II. ÚS 12/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 Co 226/2012-286 zo 7. mája 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Slovenská republika – Správa zariadení Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej len „Slovenská republika“) ako predávajúci a sťažovateľ ako kupujúci uzatvorili 11. februára 1997 v zmysle § 588 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) a § 11 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 374/1996 Z. z. (ďalej len „zákon o správe majetku štátu“) kúpnu zmluvu (ďalej len „zmluva“), ktorá na základe § 11 ods. 5 zákona o správe majetku štátu udelením súhlasu zo strany Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) nadobudla platnosť 20. februára 1997.

Predmetom zmluvy bol renesančný kaštieľ z druhej polovice 17. storočia nachádzajúci sa v katastrálnom území obec okres , spolu s príslušenstvom a priľahlými pozemkami (ďalej len „nehnuteľnosti“) v danom čase zapísané na (v súčasnosti zapísané na ).

V sťažnosti sťažovateľ ďalej uvádza, že 4. februára 1999 vykonali zamestnanci Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „úrad vlády“) a Správy zariadení Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej len „správa zariadení“) za prítomnosti zástupcov sťažovateľa previerku dodržiavania účelu využívania nehnuteľností. V zázname z previerky dodržiavania účelu dojednaného v kúpnej zmluve zo 4. februára 1999 sa uvádza: „Previerkou bolo zistené, že objekt do vydania kolaudačného rozhodnutia dňa 12. 7. 1998 bol dlhodobo v rekonštrukcii a v dôsledku tejto skutočnosti nemohol byť využívaný na dohodnutý účel. V súčasnosti nemôže byť v prevádzke z dôvodu, že bola vykonaná revízia kotolne s výhradou na dodatočné prevedenie revízie kotlov. V objekte bola po vydaní kolaudačného rozhodnutia len jedna akcia pre členky v zámockom parku. Kontrolou bolo zistené, že v kaštieli sa nenachádza žiadna dokumentácia o poskytovaných službách stravovacích a ubytovacích, nakoľko tieto služby neboli poskytované.“ Prípisom č. 446/1999-VUV z 31. marca 1999 Slovenská republika prostredníctvom úradu vlády vyzvala sťažovateľa na zaplatenie rozdielu kúpnej ceny a ceny primeranej podľa § 11 ods. 4 zákona o správe majetku štátu.

Slovenská republika 6. decembra 1999 vydala osvedčenie č. 223/99-Sz, ktorým osvedčila, že nehnuteľnosti nie sú využívané na účely charitatívneho alebo podobného humanitárneho charakteru podľa kúpnej zmluvy, že neboli dodržané kogentné ustanovenia zákona o správe majetku štátu o podmienkach, za ktorých možno nehnuteľný majetok štátu predať za cenu nižšiu než primeranú, a že kupujúci porušil ustanovenia schválenej kúpnej zmluvy a majetok užíva v rozpore s účelom dohodnutým v čl. II ods. 3 kúpnej zmluvy. Predmetné osvedčenie, ako aj doručenku potvrdenú sťažovateľom 10. decembra 1999 doručila katastrálnemu úradu, ktorý na základe tohto osvedčenia vykonal zmenu vlastníckeho práva v prospech Slovenskej republiky. Katastrálny úrad teda považoval toto osvedčenie v zmysle stanoviska Úradu geodézie, kartografie a katastra za verejnú alebo inú listinu v zmysle § 35 ods. 2 písm. c) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov, ktorá potvrdzuje právo k nehnuteľnosti. Vyplnil tak podľa sťažovateľa medzeru v zákone o správe majetku štátu, ktorý údajne neriešil otázku listiny, ktorá bude obligatórnou prílohou návrhu na zápis vlastníckeho práva záznamom.

Sťažovateľ uvádza, že sa v danej veci viackrát pokúsil o urovnanie spornej veci mimosúdne, avšak bezvýsledne. Dôkazom sú podľa neho napr. odpoveď predsedu vlády Slovenskej republiky z 31. júla 2000, upovedomenie o výsledku vybavenia podnetu od verejného ochrancu práv z 5. apríla 2005, interpelácie v parlamente a pod.

Váhom (ďalej len „okresný súd“) návrh na určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam.

