7Ssk/150/2023

1. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej tiež len „správny súd“) v poradí druhým rozsudkom č. k. 24Sa/6/2022-35 zo dňa 28.08.2023 (ďalej tiež len „napadnutý rozsudok“) zamietol podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovanej č. 22119-5/2017-BA zo dňa 22.05.2017 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“). Správny súd žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

31.12.2010. 3. Správny súd poukázal na odôvodnenie rozsudku kasačného súdu sp. zn. 7Sžsk/36/2018 zo dňa 23.02.2022, ktorým bol zrušený v poradí prvý rozsudok správneho súdu č. k. 23Sa/6/ 2017 - 65 zo dňa 27.11.2017 v tu prejednávanej veci. Poukázal tiež na právne závery rozsudku veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 1Vs/3/2019 a uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. IV.ÚS 610/ 2021, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť proti uvedenému rozsudku NS SR sp. zn. 1Vs/ 3/2019.

zdaňovacom období 2009 56296,67 eur a v súvislosti s dosahovaním príjmov podľa § 6 ods. 1, 2 zákona č. 595/2003 Z. z. žalobca bol registrovaný podľa osobitného predpisu na daňovom úrade do 31.12.2009. U žalobcu ako držiteľa licencie L1A bola naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 na výkon činnosti podľa osobitného predpisu - zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.). Žalobcovi zaniklo povinné sociálne poistenie dňa 31.12.2010 v dôsledku novej právnej úpravy ustanovenej v § 5 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. účinnom od 01.01.2011. Žalobca v súvislosti s dosahovaním príjmov podľa § 6 ods. 1, 2 zákona č. 595/ 2003 Z. z. bol registrovaný na daňovom úrade podľa osobitného predpisu do 31.12.2009, teda k 01.01.2011 nebol registrovaný na daňovom úrade podľa osobitného predpisu v súvislosti so zárobkovou činnosťou, preto nemal postavenie SZČO podľa § 5 zákona o sociálnom poistení

S ohľadom na uvedené ani táto žalobná námietka žalobcu nebola dôvodná. 6. Proti tomuto rozsudku podal kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) a f) SSP. Žiadal, aby kasačný súd prerušil konanie o kasačnej sťažnosti a podal predsedovi Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NSS SR“, resp. „kasačný súd“) podnet na zaujatie stanoviska pléna NSS SR k zjednoteniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov v právoplatných rozhodnutiach veľkého senátu správneho kolégia NS SR.

Podľa sťažovateľa možno obe rozhodnutia správnych orgánov považovať za arbitrárne a nepreskúmateľné. Za nedostatok odôvodnenia týchto rozhodnutí označil absenciu zrozumiteľného vysvetlenia dôvodu vydania, vzhľadom na časový odstup medzi rozhodnutím a podaním odhlášky z poistenia ku dňu cit. „31.12.2010“. Tiež namietal, že prvostupňový správny orgán závažne porušil jeho práva ako účastníka konania, keď mu bola odňatá možnosť konať pred správnym orgánom, ktorý bez jeho priamej účasti vydal prvostupňové rozhodnutie. Tým, že žalovaná sa s postupom prvostupňového správneho orgánu stotožnila, je vadou zaťažené celé konanie a obe rozhodnutia boli vydané v rozpore so zákonom.

Sťažovateľ ďalej poukázal na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky, ktorá preferuje zdržanlivosť pri zmene judikatúry. Ak došlo v rámci právoplatných rozhodnutí „Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ako právneho predchodcu Veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu)“ k rozdielnemu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, musí plénum NSS SR obligatórne prijať zjednocujúce stanovisko, ktoré je pre členov pléna záväzné, a tým zjednotiť rozdielnu rozhodovaciu prax „Veľkého senátu správneho súdu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“. 9. Žalovaná sa k obsahu kasačnej sťažnosti vyjadrila podaním zo dňa 25.10.2023. Mala za to, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neuviedol také námietky a právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie preskúmavaného rozhodnutia. Uviedla, že sťažovateľ namieta proti „nezániku“ jeho povinného poistenia dňa 31.12.2010, hoci žalovaná rozhodla o jeho zániku k tomuto dňu. Navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú.

11. Podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2010 samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu.

b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c).

Na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sa vyžaduje licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/). 15. Predmetom kasačného konania je posúdenie správnosti rozsudku správneho súdu, ktorý sa po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovanej stotožnil so záverom, že sťažovateľovi povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniklo dňa 31.12.2010.

