7Ssk/44/2025

3. Prvostupňovým rozhodnutím prezident Hasičského a záchranného zboru žalobkyni ako bývalej príslušníčke Hasičského a záchranného zboru priznal nárok na náhradu škody vo výške 5.403,68 eur podľa § 134aj ods. 2 zákona o HaZZ, ktorý si uplatnila písomnosťou z 02.12.2011 z dôvodu, že služobný úrad s ňou mal skončiť služobný pomer z dôvodu jej

Rozsudok

nadobudol právoplatnosť 30.11.2018. Dňa 12.04.2019 spolu s návrhom na pokračovanie v konaní si žalobkyňa uplatnila aj 9,25 %-ný úrok z omeškania zo sumy 5.403,68 eur od 02.12.2011 do zaplatenia.

písomne oznámila tehotenstvo. Dňa 28.05.2009 jej bolo doručené oznámenie o skončení služobného pomeru v skúšobnej lehote podľa § 62 zákona o HaZZ s tým, že jej služobný pomer končí 31.05.2009. Žalovaný mal za to, že porušenie právnej povinnosti pre účely konania o náhrade škody zo strany služobného úradu je potrebné definovať ako nezákonné rozhodnutie, nezákonné zatknutie, zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej slobody, rozhodnutie o treste alebo ochrannom opatrení, rozhodnutie o väzbe alebo nesprávny úradný postup.

Nakoľko porušenie zásady rovnakého zaobchádzania nemá vplyv na zákonnosť samotného skončenia služobného pomeru v skúšobnej dobe, nie je možné hovoriť o splnení prvého zákonného predpokladu pre priznanie náhrady škody, ktorým je porušenie právnej povinnosti. Konštatovanie diskriminácie v konaní o antidiskriminačnej žalobe nespôsobuje nulitu aktu skončenia služobného pomeru v skúšobnej dobe. Žalovaný mal za to, že poukazovanie žalobkyne na smernicu EU 92/85/ EHS o opatreniach a podpore tehotných matiek, smernicu č. 2006/54/ES o rovnosti príležitostí a rovnakom zaobchádzaní v súvislosti so skončením jej služobného pomeru nie je na mieste, keďže nezakladajú práva priamo fyzickým ani právnickým osobám, ale vyžaduje sa ich implementácia do vnútroštátneho právneho poriadku a tá bola vykonaná až novelou zákona č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012, pričom služobný pomer žalobkyne skončil v r.

žalobkyni nárok na ňou nárokované položky v podanom uplatnení nároku na náhradu škody podľa § 134aj a nasl. Zákona o HaZZ nevznikol. Dodal, že náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur jej bola priznaná ako satisfakcia za stav, ktorý musela diskrimináciou strpieť. Prijala tak uspokojivé zadosťučinenie vo forme finančnej satisfakcie a ďalší nárok na náhradu majetkovej škody neexistuje. K námietke nepriznania úrokov z omeškania uviedol, že tieto majú akcesorickú povahu (vedľajšieho záväzku) a nemôžu platne vzniknúť bez existencie platného hlavného záväzku. Mohli by vzniknúť iba v prípade priznania nároku na náhradu škody a tak táto námietka pri zmene výroku napadnutého rozhodnutia stratila opodstatnenie. Dodal, že odvolacie konanie je vybudované na apelačnom princípe a druhostupňový orgán je zásadne oprávnený rozhodnúť vo veci, pričom závermi prvostupňového orgánu nie je viazaný, keď samostatne hodnotí vec zo skutkovej a právnej stránky. V dôsledku toho môže byť situácia účastníka konania rozhodnutím odvolacieho orgánu nielen zlepšená, ale aj zhoršená. Konanie na správnom súde

súhlasiť. Považoval za zjavné, že hoci žalovaný priamo zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“) v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezmieňuje ani necituje, žalovaným použitý výpočet porušenia právnej povinnosti zodpovedá členeniu rozsahu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci podľa § 3 uvedeného zákona. Rovnako tak žalovaným uvádzaná podmienka zrušenia alebo zmeny rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom ako definičný znak porušenia právnej povinnosti vydaním nezákonného rozhodnutia, zodpovedá úprave podmienok uplatnenia nároku na náhradu škody voči štátu v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 uvedeného zákona. Zdôraznil, že ide o dva samostatné a od seba nezávislé právne režimy čo do určenia zodpovednostných vzťahov medzi subjektami oprávnenými na náhradu a škodovo zodpovednými subjektami, čo do určenia právneho základu a charakteru protiprávneho konania, čo do určenia podmienok vzniku nároku na náhradu škody a procesu jeho uplatnenia u

