7Sžsk/24/2021

1. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom 28Sa/14/2019-93 zamietol žalobu zo dňa 5.11.2019, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovanej č. 65718-2/2019-BA zo dňa 20.9.2019 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Galanta (ďalej len „prvostupňový správny orgán) č. 2500-010311-CA04/2019 zo dňa 24.7.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“).

Zamestnávateľ Generálny štáb Ozbrojených síl SR potvrdil, že žiadateľ si nepožiadal o udelenie rodičovskej dovolenky a ani o úpravu služobného času. Matka dieťaťa je naďalej evidovaná ako občan starajúci sa o dieťa do 6 rokov. Prvostupňový orgán poukázal na ust. § 49 ods. 2, písm. a), b) a d) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) a konštatoval, že žiadateľ ako otec dieťaťa nie je považovaný za iného poistenca, keďže bolo preukázané, že napriek uzavretej dohode s matkou dieťaťa neprevzal starostlivosť o dieťa a podmienka starostlivosti nie je v predmetnom prípade splnená. Matka dieťaťa, ktorá z dôvodu uplatnenia nároku na materské otcom dieťaťa požiadala o odňatie rodičovského príspevku, môže potom, čo bol otcovi zamietnutý nárok na materské, opätovne požiadať o priznanie rodičovského príspevku a to odo dňa, od ktorého otcovi dieťaťa nevznikol nárok na

Podľa vyjadrenia Generálneho štábu Ozbrojených síl SR zo dňa 18.júla 2019 bol žalobca príslušníkom Generálneho štábu Ozbrojených síl SR. Žalovaná konštatovala, že nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva, tvorí súčasť sociálneho poistenia. Žalovaná zdôraznila, že žalobca si uplatnil nárok na materské ako iný poistenec - otec dieťaťa a to z poistného vzťahu dobrovoľne nemocensky poistenej osoby. Uviedla, že v prípade navrhovateľa otca dieťaťa bolo skúmané splnenie osobitných podmienok nároku na materské iného poistenca upravenými v § 49 zákona o sociálnom poistení. Na to, aby bola splnená podmienka nároku na materské prevzatím dieťaťa do starostlivosti je, že musí ísť o faktické prevzatie, čo vyplýva z § 51 zákona. Žalovaná vyhodnotila starostlivosť otca dieťaťa, ktorý naďalej vykonáva zárobkovú činnosť v plnom pracovnom rozsahu a dieťaťu je starostlivosť poskytovaná inou fyzickou alebo právnickou osobou ako takú situáciu, ktorú nemožno považovať za prevzatie dieťaťa do starostlivosti otca.

hod. V predmetnom prípade viac ukazovateľov svedčí o účelovom konaní, s cieľom dosiahnuť finančný prospech uplatnením si nároku na nemocenskú dávku. 6. Krajský súd dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. Materské patrí vždy tomu z rodičov, ktorý spĺňa podmienku starostlivosti o narodené dieťa, čo je životná situácia, ktorá v zásade bráni plne sa venovať zabezpečovaniu príjmov z dôvodu osobnej prítomnosti s dieťaťom a starostlivosti oň. To je práve dôvod, pre ktorý sa z nemocenského poistenia poskytuje kompenzačná dávka, daný rozsahom a účelom poistenia uvedeným v § 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení, a to zabezpečenie príjmu v čase osobnej starostlivosti o narodené dieťa. Účel poistenia uvedený v § 2 zákona platí tak pre povinné nemocenské poistenie ako aj pre dobrovoľné nemocenské poistenie. Žalobca predložil dohodu o prevzatí dieťaťa do starostlivosti s matkou, avšak bez toho, aby túto osobnú starostlivosť poskytoval.

Z toho bezpochyby vyplýva, že u žalobcu nedošlo k zmene životnej situácie, s akou zákon spája nárok na materské. 7. Zo znenia §48 ako aj § 49 zákona o sociálnom poistení vyplýva, že text zákona „iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará“ nemožno vyložiť inak, ako vyplýva z významu takéhoto textu vo vzťahu k tomu, že ide o starostlivosť o dieťa do troch rokov, z čoho je nepochybné, že takáto starostlivosť musí byť osobná, pretože takéto dieťa je na osobnú starostlivosť celodenne odkázané. Otec dieťaťa ako iný poistenec preberá starostlivosť od matky, ktorá sa začala starať o dieťa bezprostredne v súvislosti s

8. Pokiaľ žalobca poukazoval na zmenu postupu Sociálnej poisťovne pri rovnakej právnej úprave, správny súd upriamuje žalobcu na to, že predmetom preskúmania zákonnosti bolo napadnuté rozhodnutie žalovanej vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na nemocenskú dávku materské. 9.

