II. ÚS 335/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 335/2013­51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť , , zastúpeného Advokátskou kanceláriou Kašuba spol. s r. o., Horná 41, Banská Bystrica, za ktorú koná advokát a konateľ JUDr. Roman Kašuba, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso 87/2011 z 13. decembra 2012 a takto

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 335/2013­14 z 19. júna 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a v prevyšujúcej časti sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, jej príloh a zo spisu Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 S 32/2009, sťažovateľ sa žalobou doručenou krajskému súdu 6. apríla 2009 domáhal proti Sociálnej poisťovni ako žalovanej (ďalej len „žalovaná“) preskúmania zákonnosti rozhodnutia pobočky žalovanej vo Zvolene (ďalej len „pobočka žalovanej“) č. 7010­205­08­SZČO­3 z 28. augusta 2008 a rozhodnutia ústredia žalovanej č. 322­6214­GC­04/2008 z 15. januára 2009.

Ako dôvod odhlásenia predložil sťažovateľ 14. júla 2008 potvrdenie Slovenskej advokátskej komory o zániku oprávnenia vykonávať advokáciu ako fyzická osoba od 1. júla 2008, v ktorom bolo uvedené, že od 1. júla 2008 je sťažovateľ oprávnený poskytovať právne služby len v mene spoločnosti Advokátska kancelária (ďalej len „spoločnosť“). Ako zistila pobočka žalovanej podľa údajov na výpise z daňového priznania sťažovateľa doručeného 30. júna 2008, sťažovateľ mal za rok 2007 príjem z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a inou samostatnou zárobkovou činnosťou v bližšie v rozhodnutí neuvedenej

násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 10, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a inej samostatne zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12

Podľa názoru pobočky žalovanej výkon advokácie podľa § 12 zákona o advokácii je len formou výkonu advokácie a zmenou formy jej výkonu nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení a ani povinné nemocenské a povinné dôchodkové postenie podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení, pretože advokátovi nezaniká oprávnenie na výkon činnosti. Zmena formy výkonu advokácie je vo vzťahu k postaveniu advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa zákona o sociálnom poistení právne bezvýznamná. Pobočka žalovanej preto rozhodla, že sťažovateľovi povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie ako samostatne zárobkovo činnej osobe k 30. júnu 2008 nezaniklo.

Ústredie žalovanej rozhodnutím č. 322­6214­GC­04/2008 z 15. januára 2009 rozhodnutie pobočky č. 7010­205­08­SZČO­3 z 28. augusta 2008 potvrdilo. Ústredie žalovanej považovalo rozhodnutie pobočky za správne a v súlade so zákonom. V odôvodnení svojho rozhodnutia ústredie žalovanej zopakovalo dôvody rozhodnutia pobočky a ďalej uviedlo, že povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie v prípade sťažovateľa môže zaniknúť podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení po zmene formy výkonu advokácie pre pokles jeho príjmov z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnosov súvisiacich s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou pod 12­násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 zákona o sociálnom poistení.

Následne pobočka žalovanej vyzvala sťažovateľa ako samostatne zárobkovo činnú osobu výzvami č. 7012­2520006009­GC23/09 a č. 7012­2520006109­GC23/09 zo 16. marca 2009 na zaplatenie neodvedeného poistného na nemocenské poistenie, poistného na starobné poistenie, príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, poistného na invalidné poistenie a poistného do rezervného fondu solidarity za mesiace júl 2008 až december 2008 spolu v sume 3 579,45 € a za mesiace január 2009 až február 2009 spolu v sume 1 625,80 €.

Sťažovateľ žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia pobočky žalovanej č. 7010­ 205­08­SZČO­3 z 28. augusta 2008 a rozhodnutia ústredia žalovanej č. 322­6214­GC­ 04/2008 z 15. januára 2009 doručenú krajskému súdu 6. apríla 2009 odôvodnil tým, že v rozhodnutiach žalovanej je vec nesprávne posúdená z dôvodov uvedených sťažovateľom už v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovanej; zistenie skutkového stavu, z ktorého rozhodnutia vychádzajú, je v rozpore s obsahom spisov, pretože správne orgány nevzali do úvahy obsah potvrdenia komory, a rozhodnutia žalovanej sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s argumentáciou sťažovateľa a ním predloženými listinami. Poukázal i na to, že zakladateľská listina spoločnosti z 23. júna 2008 nepripúšťa výkon advokácie sťažovateľom samostatne.

