7Sžsk/95/2018

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej /sudca spravodajca/ a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobkyne: W.. O. O., Z. B. B. XXX, XXX XX B. Z., právne zastúpená advokátom Mgr. Vladimírom Karáskom, so sídlom Advokátskej kancelárie Stred 60/55, 017 01 Považská Bystrica, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 38544-3/2017-BA zo dňa 26. septembra 2017, o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 18Sa/19/2017-50 zo dňa 23. apríla 2018, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 18Sa/19/2017-50 zo dňa 23. apríla 2018, zamieta. Návrh na prerušenie konania zamieta . Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred krajským súdom

30.6.2010. O trovách konania rozhodol krajský súd poukazom na ust. § 168 S.s.p. veta prvá tak, že neúspešná žalobkyňa nemá právo na náhradu trov konania a úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si náhradu trov neuplatnila.

Rozhodnutím č. TSK/2008/06058/zdrav.-2 zo dňa 2.12.2008 Trenčiansky samosprávny kraj na návrh žalobkyne dňom 31.12.2008 zrušil povolenie Trenčianskeho samosprávneho kraja č. TSK/ 2006/03933/zdrav.-2 zo dňa 26.9.2006 na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia - ambulancie v špecializovanom odbore pediatria všeobecný lekár pre deti a dorast.

Sociálnej poisťovni bola dňa 20.3.2017 doručená licencia žalobkyne na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár č. L1A/TN/0285/05 dňa 22.9.2005, ktorá bola zrušená ku dňu 22.1.2017. Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 21.3.2017 rozhodla o nezániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia u samostatne zárobkovo činnej osoby W.. O. O. dňa 31.12.2008, ale že poistenie zaniklo až dňa 30.6.2010 s odôvodnením, že žalobkyni bola vydaná licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A, ktorá trvala aj po 31.12.2008, pričom za rok 2009 jej príjem nepresiahol 3.834,96 Eur, teda žalobkyňa mala príjem nižší ako 12-násobok vymeriavacieho základu. Proti rozhodnutiu prvého stupňa podala žalobkyňa v zákonom lehote odvolanie, o ktorom rozhodla žalovaná napadnutým rozhodnutím zo dňa 26.9.2017 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdila a odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla.

skutkovom stave, ktorý bol správne právne posúdený. 4. Krajský súd považoval medzi účastníkmi konania za sporné posúdenie otázky právneho postavenia žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej len „SZČO“) ku dňu

5. Krajský súd v súvislosti s nastolenou právnou otázkou konštatoval, že podľa § 5 písm. c/ zákona účinného k 31.12.2010 (presnejšie od 01.08.2006 do 31.12.2010) za SZČO považovala len tá fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu. Súčasne platí, že len takto definovanej SZČO vzniká povinné nemocenské a dôchodkové poistenie od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, v ktorom dosiahla príjem vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu. Na strane druhej povinné nemocenské a dôchodkové poistenie zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý sa nedosiahol vyššie uvedený príjem, prípadne aj zánikom oprávnenia na výkon činnosti SZČO alebo vznikom pracovného pomeru pri súčasnom podaní vyhlásenia o nevykonávaní činnosti SZČO (§ 21 ods. 1 a 4 písm. b/).

6. Pre správne pochopenie veci poukázal krajský súd na potrebu vziať v úvahu fakt, že zdravotnícke povolanie lekára je možné podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.z. vykonávať jedine buď v rámci pracovnoprávneho alebo obdobného pracovného vzťahu (písm. a/) alebo ako podnikanie (písm. b/ až e/) na základe príslušného povolenia alebo licencie.