10. Pokiaľ žalobca poukazoval na diskriminačné správanie žalovanej vo vzťahu k posudzovaniu vykonávania zárobkovej činnosti zamestnancov počas poberania materského žien a mužov, tak takáto námietka jednak bola mimo dôvodov napadnutého rozhodnutia a jednak správny súd nezistil z obsahu správneho spisu, že by žalovaná alebo prvostupňový orgán verejnej správy postupovali v rozpore so zákonom a jednak nároky súvisiace s predmetom ochrany poskytovanej zákonom č. 365/2004 Z. z. (antidiskriminačný zákon) nemôžu byť uplatňované správnou žalobou, ale len v konaní na základe antidiskriminačnej žaloby pred civilným súdom podľa § 307 a nasl. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový

11. Proti uvedenému rozsudku podala žalobca (ďalej tiež ako „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP. Žiadal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší preskúmavané rozhodnutie a vec vráti prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Správny súd neodôvodnil, resp. odôvodnil nedostatočným spôsobom žalobcom namietané premisy. Žalobca uviedol, že zo žiadneho všeobecne záväzného právneho predpisu nevyplýva, že podmienkou pre priznanie nároku na materské je udelenie rodičovskej dovolenky a/alebo skrátenie služobného (pracovného) času. Vysporiadanie sa správneho súdu s daným žalobným dôvodom považuje sťažovateľ za nedostatočné. Sťažovateľ má taktiež za to, že správny súd sa vo svojom rozhodnutí v rámci odôvodnenia vôbec nevysporiadal s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8Sa/6/2019.

14. Podľa sťažovateľa je z ustanovenia § 49 zákona o sociálnom poistení viac ako zrejmé, že v prípade iných poistencov zákon umožňuje poberať materské v rozsahu 28 (resp. 31 alebo 37) týždňov odo dňa vzniku nároku naň, a to až do 3 rokov veku dieťaťa.

15. Sťažovateľ má za to, že povinnosť osobnej starostlivosti a zanechania pracovnej činnosti nie je možné vyžadovať na účely priznávania nároku na materské, o čom svedčí fakt, že povinnosť osobnej starostlivosti bola z ust. § 3 zákona č. 571/2009 Z.z. vypustená s účinnosťou od 1.1.2011. 16.

17. Sťažovateľ argumentoval, že ním predostreté právne posúdenie podporujú aj právne závery vyplývajúce z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. 8Sa/6/2019 z 25.7.2019 a z rozsudku Krajského súdu v Trnave sp.zn. 44Sa/5/2019 z 3.2.2020. Žalobca tiež uviedol, že je pre žalobcu nepochopiteľné, že správny súd sa odmietol vysporiadať s diskriminačným rozmerom a zmenou prístupu Sociálnej poisťovne v obdobných veciach. 18. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti vyjadrila podaním zo dňa 11.2.2021. Uviedla, že sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku krajského súdu a žiadala kasačnú sťažnosť zamietnuť v súlade s § 461 SSP.

20. Z administratívneho spisu bolo zistené, že žalobca žiadosťou doručenou Sociálnej poisťovni, pobočka Galanta dňa 8.7.2019, ako iný poistenec na základe dobrovoľného nemocenského poistenia požiadal o dávku materského. K žiadosti priložil rodný list maloletej L. Š., nar. XX.X.XXXX a rodičovskú dohodu uzavretú s matkou dieťaťa, podľa ktorej preberá od 9.7.2019 dcéru do svojej starostlivosti, pričom v dohode bolo uvedené, že dieťa navštevuje súkromné jasle DJ Stonožka v meste Sereď denne v pracovných dňoch od 6:30 do 16:30

Tieto skutočnosti neboli medzi účastníkmi konania sporné. 21. Sporným medzi účastníkmi konania zostal právny názor, či žalobca ako iný poistenec má nárok na dávku materského aj v tom prípade, pokiaľ sa o dieťa prevzaté do starostlivosti podľa § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení osobne nestará, pretože aj naďalej vykonáva pôvodnú pracovnú činnosť a dieťa je umiestnené v zariadení, ktoré sa o toto dieťa v priebehu dňa stará.

Podľa § 13 ods. 1 písm. d/ cit. zákona nemocenského poistenia sa za podmienok ustanovených týmto zákonom poskytujú nemocenské dávky, a to materské. 24. Podľa § 49 ods. 1 cit. zákona iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku na materské. Osamelý iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa prevzaté do svojej starostlivosti, má nárok na materské v období 31 týždňov od vzniku nároku na materské a iný poistenec, ktorý prevzal do starostlivosti dve alebo viac detí a aspoň o dve z nich sa stará, má nárok na materské 37 týždňov od vzniku nároku na materské.

26. Podľa § 51 ods. 2 cit. zákona ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu, ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o dieťa a opätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa. Obdobie, počas ktorého sa poistenec prestal starať o dieťa z iných dôvodov, sa započítava do celkového obdobia trvania nároku na materské.

