7Sžsk/115/2019

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu v 1. rade: F.. Z. Š., G. I. Y., Y. X. Č.. XXX, žalobcu v 2. rade: Obec Tatranská Javorina, so sídlom Tatranská Javorina 33, IČO: 31946801, obaja právne zastúpení ŠERFEL & Partners, s.r.o, so sídlom Žellova 2, Bratislava, IČO: 36867195, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. 47968-7/2018-BA zo dňa 24. augusta 2018 a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Poprad číslo 700-3080020618-GC09/18 zo dňa 20. marca 2018, o kasačnej sťažnosti žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. 8Sa/47/2018-163 zo dňa 20. júna 2019, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcov v 1. a 2. rade proti rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. 8Sa/47/2018-163 zo dňa 20. júna 2019 zamieta. Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred krajským súdom

(žalobcovi v 1 rade) ako zamestnancovi zamestnávateľa Obec Tatranská Javorina (žalobcovi v 2 rade) nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 29. októbra 2014.

nevznikli. 2. Krajský súd z predloženého administratívneho spisu zistil, že žalobca v 1. rade bol v zmysle uznesenia obecného zastupiteľstva č. 6/2010 zo dňa 26. októbra 2010 zvolený do funkcie hlavného kontrolóra od 1. januára 2011 v obci Tatranská Javorina.

hlavný kontrolór obce. Na zasadnutí Obecného zastupiteľstva žalobca v 1. rade dňa 26.06.2012 požiadal o ukončenie pracovného pomeru k 09.08.2012 z dôvodu odchodu do predčasného starobného dôchodku s tým, že funkciu hlavného kontrolóra bude vykonávať od 10.08.2012 do 09.08.2014 bez nároku na mzdu. Obecné zastupiteľstvo súhlasilo s ukončením pracovného pomeru dohodou a s vykonávaním funkcie hlavného kontrolóra bez nároku na mzdu počas uvedeného obdobia.

Sociálna poisťovňa, pobočka Poprad dňa 20.03.2018 rozhodnutím 700-3080020618-GC09/18 rozhodla, že žalobcovi v 1. rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 29.10.2014 z dôvodu, že povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti u

Na základe uvedených rozhodnutí žalovaná opravila pôvodné dve čiastkové poistenia žalobcu v 1. rade od 01.01.2011 do 09.08.2012 a od 29.10.2014 do 01.01.2017 na jedno nepretržité povinné poistenie od 01.01.2011 do 01.01.2017. Žalobca v 1. rade bol opätovne zvolený za hlavného kontrolóra na obdobie od 25.01.2017. V pracovnej zmluve zo dňa 25.01.2017, ktorá je uzatvorená na obdobie od 25.01.2017 do 25.01.2023 má dohodnutý skrátený úväzok 0,10. Taktiež krajský súd zistil, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava zo dňa 20.08.2012 bol žalobcovi v 1. rade od 10.08.2012 priznaný predčasný starobný dôchodok. Dňa 29. októbra 2014 žalobca v 2. rade ako zamestnávateľ podal Registračný list fyzickej osoby - prihlášku, ktorým žalobcu v 1. rade ako svojho zamestnanca s pravidelným mesačným príjmom prihlásil na povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti, s dátumom vzniku poistenia 29. októbra 2014.

2004, postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach, za primeraného použitia ustanovení o všeobecnej správnej žalobe podľa prvej hlavy tretej časti S.s.p. a dospel k záveru, že správne orgány vychádzali z náležite zisteného skutkového stavu, pre ktoré si zabezpečili potrebné podklady, prvostupňové rozhodnutie v spojení s rozhodnutím žalovanej dávajú zrozumiteľnú odpoveď podľa akého zákonného ustanovenia správne orgány rozhodli (§ 209 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z.), ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia a akými úvahami boli vedené pri hodnotení dôkazov (listín) a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodli (§ 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z.).

dňa 29. októbra 2014. 6. Krajský súd skonštatoval, že funkcia hlavného kontrolóra obce je výkonom práce vo verejnom záujme a podľa § 18 odsek 1 zákona č. 369/1990 Zb. vzťahujú sa na neho všetky práva a povinnosti ostatného vedúceho zamestnanca podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme.

