C-98/24

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MANUEL CAMPOS SÁNCHEZ‑BORDONA

prednesené 29. januára 2026( 1 )

Vec C ‑ 98/24 [Koda] ( i )

za účasti:

1. Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu nariadenia (EÚ) č. 650/2012( 2 ). Jeho predmetom je určenie, kto sú dedičia po osobe, ktorá uskutočnila viaceré právne úkony nakladania s majetkom pre prípad smrti, a to pred dátumom, keď sa toto nariadenie začalo v celom rozsahu uplatňovať, a po tomto dátume.

2. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania podal notár so sídlom v Českej republike, ktorý ho – ako sám uvádza( 3 ) – podáva v postavení súdneho komisára povereného súdom príslušným v dedičských veciach.

I. Právny rámec

A. Právo Únie. Nariadenie č. 650/2012

3. Článok 3, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, v odseku 1 stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia:

„Na účely tohto nariadenia je ‚súd‘ akýkoľvek justičný orgán, iný orgán a príslušník právnického povolania, ktorý má právomoc v dedičských veciach, vykonáva funkcie justičného orgánu alebo koná na základe poverenia justičného orgánu alebo pod kontrolou justičného orgánu, pokiaľ tento iný orgán a príslušník právnického povolania poskytuje záruky nestrannosti a dodržania práva všetkých účastníkov na vypočutie a pokiaľ jeho rozhodnutia podľa právneho poriadku členského štátu, v ktorom koná:

a) môžu byť napadnuté opravným prostriedkom podaným justičnému orgánu alebo preskúmané týmto orgánom a

b) majú podobnú právnu silu a účinky ako rozhodnutie justičného orgánu v rovnakej veci.

…“

5. Článok 21, nazvaný „Všeobecné pravidlo“, v odseku 1 uvádza:

„Ak nie je v tomto nariadení ustanovené inak, rozhodným právom vo veci celého dedičstva je právny poriadok štátu, v ktorom mal zosnulý obvyklý pobyt v čase smrti.“

Hmotnoprávna platnosť a záväzné účinky medzi stranami vrátane podmienok zrušenia dedičskej zmluvy, ktorá je prípustná podľa prvého pododseku, sa spravujú tým z právnych poriadkov uvedených v prvom pododseku, s ktorým má najužšiu väzbu.

3. Bez ohľadu na odseky 1 a 2 si strany za podmienok stanovených v článku 22 môžu za rozhodné právo pre dedičskú zmluvu, ktorým sa bude spravovať jej prípustnosť, hmotnoprávna platnosť a záväzné účinky medzi stranami vrátane podmienok zrušenia, zvoliť právny poriadok, ktorý by si podľa uvedeného článku mohol zvoliť zosnulý alebo jeden zo zosnulých, o ktorých dedičstvo ide.“

8. Článok 26, nazvaný „Hmotnoprávna platnosť právnych úkonov nakladania s majetkom pre prípad smrti“, znie:

„1. Na účely článkov 24 a 25 sú pre hmotnoprávnu platnosť rozhodujúce tieto skutočnosti:

a) spôsobilosť osoby, ktorá robí právny úkon nakladania s majetkom pre prípad smrti, na takýto úkon;

b) osobitné dôvody, v dôsledku ktorých ho osoba, ktorá robí právny úkon, nemôže urobiť v prospech určitých osôb alebo v dôsledku ktorých určitá osoba nemôže dediť majetok po osobe, ktorá robí právny úkon;

4. Ak bol právny úkon nakladania s majetkom pre prípad smrti urobený pred 17. augustom 2015 v súlade s právnym poriadkom, ktorý by si zosnulý bol býval mohol zvoliť v súlade s týmto nariadením, tento právny poriadok sa považuje za právny poriadok zvolený za rozhodné právo pre dedenie.“

10. Článok 84, nazvaný „Nadobudnutie účinnosti“, stanovuje:

„Toto nariadenie nadobúda účinnosť dvadsiatym dňom po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie .

Uplatňuje sa od 17. augusta 2015 okrem článkov 77 a 78, ktoré sa uplatňujú od 16. novembra 2014, a článkov 79, 80 a 81, ktoré sa uplatňujú od 5. júla 2012.“

B. České právo

11. Právomoc notárov konať ako súdni komisári v dedičských konaniach upravuje zákon č. 292/2013 Sb., o zvláštních řízeních soudních( 4 ). Relevantné sú najmä § 100 až 105, 113, 123, 138, 168 až 170 a 185 tohto zákona.

– dňa 23. júna 2015 vyhotovil pred notárom so sídlom v Českej republike vyhlásenie o vydedení (vo forme notárskej zápisnice);( 9 )

– dňa 20. decembra 2017 vyhotovil vo forme verejnej listiny pred iným notárom so sídlom v Českej republike závet, v ktorom určil L. P. za dedičku. Súčasťou tohto (nového) závetu bola voľba rozhodného práva pre dedenie v zmysle článku 22 ods. 1 nariadenia č. 650/2012, a to v prospech českého práva.

