PL. ÚS 1/2024

rozhodol:

Návrhom n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I. Návrhy na začatie konania o súlade právnych predpisov

(ďalej len „novela kompetenčného zákona“), s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4 a čl. 102 ods. 1 písm. h) ústavy. 2. V merite veci prezident namietol zmenu súčasného spôsobu menovania predsedov Štatistického úradu Slovenskej republiky (ďalej len „štatistický úrad“) a Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „ÚDZS“), ako aj rozšírenie dôvodov, na základe ktorých môžu byť predsedovia týchto úradov odvolaní z funkcie. Tieto zmeny v zákonnej úprave podľa názoru prezidenta zasahujú do jeho výlučnej ústavnej právomoci menovať vyšších štátnych funkcionárov a zároveň retroaktívne zasiahli aj do práva vtedajších predsedov daných úradov na prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Rovnako tak je aj vyjadrením významu a postavenia vyššieho štátneho funkcionára a faktu, že tento nepodlieha priamemu vplyvu a kontrole politickej moci, ktorej je vláda najzreteľnejším stelesnením, resp. že tento funkcionár nie je z výkonu svojej funkcie politicky zodpovedný vláde.».

5. Prezident nachádzal nesúlad napadnutých ustanovení aj s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, a to v dôsledku skráteného legislatívneho konania, v ktorom bola novela kompetenčného zákona schválená. V tejto súvislosti prezident tvrdil, že «zo strany zákonodarcu došlo pri prijímaní napadnutých ustanovení k porušeniu ustanovenia zákona o rokovacom poriadku a hrubému a svojvoľnému nerešpektovaniu zákonných pravidiel zákonodarného procesu, pričom spôsob priebehu nezákonne skráteného legislatívneho konania v parlamente (v pléne parlamentu počas rozpravy nediskutoval s parlamentnou opozíciou žiaden z poslancov vládnej väčšiny a dokonca neboli fyzicky ani len prítomní v sále) nekonvenoval princípu slobodnej súťaže politických názorov, princípu ochrany a zohľadnenia parlamentnej menšiny a princípu pluralizmu názorov pri tvorbe legislatívy. Vládna väčšina, ktorá zastrešuje aj predkladateľa napadnutých ustanovení (t. j. vládu), nechala v skrátenom legislatívnom konaní v obmedzenom čase parlamentnú opozíciu sa počas rozpravy tzv. „vyrozprávať do tmy“. Parlamentná menšina tak mohla v skrátenom legislatívnom konaní prísť v rozprave s akýmkoľvek argumentom, avšak bez nároku na to, aby sa s ním zástupca

7. Prezident v odôvodnení svojho návrhu vyslovil presvedčenie, že „reálne, bezprostredne a konkrétnym spôsobom môže dôjsť v prípade ďalšej účinnosti a aplikovateľnosti napadnutých ustanovení v praxi k porušeniu základných práv a slobôd dotknutých predsedov Štatistického úradu a Úradu pre dohľad podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy, a to pre retroaktívne aplikovanie nových zákonných dôvodov pre ich odvolanie z funkcií vládou. Hrozí, že porušenie ich práv odvolaním z funkcií nebude (ani potenciálnym výrokom ústavného súdu o porušení ich práv) možné vrátiť do pôvodného stavu, a o to menej v prípade, ak vláda na ich funkcie vymenuje podľa napadnutých ustanovení nových predsedov.“.

O tomto návrhu ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 1/2024-30 zo 7. februára 2024 rozhodol tak, že ho v celom rozsahu prijal na ďalšie konanie. Zároveň tým istým uznesením nevyhovel návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení, pretože prezident «danosť konkrétnej, reálnej a bezprostrednej hrozby pre ľudské práva vztiahla na konkrétne osoby, ktoré v čase podania jej návrhu stáli na čele Štatistického úradu Slovenskej republiky a Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, a z dôvodov, o ktoré svoj návrh oprela (s. 20 návrhu), vyplýva, že táto hrozba sa vzťahuje práve na tieto „dotknuté osoby“. V dôsledku postupu vlády, ktorá ich dňa 6. februára 2024 odvolala z príslušných funkcií a vymenovala nových predsedov oboch úradov tak navrhovateľkou predložené námietky boli takpovediac konzumované, a to v tom zmysle, že ujma, ktorej sa svojím návrhom na pozastavenie účinnosti prezidentka snažila predísť, už nastala. Prípadné pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení ústavným súdom už by teda nebolo spôsobilé poskytnúť predbežnú ochranu v tej podobe a s tými účinkami, ako sa domáhala

I.2. Návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky: 10. Dňa 29. februára 2024 bol ústavnému súdu doručený návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina poslancov“), zastúpených JUDr. Petrom Kubinom, advokátom, Bottova 2A, Bratislava, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade čl. I bodu 19, čl. II bodov 1, 3, 4, 5 a 6, čl. III, čl. VII bodov 1 a 2, čl. VIII bodu 5 a čl. IX bodov 4 a 5 novely kompetenčného zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 31, čl. 35 ods. 1, čl. 55 ods. 2, čl. 73 ods. 2, čl. 77 ods. 1, čl. 78 ods. 2, čl. 86 písm. a), čl. 102 ods. 1 písm. h) a čl. 122 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy. 11. Skupina poslancov identifikovala tvrdený nesúlad napadnutých ustanovení s označenými referenčnými ustanoveniami ústavy celkom v piatich oblastiach: (i) závažné a svojvoľné porušenie pravidiel legislatívneho procesu zákonodarcom, ktoré vážnym spôsobom porušuje ústavné princípy alebo ústavné práva, (ii) svojvoľný postup zákonodarcu, ktorý uskutočnením skráteného legislatívneho konania bez splnenia zákonných podmienok na jeho uskutočnenie závažne porušil ústavné princípy demokratického a právneho štátu, legality, zákazu svojvôle a ochrany slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti a z nich vyplývajúce ústavné práva parlamentnej opozície, (iii) nemožnosť považovať Slovenskú informačnú službu (ďalej len „SIS“) za ústredný orgán štátnej správy, keďže ide o bezpečnostnú službu, ktorá svojím postavením a právomocami predstavuje ozbrojený zbor, (iv) retroaktívna zmena dôvodov na odvolanie vyšších štátnych úradníkov z funkcie a zároveň zmena osoby, resp. orgánu, ktorý je oprávnený týchto úradníkov z funkcie odvolať, a (v) porušenie práva na podnikanie subjektov vykonávajúcich činnosť v oblasti obranného priemyslu, keďže regulátorom pri vývoze výrobkov obranného priemyslu sa stane Ministerstvo obrany Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo obrany“), ktoré však zároveň pôsobí na danom trhu. 12. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 4/2024-33 z 20. marca 2024 prijal návrh skupiny poslancov na ďalšie konanie v plnom rozsahu. Tým istým uznesením zároveň rozhodol, že konania o návrhoch prezidenta a skupiny poslancov (ďalej spolu aj „navrhovatelia“) spája na spoločné konanie, t. j. že konanie vedené pod sp. zn. Rvp 605/2024 (návrh skupiny poslancov) a konanie vedené pod sp. zn. PL. ÚS 1/2024 (návrh prezidenta) sa bude ďalej viesť pod sp. zn. PL. ÚS 1/2024, a to z dôvodu skutkovej a právnej súvislosti medzi návrhom skupiny poslancov a návrhom prezidenta, pričom „sudcom spravodajcom v spoločnom konaní o spojených veciach bude sudca Ľuboš Szigeti, keďže vykonáva funkciu sudcu spravodajcu v tej zo spájaných vecí, v ktorej sa začalo konanie na ústavnom súde skôr (čl. II bod 10 rozvrhu práce, § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde).“.

