II. ÚS 563/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 563/2015­9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom Mgr. Petrom Arendackým, Advokátska kancelária, Železničiarska 13, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd potvrdzujúcim výrokom rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 CoPr 9/2014­110 z 10. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka sa ako žalobkyňa v konaní pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Cpr 5/2013 domáhala proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“) zaplatenia sumy 4 600,49 €.

Ako vyplynulo zo žaloby sťažovateľky a z vyjadrenia žalovaného, sťažovateľka bola rozhodnutím riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Bratislave (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) č. 23/2007 z 27. júna 2007 vymenovaná na zastupovanie počas neobsadenia voľného funkčného miesta dňom 1. júla 2007 do funkcie samostatný

Rozhodnutím riaditeľa krajského riaditeľstva č. 26/2007 z 28. augusta 2007 bola sťažovateľka vymenovaná 1. septembra 2007 za vedúcu osobného úradu krajského riaditeľstva s uvedením, že dĺžka trvania služobného pomeru je päť rokov.

mája 2012. Sťažovateľka svoju žalobu odôvodnila tým, že jej služobný pomer sa skončil až uplynutím piateho roku jeho trvania (t. j. 30. júna 2012), a nie už 17. mája 2012, ako vec posúdil žalovaný. Tento svoj názor odôvodnila sťažovateľka poukazom na ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré na vec dopadajú alebo môžu dopadať [§ 60 ods. 2, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 1 písm. d) v znení v rozhodnom čase], s tým, že v prípade, ak sú tieto ustanovenia vo vzájomnom rozpore (ako to je v prípade sťažovateľky), je potrebné aplikovať normu neskoršie účinnú, ktorá ruší predchádzajúcu.

To znamená, že na vec sťažovateľky treba použiť toto ustanovenie a nemožno použiť § 63 ods. 1 písm. d) zákona č. 315/2001 Z. z. (účinného v čase oznámenia skončenia služobného pomeru sťažovateľke), podľa ktorého sa služobný pomer príslušníka skončí dňom vzniku nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu, a ak ide o príslušníka, ktorý spĺňa podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu, dňom dovŕšenia dôchodkového veku podľa osobitného predpisu.

Okresný súd rozsudkom č. k. 4 Cpr 5/2013­88 z 27. marca 2014 žalobu sťažovateľky zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia odcitoval dotknuté zákonné ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z. [§ 60 ods. 2, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 1 písm. d) v znení v rozhodnom čase] a uviedol, že „v čase oznámenia o skončení služobného pomeru navrhovateľke zákon č. 315/2001 Z. z. umožňoval služobnému úradu skončiť služobný pomer odvolaním z funkcie, ak príslušník spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok. Zároveň v ust. § 63 ods. 1 citovaného predpisu boli stanovené prípady skončenia služobného pomeru zo zákona, po splnení taxatívne uvedených podmienok, a to pod písm. b) dňom uplynutia dočasnej štátnej služby a pod písm. d) dňom vzniku nároku na starobný dôchodok. Ide teda o dva rôzne spôsoby skončenia služobného pomeru, pričom v prípade navrhovateľky služobný úrad oznámil skončenie služobného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. d) cit. zákona, teda z dôvodu vzniku nároku na starobný dôchodok. V danom prípade služobný úrad postupoval pri oznámení skončenia služobného úradu na základe ustanovení o skončení služobného pomeru zo zákona, z čoho zároveň vyplýva, že nešlo o skončenie služobného pomeru na základe možnosti služobného úradu odvolať príslušníka z funkcie za súčasného splnenia nároku na starobný dôchodok.“. Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky o tom, že jej služobný pomer mal skončiť až uplynutím dočasnej štátnej služby (30. júna 2012), okresný súd uviedol, že „služobný úrad postupoval správne a v súlade so zákonom, ak oznámil navrhovateľke skončenie služobného pomeru práve dňom vzniku nároku na starobný dôchodok, teda objektívnej skutočnosti, ktorá nastala časovo skôr ako uplynutie dočasnej štátnej služby. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že neskôr (novelou č. 80/2013 Z. z.) bol dôvod skončenia služobného pomeru dňom vzniku na starobný dôchodok zrušený. Odporca, resp. Krajské riaditeľstvo HaZZ v čase oznámenia o skončení služobného pomeru ani nemohlo pokračovať s navrhovateľkou v služobnom pomere, nakoľko by v takom prípade nekonal v súlade so zákonom, pretože podľa zákona služobný pomer už skončil.“.

