II. ÚS 562/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2014 doručená sťažnosť spoločnosti SLOVNAFT, a. s., Vlčie hrdlo 1, Bratislava (ďalej aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva podnikať zaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy, základného práva na vlastníctvo zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 25/2012­407 z 9. novembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014, ktorou sťažovateľ žiada vydať tento nález: „Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní spis. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014 o odmietnutí dovolania Sťažovateľa bolo porušené základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR a bolo porušené právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní spis. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014 o odmietnutí dovolania Sťažovateľa bol porušený základný princíp právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR, podľa ktorého je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní spis. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014 o odmietnutí dovolania Sťažovateľa bolo porušené základné právo Sťažovateľa na podnikanie podľa článku 35 ods. 1 Ústavy SR a bolo porušené právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní spis. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014 o odmietnutí dovolania Sťažovateľa bolo porušené základné právo Sťažovateľa vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR.

Ako vyplýva zo sťažnosti a k nej pripojených príloh, sťažovateľ bol ako žalovaný pôvodne účastníkom konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vedeného pred Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 240/02. Priebeh konania vedeného pred okresným súdom sťažovateľ zhrnul v sťažnosti doručenej ústavnému súdu takto:

zastavaná plocha vo výmere 213m2; zastavaná plocha vo výmere 1130m2; zastavaná plocha vo výmere 42m2; zastavaná plocha vo výmere 239m2; zastavaná plocha vo výmere 154m2; zastavaná plocha vo výmere 208m2; parcelu číslo

spoločensko hospodársky význam. . . . Krajský súd v Prešove v konaní o odvolaní Sťažovateľa spis. zn. 3Co 255/05 dňa 10. novembra 2005 potvrdil rozsudok Okresného súdu v Prešove z 02. 02. 2005.

. . . Ústavný súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 79/06 12 vydal dňa 29. marca 2006 uznesenie, ktorým sťažnosť Sťažovateľa v časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku Okresného súdu v Prešove zo dňa 02. 02. 2005 odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a v časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 10. 11. 2005 odmietol ako neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní.“ Na návrh sťažovateľa z 2. apríla 2006 bola okresným súdom uznesením sp. zn. 7 C 81/06 zo 4. marca 2008 povolená obnova tohto konania a odložená vykonateľnosť rozsudku vydaného v pôvodnom konaní. Priebeh obnoveného konania popisuje sťažovateľ takto: „. . .

výmera 5511 m2, evidovanom na LV. č. , k. ú. , na základe Geometrického plánu č. ; , vo výmere 2520 m2, druh zastavané plochy a nádvoria, vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č. , druh — zastavané plochy a nádvoria, pôvodná výmera 4208 m2, evidovanom na LV. č. , k. ú. , na základe Geometrického plánu č. ; , vo výmere 747 m 2, druh ostatná plocha, vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č. , druh ostatná plocha, pôvodná výmera 5511 m2, evidovanom na LV. č, , k. ú. , na základe Geometrického plánu . ; , vo výmere 564 m2, druh zastavané plochy a nádvoria, vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č. , druh zastavané plochy a nádvoria, pôvodná výmera 4325 m2, evidovanom na LV. č. , k. ú. , na základe Geometrického plánu č. ; , vo výmere 787 m 2, druh ostatná plocha, vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č. , druh ostatná plocha, pôvodná výmera 9242 m2, evidovanom na LV. č. , k. ú. , na základe Geometrického plánu č. ; parc. č. , vo výmere 202 m2, druh

. . . . . Krajský súd v Prešove v konaní spis. zn. 4Co 25/2012 rozsudkom zo dňa 09. 11. 2012 potvrdil rozsudok 2. Skonštatoval, že dôvodom obnovy konania bola identifikácia parciel. So skutkovou a právnou argumentáciou v konaní Sťažovateľa sa napadnutý rozsudok nevysporiadal. .

