I. ÚS 389/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 389/2015­12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Horanským, Staničná 1, Piešťany, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 22/2015 a jeho rozsudkom č. k. 8 Co 22/2015­532 z 24. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Sťažovateľ vo svojej sťažnostnej argumentácii namieta nesprávne závery krajského súdu v napadnutom rozsudku a je toho názoru, že krajský súd sa nevysporiadal dostatočne s jeho odvolacími námietkami a svoje závery dostatočne neodôvodnil. Sťažovateľ osobitne namietal, že krajský súd nezohľadnil históriu územia, na ktorom sa sporný pozemok nachádza, spôsob jeho nadobudnutia poručiteľkou a potvrdenie účinnosti zápisu jej vlastníckeho práva v pozemkovej knihe v roku 1954, ako ani stanoviskom podpredsedu vlády ČSFR a ministra zahraničných vecí ČSFR z 11. novembra 1991. Sťažovateľ ďalej namietal, že krajský súd dospel k neprávnym záverom o účinkoch československo­ maďarského medzivládneho Protokolu o úprave niektorých majetkovoprávnych otázok týkajúcich sa nehnuteľného majetku podpísaného v Budapešti 3. februára 1964 (ďalej len „protokol“), k nesprávnym záverom o účinkoch rozhodnutia ONV Bratislava­vidiek z 9. decembra 1969, podľa ktorého sa sporný pozemok stal vlastníctvom československého štátu na základe označeného protokolu, ako aj k nesprávnemu záveru o splnení podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva k spornému pozemku mestom vydržaním.

Sťažovateľ v úvode svojej sťažnosti poukázal na „právnu históriu terajšej bratislavskej mestskej časti ktorá má vplyv na právne skutočnosti súvisiace s predmetným pozemkom po poručiteľke a pôvodnej vlastníčke “, a to na skutočnosť, že pôvodná obec s pôvodným maďarským úradným názvom sa stala prvýkrát súčasť územia Československa od 15. októbra 1947, a to zmluvným odstúpením časti územia Maďarska [konkrétne územia obcí ] v prospech Československa. Teda územie obce sa nestalo súčasťou územia Československa na základe Trianonskej mierovej zmluvy po prvej svetovej vojne, „územie týchto troch obcí nebolo predmetom žiadnej vojnovej okupácie či vojnovej kontroly (vôbec sa ho netýkala... ani Viedenská arbitráž)“.

K posúdeniu účinkov rozhodnutia ONV Bratislava vidiek z 9. decembra 1969, podľa ktorého sa sporný pozemok stal vlastníctvom československého štátu na základe označeného protokolu, krajským súdom sťažovateľ uviedol:

vidiek tiež neobsahuje (vo výroku ani v odôvodnení) dostatočné identifikačné údaje o dotknutej osobe kvôli absentujúcemu jej dátumu narodenia aj kvôli absentujúcemu miestu bydliska (bytu) dotknutej osoby. [Pritom v konaní pred všeobecnými súdmi bolo preukázané, že Okresnému národnému výboru Bratislava vidiek ešte pred vydaním predmetného rozhodnutia bola od MNV známa vtedajšia adresa .] Navyše, predmetné rozhodnutie ONV Bratislava vidiek bolo vydané počas účinnosti zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správnom priadku).

princípu rovnosti a zákazu diskriminácie (keďže krajský súd napadnutým uznesením diametrálne neobjektívne a odchylne vyhodnocoval a riešil nedostatky predmetného rozhodnutia ONV ako boli podľa konštantnej súdnej judikatúry vyhodnocované a riešené analogické nedostatky v iných kauzách), ďalej princípu dvojinštančnosti konania a princípu predvídateľnosti práva vrátane predvídateľnosti rozhodnutí súdov ako orgánov verejnej moci (keďže konajúci najvyšší súd nepredvídateľne nerešpektoval konštantnú súdnu judikatúru), ako aj princípu ochrany legitímnych očakávaní [legitímnej dôvery

nemôže stratiť a ani počas existencie socialistického režimu v česko slovenskom štáte nemohol legálne stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého nebol účastníkom [mutatis mutandis rozsudky NS SR sp. zn. 1 Cdo 3/03 z 1. 7. 2003 (publikovaný pod č. 48/2003 ZSP) a sp. zn. 1 Obdo V67/2007 z 29. 9. 2008].