Okresný súd však jeho návrh rozsudkom . k. 10 C 135/2011-247 z 26. apríla 2012 zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom poukázal na to, že okresný súd síce správne potvrdil, že zmluva bola uzatvorená platne a dodatok je neplatný, avšak v ďalšej časti namietal najmä zmätočnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia, pretože právne závery, ku ktorým okresný súd dospel, si podľa sťažovateľa v odôvodnení vzájomne odporovali a okresný súd používal ustanovenia zjavne nesprávnych právnych noriem, z ktorých pri rozhodnutí vychádzal. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Sťažovateľ uviedol, že on po celý čas konania namietal, že dôkazné bremeno preukazujúce tvrdenie o neplatnosti zmluvy nezaťažuje sťažovateľa, ale Slovenskú republiku, tá však bremeno dôkazu neuniesla. Sťažovateľ predsa preukázal riadny titul vlastníctva − zmluvu, ktorú okresný súd považoval za uzatvorenú platne. Tvrdenie opaku, t. j. neplatnosť zmluvy (a tým stratu vlastníctva), podľa neho mala dokazovať zásadne Slovenská republika. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd mal posudzovať, či došlo k zmene účelu zmluvy, pretože len zmena účelu môže mať za následok neplatnosť zmluvy, a tým zmenu vlastníckeho práva v prospech Slovenskej republiky. Sťažovateľ zmenu účelu zmluvy v celom konaní zásadne popieral. Podľa sťažovateľa rozhodnutie okresného súdu nedáva odpoveď na najzásadnejšie otázky majúce rozhodujúci dopad na výrok rozhodnutia. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je založené zásadne na arbitrárnosti a je bez opory v dôkazoch. Okresný súd nedal sťažovateľovi odpovede na zásadné otázky, čo je konkrétnym konaním, ktoré považuje za zmenu dohodnutého účelu, ktorý konkrétny deň je dňom, keď došlo k zmene účelu, a tým začatiu plynutia prekluzívnej šesťmesačnej lehoty na doplatenie kúpnej ceny tak, ako tvrdí okresný súd.

Sťažovateľ uvádza, že «pri podrobnejšom preskúmaní dôkazov je možné učiniť záver, že tvrdenia o tzv. preukázateľnom zistení zmeny užívania sa nezakladajú na dôkazoch, resp. odkazujú na dôkazy, ktoré potvrdzujú opak, a to, že tvrdenia Slovenskej republiky sú nekoherentné, nedôveryhodné bez opory v dôkazoch. Napr. výzva zo dňa 31. 3. 1999 odkazuje na záznam z previerky dodržiavania účelu dojednaného v kúpnej zmluve − kaštieľ zo dňa 4. 2. 1999 (odhliadnuc od nezákonnosti tejto „kontroly“), ktorý neobsahuje absolútne žiadne ustanovenia o porušení povinností Sťažovateľa, práve naopak − konštatovalo sa, že v kaštieli sa nenachádza žiadna dokumentácia svedčiaca o poskytovaní ubytovacích a stravovacích služieb, nakoľko tieto ani neboli poskytované. Zároveň Slovenská republika vo výzve zo dňa 31. 3. 1999 nevedno na akom základe konštatuje výkon podnikateľskej činnosti Sťažovateľa v predmetných nehnuteľnostiach, pričom nepredkladá žiadny relevantný dôkaz. Zákonnú lehotu na zaplatenie rozdielu kúpnej ceny však počíta Slovenská republika od dňa platnosti Dodatku (teda podpis Dodatku nespochybniteľné považuje za zmenu účelu). V tomto kontexte bizarne pôsobí i samotný návrh na zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností podaný Slovenskou republikou. Návrh bol odôvodnený iba existenciou absolútne neplatného právneho úkonu – Dodatku (viď upovedomenie o výsledku vybavenia podnetu verejným ochrancom práv zo dňa 5. 4. 2005). Aj z toho vyplýva, že Slovenská republika odvíjala všetky svoje právne kroky výlučne od formálneho aktu podpisu neplatného Dodatku. Ak by podpis neplatného dodatku bol zároveň sprevádzaný i reálnym vykonaním podnikateľskej činnosti, bolo by možné uvažovať o zmene účelu, avšak takáto situácia nikdy nenastala. Bolo a je zrejmé, že Slovenská republika bola a je v dôkaznej núdzi, že nedokáže preukázať tak skutkové ani právne relevantné skutočnosti preukazujúce zmenu účelu. Preto jediným spôsobom ako mohol presadiť svoj záujem zostalo konanie contra legem.».