Krajský súd rozsudkom č. k. 23 S 32/2009­89 z 21. októbra 2009 obe rozhodnutia žalovanej podľa § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil [po tom, čo poukázal na znenie § 12 ods. 1 a § 15 ods. 2 zákona advokácii a § 5 písm. c) a d) zákona o sociálnom poistení] tým, že neobstojí názor žalovanej, podľa ktorého žalovaná „považuje zmocnenie §­u 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení označujúceho za samostatne zárobkovo činné osoby i všetky ďalšie osoby, ktoré majú oprávnenie na vykonávanie činností podľa osobitného predpisu (zákon o advokácii), ktoré sú vymenované v § 12 ods. 1 písm. a/ ­ e/ zákona o advokácii. Takémuto záveru odporuje zákonné ustanovenie § 5 písm. d/ zákona o sociálnom poistení, pretože toto ustanovenie osobitne vymenováva za samostatne zárobkovo činné osoby aj spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti alebo komplementárov komanditnej spoločnosti. Z uvedeného možno vyvodiť, že pre účely zákona o sociálnom poistení možno za samostatne zárobkovo činné osoby z hľadiska zákona o advokácii považovať tých advokátov, ktorí vykonávajú advokáciu samostatne alebo v združení spolu s inými advokátmi a ďalej spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti a komplementárov komanditnej spoločnosti, ale nie konateľov spoločnosti s ručením obmedzeným, pokiaľ títo sú zároveň advokátmi podľa zákona o advokácii. Ustanovenie § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení sa teda nevzťahuje na všetky formy výkonu advokácie tak, ako tieto vymenováva ust. § 12 ods. 1 zákona o advokácii. Ak by platilo, bolo by nelogické a nadbytočným by sa javilo ustanovenie § 5 písm. d/, ktoré osobitne vymenováva spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti alebo komplementárov komanditnej spoločnosti. Preto potom krajský súd dospel k záveru, že nie je možné považovať zmenu formy výkonu advokácie za podstatnú len na samotný výkon advokácie, prípadne pre účely niektorých daňových zákonov. Táto zmena výkonu formy advokácie má v tomto zmysle vplyv i na posúdenie advokáta, či vystupuje ako samostatne zárobkovo činná osoba alebo nie v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Na základe toho potom nemohol sa krajský súd stotožniť s právnym záverom napadnutého rozhodnutia a toto ako nezákonné zrušil, pretože vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.“.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Sžso 5/2010 z 25. marca 2010 rozsudok krajského súdu č. k. 23 S 32/2009 89 z 21. októbra 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa najvyšší súd stotožnil s obsahom rozhodnutí žalovanej a zaujal tento právny názor: „Podľa názoru odvolacieho súdu existencia oprávnenia advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým nebol advokát vyčiarknutý z takéhoto zoznamu má za následok, že musí byť považovaný za SZČO pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne

Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora. A práve vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.

2008 považoval za právne účinnú. Najvyšší súd ďalej uviedol: „Advokát aj ako konateľ spol. s. r o. poskytujúcej právne služby, zapísanej v zozname vedenom Slovenskou advokátskou komorou, je naďalej podľa § 15 zákona o advokácii oprávnený poskytovať právne služby samostatne, aj keď nositeľom tohto oprávnenia je v danom prípade spol. s r. o.

Aj za takýchto okolností advokát, ktorý za spoločnosť koná je naďalej zapísaný v Zozname advokátov nestráca svoju spôsobilosť konať samostatne, a to ani v prípade, keby sa tohto práva vzdal v prospech spoločnosti, akou je advokátska kancelária s r. o. Aj v tejto spoločnosti totiž jeho oprávnenie zastupovať spoločnosť ako konateľ, nemá za následok vyškrtnutie advokáta zo zoznamu advokátov. Navyše v zákone o sociálnom postení naďalej zostáva zachovaná povinnosť advokáta platiť poistné ako samostatne zárobkovo činnej osobe, a to po celý čas, v ktorom je advokátom.