Ako vyplýva z rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 25/2012 407 z 9. novembra 2012, týmto rozhodnutím bol ako vecne správny potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 240/2002 375 z 30. januára 2012. Okresný súd žalobe vyhovel s odôvodnením, podľa ktorého mal za preukázané, že žalobca nadobudol predmetné nehnuteľnosti v dedičskom konaní po neb. , , a svojom starom otcovi neb. , pričom právni predchodcovia žalobcu nadobudli nehnuteľnosti výmerom o vlastníctve pôdy podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. z 19. marca 1943 (ďalej len „výmer“), tieto nehnuteľnosti od ich pridelenia užívali až do vzniku družstva.

Pretože sťažovateľ poukazoval na intabulačný princíp a výmer nebol zapísaný knihovným súdom, okresný súd i krajský súd konštatovali, že aj v prípade, ak by sa takýto zápis vyžadoval, nadobudli právni predchodcovia vlastnícke právo vydržaním, a to k 1. januáru 1961.

viedla k bezdôvodnej konštatácii o vydržaní nehnuteľností žalobcom, resp. jeho právnymi predchodcami. Argumentáciu sťažovateľa, že prvostupňový súd nesprávne skutkovo a právne vec posúdil v rozsahu preukázaného vlastníctva sporných nehnuteľností sťažovateľa, odvolací súd celkom v napadnutom rozsudku nezdôvodnil a ani dôkazy založené v súdnom spise neposúdil tak, aby sťažovateľ dostal odpovede na tie zásadné argumenty, ktoré mohli mať a podľa názoru sťažovateľa aj mali zásadný vplyv na správne rozhodnutie veci. Ako vyplýva z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014, najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne neprípustné [§ 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP], pretože sa nepreukázala opodstatnenosť argumentácie sťažovateľa o dôvode zakladajúcom prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 OSP. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014 nadobudlo právoplatnosť 8. augusta 2014.

Porušenie označených základných práv a čl. 1 ods. 1 ústavy sťažovateľ odôvodnil tým, že obe rozhodnutia sú arbitrárne, nedostatočne odôvodnené a založené na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktoré popierajú ich účel a zmysel. Ďalej v sťažnosti argumentoval vo vzťahu k rozsudku krajského súdu takto:

. . KS v Prešove sa v Napadnutom rozsudku nedostatočne vysporiadal s argumentáciou Sťažovateľa, že vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcu nebolo zapísané v pozemkovej knihe. K Sťažovateľom namietanému intabulačnému princípu Sťažovateľ uvádza, že po roku 1945 dochádzalo na základe pozemkových reforiem k odňatiu vlastníckych práv k nehnuteľnému majetku vybraných osôb, označených či už na základe národnostnej príslušnosti, alebo na základe označenej činnosti ako nepriateľskej a následným pridelením vlastníctva k skonfiškovanému majetku podľa príslušných osobitných nariadení. Bez ohľadu na to, že k odňatiu vlastníckych práv pôvodných vlastníkov (v posudzovanom prípade a spol.) napr. podľa vládneho nariadenia 15/1959 Zb. alebo podľa nariadenia 104/1945 Sb. n. podľa názoru Sťažovateľa došlo k odňatiu vlastníckych práv pôvodných vlastníkov v rozpore s vtedy platnou ústavou, podľa ktorej bolo možné odňať vlastnícke právo len na základe zákona a nie na základe nariadenia, je potrebné posudzovať bezvýhradnosť intabulačného princípu v rozsahu

. . . KS V Prešove sa nedostatočne vysporiadal s argumentáciou Sťažovateľa v rozsahu nadobudnutia účinnosti Výmeru o vlastníctve pôdy až vydaním prídelovej listiny, ktorá je vkladu schopnou listinou v pozemkovej knihe, a teda s neúplnosťou prídelového konania, keď podľa § 11 ods. 1 zákona č. 90/1947 Sb. sa ako vkladu schopné listiny uvádzajú rozhodnutia o prídele (prídelové listiny) vydané fondom.