16. Po začatí dedičského konania právny zástupca N. K. (jednej z dcér L. K.) a A. K., R. K. a R. F. von K.‑K. (vnukov L. K.) uviedol, že závet, ktorý 2. novembra 1999 vyhotovili poručiteľ a jeho manželka, je platným prejavom poslednej spoločnej vôle vyhotoveným v súlade s nemeckým právom.( 10 )

17. Obvodní soud pro Prahu 1 (Obvodný súd Praha 1, Česká republika) uznesením 37 D 227/2022‑118 rozhodol, že:

– české súdy majú právomoc konať v dedičskej veci podľa článku 4 nariadenia č. 650/2012,

– právom, ktorým sa riadi dedičstvo ako celok, je podľa článku 22 ods. 1 nariadenia č. 650/2012 české právo,

– skutočnosť, že české právo nielenže poručiteľovi nebránilo odvolať ustanovenie dedičov vykonané v „berlínskom závete“, ale umožňovalo mu urobiť to bez akýchkoľvek obmedzení, nemá nijaký vplyv na uplatniteľnosť nemeckého práva (na účely zmeny alebo odvolania tohto závetu),

– súd prvého stupňa teda po preukázaní obsahu nemeckého práva mal zistiť, či a prípadne za akých podmienok možno podľa nemeckého práva vylúčiť účinky tej časti dedičskej zmluvy manželov, v ktorej poručiteľ určil ako dedičov vnukov A. K., R. K. a R. F. von K.‑K.,

– až po vyriešení uvedenej otázky bude možné rozhodnúť, či neskoršie právne úkony poručiteľa (vyhlásenie o vydedení z 23. júna 2015 a závet z 20. decembra 2017) umožňujú vyriešiť spor medzi dedičkou určenou v závete z 20. decembra 2017 a vnukmi L. K.

20. Za týchto okolností notár, ktorý koná ako súdny komisár Obvodního soudu pro Prahu 1 (Obvodný súd Praha 1), predkladá Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1. Má sa ustanovenie článku 83 ods. 3 a 4 nariadenia č. 650/2012 v spojení s článkom 3 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 650/2012 vykladať v tom zmysle, že pojem právny úkon nakladania s majetkom pre prípad smrti zahŕňa aj vyhlásenie o vydedení?

2. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, má sa článok 83 ods. 4 nariadenia č. 650/2012 vykladať v tom zmysle, že ak poručiteľ pred 17. augustom 2015 vykonal viacero právnych úkonov nakladania s majetkom pre prípad smrti, ktoré boli v súlade s právom štátu, ktoré by si poručiteľ mohol zvoliť v súlade s nariadením č. 650/2012, je právom, ktoré sa považuje za zvolené rozhodné právo pre dedenie, právo, v súlade s ktorým poručiteľ naposledy pred 17. augustom 2015 vykonal právny úkon nakladania s majetkom pre prípad smrti?

IV. Analýza

A. Prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania

25. V konaní začatom v Českej republike, ktoré sa týka dedenia po L. K., je úlohou notára, ktorý bol poverený vykonávať funkcie súdneho komisára, určiť dedičov zosnulého.

26. V zásade nič nebráni tomu, aby bol notár, ktorý koná na základe poverenia justičného orgánu alebo pod jeho kontrolou, považovaný za „súd“ v zmysle článku 3 ods. 2 nariadenia č. 650/2012.

27. Splnenie podmienok stanovených v článku 3 ods. 2 nariadenia č. 650/2012 však samo osebe nestačí na to, aby notár mohol podať návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ.( 11 )

28. Pojem „súdny orgán“ uvedený v článku 267 ZFEÚ vyžaduje samostatné preskúmanie všetkých takých skutočností, akými sú jeho právny základ, jeho trvalá povaha, záväzný charakter jeho právnych aktov, kontradiktórna povaha konania, uplatnenie právnych predpisov orgánom, ako aj jeho nezávislosť.( 12 )

34. Už teraz poznamenávam, že toto konštatovanie by samo osebe stačilo na vyriešenie diskusie o prípustnosti návrhu: ak notár, ktorý koná v tomto dedičskom konaní, nevykonáva funkcie verejnej moci, je sotva možné uznať ho za súdny orgán, ktorý sa prirodzene podieľa na výkone verejnej moci.

2. Stanovisko Ústavního soudu

35. Ústavní soud (Ústavný súd) odmietol aktívnu legitimáciu „kvázsúdnych subjektov“ (notárov, ktorí konajú v postavení súdneho komisára v dedičských konaniach) na podanie návrhu na určenie rozporu zákona s ústavným poriadkom podľa článku 95 ods. 2 Ústavy České republiky.( 18 )

36. Ústavní soud (Ústavný súd) vo svojom uznesení zo 17. septembra 2025 (bod 9) zdôrazňuje zásadné rozdiely medzi právnou ochranou poskytovanou „súdmi“ a právnou ochranou poskytovanou „inými osobami“, ako sú súdni komisári.