Krajský súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 23 S 32/2009­195 z 10. júna 2011 tak, že obe rozhodnutia žalovanej podľa § 250j ods. 2 OSP zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že najvyšší súd v uznesení sp. zn. 7 Sžso 5/2010 z 25. marca 2010 nezaujal stanovisko k právnej argumentácii krajského súdu v rozsudku č. k. 23 S 32/2009­89 z 21. októbra 2009, pokiaľ ide o aplikáciu § 5 písm. c) a d) zákona o sociálnom poistení, a poukázal i na rozdielnu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, pokiaľ ide o posúdenie následkov zmeny formy výkonu advokácie pre oblasť sociálneho poistenia (na jednej strane napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžso 37/2009, na strane druhej napr. rozhodnutie sp. zn. 1 Sžso 7/2009). Krajský súd uviedol, že v tejto situácii (do prípadného zjednotenia odlišných názorov najvyššieho súdu) má právo zotrvať na svojom právnom názore, ktorý je obdobný, ako bol vyslovený najvyšším súdom v rozhodnutí sp. zn. 1 Sžso 7/2009, osobitne tento jeho právny názor vyjadrený v jeho skoršom rozhodnutí nebol v celosti a svojej úplnosti právne zhodnotený najvyšším súdom v jeho zrušujúcom rozhodnutí. Krajský súd ďalej uviedol, že sťažovateľa nepovažoval za samostatne zárobkovo činnú osobu okrem dôvodov uvedených už v jeho skoršom rozhodnutí aj s poukazom na § 15 ods. 2 zákona o advokácii, podľa ktorého advokáti vykonávajú advokáciu v mene a na účet spoločnosti, ak výkon advokácie v mene a na účet spoločnosti nepripúšťajú v jednotlivých prípadoch osobitné predpisy, advokáciu vykonávajú vo vlastnom mene a na účet spoločnosti:

Sťažovateľ faxom doručeným najvyššiemu súdu 13. decembra 2012 o 09.11 h (č. l. 226) a mailom doručeným najvyššiemu súdu 13. decembra 2012 o 09.25 h (č. l. 219 spisu) s uvedením, že žiada toto podanie založiť do spisu v rovnaký deň do 10.00 h, pretože na tento čas je nariadený termín verejného vyhlásenia rozsudku vo veci, predložil najvyššiemu súdu svoje vyjadrenie k odvolaniu žalovanej, návrh na prerušenie konania a „žiadosť o odročenie pojednávania“ nariadeného na 13. december 2012 o 10.00 h. Rovnaké podanie doručil sťažovateľ poštou do podateľne najvyššieho súdu 14. decembra 2012. V tomto podaní poukázal na znenie § 293bp ods. 1 zákona o sociálnom poistení a jeho zmenu s účinnosťou od 1. januára 2011. Návrh na prerušenie konania odôvodnil sťažovateľ tým, že na Okresnom súde Zvolen podal 13. decembra 2012 žalobu proti rovnakej žalovanej o určenie, že potvrdenie Slovenskej advokátskej komory vydané 21. septembra 2009 č. 7/2009­JUDr.De/Ma je pre žalovanú záväzné a že sťažovateľ nie je samostatne zárobkovo činnou osobou. Okresný súd Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 362/2012 teda rieši otázku, ktorá má význam pre rozhodnutie najvyššieho súdu, a z tohto dôvodu je namieste konanie pred najvyšším súdom prerušiť do právoplatného skončenia konania pred Okresným súdom Zvolen.

Na verejnom vyhlásení rozsudku najvyšším súdom 13. decembra 2012 sa nezúčastnil sťažovateľ ani žalovaná (č. l. 224 spisu).

nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b/ a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení. Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona o advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie slovenská advokátska komora.