Kým nariadenie 104/1945 uvádza iba neurčité pozemnoknižné prevedenie skonfiškovaného a prideleného majetku v súvislosti s prídelovou cenou, v ktorej sú zahrnuté všetky poplatky, nariadenie 104/1046 už výslovne uvádza na jednej strane výmer o pridelení pozemkov ako verejnú listinu dokazujúcu vlastnícke právo prídelcu na základe ktorej príslušný knihový súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu (§ 1 ods. 2 nariadenia), z čoho KS v Prešove a aj Okresný súd v Prešove dôvodia konštitutívny charakter Výmeru, na druhej strane v § 2 nariadenia 104/1946 je uvedený výslovne vklad vlastníckeho práva v pozemkovej knihe, aj keď v spojení s pôžičkami a zaistením hypotekárnych záložných práv v prospech úverujúceho ústavu v príslušnom pozemnoknižnom poradí. KS v Prešove sa tak nedostatočne vysporiadal s hmotným právom platným v čase vydania Výmeru právnym predchodcom žalobcu a jednoznačne konštatovaná výnimka z intabulačného princípu vo veciach prídelu do vlastníctva výmerom podľa nariadenia je nedostatočne zdôvodnená a nesprávna. Rovnako konštatovaná výnimka nevyplýva ani zo zákona č. 90/1947, ktorý

Za zásadnú v danom spore tak Sťažovateľ oprávnene, násobne namietal nepreukázanú dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobcov potrebnú pre nadobudnutie vlastníctva k spornej pôvodnej nehnuteľnosti vydržaním (pri súčasne námietke neúplnosti prídelového konania) počas celej desaťročnej premlčacej doby z pohľadu jej ničím nerušeného, nepretržitého užívania.

. . . Výmer bol vydaný dňa 19. marca 1948. Do roku 1950 platil na Slovensku Intabulačný princíp. Vlastníkom sa tak stal iba ten, koho vlastnícke právo bolo riadne v pozemkovej knihe zapísané a to na základe uznesenia príslušného vkladového súdu o povolení vkladu vlastníckeho práva. V danom prípade tak žalobca, podľa názoru Sťažovateľa uvedeného v odvolaní, ale aj počas celého konania na súde prvého stupňa nepreukázal vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam, a to s ohľadom na znenie samotného vládneho nariadenia 104/1946 Sb. n., intabulačného princípu platného do roku 1950, absenciu vydania prídelovej listiny a zápisu v pozemkovej knihe.

. . . Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove celkom ústavne neakceptovateľne odmietol vlastnícke právo Sťažovateľa, s argumentáciou Sťažovateľa uvedenou v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku a v celom prvostupňovom konaní sa v odôvodnení Napadnutého rozsudku nevysporiadal. Tým porušil všetky vyššie uvedené základné práva Sťažovateľa garantované mu Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami.

707 0186 1970 boli spísané Hospodárske zmluvy o prevode správy majetku medzi Čsl. štátom a ONV Prešov ako dovtedajším správcom majetku. V roku 1999 po vykonaní obnovy kat. operátu novým mapovaním boli tieto parcely EN prečíslované na parcely katastra nehnuteľností (KN), tak ako sú uvedené na LV č. k. ú. . Následne bol majetok Benzinolu n. p. Bratislava v roku 1992 prevedený na Benzinol a. s., podľa Notárskej zápisnica N 201/92, Nz 188/92, z ktorej jednoznačne vyplýva, že aj pozemky, ktoré sú predmetom sporu, boli vložené do akciovej spoločnosti Benzinol, a. s. a neskôr došlo k ďalším prevodom na Slovnafi: Benzinol a. s. Bratislava.

. .

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014 sťažovateľ odôvodnil porušenie označených základných práv tým, že „vada konania podľa § 237 OSP znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, to však nevyhnutne neznačí aj opak, teda že každé porušenie práva na spravodlivý proces dosahuje intenzitu až vady konania v zmysle 237 OSP. NS SR s odvolaním sa najmä na uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 196/2014 z 27. marca 2014 sa priklonil k tým rozhodnutiam NS SR, ktoré konštatovali, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa 241 ods. 2 písm. b) OSP. Následne NS SR konštatuje, že ak by aj (prípadne) bola opodstatnená námietka odporcu, že dovolaním napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, nepresvedčivé, arbitrárne, nedostatočne odôvodnené, týkala by sa (len) tzv. inej vady konania, ktorá je síce relevantný dovolací dôvod, avšak úspešne uplatniteľný je len ak je dovolanie procesne prípustné, pričom o tento prípad v preskúmavanej veci nešlo (napadnutý rozsudok nezmenil prvostupňový rozsudok, ani nepripustil dovolanie pre posudzovanú závažnú právnu otázku). Citované uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 196/2014 konštatuje pritom nasledovné: ustálená rozhodovacia prax NS SR vychádza z rozhodnutia NS SR z 28. 8. 1997, sp. zn. 2 Cdo 5/1997 uverejnené v Zbierke stanovísk pod č. R 111/1998 časť právnej vety konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny názor riadne nezdôvodnil, takže jeho rozsudok je nepreskúmateľný.“

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

III.