37. Podľa názoru Ústavního soudu (Ústavný súd): „… notárom chýbajú základné atribúty pripisované súdom. Notári najmä nepožívajú taký vysoký štandard nezávislosti ako súdy, môžu byť odvolaní ministrom spravodlivosti a nevzťahuje sa na nich taká široká nezlučiteľnosť funkcií ako na sudcov, a to najmä vo vzťahu k ostatným zložkám moci“.( 19 )

38. V diskusii o prípustnosti, ktorá sa uskutočnila na pojednávaní, všetci účastníci konania okrem Komisie uviedli, že uznesenie Ústavního soudu (Ústavný súd) nie je relevantné pre posúdenie, či sú splnené požiadavky, ktorými sa vyznačuje „súdny orgán“ na účely článku 267 ZFEÚ.

43. V uznesení Ústavního soudu (Ústavný súd) sa však zdôrazňuje, že minister môže rozhodnúť o odvolaní notára a že notár nepožíva rovnakú úroveň nezávislosti ako súdy, práve s cieľom odlíšiť právnu úpravu uplatniteľnú na notárov od právnej úpravy, ktorá sa vzťahuje na súdy.( 22 )

44. Okrem vyššie uvedeného je potrebné rozlišovať medzi právomocami (ministra) odvolať notárov vo všeobecnosti a prípadmi zrušenia poverenia notára určeného za súdneho komisára (príslušným súdom) v konkrétnom dedičskom konaní.

45. V súvislosti s touto poslednou uvedenou okolnosťou česká vláda v odpovedi na otázku Súdneho dvora uviedla, že súd príslušný v dedičských veciach si ponecháva právomoc zrušiť poverenie takto určeného notára „pre pochybenie“( 23 ), ktorého sa dopustil pri výkone svojej funkcie. K tomuto pochybeniu „môže konkrétne dôjsť, keď existuje nebezpečenstvo , že o veci sa nerozhodne v primeranom čase“.( 24 )

46. Tento dôvod odvolania, ktorý je stanovený v českom zákone č. 292/2013( 25 ), potvrdzuje, že notár ako súdny komisár nemá štatút neodvolateľnosti, aký má súd.

47. Za týchto podmienok notári, ktorí konajú ako súdni komisári v dedičských konaniach v Českej republike, nepožívajú záruky nezávislosti a neodvolateľnosti porovnateľné so zárukami, ktoré sa spravidla priznávajú sudcom. Ustanovenie § 104 ods. 1 zákona č. 292/2013 potvrdzuje, že súdni komisári konajú pod vedením a kontrolou príslušného súdu, ktorý je naďalej „primárne zodpovedný“ za konanie.

b) Právomoci rozhodovať spory

52. Podľa Súdneho dvora, „ak… nemá vnútroštátny orgán o spore rozhodnúť, aj keď spĺňa ostatné podmienky stanovené v judikatúre Súdneho dvora, nemožno ho považovať za orgán vykonávajúci súdnu funkciu“.( 26 )

c) Predbežný záver

53. Stručne povedané, zastávam názor, že notár, ktorý koná ako súdny komisár v dedičskom konaní, nemá postavenie „súdneho orgánu“ v zmysle článku 267 ZFEÚ.

54. Riešenie, ktoré navrhujem, neohrozuje účinnosť mechanizmu návrhu na začatie prejudiciálneho konania stanoveného v článku 267 ZFEÚ a jednotnosť výkladu práva Únie, ktoré má tento článok zachovať.

55. Dosiahnutie týchto cieľov sa v každom prípade zaručuje prostredníctvom možnosti podať opravné prostriedky na súde proti rozhodnutiam notára, ktorý síce môže mať postavenie „súdu“ podľa nariadenia č. 650/2012, ale nespĺňa podmienky na to, aby bol zároveň považovaný za „súdny orgán“ na účely článku 267 ZFEÚ.( 27 ) V rámci konaní o týchto opravných prostriedkoch súdy, ktoré postupne rozhodujú o veci, môžu predložiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu práva Únie.

56. Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že je potrebné rozhodnúť, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný. Pre prípad, že by Súdny dvor s týmto názorom nesúhlasil, však navrhnem odpoveď na položené otázky.

– aký význam má pri riešení sporu pravidlo, z ktorého vyplýva, že ak je osoba spôsobilá nakladať s majetkom pre prípad smrti podľa rozhodného práva uplatniteľného v čase vykonania právneho úkonu, následná zmena rozhodného práva nemá vplyv na jej spôsobilosť zmeniť alebo odvolať vykonaný právny úkon.