Pokiaľ teda žalovaný splnenie podmienok vzniku nároku žalobkyne na náhradu škody podľa § 134aj ods. 2 zákona o HaZZ vyhodnocoval v intenciách zákona o zodpovednosti za škodu pre účely výkladu právnej skutočnosti porušenia právnej povinnosti nadriadeným ako jednej z podmienok vzniku uplatneného nároku, vec nesprávne právne posúdil. Poukázal na § 16 ods. 2 a 4 zákona o HaZZ a konštatoval, že v prejednávanom prípade z podstaty veci vyplýva, že primárnu právnu povinnosť tvorí dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania a zákaz diskriminácie príslušníka pri výkone štátnej služby, ktorú upravuje priamo zákon o HaZZ a ktorý sa na vzájomné interné vzťahy medzi služobným úradom, príp. nadriadeným a príslušníkom zboru aplikuje. Uviedol, že bolo preto povinnosťou žalovaného.

6. Proti tomuto rozsudku podal kasačnú sťažnosť žalovaný. Namietal nesprávne právne posúdenie veci zo strany správneho súdu a navrhol kasačnému súdu, aby po posúdení kasačnej sťažnosti rozsudok správneho súdu zmenil tak, že žalobu žalobkyne zamietne. Mal za to, že postupoval správne. Zopakoval právnu argumentáciu z preskúmavaného rozhodnutia, teda že porušenie právnej povinnosti je pre účely konania o náhrade škody zo strany služobného úradu potrebné definovať ako nezákonné rozhodnutie, nezákonné zatknutie, zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej slobody, rozhodnutie o treste alebo ochrannom opatrení, rozhodnutie o väzbe alebo nesprávny úradný postup. V prípade, že sa jedná o nezákonné rozhodnutie, sa požaduje, aby bolo rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda, neskôr zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Dodal, že oznámenie o skončení služobného pomeru žalobkyne v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu je stále zákonné, nezákonnosť nebola akýmkoľvek oprávneným orgánom konštatovaná, z čoho jednoznačne vyplýva, že so žalobkyňou bol služobný pomer skončený zákonným spôsobom. Rozhodnutia predložené

uplatnenom nároku nárokuje hypotetickú škodu (prípadne neexistujúci ušlý zisk) viažucu sa k poberaniu dávky sociálneho zabezpečenia vo zvýšenej sume, na ktorú v čase skončenia služobného pomeru nárok nemala. Ten by jej vznikol až po najmenej 270 dňoch nemocenského poistenia v posledných dvoch rokoch pred pôrodom. Je však podľa jeho názoru minimálne predčasné tvrdiť, že ak by nebol skončený služobný pomer v skúšobnej dobe, nárok by automaticky získala. Nárok na zvýšenú materskú podľa názoru žalovaného vo veľkej miere ovplyvnila sama a to najmä neschopnosťou sa zamestnať. Takisto mohla byť po skončení