28. Sťažovateľ uvádza, že nesúhlasí s interpretáciou zákona o sociálnom poistení zo strany súdu, že v čase poberania materského nie je možné vykonávať inú zárobkovú činnosť, s výnimkou tej, z ktorej príjmu sa určuje vymeriavací základ, z ktorého sa následne dávka materského stanovuje. Zákon podľa neho osobnú prítomnosť s dieťaťom a starostlivosť oň

je skutočná starostlivosť o dieťa a zníženie príjmu ako jej dôsledok. Výklad, ktorý zaujal sťažovateľ v kasačnej sťažnosti, že iný poistenec nemusí mať stratu alebo zníženie príjmu, je v rozpore s cieľom sledovaným uvedenými právnymi normami.

30. Kasačný súd na podporu vyššie uvedeného výkladu účelu dávky poukazuje aj na znenie bodu 19 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1158 z 20.06.2019 o rovnováhe medzi pracovným a súkromným životom rodičov a osôb s opatrovateľskými povinnosťami, ktorou sa zrušuje smernica Rady 2010/18/EÚ, v ktorom sa uvádza: „V záujme podpory rovnomerného rozdelenia opatrovateľských povinností medzi ženami a mužmi a možnosti vytvorenia puta medzi otcami a deťmi už v rannom veku detí, by sa malo zaviesť právo na otcovskú dovolenku pre otcov alebo pre rovnocenných druhých rodičov, ak sú uznaní vo vnútroštátnom práve a v rozsahu, v akom sú v ňom uznaní. Takáto otcovská dovolenka by sa mala čerpať v čase okolo narodenia dieťaťa a mala by byť jasne spojená s narodením na účely poskytovania starostlivosti.“

Z tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že osoba, ktorá sa prestala starať o dieťa z iného dôvodu ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, musí byť len poistenec, teda ten, kto poberá materské ako dávku z nemocenského poistenia, čo v konečnom dôsledku znamená, že práve táto osoba sa predtým musela o dieťa starať. V prípade, ak by sa nevyžadovala skutočná starostlivosť o dieťa poistencom a postačovala by iba formálna dohoda, zakotvenie uvedených dôvodov zániku nároku na materské by nedávalo zmysel. Kasačný súd sa preto v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom správneho súdu, že táto osoba (v danom prípade otec) je pri výkone starostlivosti o dieťa nezastupiteľná. Kasačný súd zastáva právny názor, že ustanovenie § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení priamo nadväzuje na dikciu § 49 ods. 1 a potvrdzuje právny záver, že poistenec, ktorý dieťa prevzal do starostlivosti, sa o toto dieťa musí osobne starať.

34. K sťažnostnému bodu podľa § 440 ods. 1 písm. f/ SSP, ktorý žalobca odôvodnil nedostatkom dôvodov napadnutého rozsudku, kasačný súd vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú. Žalobca tvrdí, že správny súd nedostatočne odôvodnil žalovaným uvádzané premisy, z ktorých vyplýva, že žalobca nemá nárok na materské, konkrétne že nepožiadal o udelenie rodičovskej dovolenky ani o úpravu služobného času a že matka dieťaťa je naďalej evidovaná ako občan starajúci sa o dieťa do 6 rokov. Kasačný súd poukazuje, že tieto skutočnosti, z ktorých pri zisťovaní skutkového stavu vychádzala žalovaná, žalobca v celom správnom konaní ani súdnom konaní nespochybnil, naopak vyplývajú z administratívneho spisu aj z vyjadrení žalobcu. Z obsahu tejto námietky je však zrejmé, že námietka žalobcu uplatnená v tomto sťažnostnom bode sa nedotýka nedostatku dôvodov napadnutého rozsudku, ale vo svojej podstate napáda právne posúdenie správneho súdu, pretože žalobca tvrdí, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že podmienkou pre priznanie nároku na materské je udelenie rodičovskej dovolenky alebo skrátenie služobného (pracovného) času.

Krajského súdu v Prešove nie je pre správny súd z pohľadu judikovania právnych názorov a rozhodovacej praxe záväzný. 35. K ďalším sťažnostným bodom podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP, kasačný súd uvádza nasledovné: 36. Žalobca namieta výklad § 2 písm. a/ zákona o sociálnom poistení zo strany správneho

Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu.

Takýto záver nevyplýva ani zo žalobcom zdôrazňovaného slovného spojenia „zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva“. Podľa dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu, „novo sa definuje sociálne poistenie ako poistenie nielen pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti z dôvodu vzniku sociálnej udalosti, ale aj ako poistenie na zabezpečenie príjmu z dôvodu vzniku sociálnej udalosti bez výkonu zárobkovej činnosti a na uspokojovanie nárokov zamestnancov z pracovného pomeru z dôvodu insolventnosti ich zamestnávateľa.“ Táto možnosť t. j. zabezpečenie príjmu v dôsledku materstva je teda spätá so situáciou, keď pred vznikom tejto sociálnej situácie poistenec žiadnu zárobkovú činnosť nevykonával a k formálnej strate alebo zníženiu príjmu zo zárobkovej činnosti nemôže dôjsť.