1. Právna úprava

61. Skôr než sa budem zaoberať týmito otázkami, považujem za vhodné pripomenúť niektoré aspekty právnej úpravy stanovenej nariadením č. 650/2012 pre dedenie, ktoré má cezhraničné dôsledky.

a) Určenie rozhodného práva pre právne úkony nakladania s majetkom pre prípad smrti

62. Podľa nariadenia č. 650/2012 sa môžu uplatňovať rôzne právne poriadky: a) na dedenie po určitej osobe a b) na právne úkony nakladania s majetkom pre prípad smrti (resp. na konkrétne aspekty týchto právnych úkonov), ktoré urobila tá istá osoba.

63. Nariadenie č. 650/2012 stanovuje všeobecné pravidlo, že rozhodným právom vo veci celého dedičstva je jeden právny poriadok. Týmto právnym poriadkom je právny poriadok štátu, v ktorom mal zosnulý obvyklý pobyt v čase smrti.( 28 ) Alternatívne umožňuje, aby si zosnulý zvolil právny poriadok štátu, ktorého je v čase voľby alebo úmrtia štátnym príslušníkom.( 29 )

67. Článok 83 ods. 3 nariadenia č. 650/2012 však stanovuje prechodný režim pre dedenia, v prípade ktorých bol právny úkon nakladania s majetkom pre prípad smrti urobený pred 17. augustom 2015.

68. Podľa článku 83 ods. 4 nariadenia č. 650/2012, ak bol právny úkon nakladania s majetkom pre prípad smrti urobený pred 17. augustom 2015 v súlade s právnym poriadkom, ktorý by si zosnulý bol býval mohol zvoliť v súlade s týmto nariadením, tento právny poriadok sa považuje za právny poriadok zvolený za rozhodné právo pre celé dedičstvo.

2. Prvá prejudiciálna otázka

69. Vnútroštátny orgán sa pýta, či článok 83 ods. 3 a 4 nariadenia č. 650/2012 v spojení s článkom 3 ods. 1 písm. d) tohto nariadenia možno vykladať v tom zmysle, že „pojem právny úkon nakladania s majetkom pre prípad smrti zahŕňa aj vyhlásenie o vydedení“.

70. V tejto veci je uvedená otázka relevantná pre určenie, či vyhlásenie z 23. júna 2015, ktorým L. K. vydedil svojich vnukov, bolo právnym úkonom nakladania s majetkom pre prípad smrti.

71. Kladná odpoveď by znamenala, že uvedené vyhlásenie patrí do vecnej pôsobnosti nariadenia č. 650/2012. Ak je to tak, podľa článku 83 ods. 3 sa taký právny úkon nakladania s majetkom pre prípad smrti musí považovať za prípustný a platný, pokiaľ spĺňa (formálne a hmotnoprávne) podmienky stanovené kolíznymi normami

75. V záujme konzistentnosti sa pojem právny úkon nakladania s majetkom pre prípad smrti musí vykladať rovnakým spôsobom všade, kde je v nariadení č. 650/2012 použitý. Na zabezpečenie tejto konzistentnosti a v záujme jednotného chápania textu sú v článku 3 nariadenia č. 650/2012 vymedzené viaceré pojmy.

76. V článku 3 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 650/2012 je „právny úkon nakladania s majetkom pre prípad smrti“ konkrétne vymedzený ako „závet, spoločný závet alebo dedičská zmluva“. Vyhlásenie o vydedení v ňom nie je výslovne uvedené.

77. Je potrebné objasniť, či vyhlásenie o vydedení napriek tomu, že v spomenutom ustanovení nie je výslovne uvedené, spadá pod pojem „právny úkon nakladania s majetkom pre prípad smrti“, čo si vyžaduje výklad druhého uvedeného pojmu. Keďže sa výslovne neodkazuje na právne poriadky členských štátov, tento výklad bude autonómny.( 37 )

78. Výpočet obsiahnutý v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 650/2012 je v zásade vyčerpávajúci. Analýza jeho obsahu však umožňuje tvrdiť, že pojem vymedzený v písmene d) tohto článku sa vzťahuje na formálnu, a nie hmotnoprávnu povahu príslušného právneho úkonu nakladania s majetkom pre prípad smrti (či už ide o závet, spoločný závet alebo dedičskú zmluvu).

79. Hoci je pravda, že v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 650/2012 nie je uvedené vyhlásenie o vydedení, nespomína sa v ňom ani – aby som uviedol niektoré z právnych úkonov nakladania s majetkom pre prípad smrti, ktoré sú typické vzhľadom na svoj obsah – ustanovenie dediča alebo ustanovenie odkazovníka.

80. Domnievam sa, že z tohto hmotnoprávneho hľadiska má byť výklad pojmu „právny úkon nakladania s majetkom pre prípad smrti“ široký, aby odrážal zámer týkajúci sa rozsiahleho uplatňovania nariadenia č. 650/2012, ktorý je vyjadrený v článku 3 ods. 1 písm. a) a v odôvodnení 9( 38 ) tohto nariadenia a ktorý je v súlade s jeho cieľmi( 39 ).