Prijala tak uspokojivé zadosťučinenie vo forme súdom zváženej a riadne odôvodnenej finančnej satisfakcie a ďalší nárok na náhradu majetkovej škody podľa názoru žalovaného už neexistuje. K nepriznaniu úrokov z omeškania opäť uviedol, že tieto majú akcesorickú povahu a nemôžu platne vzniknúť bez existencie platného hlavného záväzku. Žalovaný opäť aj v kasačnej sťažnosti poukázal na to, že odvolacie konanie je vybudované na apelačnom princípe a tým pádom odvolací orgán môže rozhodnúť aj v neprospech odvolateľa. Zhrnul, že žalobkyňou žiadaný právny nárok nemá zákonnú oporu. 7. Žalobkyňa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovaného uviedla, že táto nie je dôvodná a navrhla ju zamietnuť. Žalovaný podľa nej pre vznik zodpovednosti za škodu vyžaduje splnenie podmienok nad rámec podmienok uvedených v zákone o HaZZ. Žalobkyňa trvala na tom, že existencia súdnych rozhodnutí vo veci konania o porušení zásady rovnakého zaobchádzania (podľa antidiskriminačného zákona) nepochybne preukazuje, že zo strany služobného úradu (správny orgán prvého stupňa) došlo jej prepustením z dôvodu jej tehotenstva k protiprávnemu

Na smernice prihliadol tiež súd v konaní podľa antidiskriminačného zákona. Záver žalovaného, že žalobkyňa si v konaní uplatnila hypotetickú škodu žalobkyňa označila za nepreskúmateľný. Nárok na náhradu škody (majetkovej ujmy) spôsobenej v príčinnej súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania je iným nárokom než nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý si úspešne uplatnila v konaní vo veci porušenia zásady rovnakého

Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že nepriznal žalobkyni nárok na náhradu škody podľa § 134aj ods. 2 zákona o HaZZ z dôvodu, že takýto nárok jej nevznikol. Správny súd prijal záver o nesprávnom právnom posúdení veci žalovaným, ktoré videl v tom, že žalovaný prvú podmienku vzniku nároku na náhradu škody - porušenie právnej povinnosti nadriadeným - nepovažoval za splnenú, na rozdiel od správneho súdu, ktorý ju považoval za splnenú porušením § 16 ods. 2 zák. o HaZZ, preukázaným právoplatnými civilnými rozsudkami. Ostatnými podmienkami potrebnými pre vznik nároku na náhradu škody (príčinná súvislosť a výška škody) sa nezaoberal.

Podľa § 16 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o HaZZ práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako všetkým občanom pri vstupe do štátnej služby a príslušníkom pri vykonávaní štátnej služby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou osobitným zákonom. V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodu manželského stavu a rodinného stavu,

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. Podľa § 9 ods. 4 cit. zákona právo na náhradu škody alebo právo na inú náhradu podľa osobitných predpisov nie je týmto zákonom dotknuté.

zásady rovnakého zaobchádzania. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k. 19C/65/ 2010-577 z 09.06.2016 v spojení so zmenovým rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Co/121/2017-661 zo dňa 25.10.2018 bola žalovanému určená povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 5.000,- eur a zároveň súd určil, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania voči žalobkyni z dôvodu jej pohlavia. Nato bolo dňa 26.04.2020 vydané prvostupňové rozhodnutie, ktoré jej priznalo škodu vo výške 5.403,68 eur, ktoré žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zmenil tak, že jej nárok na náhradu škody nepriznal. Nepriznanie v podstate odôvodnil nesplnením základných podmienok pre vznik nároku na náhradu škody, a to že nebolo preukázané porušenie právnej povinnosti nadriadeného (služobného úradu) a že nevznikla skutočná škoda, ale len hypotetická.

V prípade, že sa príslušník zboru domnieva, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, môže sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej antidiskriminačným zákonom (§ 16 ods. 4 zák. o HaZZ). Antidiskriminačný zákon stanovuje inštitúty, ktoré takáto osoba môže využiť, napr.

Týmto zákonom môže byť aj zákon o HaZZ. 13. Zákon o HaZZ obsahuje samostatnú komplexnú úpravu náhrady škody (v § 134 a nasl.) týkajúcu zodpovednosti služobného úradu. Tento právny predpis vo vzťahu k pojmu porušenie právnej povinnosti neobsahuje limity či odkaz na aplikáciu § 3 zákona o zodpovednosti za škodu. Žalovaný v kasačnej sťažnosti zastáva názor, že porušenie právnej povinnosti pre účely konania o náhrade škody zo strany služobného úradu je potrebné definovať ako nezákonné rozhodnutie, nezákonné zatknutie, zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej slobody, rozhodnutie o treste alebo ochrannom opatrení, rozhodnutie o väzbe alebo nesprávny úradný

Podmienku zrušenia alebo zmeny rozhodnutia, ktorým došlo k porušeniu právnej povinnosti, z dôvodu jeho nezákonnosti, zákon o HaZZ neustanovuje. Podľa názoru kasačného súdu porušenie právnej povinnosti môže spočívať aj v preukázanom porušení konkrétneho ustanovenia cit. zákona.