To je aj dôvod, pre ktorý licenciu na výkon činnosti odborného zástupcu (L1C), ktorej vydávanie upravuje zákon č. 578/2004, nemožno považovať za oprávnenie zakladajúce postavenie SZČO, nakoľko nie je výslovne uvedené v ustanovení § 3 ods. 4 písm. b/ až e/ zákona č. 578/2004. V súlade s uvedeným mal krajský súd za to, že žalobkyňa bola považovaná za SZČO nielen počas trvania povolenia na poskytovanie zdravotníckej starostlivosti, ktoré bolo zrušené dňom 31.12.2008, ale aj po tomto dátume, pretože bola naďalej držiteľkou platnej licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A), ktoré sa považuje za oprávnenie na výkon činnosti podľa osobitného zákona (§ 3 ods. 4 písm. c/ v spojení s § 10 a § 68 ods. 1 písm. a/ zákona 578/2004) zakladajúce status samostatne zárobkovo činnej osoby (§ 5 písm. c/ zákona).

Podľa názoru krajského súdu na veci nič nemení ani fakt zrušenia povolenia na poskytovanie zdravotníckeho povolania Trenčianskym samosprávnym krajom, podanie odhlášky zo sociálneho poistenia k dátumu 31.12.2008 a následného vykonávania funkcie zodpovedného zástupcu v pracovnom pomere k spoločnosti GEMINI MED, s.r.o.

starostlivosti. Podľa § 21 ods. 4 písm. b/ druhá alternatíva, resp. alinea zákona sa odhláška zo sociálneho poistenia vzťahovala jedine na rozhodnutie o zrušení povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia. Aby súčasne mohlo dôjsť k uplatneniu tohto zákonného ustanovenia aj vo vzťahu k licencii L1A, muselo by byť naplnené toto ustanovenie v plnom rozsahu, t. j. vrátane podania vyhlásenia žalobkyňou, že nevykonáva činnosť SZČO na základe tejto licencie, čo sa však nestalo. Za takého vyhlásenie nemožno považovať ani už spomínaný registračný list - odhlášku z poistenia zo dňa 5.1.2009, ktorej dôvodom podania bolo zrušenie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, a ktorá sa preto mohla vzťahovať len na toto povolenie. Preto ani následný výkon činnosti zodpovedného zástupcu žalobkyňou v pracovnom pomere pre spoločnosť GEMONI MED, s.r.o. z titulu novo vystavenej licencie L1C nemohol viesť k zániku postavenia žalobkyne ako SZČO s odkazom na § 5 písm. c/ zákona. Podľa zákona držba oprávnenia vykonávaného v pracovnom pomere nevylučuje

8. V danej veci sa uvedený právny výklad premietol do prijatia správneho záveru prvostupňového administratívneho orgánu o nezániku poistenia u žalobkyne dňa 31.12.2008. Aj v ďalšej časti krajský súd výrok prvostupňového správneho rozhodnutia vyhodnotil za súladný so zákonom. Poistenie žalobkyne za splnenia zákonných podmienok (mala postavenie SZČO a dosiahla kvalifikovaný príjem) trvalo len do 30.6.2010, nakoľko za rok 2009 nedosiahla kvalifikovaný príjem, ktorý by jej od 1.7.2010 v súlade s § 21 ods. 1 zákona naďalej zakladal účasť na povinnom sociálnom poistení.

Z uvedených dôvodov krajský súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

12. Žalobkyňa nesúhlasila s názorom súdu, že status SZČO v sociálnom poistení počas uvedeného rozhodného obdobia sa zakladal výlučne na držbe oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu bez ohľadu, či táto činnosť sa aj reálne vykonávala s tým, že výnimku z uvedeného predstavovalo jedine oprávnenie na činnosť vykonávanú v rámci

Jedná sa o rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžso 27/2010, sp. zn. 9 Sžso/7/2012, sp. zn.9 Sžso/122/2015 ako i nález ÚS SR II. ÚS 63/2012 a II. ÚS 426/2013. Žalobkyňa zastávala názor, že uvedené rozhodnutia vo svojom obsahu zahrňujú odpoveď na spornú otázku týkajúcu sa posudzovania žalobcu v rozhodnom období za osobu nesúcu resp. nenesúcu status SZČO.