Sťažovateľ namieta aj to, že krajský súd si pri svojom rozhodovaní osvojil záver prvostupňového súdu a považuje za kľúčový dôkaz záznam z kontroly úradu vlády zo 4. februára 1999, z ktorého i Slovenská republika ako z jediného „priameho“ dôkazu odvodzuje svoje následné právne kroky a o ktorý opiera svoje právo. Podľa sťažovateľa však úrad vlády nikdy nemal a ani v súčasnosti nemá zákonnú kompetenciu výkonu kontroly týkajúcej sa nakladania s majetkom štátu, ktorý fyzická osoba alebo právnická osoba nadobudla v zmysle zákona o správe majetku štátu za cenu nižšiu ako primeranú. Napriek tomu si dovolil exces v podobe takejto kontroly, výsledkom ktorej je kontrola vykonaná nepríslušným orgánom, nekompetentnými ľuďmi. Preto treba podľa sťažovateľa aj na výsledok kontroly − záznam z previerky dodržiavania účelu dojednaného v kúpnej zmluve − nahliadať ako na paakt. Podľa jeho názoru bol na výkon kontroly výlučne kompetentným orgánom Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje aj na § 13 ods. 7 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ak sa kontrolou nezistí porušenie právnych predpisov alebo interných opatrení, vyhotovuje sa len záznam o kontrole. Kontrola je skončená podpísaním záznamu. Úrad vlády vyhotovil záznam o kontrole, teda nezistil žiadne porušenia právnych predpisov. V opačnom prípade by musel vyhotoviť tzv. protokol, následne ho prerokovať, umožniť možnosť námietok a následne vyhotoviť zápisnicu. Z uvedeného teda možno vyvodiť, že i takto Slovenská republika vyjadrila svoj názor, že sťažovateľ žiadne zákonné ustanovenie neporušil. Krajský súd podľa neho tieto námietky absolútne ignoroval a nerešpektoval, hoci ich ex offo na základe zásady iura novit curia rešpektovať mal a rovnako tak ich mal zohľadniť v procese rozhodovania, pričom sa s takými dôležitými skutočnosťami mal vysporiadať v odôvodnení rozhodnutia. Domnieva sa, že úrad vlády vykonal nezákonnú kontrolu, ktorej výsledkom je ničotný právny akt, následne 6. decembra 1999 vydal úrad vlády osvedčenie č. j. 223/99-Sz, na základe ktorého bolo do katastra nehnuteľností zapísané vlastnícke právo v prospech Slovenskej republiky. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vo vzťahu k osvedčeniu č. j. 223/99-Sz vytýka krajskému súdu, že sa nezaoberal nulitou správneho aktu, pretože orgán, ktorý vydal osvedčenie, nemá na to zákonnú kompetenciu, na takýto právny úkon je potrebné nazerať, ako by vôbec vydaný nebol, t. j. ako na paakt.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní uznesením odmietnuť bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva...

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať ochrany svojich práv na súde. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 339/2013). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 19 Co 226/2012-286 zo 7. mája 2014. Predmetom občiansko-právneho sporu bolo konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Sťažovateľ tvrdí, že napadnutý

rozsudok

krajského súdu, podobne aj rozsudok okresného súdu je zjavne arbitrárny. Krajský súd rozhodol na základe nekonformného, nesprávneho, svojvoľného a účelového výkladu ústavy a zákonov. Rovnako nekonformne a nesprávne krajský súd (podobne aj okresný súd) narábal aj s inštitútom bremena dôkazu, nesprávne zistil skutkový stav a svojvoľne vybral a hodnotil aj dôkazy.

. . Dňa 19. 08. 1998 bol medzi účastníkmi uzatvorený dodatok č. 1, v ktorom sa rozšíril dohodnutý účel využívania nehnuteľností o nešpecifikované aktivity. Vzhľadom na neurčitosť tohto dojednania, súd vyhodnotil tento dodatok za neplatný, ktorý nespĺňa podmienky zákona č. 282/1993 Z. z., pretože pri takomto dojednaní mohol navrhovateľ využívať nehnuteľnosti aj na podnikateľské aktivity, čoho dôsledkom by bolo zvýšenie kúpnej ceny podľa § 8 ods. 3 písm. a) zákona č. 282/1993 Z. z. Ak by jediným sporným momentom bolo medzi účastníkmi konania uzatvorenie tohto dodatku, je zrejmé, že v takom prípade by odporca musel podať žalobu podľa § 12 citovaného zákona.

