III. ÚS 65/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 65/07-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja bytom , zastúpených advokátom , vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 251/05 z 24. augusta 2006 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli: „Vzhľadom k tomu, že porušovateľ, Najvyšší súd SR pri vydávaní svojho rozhodnutia, sp. zn. 6 Obo 251/2005 zo dňa 24. 8. 2006 neposúdil všetky skutočnosti podstatné pre správne rozhodnutie vo veci a potvrdil zastavenie konania, porušil vyššie uvedené, ústavou garantované, základné právo sťažovateľov. K uvedenému porušeniu došlo tým, že pri rozhodovaní o určení platnosti kúpnej zmluvy zo dňa 3. 7. 1995 sa porušovateľ uspokojil s posúdením platnosti tejto kúpnej zmluvy výlučne s poukazom na ustanovenia záložnej zmluvy. Porušovateľ zmluvu vôbec neposudzoval v rámci najzákladnejších ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich kúpnu zmluvu, predmetom ktorej je nehnuteľnosť, či ustanovení upravujúcich vlastnícke právo, záložné právo, zastúpenie a právne úkony, a rovnako prehliadol porušenie všeobecne záväzného právneho predpisu, vyhlášky č. 465/1991 Zb. o cenách stavieb, pozemkov a trvalých trávnatých porastov. Porušovateľ bol povinný brať do úvahy skutočnosť, že záložné právo má povahu vecného práva k cudzej veci, ktorá i naďalej zostáva vo vlastníctve záložcu resp. vlastníka. Záložný veriteľ, Československá obchodní banka, a. s. (...), nebol oprávnený v rámci výkonu svojho záložného práva predať založenú nehnuteľnosť vo vlastnom mene, nakoľko na takých predaj nebol zo strany vlastníkov nikdy splnomocnený, čím bolo porušené ust. § 123 Občianskeho zákonníka, ktorý priznáva právo nakladať s nehnuteľnosťou výlučne jej vlastníkovi. Nikto nemôže previesť na iného viac práv než má sám. Zároveň podotýkam, že účastníci záložného vzťahu sa spoliehali na platnosť súhlasu banky zo dňa 15. 5. 1995, ktorým banka povolila priamy predaj založenej nehnuteľnosti záložnému dlžníkovi, spoločnosti (...). Najvyšší súd Slovenskej republiky, potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, sp. značka 24 Cb 183/95 zo dňa 9. 12. 2004, ktorým bol zamietnutý návrh o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, výlučne z dôvodu, že podľa názoru porušovateľa je kúpna zmluva platná, pretože nedošlo k porušeniu ustanovení zmluvy o zriadení záložného práva (...). Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom sp. zn. 6 Obo 251/2005 zo dňa 24. 8. 2006, taktiež porušil základné právo sťažovateľov zakotvené v čl. 20, ods. 1 Ústavy

Sťažovatelia v závere navrhujú, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu a vydal tento nález: „1. Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 251/2005 zo dňa 24. 8. 2006 bolo porušené základné právo a p.

, domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, na ochranu vlastníckeho práva zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a práva na zákonné obmedzenie vlastníckeho práva zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. 2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 251/2006 zo dňa 24. 8. 2006 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. 3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom v 1. a 2. rade trovy konania v sume, v akej budú vyčíslené pred vydaním rozhodnutia do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta , vedený v , (...)“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o ústavnom súde návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Obo 251/05 z 24. augusta 2006 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 Cb 183/95 z 9. decembra 2004 v napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba sťažovateľov o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. Podstatou sťažnosti sťažovateľov je to, že keďže najvyšší súd „neposúdil všetky skutočnosti podstatné pre správne rozhodnutie vo veci a potvrdil zastavenie konania, porušil vyššie uvedené, ústavou garantované, základné právo sťažovateľov“. Sťažovatelia tiež namietajú, že „najvyšší súd odoprel dotknutým vlastníkom, sťažovateľom 1. a 2. rade, základné právo na ochranu vlastníckeho práva, nakoľko po odstránení jedinej hmotnoprávnej prekážky, na základe ktorej súd prvého stupňa rozhodol o zamietnutí návrhu, porušovateľ potvrdil zastavenie konania, hoci mal svojím rozhodnutím vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Tým, že došlo k zastaveniu konania o návrhu o určenie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, nebola vyriešená právna neistota sťažovateľov, ktorým bolo naviac týmto rozhodnutím hrubo zasiahnuté do ich vlastníckeho práva, keďže porušovateľ vyhlásil za platnú kúpnu zmluvu, pri uzatváraní ktorej bol viacnásobne porušený zákon a na základe ktorej spolu s vyššie uvedeným rozhodnutím porušovateľa bude vykonaný zápis v príslušnom katastri nehnuteľností v prospech tretieho subjektu odlišného od skutočných vlastníkov nehnuteľnosti (...)“.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný súd poukazuje v tejto súvislosti na to, že subjektom, ktorému sa priznáva ochrana podľa čl. 20 ods. l ústavy, je najmä vlastník. Už samotné znenie, ako aj výklad ustanovenia čl. 20 ods. 1 ústavy bez akýchkoľvek pochybností vylučuje možnosť vyslovenia záveru (o vyslovenie ktorého sa sťažovatelia pred ústavným súdom domáhajú), že rozhodnutím najvyššieho súdu by malo byť porušené ich základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. sp. zn. 6 Obo 251/05 z 24. augusta 2006 preskúmavajúce rozhodnutie krajského súdu v časti, v ktorej bol zamietnutý návrh sťažovateľov o určenie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy v odvolacom konaní, nie je rozhodnutím takého druhu alebo účinkov, že by mohlo mať za následok porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Toto rozhodnutie nemožno považovať za nesúladné s ústavou. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia namietali porušenie vlastníckeho práva takým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré zjavne nie je v príčinnej súvislosti so sťažovateľmi namietaným porušením základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy. Príčinnú súvislosť tvrdia sťažovatelia iba z dôvodu, že neboli úspešní v spore o preskúmanie rozhodnutia krajského súdu o určenie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy a ich tvrdenie takúto súvislosť nevytvára a ani vytvoriť nemôže. Najvyšší súd vykonávaním svojich ústavne vymedzených kompetencií vôbec nezasahoval a ani nemohol zasiahnuť do základných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo by o ňom zastavil konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

V prípade sťažovateľov však nešlo o takýto prípad majúci za následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď základné právo na súdnu a inú právnu ochranu bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľov. Ich nespokojnosť s obsahom rozhodnutia najvyššieho súdu nie je dôkazom jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. III. ÚS 53/02, I. ÚS 20/03). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a je preto podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného súdu.

Čo sa týka námietky sťažovateľov, že k porušeniu označeného základného práva došlo tým, že najvyšší súd„neposúdil všetky skutočnosti podstatné pre správne rozhodnutie vo veci a potvrdil zastavenie konania (...)“, ústavný súd na záver uvádza, že sťažovatelia v napadnutom odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu ani nenamietali zastavenie konania v časti ohľadne určenia, že odporca pri predaji zálohu v prospech tretej osoby konal protiprávne, ale ju v tejto časti ako žalobcovia v II. a III. rade vzali späť, a v odvolaní napadli len výrok krajského súdu, ktorým zamietol ich žalobu o určenie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. m. m. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03, IV. ÚS 112/05).

Ústavný súd napokon poznamenáva, že rozhodovanie o zrušení sťažovateľmi označeného právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a ďalšej ich požiadavke (odklad vykonateľnosti tohto rozhodnutia) by do úvahy prichádzalo iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia ich základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o tejto časti návrhu na rozhodnutie (petit sťažnosti) nerozhodoval.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2007