III. ÚS 168/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 168/2015­9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , a , všetci bytom zastúpených advokátskou kanceláriou STEHURA & partners, s. r. o., F. Kráľa 2080, Čadca, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Celestín Stehura, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co/223/2011 z 30. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 371/2013 z 22. októbra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli: «My ­ sťažovatelia sme sa návrhom na OS Čadca domáhali určenia, že žalovaná polovica rodinného domu patrí do bezpodielového spoluvlastníctva a neb. zomrelého . Okresný súd Čadca náš návrh rozsudkom OS Čadca 8C/202/2005 zo dňa 4.4.2011 zamietol, s poukazom, že sme nesplnili zákonom stanovené podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Voči tomuto rozhodnutiu sme podali v zákonnej lehote riadne zdôvodnené odvolanie. Krajský súd Žilina rozhodnutím 10Co/223/2011 zo dňa 30.5.2013 rozsudok OS Čadca potvrdil. Voči tomuto rozhodnutiu sme v zákonnej lehote podali dovolanie. Najvyšší súd SR naše dovolanie uznesením 6 Cdo/371/2013 zo dňa 22.10.2014 odmietol. Svoje rozhodnutia ako Krajský súd Žilina ako i Najvyšší súd SR v Bratislave riadne nezdôvodnil, na jednej strane poukazoval, že vlastnícke právo je možné nadobudnúť vydržaním a to napr. pre nedostatok formy zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na druhej strane poukázal, že my ako sťažovatelia sme vlastnícke právo nemohli nadobudnúť.

Dokonca sám Najvyšší súd SR svojím rozsudkom 3 Cdo 80/01 zo dňa 1.5.2002 vyriekol právny názor, že: „vlastníkom nehnuteľnosti, sa počínajúc 1. januárom 1992 stane osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to aj v prípade, že sa stala oprávneným držiteľom pred 1. januárom 1992; do doby oprávnenej držby pre vydržanie treba započítať aj dobu pred týmto dňom.“.

. Odporca zdedil 1/2 po svojom otcovi . Tento podiel nám odpredal v roku 1973, pričom sme mu riadne zaplatili kúpnu cenu v podobe stavebného materiálu v hodnote 30.000 KČS z ktorého si odporca postavil aj svoj rodinný dom. Hodnota polovice rodinného domu bola v samotnom dedičskom konaní vyčíslená na sumu 23.933 KČS, t.j. primeraná hodnote, za ktorú sme polovicu rodinného domu aj

Od uvedeného roku sme predmetný dom opravovali, investovali doň a rekonštruovali. Odporca sa nespolupodieľal na opravách a nemal záujem akýmkoľvek spôsobom sa starať o tento rodinný dom. Vlastnícke právo sme teda riadne nadobudli práve inštitútom vydržania, a to pre dôsledok nedostatku právnej formy kúpnej zmluvy z roku 1973. Poukazujeme, že Najvyšší súd SR v takmer identickom prípade priznal nadobudnutie vlastníckeho práva a to vydržaním v rozsudku č. 3 Cdo 80/01 zo dňa 1.5.2002. Sám Najvyšší súd SR konštatoval, že: „vlastníkom nehnuteľnosť, sa počínajúc januárom 1992 stane osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to aj v prípade, že sa stala oprávneným držiteľom pred 1. januárom 1992; do doby oprávnenej držby pre vydržanie treba započítať aj dobu pred týmto dňom.“ V našom prípade boli naplnené všetky podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, z uvedeného preto rozhodnutie NS SR predstavuje výrazný odklon od jeho ustálenej rozhodovacej činnosti a navyše zdôvodnenie, prečo my sťažovatelia sme sa nemohli stať vlastníkmi a to vydržaním, nie je riadne odôvodnené a nie