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014

Ústavný súd sa zaoberal najprv splnením podmienok prijatia na ďalšie konanie tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014.

prostriedkom. 1. Slovenská republika je v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy právnym štátom. Jedným zo základných a ťažiskových princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazuje na potrebu rešpektovania tohto princípu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré už nadobudli právoplatnosť a predstavujú res iudicata. Princíp právnej istoty má na pamäti aj Občiansky súdny poriadok v ustanoveniach, ktorými upravuje podmienky prípustnosti dovolania. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno – v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť dovolania často vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013,

2. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu.

sp. zn. 3 Cdo 161/2006 odmietol dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 10. novembra 2005 sp. zn. 3 Co 255/2005), z procesných dôvodov sa však nevyjadroval k skutkovým a právnym záverom súdov nižších stupňov a nevyslovil právny názor, ktorým by boli v tejto veci viazané (§ 238 ods. 2 O. s. p.).

Povinnosť skúmať, či v konaní došlo k niektorej z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O. s. p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska § 238 O. s. p., ale skúmal, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. nenamietal a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania žalovaného preto z týchto ustanovení nevyplýva. 3. Žalovaný tvrdí, že v danom prípade došlo zo strany odvolacieho súdu k procesnej nesprávnosti, ktorá má znaky odňatia možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu. . .“ (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2012 sp. zn. 5 Cdo 201/2011). Pokiaľ sa teda „postupom súdu“ môže rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob vedenia konania či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo nečinnosť, nie však samo rozhodnutie ako výsledný rozhodovací akt súdu (produkt konania), úlohou ktorého je vyhodnotiť konanie a podať záväzný názor súdu na prejednávanú vec, potom už „postupom súdu“ vôbec

Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie

To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, a v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov.

Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci („iné vady“) považuje totiž – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p. (len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.

Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto

Dovolací súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo dovolateľom namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia možností žalovaného konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.

ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy (v žiadnej ním prejednávanej veci) nepovažoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vždy dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012). Právna kvalifikácia nepreskúmateľností rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011). Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu

Na doloženie aktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú problematiku dovolací súd uvádza, že ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 opätovne zaujal stanovisko k tomu, či prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia (ne)zakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., pričom zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.“.

uviesť nasledovné: 3.3.1. I keď Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 ods. 1 O. s. p.) a právnou úpravou občianskeho súdneho konania dbá o to, aby rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, predsa len nemôže zabezpečiť, že každé konanie bude v plnom rozsahu zodpovedať jeho ustanoveniam a že súdmi bude vždy rozhodnuté iba správne.

pred súdom prvého stupňa došlo k inej vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), alebo že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu alebo z nesprávnych (vrátane neúplných) skutkových zistení (§ 205 ods. 2 písm. c/ a d/ O. s. p.), alebo že toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho (aj neúplného alebo právnu problematiku celkom nevystihujúceho alebo nevyčerpávajúceho) právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Aj účastník odvolacieho konania má v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované procesné oprávnenie poukazovať na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy; účastník konania môže za podmienok stanovených v zákone podať dovolanie (§ 240 ods. 1 O. s. p.). Občiansky súdny poriadok mu nebráni v dovolaní namietať všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím neobmedzuje jeho možnosť argumentovať aj tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náležite odôvodnené, dôvody

v ktorej bol pred takým rozhodnutím opravného súdu. Porušenie princípov spravodlivého procesu spočíva preto v takom postupe a rozhodnutí mimoriadneho opravného súdu, ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretože to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá už bola nastolená právoplatným rozhodnutím súdu nižšieho stupňa“ (II. ÚS 172/03).