Uviedol, že jedným z predpokladov pre výkon funkcie hlavného kontrolóra obce je v zmysle § 18a zákona č. 369/1990 Zb. jeho zvolenie do funkcie hlavného kontrolóra s tým, že všetky predpoklady pre výkon funkcie dané zákonom č. 369/ 1990 Zb. musí hlavný kontrolór obce spĺňať po celý čas výkonu tejto funkcie.

Zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení upravuje špecifiká týchto pracovnoprávnych vzťahov. V ustanovení § 18a ods. 5 sa uvádza, že hlavného kontrolóra volí obecné zastupiteľstvo na 6 rokov. Jeho funkčné obdobie sa začína dňom, ktorý je určený ako deň nástupu do práce. V súlade s ods. 6 citovaného ustanovenia hlavnému kontrolórovi vzniká po zvolení nárok na uzavretie pracovnej zmluvy s obcou. V zmysle ods. 7 citovaného ustanovenia starosta je povinný s právoplatne zvoleným hlavným kontrolórom uzavrieť pracovnú zmluvu najneskôr v deň nasledujúci po dni skončenia funkčného obdobia predchádzajúceho hlavného kontrolóra. Spôsoby zániku výkonu funkcie hlavného kontrolóra obce sú taxatívne vymenované v § 18a ods. 8 zákona o obecnom zriadení, a preto skončenie pracovného pomeru žalobcu v 1. rade dohodou považoval krajský súd za sporné. K zániku funkcie hlavného kontrolóra žalobcom v 1. rade nedošlo zákonom ustanoveným spôsobom, a tým ani k zániku jeho pracovného pomeru. Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom žalovanej, že zo žiadosti zo dňa 25. júla 2012 o

7. Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom, na ktorý poukázala žalovaná, podľa ktorého, ak už zvolením do funkcie vzniká hlavnému kontrolórovi právny vzťah, z ktorého má nárok na príjem zo závislej činnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) až h), ods. 2 a 3 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z. z.“) v znení neskorších predpisov, teda dochádza tým k splneniu podmienok pre nadobudnutie právneho postavenia zamestnanca aj v zmysle zákona o sociálnom poistení. Z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil žalobné námietky žalobcov ako právne bezvýznamné, keďže tieto sú postavené na predpoklade platnosti zániku pracovného pomeru žalobcu v 1. rade so žalobcom v 2. rade.

obecnom zriadení. V súlade s uvedeným, povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti u žalobcu v 2. rade vzniklo žalobcovi v 1. rade dňa 1. januára 2011 a trvalo nepretržite do 1. januára 2017, a teda nemohli žalobcovi v 1. rade vzniknúť predmetné povinné poistenia od 29. októbra 2014 na základe totožného pracovného

9. Krajský súd vo vzťahu k žalobnej námietke žalobcov v 1. a 2. rade, že vzdaním sa svojej mzdy za výkon funkcie hlavného kontrolóra chcel žalobca v 1. rade šetriť verejné prostriedky obce, uviedol, že žalovaná správne poukázala na pracovnú zmluvu zo dňa 28. decembra 2010, v zmysle ktorej žalobcovi v 1. rade za výkon funkcie hlavného kontrolóra patrí mzda vo výške 85,70 eur mesačne, avšak rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie, číslo: XXX XXX XXXX, zo dňa 20. augusta 2012, bol žalobcovi v 1. rade odo dňa 10. augusta 2012 priznaný predčasný starobný dôchodok v sume 594,00 eur mesačne.

