7Sžsk/26/2019

1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“, resp. „správny súd“) napadnutým rozsudkom č. k. 29Sa/25/2018-77 zo dňa 13. novembra 2018, postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovanej č. 42880-2/2018-BA zo dňa 15. mája 2018 (ďalej „preskúmavané rozhodnutie“) a vec jej vrátil na ďalšie konanie. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, súd náhradu účelne vynaložených trov konania priznal v plnom rozsahu. 2. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že z obsahu administratívneho spisu žalovanej zistil, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/ 2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003

povinného poistenia SZČO dňa 9. októbra 2013, t. j. zrušením registrácie na daňovom úrade. Tým sa však u žalobkyne definitívnym spôsobom neupravili právne vzťahy sociálneho poistenia. S účinnosťou od 1. júla 2014 sa zmenili podmienky zaradenia do okruhu samostatne zárobkovo činných osôb. Žalobkyňa od 1. júla 2014 opätovne splnila podmienky pre zaradenie do okruhu samostatne zárobkovo činných osôb. Príjem žalobkyne z podnikania za rok 2013 bez ohľadu na to, na základe akého oprávnenia bol dosiahnutý, bol vyšší ako zákonom ustanovená suma, a preto odôvodňoval pokračovanie povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne ako SZČO aj od 1. júla 2014 do 30. júna 2015.

Správny súd z obsahu administratívneho spisu a nesporných tvrdení účastníkov zistil, že ukončenie poistenia žalobkyňa deklarovala na základe odhlášky Registračný list fyzickej osoby - odhlásenie povinného poistenia SZČO k 31. júlu 2013 z dôvodu zrušenia rozhodnutia o povolení na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení v odbore vnútorné lekárstvo a diabetológia, poruchy látkovej premeny a výživy, vydaného Žilinským samosprávnym krajom, odborom zdravotníctva č. 06937/2006/OZ zo dňa 04. októbra 2006.

Správny súd vyhodnotil, že základnou otázkou v tomto súdnom konaní bola otázka, či žalobkyňa vykonávala v čase od 31. júla 2013 a následne od 01. júla 2014 činnosť lekára ako SZČO. Správny súd dospel po preskúmaní veci k záveru, že tejto otázke nevenovali správne orgány dostatočnú pozornosť a napriek odvolacím námietkam žalobkyne sa nezaoberali podstatnou námietkou, a to že žalobkyňa v čase od 31. júla 2013, ku ktorému dňu podala odhlášku do Sociálnej poisťovne, nevykonávala činnosť ako s SZČO.

Pokiaľ by mala pobočka Sociálnej poisťovne bezpochyby preukázané, že tento príjem žalobkyňa dosahovala v období, keď vykonávala činnosť ako SZČO a vykonávala tieto úkony lekárskej praxe z titulu oprávnenia na výkon samostatnej zárobkovej činnosti, bolo by namieste konštatovanie, že povinné poistenie u žalobkyne k 31. júlu 2013 neskončilo. Správny súd uviedol, že licencia L1A je podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.z. je dokladom, na základe ktorého je možný výkon zdravotníckeho povolania jednou z jeho foriem, ktorý (výkon zdravotníckeho povolania) nie je dôvodné stotožňovať s vykonávaním činnosti podľa osobitného predpisu (§ 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z.). Samotná licencia pre výkon samostatnej zdravotníckej praxe jej držiteľom nepostačuje, čo podľa názoru súdu vyplýva už z definície obsiahnutej v ust. § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 578/2004 Z.z., podľa ktorej samostatná zdravotnícka prax je poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ - t. j. osoba poskytujúca zdravotnú starostlivosť na základe

Preto správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej a vec jej vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaná vysloveným záväzným právnym názorom správneho súdu.

6. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalovaná (ďalej aj ako „sťažovateľka“) z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Žiadala kasačný súd, aby zrušil kasačnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 7. Sťažovateľka poukázala na ust. § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“) a uviedla, že ak by mal zákonodarca v úmysle zakotviť možnosť, aby držiteľ licencie vykonával zdravotnícke povolanie len v spojení s povolením na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, nezapracoval by v uvedenom ustanovení možnosť vykonávať zdravotnícke povolanie na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Sťažovateľka uviedla, že poskytovateľom zdravotnej starostlivosti je nielen fyzická osoba alebo právnická osoba na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu, ale aj fyzická osoba na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe alebo živnostenského oprávnenia vydaného podľa osobitného predpisu. 8. Sťažovateľka poukázala na ust. § 10 zákona č. 578/2004 Z. z. a konštatovala, že na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe je potrebná výlučne licencia typu L1A, t. j. licencia na výkon samostatnej zdravotnícke praxe. V čase, keď si žalobkyňa zrušila povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, bola držiteľkou aj licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár č. L1A/ZA/0756/06, preto zrušenie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia dňom 31. júla 2013 rozhodnutím Žilinského samosprávneho kraja č. 4508/2013/OZ-004 zo dňa 29. júla 2013 nespôsobilo zánik povinného poistenia žalobkyne ako SZČO podľa § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 338/2013 Z. z.. Žalobkyňa bola v období po 31. júli 2013 držiteľkou platného oprávnenia na vykonávanie činnosti (licencia L1A) a žalobkyni bola zrušená ku dňu 31. júla 2018. 9. V súvislosti s právnym záverom krajského súdu, týkajúcim sa posudzovania príjmov žalobkyne, trvala žalovaná na tom, že zákon o sociálnom poistení upravuje povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie SZČO ako „jedno poistenie“ a nie ako niekoľko od seba nezávislých sociálnych poistení. Zákon o sociálnom poistení neukladá žalovanej skúmať v súvislosti s posudzovaním otázky vzniku, trvania, resp. zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO, z akých úkonov a na základe akého výkonu práce dosiahla táto osoba príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti. Žalovaná vychádza vždy z údajov jej poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky a nie je oprávnená z hľadiska svojej vecnej pôsobnosti do týchto údajov akýmkoľvek spôsobom zasahovať. V zákone o sociálnom poistení sa uvádza iba príjem, ktorý SZČO dosiahla podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. Zákon o sociálnom poistení neuvádza bližšiu špecifikáciu dosiahnutých príjmov a ani nezakazuje posudzovať príjmy dosiahnuté SZČO z viacerých činností ako celok.

11. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 11 písm. h) v spojení s § 438 ods. 2 SSP), na ktorý prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa § § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z., preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a po zistení, že bola podaná včas, oprávnenou osobou a je prípustná, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s § 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľky je dôvodná.

13. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu správneho súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovanej a právnej úpravy zákona o sociálnom poistení, kasačný súd zistil, že medzi účastníkmi ostalo predovšetkým sporné, či žalobkyni ako SZČO zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 9. októbra 2013 a zároveň či jej vzniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 1. júla 2014 a zaniklo dňa 30. júna 2015. Kasačný súd tieto sporné otázky považoval za zásadné, a preto predovšetkým na ne zameral svoju pozornosť.

z nasledovných dôvodov: 15. Kasačný súd vo vzťahu k zániku povinného poistenia žalobkyne k 9. októbru 2013 poukazuje, že v zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 5 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 543/2010 Z. z., účinnej od 01.01.2011, zákonodarca za samostatne zárobkovo činnú osobu považuje fyzickú osobu, ktorá dovŕšila 18 rokov veku a v súvislosti so zárobkovou činnosťou je registrovaná podľa osobitného predpisu. Osobitným predpisom sa na tieto účely

16. Kasačný súd vo vzťahu k otázke vzniku povinného poistenia žalobkyne dňa 1. júla 2014 a zániku ku dňu 30. júna 2015 poukazuje, že v zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 5 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 338/2013 Z. z., účinnej od 01.01.2014, zákonodarca za samostatne zárobkovo činnú osobu považuje fyzickú osobu, ktorá dovŕšila 18 rokov veku a v kalendárnom roku rozhodujúcom na vznik alebo na trvanie povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby dosahovala príjmy zo zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu. 17. Ďalej podľa § 3 ods. 1 písm. b) citovaného zákona, zárobková činnosť je, ak osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, neustanovuje inak, činnosť vyplývajúca z právneho vzťahu, ktorý zakladá dosahovanie príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu.

