7Ssk/215/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej /sudca spravodajca/ a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobkyne: J.. H. D., N.. Q., Q.. XX.XX.XXXX, U. Y., U. XXXX/X, zastúpená: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Bratislava, Dobšinského 12, IČO: 47238232 proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Bratislava, Ul. 29. augusta č. 8-10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 24040-2/2017-BA zo dňa 31.01.2017, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. 4Sa/12/2022-36 zo dňa 23. augusta 2022, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh na prerušeniu kasačného konania zamieta. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred krajským súdom

2. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej správny súd zistil, že žalobkyni bola Slovenskou lekárskou komorou dňa 25 apríla 2006 vydaná licencia číslo: L1A/PO/1028/06 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár, v odbore neurológia.

číslo: L1A/PO/1028/06 zistila Sociálna poisťovňa, pobočka Humenné, až z údajov poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou. Táto licencia jej bola zrušená až ku dňu 28.1.2017. Následne po preskúmaní skutkového stavu veci Sociálna poisťovňa, pobočka Humenné, rozhodnutím číslo: 700-116/2016 zo dňa 2. novembra 2016. podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení rozhodla o nezániku sociálneho poistenia žalobkyne k 30. septembru 2006 a o zániku jej sociálneho poistenia dňa 30. júna 2008, ako o spornom prípade. O odvolaní žalobkyne proti prvostupňovému rozhodnutia rozhodla žalovaná preskúmavaným rozhodnutím tak, že odvolanie zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. V odôvodnení rozhodnutia konštatovala, že spornosť prípadu spočívala v tom, že žalobkyňa dňa 3. októbra 2006 predložila Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce, Registračný list fyzickej osoby - odhlášku, s dňom zániku sociálneho poistenia dňa 30. septembra 2006, avšak po dodatočnom preskúmaní veci bolo zistené, že žalobkyni vzhľadom

3. Krajský súd poukazom na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs 3/2019 z 24.11.2020 a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS 610/2021 z 30.11.2021, z ktorých rozhodnutí citoval právne závery oboch súdov, námietky žalobkyne vznesené v žalobe, ktorými namietala nezákonnosť rozhodnutia žalovanej, vyhodnotil ako nedôvodné.

osoby. Predložením Registračného listu fyzickej osoby - odhlášky zo strany žalobkyne nemohlo dôjsť a ani nedošlo k právoplatnému ukončeniu veci týkajúcej sa zániku jej sociálneho poistenia. Nariadiť alebo povoliť obnovu konania v zmysle § 221 a nasl. zákona o sociálnom poistení možno len na právoplatné rozhodnutie. Z uvedeného dôvodu nebola a ani nemohla byť zo strany Sociálnej poisťovne nariadená obnova konania.

14 ods. 1, písm. b/, § 15 ods. 1, písm. b/, § 21 ods. 1, § 138 ods. 10, konštatoval, že vzhľadom na skutkové zistenia vo veci je námietka žalobkyne, že si zrušila registráciu pre daň z príjmu u príslušného správcu dane, a preto nemohla mať na účely sociálneho poistenia v období po 30. septembri 2006 status samostatne zárobkovo činnej osoby, právne irelevantná. Registrácia podľa osobitného predpisu (t.j. podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov) v súvislosti so zárobkovou činnosťou bola rozhodujúca pre nadobudnutie právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby v období od 1. januára 2011 do 30. júna 2014 (podľa § 5 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. v spojení s § 293cu zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 338/2013 Z. z.).

Tento typ licencie sa považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a zakladá držiteľovi tejto licencie status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia. 6. Správny súd zdôraznil, že samotné nadobudnutie právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia, automaticky nezakladá samostatne zárobkovo činnej osobe povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie.