86. Vnútroštátny orgán sa zaoberá situáciou poručiteľa, ktorý pred 17. augustom 2015 vykonal viacero právnych úkonov nakladania s majetkom pre prípad smrti „v súlade s právom štátu, ktoré by si poručiteľ mohol zvoliť v súlade s nariadením č. 650/2012“. Pýta sa, či je v uvedenej situácii „právom, ktoré sa považuje za zvolené rozhodné právo pre dedenie, právo, v súlade s ktorým poručiteľ naposledy pred 17. augustom 2015 vykonal právny úkon nakladania s majetkom pre prípad smrti“.

87. Táto otázka vychádza z dvoch predpokladov, ktoré podľa môjho názoru nie sú správne:

– po prvé z dôvodov, ktoré vysvetlím nižšie, si nemyslím, že pri rozhodovaní, či L. K. mohol vydediť svojich vnukov (alebo vyhotoviť závet v prospech osoby, ktorá nie je jeho rodinným príslušníkom), čím by jednostranne odvolal alebo zmenil predchádzajúcu dedičskú zmluvu uzavretú s jeho manželkou, by sa malo vychádzať z rozhodného práva pre celé dedičstvo,

– po druhé, aj keby sa malo vychádzať z rozhodného práva pre celé dedičstvo, domnievam sa, že za okolností prejednávanej veci by sa toto právo tiež nemalo určiť spôsobom, aký navrhuje vnútroštátny orgán. Podľa môjho názoru sa určenie rozhodného práva v tomto prípade neriadi článkom 83 ods. 4 nariadenia č. 650/2012, ako tvrdí vnútroštátny orgán.

88. V rozhodnutí vnútroštátneho orgánu sa totiž uvádza, že zosnulý vyhotovil závet pred notárom 20. decembra 2017 a že do neho zahrnul voľbu práva podľa článku 22 nariadenia č. 650/2012( 41 ): teda práva, ktorým sa má spravovať dedičstvo ako celok( 42 ).

89. Na základe poslednej uvedenej okolnosti sa domnievam, že ak poručiteľ využije možnosť zvoliť si rozhodné právo (čo je možnosť, ktorú mu poskytuje nariadenie č. 650/2012), keď sa toto nariadenie už ratione temporis v celom rozsahu uplatňuje, nie je potrebné použiť fikciu stanovenú v článku 83 ods. 4 tohto nariadenia. Rozhodným právom pre dedenie bude jednoducho právo, ktoré poručiteľ určil vo svojom závete vyhotovenom po dátume začatia uplatňovania nariadenia č. 650/2012.

95. Taká fikcia vyvoláva rovnaké právne účinky ako voľba práva podľa nariadenia č. 650/2012, ktorými je v konečnom dôsledku určenie rozhodného práva pre celé dedičstvo.( 45 ) Táto fikcia je založená na predpoklade, že zosnulý, ktorý zomrel 17. augusta 2015 alebo neskôr, predtým urobil právny úkon nakladania s majetkom pre prípad smrti v súlade s právom štátu, ktorého bol štátnym príslušníkom,( 46 ) a určil toto právo za právo, ktorým sa spravuje celé dedičstvo.

96. Podľa môjho názoru existujú dva argumenty, ktoré vysvetľujú zavedenie tejto fikcie:

– po prvé vďaka nej sa vylúči uplatnenie práva posledného obvyklého pobytu zosnulého( 47 ) na aspekty, ktoré zosnulý neupravil. V praxi to pomáha predchádzať tomu, aby sa dedenie riadilo viacerými právnymi poriadkami,( 48 ) čím sa uľahčuje dedičské konanie,

– po druhé systematický výklad článku 83 ods. 4 v spojení s odsekmi 2 a 3 toho istého článku nariadenia č. 650/2012 nasvedčuje tomu, že bol sformulovaný s ohľadom na stav právnych predpisov v oblasti cezhraničného dedenia v členských štátoch pred prijatím tohto nariadenia.

97. Pred prijatím nariadenia č. 650/2012 väčšina právnych systémov členských štátov stanovovala štátnu príslušnosť zosnulého ako hraničný ukazovateľ kolíznej normy v dedičských veciach.( 49 ) Preto bolo veľmi pravdepodobné, že osoba, ktorá pri nakladaní so svojím majetkom pre prípad smrti vychádzala z práva štátu, ktorého bola štátnym príslušníkom, by sa domnievala, že toto právo upravuje ktorýkoľvek aspekt dedenia po nej.

98. Naopak v nariadení č. 650/2012 je štandardným hraničným ukazovateľom posledný obvyklý pobyt zosnulého.( 50 ) Bez pravidiel stanovených v článku 83 ods. 4 by hrozilo, že značný počet dedení sa bude riadiť iným právnym poriadkom, než je právny poriadok, ktorý sa mal podľa očakávaní zosnulého (a osôb, ktoré chcú po ňom dediť) pravdepodobne uplatniť.