. . K dodržaniu účelu zmluvy navrhovateľ vypovedal, že po získaní kaštieľa zistil, že kaštieľ nie je skolaudovaný stavebným úradom. Počas opravy sa vykonala len jedna akcia a to na priľahlých pozemkoch kaštieľa. Akcia bola zameraná na racionálnu výživu, išlo o súťaž vo varení a vyrábaní cestovín. Mali záujem v kaštieli mať múzeum bábik, ktoré by boli odeté v dobových slovenských krojoch. Z výpovede navrhovateľa je zrejmé, že nebol dodržiavaný účel zmluvy, na ktorý sa navrhovateľ zaviazal a to ani po skolaudovaní kaštieľa zo dňa 15. 07. 1998. O uvedenom závere súdu svedčí záznam z kontroly odporcu zo dňa 04. 02. 1999, kde bolo poznamenané, že v kaštieli sa nenachádza žiadna dokumentácia (doklady) o poskytovaných službách stravovacích a ubytovacích, nakoľko tieto služby neboli poskytované. Ak navrhovateľ nedodržal účel zmluvy, odporca správne postupoval v zmysle § 8 ods. 4 zákona č. 282/1993 Z. z. a vyzval odporcu na doplatenie kúpnej ceny v lehote do šiestich mesiacov odo dňa zmeny účelu.

. . pri vykonávaní záznamu. V činnosti správnych orgánov dochádza k vydávaniu aj iných právnych aktov, ktoré nemajú povahu rozhodnutia podľa správneho poriadku. Pre vydávanie týchto aktov spravidla nie sú ustanovené určité procesné pravidlá. Osvedčenie konštatuje existenciu určitého právneho vzťahu, resp. stavu. Týmto úkonom sa úradne potvrdzujú skutočnosti, ktoré sú v ňom uvedené. Pre účely tohto konania je irelevantné, na základe akého správneho aktu sa vykonala zmena vlastníckeho práva na odporcu v katastri nehnuteľností. V tomto konaní

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý tvoril prílohu sťažnosti, je zrejmé, že sťažovateľ námietky uvádzané v sťažnosti napádal už v konaní o odvolaní, pričom krajský súd k jeho námietkam uviedol: „... Preskúmaním napadnutého rozsudku krajský súd zistil, že okresný súd vykonal vo veci všetky účastníkmi navrhnuté dôkazy, ako aj tie, ktoré sám považoval za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O. s. p.) a tieto dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v § 132 O. s. p. Odvolací súd je podľa § 213 ods. 1 O. s. p. viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, neboli dôvody na opakovanie už vykonaného dokazovania (§ 213 ods. 3 O. s. p.), ale ani na jeho doplnenie (§ 213 ods. 4 O. s. p.).

Navrhovateľ tvrdil, že sporné nehnuteľnosti boli využívané na dohodnutý účel. . . Spornou otázkou medzi účastníkmi tohto konania bolo skutkové zistenie, či navrhovateľ účel dohodnutý v zmluve dodržal alebo nedodržal.

ako procesný inštitút v sporovom občianskom súdnom konaní spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia účastníka, tento dôkazné bremeno neuniesol, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, keď neboli preukázané určité skutočnosti, významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a v § 120 ods. 1 prvej vety O. s. p. alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.

účel. Na povinnosť tvrdenia navrhovateľa nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti, ktoré navrhovateľa zaťažujú a zaťažuje ho teda dôkazné bremeno preukázať, že užíval sporné nehnuteľnosti na dohodnutý účel.

primeranou podľa § 8 ods. 3 písm. a) zákona č. 278/1993 Z. z. a podľa § 11 ods. 4 citovaného zákona, ktorý uvedenú výzvu a v nej tvrdené skutočnosti žiadnym relevantným spôsobom až do podania žaloby v danej veci, t. j. do dňa 28. 06. 2011 nespochybnil. Otázku splnenia povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazu musí súd riešiť vždy so zreteľom na individuálne okolnosti danej veci. Vzhľadom ku skutočnosti, že navrhovateľ žiaden dôkaz o svojom tvrdení, že sporné nehnuteľnosti užíval na účel dohodnutý v kúpnej zmluve, uzavretej medzi účastníkmi, nepredložil, ani neoznačil, je potrebné konštatovať, že neuniesol v tomto smere dôkaznú

Z vyššie uvedeného vyplýva, že bremeno dôkazu navrhovateľ neuniesol, nepredložil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Na druhej strane odporca predložil listinné dôkazy, ktoré preukazujú jeho tvrdenia, splnil si tak svoju procesnú povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Následkom neunesenia dôkazného bremena navrhovateľom je jeho neúspech, pokiaľ ide o ním tvrdené skutkové zistenie v danej veci, že sporné nehnuteľnosti užíval na účel zmluvne dohodnutý medzi účastníkmi zmluvy. Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. uplatnený navrhovateľom nie je daný. Skutkový záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľ nedodržal účel zmluvne dohodnutý účastníkmi kúpnej zmluvy, odvolací súd považuje za správny a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. K tvrdeniu navrhovateľa, že prevzal nehnuteľnosti v stave, v ktorom nebolo možné užívať ich na dohodnutý účel, bola nutná rekonštrukcia týchto nehnuteľností, do ktorej investoval nemalé finančné prostriedky, odvolací súd len poukazuje na obsah spisu

