7Ssk/109/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobcu: S. F., A.. X. E. XXXX, D. X/XX, O., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutí zo 17. septembra 2019, č. 62251-2/2019-BA a 62250-2/2019-BA, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Sa 40/2019-173 z 9. februára 2022 takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta. II. Účastníkom sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

Okresný dopravný inšpektorát Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach II však rozhodnutím z 11. septembra 2002 uznal žalobcu vinným z priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávke, keďže uvedenú nehodu spôsobil tým, že pri odbočovaní nedal prednosť v jazde vozidlu, ktoré šlo po hlavnej ceste. Na tomto rozhodnutí je vyznačená právoplatnosť hneď 11. septembrom 2002, pretože podľa zápisnice o prejednaní priestupku sa žalobca vzdal odvolania aj práva na doručenie písomného vyhotovenia rozhodnutia. Návrh žalobcu na obnovu priestupkového konania právoplatne zamietlo Krajského riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach rozhodnutím z 15. apríla 2003, ktoré bolo potvrdené rozsudkami Okresného súdu Košice I č. k. 25 S 3/2003-49 z 27. júla 2005 a Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 So 2/2006-106 z 23. mája 2007.

2. Na základe toho zamestnávateľ žalobcu odmietol svoju zodpovednosť na škodu spôsobenú žalobcovi uvedenou dopravnou nehodou, hoci bola pracovným úrazom. Žalobca sa tak žalobou podanou na Okresný súd Liptovský Mikuláš ešte v roku 2005 domáhal od neho (okrem iného) náhrady straty na zárobku, náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrady účelne vynaložených liečebných nákladov.

Tento okresný súd rozsudkom č. k. 39 C 206/2008-654 z 26. novembra 2015 jeho žalobu zamietol. Na odôvodnenie okrem iného poukázal na ustanovenie § 196 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, podľa ktorého sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti celkom, ak preukáže, že jedinou príčinou škody bola skutočnosť, že zamestnanec zavinene porušil právne predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Za také predpisy súd považoval aj pravidlá cestnej premávky a to, že ich žalobca pri dopravnej nehode 28. júna 2002 porušil, mal preukázané rozhodnutím okresného dopravného inšpektorátu z 11. septembra 2002, ktoré bolo právoplatné a musel z neho vychádzať. Zamestnávateľ tak podľa okresného súdu nemohol niesť zodpovednosť za škody, ktoré žalobcovi vznikli pri tomto pracovnom úraze.

V takmer zhodných odôvodneniach uviedla, že právoplatným rozsudkom č. k. 39 C 206/2008-654 sa zamestnávateľ zbavil zodpovednosti za pracovný úraz z 28. júna 2002. To podľa § 110 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. znamenalo, že žalobca nemal nárok ani na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 99 cit. zákona. Žalobca v odvolaniach proti týmto rozhodnutiam podrobne rozpisoval, ako podľa neho zamestnávateľ porušoval pracovnoprávne predpisy a prečo mal zodpovedať za tento pracovný úraz.

Tieto rozsudky žalovaná podľa svojho názoru nemôže preskúmať. Navyše sa v nich súdy vyrovnali aj s jednotlivými námietkami žalobcu ohľadom nedodržiavania pracovnoprávnych predpisov zamestnávateľom. 4. Správnu žalobu, ktorú žalobca podal proti týmto rozhodnutiam žalovanej, správny súd zamietol tu napadnutým rozsudkom č. k. 1 Sa 40/2019-173. Na stručné odôvodnenie zdôraznil, že námietky žalobcu proti zákonnosti prejednania priestupku v roku 2002 a rozhodnutia okresného dopravného inšpektorátu z 11. septembra 2002 už boli preskúmané súdmi a ich rozhodnutia sú právoplatné. Miera zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz bola takisto určená právoplatným rozsudkom civilného súdu, ten je právoplatný, pre žalovanú bol záväzný a tá ho aplikovala v súlade s § 110 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. Argumentácia žalobcu, ktorá smeruje proti záverom týchto rozsudkov, je tak v tu prerokúvanej veci nepodstatná a inú argumentáciu žalobca nepredniesol.