104. Vnútroštátny orgán opisuje situáciu takto:

– „poručiteľ [bol] obmedzený v spôsobilosti vykonať právny úkon nakladania s majetkom pre prípad smrti, ku ktorému došlo pred 17. augustom 2015 v súlade s právom, ktorým sa riadilo jeho dedičstvo ako celok“, a

– „v dôsledku následnej zmeny tohto práva došlo k zmenám podmienok výkonu jeho spôsobilosti na tento právny úkon“.

105. Vnútroštátny orgán sa pýta, či je poručiteľ v uvedenej situácii „naďalej obmedzený vo svojej spôsobilosti vykonať právny úkon nakladania s majetkom pre prípad smrti v súlade s právom, ktoré by sa uplatnilo na dedenie po tomto poručiteľovi v prípade jeho smrti ku dňu uzavretia dedičskej zmluvy, a to bez ohľadu na to, že podľa práva, ktorým sa riadi jeho dedičstvo ako celok v čase jeho smrti, bol poručiteľ oprávnený dedičskú zmluvu zrušiť (odvolať alebo zmeniť)“.

106. Vnútroštátny orgán sa zaoberá otázkou, či je dedičská zmluva odvolateľná, z hľadiska „spôsobilosti“. Podľa môjho názoru je tento prístup nesprávny.

107. Pojem „spôsobilosť“, ktorý je použitý v článku 26 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 650/2012, sa netýka obmedzení pri nakladaní s majetkom pre prípad smrti, ktoré – tak ako v tejto veci – vyplývajú z dedičskej zmluvy. Uvedené obmedzenia zodpovedajú „záväzn[ým] účink[om] [zmluvy] medzi stranami vrátane podmienok zrušenia [zmluvy]“, ktoré upravuje článok 25 tohto nariadenia.( 54 )

110. Odkaz na spôsobilosť osoby, ktorá robí právny úkon nakladania s majetkom pre prípad smrti, ktorý sa nachádza v článku 26 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 650/2012, je súčasťou – ako sa uvádza v nadpise tohto článku – ustanovenia, v ktorom je upravená „hmotnoprávna platnosť právnych úkonov nakladania s majetkom pre prípad smrti“.

111. Pri vymenovaní aspektov, ktoré upravuje článok 25 nariadenia č. 650/2012, sa hmotnoprávna platnosť dedičských zmlúv stavia do kontrastu so záväznými účinkami medzi stranami, ktoré tieto zmluvy vytvárajú (vrátane podmienok ich zrušenia): nemožno ju s nimi zamieňať.

112. Inými slovami: obmedzenie alebo prípadne úplná strata oprávnenia jednostranne odvolať alebo zmeniť to, čo bolo dohodnuté v dedičskej zmluve,( 57 ) nie je to isté ako spôsobilosť nakladať s majetkom pre prípad smrti. Osoba spôsobilá uzavrieť dedičskú zmluvu je tiež spôsobilá (pokiaľ sa nezmenia jej osobné okolnosti)( 58 ) zmeniť alebo odvolať ju.

113. Pri výkone spôsobilosti na právny úkon nakladania s majetkom pre prípad smrti, ktorým sa mení predchádzajúca dedičská zmluva, však môže nastať prípad, že vnútroštátne právo, ktorým sa spravujú takéto zmluvy, nedovoľuje osobe, ktorá urobila právny úkon nakladania s majetkom pre prípad smrti, zmeniť ich. Ak je to tak, pripomínam, že obmedzenie slobody (nie spôsobilosti) nakladať s majetkom pre prípad smrti nebude vyplývať z obmedzení spôsobilosti osoby, ale z určitých osobitných dôvodov, v dôsledku ktorých osoba, ktorá urobila právny úkon nakladania s majetkom pre prípad smrti, nemôže vykonať zmeny dedičskej zmluvy.

117. Subsidiárne, ak by sa rozhodlo, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný, navrhujem odpovedať na prejudiciálne otázky položené notárom, ktorého určil za súdneho komisára Obvodní soud pro Prahu 1 (Obvodný súd Praha 1, Česká republika), takto:

Článok 3 ods. 1 písm. d), článok 22 ods. 1, článok 25, článok 26 ods. 1 a 2 a článok 83 ods. 3 a 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

– pojem ‚právny úkon nakladania s majetkom pre prípad smrti‘ uvedený v článku 3 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 650/2012 zahŕňa vyhlásenie o vydedení, na ktoré sa preto uplatní článok 83 ods. 3 a 4 uvedeného nariadenia,

– fikcia voľby práva stanovená v článku 83 ods. 4 nariadenia č. 650/2012 sa neuplatní, ak poručiteľ vykonal voľbu rozhodného práva pre dedenie svojho dedičstva po dni, keď sa toto nariadenie začalo v celom rozsahu uplatňovať, na základe článku 22 ods. 1 tohto nariadenia,

– účelom článku 26 ods. 1 písm. a) a článku 26 ods. 2 nariadenia č. 650/2012, ktoré sa týkajú spôsobilosti osoby, ktorá robí právny úkon nakladania s majetkom pre prípad smrti, na takýto úkon, nie je stanoviť, či a prípadne za akých podmienok osoba, ktorá vyhotovila dedičskú zmluvu týkajúcu sa dedenia po viacerých osobách, môže túto zmluvu neskôr zmeniť alebo odvolať. Záväzné účinky dedičskej zmluvy upravuje článok 25 nariadenia č. 650/2012.