V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co/223/2011 z 30. mája 2013 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 371/2013 z 22. októbra 2014 boli porušené ich základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnutý rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a prizná im úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým namietajú, že krajský súd interpretoval právnu normu takým spôsobom, ktorý je v rozpore s ustálenou judikatúrou, nereagoval na časť argumentácie sťažovateľov a napadnutý rozsudok neodôvodnil dostatočným spôsobom. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, sťažovatelia namietajú, že najvyšší súd odmietol ich dovolanie bez toho, aby sa komplexne zaoberal nimi uvedenými námietkami. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľov k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že následné (v poradí druhé meritórne) rozhodnutie prvostupňového súdu bolo tiež zrušené. V uznesení Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/346/2009 zo dňa 14.4.2010 odvolací súd uzavrel, že okresný súd pri vykonávaní a hodnotení dôkazov nepostupoval v súlade s ust. § 122 až § 136 O. s. p. Je potrebné uviesť, že v čase vydania uznesenia krajského súdu, na ktoré poukazovali odvolatelia, t.j. 29.4.2009, nebol riadne ustálený skutkový stav veci, na ktorý by bolo možné aplikovať (všeobecné) právne posúdenie prezentované odvolacím súdom v danom uznesení. V ďalšom konaní okresný súd ustálil skutkový stav a v napadnutom rozsudku z neho vychádzal, pričom naň aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o vydržaní, ktoré vykladal súladne s právnym názorom odvolacieho súdu prezentovaným (práve) v zrušujúcom uznesení z 24.9.20009. Krajský súd sa s jeho právnym záverom o nesplnení jedného zo základných predpokladov vydržania dobromyseľnej držby v celom rozsahu stotožňuje. Občiansky zákonník v znení platnom v čase vstupu navrhovateľky 1/ a jej manžela

Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený a rovnako bol obmedzený aj predmet vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo k pozemkom. Až novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou od 01.01.1992, boli tieto obmedzenia

Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom. Táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je pritom podľa platnej právnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti.“ Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a následne pri splnení ďalších podmienok ju

Vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať, po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu, že „neznalosť zákona neospravedlňuje“, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa ujal držby, nie je ospravedlniteľný.

V preskúmavanej veci sa navrhovateľka 1/ a jej manžel ujali v roku 1973 držby spornej nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy o jej prevode, ktorá zmluva nebola registrovaná štátnym notárstvom. Občiansky zákonník v tej dobe na prevod nehnuteľnosti vyžadoval písomnú formu právneho úkonu, ktorým k takémuto prevodu dochádza a následnú registráciu štátnym notárstvom. Omyl navrhovateľky 1/ a jej manžela, že k prevodu nehnuteľnosti došlo (aj) na základe ústnej kúpnej zmluvy, je teda omylom

Pokiaľ odvolatelia poukazovali na rozdielnosť právnej úpravy nadobudnutia vlastníckeho práva v Čechách a na Slovensku do roku 1950, táto ich námietka nie je v prejednávanej veci právne významná. Právne predpisy z daného obdobia neboli na súdený prípad aplikované, nakoľko ku rozhodným okolnostiam pre nadobudnutie vlastníckeho práva malo na základe tvrdení samotných navrhovateľov dôjsť (až) v roku 1973. V dotknutom v čase už obyčajové právo na Slovensku neplatilo a právna úprava, vzhľadom na existenciu vtedajšej Československej socialistickej republiky, bola tak na území dnešnej Slovenskej republiky, ako aj na území dnešnej Českej republiky jednotná, t.j. rovnaká. Navrhovatelia ďalej namietali nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že sa dostatočne podrobne nezaoberal dôkazmi preukazujúcimi tak spôsob užívania a starostlivosti o sporný rodinný dom navrhovateľkou 1/ a jej manželom, ako i ľahostajný prístup odporcu k tomuto domu. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva i povinnosť všeobecného súdu

Odôvodnenie

súdneho rozhodnutia teda nemá odpovedať na každú námietku alebo argument účastníka, ale iba na tie; ktoré majú zásadný význam pre vydávané rozhodnutie. Posudzovaný rozsudok zodpovedá uvedeným požiadavkám na (riadne) odôvodnenie súdneho rozhodnutia, Okresný súd v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad.

Na základe ustáleného skutkového stavu bolo jednoznačne zistené, že ich držba nebola oprávnená. Nadväzne nebol žiaden dôvod na aplikáciu označeného zákonného ustanovenia. . .»

Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení tiež zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými argumentmi sťažovateľov, s ktorými sa nestotožnil, a preto dovolanie sťažovateľov odmietol. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov uplatnených v petite sťažnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015