7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) bez ohľadu na uplatnené sťažnostné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP).

Podľa judikatúry však citované ustanovenie treba vykladať v súvislosti s § 260 cit. zák. tak, že o týchto nárokoch rozhoduje žalovaná, ak si ich žalobca uplatnil po 31. decembri 2003 (porov. v tomto smere napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 253/2004, Zo súdnej praxe č. 26/2006, alebo sp. zn. 4 Cdo 23/2016). Hoci sa teda pracovný úraz žalobcu stal ešte pred 31. decembrom 2003, na základe citovaných ustanovení o ňom správne rozhodovala žalovaná, ktorej bola vec napokon postúpená okresným súdom po zastavení konania o žalobe žalobcu. Nároky vzniknuté do 31. decembra 2003 sa však podľa citovaných ustanovení posudzujú podľa Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2003.

Pokiaľ sa teda zamestnávateľ žalobcu celkom zbavil svojej zodpovednosti za pracovný úraz, nemal voči nemu žalobca žiadne nároky, a preto mu takýto nárok nemohla priznať ani žalovaná. Obsahovo rovnaká norma je vyjadrená aj v ustanovení § 110 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého nárok na úrazové dávky nevzniká, ak sa zamestnávateľ celkom zbavil zodpovednosti za pracovný úraz (s odkazom na § 196 ods. 1 Zák. práce).

Z rozsudku je zrejmé, že súd žalobu zamietol z vecného dôvodu, a to práve preto, že považoval za splnené podmienky § 196 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce na to, aby sa zamestnávateľ zbavil zodpovednosti. 11. Podľa § 228 ods. 1 Civilného sporového poriadku je výrok rozsudku záväzný aj pre strany. Podľa § 230 CSP zasa platí, že ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať

právoplatne rozhodnutej veci v tomto zmysle zakladá aj rozsudok, ktorým bola zamietnutá žaloba o určenie určitého právneho vzťahu z vecných dôvodov, teda nie z procesných dôvodov (v tomto zmysle napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 12/2020, judikát R 139/ 2014, ale tiež uznesenie sp. zn. 1 Cdo 44/2010, judikát R 40/2013; porov. zároveň k otázke zamietnutia určovacej žaloby len z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu uznesenie sp. zn. 2 Cdo 105/2003, Zo súdnej praxe 19/2004). Ako už bolo uvedené, v tu prerokúvanej veci okresný súd zamietol žalobu žalobcu o určenie zodpovednosti zamestnávateľa nie kvôli nedostatku naliehavého právneho záujmu, ale z vecných dôvodov, keď dospel k záveru, že zamestnávateľ za pracovný úraz nezodpovedá. Jeho rozsudok tak v tomto rozsahu vytvára prekážku rozhodnutej veci, čo znamená, že sa ním o tejto otázke právoplatne rozhodlo.

Viazanosť v tomto zmysle znamená, že žalovaná nemohla otázku zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz riešiť inak než ju vyriešil súd v právoplatnom rozsudku. Preto ani žalovaná, ale ani správny súd nemohli vykonávať dokazovanie na jej riešenie, ale ani na dokazovanie, či bola alebo nebola vyriešená správne. Z týchto dôvodov v tu prerokúvanej veci nemajú žiadne miesto polemiky žalobcu ohľadom správnosti priestupkového konania, správnosti postupu zamestnávateľa alebo správnosti skutkových zistení okresného súdu. Ak teda žalobca vytýka žalovanej a správnemu súdu, že prihliadali len na tento rozsudok a nezaoberali sa celou vecou nanovo, vytýka im postup, ktorý zodpovedal zákonu.