Nesplnenie zákonných podmienok pre nárok na predčasný starobný dôchodok by žalobca v 1. rade nespĺňal z toho dôvodu, že by bol povinne dôchodkovo poistený ako zamestnanec v pracovnom pomere. 10. K námietke žalobcov, že prvostupňovými rozhodnutiami zo dňa 20. marca 2018 č. 700-3080020618-GC09/18 a č. 700-3080020518-GC09/18 prvostupňový orgán v zásade rozhodoval o tom istom, t.j. o trvaní (vzniku, resp. zániku) povinných sociálnych poistení žalobcu v 1. rade, krajský súd poukázal na obsah administratívneho spisu, z ktorého vyplýva že nejde o rozhodovanie v totožnej veci, nakoľko rozhodnutím č. 700-3080020518-GC09/18 rozhodol prvostupňový orgán, že žalobcovi v 1. rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 01.01.2017 a nie dňa 09.08.2012, a rozhodnutím č. 700-3080020618-GC09/18 rozhodol prvostupňový orgán, že žalobcovi v 1. rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 29.10.2014. Žalovaná rozhodnutiami zo dňa

Z uvedených dôvodov aj túto námietku žalobcov považoval za irelevantnú. 11. Krajský súd ďalej za nedôvodnú považoval námietku, že Sociálna poisťovňa nemá zákonnú kompetenciu rozhodnúť vo veci žalobcov. Podľa ustanovenia § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy. Tretia časť zákona o sociálnom poistení súčasne v § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady.

Za nedôvodnú považoval krajský súd aj námietku žalobcu, že žalovaná odkazuje na vyjadrenie Inšpektorátu práce Prešov, pretože z obsahu predloženého administratívneho spisu je nepochybné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňového rozhodnutia, pričom je známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok.

12. Vo vzťahu k ďalšej námietke žalobcov v 1. a 2. rade, že žalobcovi nebolo umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia vzhľadom na skutočnosť, že mu nebolo oznámené začatie konania krajský súd skonštatoval, že zákon o sociálnom poistení ako zákon lex specialis Sociálnej poisťovni neukladá povinnosť upovedomiť účastníka konania o začatí konania, nemá ani povinnosť pred vydaním rozhodnutia dať možnosť účastníkovi konania vyjadriť sa k jeho podkladom i k spôsobu jeho zistenia a umožniť mu navrhovať dôkazy, alebo navrhovať doplnenie, ako je to v správnom poriadku. Neukladá jej ani povinnosť v rozhodnutí uviesť dátum začatia nedávkového konania. Aj keď takúto procesnú úpravu nemožno chápať absolutisticky, každú vec je potrebné posudzovať individuálne z hľadiska naplnenia povinností zakotvených v § 195 ods. 1, 3 zákona o sociálnom poistení.

13. Krajský súd sa nestotožnil ani s námietkou, že tým že mu nebolo umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia vzhľadom na skutočnosť, že mu nebolo oznámené začatie konania žalovaná, konala v rozpore s príslušnými ustanovenia zákona o sociálnom poistení, ktoré upravujú konanie vo veciach sociálneho poistenia, keďže prvostupňové konanie s odvolacím konaním tvorí jeden celok a aj z § 218 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. vyplýva, že odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, ak je to nevyhnutné doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. Správny súd konštatoval, že v konaní pred správnymi orgánmi neboli porušené žiadne procesné práva žalobcov, keďže doručením prvostupňového rozhodnutia, žalobcovia mali možnosť podať, a aj podali odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu, v odvolaní uviedli všetky svoje námietky, s ktorými sa vysporiadala v preskúmavanom rozhodnutí žalovaná.

právach. V tomto kontexte správny súd odkazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR, sp.zn. IV. ÚS 228/2011-9 zo dňa 02. júna 2011, podľa ktorého: „Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené

15. Krajský súd mal za to, že napadnuté rozhodnutie žalovanej obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvostupňové konanie, pričom nezistil, že by tieto závery žalovanej boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

(m. m. IV. ÚS 112/05, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). 16. Krajský súd konštatoval, že pri svojom rozhodovaní zhodnotil vyššie uvedené skutočnosti a ustanovenia príslušných zákonných ustanovení na vec sa vzťahujúcich. Dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej je vecne správne, a preto žalobu zamietol.

17. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podali žalobcovia v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. V dôvodoch kasačnej sťažnosti namietali, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p.), že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p) a sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p), Navrhli, aby najvyšší súd (toho času príslušný súd) rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia č. 47968-7/2018-BA zo dňa 24.8.2018, ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Poprad č. 700-3080020618-GC09/18 zo dňa 20.3.2018 v celom rozsahu zruší a vec vráti Sociálnej poisťovni, pobočka Poprad na ďalšie konanie. 18. Žalobcovia k namietanému nesprávnemu procesnému postupu krajského súdu poukázali na to, že krajský súd vychádzal pri rozhodovaní jednak z vyjadrenia žalovaného zo dňa

O existencii dupliky sa žalobcovia dozvedeli až počas pojednávania konanom dňa 11.6.2019 a o jej obsahu až z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu. Žalobcovia nemali v dôsledku uvedeného procesného postupu krajského súdu možnosť uplatniť svoje procesné práva, a to právo na oboznámenie sa s predloženými dôkazmi a vyjadrenia žalovaného a najmä však právo vyjadriť sa k predkladaným dôkazom a vyjadreniam žalovaného, čím im krajský súd znemožnil uskutočniť im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcov

21. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalobcovia v prvom rade poukázali vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu na to, že vznikajú pochybnosti o tom, či krajský súd na danú vec aplikoval správne právne predpisy, keďže zo znenia odôvodnenia rozsudku to nie je jednoznačne dané. Z tohto pohľadu považujú rozsudok

Podľa názoru žalobcov k výkonu práce vo verejnom záujme môže dôjsť až okamihom uzavretia pracovnej zmluvy. Do toho času nie je osoba zvolená do funkcie hlavného kontrolóra oprávnená a ani nevykonáva žiadnu prácu vo verejnom záujme podľa zákona o výkone prác vo verejnom záujme.

obce. Vychádzajúc z cit. ustanovenia zákona o obecnom zriadení a ust. § 3 ods. 1 písm. e) Zákona o výkone prác vo verejnom záujme v znení účinnom k 9.8.2012 mali žalobcovia za to, že samotná voľba do funkcie hlavného kontrolóra obce je predpokladom na výkon práce vo verejnom záujme, t.j. predpokladom na to, aby sa určitá fyzická osoba mohla stať zamestnancom a aby mohla s obcou uzavrieť pracovnú zmluvu na výkon funkcie hlavného kontrolóra obce. Žalobcovia taktiež poukázali na to, že zo znenia ust. § 18a ods. 8 a 9 zákona o obecnom zriadení v znení účinnom k 9.8.2012 nevyplýva skutočnosť, že by v danom čase nebolo možné ukončiť pracovný pomer s hlavným kontrolórom obce dohodou pred uplynutím funkčného obdobia hlavného kontrolóra obce (viď bod 68 rozsudku) V nadväznosti na vyššie uvedené považovali žalobcovia za nesprávne právne zistenie aj záver obsiahnutý v bode 68 rozsudku o tom, že k zániku funkcie hlavného kontrolóra žalobcom v 1 rade nedošlo zákonom ustanoveným spôsobom, a tým ani k zániku jeho pracovného pomeru. Žalobcovia uviedli, že netvrdili, žeby k zániku funkcie hlavného kontrolóra došlo, avšak považovali