II.1. Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky: 13. Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) sa v stanovisku z 28. júna 2024 vyjadrila k vecným okruhom návrhov navrhovateľov. V otázke zmeny nositeľa kreačnej právomoci vo vzťahu k predsedom štatistického úradu a ÚDZS národná rada uviedla, že sa nemožno stotožniť s výkladom navrhovateľov, v zmysle ktorého ústava zveruje menovanie všetkých vyšších štátnych funkcionárov prezidentovi: „V prípade akceptácie výkladu navrhovateľov, podľa ktorého by každého vyššieho štátneho funkcionára mal vymenúvať a odvolávať prezident, by sa rovnaký prístup musel uplatňovať aj pri vymenúvaní a odvolávaní vedúcich ústredných orgánov, keďže v rámci formulácie čl. 102 ods. 1 písm. h) ústavy sú títo uvádzaní spolu s vyššími štátnymi funkcionármi. Takýmto výkladom by však bola spochybnená celá doterajšia prax vymenúvania a odvolávania prevažnej väčšiny vedúcich ostatných ústredných orgánov štátnej správy v zmysle § 22 ods. 5 zákona č. 575/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov.“

V citovanom náleze PL. ÚS 32/95 ústavný súd vyslovil nesúlad s ústavou právnej úpravy, ktorou sa prezidentovi odňala možnosť menovať náčelníka generálneho štábu. Dôvodom neústavnosti takej právnej úpravy bola skutočnosť, že nerešpektovala ústavné postavenie a právomoci prezidenta ako hlavného veliteľa ozbrojených síl, ktorý by mal mať s tým spojenú právomoc menovať funkčne podriadeného náčelníka generálneho štábu ako vyššieho štátneho funkcionára.

15. V otázke neprípustnosti zmeny odvolacích dôvodov a ich retroaktívnej aplikácie na predsedov daných úradov národná rada odkázala na dôvodovú správu k novele kompetenčného zákona, ktorá uvádza, že „sa tiež opätovne dopĺňajú medzi dôvody na odvolanie predsedu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vládou aj ďalšie závažné dôvody, ktorými je najmä konanie, ktoré vyvoláva alebo je spôsobilé vyvolať pochybnosti o osobnostných, morálnych alebo odborných predpokladoch na výkon jeho funkcie.

Vychádzajúc z odôvodnení uvedených v dôvodovej správe cieľom zvolenej formulácie vo vzťahu k dôvodom odvolania bolo doplniť doterajšie dôvody odvolania tak, aby bolo možné postihnúť závažné konanie alebo iné závažné okolnosti, ktoré doteraz neboli obsiahnuté v zákonom upravených dôvodoch odvolania a ktoré sú v rozpore s činnosťou a poslaním daného úradu alebo cieľmi príslušného zákona. Z hľadiska významnosti pritom nemôže ísť o akékoľvek dôvody, ale musia to byť dôvody závažné. V prípade aplikácie tohto dôvodu odvolania predsedu úradu bude zodpovednosťou vlády náležite svoje rozhodnutie o odvolaní odôvodniť, t. j. preukázať existenciu dôvodov a ich závažnosť, ktoré opodstatňujú uplatnenie postupu podľa príslušného ustanovenia

16. Národná rada vyslovila nesúhlas s tvrdením navrhovateľov o retroaktívnom pôsobení novely kompetenčného zákona, keďže táto podľa názoru národnej rady „uznáva právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti doterajších predpisov a súčasne nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia jej účinnosti, nemá teda charakter pravej retroaktivity.

17. K námietkam týkajúcim sa skráteného legislatívneho konania národná rada, odkazujúc pritom na judikatúru ústavného súdu, uviedla, že „vládny návrh zákona bol národnej rade riadne v súlade so zákonom o rokovacom poriadku predložený a každý poslanec mal možnosť oboznámiť sa s ním, predniesť k návrhu svoje stanovisko, vyjadriť svoje výhrady, prípadne navrhnúť jeho zmeny či doplnenie, ale tiež možnosť oboznámiť sa s takýmito navrhovanými zmenami či doplneniami ešte

18. V otázke klasifikácie SIS ako ústredného orgánu štátnej správy sa národná rada sústredila predovšetkým na tvrdený nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 73 a čl. 77 ústavy, pričom odmietla tvrdenie navrhovateľov, že SIS predstavuje bezpečnostný zbor. Zároveň národná rada uviedla, že SIS bola zriadená zákonom, čím malo dôjsť k splneniu ústavnej požiadavky obsiahnutej v čl. 122 ods. 1 ústavy.

II.2. Stanoviská vlády: 20. Vláda zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) sa v stanovisku zo 14. marca 2024 vyjadrila k viacerým bodom návrhu prezidenta. V otázke zmeny nositeľa kreačnej právomoci sú argumenty vlády v zásade totožné s argumentáciou národnej rady (body 13 – 14), pričom vláda doplnila odkaz na obdobnú úpravu pôsobiacu vo vzťahu k predsedovi Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, „ktorého dovtedy vymenúvala a odvolávala prezidentka na návrh vlády, avšak odvtedy prešla táto kreačná právomoc v úplnosti na vládu... Táto zmena sa stala tiež predmetom konania pred ústavným súdom podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy, avšak po zodpovedaní prejudiciálnej otázky Súdnym dvorom Európskej únie, pričom Súdny dvor Európskej únie konštatoval súladnosť prenosu kreačnej právomoci voči predsedovi Úradu pre reguláciu sieťových odvetví na vládu s príslušnou smernicou, došlo k zastaveniu predmetného konania z dôvodu, že prezidentka ďalej na návrhu netrvala (uznesenie ústavného súdu z 26. augusta 2020, č. k. PL. ÚS 5/2018-100).“. 21. V otázke rozšírenia odvolacích dôvodov a ich retroaktívneho pôsobenia vláda uviedla, že „predmetné odvolacie dôvody nepredstavujú nóvum v právnom poriadku Slovenskej republiky, ale nachádzajú sa aj v iných zákonoch v súvislosti s inými verejnými funkcionármi, respektíve osobami ustanovenými do verejnej funkcie na základe osobitných predpisov“, a uviedla podrobný zoznam verejných funkcionárov, na ktorých sa vzťahujú podobné požiadavky, ako sú obsiahnuté v namietaných odvolacích dôvodoch. Zároveň pripomína, že vo vzťahu k predsedovi ÚDZS existoval analogický odvolací dôvod aj v skoršej právnej úprave a že otázku zmeny odvolacích dôvodov v priebehu funkčného obdobia posudzoval ústavný súd aj v konaní sp. zn. PL. ÚS 13/2020, pričom námietke nesúladu s ústavou v danom prípade nevyhovel. 22. Námietky prezidenta proti priebehu legislatívneho procesu odmietla vláda ako nedôvodné, tvrdiac pritom, že prezident „nedokázala identifikovať zásah do ústavných princípov v predmetnom zákonodarnom procese. Ústavný rozmer totiž môže mať okolnosť, či mali možnosť predstavitelia parlamentnej menšiny v zákonodarnom procese vyjadriť svoje stanovisko k predmetnému vládnemu návrhu zákona, nie okolnosť, či predstavitelia parlamentnej väčšiny v dostatočnej miere reagovali na vystúpenia predstaviteľov parlamentnej menšiny... Navyše, vláda uvádza, že zákonodarný proces k vládnemu návrhu zákona, ktorého výsledkom je napadnutý zákon, sprevádzali obštrukcie zo strany predstaviteľov parlamentnej menšiny.“.