15. Je potrebné doplniť, že žalovaný sa ani v kasačnej sťažnosti nevyjadril priamo či jednoznačne k tomu, z akých právnych dôvodov aplikoval na posúdenie nároku žalobkyne na náhradu škody pri výklade termínu/pojmu porušenie právnej povinnosti na účely zákona o HaZZ skutkové podstaty, ktoré korešpondujú so znením § 3 zákona o zodpovednosti za škodu. 16. Žalovaný za nesprávny považoval aj záver správneho súdu (ktorý korešpondoval záverom Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn. 3Cdo/78/2018, 3Cdo/79/2018), že nadriadený príslušníka zboru v prípade rozhodovania o skončení služobného pomeru príslušníka v skúšobnej lehote alebo vo veci ním uplatneného nároku podľa § 134aj ods. 2 zákona o HaZZ nevystupuje ako orgán verejnej moci, ale uplatňuje voči nemu pôsobnosť služobne

Hasičského a záchranného zboru: „. . . O výkon verejnej moci a o úradný postup orgánu verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. nejde tiež vtedy, keď určitý orgán (i keď vykazujúci inak znaky orgánu verejnej moci) ako zamestnávateľ posudzuje opodstatnenosť niektorého nároku uplatneného voči nemu jeho zamestnancom v ich vzájomnom právnom vzťahu.“ Rovnaký právny názor zaujal Najvyšší súd SR v stanovisku občianskoprávneho kolégia zverejnenom v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 6/2024 pod č. 63: „Rozhodovanie ministra vnútra Slovenskej republiky alebo služobného úradu vo veciach služobného pomeru policajta nie je výkonom verejnej moci orgánom verejnej moci podľa § 2 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky nie je rozhodnutím štátu v zmysle § 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a nevzťahuje sa naň ustanovenie § 3 ods. 1 písm. a) tohto zákona.

17. Kasačný súd v tejto časti vyhodnocuje kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú s tým, že správny súd správne právne posúdil prvú podmienku vzniku nároku na náhradu škody - porušenie právnej povinnosti - ako splnenú. 18. Žalovaný však v kasačnej sťažnosti namietal, že žalobkyňa nenaplnila ani ďalšiu kumulatívnu podmienku pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že žalobkyňa si nárokuje hypotetickú škodu (prípadne neexistujúci ušlý zisk) viažucu sa k poberaniu dávky sociálneho zabezpečenia vo zvýšenej sume, na ktorú v čase skončenia služobného pomeru nemala nárok. Súhlasil so žalobkyňou, že nárok by jej vznikol až po 270 dňoch nemocenského poistenia v posledných dvoch rokoch

Podľa názoru správneho súdu už samo zistenie splnenia prvej podmienky postačuje pre záver o dôvodnosti žaloby, teda pre zrušujúci výrok napadnutého rozsudku. S týmto názorom sa kasačný súd nestotožnil. Podmienky na vznik nároku na náhradu škody musia byť splnené kumulatívne, čo znamená, pokiaľ nebude splnená hociktorá z nich, nárok nevznikne. Pokiaľ by teda aj bola splnená prvá podmienka, ak by nebola splnená podmienka druhá, výrok preskúmavaného rozhodnutia by stále obstál. Keďže pri nesplnení hociktorej z nich nárok nie je daný, pokiaľ správny súd zistil splnenie jednej z nich a (ne)splnením druhej sa nezaoberal, jeho právny záver o potrebe zrušenia preskúmavaného rozhodnutia je predčasný.

žaloby. Záver