31.12.2010; - podľa výpisu Finančnej správy Slovenskej republiky mal sťažovateľ za zdaňovacie obdobie 2008 a 2009 príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti [§ 6 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 595/2003 Z. z.] vyšší ako je zákonom stanovená hranica príjmu: príjmy sťažovateľa z podnikania za rok 2008 (2072409 Sk) presiahli zákonnom ustanovenú sumu 3546,00 eur (pozn. kasačného súdu: príjmy sťažovateľa za rok 2008 po prepočte konverzným kurzom 30,126 boli vo výške 68791,40 eur), a za rok 2009 (56296,67 eur) presiahli zákonom ustanovenú sumu 3834,96 eur; - z údajov z registra daňových subjektov prvostupňový správny orgán zistil, že sťažovateľ bol v súvislosti s dosahovaním príjmov podľa § 6 ods. 1, 2 zákona č. 595/2003 Z. z. registrovaný na daňovom úrade do 31.12.2009; - v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaná skonštatovala, že sťažovateľ od 01.01.2011 nebol registrovaný podľa osobitného predpisu v súvislosti so zárobkovou činnosťou, preto nemal od tohto dátumu postavenie SZČO a jeho povinné poistenie ako SZČO

K čestnému vyhláseniu sťažovateľa žalovaná uviedla, že licenciu L1A nie je fyzická osoba povinná mať na výkon činnosti v pracovnom pomere. Pretože mal sťažovateľ naďalej platnú licenciu L1A, povinné poistenie mu dňa 30.06.2009 nezaniklo.; - správny súd rozsudkom č. k. 23Sa/6/2017 - 65 zo dňa 27.11.2017 zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovanej a vec jej vrátil na ďalšie konanie; - kasačný súd rozsudkom sp. zn. 7Sžsk/36/2018 zo dňa 23.02.2022 zrušil rozsudok správneho súdu č. 23Sa/6/2017 - 65 zo dňa 27.11.2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie s poukazom na rozhodnutie veľkého senátu NS SR sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24.11.2020 a ÚS SR č. k.

Lehota 383 a Veľká Lehota 92, bol držiteľom licencie L1A, vydanej mu rozhodnutím Slovenskej lekárskej komory č. L1A/BB/1021/06 zo dňa 26.09.2006 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v odboroch anesteziológia a intenzívna medicína, všeobecné lekárstvo, v zdaňovacom období roku 2008 žalobca dosiahol celkové príjmy 2072409,- Sk a v zdaňovacom období 2009 - 56296,67 EUR a v súvislosti s dosahovaním príjmov podľa § 6 ods.1,2 zákona č. 595/2003 Z. z. žalobca bol registrovaný podľa osobitného predpisu na daňovom úrade do 31.12.2009. U žalobcu ako držiteľa licencii L1A bola naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia v zmysle § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 na výkon činnosti podľa osobitného predpisu (podľa zákona č. 578/2004 Z. z.). Žalobcovi zaniklo povinné sociálne poistenie dňa 31.12.2010 v dôsledku novej právnej úpravy ustanovenej v § 5 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/ 2010 Z. z. účinnom od 1.1.2011, v zmysle ktorého samostatne zárobkovo činná osoba podľa

Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, s námietkami sťažovateľa uvedenými v kasačnej sťažnosti a dospel k zhodnému záveru ako správny súd. Kasačný súd nezistil dôvody, pre ktoré by sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku a nejavia sa ako arbitrárne, ale dávajú zrozumiteľným spôsobom a v dostatočnom rozsahu odpoveď na zásadné právne otázky. Je potrebné zdôrazniť, že právnym posúdením veci sa už NSS SR zaoberal vo svojom skoršom rozsudku, ktorým bol správny súd viazaný, pričom od názorov v ňom vyslovených sa kasačný súd nemá dôvod odchýliť.

Rozhodnutie veľkého senátu NS SR sp. zn. 1Vs/3/2019 prešlo i testom ústavnosti (ústavná sťažnosť bola ústavným súdom odmietnutá uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 zo dňa 30.11.2021). Kasačný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené nestotožnil s názorom sťažovateľa, ktorý uviedol v správnej žalobe, že mu postavenie SZČO zaniklo k 31.12.2009, keď požiadal o zrušenie registrácie na daň z príjmu a o zrušenie identifikačného čísla organizácie. K zániku poistenia sťažovateľa ako SZČO došlo až v súvislosti s novou právnou úpravou § 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.01.2011 do 31.12.2013, keď základnou podmienkou nadobudnutia statusu SZČO bola okrem dovŕšenia veku 18 rokov aj registrácia podľa § 67 zákona č. 595/ 2003 Z. z. v súvislosti so zárobkovou činnosťou uvedenou v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3.

20. Pokiaľ sťažovateľ argumentoval, že z licencie L1A nedosahoval príjem, kasačný súd uvádza, že táto námietka je nedôvodná, lebo v zdaňovacom období roku 2008 žalobca dosiahol celkové príjmy 2072409,- Sk a v zdaňovacom období 2009 - 56296,67 EUR, teda vyššie ako zákonom stanovená hranica, pričom podľa vyššie uvedenej judikatúry je nerozhodné, z akej konkrétnej činnosti SZČO príjmy v rozhodnom období dosiahne, či z činnosti vykonávanej na základe tejto licencie, alebo na základe akéhokoľvek iného (hoci aj medzičasom zaniknutého) oprávnenia. 21.