II.3. Replika skupiny poslancov: 30. Právny zástupca skupiny poslancov v reakcii na výzvu predsedu ústavného súdu predložil 26. augusta 2024 stanovisko k vyjadreniam národnej rady a vlády, v ktorom zotrval na uplatnených dôvodoch nesúladu a žiadal ústavný súd, aby návrhom vyhovel. 31. K skrátenému legislatívnemu konaniu skupina poslancov upozornila, že naň neboli splnené zákonom ustanovené podmienky: „Zároveň došlo k skráteniu času rozpravy, pričom táto skutočnosť zapríčinila nemožnosť parlamentnej opozície kvalifikovane prezentovať všetky svoje pripomienky k návrhu zákona.“ 32. V otázke zmeny nositeľa kreačnej právomoci skupina poslancov trvá na svojej argumentácii, že v prípade, ak verejný funkcionár spĺňa atribúty demonštratívne vymedzené ústavným súdom v náleze sp. zn. PL. ÚS 32/95, zákonodarca „nesmie zveriť menovanie daného vyššieho štátneho úradníka vláde alebo inému orgánu.“. V rámci reakcie na tvrdenia národnej rady a vlády skupina poslancov odmieta relevanciu argumentov, že i) vláda menuje aj iných verejných funkcionárov spĺňajúcich takéto atribúty a že ii) vo vzťahu k predsedovi ÚDZS bola vláda nositeľom kreačnej právomoci počas celej doby pôsobenia tohto úradu, a to až do roku 2021. Tieto okolnosti nemajú byť podľa skupiny poslancov významné preto, lebo dosiaľ neboli predmetom prieskumu ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov. 33. Vo vzťahu k otázke zmeny odvolacích dôvodov je v rámci repliky skupiny poslancov podstatné najmä jej tvrdenie, že ústavný súd analogickú právnu situáciu (rozšírenie dôvodov na odvolanie predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky v priebehu jeho funkčného obdobia) neposudzoval v merite, a teda nepotvrdil jej súlad s ústavou, ako to tvrdí vláda. 34. Vo zvyšných prvkoch veci skupina poslancov reprodukuje svoju argumentáciu z návrhu, pričom zároveň dodáva, že stanovisko vlády k jej návrhu vyvoláva obavu, že ministerstvo obrany „bude pri vydávaní záväzných stanovísk preferovať obchodné spoločnosti, v ktorých má majetkovú účasť, čím je obmedzované právo na podnikanie ostatných subjektov pôsobiacich na danom trhu, a to za súčasného porušenia pravidiel hospodárskej súťaže.“.

Článok III: «Zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 719/2004 Z. z., zákona č. 353/2005 Z. z., zákona č. 538/2005 Z. z., zákona č. 660/2005 Z. z., zákona č. 282/2006 Z. z., zákona č. 522/2006 Z. z., zákona č. 12/2007 Z. z., zákona č. 215/2007 Z. z., zákona č. 309/2007 Z. z., zákona č. 330/2007 Z. z., zákona č. 358/2007 Z. z., zákona č. 530/2007 Z. z., zákona č. 594/2007 Z. z., zákona č. 232/2008 Z. z., zákona č. 297/2008 Z. z., zákona č. 461/2008 Z. z., zákona č. 581/2008 Z. z., zákona č. 192/2009 Z. z., zákona č. 533/2009 Z. z., zákona č. 121/2010 Z. z., zákona č. 34/2011 Z. z., nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 79/2011 Z. z., zákona č. 97/2011 Z. z., zákona č. 133/2011 Z. z., zákona č. 250/2011 Z. z., zákona č. 362/2011 Z. z., zákona č. 547/2011 Z. z., zákona č. 185/2012 Z. z., zákona č. 313/2012 Z. z., zákona č. 421/2012 Z. z., zákona č. 41/2013 Z. z., zákona č. 153/2013 Z. z., zákona č. 220/2013 Z. z., zákona č. 338/2013 Z. z., zákona č. 352/2013 Z. z., zákona č. 185/2014 Z. z., zákona č. 77/2015 Z. z., zákona č. 140/2015 Z. z., zákona č. 265/2015 Z. z., zákona č. 429/2015 Z. z., zákona č. 91/2016 Z. z., zákona č. 125/2016 Z. z., zákona č. 286/2016 Z. z., zákona č. 315/2016 Z. z., zákona č. 317/2016 Z. z., zákona č. 356/2016 Z. z., zákona č. 41/2017 Z. z., zákona č. 238/2017 Z. z., zákona č. 257/2017 Z. z., zákona č. 266/2017 Z. z., zákona č. 336/2017 Z. z., zákona č. 351/2017 Z. z., zákona č. 87/2018 Z. z., zákona č. 109/2018 Z. z., zákona č. 156/2018 Z. z., zákona č. 177/2018 Z. z., zákona č. 192/2018 Z. z., zákona č. 345/2018 Z. z., zákona č. 351/2018 Z. z., zákona č. 35/2019 Z. z., zákona č. 139/2019 Z. z., zákona č. 221/2019 Z. z., zákona č. 231/2019 Z. z., zákona č. 398/2019 Z. z., zákona č. 125/2020 Z. z., zákona č. 264/2020 Z. z., zákona č. 392/2020 Z. z., zákona č. 81/2021 Z. z., zákona č. 133/2021 Z. z., zákona č. 252/2021 Z. z., zákona č. 310/2021 Z. z., zákona č. 358/2021 Z. z., zákona č. 540/2021 Z. z., zákona č. 2/2022 Z. z., zákona č. 67/2022 Z. z., zákona č. 125/2022 Z. z., zákona č. 266/2022 Z. z., zákona č. 267/2022 Z. z., zákona č. 390/2022 Z. z., zákona č. 392/2022 Z. z., zákona č. 420/2022 Z. z., zákona č. 518/2022 Z. z., zákona č. 285/2023 Z. z., zákona č. 293/2023 Z. z., zákona č. 309/2023 Z. z. a zákona č. 530/2023 Z. z. sa mení a dopĺňa takto: 1. V § 22 ods. 2 sa slová „prezident Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) na návrh vlády, ktorý schvaľuje Národná rada Slovenskej republiky“ nahrádzajú slovami „vláda na návrh ministra zdravotníctva“.

Článok IX body 4 a 5: «Zákon č. 144/2013 Z. z. o obchodovaní s určenými výrobkami, ktorých držba sa obmedzuje z bezpečnostných dôvodov a ktorým sa mení zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 91/2016 Z. z., zákona č. 177/2018 Z. z. a zákona č. 358/2022 Z. z. sa mení a dopĺňa takto: 4. V § 7 ods. 4 sa slová „ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí alebo Slovenskej informačnej služby“ nahrádzajú slovami „ministerstva obrany“. 5. V § 10 ods. 1 písm. c) sa slová „ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí alebo Slovenská informačná služba“ nahrádzajú slovami „ministerstvo obrany“.» 37. Zatiaľ čo prezident namieta nesúlad čl. II a čl. III novely kompetenčného zákona a legislatívneho procesu, ktorý schváleniu novely kompetenčného zákona predchádzal, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4 a čl. 102 ods. 1 písm. h) ústavy, skupina poslancov namieta nesúlad čl. I bodu 19, čl. II bodov 1, 3, 4, 5 a 6, čl. III, čl. VII bodov 1 a 2, čl. VIII bodu 5 a čl. IX bodov 4 a 5 novely kompetenčného zákona a legislatívneho procesu, ktorý schváleniu novely kompetenčného zákona predchádzal, i) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2, čl. 31, čl. 73 ods. 2, čl. 78 ods. 2 a čl. 86 písm. a); ii) s čl. 77 ods. 1 a čl. 122 v spojení s č. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2; iii) čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 102 ods. 1 písm. h); iv) s čl. 35 ods. 1 a čl. 55 ods. 2 ústavy. 38. Navrhovatelia v návrhoch výrokov neuvádzajú, ktoré z napadnutých ustanovení majú byť v nesúlade s ktorými označenými ustanoveniami ústavy, ale tak množinu napadnutých ustanovení, ako aj množinu označených ustanovení ústavy uvádzajú v celku. Vecnú súvislosť medzi napadnutými ustanoveniami a označenými ustanoveniami ústavy tak možno zistiť až z podrobného rozboru odôvodnenia návrhov.

IV.1. K nesúladu čl. II a čl. III novely kompetenčného zákona: IV.1.1. K námietkam zmeny nositeľa kreačnej právomoci [k nesúladu s čl. 102 ods. 1 písm. h) ústavy]: 40. Navrhovatelia zhodne uvádzajú, že zmena nositeľa kreačnej právomoci vo vzťahu k predsedom ÚDZS a štatistického úradu, a to zmena z prezidenta na vládu, zasahuje do výlučnej právomoci hlavy štátu menovať a odvolávať vyšších štátnych funkcionárov, pričom odkazujú predovšetkým na nález ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 32/95. 41. Ústavný súd pri posudzovaní normatívneho obsahu čl. 102 ods. 1 písm. h) ústavy v tomto náleze vyslovil, že „ide o blanketovú právnu normu, ktorú možno realizovať len spolu s inými normami alebo normou, na ktorú sa odvoláva. Podľa názoru ústavného súdu o tom, či je niekto vyšší štátny funkcionár, nerozhoduje to, či ho národná rada odníme z menovacej právomoci prezidenta a zverí ho do menovacej právomoci iného štátneho orgánu, ale to, či objektívne napĺňa znaky vyššieho štátneho funkcionára, ktorý je jednoznačne a mimo všetky pochybnosti – fakticky,

42. V neskoršom rozhodnutí ústavný súd potvrdil, že blanketová povaha predmetnej normy vyvoláva ten účinok, že „ústava v tomto ustanovení len predvída právomoc prezidenta, nevymedzuje však, v prípade ktorých štátnych funkcionárov sa uvedená právomoc uplatní.

43. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu k danej otázke teda vyplýva, že ústava upravuje kreačné (menovacie a odvolávacie) právomoci prezidenta dvojakým spôsobom: buď mu priamo a výslovne priznáva kreačnú právomoc vo vzťahu ku konkrétnemu funkcionárovi (napríklad vo vzťahu ku generálnemu prokurátorovi, k predsedom a podpredsedom ústavného súdu, najvyššieho súdu a najvyššieho správneho súdu, trom členom súdnej rady, sudcom ústavného súdu, rektorom vysokých škôl atď.) alebo mu blanketovou normou priznáva právomoc menovať a odvolávať vedúcich ústredných orgánov, vyšších štátnych funkcionárov a ďalších funkcionárov, a to v prípadoch, ktoré ustanoví zákon (Nad rámec uvedeného ústavný súd pripomína, že z iného hľadiska je podstatným rozlišovanie medzi podmienkami výkonu kreačnej právomoci, t. j. či ide o notariálnu, decíznu alebo hybridnú právomoc prezidenta, toto rozlišovanie však nijako nesúvisí s predmetom konania.). 44.

45. Prvú skupinu tvoria funkcionári, pri ktorých menovacia právomoc prezidenta vyplýva priamo z ústavy na základe kumulatívneho splnenia dvoch podmienok: jednou podmienkou je prítomnosť kvalifikovaných kompetenčných atribútov príslušnej funkcie (vymedzených demonštratívne v citovanom náleze sp. zn. PL. ÚS 32/95), druhou podmienkou je prítomnosť osobitného funkčného vzťahu medzi ústavnými úlohami prezidenta a príslušnou funkciou.

47. Nemožno teda prisvedčiť tvrdeniu navrhovateľov, že ak príslušný funkcionár spĺňa ústavným súdom exemplifikatívne vymedzené atribúty vyššieho štátneho funkcionára, má sa bez ďalšieho považovať za takého vyššieho štátneho funkcionára, akého má právomoc ustanoviť do funkcie výlučne prezident. V zmysle ustálenej judikatúrnej interpretácie totiž obsahom čl. 102 ods. 1 písm. h) ústavy v časti týkajúcej sa vyšších štátnych funkcionárov nie je výlučná právomoc prezidenta menovať každého vyššieho štátneho funkcionára, ale je ním výlučná právomoc prezidenta menovať každého vyššieho štátneho funkcionára, ktorého funkcia vecne súvisí s výkonom právomocí prezidenta (napríklad tak, ako funkcia generálneho náčelníka „fakticky, funkčne a vecne“ súvisí s postavením prezidenta ako hlavného veliteľa ozbrojených síl).

Samotná nezávislosť postavenia ÚDZS, na ktorej potrebu ochrany v tejto súvislosti navrhovatelia odkazujú, takúto funkčnú väzbu medzi úlohami ÚDZS a postavením prezidenta nezakladá. V znení ani v systematike ústavnej úpravy teda nemožno nájsť oporu pre záver, že národná rada podlieha ústavnému zákazu zveriť menovanie predsedov ÚDZS a štatistického úradu inému štátnemu orgánu, ako je prezident. 49. Z uvedených dôvodov napadnuté ustanovenia nie sú v nesúlade s čl. 102 ods. 1 písm. h) ústavy.

51. Základným východiskom pre posúdenie námietok navrhovateľov je ustálený výklad normatívneho obsahu čl. 30 ods. 4 ústavy. Ústavný súd opakovane konštatoval, že primárnym motivačným horizontom predmetného ustanovenia je ochrana pred diskrimináciou v prístupe k voleným a iným verejným funkciám (napríklad sp. zn. I. ÚS 76/2011 a tam citovaná judikatúra).

Za daných okolností by sa nepochybne dalo uvažovať o možnom porušení základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v prípade, ak by bol občan odvolaný z ústavnej (verejnej) funkcie z iných dôvodov alebo nad rámec dôvodov, ktoré ustanovuje

54. V konkrétnej kontrole ústavnosti je predmetom prieskumu ústavného súdu to, či navrhovateľ ako nositeľ práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy bol v prístupe k verejnej funkcii (v širokom chápaní tohto pojmu, t. j. vrátane práva na riadny výkon funkcie) podrobený odlišným podmienkam, ako iné osoby v rovnakej, resp. porovnateľnej faktickej alebo právnej situácii, prípadne či zákonom ustanovené podmienky zániku funkcie neboli vôbec dodržané.

konkrétnej súdnej ochrany, v krajnom prípade a pri zachovaní princípu subsidiarity vrátane ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy. Samotné ustanovenie významovo otvoreného odvolacieho dôvodu, ktorého uplatnenie podlieha naplneniu vymedzených skutkových okolností, nepredstavuje bez ďalšieho zásah do čl. 30 ods. 4 ústavy.

Inak povedané, v abstraktnej kontrole ústavnosti je podstatné arbitrárne zákonné vymedzenie odvolacieho dôvodu, nie jeho prípadná arbitrárna aplikácia v konkrétnom prípade. 58. To napokon vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, ktorý vo vzťahu k typovo príbuznej námietke (uplatňovanie § 363 Trestného poriadku generálnym prokurátorom) vyslovil, že „v konaní o súlade právnych predpisov ústavný súd vystupuje v pozícii tzv. negatívneho zákonodarcu a jeho úlohou je posúdiť ústavnosť napadnutých právnych predpisov či ich vymedzených častí, eventuálne posúdiť, či je možné napadnuté predpisy (ich časti) interpretovať a aplikovať ústavne konformným spôsobom (sp. zn. PL. ÚS 20/2018). Ústavný súd tak v konaní o súlade právnych predpisov neposudzuje rôzne teoretické prípady možnej aplikácie napadnutých ustanovení, ktoré by navyše predstavovali porušenie ústavnosti (čl. 2 ods. 2) a zákonnosti (Trestný poriadok) v konkrétnom prípade (§ 127).

. . Samozrejme, z povahy veci v konečnom dôsledku platí, že akákoľvek úprava zakladajúca právomoc môže byť aplikovaná svojvoľne, oproti čomu však stojí prezumpcia správnosti individuálnych právnych aktov a konania orgánov verejnej moci bona fidae, ktorá môže byť vyvrátená, ale len v príslušnom zákonom ustanovenom konaní revidujúcom dotknuté rozhodnutie alebo postup, ktorý mu predchádzal. Takým konaním je práve konanie podľa napadnutých ustanovení, pričom jedinou zmysluplnou alternatívou inštančnosti je prieskum vyšším (nadriadeným) orgánom rozhodovania nižšieho (podriadeného) orgánu, nie naopak, keď vrchol pyramidálneho usporiadania sústavy prokuratúry je určený priamo v čl. 150 ústavy. Na tomto mieste je potrebné opätovne pripomenúť, že prieskum napadnutých ustanovení v konaní o súlade právnych predpisov má abstraktný charakter. Nejde o konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorá by smerovala proti konkrétnemu rozhodnutiu generálneho prokurátora v konkrétnej veci. Predmetom posudzovania ústavným súdom v tomto konaní teda nie sú konkrétne rozhodnutia generálneho prokurátora, ktoré navrhovatelia a tiež navrhovateľka v návrhoch a replike uvádzajú

59. Uvedené neznamená, že ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov nemá právomoc posudzovať, či tu nie je „zákonom vytvorený priestor na svojvôľu“ (PL. ÚS 1/2022, § 159), keďže princípom zákazu svojvôle sú viazané všetky štátne orgány vrátane zákonodarcu. Aj pri dodržaní princípu zdržanlivosti ústavného súdu pri posudzovaní regulačnej úvahy zákonodarcu teda platí, že samotné ustanovenie významovo/skutkovo otvoreného odvolacieho dôvodu síce nie je porušením čl. 30 ods. 4 ústavy, môže ním však byť v prípade, ak takýto odvolací dôvod nijako vecne nesúvisí s požiadavkou riadneho výkonu verejnej funkcie a/alebo je proti jeho uplatneniu vylúčená súdna ochrana.