súdu. Keďže zákonodarca v § 238 ods. 3 O. s. p. vyjadril zámer, aby potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu neuvedený v tomto ustanovení nebolo možné podrobiť dovolaciemu prieskumu (i keby prípadne spočíval na nesprávnej aplikácii alebo interpretácii zákona), bolo by nielen nelogické a v rozpore s výnimočnou povahou dovolania, ale aj z materiálneho hľadiska neakceptovateľné, pokiaľ by právnou úpravou obsiahnutou v § 237 písm. f/ O. s. p. vyjadril zároveň („súbežnú“) vôľu zabezpečiť účastníkovi konania možnosť dovolacieho prieskumu v prípade takého potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu neuvedeného v § 238 ods. 3 O. s. p., ktorý možno (azda aj alebo pravdepodobne) spočíva na úplne správnych záveroch, o ich správnosti sa ale nedá celkom presvedčiť a v dovolacom konaní ju nemožno do všetkých detailov preveriť, lebo odvolací súd svoje závery v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku nevyjadril spôsobom absolútne jasným, určitým, presvedčivým alebo relevantnú problematiku plne vyčerpávajúcim.

alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce následné (sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania nedáva Občiansky súdny poriadok podklad v žiadnom z jeho ustanovení. 3.3.4. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok jednak objektívnymi znakmi rozsudku (§ 238 O. s. p.) alebo uznesenia (§ 239 O. s. p.) odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávažnejších procesných vád konania súdov nižších stupňov (§ 237 O. s. p.). Účelom takéhoto (objektívneho) vymedzenia je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo aspoň minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania. Záver súdu, že napadnuté rozhodnutie súdu nižšieho stupňa je (ne)preskúmateľné, závisí vždy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal, ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má (opravný) súd vyššieho stupňa a ako sa tieto jeho predstavy stotožňujú s individuálnym odôvodnením napadnutého rozhodnutia.

3.3.5. V nadväznosti na vyššie uvedené možno uzavrieť, ak by aj (prípadne) bola opodstatnená námietka žalovaného, že dovolaním napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, nepresvedčivé, arbitrárne, nedostatočne odôvodnené, týkala by sa (len) tzv. inej vady konania, ktorá je síce relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak úspešne uplatniteľný, ale len ak je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad v preskúmavanej, veci nešlo). Sama tzv. iná vada konania (v § 237 O. s. p. neuvedená) prípustnosť dovolania nezakladá (R 111/1998).

konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania, nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O. s. p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2001).

Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O. s. p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. 6. Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovaného nevyplýva z § 238 O. s. p., nepreukázala sa opodstatnenosť argumentácie žalovaného o dôvode zakladajúcom prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady vymenované v § 237 O. s. p., odmietol najvyšší súd dovolanie žalovaného ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. d/ O. s. p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.»

Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

Ústavný súd tiež pripomína, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe v danom (posudzovanom) prípade je vecou samotného najvyššieho súdu (obdobne I. ÚS 235/07, III. ÚS 26/08, III. ÚS 208/08, I. ÚS 93/09). Úlohou ústavného súdu v tejto veci je iba posúdiť napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu z pohľadu jeho ústavnej udržateľnosti.

Ústavný súd s poukazom na svoju doterajšiu judikatúru ďalej uvádza, že na posúdenie prípustnosti dovolania, a teda aj na výklad § 237 OSP je zásadne príslušný najvyšší súd ako súd dovolací (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa § 237 písm. f) OSP znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06). To však, ako už ústavný súd spresnil (II. ÚS 148/09), neznamená, že by vždy zároveň platil aj opak. Najvyšší súd v prípade sťažovateľa, dôsledne vychádzajúc i z rozhodovacej praxe ústavného súdu, zohľadnil právnu úpravu dovolania v Občianskom súdnom poriadku odvíjajúcu sa od podstaty, významu a procesných dôsledkov pochybení, ku ktorým môže v činnosti súdov dochádzať, a možnosti ich nápravy v dovolacom konaní s tým, že iba s niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Hoci aj niektorým ďalším vadám majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam, na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád nepovažuje ich za dôvod prípustnosť dovolania, ale iba za dôvod, ktorým možno odôvodniť dovolanie procesne prípustné (vada takejto povahy sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá).