K posúdeniu účinkov protokolu krajským súdom sťažovateľ uviedol:

zo dňa 3. II. 1964“. Ide o československo maďarský medzivládny Protokol o úprave niektorých majetkovoprávnych otázok týkajúcich sa nehnuteľného majetku podpísaný v Budapešti dňa 3. 2. 1964 a potvrdený výmenou diplomatických nôt zo dňa 15. 4. 1964, ktorý v Československu (ale ani po rozpade federácie na Slovensku) nikdy nebol odsúhlasený parlamentom (Národným zhromaždením, ani následným Federálnym zhromaždením a ani Národnou radou), nikdy nebol ratifikovaný prezidentom republiky a ani nikdy nebol vyhlásený v zbierke zákonov. Tento protokol býva niekedy označovaný ako medzivládny

nebol ratifikovaný a nemal prednosť pred československými zákonmi) nemohol byť ani nebol priamo vnútroštátne použiteľný (ako údajný „vyvlastňovací titul“) bez jeho vykonania zákonom. Odvolací Krajský súd v Bratislave v súvislosti s Protokolom z 15. 4. 1964 však jeho rozsudku (na stranách 10 a 11) zamlčal úplne iný postup pri obdobnej majetkovoprávnej

preniesol na vládu (napríklad časovo neskoršími rozhodnutiami prezidenta republiky č. 63/1967 Zb. a č. 31/1969 Zb.), V súvislosti s takýmito nepodloženými a náležite neodôvodnenými tvrdeniami odvolacieho súdu je potrebné poukázať na skutočnosť, že v čase dojednania a potvrdenia Protokolu z 15. 4. 1964 neexistovali (ani sa retroaktívne nemohli vzťahovať) rozhodnutia prezidenta republiky č. 63/1967 Zb. a č. 31/1969 Zb. (takže poukazovanie na tieto rozhodnutia prezidenta je zavádzajúce a scestné). Rovnako je zavádzajúce a scestné tvrdenie, že na plnohodnotné vnútroštátne vyhlásenie Protokolu z 15. 4. 1964 vraj postačovalo jeho vyhlásenie oznámením v Zbierke inštrukcií a oznámení Ministerstva spravodlivosti, pretože Zbierka inštrukcií a oznámení Ministerstva spravodlivosti nebola podľa žiadneho zákona (ani podľa žiadneho iného všeobecne záväzného právneho predpisu) určená na vnútroštátne vyhlasovanie medzinárodných zmlúv, teda nebola určená ani na vnútroštátne vyhlásenie Protokolu z 15. 4. 1964. Navyše z ustanovení [najmä z § 1 a § 4] zákonného opatrenia Predsedníctva

Mimochodom v tejto súvislosti treba ilustratívne zdôrazniť skutočnosť, že už počas existencie Ústavy ČSSR (č. 100/1960 Zb.), ktorá nadobudla účinnosť od 11. 7. 1960, bola dojednaná a v zbierke zákonov vyhlásená (vyhláškou č. 51/1961 Zb.) Dohoda z 3. 8. 1960 o úprave niektorých otvorených finančných a majetkových otázok medzi Československou socialistickou republikou a Rumunskou ľudovou republikou, na vnútroštátne vykonanie ktorej bol následne vydaný zákon č. 100/1961 Zb. o úprave niektorých nárokov a záväzkov medzi československými a rumunskými osobami. Toto je svedectvom, že ani Protokol z 15. 4. 1964 nemal priamy vnútroštátny účinok a že jeho vnútroštátne vykonanie bolo možné iba zákonom.

maďarský Protokol z 15. 4. 1964 (rovnako ako československo rumunská dohoda z 3. 8. 1960) nemal priamy vnútroštátny účinok a nebol priamo vnútroštátne použiteľný (self executing), ale mal byť vyhlásený v zbierke zákonov (zrejme aj s vydaním zákona na vykonanie tohto protokolu), k čomu však napokon nedošlo (snáď pre dynamický až turbulentný spoločenský vývoj v Československu v priebehu šesťdesiatych rokov 20. storočia).