22. Za dôvodnú nie je možné považovať ani námietku sťažovateľa, že prvostupňový správny orgán rozhodol v danej veci až po viac ako 5 rokoch od podania odhlášky. Kasačný súd konštatuje, že odhláška je evidenčným úkonom poistenca, ktorým poistenec plní povinnosť odhlásiť sa z povinného poistenia (§ 228 ods. 3 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010). Zo zákona o sociálnom poistení nevyplýva povinnosť Sociálnej poisťovne vydať na základe podanej odhlášky rozhodnutie o zániku vyznačením v spise.

Povinnosť preukazovať skutočnosti rozhodujúce pre vznik, trvanie, prerušenie a zánik povinného poistenia prináleží poistencovi a sťažovateľ nesporne disponoval informáciou, že jeho licencia L1A bola v relevantnom období stále platná, čo však príslušnému správnemu orgánu pri podaní odhlášky neoznámil. Takisto si bol vedomý údajov, ktoré sám uviedol v daňových priznaniach za roky 2008 a 2009, čo boli dva základné momenty pre vydanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne. Žalovaná podstatnú skutočnosť, že sťažovateľ je držiteľom licencie L1A v povolaní lekár aj po 30.06.2009, zistila až s časovým odstupom na základe údajov poskytnutých SLK.

Hľadanie iného dôvodu zo strany žalobcu sa kasačnému súdu javí ako argumentovanie účelové. 24. K námietke porušenia procesných práv sťažovateľa v administratívnom konaní treba uviesť, že konanie, ktoré sa začalo na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ako tomu bolo aj v predmetnom prípade, je podľa § 185 ods. 4 cit. zákona začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý

Preto nedošlo k porušeniu procesných zákonných práv sťažovateľa. 25. K námietke sťažovateľa vzťahujúcej sa k otázke právnej istoty v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov, kasačný súd uvádza, že podľa čl. 2 ods. 2 zákona č. 160/ 2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov v spojení s § 5 ods. 1 SSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. O otázkach, ktoré sú predmetom tohto konania, urobil právne závery veľký senát NS SR rozsudkom z 24.11.2020, sp. zn. 1Vs/3/2019, ktorý prešiel testom

súdu. Zákon totiž podobnú situáciu vyslovene predpokladá (§ 466 od. 3 SSP) a možno z neho logicky vyvodiť jej riešenie, že záväzným zostáva len právny názor vyslovený neskôr (obdobne rozhodnutie NSS SR sp. zn. 7Ssk/27/2023). Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 137/2024 zo dňa 20.03.2024.

Z dôvodov prerušenia by v prejednávanej veci teoreticky mohol prichádzať do úvahy len dôvod uvedený v § 100 ods. 2 písm. a) SSP, teda ak prebieha súdne konanie alebo administratívne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu, alebo ak správny súd dal na také konanie podnet. Správny súdny poriadok tak výslovne ustanovuje, že musí ísť o konanie „súdne“ alebo „administratívne“, v ktorom sa rieši predbežná otázka, čo nie je prípad sťažovateľa, keďže žiadne takéto konanie neprebieha. Okrem toho vo všeobecnosti platí, že zjednotenie výkladu nie je predbežnou otázkou zodpovedajúcou napr. § 132 SSP a postup kolégia, resp. pléna pri prijímaní stanoviska nie je ani súdnym, ani administratívnym konaním. Vzhľadom na vyššie uvedené neprichádza podľa názoru kasačného súdu do úvahy prerušenie kasačného konania zo sťažovateľom uvádzaného dôvodu. Uvedeným postupom nemôže dôjsť ani k porušeniu práva na zákonného sudcu, keďže účastník nemá nárok na to, aby senát kasačného súdu dal podnet na prijatie stanoviska (porov. uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 439/2023 a sp. zn. III. ÚS 440/2023). 27. Skutočnosť, že so závermi rozhodnutí správnych orgánov sťažovateľ nesúhlasí, nie je dôvodom na vyslovenie ich nezákonnosti. Vzhľadom na uvedené vyhodnotil kasačný súd sťažnostné námietky ako plne nedôvodné, pričom sám nezistil dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku správneho súdu, preto bolo potrebné kasačnú sťažnosť zamietnuť podľa § 461 SSP. 28. O náhrade trov kasačného konania vo vzťahu k žalovanej bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalovaná bola v konaní úspešná, má právo na náhradu trov, avšak súd jej náhradu trov konania nepriznal, pretože neboli splnené podmienky aplikácie § 168. Sťažovateľ ako neúspešný účastník kasačného konania nemá právo na náhradu jeho trov (§ 167 ods. 1 a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP). 29. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.