ktorá by bola oprávnená na základe L1A, avšak súčasne by nebola oprávnená dosahovať príjem (nakoľko činnosť je možné vykonávať len na základe dohody s iným poskytovateľom), nenapĺňa materiálnu podmienku na to, aby bola považovaná za SZČO navyše s poukazom na § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z. z, v znení účinnom do 31.12.2010, ktorý je v tomto prípade rozhodujúci a podstatný, keďže zánik posudzovania žalobcu ako SZČO je viazaný aj na splnenie inej podmienky, t. j. vznik pracovného pomeru a držby oprávnenia podľa osobitného predpisu, t .j. „C“ licencie SLK. Práve vznik pracovného pomeru žalobcu je touto súdom vyššie spomínanou výnimkou, ktorá ma jednoznačne za následok zmenu v posudzovaní žalobcu ako

Navyše táto písomná odhláška, osobne prinesená na pobočku znamenala, že žalobkyňa už nemala naďalej v úmysle zotrvať v postavení fyzickej osoby nesúcej status SZČO a takisto podnikať ako SZČO. Z toho zároveň jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa sa predmetnou odhláškou neodhlasovala len z časti poistenia, resp. v rozsahu L1A, ale súčasne aj z L1B licencie, keďže v oboch prípadoch sa jedná o podnikanie ako SZČO. V danom prípade sa jedná o odhlásenie SZČO ako celku. Žalobkyňa bola toho názoru, že „vyhlásenie“ v celom rozsahu plní funkciu registračného listu - odhlášky zo sociálneho poistenia, teda riadneho a preukázateľného vyhlásenia na účely § 21 ods. 4 písm. b) zák. č. 461/2003 v znení účinnom do 31.12.2010.

Na podporu svojich tvrdení poukázala žalobkyňa na zákonné ustanovenia, ktoré sú významné pre opätovné posúdenie veci a to na ust. § 3 ods. 4 zák. č. 578/2004 Z. z., § 4 písm. b), § 10 ods. 1, 2 citovaného zákona, § 2 ods. 2 písm. c) zák. č. 513/1991 Zb. ako i na ďalšie rozhodnutia krajských súdov v Banskej Bystrici sp.zn. 23Sa/6/2017 a Trenčíne sp. zn. 44Sa/17/2017, 44Sa/

III. Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti žalobkyne

rozhodnutie poukázala aj žalobkyňa, že „. . . .existencia oprávnenia advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom SAK až do času, kým advokát nebol vyčiarnutý z takéhoto zoznamu, má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu pre potreby zákona o sociálnom poistení.“ 18. Žalovaná považovala námietku žalobkyne, že nemala DIČ, vo vzťahu k zákonnosti preskúmavanému rozhodnutiu za právne irelevantnú. Uviedla, že registrácia podľa osobitného predpisu, t. j. podľa zák. č. 511/1992 Zb. bola rozhodujúca na nadobudnutie právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby až od 1. januára 2011 do 30. júna 2014 (§5 zák. č. 461/2003 Z. z. v znení zák. č. 543/2010). Taktiež uviedla, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je povinný požiadať Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o pridelenie kódu poskytovateľa až na základe zák. č. 77/2015 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od

Nebolo právne opodstatnené žiadať od žalobkyne pred uvedeným dátumom, aby si kód poskytovateľa zdravotnej starostlivosti zabezpečila. Na základe uvedenej novely došlo aj k presneniu definície poskytovateľov zdravotnej starostlivosti upravená v § 4 tak, že sa presnejšie vymedzilo právne postavenie podnikateľov zdravotnej starostlivosti, ktorými sú fyzické osoby. Z dôvodovej správy k uvedenej novele bolo zrejmé, že aj do 30.4.2015 sa tieto okruhy fyzických osôb považovali za podnikateľov, ktorí bolo oprávnení dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa zák. č. 595/2003 Z. z. 19. Žalovaná naďalej zastávala názor, že na výkon zdravotníckeho povolania v spoločnosti GEMINI MED, s.r.o. od 1. januára 2009, nebola žalobkyňa povinná mať licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A), ktorá sa považuje za oprávnenie podľa osobitného predpisu, ale licenciu na výkon funkcie odborného zástupcu (L1C) vydanú podľa ust. § 68 ods. 1 písm. c) zák. č. 578/2004 Z. z. Licencia L1C nezakladá fyzickej osobe status SZČO, je len