zoštátňovacie rozhodnutie ONV Bratislava vidiek č. Fin. 4/10835/69 H zo dňa 9. 12. 1969 bolo protiprávne vydané práve na základe Protokolu zo dňa 3. II. 1964, ktorý nemal priamy vnútroštátny účinok a nebol priamo vnútroštátne použiteľný (self executing), potvrdzuje skutočnosť, že ide o absolútne neplatný paakt. V tejto súvislosti tiež odvolací Krajský súd v Bratislave nerešpektoval konštantnú súdnu judikatúru ani základné právne princípy vzťahu medzi vnútroštátnym právnym poriadkom a medzinárodným právom (medzinárodnými zmluvami) a ani princíp právnej istoty, podľa ktorého absolútne nevyhnutným predpokladom pre nadobudnutie priamej všeobecnej záväznosti akéhokoľvek právneho aktu (vrátane medzinárodnej zmluvy označenej názvom protokol) je verejné vyhlásenie právneho aktu spôsobom predpísaným pre všeobecne záväzné právne akty. Podľa konštantnej súdnej judikatúry, ktorá sa zaoberá základnými právnymi princípmi vzťahu medzi vnútroštátnym právnym poriadkom a medzinárodným právom (medzinárodnými zmluvami), vo všeobecnosti platí, že zmluvnou

Pritom nevyhnutným predpokladom pre priame vnútroštátne účinky a priamu aplikáciu medzinárodnej zmluvy na fyzické osoby alebo právnické osoby a taktiež pre prednosť medzinárodnej zmluvy pred vnútroštátnymi zákonmi je to, aby medzinárodná zmluva bola predpísaným spôsobom ratifikovaná a vyhlásená (teda aby bola vyhlásená rovnoprávne ako vnútroštátne všeobecne záväzné právne predpisy, čiže v zbierke zákonov).

právneho aktu (vrátane medzinárodnej zmluvy označenej názvom protokol) je verejné vyhlásenie právneho aktu (čiže sprístupnenie práva) spôsobom predpísaným pre vyhlasovanie všeobecne záväzných právnych aktov v určenej oficiálnej zbierke (teda v rozhodnom období v Československu v zbierke zákonov).

priame účinky na fyzické osoby alebo právnické osoby. . . Medzinárodné zmluvy a ich závažnosť nemožno schematicky posudzovať (čo urobil odvolací súd a už aj prvostupňový súd) podľa názvu medzinárodnej zmluvy (zmluva, dohoda, dohovor, protokol), ktorý sám o sebe nemá právny význam, ale medzinárodné zmluvy a ich závažnosť treba posudzovať podľa ich skutočného obsahu.

Mimochodom, napríklad aj Európsky súd pre ľudské práva bol zriadený Protokolom č. 11 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie č. 102/1999 Z. z.), pričom označenie protokol nijako neznižuje význam a dôležitosť tohto medzinárodno zmluvného dokumentu.»

V ďalšej argumentácii sťažovateľ uviedol: «Odvolací Krajský súd v Bratislave v jeho rozsudku (na strane 11 v prvom odseku zdola) tvrdí, že ani „nedostatočne identifikovaný dotknutý pozemok a ani nedostatočne identifikovaná osoba nezakladajú nulitnosť (ničotnosť)“ poštátňovacieho rozhodnutia finančného odboru Okresného národného výboru Bratislava ­ vidiek zo dňa 9. 12. 1969…