Taktiež nepovažovali za správny záver krajského súdu v ktorom vyjadril, . . . .“že hlavný kontrolór obce sa vzdáva odmeny za výkon funkcie hlavného kontrolóra obce, a nie samotnej funkcie hlavného kontrolóra obce z čoho vyvodil, že vo výkone svojej funkcie bude naďalej pokračovať, avšak bez nároku na odmenu.“ K uvedenému žalobcovia na základe skutkových okolností uviedli, že po skončení pracovného pomeru medzi žalobcami sa žalobca v 1 rade nemal vzdať akej odmeny, keďže na žiadnu už nemal nárok. Žalobcovia taktiež nesúhlasili s tým, že by bola na daný právny vzťah žalobcov prípustná aplikácia ust. § 17 ods. 1 Zákonníka práce vo vtedy účinnom znení, keďže okamihom zániku pracovného pomeru, ku ktorému došlo 9.8.2012 zaniklo žalobcovi v 1 rade postavenie zamestnanca a na ďalší právny vzťah medzi žalobcami, ktorý medzi žalobcami existoval odo dňa 10.8.2012, sa už Zákonník práce ako taký vzťahovať nemohol (t.j. ani ustanovenie o neplatnosti právneho úkon, ktorý by bol žalobcom v 1 rade vykonaný napr. s účinnosťou odo dňa 10.8.2012). Taktiež mali za to, že pracovný pomer bol ukončený

súdom. Za zásadné nesprávne právne posúdenie považovali žalobcovia záver krajského súdu (bod 68 rozsudku) o tom, že už zvolením do funkcie vzniká hlavnému kontrolórovi právny vzťah, z ktorého má nárok na príjem zo závislej činnosti podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a) až h) ods. 2 a 3 zák. č. 595/2003 Z .z. o dani z príjmov, teda dochádza tým k splneniu podmienok pre nadobudnutie právneho postavenia zamestnanca aj v zmysle zákona o sociálnom poistení. Otázku či zvolením fyzickej osoby do funkcie hlavného kontrolóra už zo zákona vzniká taký právny vzťah medzi touto osobou a obcou právny vzťah, ktorý by zakladal takej osobe nárok na príjem zo závislej činnosti podľa príslušných ustanovení zákona o dani z príjmov a tým aj postavenie zamestnanca na účely zákona o sociálnom poistení v znení účinnom k 9.8.2012 považovali žalobcovia za zásadnú, ktorej riešenie bolo tak predmetom konania pred správnym orgánom a nakoniec aj krajským súdom. K uvedenému žalobcovia uviedli, že i napriek tomu, že žalovaný túto otázku vyriešil podľa ich názoru v rozpore s vlastným znením zákona o

súdu. Takto formulovaný rozsudok považovali žalobcovia za značne arbitrárny, porušujúci právo žalobcov na spravodlivý proces a za nezákonný. Bez ohľadu na to aj samotný záver krajského súdu považovali za vecne nesprávny a to z toho dôvodu, že takýto záver nie je možné oprieť o žiaden predpis, ba je dokonca vo výslovnom rozpore so znením zákona o obecnom zriadení v znení účinnom ku dňu 9.8.2012 ako aj so znením zákona o sociálnom poistení. Medzi fyzickou osobou zvolenou do funkcie hlavného kontrolóra a obcou vzniká právny vzťah ktorého jediným obsahom je nárok takejto osoby na uzavretie pracovnej zmluvy a povinnosť starostu obce uzavrieť zmluvu so zvolenou osobou. Nevzniká medzi nimi taký právny vzťah, aký je predpokladaný ust. § 4 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom ku dňu 9.8.2012 a z ktorého by tejto osobe priamo so zákona vznikal nárok na príjem so závislej činnosti podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a) až h) ods. 2 a3 zák.č_ 595/2003 Z.z. v znení účinnom ku dňu 9.8.2012. Taktiež mali žalobcovia za to, že krajský súd nemal oprávnenie rozhodovať

Domnievali sa, že pokiaľ by aj bol postup žalobcov v rozpore so zákonom, mal to vyhodnotiť tak, že žalobca v 1 rade nemohol viac vykonávať funkciu hlavného kontrolóra obce, resp. že mu zanikla. V dôsledku tohto podľa žalobcov nesprávneho záveru krajský súd dospel k presvedčeniu, že žalobcovi v 1 rade trvali príslušné povinné sociálne poistenia nepretržite od 1.1.2011 do 1.1.2017. V tejto súvislosti poukázali žalobcovia na to, že krajský súd sa opomenul zaoberať otázkou, či bol pracovnou zmluvou z 28.12.2010 pracovný pomer skutočne dohodnutý na dobu určitú v trvaní od 1.1.2011 do 1.1.2017, keď podľa ust. § 48 ods. 2 zákonníka práce v znení účinnom ku dňu 1.1.2011 zakazoval uzavrieť pracovnú zmluvu na dobu určitú na dlhšiu dobu ako dva roky.