6 Jeho manželka, E. K., zomrela 9. januára 2007.

7 V rozhodnutí vnútroštátneho orgánu sa bez rozlišovania používajú slovné spojenia „spoločný závet“ a „dedičská zmluva“ na označenie závetu vyhotoveného 2. novembra 1999 (ktorý bol zmenený v roku 2001). V tomto rozhodnutí sa vysvetľuje, že spoločný závet možno považovať za „dedičskú zmluvu“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 650/2012. Pojem „spoločný závet“ má však v tomto ustanovení vlastné miesto: pozri článok 3 ods. 1 písm. c). Okrem toho v písmene d) toho istého článku, v ktorom je vymedzené slovné spojenie „právny úkon nakladania s majetkom pre prípad smrti“, sú oba pojmy uvedené samostatne. Podľa môjho názoru sa „spoločný závet“ v zmysle nariadenia č. 650/2012 vyznačuje jednotnosťou úkonu (teda formálnym prvkom). Dedičská zmluva sa naopak vyznačuje vzájomnou závislosťou jej hmotnoprávnych ustanovení. Na pojednávaní viacerí účastníci konania (vrátane Európskej komisie a nemeckej vlády) prijali rovnaký prístup a uviedli, že pojmy „spoločný závet“ a „dedičská zmluva“ sa navzájom nevylučujú: ak sa prostredníctvom „berlínskeho závetu“ v tej istej listine vyhotovia vzájomne závislé a recipročné hmotnoprávne ustanovenia, nie je nesprávne považovať ho za tak za „dedičskú zmluvu“, ako aj za „spoločný závet“ (hoci by bolo vhodnejšie nerobiť to, aby sa predišlo nejasnostiam). Bez toho, aby bolo dotknuté posúdenie, ktoré musí vykonať orgán, ktorý má rozhodnúť spor, všetko nasvedčuje tomu, že existovala skutočná „dedičská zmluva“, takže prvý závet L. K. budem označovať ako „závet z 2. novembra 1999“, „berlínsky závet“ alebo „dedičskú zmluvu“.

14 V oddiele nazvanom „O aktívnej legitimácii povereného súdneho komisára v mene Obvodního soudu pro Prahu 1 (Obvodný súd Praha 1) podať návrh na začatie prejudiciálneho konania“ notár uvádza, že podľa § 103 ods. 4 zákona č. 292/2013 má v konaní o dedičstve pri vykonávaní úkonov súdneho komisára „všetky oprávnenia, ktoré sú zverené súdu ako orgánu verejnej moci pri výkone súdnictva “ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Toto tvrdenie však nie je v súlade s konštatovaniami, ktoré Súdny dvor uviedol v rozsudku z 15. marca 2018, Komisia/Česká republika (C‑575/16, EU:C:2018:186; ďalej len „rozsudok Komisia/Česká republika“).

15 Porušenie článku 49 ZFEÚ vyplývalo zo zavedenia požiadavky štátnej príslušnosti na výkon notárskeho povolania. Táto požiadavka bola neskôr zrušená v dôsledku rozsudku Komisia/Česká republika.

16 Body 117 až 127 rozsudku Komisia/Česká republika. V rozpore s tým, čo česká vláda uviedla na pojednávaní, v tomto rozsudku neboli preskúmané len všeobecné právomoci notárov, ale bola v ňom zohľadnená – a to významne – ich špecifická úloha v dedičských konaniach, ako je dedičské konanie, o ktoré ide v prejednávanej veci.

17 Bod 126 rozsudku Komisia/Česká republika.

18 Uznesenie Pl. ÚS 29/25 zo 17. septembra 2025.

19 Tamže, bod 10.

26 Uznesenie OKR, body 23 a 24. Kurzívou zvýraznil generálny advokát. V prejednávanej veci nie je úplne jasné, či sa spor týka len právnej otázky, alebo či sa vzťahuje aj na skutkový stav. Právni zástupcovia účastníkov konania na pojednávaní v reakcii na otázku týkajúcu sa tohto aspektu potvrdili, že existuje skutkový spor týkajúci sa dôvodov, ktoré viedli k vydedeniu vnukov.