Práve takýto postup s absenciou vydania individuálneho správneho aktu, ktorý by si vyžadoval oslovenie aj skutočného vlastníka (najmä z titulu zápisu vlastníckeho práva do PKV, EN či KN), si vyžaduje od štátu (a jeho orgánov poverených správou katastra), ako aj od nadobúdajúceho subjektu (obce) veľmi starostlivé preverovanie procesu „ex lege“ spojenú s vypracovaním delimitačných listín (protokolov) a mimoriadny dôraz na dodržiavanie zásady legality v zmysle čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky... Zároveň Najvyšší súd SR opakovane judikoval, že ak sa zistí, že štát legálne nenadobudol do svojho majetku pozemok, ktorý získal do svojej sféry bez právneho dôvodu či nezákonne, tak pôvodný majiteľ svoje legálne nadobudnuté vlastnícke právo ani nestratil vzhľadom na nepremlčateľnosť vlastníckeho práva ako základného práva. Samotné pripustenie výskytu chyby štátnym orgánom ako základnej príčiny vedúcej k vzniku následných chybných záznamov je irelevantné, a čo sa týka právnych následkov uvedených chýb zaťažuje iba príslušné štátne orgány; nie však samotného pôvodného majiteľa, keďže základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Pokiaľ proces prechodu vlastníckeho práva k pozemku pôvodného vlastníka zo štátu na obec bol zrealizovaný a prebehol iba povrchne po stránke formálnej tak, že na základe protokolu o delimitácii nehnuteľného majetku v zmysle § 14 zákona č. 138/1991 Zb. bola pôvodná parcela zapísaná správou katastra do listu vlastníctva v prospech obce, pričom však uvedený proces prechodu vlastníckeho práva zo štátu na obec nebol riadne vykonaný po stránke materiálnej, tzn. že nebol „apriori“ preukázaný zákonný dôvod (titul) na uskutočnenie tohto procesu, tak nie je možné právne následky tohto procesu uznať ani v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy a ani čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... Zároveň odvolací Krajský súd v Bratislave v jeho rozsudku (na strane 5 v prvom odseku zdola) nepreskúmateľne tvrdí, že odporca v 1. rade (ktorým je mesto Bratislava, hlavné mesto SR) „mal k dispozícii viaceré listiny a rozhodnutia o nadobudnutí vlastníckeho práva štátu“. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že mesto Bratislava, hlavné mesto SR (teda odporca v 1. rade) zo svojej dokumentácie založilo do súdneho spisu kľúčové dôkazy svedčiace o nezákonnosti zoštátnenia predmetného pozemku, a to jednak kópiu potvrdenia

(čo preukazuje, že Miestnemu národnému výboru a aj „zoštátňovaciemu“ Okresnému národnému výboru Bratislava vidiek bola známa presná adresa trvalého bydliska pani ) a jednak rozhodnutie Okresného národného výboru Bratislava vidiek (ONV) č. Fin. 4/10835/69 H zo dňa 9. 12. 1969 (na konci ktorého je uvedený zoznam adresátov, ktorý zasa preukazuje, že toto zoštátňovacie rozhodnutie nebolo vôbec doručované dotknutej pani , teda právnej predchodkyni navrhovateľa). Z uvedených archívnych dokladov založených do súdneho spisu práve mestom Bratislava (teda odporcom v 1. rade) teda vyplýva, že mesto Bratislava (teda odporca v 1. rade) už len na základe svojej dokumentácie mohlo vedieť a vedelo, že predmetný pozemok nezískal štát na základe predchádzajúceho právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správneho orgánu. Tieto okolnosti zároveň svedčia o absencii dobromyseľnosti mesta Bratislava (teda odporcu v 1. rade), ktoré čo len pri zachovaní normálnej (bežnej) náležitej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti a povahu daného prípadu rozumne na každom subjekte požadovať, mohlo a malo mať pochybnosti o tom, že

Pritom skutočnosť, že mesto Bratislava (teda odporca v 1. rade) sa napriek absencii dobromyseľnosti snaží silou mocou zmocniť predmetného pozemku, nie je vôbec prekvapujúca, keďže nekorektné „oberanie“ fyzických osôb o ich majetky sa už aj na úrovni obcí a miest stalo zaužívanou zvyklosťou prebratou či pretrvávajúcou podľa „chýrnych vzorov“ z totalitných dôb. Odvolací Krajský súd v Bratislave taktiež nepodložene a neodôvodnene nezohľadnil ani všetky relevantné ustanovenia samotného zákona o majetku obcí, a to predovšetkým spoločné ustanovenia § 12 a § 14 ods. 1 a 2 zákona o majetku obcí.

Pritom až na základe týchto zoznamov bolo možné odovzdávaný a preberaný majetok zapisovať pre jednotlivé obce do evidencie nehnuteľností. Až naplnením týchto ustanovení § 12 a § 14 ods. 1 a 2 zákona o majetku obcí sa preberajúca (nadobúdajúca) obec fakticky ovládla odovzdávaný a preberaný majetok a mohla s ním nakladať a tým sa stala držiteľom odovzdávaného a preberaného majetku.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález: „1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 38 ods. 2 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ústavného zákona č. 23/1991 Zb.) a zároveň práva sťažovateľa na spravodlivé konanie a účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (vyhláseného oznámením č. 209/1992 Zb.) a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (vyhláseného oznámením č. 120/1976 Zb.) porušil Krajský súd v Bratislave svojím postupom pri konaní a rozsudkom sp. zn. 8Co/22/2015­532 z 24. 3. 2015, ktorým potvrdil rozsudok prvostupňového Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 9 C 321/2006­423 z 19. 10. 2010. 2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/22/2015­532 z 24.3.2015, pričom zároveň zrušuje aj rozsudok prvostupňového Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 9 C 321/2006­423 z 19. 10. 2010 s tým, že celú vec vracia všeobecnému súdu na ďalšie konanie. 3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 paktu rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu.

Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľa je namietanie nesprávnych skutkových a právnych záverov krajského súdu a nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 paktu niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 paktu) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Argumentáciu sťažovateľa k týmto otázkam aj so zohľadnením historických súvislostí vývoja územia, na ktorom sa sporný pozemok nachádza, preto vyhodnocoval ústavný súd len z hľadiska ich možnej súvislosti s vyhodnotením záverov krajského súdu o dobromyseľnosti držby sporného pozemku mestom (odporcom). Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci pre posúdenie podmienok nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti vydržaním, ako aj s tvrdeniami sťažovateľa v jeho odvolaní (s ktorými sa zhodujú v podstatnej časti aj jeho sťažnostné námietky) a svoje závery dostatočne odôvodnil, keď uviedol: „Správne súd prvého stupňa, s poukazom na relevantnú právnu úpravu vydržania (§ 129, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 Obč. zák.), zisťoval v danej veci splnenie zákonných predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva odporcom v 1. rade vydržaním, a správne na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že pokiaľ odporca v 1. rade nadobudol sporný pozemok do vlastníctva z majetku štátu dňom

vlastníckeho práva zo štátu. Na základe uvedeného súd prvého stupňa správne uzavrel, že odporca v 1. rade bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že nakladá so sporným pozemkom ako s vlastným, nakoľko, vychádzajúc z objektívneho hľadiska, treba konštatovať, že mu svedčil právny titul, na základe ktorého mohol byť presvedčený, že sporný pozemok prešiel legálne do jeho vlastníctva z majetku štátu.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že k narušeniu dobromyseľnosti odporcu v 1. rade došlo až tým, že sa prostredníctvom výzvy katastrálneho úradu dozvedel, že jeho vlastnícke právo ku spornému pozemku je zo strany navrhovateľa spochybňované zápisom v pozemkovej knihe v prospech jeho právnej predchodkyne, teda dňom 9. 4. 2003. V tejto súvislosti navrhovateľ neuvádzal žiadne také konkrétne skutočnosti, ktoré by mali byť dôkazom o spornosti vlastníctva odporcu v 1. rade a tým aj neexistencie jeho dobromyseľnosti už od roku 2000 na základe zápisu poznámky do katastra nehnuteľností. Pokiaľ by teda aj štát nadobudol vlastnícke právo k spornému pozemku nezákonne, tak ako to tvrdí navrhovateľ, teda na základe dohody o výmene obyvateľstva, ktorej úprava sa na právnu predchodkyňu navrhovateľa nevzťahovala, pretože, ako to ustálil aj súd prvého stupňa, táto nebola a ani sa nestala obyvateľkou ani štátnou príslušníčkou Československa, a následne by tak došlo neoprávnene k zápisu čsl. štátu ako vlastníka

v 1. rade. Pokiaľ navrhovateľ namietal, že nebolo preukázané odovzdanie spornej nehnuteľnosti odporcovi v 1. rade štátom, tak v tomto prípade je pre preukázanie jeho faktickej držby postačujúce preukázanie odovzdania spornej nehnuteľnosti ním do správy odporcu v 2. rade protokolom zo dňa 30. 10. 1991, z čoho možno dôvodiť, že najneskôr týmto dňom mal odporca v 1. rade spornú nehnuteľnosť vo faktickej moci. S poukazom vyššie uvedené sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že odporca v 1. rade preukázal splnenie zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním, keď u neho existoval zákonný dôvod, na základe ktorého sa ujal držby spornej nehnuteľnosti a následne s ňou nakladal v dobrej viere tak, akoby mu vlastnícky patrila.

Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri ustálení právnych záverov o nadobudnutí vlastníctva mestom vydržaním mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 36 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 paktu v spojení s čl. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 13 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že keďže nezistil možnosť porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 ods. 1, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 paktu, nezistil ani možnosť porušenia v spojení s nimi namietaným porušením označených článkov ústavy, listiny a dohovoru.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv, odmietol jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súd jeho ďalšími nárokmi nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2015