62. Oprávnenie nositeľa kreačnej právomoci skúmať, či konanie predsedu ÚDZS nevyvoláva pochybnosti o osobnostných, morálnych alebo odborných predpokladoch na výkon jeho funkcie, resp. či konanie predsedu štatistického úradu nebolo v rozpore s požiadavkou nezávislého výkonu pôsobnosti alebo nevyvoláva pochybnosti o osobnostných, morálnych alebo odborných predpokladoch na výkon jeho funkcie, síce tomuto nositeľovi dáva relatívne širokú mieru úvahy a dokonca môže zvádzať k pokušeniu takúto možnosť účelovo zneužiť, samo osebe však nie je postihnuté absenciou primeranej vecnej súvislosti s požiadavkami riadneho výkonu príslušných

Navrhovatelia vo vzťahu k rozšíreniu odvolacích dôvodov namietajú aj porušenie princípu retroaktivity, keďže predsedov ÚDZS a štatistického úradu bolo možné odvolať za iných podmienok, než aké sa na ich zotrvanie vo funkcii vzťahovali v čase, keď do nej boli menovaní.

IV.2. K nesúladu čl. I bodu 19 novely kompetenčného zákona: 70. Skupina poslancov odôvodňuje ústavný nesúlad čl. I bodu 19 novely kompetenčného zákona, ktorým zákonodarca ustanovil, že SIS má postavenie ostatného ústredného orgánu štátnej správy, štyrmi argumentmi: i) absenciou materiálnych znakov ústredného orgánu štátnej správy v poslaní, úlohách a činnosti SIS, ii) podrobením SIS koordinácii a kontrole zo strany vlády, iii) absenciou totožnej klasifikácie vo vzťahu k VOS a iv) obchádzaním pravidla o nezlučiteľnosti poslaneckého mandátu s členstvom v ozbrojenom zbore.

Vo vzťahu k ústavou zriadeným orgánom zároveň ústavodarca špecifikoval okruh ich vecnej pôsobnosti, základné podmienky jej výkonu a spôsob kreácie ich personálneho substrátu. Ako osobitnú sústavu orgánov verejnej moci vrátane jej základnej štruktúry a právomocí zároveň ústavodarca upravil územnú samosprávu.

74. Takúto lakonickú ústavnú úpravu možno chápať buď ako istú mieru nedbanlivosti zo strany ústavodarcu, alebo ako reflexiu faktu vnútornej pestrosti v rámci sústavy orgánov štátnej správy, a to z inštitucionálneho, funkčného aj inštančného hľadiska. Vychádzajúc z predpokladu racionálneho normotvorcu, je možné vysloviť, že ústavodarca, súc si vedomý rozsahu a pestrosti úloh, ktorými môžu byť orgány štátnej správy poverené, ponechal špecifikáciu architektúry štátnej správy na zákonodarcu.

76. Na jednej strane je potrebné uviesť, že absencia explicitných imperatívov vzťahujúcich sa na výkon zmocnenia, ktoré ústavodarca zveril zákonodarcovi v čl. 122 ods. 1 v spojení s čl. 86 písm. e) ústavy, neznamená, že zákonodarca smie toto zmocnenie vykonať akýmkoľvek spôsobom. Pri výkone daného zmocnenia, t. j. právomoci zriadiť orgán štátnej správy zákonom, je zákonodarca viazaný základnými ústavnými princípmi vyplývajúcimi z čl. 1 ods. 1 ústavy.

Podmienkou derogačného zásahu ústavného súdu do výkonu priameho a výslovného zmocnenia zákonodarcu na zriadenie orgánov štátnej správy je taká povaha a taká intenzita regulačnej svojvôle, aká predstavuje ústavne neudržateľný zásah do konštitutívnych princípov demokratického právneho štátu. 78.

súdu. 79. Rovnaký postoj zastáva ústavný súd aj k výhrade, že priznanie postavenia ústredného orgánu štátnej správy SIS ju zbavuje nezávislosti voči vláde, a to v rozpore s požiadavkami deľby moci. V tejto súvislosti ústavný súd zastáva názor, že hoci obsah pojmu „deľba moci“ tvorí otvorenú množinu, a teda pripúšťa či dokonca si vyžaduje judikatúrnu aktualizáciu a špecifikáciu, ani ústavný súd nedisponuje právomocou rozširovať túto množinu svojvoľne a bez relevantnej opory v prípustných zdrojoch jeho rozhodovacej činnosti, čiže v texte, systematike, účele a hodnotovom zázemí ústavnej úpravy, prípadne v rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie a Európskeho súdu pre ľudské práva. Inak povedané, ani množina požiadaviek súvisiacich s deľbou moci nie je nekonečnou a aj na aplikačné dotváranie jej obsahu sa vzťahuje princíp zdržanlivosti ústavného súdu. 80. Ústava ani vo svojom znení, ani vo svojich východiskách idúcich ponad text nepredpisuje mieru, v akej má byť spravodajská služba nezávislou od exekutívy, a nepredpisuje ani iné parametre ich vzájomného vzťahu.

81. Napadnuté ustanovenie samo osebe nevytvára podmienky na taký zásah do činnosti spravodajskej služby zo strany vlády, aký by viedol k znemožneniu jej činnosti v súlade s jej poslaním a k jej faktickej premene zo všeobecnej bezpečnostnej a spravodajskej služby na spravodajskú službu vlády.

že rozsah a povaha úloh SIS a kompetenčných nástrojov, ktorými pri plnení týchto úloh disponuje (§ 2 v spojení s § 10 až 13 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov), sa výrazne líši od obsahu, rozsahu a teleologického zázemia kompetenčného portfólia iných ústredných orgánov štátnej správy. Z funkcionálneho hľadiska teda SIS nepatrí do sústavy orgánov ústrednej štátnej správy, ale je súčasťou osobitnej sústavy orgánov ochrany bezpečnosti v jej širokom zmysle.

sporným. V rámci východísk popísaných v bodoch 75 – 78 však takýto výkon ústavne zakotvenej zriaďovateľskej pôsobnosti zákonodarcu nepredstavuje zjavný regulačný exces indikujúci zásah do základných princípov právneho štátu.

IV.2.2. K obchádzaniu pravidla o nezlučiteľnosti poslaneckého mandátu s členstvom v ozbrojenom zbore (k nesúladu čl. I bodu 19 novely kompetenčného zákona s čl. 77 ods. 1 ústavy): 85. Navrhovatelia tvrdia, že výkon funkcie riaditeľa SIS je nezlučiteľný s funkciou poslanca národnej rady, pretože SIS predstavuje ozbrojený zbor; v tejto súvislosti má byť jedným z neústavných dôsledkov napadnutého ustanovenia skutočnosť, že v prípade, ak by sa riaditeľom SIS stal poslanec národnej rady, nedošlo by k zániku jeho mandátu podľa čl. 81 písm. e) ústavy, ale tento mandát by mu v zmysle § 5 ods. 8 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon o konflikte záujmov“) iba spočíval. 86. Ústavný súd k tejto argumentácii uvádza, že predstavuje typickú ukážku hypotetického právneho stavu, ktorého rozbor nezodpovedá účelu a povahe abstraktnej kontroly ústavnosti. Tak zánik poslaneckého mandátu podľa čl. 81 písm. e) ústavy, ako aj jeho spočívanie podľa § 5 ods. 8 ústavného zákona o konflikte záujmov nastáva konkrétnou právnou skutočnosťou v individuálnom prípade (t. j. výkonom funkcie príslušníka ozbrojeného zboru, resp. ustanovením do funkcie vedúceho ústredného orgánu štátnej správy), ktorej posúdenie spadá do pôsobnosti konkrétneho výboru národnej rady. Ak by aj napadnutá zákonná úprava mala v budúcnosti v dôsledku súbehu konkrétnych skutkových okolností vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 77 ods. 1 ústavy, ústavná konformita týchto účinkov bude spôsobilá byť predmetom iných konaní, osobitne konania pred príslušným výborom národnej rady podľa ústavného zákona o konflikte záujmov, proti ktorého rozhodnutiam je plne dostupná konkrétna kontrola ústavnosti. V konaní o súlade právnych predpisov tak ústavný súd nemá dôvod odpovedať na otázku, či mandát hypotetického poslanca, ktorý sa v budúcnosti prípadne stane riaditeľom SIS, má zaniknúť alebo má spočívať, a v závislosti od tejto odpovede rozhodnúť o (ne)súlade napadnutého ustanovenia s ústavou.