Pokiaľ nehnuteľnosti ani po vydaní kolaudačného rozhodnutia dňa 15.07.1998 (stavebné povolenie bolo vydané dňa 01.10.1984) až do kontroly vykonanej dňa 04.02.1998 na dohodnutý účel neužíval, javia sa jeho tvrdenia o nemožnosti užívať sporné nehnuteľnosti na dohodnutý účel ako nepravdivé. Odvolací dôvod, uplatnený navrhovateľom podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p., spočíva v mylnej aplikácii (výkladu) právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na zistený skutkový stav vôbec nemožno aplikovať, ako aj posúdenie predbežných otázok, otázok žalovateľnosti nároku a dodržiavanie procesných predpisov upravujúcich otázky, ktoré majú vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej. V danej veci súd prvého stupňa na vec aplikoval ustanovenia zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu účinného v rozhodnom čase.

Odvolací súd sa stotožňuje s týmto záverom súdu prvého stupňa, nakoľko vyplýva z ustanovení citovaného zákona. V tejto súvislosti poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR (napr. PL. ÚS 28/00, PL. ÚS 6/01, pozn.), z ktorej vyplýva, že zákon č. 278/1993 Z. z. je vo vzťahu k všeobecnej úprave vlastníckeho práva, zakotvenej v Občianskom zákonníku, osobitným zákonom, ktorý upravuje správu majetku vo vlastníctve Slovenskej republiky a vo verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sfére má chrániť majetok štátu pred neobmedzeným a neoprávneným nakladaním s ním na úkor záujmov štátu, ktorý

prostredníctvom správcu majetku štátu. Pokiaľ navrhovateľ namietal vyhlásenie kúpnej zmluvy za neplatnú priamo zo zákona, odvolací súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, podľa ktorej vzhľadom na podmienky vzniku zmluvného vzťahu medzi účastníkmi so zdôraznením verejného záujmu, resp. záujmu štátu v rozumných zákonných limitoch nenarúšajúcich základné práva a slobody iných právnických a fyzických osôb, neprekračuje ustanovenie § 11 ods. 4 kritériá ústavnosti. Ústavný súd tiež vyslovil, že hrozba sankciou neplatnosti právnych úkonov (kúpnej zmluvy) je v limite zákonnej ochrany majetku štátu.

veci za právne významné, nakoľko uvedená listina len deklarovala existujúci právny stav vyplývajúci z ust. § 11 ods. 4 zákona č. 278/1993 Z. z. účinného v rozhodnom čase, t. j. neplatnosť kúpnej zmluvy, na základe ktorej bol povolený vklad vlastníckeho práva v prospech navrhovateľa.

súdom. Navrhovateľ tvrdil, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a jeho zmätočnosti. Judikatúra Najvyššieho súdu SR považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania, ktorá je síce relevantným odvolacím dôvodom (ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama o sebe ale prípustnosť odvolania nezakladá. Kritériom pre posúdenie nepreskúmateľnosti rozhodnutia je nesplnenie náležitostí odôvodnenia ustanovených zákonom. Odvolací súd po preskúmaní danej veci je toho názoru, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa spĺňa predpoklady uvedené v ust. § 157 O. s. p.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. nebol daný. Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Záverom odvolací súd konštatuje, že sa nezaoberal všetkými námietkami navrhovateľa obsiahnutými v jeho rozsiahlom odvolaní, keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmavalo v odvolacom konaní.

Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozhodnutím krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu dospel k záveru, že krajský súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ústavne konformným spôsobom a v dostatočnom rozsahu odôvodnil svoje závery, pričom venoval pozornosť všetkým relevantným otázkam týkajúcim sa prerokúvaného sporu. To, že sa krajský súd nezaoberal všetkými námietkami sťažovateľa, ešte nezakladá porušenie označených práv. V tejto súvislosti ústavný súd už vyslovil, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmavalo v odvolacom konaní (napr. IV. ÚS 350/2014, IV. ÚS 4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07).

Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto odôvodnenia (II. ÚS 810/2014, IV. ÚS 214/2011, IV. ÚS 341/2010). O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento odchýlil od znenia príslušných ustanovení v takej miere, že by zásadne poprel ich účel a význam (IV. ÚS 226/2012).

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu a jeho závery nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné a logické, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.