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný, a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Ústavný súd dodáva, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne neprípustné, pričom sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími námietkami sťažovateľa. Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje dostatočný podklad pre uvedený právny záver, pričom poskytuje primeranú odpoveď aj na sťažovateľom uplatnené dovolacie námietky. Podľa názoru ústavného súdu tvrdenie sťažovateľa o príliš formalistickom výklade príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vo veci posúdenia ním uplatnených dovolacích dôvodov najvyšším súdom zjavne neobstojí.

Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty sťažovateľa (v podstate totožné s argumentmi obsiahnutými v sťažnosti).

Krajský súd rozsudok č. k. 4 Co 25/2012­407 z 9. novembra 2012 odôvodnil takto: „Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len O. s. p.), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p., s nariadením odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 1 písm. a) O. s. p.), ako aj doplnením dokazovania, oboznámením sa s aktuálnym výpisom z obchodného registra žalovaného, ďalej aktuálnymi LV č. a LV č. , k. ú. , ako aj oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. 8C 78/1998, geometrickým plánom č. vypracovaným overeným Správou katastra Prešov dňa 16. 06. 2008, pod č. (§ 213 ods. 1, 4, 5, 6 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. ... Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil. Odvolací súd po oboznámení sa s výsledkami vykonaného dokazovania, ako aj odôvodnením napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že namietané nesprávne skutkové závery, v dôsledku ktorých by malo dôjsť k nesprávnemu právnemu posúdeniu, nebolo opodstatnené. Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil (§ 153 ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd poukazuje na to, že vo veci samej ide o konanie po povolení obnovy konania uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 7C 71/2006­99 zo dňa 04. 03. 2008 s právoplatnosťou od 30. 04. 2008 vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 9 C 240/2002, v ktorom konaní bolo právoplatne vo veci rozhodnuté rozsudkom č. k. 9 C 240/2002­103 zo dňa 02. 02. 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Co 255/2005­127 zo dňa 10. 11. 2005 s právoplatnosťou od 13. 01. 2006. Dôvodom na povolenie obnovy konania bola identifikácia pozemkov, ku ktorým bolo určené vlastnícke právo v prospech žalobcu. Vo veci samej súd prvého stupňa doplnil dokazovanie nariadením znaleckého dokazovania a následne vypracovaní znaleckého posudku , geodetom, znalecký posudok č. 13/2008 (č. l. 238), k tomu vypracovaný geometrický plán č. , overený správou katastra (v spise na č. l. 251), ktorý potvrdil predložený geometrický plán vypracovaný č. , overený Správou katastra Prešov dňa

Neuvedenie bližších údajov ohľadne overenia geometrického plánu správou katastra nemá za následok nesprávnosť rozhodnutia, a preto na tento nedostatok neuvedený vo výrokovej časti rozhodnutia odvolací súd neprihliadal v súlade s ust. § 212 ods. 3 O. s. p. Taktiež namietané nesprávne označenie žalovaného – jeho obchodného mena nebolo

obsah vyjadrenie žalobcu na pojednávaní dňa 10. 03. 2005 bol oboznámený jeho čítaním. Odvolací súd poukazuje na to, že podľa ust. § 121 O. s. p., tvrdené skutočnosti o založení JRD v boli súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti, konkrétne z obsahu pripojeného spisu. Právny zástupca žalovaného v rámci nariadeného odvolacieho pojednávania mal možnosť sa vyjadriť k obsahu oboznámeného vyjadrenia žalobcu k užívaniu nehnuteľností pridelených na základe výmeru o vlastníctve pôdy a následného odovzdania do užívania JRD .