V súvislosti so žalobcom uvádzanými potvrdeniami Slovenskej advokátskej komory, najvyšší súd poznamenáva, že uvedené dôkazy sú jedným z podkladov rozhodnutia, pričom Slovenská advokátska komora, nie je oprávnená poskytovať záväzný výklad ustanovení zákona o sociálnom postení voči tretím osobám, pretože už z jej povahy ako samosprávnej stavovskej organizácie vyplýva, že môže upravovať a riadiť vzťahy len dovnútra, teda vo vzťahu k advokátom, ktorých združuje , a nie vo vzťahu k iným orgánom verejnej správy. Ďalej treba poukázať na skutočnosť, že v uvedenej veci je aj názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zjednotený, lebo rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. júla 2011, sp. zn. 7 Sžso 27/2010, v ktorom bol vyslovený rovnaký právny názor v obdobnej veci, bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2012, pod č. 66. Najvyšší súd Slovenskej republiky ešte poznamenáva, že rozhodnutie o žalobe, ktorú podal žalobca 13. decembra 2012 na Okresnom súde vo Zvolene nemá vplyv na posúdenie

advokáciu nezaniklo už rozhodol súd v tomto konaní. Právo advokáta vykonávať advokáciu akoukoľvek formou podnikania, tým nie je dotknuté. Vzhľadom na uvedené dôvody odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 10. júna 2011, č. k. 23 S 32/2009 – 195, podľa § 220 zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol.“

Sťažnosť doručenú ústavnému sudu na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 87/2011 z 13. decembra 2012 sťažovateľ odôvodnil tým, že rozsudok najvyššieho súdu považuje za neodôvodnený, arbitrárny, nepresvedčivý, nezákonný, nespravodlivý a z ústavného hľadiska neudržateľný.

Najvyšší súd sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa o rovnakom znení zákonnej definície samostatne zárobkovo činnej osoby na účely zdravotného a sociálneho poistenia a ani s argumentáciou poukazujúcou na novelizáciu zákona o sociálnom poistení s účinnosťou od 1. januára 2011 (§ 5 a § 293bp ods. 1 zákona o sociálnom poistení). Ďalej sťažovateľ poukázal na to, že najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal s existenciou potvrdenia Slovenskej advokátskej komory č. 7/2009

Najvyšší súd bol povinný vysporiadať sa vo svojom rozhodnutí aj s dôvodmi rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010, v ktorom dospel k odlišnému záveru. Iba uverejnením rozhodnutia najvyššieho súdu v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky nedochádza k zjednoteniu výkladu zákona – k tomu môže dôjsť až prijatím stanoviska k zjednocovaniu výkladu zákonov postupom podľa čl. 20 bod 14 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uverejneného pod č. 291/2006 Z. z.).

Najvyšší súd sa na výzvu ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním č. k. KP 3/2013 47 doručeným ústavnému súdu 16. júla 2014. Navrhol, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel. Vo vyjadrení uviedol: «Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. marca 2010, sp. zn. 7Sžso/5/2010, bol rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. októbra 2009, č. k. 23S/32/2009 89 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie

skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona o advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora.

Najvyšší súd v odôvodnení tiež poukázal aj na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý už v obdobnej veci vyslovil, že „predmetný právny výklad najvyšším súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v či 6 ods. 1 Dohovoru“ (II.ÚS 508/2010 15).

advokátskej komory. Podľa § 250i ods. 1 prvej vety OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Na uvedené potvrdenie preto správne súdy vôbec nemohli prihliadať, hoci z dôvodu úplnosti najvyšší súd vyjadril svoj právny názor aj na predmetné potvrdenie. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tiež uviedol, že v uvedenej veci je právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republike zjednotený, lebo rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republike z 1. júla 2011, sp. zn. 7Sžso/27/2010, v ktorom bol vyslovený rovnaký právny názor v obdobnej veci, bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2012, pod č. 66. Z týchto skutočností vyplýva, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je náležité a presvedčivo odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Takto tomu bolo aj v danom prípade a správne kolégium schválilo rozhodnutie z 1. júla 2011, sp. zn. 7 Sžso 27/2010 na uverejnenie v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Rovnako treba dať do pozornosti, že to, aby advokáti zapísaní do zoznamu advokátov neboli považovaní za samostatne zárobkovo činné osoby pre účely zákona o sociálnom poistení, nebolo možné docieliť zmenou zákona o advokácii, ale jedine zmenou zákona o sociálnom poistení.

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojim vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru najvyššieho súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

a význam.“ Okrem uvedeného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 25. novembra 2010, sp. zn. II. ÚS 508/2010 15, Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti Ústavnému súdu aj ďalšie rozhodnutia v obdobných veciach (skutkovo aj právne rovnakých), a to rozhodnutie z 8. februára 2012, č. k. I. ÚS 64/2012

č. k. II. ÚS 335/2013 14, vyplýva, že ústavný súd je toho názoru, že sťažnosť sťažovateľa vyvoláva významné otázky v kontexte základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých riešenie vyžaduje prijať v tejto časti sťažnosť na ďalšie konanie. .