26. Spochybňovanie aktívnej legitimácie žalobcu v 2. rade krajským súdom považovali žalobcovia za absolútne nesprávnu, majúc zato, že túto nie je možné spochybňovať, keďže žalobca v 2. rade namietal porušenie svojich vlastných subjektívnych práv. 27. Žalobcovia záverom namietali odklon krajského súdu od rozhodovacej praxe kasačného súdu, pričom uviedli, že krajský súd sa odklonil najmä pri formulácii záverov obsiahnutých v bodoch 73 až 77 rozsudku, keď dospel k záveru, že v konaní pred správnymi orgánmi neboli porušené žiadne procesné práva žalobcov. S uvedeným sa žalobcovia nestotožnili. Vyslovili názor, že vyhodnotenie ich námietok zo strany krajského súdu je v priamom rozpore s rozhodovacou praxou kasačného súdu, najmä však s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.4.2019, č.k. 1Vs/1/2019, v ktorom veľký senát doslovne rozhodol, že „Konanie podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov začaté z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne v zmysle § 184 ods. 8

28. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobcovia navrhli, aby kasačný súd vydal rozsudok, ktorým zmení rozsudok krajského súdu tak, že zruší rozhodnutia správnych orgánov a vec im vráti na ďalšie konanie.

33. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky bol formálne zriadený ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov dňa 1. januára 2021 a na základe zák. č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva.

36. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ v spojení s § 438 ods. 2 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 S.s.p.) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcov nie je dôvodná. 37.

39. Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovanej č. 47968-7/2018-BA zo dňa 24.augusta 2018, ktorým odvolanie žalobcov zamietla v celom rozsahu a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Poprad. Prvostupňový správny orgán svojim rozhodnutím č. 700-3080020618-GC09/18 zo dňa 20. marca 2018 rozhodol o tom, že pánovi F.. Z. Š. ako zamestnancovi zamestnávateľa Obec Tatranská Javorina, nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 29. októbra 2014.

kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej

Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 S.s.p.). Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 S.s.p). Správnou žalobu sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy (§ 177 ods. 1 S.s.p.).

orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či sa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení na základe logického a rozumného uváženia ustálil správne svoj právny záver.

Predmetom prieskumu v danej veci bolo rozhodnutie žalovanej č. 47970-7/2018-BA zo dňa 24.8.2018, ktorým ako odvolací orgán zamietla odvolania žalobcov (zamestnanca ako i zamestnávateľa) a v celom rozsahu potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Poprad č. 700-3080020518-GC09/18 zo dňa 20.3.2018, ktorým táto rozhodla, že zamestnancovi F..

2014. 43. Kasačný súd mal v danej veci preukázané, že krajský súd v procese súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, keď napadnutým rozsudkom žalobu ako nedôvodnú zamietol postupoval náležite v zmysle procesných pravidiel zákonodarcom nastolených v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím a konaniu im predchádzajúceho viazaný právnym názorom vyjadreným v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 9Sžsk/1/2020 pri aplikácii relevantnej zákonnej úpravy postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k zhodnému záveru ako krajský súd o zákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí i keď čiastočne z iných dôvodov.

