posúdiť ako takéto preferované zamestnanie podľa § 12 ods. 1 vyhlášky č. 128/1975 Zb., je potrebné ho takto posudzovať na základe § 1 ods. 2 nariadenia vlády č. 117/1988 Zb. v spojení s § 14 ods. 2 písm. a) a § 170 zákona č. 100/1988 Zb. od 1. októbra 1988. Ustanovenie § 3 ods. 1 druhej vety cit. nariadenia potom určuje okamih, od kedy ho takto treba posudzovať.

IV. Záver

28. Zo všetkých uvedených dôvodov tak kasačný súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie nie je správne. Žalovaná v dôsledku nesprávneho výkladu § 14 ods. 5 zákona č. 100/1988 Zb. a § 5 ods. 1 v spojení s § 6 ods. 1 a § 7 nariadenia vlády č. 117/1988 Zb. nesprávne právne posúdila, ako sa má žalobcovi započítať doba zamestnania od 1. marca 1992 do 30. apríla 1996. Okrem toho je preskúmavané rozhodnutie založené na skutkovom závere o charaktere tohto zamestnania, ktorý vychádza len z evidenčného listu sociálneho zabezpečenia, no je v rozpore so zvyšným obsahu administratívneho spisu. Konečne žalovaná nedostatočne zistila skutkový stav, ktorý je potrebný na riadne posúdenie započítania doby učebného pomeru žalobcu. Uvedené dôvody podľa § 191 ods. 1 písm. c), e) a f) SSP opodstatňovali zrušenie preskúmavaného rozhodnutia. 29. Ak správny súd za týchto okolností správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, vychádza jeho rozsudok z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo napĺňa kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Preto kasačný súd podľa § 462 ods. 2 SSP napadnutý rozsudok rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zmenil tak, že zrušil rozhodnutie žalovanej a vec jej podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil na ďalšie konanie. Orgány verejnej správy sú v ďalšom konaní viazané právnymi názormi vysloveným v tomto rozsudku (§ 191 ods. 6 a § 469 SSP). 30. Pri zmene rozhodnutia musí kasačný súd podľa § 467 ods. 2 SSP rozhodnúť o trovách konania na krajskom súde a kasačnom súde. Kasačný súd tak podľa § 167 ods. 1 samostatne, ako aj v spojení s § 467 ods. 1 SSP priznal plne úspešnému žalobcovi proti neúspešnej žalovanej náhradu trov konaní oboch stupňov. 31. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.