odchodného, výsluhového príspevku a doplatenia rozdielu v príjme počas dočasnej pracovnej neschopnosti, s poukazom na zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 29. júna 2012 (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“). O týchto nárokoch má právomoc rozhodovať služobný úrad, ktorý vypláca služobný príjem, teda krajské riaditeľstvo (§ 80 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z.), resp. príslušný útvar sociálneho zabezpečenia žalovaného (§ 81 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z.), a to v samostatnom konaní podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, pričom až právoplatné rozhodnutie správneho orgánu je preskúmateľné súdom v rámci správneho súdnictva (§ 84 ods. 6 zákona č. 328/2002 Z. z.). V zostávajúcej časti výrok o zamietnutí žaloby sťažovateľky (o zaplatenie služobného platu a náhrady za nevyčerpanú dovolenku) bol potvrdený ako vecne správny s odôvodnením, že pre rozhodovanie o tomto nároku je daná

Rozsudok

krajského súdu č. k. 6 CoPr 9/2014 110 z 10. novembra 2014 bol sťažovateľke doručený 4. decembra 2014. Sťažovateľka svoju sťažnosť na porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru potvrdzujúcim výrokom rozsudku krajského súdu č. k. 6 CoPr 9/2014 110 z 10.

Medze ich aplikácie sa musia riadiť kolíznymi pravidlami, opačný postup nepripúšťa zásada jednotnosti a úplnosti právneho poriadku. Podľa § 60 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase služobný úrad môže skončiť služobný pomer odvolaním z funkcie, ak príslušník spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu.

Obe ustanovenia majú rovnakú právnu silu (ide o ustanovenia zákona). Kolíziu nie je možné riešiť ani podľa princípov špeciality normy, pretože obe normy boli obsiahnuté v tom istom právnom predpise. Preto mala byť kolízia vyriešená podľa princípu neskoršia norma ruší normu skoršiu. Neskoršou normou je ustanovenie § 60 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. Preto norma o automatickom zániku služobného pomeru je neaplikovateľná od účinnosti zákona č. 82/2009 Z. z. Ustanovenie o automatickom zániku služobného pomeru bolo nakoniec zo zákona vypustené novelou vykonanou zákona č. 80/2013 Z. z., pričom dôvodová správa tento postup vysvetlila tým, že ide o vypustenie nadbytočného ustanovenia vo vzťahu k úprave podľa § 60 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. Navyše významné je i to, že trvanie služobného pomeru sťažovateľky bolo vopred dané obdobím piatich rokov v rozhodnutí krajského riaditeľstva, sťažovateľka nebola v tom čase oboznámená s možnosťou, že jej služobný pomer môže skončiť aj prv, a to vznikom jej nároku na starobný dôchodok.

Od tohto ustanovenia sa mala odvíjať aj právna subjektivita krajského riaditeľstva. Avšak podľa § 206a ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. práva a povinnosti vyplývajúce zo štátnej služby príslušníkov krajského riaditeľstva zboru ako služobného úradu, ktorí k 31. decembru 2012 vykonávali štátnu službu v krajskom riaditeľstve, prechádzajú na ministerstvo.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Krajský súd výrok rozsudku č. k. 6 CoPr 9/2014 110 z 10. novembra 2014, ktorým potvrdil zamietnutie žaloby sťažovateľky okresným súdom, pokiaľ ide o zaplatenie služobného platu a náhrady za nevyčerpanú dovolenku, odôvodnil takto: „Ohľadne nárokov na zaplatenie služobného platu za obdobie od 16. 06. 2012 do 30. 06. 2012, t. j. za 10 pracovných dní v sume 735,23 eur a preplatenia dovolenky v trvaní 5 dní v sume 367,62 eur odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

Príslušníkovi za podmienok ustanovených týmto zákonom patrí služobný príjem, ktorý tvoria tieto zložky: a) tarifný plat, b) príplatok za riadenie, c) príplatok za zastupovanie, d) osobný príplatok, e) hodnostný príplatok, f) plat za štátnu službu nadčas, g) príplatok za zmennosť, h) príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu škodlivom prostredí a na miestach s ohrozením života a zdravia, i) odmena, j) doplatok k služobnému platu podľa § 209e (§ 103 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.).