44. Podľa čl.1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. 45. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382, I.ÚS 10/98)“. (I.ÚS 54/02. Nález z 13. novembra 2002. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 2002 - II. polrok, s. 750). Z uvedeného vyplýva, že pre zabezpečenie materiálneho právneho štátu je povinnosťou mocenských orgánov štátu konať a rozhodovať v súlade so zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy. 47.

postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie. 49. Podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o sociálnom poistení (ďalej len zákon), do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

51. Zo skutkových okolností daného prípadu bolo zrejmé, že žalobca v 1. rade bol v zmysle uznesenia obecného zastupiteľstva č. 6/2010 zo dňa 26. októbra 2010 zvolený do funkcie hlavného kontrolóra od 1. januára 2011 v obci Tatranská Javorina. Dňa 28. decembra 2010 žalobca v 1. rade na základe pracovnej zmluvy so žalobcom v 2. rade ako zamestnávateľom, zastúpeným starostom obce O.M_ X., uzatvoril pracovný pomer s obcou Tatranská Javorina, a to na dobu určitú od 1. januára 2011 do 1. januára 2017 s dohodnutým druhom práce: hlavný kontrolór obce. Na zasadnutí Obecného zastupiteľstva žalobca v 1. rade dňa 26.06.2012 požiadal o ukončenie pracovného pomeru k 09.08.2012 z dôvodu odchodu do predčasného starobného dôchodku s tým, že funkciu hlavného kontrolóra bude vykonávať od 10.08.2012 do 09.08.2014 bez nároku na mzdu. Obecné zastupiteľstvo súhlasilo s ukončením pracovného pomeru dohodou a s vykonávaním funkcie hlavného kontrolóra bez nároku na mzdu počas uvedeného obdobia. Dňa 29. októbra 2014 žalobca v 2. rade ako zamestnávateľ podal

októbra 2014. Sporným zostala tá skutočnosť, či žalobcovi v 1. rade vzniklo resp. nevzniklo povinné poistenie k 29. októbru 2014. 52. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp.zn. 9Sžsk/1/2020 zo dňa 2. júla 2021 v totožnej skutkovej veci rozhodol tak, že kasačnú sťažnosť žalobcov v 1. a 2. rade proti rozhodnutiu Krajského súdu v Prešove č.k. 2Sa/27/2018-111 zo dňa 14.08.2019 zamietol. Krajský súd v Prešove v uvedenom rozhodnutí podľa ust. § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok zamietol žaloby žalobcov v 1. a 2. rade, ktorí sa domáhali zrušenia rozhodnutia žalovanej č. 47970-7/2018-BA zo dňa 24.08.2018, ako aj rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Poprad, č. 700-3080020518-GC09/18 zo dňa 20.03.2018. Sociálna poisťovňa, ústredie, rozhodnutím č. 47970-7/2018-BA zo dňa 24.08.2018 ako odvolací orgán zamietla odvolania žalobcu v 1. rade (ako zamestnávateľa) a žalobcu v 2. rade (ako zamestnanca) a v celom rozsahu potvrdila rozhodnutie Sociálnej

53. Podľa ust. § 140 S.s.p. vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho

právneho vzťahu. Kasačný súd preto v ďalšom uvádza príslušné časti odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 9Sžsk/1/2020; 55. „Z predloženého písomného materiálu mal kasačný súd za preukázané, že samotné právne úkony, ktoré žalobca v 2. rade označil, a ktoré sám realizoval, a ani konanie a postup obecného zastupiteľstva, na ktoré poukazoval, nemali formálne za následok zánik pracovného pomeru, uzatvoreného medzi obcou a hlavným kontrolórom ešte dňa 28.12.2010 na desatinový úväzok s nástupom do práce dňa 01.01.2011.

57. Žalobca v 2. rade zotrval vo funkcii hlavného kontrolóra aj po 09.08.2012, ktorý právny vzťah mu zakladal právny nárok na uzatvorenie a trvanie pracovného pomeru s obcou a zároveň právo na pravidelný mesačný príjem (plat), ako aj potenciálne právo na nepravidelný príjem (odmeny) v zmysle § 4 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení, a je preto potrebné kvalifikovať ho na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti ako zamestnanca.