12_2010. Skutočnosť, že SZČO nadobudne zároveň právne postavenie zamestnanca pre účely sociálneho poistenia, nespôsobuje automaticky zánik povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia SZČO. 20. Vo vzťahu k námietkam žalobkyne, žalovaná súčasne uviedla, že zo žiadneho ustanovenia zák. č. 461/2003 Z. z. nevyplýva, že odhlášku zo sociálneho poistenia je možné považovať za vyhlásenie fyzickej osoby na účely § 21 ods. 4 písm. b) zák. č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2010.Vychádzajúc z citovaného ustanovenia skonštatovala, že je nevyhnutým predpokladom zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO, ktorá je držiteľom oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu vznik pracovného pomeru, pričom na výkon činnosti v tomto pracovnom pomere je nevyhnutné, aby dotknutá fyzická osoba disponovala týmto oprávnením.

osobitné vyhlásenie. Na rozdiel od vyhlásenia fyzickej osoby na účely § 21 ods. 4 písm. b) zák. č. 461/2003 v znení účinnom do 31. 12.2010. Registračným listom fyzickej osoby - odhláškou zo sociálneho poistenia plní dotknutá osoba oznamovaciu povinnosť ustanovenú v § 228 ods. 3 zák. č. 461/2003 v znení účinnom do 31. 12.2010. Jednostranným vyhlásením SZČO bez naplnenia skutkovej podstaty vyplývajúcej z § 21 ods. 4 písm. b) zák. č. 461/2003 v znení účinnom do 31.12.2010 sa dotknutá SZČO nemôže zbaviť právneho postavenia SZČO.

Taktiež uviedla, že pri posudzovaní právneho postavenia advokáta, ktorý zmenil formu výkonu advokácie je v súčasnosti rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR ustálená v súlade s právnym názorom vysloveným v rozsudku sp. zn. 7Sžso/27/2010, publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov č. 4/2012 pod číslom 66.

IV. Konanie pred kasačným súdom

24. Podľa ust. § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021. 25. Podľa ust. § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu.

27. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 18Sa/19/2017-50 zo dňa 23. apríla 2018, ktorým krajský súd žalobu žalobkyne zamietol. 28. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovaného správneho orgánu, na ktoré poukázal už krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov ich najvyšší súd neopakuje a súčasne na ne poukazuje.

30. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na

správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 S.s.p.).

31. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti Správneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. S.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho

32. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu náležite postupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, napadnutého žalobou, vykonal náležite v zmysle platnej právnej úpravy zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s právnou úpravou ustanovenou v zákone č. 578/2004 Z. z., a svoju právnu úvahu, na základe ktorej ustálil svoj právny záver, aj riadne odôvodnil.

33. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. 34. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.

38. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy uvedených právnych predpisov ako i právneho záveru Veľkého senátu formulovaného v jeho rozhodnutí sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24.11.2020, ktorý je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný, postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k zhodnému záveru ako krajský súd. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti žalobcu vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, s námietkami žalobcu uvedenými v kasačnej sťažnosti a s prihliadnutím na ust. § 461 S.s.p. dospel k záveru, že v zásade nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Vs 3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 k otázke statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do 31.12.2010 citujúc § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2010, § 3 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 10 ods. 1, 2 zákona č. 578/2004 Z. z., § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., konštatoval: . .“ Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. rozlišuje u lekárov medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu [písm. b)] a na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [ písm. c)]. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr.