V nadväznosti na to, podľa § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. na služobný pomer príslušníkov sa použijú primerane ustanovenia § 39, § 64 ods. 1 písm. a/ a c/, § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105, § 109 až 117, § 129 až 132, § 136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 152 ods. 1 a 2, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, § 222, § 230, § 231 ods. 4 a 232 až 240 Zákonníka práce.

K odvolacej námietke žalobkyne odvolací súd poukazuje na to, že pre posúdenie platnosti skončenia služobného pomeru bol rozhodujúci stav v čase jeho skončenia. Inými slovami, platnosť skončenia služobného pomeru žalobkyne bolo potrebné posudzovať podľa právnej úpravy zákona č. 315/2001 Z. z. účinného v čase, keď mal služobný pomer skončiť, resp. keď došlo k splneniu podmienky pre skončenie služobného pomeru zo zákona (§ 63 zákona č. 315/2001 Z. z.), t. j. ku dňu 17. 05. 2012. Nebolo sporné, že žalobkyňa dovŕšila dôchodkový vek dňa 17. 05. 2012. V tomto čase bolo platné a účinné ustanovenie § 63 ods. 1 písm. d/ zákona číslo 315/2001 podľa ktorého zo zákona zanikol služobný pomer u žalobkyne dovŕšením dôchodkového veku.

uplynutia dočasnej služby), žalovaný nemohol žalobkyňu naďalej (po 17. 05. 2012) zamestnávať až do dňa 30. 06. 2012. Ku skončeniu služobného pomeru totiž došlo ex lege bez potreby vykonania ďalšieho právneho úkonu smerujúceho k ukončeniu služobného pomeru zo strany žalovaného. V prípade, ak k ukončeniu služobného pomeru dochádza zo zákona z viacerých dôvodov, uplatní sa ten, ktorý časovo nastal ako prvý.

preddavková organizácia ministerstva. Krajské riaditeľstvo zboru, okresné riaditeľstvo zboru a Hasičský a záchranný útvar hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy konajú a rozhodujú v administratívnoprávnych veciach samostatne.

Z uvedeného vyplýva, že na strane žalovaného malo vystupovať Krajské riaditeľstvo hasičského a záchranného zboru v Bratislave, ktorému zákon číslo 315/2001 Z. z. priznáva právnu subjektivitu, a tým spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania ako i procesnú spôsobilosť konať pred súdom. Žalobkyňa v žalobe označila ako žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, teda iný právny subjekt, než je Krajské riaditeľstvo hasičského a záchranného zboru v Bratislave, čím podľa odvolacieho súdu žalovaný nemá pasívnu vecnú legitimáciu vo vzťahu uplatňovaným nárokom na zaplatenie služobného platu a preplatenie dovolenky. Aj z uvedeného dôvodu bolo potrebné žalobu žalobkyne zamietnuť. Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok je v zamietajúcej časti nárokov na zaplatenie služobného platu a preplatenie dovolenky vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“

Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a obdobne aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu konštatuje, že krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnú, zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené, primerane reagoval i na pre vec podstatné argumenty sťažovateľky. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia je úplne zrejmé, z akých dôvodov potvrdil rozsudok okresného súdu a z akých dôvodov sa stotožnil s právnym posúdením veci okresným súdom. Krajský súd vysvetlil, ktoré normy na vec aplikoval a akým spôsobom ich vykladal.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoPr 9/2014 a jeho rozhodnutie č. k. 6 CoPr 9/2014­110 z 10. novembra 2014.

Krajský súd sa v namietanom rozsudku zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými odvolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto jej odvolaniu nevyhovel a rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Ústavný súd nezistil ani žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu, t. j. taký, ktorý by nemal oporu v zákone.