IV.3.1. Právne a skutkové východiská: 87. Navrhovatelia namietajú, že určením ministerstva obrany ako orgánu, ktorého nesúhlasné stanovisko v konaniach upravených zákonom č. 39/2011 Z. z. o položkách s dvojakým použitím a o zmene zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 39/2011 Z. z.“), zákonom č. 392/2011 Z. z. o obchodovaní s výrobkami obranného priemyslu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 392/2011 Z. z.“) a zákonom č. 144/2013 Z. z. o obchodovaní s určenými výrobkami, ktorých držba sa obmedzuje z bezpečnostných dôvodov a ktorým sa mení zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 144/2013 Z. z.“) je pre Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo hospodárstva“) záväzným, zákonodarca zasiahol do práva na podnikanie a do princípu ochrany hospodárskej súťaže.

. . Ak však rozhodnutie o (ne)povolení vývozu výrobku obranného priemyslu závisí od záväzného stanoviska orgánu, ktorý (prostredníctvom svojich dcérskych spoločností) sám podniká na danom relevantnom trhu, existuje vážne podozrenie, že MO SR bude konať v prospech seba a svojich dcérskych spoločností a v neprospech iných súťažiteľov. Takým postupom sa však

90. Ústavný súd v prvom rade uvádza, že vertikálna povaha viacerých prvkoch vzťahu medzi osobami súkromného práva a štátom neznamená, že štát má byť zbavený možnosti byť prostredníctvom ním vlastnených obchodných spoločností aj účastníkom horizontálnych vzťahov. Skutočnosť, že štát môže vlastniť podiel v obchodných spoločnostiach a zároveň ten istý štát ustanovuje podmienky, za akých tieto obchodné spoločnosti podnikajú, prípadne jeho orgány tieto podmienky aj aplikačne vykonávajú, sama osebe nezakladá ústavne neprípustný konflikt záujmov, ale, naopak, je reflexiou princípu rovnosti foriem vlastníctva garantovaného čl. 20 ods. 1 ústavy. V prípadoch majetkovej účasti štátu v obchodných spoločnostiach zostáva súťažiteľom, ktorý má byť zároveň regulátorom, vždy štát, aj keď akcionárske, resp. podielnické práva vykonáva konkrétne ministerstvo. Tento prvok pritom v právnom poriadku nie je ojedinelý.

91. Reálnou podstatou sporu medzi účastníkmi konania je otázka, či právo podnikať a princípy hospodárskej súťaže bránia zákonodarcovi v prijatí úpravy, ktorá mení doterajšiu deľbu vplyvu jednotlivých štátnych orgánov v špecifických povoľovacích procesoch, a to v prospech ministerstva obrany vykonávajúceho akcionárske práva štátu v obchodných spoločnostiach, ktoré sú v danom sektore podnikateľsky aktívne.

93. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 392/2011 Z. z. „Ministerstvo hospodárstva rozhodne o žiadosti na udelenie licencie do 60 dní od doručenia žiadosti o udelenie licencie; o vyjadrenie k žiadosti ministerstvo hospodárstva požiada ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo vnútra, ministerstvo obrany, Slovenskú informačnú službu a Národný bezpečnostný úrad.“, pričom podľa § 17 ods. 3 „vyjadrenia orgánov uvedených v odseku 1 majú pre ministerstvo hospodárstva pri rozhodovaní o udelenie dovoznej licencie a vývoznej licencie odporúčajúci charakter okrem záporného vyjadrenia ministerstva obrany k žiadosti o udelenie vývoznej licencie, ktoré je pre ministerstvo hospodárstva záväzné.“.

Podľa § 7 ods. 1 „Ministerstvo [hospodárstva] môže požiadať príslušný orgán kontroly o stanovisko k žiadosti o udelenie, zmenu alebo zrušenie licencie. Ak si to vyžaduje záujem podľa § 4 ods. 3 písm. b), ministerstvo vždy požiada o stanovisko ministerstvo obrany, ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí a Slovenskú informačnú službu.

95. Zákonodarca posudzovanie žiadostí o udelenie príslušných povolení a v jeho rámci aj posudzovanie obranných, zahraničnopolitických, bezpečnostných alebo obchodnopolitických záujmov štátu zveruje primárne ministerstvu hospodárstva ako decíznemu orgánu, ktorý sa pri vlastnom rozhodovaní opiera o stanoviská ministerstva obrany, ministerstva zahraničných vecí a SIS, pričom podľa napadnutej úpravy je pre neho záväzným nesúhlasné stanovisko ministerstva

97. Ministerstvo hospodárstva je teda oprávnené vziať do úvahy, ale nie je bezprostredne viazané prípadným nesúhlasným stanoviskom ministerstva zahraničných vecí alebo SIS ani súhlasným stanoviskom ministerstva obrany. Inak povedané, v prípade, ak ministerstvo zahraničných vecí alebo SIS poskytne nesúhlasné stanovisko a ministerstvo obrany súhlasné stanovisko, zostáva plne v decíznej sfére ministerstva hospodárstva, či licenciu udelí, zmení alebo zruší, a postoj ministerstva obrany preň nie je záväzným. Rovnako tak to platí, ak všetky dotknuté orgány poskytnú súhlasné

98. Skupina poslancov nachádza ústavný nesúlad napadnutej úpravy v tom, že „existuje vážne podozrenie, že MO SR bude konať v prospech seba a svojich dcérskych spoločností a v neprospech iných súťažiteľov.“. Toto podozrenie má vyplývať zo skutočnosti, že ministerstvo obrany vykonáva akcionárske práva štátu v obchodných spoločnostiach podieľajúcich sa na obchodovaní s výrobkami obranného priemyslu. 99. Skupina poslancov neuvádza žiadne údaje o tom, ako často sa stanoviská ministerstva obrany zvyknú líšiť od stanovísk ministerstva zahraničných vecí a/alebo SIS a ako sa tieto prípadné rozdiely prejavujú v rozhodnutiach ministerstva hospodárstva v príslušných konaniach, t. j. ako často ministerstvo zahraničných vecí a SIS odporúčajú žiadosti o udelenie povolenia vyhovieť a ministerstvo obrany, naopak, s udelením povolenia nesúhlasí. Nejde síce o rozhodujúcu okolnosť, v kontexte námietok skupiny poslancov, že zmena nositeľa právomoci poskytnúť záväzné nesúhlasné stanovisko porušuje právo účastníkov hospodárskej súťaže dosahovať zisk, by však mala istú výpovednú hodnotu. 100. Vláda ako vedľajší účastník v tejto súvislosti uvádza, že v súčasnosti existujú tri obchodné spoločnosti vo vlastníctve štátu v zastúpení ministerstvom obrany (z prieskumu ústavného súdu vyplýva, že ide o spoločnosti DMD Group, a.s., Horezza, a.s., a Letecké opravovne Trenčín, a.s., pričom DMD Group, a.s., je stopercentným vlastníkom dvoch ďalších spoločností, a to Konštrukta – Defence, a.s., a ZTS – Špeciál, a.s.) a 151 obchodných spoločností s povolením na obchodovanie s výrobkami obranného priemyslu, ktoré sú bez majetkovej účasti štátu. Vláda zároveň uvádza, že licenčné konanie prebieha na týždennej báze a že v jeho rámci v poslednom období neeviduje žiadne návrhy na preskúmanie rozhodnutí ministerstva hospodárstva, ktorých podkladom by bolo nesúhlasné stanovisko ministerstva obrany. 101. Keďže neexistujú preukazné skutkové okolnosti indikujúce, že posilnenie vplyvu ministerstva obrany na rozhodovanie ministerstva hospodárstva v príslušných povoľovacích konaniach predstavuje aktuálnu hrozbu zásahu do práva na podnikanie a princípov hospodárskej súťaže, ústavný súd sa zameral na posúdenie, či napadnutá úprava oslabuje systémové záruky ochrany tohto práva, resp. princípov.