Povolenie príslušný orgán vydá fyzickej osobe, ak má licenciu na výkon zdravotníckeho povolania, tzv. licencia L1B [§ 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] a právnickej osobe, ak má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu v tom povolaní, v ktorom má poskytovateľ prevažne poskytovať zdravotnú starostlivosť - tzv. licenciu L1C [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. (ďalej aj „licencia L1A“) nie je podmienkou na vydanie povolenia podľa § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. Ide o licenciu, ktorá nie je žiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie L1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C. Veľký senát sa stotožňuje s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení

V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o tzv. „návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom, medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A

Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané na vydanie povolenia prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár-držiteľ licencie L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie, nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná (pred vydaním licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A. Veľký senát sa stotožňuje s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2010 je potrebné rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe

kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2010 - takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára - fyzickej osoby na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely poskytovania zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade licencia L1C - licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou.

samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania.

41. Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp.zn. 1Vs/1/2019. Na prvú otázku, teda „či licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č. 548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z.“, uvádza nasledovnú

Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z.“

. . . .“Status samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj „SZČO“) na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom vzniku, alebo trvania takého poistenia.

od 01.01.2008 do 31.12.2008, povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby

licencie. Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu vzniku pracovného pomeru sa vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b), časť vety za spojovníkom „a“. To znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v ktorom lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods. 3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/

. . . .“túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva ako súčasť Registračného listu FO - odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení . Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda

uvedenej v § 5 písm. c) tohto zákona.“ 43. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, č. k. IV.ÚS 610/2021-22 zo dňa 30.112021, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť proti uvedenému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 1Vs 3/2019 zo dňa 24. novembra 2020, konštatoval: .

právnych predpisov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť.

Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 tohto odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať a, naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Sťažovateľom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

44. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je pre súdy záväzné. 45. Vychádzajúc z uvedeného a skutkových zistení, ktoré v danej veci potvrdili, že žalobkyňa aj po vydaní rozhodnutia č. TSK/2008/06058/zdrav.-2 zo dňa 02. decembra 2008, Trenčianskeho samosprávneho kraja, ktorým žalobkyni ku dňu 31. decembra 2008 zrušil povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia - ambulancie v špecializačných odboroch pediatria a dorastové lekárstvo, bola naďalej držiteľkou licencie číslo: L1A/TN/ 0285/05 vydanou Slovenskou lekárskou komorou dňa 22. septembra 2005 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár, v odbore pediatria, dorastové lekárstvo a za predchádzajúce obdobie vykazovala príjem, Sociálna poisťovňa v oboch stupňoch rozhodla v súlade so zákonom č. 461/2003Z.z., keď rozhodla tak, že žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa

46. Vo vzťahu k ďalšej kasačnej námietke žalobkyne v ktorej sa nestotožnila s odôvodnením rozhodnutia krajského súdu v bode 23 a 24 rozsudku, pričom mala za to, že písomná odhláška, osobne prinesená na pobočku znamenala, že žalobkyňa už nemala naďalej v úmysle zotrvať v postavení fyzickej osoby nesúcej status SZČO a takisto podnikať ako SZČO, pričom predmetnou odhláškou sa žalobkyňa neodhlasovala len z časti poistenia, resp. v rozsahu L1A, ale súčasne aj z L1B licencie, keďže v oboch prípadoch sa jedná o podnikanie ako SZČO, ale o odhlásenie SZČO ako celku. „Vyhlásenie“ v celom rozsahu plní podľa názoru žalobkyne funkciu registračného listu - odhlášky zo sociálneho poistenia, teda riadneho a preukázateľného vyhlásenia na účely § 21 ods. 4 písm. b) zák. č. 461/2003v znení účinnom do 31.12.2010.