Z údajov, ktoré žalovanej poskytlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, vyplýva, že príjmy žalobkyne z podnikania za rok 2005 (v sume 647337,00 Sk) boli vyššie ako zákonom stanovená suma 82800,00 Sk, a preto bola v období od 1. júla 2006 do 30. júna

aj naďalej, a to v období od 1. júla 2007 do 30. júna 2008. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobkyni, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, zaniklo v zmysle § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov 30. júna 2008 z dôvodu, že v rozhodujúcom období, t.j. v roku 2007, nedosiahla príjem z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti relevantný na vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia od 1. júla 2008 (žalobkyňa vzhľadom na nulový príjem za rok 2007 nepodala daňové priznanie za rok 2007). Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa bola držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (licencia L1A). ktorá ju oprávňovala na výkon alebo na prevádzkovanie činnosti uvedenej v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov aj po 30. septembri 2006, kedy bolo žalobkyni Prešovským samosprávnym krajom zrušené povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, dňom 30. septembra 2006, žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské

Odôvodnenie

rozhodnutia prvostupňového orgánu spolu s odôvodnením rozhodnutia odvolacieho orgánu obsahujú všetky zistené skutočnosti, ktoré výrok rozhodnutia odôvodňujú, s poukazom na príslušnú právnu úpravu. Sociálna poisťovňa, ústredie, v napadnutom rozhodnutí zaujala stanovisko a vysporiadala sa so všetkými námietkami žalobkyne (účastníčky konania), ktoré uviedla vo svojom odvolaní, a zdôvodnila skutkový aj právny stav predmetnej veci.

8. K tvrdeniu žalobkyne, že postup Sociálnej poisťovni v oboch stupňoch sa prieči idei spravodlivosti, správny súd uviedol, že právo sociálneho zabezpečenia patrí do oblasti verejného práva, pričom platí, že normy verejného práva sú kogentného charakteru, t. j. sú prikazujúce a zakazujúce, čo znamená, že od príslušnej právnej normy sa nemožno odchýliť, ak to zákonná úprava neumožňuje. Sociálna poisťovňa je povinná striktne dodržiavať v aplikačnej praxi ustanovenia zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a nemôže hľadať také riešenie, ktoré by bolo v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Správny súd zdôraznil, že so všeobecným princípom spravodlivosti nie je možné stotožňovať úspech v spore. Medzi predpoklady právneho štátu patrí právna istota, princíp legality, čiže viazanosti štátnej moci právom, či rovnosť účastníkov. Princíp právnej istoty a spravodlivosti v práve sociálneho zabezpečenia znamená, že je potrebné zabezpečiť, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podmienkami pre vznik povinného nemocenského

V právnom štáte a v duchu všeobecného princípu spravodlivosti nie je možné očakávať zvýhodnenie vo forme nevzniku povinnosti na základe, či už neznalosti práva (žalobkyňa tvrdila, že nevedela o tom, že vydaním licencie jej vzniká status SZČO), alebo akéhokoľvek iného opomenutia.

Súd má v odôvodnení svojho rozhodnutia reagovať na zásadné relevantné námietky súvisiace s predmetom súdnej ochrany prednesené žalobcom. Uvedené je s poukazom na zásadu zákonnosti a na princípy dobrej správy potrebné aplikovať aj vo vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov.

11. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. V dôvodoch kasačnej sťažnosti namietala, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Navrhovala, aby najvyšší správny súd rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Sa/12/2022 zo dňa 23. 08. 2022 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. 12. V dôvodoch kasačnej sťažnosti žalobkyňa vyslovila svoj nesúhlas s právnym posúdením veci zo strany krajského súdu. V zásade zotrvala na dôvodoch uvedených v žalobe. Zdôraznila, že len formálne držanie licencie bez jej skutočného využitia za účelom získania príjmu, nemôže napĺňať materiálnu podmienku na to, aby mal sťažovateľ po zániku oprávnenia, na ktoré bola jeho účasť ako SZČO na sociálnom poistení pôvodne naviazaná, pokračujúcu účasť na sociálnom poistení aj po zániku tohto oprávnenia. Uviedla, že opačný výklad založený na pretrhnutí väzby oprávnenia na výkon SZČO a príjmu z toho plynúceho je v rozpore s princípmi, na ktorých je budovaný zákon č. 461/2003 Z.z., ktorý v zmysle § 21 odsek 1 definuje príjem ako príjem z konkrétneho podnikania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, ktorého výkonom ku generovaniu príjmu skutočne aj došlo. Tiež zdôraznila, že ak licencia L1A v jej prípade sama o sebe nenapĺňa pojmové znaky oprávnenia na výkon podnikateľskej činnosti, keďže na ňu nikdy nedosahovala žiaden príjem, nemožno ju považovať ani za subjekt, ktorý je oprávnený na výkon alebo na prevádzkovanie činnosti podľa § 3 ods. 1, písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. a teda jej účasť na povinnom sociálnom poistení ako SZČO v rozhodnom období v zmysle § 21 ods. 4 zákon č. 461/2003 Z.z., zánikom oprávnenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia bez pochýb ku dňu 30.09.2006 zanikla. Ďalej namietala, že postupom správneho súdu došlo k porušeniu princípu právnej istoty a aj práva na súdnu a inú ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho súdu pre ľudské práva. Tiež namietala, že postupom správneho súdu došlo k porušeniu princípu právnej istoty a porušeniu jej práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho súdu pre ľudské práva. 13. Sťažovateľka žiadala, aby senát najvyššieho správneho súdu za účelom zachovania princípu právnej istoty ako aj jej práva na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods.1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 Európskeho súdu pre ľudské práva prerušil súdne konanie vo veci kasačnej sťažnosti a zmysle § 21 ods. 3 písm. a/ v spojení s § 24d odsek 1, písm. b/ zákona č. 757/ 2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a podal predsedovi Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky podnet na zaujatie stanoviska pléna najvyššieho správneho súdu k zjednoteniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov v právoplatných rozhodnutiach veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bude následne pre členov pléna Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky záväzné.

15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ v spojení s § 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobkyne je nedôvodná. 16. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 4Sa/12/2022-36 zo dňa 23. augusta 2022, ktorým krajský súd žalobu žalobkyne zamietol. 17. Kasačný súd konštatuje, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu náležite postupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, napadnutého žalobou, vykonal náležite v zmysle platnej právnej úpravy zákona č. 461/2003 Z. z. a svoju právnu úvahu, na základe ktorej ustálil svoj právny záver, aj riadne odôvodnil. 18. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy uvedeného právneho predpisu postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k záveru, že krajský súd potom, ako mu bolo predchádzajúce rozhodnutie vo veci samej rozsudkom Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/24/2018 z 23.2.2022 zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, následne konal a rozhodol v intenciách názoru najvyššieho správneho súdu. Kasačný súd po vyhodnotení rozsahu a dôvodov kasačnej sťažnosti žalobkyne vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu v zásade nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. Kasačný súd na zdôraznenie správnosti a zákonnosti rozsudku správneho súdu, považujúc za zásadnú spornú otázku, kedy žalobkyni zaniklo povinné sociálne poistenie, uvádza nasledovné.

19. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie. Podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2010 samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu.

. .Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. rozlišuje u lekárov medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu [písm. b)] a na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [ písm. c)]. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. (ďalej aj „licencia L1A“) nie je podmienkou na vydanie povolenia podľa § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. Ide o licenciu, ktorá nie je žiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie L1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C.

Po splnení zákonných podmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať, pričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať činnosť u konkrétneho poskytovateľa, registrácia a pod.) nie je potrebný. V prípade držiteľov licencie L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnícku starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti).

nijako nesúvisí. Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. v nekonaní držiteľa oprávnenia.

Držba licencie L1B ani vstup jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/ 2003 Z. z.“

Konštatoval: „. . .Status samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj „SZČO“) na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom vzniku alebo trvania takého poistenia. Osobitný spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia (ďalej aj „povinné poistenie“) samostatne zárobkovo činnej osoby upravuje ustanovenie § 21 ods. 2 až 4 zákon č. 461/2003 Z. z..

zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c), teda že od uvedeného dňa nevykonáva činnosť na základe licencie L1A (t. j. samostatnú zdravotnícku prax). Keďže zákon č. 461/ 2003 Z. z. výslovne vyžaduje podanie „vyhlásenia“ podľa § 21 ods. 4 písm. b), za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu - odhlášky, z obsahu ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú.