19. Osobitným predpisom upravujúcim oprávnenie na výkon podnikania a výkon samostatnej zárobkovej činnosti v prípade lekára je zákon č. 578/2004 Z. z. Zákonodarca v prvej časti uvedeného zákona v úvodných ustanoveniach definuje zdravotnícke povolanie (§ 3), poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (§ 4). V zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 3 ods. 4 písm. c) tohto zákona v spojení s § 4 písm. b) tohto zákona lekár ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je oprávnený na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10) na základe licencie (§ 68 ). Podľa § 10 ods. 1 tohto zákona samostatnú zdravotnícku prax môžu vykonávať zdravotnícki pracovníci v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, liečebný pedagóg, logopéd, psychológ a masér.

zdravotníckom zariadení. Podľa § 68 ods. 1 písm. a) tohto zákona licencie sa vydávajú na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10) zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, masér, logopéd, liečebný pedagóg a psychológ.

21. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku č.k. 1Vs 3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 k otázke statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom

starostlivosť. Iba na jeho vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si, v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti) bude zdravotnú starostlivosť poskytovať.

nijako nesúvisí. Povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre vydanie tohto druhu licencie.

mieste. Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia. Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp. zn. 1S/1/2019.

dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z.. . . .“ 22. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení č.k. IV.ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. 11. 2021, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť proti uvedenému rozsudku Najvyššieho súdu č.k. 1Vs 3/2019 zo dňa 24. novembra 2020, konštatoval: .

Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. .

Zrušenie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia žalobkyni dňom 31. júla 2013 Žilinským samosprávnym krajom je v tomto kontexte právne nevýznamné. 25. Predmetom súdneho prieskumu v danej veci bolo rozhodnutie Sociálnej poisťovne o nezániku povinného poistenia žalobkyne ku dňu 31. júla 2013, ale o jeho zániku ku dňu 9. októbra 2013, z ktorých dôvodov postavenie žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby sa subsumuje pod právnu úpravu ustanovenú v § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2011. Z uvedenej právnej úpravy vyplýva, že zákonodarca za samostatne zárobkovo činnú osobu považuje fyzickú osobu, ktorá dosiahla 18 rokov veku a je registrovaná podľa osobitného predpisu (zákon č. 511/1992 Z.z., resp. zákon o správe daní).

Z uvedenej právnej úpravy vyplýva, že samostatne zárobkovo činná osoba je fyzická osoba, ktorá dovŕšila 18 rokov veku a zároveň v rozhodnom období dosahovala príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu.

28. Skutkové zistenia v danej veci potvrdili, že v období od 13. novembra 2006 do 09. októbra 2013 bola žalobkyňa s DIČ 1070563197 registrovaná na dani z príjmu fyzických osôb v súvislosti so zárobkovou činnosťou uvedenou v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 zákona

Keďže žalobkyňa opätovne nadobudla status SZČO, vzniklo jej povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie aj za obdobie od 01. júla 2014 do 30. júna 2015. 29. Sociálna poisťovňa tak v daných prípadoch (zániku, opätovného vzniku a zániku povinného poistenia) rozhodla v súlade so zákonom o sociálnom poistení, keď rozhodla tak, že sťažovateľke ako samostatne zárobkovo činnej osobe zaniklo povinné poistenie dňa 09. októbra 2013 a zároveň za splnenia zákonných podmienok vzniklo povinné poistenie dňa 01. júla 2014, ktoré zaniklo dňa 30. júna 2015.

31. Povinnosťou krajského súdu v ďalšom konaní bude opätovne sa vecou dôsledne zaoberať, ustáliť zásadné otázky nastolené v konaní, vzťahujúce sa na prejednávanú vec, v ich intenciách posúdiť zákonnosť rozhodnutia a postupu žalovanej, a to v súlade s názorom kasačného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí a vo veci opätovne rozhodnúť. V novom rozhodnutí vo veci samej rozhodne krajský súd opätovne o nároku na náhradu trov konania, vrátane o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP).

V Bratislave dňa 24. augusta 2022