GEMINI MED, s.r.o., a že ďalej mieni a bude podnikať len ako zamestnanec - odborný zástupca poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorým bude GEMINI MED, s.r.o. Na meno pracovníčky si však z dôvodu odstupu času nespomína.“ Podľa názoru kasačného súdu nie je možné na uvedené čestné prehlásenie prihliadať, nakoľko obsahovo nespĺňa požiadavky na vyhlásenie v zmysle § 21 ods. 4 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z., z ktorého má byť zrejmé, že od vzniku pracovného pomeru nebude vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť a tak isto nebolo predložené vo forme vyžadovanej žalovanou v súlade s ust. § 228 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. Uvedené vyhlásenie bolo nutné predložiť v príslušnej forme ako súčasť Registračného listu FO - odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení. Navyše v čase podania Registračného listu FO - odhlášky žalobkyne dňa 05.01.2009 nemala žalovaná vedomosť o tom, že by bola žalobkyňa v tom čase aj držiteľkou platnej licencie

47. Záverom kasačný súd poukazuje na to, že povinnosťou správneho súdu v rámci súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich, je postupom podľa právnej úpravy ustanovenej v druhej a tretej časti Správneho súdneho poriadku v súlade so základnými procesnými zásadami konania, preskúmať zákonnosť žalobou napadnutých rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov a v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite odôvodniť svoje skutkové zistenia a právne závery, teda rozsudok odôvodniť tak, aby jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom bolo zrejmé, v akom rozsahu vykonal súdny prieskum napadnutého rozhodnutia žalovaného a postup mu predchádzajúci, z akých podkladov pri svojom rozhodovaní vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, stručne, jasne a výstižne vysvetlil, akými úvahami sa riadil pri hodnotení skutkových a právnych okolností namietaných v žalobe a zodpovedal na najdôležitejšie otázky vo vzťahu k hmotnoprávnemu nároku, ktorý bol predmetom súdneho prieskumu.

49. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú postupom podľa ust. § 461 S.s.p zamietol. 50. Právny zástupca žalobkyne listom z 25.2.2022 podľa § 100 ods.2, písm. a/ S.s.p. požiadal o prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 1630/2021. V dôvodoch uvedeného listu poukázal na to, že v obdobnej veci založenej na rovnakom skutkovom a právnom základe bola podaná ústavná sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorá je vedená na ústavnom súde pod číslom uvedeným vyššie. Vyslovil názor, že podanie tejto ústavnej sťažnosti, v ktorej sa jedná o obdobnú právnu vec s právnou problematikou totožnou ako je vec vedená pod sp. zn. 7Sžsk/95/2018, je dôvodom na prerušenie tohto konania podľa § 100 ods.2 písm. a/ S.s.p., keďže prebieha súdne konanie, v ktorom sa riešia otázky, ktoré môžu mať zásadný význam pre rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR v predmetnej veci, a to až do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.

52. Najvyšší správny súdu SR návrh žalobkyne na prerušenie konania zamietol, keďže nezistil dôvod na prerušenie konania v zmysle jej návrhu. K uvedenému konštatuje. Najvyšší správny súd SR v odôvodnení predmetného rozhodnutia v bodoch 38 a nasl. zdôvodňuje zamietnutie kasačnej sťažnosti žalobkyne podanej proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 18Sa/ 192017-50 z 23.4.2018, ktorým rozhodnutím krajský súd podľa § 190 S.s.p. žalobu žalobkyne, podanú proti rozhodnutiu žalovanej, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté o zániku sociálneho poistenia žalobkyne dňa 30.6.2010, zamietol. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že kasačný súd svoje rozhodnutie v preskúmavanej predmetnej veci založil na právnom závere veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR vysloveného v jeho rozhodnutí sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020, ktorý rozhodol v obdobnej veci s právnou problematikou totožnou ako je predmetná preskúmavaná vec ( bod 40-42) a ústavná sťažnosť podaná proti uvedenému rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR bola odmietnutá Ústavným súdom

odmietol. 53. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi (žalobkyni), ktorá v tomto konaní nemala úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p.) a žalovanému ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 168 S.s.p.).

V Bratislave dňa 30. marca 2022