Na nariadení ústneho pojednávania ústavného súdu netrváme.»

Sťažovateľ sa na výzvu ústavného súdu, ktorú prevzal 18. augusta 2014, písomne nevyjadril.

Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

II.

II. senát ústavného súdu pri meritórnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa dospel k záveru, že vo veci je potrebné zotrvať na právnom názore vyslovenom v nálezoch sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára 2013 a sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára 2013, ktorými v obdobných veciach konštatoval porušenie sťažovateľmi označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd), rozsudky najvyššieho súdu zrušil, veci mu vrátil na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnostiam nevyhovel.

Nález

ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára 2013 bol uverejnený pod č. 16/2013 v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky s touto právnou vetou: „Oprávnenie na výkon činnosti advokáta ako slobodného povolania v postavení samostatne zárobkovo činnej osoby treba vidieť nielen vo formálnej rovine tvorenej existenciou zápisu v zozname advokátov, ale aj v materiálnej rovine danej jednak právom vykonávať advokáciu, ako aj právom dosahovať príjem z advokátskej činnosti. Advokát, ktorý je síce oprávnený vykonávať advokáciu, avšak nie je oprávnený dosahovať príjem z advokátskej činnosti (nemôže túto činnosť vykonávať na vlastný účet), nespĺňa materiálnu podmienku na to, aby mohol byť považovaný za osobu samostatne zárobkovo činnú v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010.“

II. senát ústavného súdu navrhol preto plénu ústavného súdu prijať zjednocujúce stanovisko v tomto znení: „Pokiaľ advokát zmenil formu výkonu advokácie zo samostatného výkonu advokácie na výkon advokácie ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, po takejto zmene formy výkonu advokácie mu nezostal zachovaný status samostatne zárobkovo činnej osoby pre účely zákona o sociálnom poistení.“

Plénum ústavného súdu o tomto návrhu II. senátu ústavného súdu rozhodlo uznesením sp. zn. PLz. ÚS 1/2015 zo 4. marca 2015 tak, že návrh zamietlo.

Vzhľadom na toto rozhodnutie pléna ústavného súdu je potrebné rozhodovať v línii uznesenia sp. zn. III. ÚS 426/2012 z 12. septembra 2012.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

Ako vyplýva z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 87/2011 z 13. decembra 2012, tento je založený na právnom názore, podľa ktorého „existencia oprávnenia advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b/ a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení.“. Na tento záver podľa názoru najvyššieho súdu nemôže mať vplyv ani „právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona o advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora. A práve vymedzenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.“.

Podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení (v znení účinnom do 31. decembra 2010) samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá... c) má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu..., pričom osobitným predpisom je v zmysle odkazu č. 19 napríklad zákon

Podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení (v znení účinnom do 31. decembra 2010) povinne dôchodkovo poistení sú... samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá je povinne nemocensky poistená. Ako vyplýva z citovaných ustanovení, poistné na nemocenské poistenie je povinná platiť povinne nemocensky poistená samostatne zárobkovo činná osoba [§ 128 ods. 1 písm. c) zákona o sociálnom poistení] a poistné na nemocenské poistenie povinne nemocensky poistená samostatne zárobkovo činná osoba [§ 128 ods. 2 písm. c) zákona o sociálnom poistení]. Povinne nemocensky poistenou je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12­násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 [§ 14 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení]. Ako vyplýva z uvedeného, povinnosť platiť poistné na nemocenské a dôchodkové poistenie vzniká iba za súčasného splnenia podmienky výšky definovaného príjmu za rozhodné obdobie a skutočnosti, že daný subjekt je samostatne zárobkovo činnou osobou. Keďže sťažovateľ nespochybňuje správnosť záveru správnych orgánov o tom, že v rozhodnom období dosiahol príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12­násobok vymeriavacieho základu, je potrebné sa zaoberať ďalej iba definíciou samostatne zárobkovo činnej osoby. Tou je (okrem iného) fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, v tomto prípade na výkon advokácie [§ 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení]. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku oprávnenia na výkon advokácie (§ 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení).