Súd prvého stupňa vychádzal z uloženej povinnosti sa vysporiadať s týmito námietkami v uznesení Krajského súdu v Prešove č. k. 4Co 171/2009, 4Co 172/2009 312 zo dňa 12. 03. 2010. Žalovaný, ani jeho právny predchodca nemohol byť dobromyseľný v užívaní spornej nehnuteľnosti, pokiaľ k odňatiu časti nehnuteľnosti došlo štátom bez osobitného konania (vyvlastnenia, príp. poskytnutia náhrady za vyvlastnenú časť pozemku). Splnenie zákonných podmienok pre

V danom prípade však zákonná podmienka dobromyseľnosti nebola na strane právneho predchodcu ani samotného žalovaného splnená. Vo vzťahu k titulu pre vstup do držby na strane právnych predchodcov žalobcov, súd prvého stupňa správne poukázal, na to že výmer a prídelové listiny sú ako verejné listiny vkladu schopnými dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam sú spôsobilými pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

Ani uplatnená námietka týkajúca sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia nebola opodstatnená. Súd prvého stupňa sa náležite vysporiadal s doplneným dokazovaním po povolení obnovy konania, predloženými listinnými dôkazmi, najmä záverom znaleckého posudku vypracovaným , ako aj výpoveďami svedkov v rámci doplneného dokazovania , a správne dospel k záveru, že ani skutkový stav po povolení obnovy konania sa nezmenil. Je pravdou, že po povolení obnovy konania došlo k zápisu vlastníckeho práva v prospech žalovaného k pozemku parc. č. nie na LV č. , ale na LV č. , k. ú. , ako aj vo vzťahu k pozemku parc. č. , ktorý je taktiež vedený na LV č. , k. ú. . Z výrokovej časti napadnutého rozhodnutia však z bodu 5 a 9, ktoré sa týkajú sporných častí nehnuteľností vyplýva, že súd vo výrokovej časti uvádza, že ide o pôvodne evidované pozemky na LV č. , k. ú. . Len nesprávne uvedenie nesprávneho listu vlastníctva nemalo za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej, a preto odvolací súd ani túto namietanú skutočnosť nepovažoval za opodstatnenú. ... Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny vo vyhovujúcom výroku a súvisiacom výroku o trovách štátu v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vo veci sú podľa ústavného súdu kľúčové nasledovné otázky (argumenty), ktorých posúdenie bolo podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie vo veci: a) či predchodcovia žalobcu získali do držby predmetné pozemky, b) či predchodcovia žalobcu boli dobromyseľní pri užívaní pozemkov, c) či predchodcovia žalobcu nadobudli vlastnícke právo k pozemkom, d) či a kedy nastala zmena držiteľa pozemkov, e) či nový držiteľ a užívateľ pozemkov nadobudol vlastnícke právo k pozemkom.

Všeobecné súdy na uvedené ťažiskové otázky odpovedali, so všetkými sa vysporiadali, a to týmto spôsobom:

K bodu a) ­ predchodcovia žalobcu získali do držby predmetné pozemky v rokoch 1945 až 1948 výmerom o vlastníctve pôdy podľa Nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Zb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení neskorších predpisov. Uvedené nehnuteľnosti predchodcovia žalobcu užívali (pôdu obrábali a hospodárili na nej) až do momentu vzniku družstva (rok 1958).

K bodu b) ­ predchodcovia žalobcu boli dobromyseľní v užívaní predmetných pozemkov, k čomu všeobecné súdy dospeli na základe listinných dôkazov (verejných listín – výmerov a prídelových listín, ako aj situačných náčrtov rozdelenia pozemkov prídelcom), ako aj na základe výsluchu svedkov.

K bodu c) ­ predchodcovia žalobcu z dôvodov popísaných v bodoch a) a b), ako aj z dôvodu, že podľa v tom čase platného zákona č. 140/1950 Zb. Občiansky zákonník splnili podmienku 10­ročnej vydržacej lehoty, nadobudli vlastnícke právo k pozemkov z titulu vydržania.