. . Ústavný súd k tomu už uviedol, že hospodárske, sociálne práva a kultúrne práva a slobody „sú právami druhej generácie, ktorých podoba a obsah v podstatnej miere závisí od ekonomických a hospodárskych možností štátu“ (PL. ÚS 19/08), a je pre ne podstatné to, že sa ich podľa čl. 51 ods. 1 ústavy možno „domáhať“.

na jednej strane a ústavou zaručeným právom na podnikanie na strane druhej. Toto právo totiž v dôsledku prijatia napadnutej zákonnej úpravy nepodlieha žiadnym novým, špecifickým obmedzeniam a vo formálnom aj materiálnom zmysle zostáva dostupné v rovnakom rozsahu bez ohľadu na to, či je ministerstvo hospodárstva viazané nesúhlasným stanoviskom ministerstva zahraničných vecí a SIS alebo nesúhlasným stanoviskom ministerstva obrany. V tejto súvislosti nie je bez významu, že skupina poslancov ani formálne (na úrovni petitu), ani materiálne (v odôvodnení návrhu) nenamieta organickú zákonnú úpravu, t. j. povoľovací proces ako taký a účasť štátnych orgánov na ňom, ale namieta konkrétne ustanovenia novely kompetenčného zákona, t. j. namieta práve a len zmenu z ministerstva zahraničných vecí a SIS na ministerstvo obrany.

104. Osobitnou otázkou je v tejto súvislosti dostupnosť súdnej kontroly vo vzťahu k spôsobu, akým príslušné štátne orgány vykonávajú zverenú pôsobnosť pri posudzovaní žiadostí o vydanie príslušných povolení. Ani v tejto otázke pritom napadnuté ustanovenia nezaviedli žiadnu zmenu. Dostupnosť súdnej kontroly ako nástroja ochrany práv a právom chránených záujmov súťažiteľov zostáva zachovaná v rovnakom rozsahu, v akom bola dostupnou pred prijatím napadnutých ustanovení. Zmena subjektu s právomocou predkladať ministerstvu hospodárstva záväzné nesúhlasné stanovisko v konaniach podľa zákona č. 39/2011 Z. z., zákona č. 392/2011 Z. z. a zákona č. 144/2013 Z. z. jednoducho neznamená žiadnu zmenu v podmienkach a rozsahu súdnej kontroly rozhodnutí vydaných ministerstvom hospodárstva. 105. Ústavný súd si je vedomý, že vo svetle jeho nálezu vo veci sp. zn. PL. ÚS 15/2020 môže vzniknúť otázka, či samotné podmienky a rozsah súdnej kontroly takýchto rozhodnutí [osobitne § 42 ods. 3 písm. b) až d) zákona č. 392/2011 Z. z.] zodpovedajú príslušným ústavným požiadavkám.

106. Predpokladom postupu ústavného súdu podľa § 89 zákona o ústavnom súde je predchádzajúce zistenie nesúladu napadnutých ustanovení s označenými článkami ústavy, ústavný súd však takýto nesúlad vo vzťahu k čl. VII bodom 1 a 2, čl. VIII bodu 5 a čl. IX bodom 4 a 5 novely kompetenčného zákona nezistil. Keďže podstatou napadnutých ustanovení je zmena subjektu s právomocou vydávať záväzné nesúhlasné stanoviská, a nie rozsah súdnej kontroly rozhodnutí ministerstva hospodárstva, nejde ani o situáciu totožnej právnej normy obsiahnutej v inej časti napadnutého právneho predpisu (nález ústavného súdu PL. ÚS 15/2018, § 39). 107. Za daných okolností nemá ústavný súd dôvod ani možnosť nahrádzať procesnú pasivitu navrhovateľov a vlastným postupom obsahovo meniť nimi vymedzený predmet konania.

IV.4. K priebehu legislatívneho procesu [k nesúladu napadnutých ustanovení novely kompetenčného zákona ako celku s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 31, čl. 73 ods. 2, čl. 78 ods. 2 a čl. 86 písm. a) ústavy]:

IV.4.1. Základné prvky: 111. Navrhovatelia uvádzajú štyri okruhy porušení pravidiel legislatívneho procesu, ktoré podľa ich názoru odôvodňujú vyslovenie nesúladu s označenými článkami ústavy: i) nesplnenie zákonných podmienok na skrátené legislatívne konanie, ii) určenie času na rozpravu v priebehu rokovania o námietkach prezidenta po uplatnení jeho suspenzívneho veta, a to na 12 hodín, iii) „nedokonalé, resp. nevykonané prerokovanie“ novely kompetenčného zákona v niektorých výboroch národnej rady a iv) absencia aktívnej účasti koaličných poslancov na plenárnej rozprave. 112. Navrhovatelia sú podrobne oboznámení s doterajšou judikatúrou ústavného súdu v téme pochybení zákonodarcu v priebehu legislatívneho procesu, pričom prezident považuje túto judikatúru za odôvodňujúcu derogačný nález ústavného súdu a skupina poslancov za „vyhýbavú a zdržanlivú“. 113. Ústavný súd túto judikatúru podrobne sumarizoval vo viacerých svojich recentných nálezoch, v podrobnej podobe napríklad vo veci sp. zn. PL. ÚS 7/2024. Všeobecné východiská k posudzovaniu legislatívneho procesu uvedené v bodoch 82 až 89 tohto nálezu predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu a práve cez ich prizmu ústavný súd posúdil námietky navrhovateľov týkajúce sa legislatívneho procesu, ktorý predchádzal prijatiu napadnutého zákona.

na národnom hospodárstve. . . Inštitucionálnym prostriedkom na dosiahnutie uvedených cieľov je čo najskoršie zriadenie Ministerstva cestovného ruchu a športu Slovenskej republiky s cieľom posilnenia a zefektívnenia využívania verejných zdrojov a potenciálu v cestovnom ruchu. Vytvorením samostatného ministerstva sa zabezpečí vyššia miera komplexnej podpory cestovného ruchu a športu. Ďalším dôvodom pre prerokovanie návrhu zákona v skrátenom legislatívnom konaní je, s ohľadom na dôležitosť vykonávaných funkcií, ktoré má napĺňať podpredseda vlády, ktorý neriadi ministerstvo, úprava jeho postavenia v súlade s krátkodobými a niektorými strednodobými prioritami definovanými v programovom vyhlásení vlády. Vzhľadom na fragmentáciu kompetencií v oblasti výskumu, vývoja a inovácií naprieč viacerými ministerstvami je nevyhnutné posilniť koordinačnú úlohu na úrovni podpredsedu vlády v oblasti definovania priorít podpory.

škôd.“ 115. Prezident v tejto súvislosti pripomína judikatúru, v zmysle ktorej ohrozenie základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo hrozba značných hospodárskych škôd pre štát je potenciálnym následkom mimoriadnej okolnosti, ktorý je potrebné individualizovať.

116. Prezident osobitne namieta, že odôvodnenie návrhu na skrátené legislatívne konanie „nijako nespomína zmeny v menovaní a odvolávaní predsedov Štatistického úradu a Úradu pre dohľad (tzn. napadnuté ustanovenia v ČI. II a ČI. III), ktoré by bolo potrebné prijať urýchlene bez riadneho legislatívneho procesu, resp. dôvodová správa nespomína ohrozenie žiadneho zákonom definovaného záujmu v prípade, ak by sa napadnuté ustanovenia neprijali v skrátenom legislatívnom konaní. Dôvodová správa sa zameriava iba na Čl. I napadnutého zákona a na zmeny v zákone č. 575/2001 Z. z., ktoré podľa prezidentky tiež nemali byť prijímané v skrátenom legislatívnom konaní pre nenaplnenie jeho zákonných predpokladov. Okrem hmotnoprávnych súvislostí týkajúcich sa Úradu pre dohľad a Štatistického úradu je tak nutné uviesť, že neexistuje žiadny právne relevantný dôvod, pre ktorý by mala byť takáto zákonná úprava prerokovaná v skrátenom legislatívnom konaní. Ide tu o podstatný zásah do systému organizácie verejnej moci, kde niet žiadnej naliehavosti a, naopak, je namieste vytvoriť priestor pre dôkladnú diskusiu o možných dopadoch legislatívnych zmien.