. .Sociálna poisťovňa nie je povinná skúmať, aká časť z týchto príjmov je čisto z činnosti na základe licencie L1A, ktorá okolnosť je pre posúdenie vzniku alebo zániku poistenia podľa § 21 ods. 1 právne irelevantná. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj v prípade, ak príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov sú nižšie, ale v súčte s iným príjmom zo samostatnej zárobkovej činnosti, napr. zo živnosti sú v súčte vyššie ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., poistenie vznikne, resp. trvá naďalej“. Záverom je potrebné uviesť, že ak „lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ide vždy o príjem SZČO a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa § 5 písm. a), príp. písm. b) alebo d) zákona o sociálnom poistení v znení platnom do 31. decembra 2010.“

. . .„Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

. . . .“ 25. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj rozhodnutie veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je pre súdy záväzné. Právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný. Ak sa senát najvyššieho správneho súdu pri svojom rozhodovaní chce odchýliť od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého senátu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. ( § 466 ods.3 SSP)

zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2010. V prípade žalobkyne ako držiteľky licencie L1A bola naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon samostatne zárobkovej činnosti, pretože nebola preukázaná žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od jej vôle ako držiteľky tejto licencie, ktorá by jej bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom

kvalifikovanej výške. 27. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky, ktorými namietala, že postupom správneho súdu došlo k porušeniu princípu právnej istoty a aj práva na súdnu a inú ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho súdu pre ľudské práva a tiež, že postupom správneho súdu došlo k porušeniu princípu právnej istoty a porušeniu jej práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho súdu pre ľudské práva, kasačný súd upriamuje jej pozornosť na právnu úpravu ustanovenú v čl. 2 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov v spojení s § 5 ods. 1 SSP, v zmysle ktorej právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

Pokiaľ žalovaná napadnutým rozhodnutím a následne na základe žaloby podanej proti tomuto rozhodnutiu žalovanej správny súd vydali rozhodnutia v intenciách názoru konštatovaného v citovanom rozhodnutí veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs 3/2009, nemohlo dôjsť k porušeniu princípu právnej istoty v danej veci. Uvedený rozsudok Veľkého senátu NS SR nahradil pôvodný rozsudok Veľkého senátu vydaný k danej problematike (sp. zn. 1Vs/1/2019), čo je v ňom explicitne vyjadrené, preto nie je možné dať za pravdu sťažovateľke, že obe rozhodnutia rovnocenne koexistujú popri sebe, a teda právne závery skoršieho rozhodnutia je možné účinne uplatňovať v praxi. Kasačný súd v danej súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Atanasovski proti Bývalej juhoslovanskej republike Macedónsko zo 14. januára 2010, č. 36815/03, v rámci ktorého ESĽP vyslovil, že vývoj judikatúry sám osebe nie je v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti, keďže neschopnosť zachovať dynamický a vývojový prístup by mohol byť prekážkou reformy alebo zlepšenia. (pozri sp. zn. 6Ssk/2/2023).

Princíp právnej istoty a spravodlivosti v práve sociálneho zabezpečenia znamená, že je potrebné zabezpečiť, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely ( sp. zn. 9Sžsk/16/2018).

29. Kasačný súd posudzujúc návrh sťažovateľky na prerušenie kasačného konania a podanie podnetu predsedovi NSS SR v zmysle § 21 ods. 3 písm. a) v spojení s § 24d ods. 1 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z., dospel k záveru, že v prejednávanej veci neboli splnené podmienky na podanie prípadného podnetu predsedovi NSS SR, pretože po zmene judikatúry rozhodnutím veľkého senátu sp. zn. 1Vs/3/2019 nedošlo k rozdielnemu výkladu zákona o sociálnom poistení, či už v rozhodnutiach veľkého senátu alebo v rozhodnutiach jednotlivých senátov najvyššieho správneho súdu. Pôvodné rozhodnutie veľkého senátu z roku 2019 bolo prekonané novým rozhodnutím z roku 2020 a fakticky ním bolo nahradené. Po tejto zmene judikatúry sa senát najvyššieho správneho súdu, prejednávajúci túto konkrétnu vec, v plnom rozsahu riadil týmto novším rozhodnutím veľkého senátu a nedošlo k žiadnemu odklonu od ustálenej judikatúry. Žalobkyňa ani neuviedla, že by niektorý iný senát najvyššieho správneho súdu vydal rozhodnutie v rozpore s touto judikatúrou. Kasačný súd z dôvodov uvedených vyššie

31. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.