59. Kasačný súd vychádzajúc z toho, že u žalobcu v 1. rade ktorý bol od 01.01.2011 považovaný za povinne poistenú osobu z titulu jeho statusu zamestnanca, aj po 09.08.2012 naďalej trvalo povinné poistenie, keďže nenastala žiadna právna skutočnosť majúca za následok zánik jeho funkcie (hlavného kontrolóra), a teda nenastala u neho taká zmena jeho postavenia, v dôsledku ktorej by došlo k zániku jeho povinného poistenia, logicky nemohlo potom dôjsť k vzniku jeho povinného poistenia ku dňu 29. októbra 2014 na základe toho istého právneho vzťahu, keďže funkcia hlavného kontrolóra je vykonávaná výlučne v pracovnom

60. Kasačný súd sa nestotožnil ani so žalobcami namietanými procesnými pochybeniami zo strany krajského súdu a tieto považoval za nedôvodné. Vo vzťahu k namietanému nedoručeniu príloh vyjadrenia žalobcu k žalobe ako i dupliky žalovaného zo dňa 18.4.2019 a tvrdeniu žalobcov, ktorí uviedli, že v dôsledku uvedeného procesného postupu krajského súdu nemali možnosť uplatniť svoje procesné práva, a to právo na oboznámenie sa s predloženými dôkazmi a vyjadrenia žalovaného a najmä však právo vyjadriť sa k predkladaným dôkazom a vyjadreniam žalovaného, čím im krajský súd znemožnil uskutočniť im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcov na spravodlivý proces, kasačný súd poukazuje na to, že prílohy vymenované vo vyjadrení žalovanej, na ktoré žalobcovia poukazovali, tvoria obsah administratívneho spisu správneho orgánu a boli iba zoznamom listín zviazaných v administratívnom spise, obsah, ktorého nemá krajský súd povinnosť účastníkom konania zasielať na vyjadrenie. Taktiež v súvislosti so zachovaním zásady kontradiktórnosti kasačný súd konštatuje, že túto nemožno chápať formalisticky.

61. Kasačný súd sa taktiež nestotožnil s námietkou žalobcov o nepreskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu v celom rozsahu, bez ohľadu na dôvody uvedené v žalobe zo strany krajského súdu, nakoľko nezistil také skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci nad rámec žalobných dôvodov, ktorými by sa krajský súd nezaoberal, resp. ktoré by opomenul vyhodnotiť a mali by podstatný vplyv na právne posúdenie veci. Navyše samotní žalobcovia v kasačnej námietke neuviedli, v čom konkrétne pochybenie zo strany krajského súdu spočívalo.

konania. 62. Žalobcovia záverom namietali odklon krajského súdu od rozhodovacej praxe kasačného súdu, tvrdiac, že krajský súd sa odklonil najmä pri formulácii záverov obsiahnutých v bodoch 73 až 77 rozsudku, keď dospel k záveru, že v konaní pred správnymi orgánmi neboli porušené žiadne procesné práva žalobcov. S uvedeným sa žalobcovia nestotožnili, pričom mali za to, že vyhodnotenie ich námietok zo strany krajského súdu je v priamom rozpore s rozhodovacou praxou kasačného súdu, najmä však s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.4.2019, č.k. 1Vs/1/2019. Kasačný súd aj túto námietku vyhodnotil ako dôvodnú. K uvedenej námietke

odvod poistného na sociálne poistenie, príspevkov na starobné dôchodkové sporenie a na plnenie povinností zamestnávateľa podľa zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a jeho vykonanie bolo prvostupňovým správnym orgánom oznámené zamestnávateľovi - žalobcovi 2/, písomnosťou zo dňa 9.11.2017, v dôsledku čoho žalobcovia preskúmavane rozhodnutie nemôžu vnímať ako celkom prekvapivé, pričom aj žalobca 1/ bol v tom čase stále vo funkcii hlavného kontrolóra obce.

64. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že sťažovateľom (žalobcom), ktorí v tomto konaní nemali úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p.) a žalovanému ich nepriznal, pretože to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 168 S.s.p.)

757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 30. septembra 2021