39. Ani komparácia § 48 a § 49 zákona o sociálnom poistení neumožňuje prijať iný právny záver, ako ten, ktorý prijal správny súd. V oboch týchto ustanoveniach je stanovená podmienka starostlivosti o dieťa, pričom v § 48, teda v prípade poistenkyne ženy sa jedná o starostlivosť o narodené dieťa. Uvedený termín je použitý preto, pretože v prípade matky je zrejmé, že táto sa začala starať o dieťa bezprostredne po jeho narodení, kým u iného poistenca starostlivosť nastáva až jeho prevzatím. Aj v prípade matky zákon vyžaduje osobnú starostlivosť o narodené dieťa v čase poberania materského. Rovnaký systém zákon stanovuje aj v § 49, teda osobnú starostlivosť o dieťa zo strany iného poistenca, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti (§ 49 ods. 1 v znení účinnom ku dňu právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia t. j. 3.10.2019).

je nemocenská dávka, ale štátna sociálna dávka a účel tejto dávky sa odlišuje od materského. Je tiež potrebné zdôrazniť, že na rodičovský príspevok má nárok každý rodič dieťaťa v rovnakej výške bez toho, aby platil poistné do poistného systému. Naopak, pri materskom sa zohľadňuje zásluhovosť, teda výška zaplateného poistného a výška materského nie je paušálna. 42. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na to, že ust. § 3 ods. 3 zákona č. 571/2009 Z.z. vypustilo od 1.1.2011 v definícii riadnej starostlivosti o dieťa podmienku osobnej starostlivosti o dieťa. Táto novela však ovplyvnila len definíciu riadnej starostlivosti na účely priznávania rodičovského príspevku, nie však na účely nároku na materské.

Je tomu tak napr. v § 15 ods. 4 cit. zákona, ktorý výslovne uvádza, že riadna starostlivosť podľa § 15 odseku 1 písm. c) a d) je riadna starostlivosť podľa osobitného predpisu, ktorým je podľa poznámky 36) zákon č. 571/2009 Z.z. o rodičovskom príspevku. Pri dávke materského, konkrétne definovaní starostlivosti o novonarodené alebo prevzaté dieťa takýto odkaz absentuje, čo znamená, že v danom prípade nebolo úmyslom zákonodarcu použiť definíciu riadnej starostlivosti podľa zákona o rodičovskom príspevku. 44. Žalobca ďalej namieta inú rozhodovaciu prax žalovanej v predchádzajúcom období, ktorá bola podporená napr. televíznou reláciou Dámsky klub zo dňa 6.11.2018, písomnou informáciou na webovej stránke žalovanej do 31.8.2019 či metodickým pokynom Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 10.9.2018. Pokiaľ došlo po novelizácii zákona o sociálnom poistení zákonom č. 543/2010 Z. z. k priznávaniu materského bez toho, aby sa skúmalo, či poistenec skutočne sám zabezpečuje starostlivosť o dieťa, a postačovalo splnenie

Ak následná aplikačná prax správnych orgánov odstránila toto pochybenie a náležite objasňuje aj starostlivosť o dieťa zo strany poistenca osobitne v každom individuálnom prípade, uvedený postup nemôže byť v rozpore so zákonom a ani v rozpore so zásadou legitímneho očakávania účastníka takéhoto právneho vzťahu.

45. Napokon žalobca poukazuje na právne závery vyplývajúce z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. 8Sa/6/2019 z 25.7.2019 a z rozsudku Krajského súdu v Trnave sp.zn. 44Sa/ 5/2019 z 3.2.2020. K tomu kasačný súd uvádza, že tieto rozsudky nie sú súčasťou ustálenej judikatúry zverejnenej v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR alebo v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR. Pre úplnosť kasačný súd dodáva, že rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 8Sa/6/2019 z 25.7.2019 bol zrušený rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9Sžsk/104/2020 zo dňa 27.4.2020 a vec bola vrátená tomuto súdu na ďalšie konanie. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 44Sa/5/2019 z 3.2.2020 bol zrušený rozsudkom Najvyššieho správneho súdu SR sp.zn. 9Sžsk/53/2020 zo dňa 30.6.2021 a vec bola vrátená tomuto súdu na ďalšie konanie.

47. Vzhľadom na to, že kasačný súd vyhodnotil sťažnostné body ako nedôvodné a sám nezistil dôvod, pre ktorý by bolo potrebné zrušiť rozsudok správneho súdu, kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

49. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.