Pokiaľ sťažovateľ dôvodí, že predchodcovia žalobcu nemohli byť dobromyseľní a nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním, pretože po roku 1948 (keď predchodcovia boli uvedení do držby predmetných pozemkov na základe verejných listín ­ výmerov a prídelových listín, ako aj situačných náčrtov rozdelenia pozemkov prídelcom) nedošlo k zápisu vlastníctva do pozemkovej knihy (intabulačný princíp), všeobecné súdy veľmi správne reagovali na tento argument sťažovateľa a uviedli, že v tom čase (1961) platný zákon nevylučoval (resp. umožňoval) nadobudnutie vlastníckeho práva iným spôsobom (vydržaním) a za splnenia podmienok na nadobudnutie vlastníckeho práva k pozemkov vydržaním je irelevantné, či v roku 1948 bolo alebo nebolo zapísané vlastnícke právo v pozemkovej knihe [skúška správnosti – ak by predchodcovia žalobcu mali už od roku 1948 (keď boli na základe verejných listín už popísaných uvedení do držby pozemkov) zapísané vlastnícke práva v pozemkovej knihe, neskúmalo by sa nadobudnutie vlastníckeho práva z iného titulu – vydržaním. Inými slovami, všeobecné súdy skúmali splnenie podmienok vydržania práve preto, že predchodcovia žalobcu nemali zapísané vlastnícke práva k pozemkov v pozemkovej knihe, ale boli dobromyseľnými držiteľmi pozemkov (na základe verejných listín – výmerov z roku 1948 a prídelových listín, ako aj situačných náčrtov rozdelenia pozemkov prídelcom)].

Ak sa sťažovateľ odvoláva na notárske osvedčenie č. N 405/99 o nadobudnutí vlastníckeho práva k pozemkom vydržaním, je potrebné uviesť, že ani notárske osvedčenie nebráni spochybniť vlastnícke právo takto určené v prípade, ak tretia osoba (domnelý vlastník) sa domnieva, že nemohlo dôjsť k vydržaniu pozemkov, keďže vlastníkom týchto pozemkov je práve tento domnelý vlastník, a uvedené tvrdenia preukáže, a teda nič nebráni takto určené vlastníctvo spochybniť žalobou o určenie vlastníckeho práva, o ktorej rozhodne súd. Uvedená situácia nastala v prípade sťažovateľa, kde sa domnelý vlastník (žalobca) obrátil na príslušný súd so žalobou o určenie vlastníckeho práva a na základe predložených dôkazov (verejné listiny, svedkovia a pod.) mali všeobecné súdy za preukázané, že vlastníkom pozemkov je žalobca, keďže nemohlo dôjsť zo strany sťažovateľa (ktorý disponuje notárskym osvedčením) k vydržaniu pozemkov z dôvodov, ktoré súd starostlivo uviedol.

Zároveň je ústavný súd tohto názoru, že všeobecné súdy postupovali v prerokúvanom prípade určenia vlastníckeho práva v súlade s judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej ústavný súd vyžaduje od orgánov verejnej moci, aby pri rozhodovaní o reštitučných nárokoch oprávnených osôb alebo určení vlastníckeho práva k pozemkom, ktoré boli zabraté štátom v čase neslobody, riadiac sa zásadami materiálneho právneho štátu, pristupovali k interpretácii zákonov s vedomím, že pre minulý režim boli príznačné nedostatky vtedajšej legislatívy, ale najmä však často sa vyskytujúca svojvôľa vtedajších štátnych a iných orgánov pri uplatňovaní moci (ústavný súd uvedené zdôraznil tak vo veci sp. zn. III. ÚS 185/2010, ako aj v nedávno prerokúvanej veci sp. zn. II. ÚS 7/2014).

Ústavný súd nezistil, že by označené rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné alebo urobené v zrejmom omyle, či v nesúlade s platnou právnou úpravou alebo popierajúce zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem, a konštatuje, že uvedené rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe na jeho výrok. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záveru všeobecného súdu.

Z týchto dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť na porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru aj v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 25/2012­407 z 9. novembra 2012 rovnako z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K namietanému porušeniu čl. 20, čl. 35 a čl. 46 ods. 2 ústavy, ako aj samostatne čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 25/2012­407 z 9. novembra 2012 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014

Ústavný súd uvádza, že pokiaľ ide o tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorých rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 25/2012­407 z 9. novembra 2012 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014 došlo k porušeniu čl. 46 ods. 2, čl. 20 a čl. 35 a samostatne i čl. 1 ods. 1 ústavy, zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia označených práv, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Nič totiž vzhľadom na už prezentované závery ústavného súdu nenasvedčuje tomu, že sťažovateľovi mohla byť upretá možnosť obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, a ani právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, teda že by týmito rozhodnutiami mohlo byť porušené jeho základné právo podľa čl. 20 ústavy.