Podľa § 12 ods. 2 zákona o advokácii komora vedie zoznam združení podľa § 13, zoznam verejných obchodných spoločností a komanditných spoločností podľa § 14 a zoznam spoločností s ručením obmedzeným podľa § 15; ustanovenia osobitného predpisu tým nie sú dotknuté.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o advokácii advokáti môžu na účel výkonu advokácie založiť spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorej predmetom podnikania je poskytovanie právnych služieb. Táto spoločnosť s ručením obmedzeným nesmie mať iný predmet podnikania, jej spoločníkmi a konateľmi môžu byť len advokáti a musí byť poistená...

Podľa § 15 ods. 2 prvej vety zákona o advokácii advokáti ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným vykonávajú advokáciu v mene a na účet spoločnosti.

Podľa § 15 ods. 6 zákona o advokácii (v znení účinnom do 31. decembra 2012) advokát, ktorý vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, nemôže súčasne vykonávať advokáciu samostatne, v združení, ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti alebo komanditnej spoločnosti, alebo ako konateľ inej spoločnosti s ručením obmedzeným. Advokáti sa však môžu dohodnúť na dočasnom samostatnom poskytovaní právnych služieb v jednej veci alebo vo viacerých vopred vymedzených veciach, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.

Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovateľ tvrdí, že advokát – konateľ spoločnosti nie je fyzickou osobou, ktorá má oprávnenie na vykonávanie advokácie, pretože nie je oprávnený vykonávať advokáciu samostatne, pričom vychádza z toho, že rozhodujúce nie je to, či je v zozname advokátov zapísaný, ale to, či aj skutočne je ako fyzická osoba oprávnený poskytovať právne služby podľa § 1 ods. 2 zákona o advokácii, pričom svoj názor bližšie odôvodňuje poukazom na odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010. Sťažovateľ teda tvrdí, že ústavne konformný výklad pojmu „fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie advokácie“ na účely § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení je taký, že takouto osobou nie je advokát vykonávajúci advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, a to z dôvodu, že takáto osoba nemá oprávnenie na vykonávanie advokácie, hoci je zapísaná v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou.

Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu jednoznačne vyplýva, o ktoré ustanovenia zákona o sociálnom poistení a zákona o advokácii oprel svoje zistenia. Najvyšší súd v dostatočnej miere vysvetlil svoje myšlienkové pochody vedúce k právnemu záveru o tom, že zmena formy výkonu advokácie nemá vplyv na zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia.

Podľa názoru ústavného súdu argumenty najvyššieho súdu odôvodňujúce výrok jeho rozhodnutia sa javia ako legitímne a ústavne akceptovateľné. Ústavný súd zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení. Preto rozhodnutie, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ svojho výroku, je potrebné z tohto pohľadu hodnotiť ako výsledok rozhodovacej činnosti, ktorým je realizované základné právo účastníka konania na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie.

Aj v sťažovateľovej veci boli závery najvyššieho súdu identické s už spomenutými inými obdobnými vecami, a tak niet dôvodu aj s ohľadom na uznesenie pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2015 zo 4. marca 2015, ktorým je senát v ďalšom konaní viazaný, odchýliť sa od postoja ústavného súdu k opodstatnenosti týchto sťažností vyslovených v jeho skoršej rozhodovacej praxi ani v prerokúvanom prípade. I samotný ústavný súd musí vynaložiť maximálnu snahu v prospech rešpektovania právnej istoty, v posudzovanom prípade nastolenej stabilnou judikatúrou najvyššieho súdu. Preto, zaujímajúc rovnaký postoj ako v predošlých konaniach o sťažnostiach označených v tomto rozhodnutí, aj v tomto prípade ústavný súd považoval námietky sťažovateľa týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia jeho veci všeobecnými súdmi za zjavne neopodstatnené (III. ÚS 386/2012).

Ústavný súd tak nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Z uvedeného dôvodu ústavný súd konštatuje, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa garantovaných čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd tak nenachádza dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

IV.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby mu ústavný súd priznal úhradu trov konania. Keďže sťažovateľove práva neboli napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu porušené, t. j. sťažovateľ nebol v konaní pred ústavným súdom úspešný, rozhodol ústavný súd o trovách konania vzniknutých sťažovateľovi tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.