117. Skupina poslancov namieta v tejto súvislosti najmä absenciu akejkoľvek mimoriadnej okolnosti, ktorá by odôvodňovala potrebu skráteného legislatívneho konania. 118. Národná rada ako odporca a vláda ako vedľajší účastník sa k námietkam navrhovateľov týkajúcim sa absencie zákonných podmienok na prerokovanie novely kompetenčného zákona v skrátenom legislatívnom konaní vyjadrili len všeobecne, a to v tom zmysle, že „dôvody opodstatňujúce potrebu prerokovania vládneho návrhu zákona v národnej rade v skrátenom legislatívnom konaní boli identifikované vládou“, pričom „o tomto návrhu sa v národnej rade uskutočnila rozprava, v rámci ktorej sa k odôvodnenosti potreby prijatia zmien obsiahnutých vo vládnom návrhu zákona v skrátenom legislatívnom konaní mali možnosť vyjadriť poslanci“

Vo vzťahu k napadnutým ustanoveniam teda vláda potrebu ich prijatia v skrátenom legislatívnom konaní neodôvodnila nijako. 120. Tvrdenie národnej rady, že „dôvody opodstatňujúce potrebu prerokovania vládneho návrhu zákona v národnej rade v skrátenom legislatívnom konaní boli identifikované vládou“ a že „k odôvodnenosti potreby prijatia zmien obsiahnutých vo vládnom návrhu zákona v skrátenom legislatívnom konaní mali možnosť sa vyjadriť poslanci“, sa teda materiálne vzťahuje na iné než napadnuté ustanovenia.

Absencia akéhokoľvek odôvodnenia k návrhu prerokovať napadnuté ustanovenia v skrátenom legislatívnom konaní je totiž druhovo príbuznou situáciou ako nedostatočné, nesprávne či svojvoľné odôvodnenie podmienok na takéto konanie. V danej veci teda

122. Dôvodnosť derogačného zásahu ústavného súdu následne závisí od toho, či toto porušenie rokovacieho poriadku viedlo zároveň k zásahu do relevantných ústavných noriem a princípov, a to s požadovanou intenzitou odôvodňujúcou vyslovenie nesúladu zákona ako celku.

Vo vystúpeniach opozičných poslancov k návrhu rokovať o novele kompetenčného zákona v skrátenom legislatívnom konaní pritom nie sú obsiahnuté námietky, že návrh neobsahuje žiadne dôvody podľa § 89 ods. 1 rokovacieho poriadku k napadnutým ustanoveniam, ale len k čl. I novely kompetenčného zákona (napokon túto okolnosť namietol vo svojom podaní prezident, nie skupina poslancov). Absencia odôvodnenia návrhu na skrátené legislatívne konanie vo vzťahu k napadnutým ustanoveniam tak ani nebola predmetom deliberácie; poslanci sa jednoducho na túto okolnosť v priebehu legislatívneho procesu nesťažovali. 124. V priebehu rozpravy k samotnej novele kompetenčného zákona už táto okolnosť neviedla k žiadnym takým obmedzeniam, aké by zasahovali do podstaty deliberačných práv parlamentnej menšiny. 125. Ústavný súd preto konštatuje, že hoci absencia akéhokoľvek odôvodnenia potreby rokovať v skrátenom legislatívnom konaní o rozsahom aj obsahom podstatnej časti novely kompetenčného zákona predstavuje príklad svojvoľnej aplikácie § 89 ods. 1 rokovacieho poriadku, derogačný zásah ústavného súdu je podmienený primeranou vecnou súvislosťou medzi zisteným porušením zákonných pravidiel a tými ústavnými princípmi, ktorých ochrana v kontexte skúmania legislatívneho procesu spadá do kontrolnej pôsobnosti ústavného súdu. Takúto vecnú súvislosť ústavný súd v prejednávanej veci nezistil. 126. Relevancia pravidiel, ktorých uplatnenie je v prípade skráteného legislatívneho konania vylúčené (PL. ÚS 3/2024, bod 282), napokon ani nie je predmetom meritórnych výhrad navrhovateľov. Tí nachádzajú porušenie práv parlamentnej menšiny v spôsobe, akým bola novela kompetenčného zákona prerokovaná vo viacerých výboroch národnej rady, a v určení času na rozpravu na 12 hodín po vrátení schváleného návrhu zákona prezidentom (skupina poslancov), resp. v absencii účasti koaličných poslancov na rozprave (prezident).

IV.4.4. K vadám v rokovaní výborov: 129. Skupina poslancov namieta, že i) Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, mládež a šport nebol na svojom zasadnutí 12. decembra 2023 uznášaniaschopný a opoziční poslanci „tak nemali priestor k návrhu Novely Kompetenčného zákona vypracovať pripomienky a iniciovať diskusiu“ a že ii) návrh novely kompetenčného zákona nebol pridelený aj Výboru Národnej rady pre zdravotníctvo, hoci jej súčasťou bol aj čl. III, ktorým sa mení zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 130. Tieto námietky však nespadajú do žiadnej z troch situácií, v ktorých je podľa ústavnej judikatúry primeranou kontrola ústavnosti legislatívneho procesu: „Prvú situáciu tvoria najvážnejšie porušenia, ku ktorým dôjde, ak národná rada poruší ústavné pravidlá výslovne upravujúce legislatívny proces (bod 27). Druhá situácia sa týka zákona o rokovacom poriadku a konkrétne predstavuje (i) porušenie ustanovenia zákona o rokovacom poriadku (ii) s určitou, vyššou intenzitou, pri ktorom mohlo dôjsť (iii) k porušeniu relevantných ústavných článkov (bod 28). A napokon treťou rovinou je síce formálne dodržanie ustanovení zákona o rokovacom poriadku, ktoré ale vyústi do porušenia ústavou chránených práv alebo princípov (bod 29).“ (PL. ÚS 3/2024, § 246). Skupina poslancov síce predmetné okolnosti označuje za „problematické“, neidentifikuje však žiadne ustanovenie rokovacieho poriadku, s ktorým by dané okolnosti či postupy mali byť v priamom rozpore. Celkom zjavne nejde ani o výnimočnú situáciu, keď by namietané postupy boli síce formálne v súlade so zákonnými pravidlami, svojou intenzitou by však predstavovali porušenie ústavných noriem a princípov. Absencia uznášaniaschopnosti výboru totiž nezasahuje do práv politickej opozície v miere, aká by tieto práva zbavila významu či účinkov, a tým zasiahla do ich podstaty, keďže aj členovia daného výboru disponujú možnosťou viesť o návrhu zákona rozpravu a predkladať k nemu vlastné pripomienky a návrhy v pléne národnej rady. 131. Rozhodnutie o (ne)pridelení návrhu zákona konkrétnemu výboru predstavuje typický príklad uplatnenia pravidiel, na ktoré sa vzťahuje princíp parlamentnej autonómie, t. j. pravidiel, ktoré sa týkajú úpravy pomerov v rámci forum internum národnej rady. Ak by však aj takéto rozhodnutie bolo z dôvodu svojej povahy vôbec spôsobilé byť predmetom ústavnej kontroly, požadovaný stupeň intenzity zásahu do ústavných princípov nemohol byť za daných okolností dosiahnutý, keďže k návrhu na pridelenie návrhu zákona výborom je možné predkladať pozmeňujúce a doplňujúce návrhy, pričom možnosť navrhnúť pridelenie návrhu novely kompetenčného zákona aj výboru pre zdravotníctvo opoziční poslanci nevyužili. Prípadný derogačný zásah ústavného súdu v situácii, keď na príslušnom fóre neboli vyčerpané vôbec žiadne „opravné prostriedky“, by tak narážal aj na princíp subsidiarity ako jeden z určujúcich princípov súdnej ochrany ústavnosti.