27 Uznesenie OKR, bod 33.

28 Článok 21 ods. 1 nariadenia č. 650/2012.

29 Článok 22 ods. 1 nariadenia č. 650/2012.

30 Odôvodnenie 48 nariadenia č. 650/2012.

31 Pokiaľ ide o pojem „hmotnoprávna platnosť“ v zmysle článkov 24 a 25 nariadenia č. 650/2012, pozri článok 26 ods. 1.

37 Pozri analogicky rozsudok z 9. septembra 2021, UM (Zmluva o prevode vlastníctva pre prípad smrti) (C‑277/20, EU:C:2021:708, bod 29).

38 V odôvodnení 9 sa uvádza, že dedeniu sú rovnocenné „všetky formy prechodu majetku, práv a povinností z dôvodu smrti, nezávisle od toho, či ide o prechod na základe právneho úkonu nakladania s majetkom v prípade úmrtia, alebo o prechod majetku zo zákona“.

39 Pozri v súvislosti s výkladom článku 3 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 650/2012 rozsudok z 9. septembra 2021, UM (Zmluva o prevode vlastníctva pre prípad smrti) (C‑277/20, EU:C:2021:708, bod 33): „Takýto výklad potvrdzuje cieľ sledovaný týmto nariadením, ktorým je predchádzať rozdrobeniu dedičstva v súlade so zásadou celistvosti dedičstva a stanoviť jednotný systém uplatniteľný na všetky občianskoprávne aspekty dedičstva z dôvodu smrti, ktoré majú cezhraničné dôsledky, a najmä na ‚všetky formy prechodu majetku z dôvodu smrti‘, ako to vyplýva z odôvodnenia 9 uvedeného nariadenia…“. Popri týchto cieľoch existujú ciele uvedené v odôvodnení 7: najmä cieľ týkajúci sa možnosti občanov usporiadať svoje dedičstvo vopred.

40 V ktorom sú vymedzené ostatné dva pojmy: pozri článok 3 odsek 1 písm. b) a c).

41 Tiež je nesporné, že súd, ktorý vydal (neskôr napadnuté) uznesenie 37 D 227/2022‑118, sa domnieval, že české právo sa uplatní na celé dedičstvo, pričom vychádzal práve z uvedenej voľby L. K.

42 Rozsudok z 9. septembra 2021, UM (Zmluva o prevode vlastníctva pre prípad smrti) (C‑277/20, EU:C:2021:708, bod 39). Na rozdielnosť jazykových verzií nariadenia č. 650/2012 v tejto otázke v tom zmysle, že len v niektorých z nich sa uvádza, že ide o celé dedičstvo, poukázal generálny advokát Richard de la Tour v návrhoch, ktoré predniesol v uvedenej veci (C‑277/20, EU:C:2021:531, bod 53 a poznámka pod čiarou 42), pričom táto rozdielnosť pretrváva.

49 Šestnásť z devätnástich členských štátov, ktoré upravovali dedenie s cezhraničnými dôsledkami jednotným spôsobom, uprednostnilo uvedený hraničný ukazovateľ.

50 Voľba práva je chápaná ako výnimka: rozsudok z 12. októbra 2023, OP (Výber práva tretieho štátu na účely dedičstva) (C‑21/22, EU:C:2023:766, bod 31).

51 Ani by to nebolo potrebné, ak by pred uvedeným okamihom existovala voľba práva, ktorá je platná podľa článku 84 ods. 2 nariadenia č. 650/2012. Pozri rozsudok zo 16. júla 2020, E. E. (Súdna právomoc a rozhodné právo pre dedenia) (C‑80/19, EU:C:2020:569, bod 92).

52 Možno predpokladať, že to tak bolo v prípade L. K., a to už len preto, lebo závet z roku 2017 bol vyhotovený pred notárom.

53 Článok 26 ods. 2 nariadenia č. 650/2012 uviedol v rámci diskusie po prvý raz odvolací súd. Tento súd zrušil napadnuté uznesenie a uložil súdu prvého stupňa, aby vzhľadom na nemecké právo (a nie české právo) určil, či poručiteľ mohol po smrti svojej manželky odvolať alebo zmeniť „berlínsky závet“. V rozhodnutí vnútroštátneho orgánu sa neskúma, či skutočnosť, že „berlínsky závet“ bol vyhotovený pred 17. augustom 2015, má vplyv na uplatniteľnosť článku 26 ods. 2 nariadenia č. 650/2012.

54 V prípade zmlúv uzavretých po 17. auguste 2015. Pokiaľ ide o zmluvy uzavreté pred týmto dátumom, pozri bod 115 nižšie.

60 Z doslovného hľadiska uvedený odsek upravuje len právny poriadok, ktorým sa spravuje prípustnosť, ako aj formálna a hmotnoprávna platnosť právnych úkonov nakladania s majetkom pre prípad smrti, ale nie právny poriadok, ktorý sa uplatní na ich účinky.